cober

Tatranské osady: Tatranské Matliare má v životopise aj Franz Kafka

Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Foto: Ivan Mišak

Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.

Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.

To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.

Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.

Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských

Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.

Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.

osady

Tatranské osady: Dolný Smokovec – aj šľachta vedela, prečo je unikátny

Keď si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš od obce Nová Lesná v roku 1881 prenajal malý pozemok na ktorom chcel postaviť útulňu pre študentov, určite netušil, že dáva podnet na založenie osady, ktorá sa stane o necelých sto rokov neskôr najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Foto: František Chmeliar

Jozef Bohuš so svojím plánom neuspel. Dôvodom boli peniaze. Rozostavanú študentskú chatu odkúpila Kežmarská banková účastinná spoločnosť, prikúpila ďalšie pozemky a formujúcu sa osadu, ktorá, kým sa stala Dolným Smokovcom, niesla aj meno Nižný Smokovec, zmenila na letovisko uhorskej aristokracie. Ako uvádza Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, postavila tu sedem menších, ale na svoj čas komfortne zariadených, viliek so spoločnou reštauráciou, ale aj väčší hotel (dnes vila Kollár) a kúpeľný dom. Niekoľko šľachticov tu malo aj svoje vlastné letohrádky. Takmer všetky budovy a aj drevený kostolík projektoval spišskosobotský architekt Gedeon Majunke. Je pozoruhodné, že už v roku 1883 mali kúpele lekára. Potrebovali ho. Veď na prelome 19. a 20. storočia sa z osady sformovalo známe kúpeľné stredisko s dvanástimi hrazdenými budovami, ktoré rekreantom a kúpeľným hosťom ponúkalo 204 izieb a okrem kosodrevinových a teplých uhličitých kúpeľov a zábalov z rašelinového bahna aj pitné kúry z prameňa minerálnej vody. Ten vyvieral v hale kúpeľného domu. Tečie aj dnes, ale už nie v takej sile ako kedysi.

Prvá svetová vojna túto idylu zmenila. Už na jej začiatku sa majiteľom osady stal Krajinský ústav pre zaopatrovanie invalidov a kúpele premenil na vojenskú liečebňu tuberkulózy. Namiesto aristokracie a jej radovánok sa v osade usídlil duch vojny a zaplnili ju zranení vojaci. Šľachtici sa do kúpeľov už nikdy nevrátili, lebo krátko po vytvorení Československej republiky prešlo zariadenie do vlastníctva štátu s myšlienkou zriadiť tu ústav pre liečbu detskej tuberkulózy. Stalo sa tak v roku 1920 a ústav dlhé roky potom niesol meno vtedajšieho ministra zdravotníctva Vavra Šrobára. Liečili sa tu deti nielen z českého a slovenského prostredia, ale, ako tvrdí Wikipedia, aj z Francúzska, Turecka, Estónska, Rakúska, Maďarska či Nemecka. Svoju stopu tu zanechala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, pracovala tu v rokoch 1925 – 1958.

A čo tiež stojí za zmienku, takmer od začiatku bola pri ústave zriadená aj škola. Je prvou na Slovensku založenou pri detskej liečebni a jej vznikom sa položili základy postupného zriaďovania škôl pri zdravotníckych zariadeniach u nás. V medzivojnovom období sa osada postupne rozrástla. Pribudlo do nej niekoľko rodinných penziónov a domov, ale aj moderná liečebňa s interným a chirurgickým pavilónom, ktorá je dodnes centrálnym objektom kúpeľného komplexu. Projektoval ju Josef Marek, moravský rodák, významný predstaviteľ slovenskej architektúry prvej polovice minulého storočia.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy. V roku 2005 tu otvorili nový liečebný pavilón, v roku 2009 ústav rozšíril činnosť o poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti
v odbore detskej chirurgie a v roku 2010 v odbore detskej otorinolaryngológie. Dolný Smokovec ako jediný zo Smokovcov neleží pri Ceste slobody. Je situovaný bokom od cesty medzi Popradom a Starým Smokovcom a aj preto je ideálnym miestom pre liečbu detí. Napriek tomu nie je ďaleko od Hrebienka, preskúmať môžete chodníky okolo Smokovcov a urobiť si tu východisko
pre lyžovačku do blízkych centier. No osada má aj vlastné stredisko Greguška s vlekom a lyžiarskym svahom pre začiatočníkov a mierne pokročilých i trate pre bežecké lyžovanie. 

