Gabika Kinčoková, Author at Cez Hory

Vietor na hrebeňoch môže dosahovať až silu víchrice

V celej oblasti Tatier sa dnes na hrebeňoch očakáva výskyt vetra, ktorý v nárazoch dosiahne rýchlosť 110 až 135 km/h, teda až silu víchrice. Horská záchranná služba (HZS) vyzýva na opatrnosť.

Titulná fotografia: Borievky Photogallery

Silný vietor nie je jedinou výstrahou. Ďalšou je správa, že vo vysokých polohách horstva dosahuje teplota vzduchu pod mínus 15 stupňov Celzia. Na chodníkoch je súvislá vrstva snehu, riziko pošmyknutia je vysoké, turistické mačky a paličky by mali byť súčasťou výstroja každého turistu. Vo Vysokých Tatrách platí sezónna uzávera.

Ďalej platí, že v Nízkych Tatrách sú pre množstvo popadaných stromov ťažko priechodné červený TZCH (turisticky značený chodník) od Širokej doliny smerom na Peknú vyhliadku a červený TZCH z Ludrovej na Salatín. Kvôli bujnej vegetácii sú ťažko priechodné Dolina Zelenská Mlynná (žltý TZCH od rázcestia s Pošovou Mlynnou až po hranicu lesa) a Kumštova dolina (zelený TZCH od hornej hranice lesa až po napojenie na lesnú cesta – cca 1200 m. n. m).

Modro značený TZCH sedlo pod Kúpeľom – Poludnica je spriechodnený. Na trase Šuňava – Pred Soľankou (žltý TZCH) je cez Čierny Váh zrušený mostík a brodenie cez rieku je problematické.

HZS tiež upozorňuje, že niektoré turistické trasy v Nízkych Tatrách boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

V Západných Tatrách je tiež niekoľko noviniek, na ktoré turistov upozorňuje HZS. Zelený TZCH Svorad –Špania – Lomnô (Lomné) a zelený TZCH Prosečné – Dol. Borovianky sú zle značené a pre množstvo popadaných stromov a husté kríky iba obmedzene priechodné. Strhnuté a v zlom technickom stave sú aj mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Svoju líšku má aj Skalnaté pleso

Nielen v okolí Rainerovej chaty, ale aj na iných miestach v Tatrách môžete natrafiť na divo žijúce zvieratá, ktoré si zvykli na ľudí a vyhľadávajú ich spoločnosť. Má to pre ne aj jeden bonus, a tým je možnosť získať od týchto dvojnohých návštevníkov prírody niečo pod zub.

V okolí stanice lanovky na Skalnatom plese sme aj my mali šťastie na veľmi peknú líšku, ktorá sa tu pohybovala a od ľudí si držala len mierny odstup. Skoro vôbec sa nás nebála. Nikto z turistov, ktorí tam práve boli, jej neponúkol nič na jedenie, neurobili sme to ani my. Asi je to tak lepšie, pretože odborníci radia neprikrmovať voľne žijúce zvieratá. Takáto strava im môže skôr uškodiť ako pomôcť.

Foto: Danka Dubcová Nemčoková

Nezistili sme ani, či má líška nejaké meno, ale ak bude pravidelne vyhľadávať spoločnosť ľudí, určite si nejaké vyslúži. Samozrejme, vytiahli sme telefóny a začali si ju (jeho?) fotiť, aby nám známi po návrate verili. Trochu nám „zapózovala“ potom sa presunula do kosodreviny, kde si sadla a dívala sa na nás.

Po tomto stretnutí sme sa išli prejsť okolo Skalnatého plesa, to sa nedá vynechať. V jazere nebolo veľa vody, je známe, že odtiaľto ubúda, ale stále vyzerá ako horské pleso, nie ako kaluž. Nielen chodníky v okolí, ale aj tie okolo plesa sú poriadne kamenisté a kráčať po nich nie je jednoduché. Tu sa vždy oplatí mať pevné turistické topánky, ktoré spevnia nohu a uľahčujú chôdzu v takomto náročnom teréne.

Túra na Skalnaté pleso patrí medzi najobľúbenejšie ciele v našich veľhorách. Dá sa sem dostať z viacerých smerov, v okolí je množstvo chodníkov, známa Skalnatá chata, a o výhľadoch snáď netreba ani hovoriť. Keď je dobrá viditeľnosť, máte pred sebou krajinu ako na dlani. Ak je v tejto výške akurát hmla, vidíte len pár desiatok metrov pred seba, ale aj to je zážitok. Hlavne, keď sa hmla behom pár minút rozplynie a ukáže sa nádherná scenéria. Medzi atrakcie na Skalnatom plese patrí i prvé observatórium u nás – Observatórium Astronomického ústavu SAV, ale aj pohľad na visutú lanovku na Lomnický štít stojí za to. Späť do Tatranskej Lomnice sa môžete odviezť lanovkou, prípadne zísť peši na stanicu Štart a odviezť sa odtiaľ.

Víchrica v Tatrách. Bolo to akoby za oknami išiel vlak v plnej rýchlosti

V sobotu 19. novembra si pripomíname 18 rokov od veternej smršte, ktorá sa prehnala územím Slovenska a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Okrem nich narobila škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie. Počas tejto veternej smršte bol v Tatranských Matliaroch, v zariadení Sorea Hutník, ubytovaný aj Braňo Šindel, ktorý sa na ďalší deň chystal domov. V rozhovore opisuje, čo zažil počas večera a noci, ktoré poznamenali tvár našich veľhôr na dlhé roky.

Foto: Braňo Šindel

Kedy ste zistili, že sa deje niečo nezvyčajné?
Boli sme akurát v hoteli na večeri. Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku. Bol to piatok, my sme tento večer končili pobyt, mali sme mať rozlúčkovú párty a ráno odísť domov. Mal som už zistený vlak do Popradu a potom do Žiliny.

Tušili ste vtedy, že to nebude len obyčajná búrka?
Už počas večere sa začal v telocvični hotela schádzať krízový štáb – horská služba, hasiči, záchranári, hovorili, že budú mať asi nočnú pohotovosť. Vysielačkami si dávali informácie, našu rozlúčkovú párty sme museli predčasne ukončiť. Až potom v noci v izbe som si poriadne uvedomil, čo sa vonku deje. Z druhej strany hotela bol brezový háj a za ním smrekový les. V tme som presne nevidel, čo sa deje s tým lesom, ale brezy ohýbalo tak, že sa skláňali skoro až k zemi. Na druhý deň som zistil, že brezy to vydržali, ale ihličnatý les bol celý zvalený. Bývali sme na druhom poschodí, dovtedy sme pre les nevideli na Lomnický štít, a teraz sme ho mali pred sebou.

Ten vietor ste museli poriadne počuť?
V noci prichádzal vietor v takých návaloch. Vnímal som to, ako keby sa blížil do stanice vlak, zvuk sa pomaly zosilňoval, ale potom akoby ten vlak nezastavil, ale preletel stanicou v plnej rýchlosti. Triaslo oknami, možno aj celým hotelom. Trvalo to približne 20 minút, potom akoby ten vlak postupne odišiel. Asi 20 minút bolo ticho, a potom sa to vrátilo. Občas som počul rinčanie skla v hoteli. Z voľných postelí, gauča a foteliek som povyberal matrace, do okien sa nedali dať, tak sme si z nich urobil také provizórne „múriky“ okolo postelí ako ochranu proti prípadným črepom alebo niečomu, čo by vletelo oknom dnu. Takto to trvalo skoro až do rána. Samozrejme, nespal som ani chvíľu.

Čo sa dialo ráno, keď ste videli tú spúšť?
Išiel som ráno do hotelovej reštaurácie a videl som, že personál má na rukách čierne pásky. Pýtali sme sa, čo sa stalo. Povedali nám, že údržbár z hotela, ktorý mal dennú službu, išiel večer za rodinou a cestou domov mu priamo na auto spadol strom.
V reštaurácii sme mali ešte deň predtým výhľad len na les, teraz sme videli z jednej strany Poprad a z druhej Lomnický štít. Zo zeme trčali pahýle stromov, všetky ihličnaté stromy boli preč, niektoré vytrhané aj s koreňmi. Skoro ako mesačná krajina. Dostali sme správy, že celé Tatry sú neprejazdné, že sa z hotela nikam nedostaneme. Parkovisko bolo zasypané troskami stromov, majitelia áut sa len neveriacky pozerali.