V lete je tu raj pre cyklistov. Neďaleko ústavu sa nachádza aj kamenná kaplnka, tzv. Lurdská jaskyňa s lavičkou. Možno si tu v tichu oddýchnuť a pokochať sa výhľadom na Slavkovský a Lomnický štít či Prostredný hrot. Paradoxne, výhľady ponúka preto, lebo sa nachádza v mieste bývalého lesa, ktorý zničila veľká kalamita.

Dominik Lačný

Prespíme v stane a ráno vyrazíme na Kriváň

Nocovanie vo voľnej prírode, pod holým nebom, je témou, o ktorej sa v turistickej komunite často diskutuje. Nie vždy je k dispozícii chata alebo povolené miesto na táborenie.

Pred dlhšou túrou či hrebeňovkou si preto dopredu preštudujte možnosti prenocovania počas trasy, aby ste sa vyhli nocovaniu na nepovolených miestach. V návštevnom poriadku Tatranského národného parku sa ako možnosti nocovania spomínajú len vysokohorské chaty, to znamená, že stanovanie a bivakovanie je všade inde v prírode zakázané. V nižších pásmach sa dá prespať vonku, ale pozor na súkromné pozemky.

Foto: Dominik Lačný

Dobrou možnosťou ako neprísť o spanie pod stanom, či holým nebom, a zároveň neporušovať zákon je využitie na tento účel určených kempov. Nájdete ich aj vo Vysokých Tatrách. Vo vstupnej časti do Tatranskej Lomnice od Popradu sa nachádza zariadenie Tatranec. Je to rozsiahly areál s autokempingom a chatkami, je tu aj hotelový komplex so službami. Ďalším miestom na táborenie s nádherným výhľadom na panorámu Tatier je Leharo Camping v Starej Lesnej. Dá sa tu prenajať parcela s prípojkou na elektriku s pitnou vodou a kanalizáciou. Miesta sú dostatočne veľké aj pre väčšie karavany.

Ak plánujete turistiku v Západných Tatrách, možno bude pre vás dobrým tipom Autocamp Račkova dolina. Nachádza sa 4 kilometre od obce Pribylina neďaleko vstupu do Račkovej a Jamníckej doliny v turisticky zaujímavom prostredí. Kemp sa nachádza v lese, takže na svoje si prídu aj hubári, len treba počkať na trochu vlahy. Ďalším výborným východiskovým bodom pre kratšie i dlhšie túry vo Vysokých Tatrách je RIJO Camping vzdialený jeden kilometer od Starej Lesnej. Do Tatranskej Lomnice to máte odtiaľto 5 a do Starého Smokovca 7  kilometrov. Pokojné prostredie kempu je kryté stromami, takže aj tu sa môžete
dosýta nabažiť výhľadov na tatranské končiare.

Okrem spomenutých kempov nájdete v nižších polohách Vysokých i Západných Tatier aj ďalšie miesta určené na kempovanie. Spomenúť môžeme ATC Tatranská Štrba, Autocamping Bystrina, Camping Demänovská dolina, Autocamping Vavrišovo a ďalšie zariadenia.

Jozef Antol

Sčítanie populácie kamzíkov je za nami. Aký bude výsledok tento rok?

Počítanie celkovej populácie tatranských kamzíkov je každoročnou tradíciou. Koná sa dvakrát ročne a výsledky sú každým rokom prekvapením. Minulý rok sčítanie nevyšlo podľa predstáv, a ako to dopadne tento rok?

Foto: Jozef Antol

Počas minulého roka mal Tatranský národný park problém s presným spočítaním stavu kamzíkov, keďže v Tatrách bolo príliš teplé počasie. Práve to nemajú tieto vysokohorské zvieratá v obľube. Ak je teplota vonku nadpriemerne vysoká, kamzíky sa stiahnu do tienistých zákutí už počas skorého dopoludnia. Ideálne počasie je, keď je pod mrakom a nie je príliš horúco. Aby sa podarilo čo najpresnejšie spočítať aktuálny stav kamzíkov, musí byť tatranské počasie na strane pracovníkov TANAP-u.

Minulú jeseň sa im podarilo napočítať 1 095 kamzíkov, z toho až 781 bolo na slovenskej strane Tatier. Jarné sčítanie, ktoré nás čaká aj teraz, je vykonávané najmä kvôli zisteniu prírastkov mláďat. Okrem počtov sú tieto informácie dôležité aj pre zoológov, ktorí následne vedia viac o zdravotnom stave populácie. Zatiaľ najviac kamzíkov sa podarilo spočítať na jeseň v roku 2018, kedy napočítali na oboch stranách Tatier dokopy 1 431 jedincov.

Ján Hlavčo

Križovatka ciest a neskutočný vyhliadkový bod

Medzi miesta, kedy v niektorých fázach túry doslova balansujete po štátnej hranici, patrí aj Račkovo sedlo na hlavnom hrebeni Západných Tatier. Zaujímavým môže byť aj fakt, že odtiaľto vidíte poľskú stranu Tatier. Okrem toho aj vrch Klin, Končistú či romantickú Račkovu dolinu.

Foto: Ján Hlavčo

Je to križovatka viacerých turistických chodníkov, vedie tadeto napríklad značkovaný chodník na Hrubý vrch, Končistú alebo Klin. Za zmienku určite stoja aj nádherné Račkove plesá, ktoré sa nachádzajú pod sedlom a sú vstupnou bránou do horskej oblasti. Pri dostatku vody sa zlejú do jedného väčšieho jazera.

Majestátne Račkovo sedlo uzatvára Račkovu dolinu. Vedie tadeto červená turistická značka od Sivého vrchu do Pyšného sedla a žltá značka od ústia Račkovej doliny, ktorá v ňom končí. Práve táto dolina je základom pre výstup do sedla, trvať by vám to malo asi 4 hodiny. Východiskovým bodom je parkovisko, odkiaľ sa po modrej značke dostanete asi po polhodine na rázcestie Jamníckej a Račkovej doliny. Potom po žltej Račkovou dolinou cez Rázcestie pod Klinom okolo Račkových plies na Račkovo sedlo a Končistú, ktorá je najvyšším bodom trasy. Počkajte ale ešte pár dní, pretože táto žltá turistická trasa je do 15. júna uzavretá.

Do Račkovho sedla sa dostanete aj z Klinu po červenej značke za približne polhodinu, z Hrubého vrchu takisto po červenej asi za 45 minút.

Milan Cernak

Do Tatier so psom alebo nie?

Je to už dlhodobá téma – patria psy do Tatier alebo by sme s nimi do národných parkov nemali chodiť? Skalní psíčkari by vám to hneď vysvetlili, keď je pes na vôdzke a má náhubok, tak prečo nie? Aj súčasná právna situácia im dáva za pravdu, podľa novelizovaného zákona o ochrane prírody a krajiny sa môžu návštevníci národného parku pohybovať so svojím psom neobmedzene, pričom v najvyššom, teda 4. a 5. stupni ochrany ho musia mať po celý čas na vôdzke, a podľa Návštevného
poriadku TANAP-u musí mať aj náhubok.