Koľko ste sa zdržali v hoteli oproti plánovanému odchodu?
V hoteli stále fungoval krízový štáb. Na raňajkách nám riaditeľ povedal, že pri tejto situácii sa nikam nedostaneme. Hasiči a záchranári, že pracujú na sprejazdnení ciest. Čakali sme do obeda, nechceli nás pustiť ani von z hotela. Volali sme rodinám, aby mali o nás informácie, viacerí si dohodli odvoz. Aj pre mňa prišla kamarátka autom, podarilo sa jej doraziť k hotelu okolo 14.00 popoludní, to už boli hlavné cesty v Tatrách sprejazdnené. Cestou domov som sa len neveriacky pozeral, aké veľké škody narobila nočná víchrica – stromy popadané na strechy domov a chát, z lesov len torzá stromov, vyvrátené z koreňov alebo zvyšky kmeňov. Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mi naskakujú zimomriavky.

Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranské osady – Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Tatranské osady: Tatranské Matliare má v životopise aj Franz Kafka

Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Foto: Ivan Mišak

Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.

Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.

To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.

Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.

Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských

Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.

Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.

Dolný Smokovec sa v minulosti stal najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Tatranské osady: Dolný Smokovec – aj šľachta vedela, prečo je unikátny

Keď si kežmarský učiteľ Jozef Bohuš od obce Nová Lesná v roku 1881 prenajal malý pozemok na ktorom chcel postaviť útulňu pre študentov, určite netušil, že dáva podnet na založenie osady, ktorá sa stane o necelých sto rokov neskôr najväčším tatranským strediskom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb.

Foto: František Chmeliar

Jozef Bohuš so svojím plánom neuspel. Dôvodom boli peniaze. Rozostavanú študentskú chatu odkúpila Kežmarská banková účastinná spoločnosť, prikúpila ďalšie pozemky a formujúcu sa osadu, ktorá, kým sa stala Dolným Smokovcom, niesla aj meno Nižný Smokovec, zmenila na letovisko uhorskej aristokracie. Ako uvádza Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, postavila tu sedem menších, ale na svoj čas komfortne zariadených, viliek so spoločnou reštauráciou, ale aj väčší hotel (dnes vila Kollár) a kúpeľný dom. Niekoľko šľachticov tu malo aj svoje vlastné letohrádky. Takmer všetky budovy a aj drevený kostolík projektoval spišskosobotský architekt Gedeon Majunke. Je pozoruhodné, že už v roku 1883 mali kúpele lekára. Potrebovali ho. Veď na prelome 19. a 20. storočia sa z osady sformovalo známe kúpeľné stredisko s dvanástimi hrazdenými budovami, ktoré rekreantom a kúpeľným hosťom ponúkalo 204 izieb a okrem kosodrevinových a teplých uhličitých kúpeľov a zábalov z rašelinového bahna aj pitné kúry z prameňa minerálnej vody. Ten vyvieral v hale kúpeľného domu. Tečie aj dnes, ale už nie v takej sile ako kedysi.

Prvá svetová vojna túto idylu zmenila. Už na jej začiatku sa majiteľom osady stal Krajinský ústav pre zaopatrovanie invalidov a kúpele premenil na vojenskú liečebňu tuberkulózy. Namiesto aristokracie a jej radovánok sa v osade usídlil duch vojny a zaplnili ju zranení vojaci. Šľachtici sa do kúpeľov už nikdy nevrátili, lebo krátko po vytvorení Československej republiky prešlo zariadenie do vlastníctva štátu s myšlienkou zriadiť tu ústav pre liečbu detskej tuberkulózy. Stalo sa tak v roku 1920 a ústav dlhé roky potom niesol meno vtedajšieho ministra zdravotníctva Vavra Šrobára. Liečili sa tu deti nielen z českého a slovenského prostredia, ale, ako tvrdí Wikipedia, aj z Francúzska, Turecka, Estónska, Rakúska, Maďarska či Nemecka. Svoju stopu tu zanechala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová, pracovala tu v rokoch 1925 – 1958.