Foto: Milan Cerna

Okrem toho pre týchto turistov platia aj ostatné nariadenia zákona o ochrane prírody a krajiny pre peších návštevníkov – napríklad pohyb len po značkovaných turistických chodníkoch a v čase, keď sa na ne nevzťahuje uzávera. V poslednej dobe opäť presakujú informácie, podľa ktorých by mal byť v novom Návštevnom poriadku TANAP-u pohyb so psom zakázaný v alpínskom prostredí. Ochranári vnímajú psov v národnom parku ako problém. O takomto zákaze sa diskutovalo viackrát, napríklad pred dvomi rokmi bol takmer na spadnutie.

Ešte v nedávnej minulosti ste stretli turistov so psom len výnimočne, dnes je to iné. Ak pes nie je na vôdzke, môže plašiť zver. Je to pre neho prirodzené, naháňať korisť majú psy vo svojej povahe. Známe sú medializované prípady, kedy voľne pustený pes usmrtil svišťa, iný naháňal kamzíky. Takéto konanie často dopĺňa aj arogantné správanie majiteľa.

Na druhej strane, takéto opatrenia môžu postihnúť poctivých majiteľov psov, ktorí s nimi chodia do Vysokých Tatier. Ide o spoločenskú a odbornú tému, o pohybe psov v Tatranskom národnom parku sa diskutuje už dlhú dobu. Takisto platí, že vysokohorský terén nie je vhodný pre každé plemeno psa. Netreba preceňovať ani sily vášho štvornohého člena rodiny a radšej sa poradiť s veterinárnym lekárom.

Boris Michaliček

Turistika ako liek pre dušu

Boľavé nohy, chrbát, otlaky, často aj menšie odreniny – stojí to za to? A čo tak čerstvý vzduch, bzučanie hmyzu na lúke, nádherné prírodné scenérie, únik od každodenných starostí a moderných technológií – áno, stojí to za to.

Foto: Boris Michaliček

Nemusí ísť o celodennú náročnú túru, stačí vychádzka na niekoľko hodín a naše telo i duša budú na tom oveľa lepšie. Pravidelný pohyb je pre nás veľmi dôležitý, nehovoriac o tom, že turistika je vhodným druhom aktivity asi pre každého bez rozdielu veku a životného štýlu. Pomáhate napríklad svojim pľúcam. Chôdza zlepšuje dychovú kapacitu a postupne i využívanie vydychovaného kyslíka. Telo môže mať viac energie na fyzické a psychické aktivity. Turistika je prospešná aj pri úprave krvného tlaku. Pravidelné výlety do prírody posilňujú naše srdce a podporujú jeho správnu činnosť.

Okrem fyzickej stránky pobyt v prírode priaznivo vplýva aj na našu psychiku. Zmierňuje stres, pocit nervozity, napätie, negatívne myšlienky. Ak máte problémy s nespavosťou, tak práve toto je cesta, ako s ňou niečo urobiť. Mozog môže tiež trochu vypnúť, čo nám zlepšuje pamäť, schopnosť sústrediť sa i kreativitu. Ruch mesta a technológie nás vyrušujú od premýšľania, pretože sa neustále sústredíme na rôzne nové podnety. Ak si neviete rady s nejakým problémom, možno práve počas turistického pochodu nájdete správne riešenie.

Hovorí sa, že z túry sa vraciame ako úplne iný človek, a je na tom kus pravdy. Aktívny pobyt v prírode prináša veľa pozitívnych vplyvov, ktoré ocenia hlavne ľudia so zdravotnými problémami či syndrómom vyhorenia. Zásluhou turistiky sa dajú potom lepšie zvládať stresové situácie, imunita je silnejšia, predísť môžeme dokonca aj výpadkom pamäte a pocitom úzkosti. Verili by ste, že pohybom v prírode sa dá zvýšiť aj sebavedomie?

Tak, kam sa najbližšie vyberiete za zážitkami a načerpaním toľko potrebnej pozitívnej energie?

Ivan Hutlák

Aj krásne slnečné počasie sa dokáže v priebehu sekundy zmeniť

Stalo sa vám, že ste boli v horách, počasie bolo slnečné, no v priebehu pár minút sa otočilo o 180 stupňov? Aj to je realita počas mnohých turistík na Slovensku. Čo však robiť, aby ste sa nedostali do komplikovanej situácie spôsobenej počasím?

Foto: Ivan Hutlák

Plánovať, plánovať a ešte raz plánovať
Nie nadarmo sa hovorí, že plánovaním sa nič nedá pokaziť. Rovnako to platí aj pri plánovaní turistiky. Dôležitou súčasťou prípravy na výlet je sledovanie vývoja počasia. Práve preto, že v horách sa môže zmeniť, je dobré predpoveď si pozrieť, a prispôsobiť jej výbavu batoha. Na oficiálnej webovej stránke Horskej záchrannej služby nájdete aktuálne informácie o snehovej pokrývke, stavoch chodníkov a všetko potrebné.

Varovné signály
Zmena tlaku vzduchu je istým prejavom prichádzajúcej zmeny počasia. Napriek tomu, že človek jemné odchýlky zmeny tlaku nepocíti, existujú vreckové barometre, ktoré zachytia čo i len malý výkyv. Laicky však môžeme povedať, že ak tlak vzduchu poklesne prudko, prichádza zlé počasie. Ak tlak klesá pomalým tempom znamená to, že krásne slnečné počasie vystrieda čoskoro dážď či búrka. 

Ďalším javom, ktorý je predzvesťou búrok, sú oblaky s originálnym názvom cirrocumulus. Určite ich mnohí z vás poznajú. Sú to tenké, biele oblaky, ktoré pripomínajú vankúšiky rozosiate po oblohe. Práve tieto oblaky častokrát vedú k silnej búrke.

Skvelým varovným signálom zmeny počasia sú aj zvieratá. Napríklad jelene hľadajú pred búrkou útočisko v podrastoch. Mimo lesa ich preto budete v tomto čase hľadať len veľmi ťažko.

Výrazné rýchle ochladenie či silnejúci vietor – to sú tiež jedny zo základných varovných signálov zmeny počasia. Práve v tejto chvíli oceníte, ak máte vo svojom batohu potrebnú výbavu.

Nezabúdajte na pevnú obuv, ktorá vám pomôže predísť prípadným zraneniam. 
Kvalitnú obuv s najnovšou technológiou GORE-TEX® a VIBRAM nájdete na www.bosp.sk. Tip na turistickú obuv od našej redakcie: https://bosp.sk/shop/produkty/turisticka-obuv

 

DSC01697
DSC01646-Edit
DSC01813-Edit

Ak ma búrka zastihla, čo mám robiť?
Odpoveď na túto otázku nie je vždy jednoznačná, pretože každá situácia je iná. V prvom rade je dôležité už pri prvotných náznakoch búrky hneď zostupovať z vrcholov dole. Najväčšie riziko výskytu bleskov je na najvyššie položených miestach, pri osamelých stromoch, na otvorených rovinách či v tesnej blízkosti vodných plôch. Netreba zabúdať, že vysoké riziko je stále aj na zostupových chodníkoch. Ak sa už v búrke ocitnete, lepšie je schádzať po suchom žľabe než po hrebeni. Vyhýbajte sa železným
reťaziam, ktoré sa nachádzajú na mnohých zaistených cestách. Práve reťaze slúžia ako bleskozvod. Spočítajte si čas medzi bleskom a hromom a súčet následne vydeľte číslom 3. Táto pomôcka vám napovie, ako ďaleko sa od vás búrka nachádza. Najväčšie riziko hrozí, ak je bližšie ako 3 kilometre.

Pokiaľ sa vám podarí dostať do husto zalesneného pásma, práve tu je možnosť prečkať búrku, no netreba ubrať na ostražitosti. Ak ste väčšia skupina ľudí, radšej sa rozptýľte. Potom vyhľadajte čo najsuchšie miesto, nohy dajte do klbka a kolená prikrčte k brade. Najvhodnejším úkrytom pred búrkou v horách sú horské chaty či iné uzavreté prístrešky.

A nakoniec, mobily blesky nepriťahujú 🙂

Zuzulka Hagarova

Orla perć – len pre skúsených a odvážnych

Vo viacerých článkoch na tejto stránke sme písali o nenáročných, aj úplne jednoduchých túrach. Teraz sa pozrieme na opačnú stranu – na najťažšiu túru v Tatrách, za ktorú sa považuje Orla perć (Orlia prť) na poľskej strane tohto pohoria.

Foto: Zuzana Hagarova

Pripravte sa na strmé či doslova vertikálne časti vybavené početnými lezeckými pomôckami, rebríkmi, reťazami i kovovými schodmi. Bez prilby to radšej neskúšajte, hrozí tu pád kameňov i lavín. Aj malý uvoľnený kamienok vás môže nepríjemne zasiahnuť do hlavy a zbytočne zraniť.

Čas, za ktorý sa dá trasa zdolať závisí od poveternostných podmienok a stavu chodníka. Mení sa od 6 do 8 hodín. Predtým treba počítať s nástupovou cestou do sedla, tá zaberie aj viac ako 4 hodiny. Máme z toho celkom slušnú porciu času, preto je potrebné vyraziť na túto túru veľmi skoro. Najlepšie je absolvovať ju v rámci viacdenného pobytu v Tatrách. Niečo ako naháňanie času v tomto teréne nepripadá do úvahy. Cestu môže skomplikovať aj veľký počet turistov na reťaziach. Ak máte možnosť, vyberte sa radšej počas pracovného dňa. Pre istotu si pozrite, či náhodou nie je v Poľsku štátny sviatok, ak áno, tak radšej zmeňte plán za niečo iné.

V roku 2006 po niekoľkých smrteľných nehodách apelovali poľskí aktivisti na Tatranský národný park, aby odstránil horolezecké pomôcky na Orlej prti a vymenil ich za ferratu. Po dlhšej výmene názorov však padlo rozhodnutie, že ide o historickú magistrálu a zostane nezmenená.

20220510_161928

Lavína strhla otca s malým synom

V popoludňajších hodinách dňa 10.5.2022 boli horskí záchranári požiadaní o pomoc pre otca so synom, ktorí spustili lavínu na Baraních rohoch. Obaja spadli spolu s masou snehu niekoľko stoviek metrov aj cez skalný prah vysoký cca 100 m

Zdroj: Horská záchranná služba

Po zastavení neboli našťastie kriticky zasypaní. Otec mal viaceré zranenia v oblasti chrbtice, bedra a stehna, jeho 10 – ročný syn bol bez vážnejších poranení. Na mieste, kde sa zastavili nebol signál mobilného telefónu. Chlapec zišiel na Téryho chatu oznámiť čo sa stalo a požiadať o pomoc. Dvaja náhodní turisti išli  z chaty na pomoc otcovi. Horskí záchranári ihneď po prijatí informácie požiadali o súčinnosť posádku leteckých záchranárov a spoločne leteli do Malej Studenej doliny. Prvého otca po ošetrení letecky transportovali do popradskej nemocnice a následne sa vrátili pre chlapca, ktorý bol podchladený a otrasený z toho čo sa stalo.

 

Vo vysokohorských polohách je stále dosť snehu a teda stále pretrváva aj lavínové nebezpečenstvo, ktoré sa vplyvom vyšších denných teplôt a priameho slnečného žiarenia môže lokálne zvýšiť. 

V závere zimnej sezóny je typickým lavínovým problémom oťažievajúci mokrý topiaci sa sneh. Možno očakávať výskyt samovoľných splazov a malých lavín z veľmi strmých svahov. Nebezpečenstvo takýchto lavín samozrejme stúpa so zvyšujúcou sa teplotou vzduchu.  Pred výletom na vysokohorskú turistiku vždy kontrolujte aktuálnu situáciu v Tatrách na stránkach Horská záchranná služba | Lavínová situácia (hzs.sk)

Zdroj článku a foto :  Horská záchranná služba