A čo tiež stojí za zmienku, takmer od začiatku bola pri ústave zriadená aj škola. Je prvou na Slovensku založenou pri detskej liečebni a jej vznikom sa položili základy postupného zriaďovania škôl pri zdravotníckych zariadeniach u nás. V medzivojnovom období sa osada postupne rozrástla. Pribudlo do nej niekoľko rodinných penziónov a domov, ale aj moderná liečebňa s interným a chirurgickým pavilónom, ktorá je dodnes centrálnym objektom kúpeľného komplexu. Projektoval ju Josef Marek, moravský rodák, významný predstaviteľ slovenskej architektúry prvej polovice minulého storočia.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy. V roku 2005 tu otvorili nový liečebný pavilón, v roku 2009 ústav rozšíril činnosť o poskytovanie jednodňovej zdravotnej starostlivosti
v odbore detskej chirurgie a v roku 2010 v odbore detskej otorinolaryngológie. Dolný Smokovec ako jediný zo Smokovcov neleží pri Ceste slobody. Je situovaný bokom od cesty medzi Popradom a Starým Smokovcom a aj preto je ideálnym miestom pre liečbu detí. Napriek tomu nie je ďaleko od Hrebienka, preskúmať môžete chodníky okolo Smokovcov a urobiť si tu východisko
pre lyžovačku do blízkych centier. No osada má aj vlastné stredisko Greguška s vlekom a lyžiarskym svahom pre začiatočníkov a mierne pokročilých i trate pre bežecké lyžovanie.

V lete je tu raj pre cyklistov. Neďaleko ústavu sa nachádza aj kamenná kaplnka, tzv. Lurdská jaskyňa s lavičkou. Možno si tu v tichu oddýchnuť a pokochať sa výhľadom na Slavkovský a Lomnický štít či Prostredný hrot. Paradoxne, výhľady ponúka preto, lebo sa nachádza v mieste bývalého lesa, ktorý zničila veľká kalamita.

Prespíme v stane a ráno vyrazíme na Kriváň

Nocovanie vo voľnej prírode, pod holým nebom, je témou, o ktorej sa v turistickej komunite často diskutuje. Nie vždy je k dispozícii chata alebo povolené miesto na táborenie.

Pred dlhšou túrou či hrebeňovkou si preto dopredu preštudujte možnosti prenocovania počas trasy, aby ste sa vyhli nocovaniu na nepovolených miestach. V návštevnom poriadku Tatranského národného parku sa ako možnosti nocovania spomínajú len vysokohorské chaty, to znamená, že stanovanie a bivakovanie je všade inde v prírode zakázané. V nižších pásmach sa dá prespať vonku, ale pozor na súkromné pozemky.

Foto: Dominik Lačný

Dobrou možnosťou ako neprísť o spanie pod stanom, či holým nebom, a zároveň neporušovať zákon je využitie na tento účel určených kempov. Nájdete ich aj vo Vysokých Tatrách. Vo vstupnej časti do Tatranskej Lomnice od Popradu sa nachádza zariadenie Tatranec. Je to rozsiahly areál s autokempingom a chatkami, je tu aj hotelový komplex so službami. Ďalším miestom na táborenie s nádherným výhľadom na panorámu Tatier je Leharo Camping v Starej Lesnej. Dá sa tu prenajať parcela s prípojkou na elektriku s pitnou vodou a kanalizáciou. Miesta sú dostatočne veľké aj pre väčšie karavany.

Ak plánujete turistiku v Západných Tatrách, možno bude pre vás dobrým tipom Autocamp Račkova dolina. Nachádza sa 4 kilometre od obce Pribylina neďaleko vstupu do Račkovej a Jamníckej doliny v turisticky zaujímavom prostredí. Kemp sa nachádza v lese, takže na svoje si prídu aj hubári, len treba počkať na trochu vlahy. Ďalším výborným východiskovým bodom pre kratšie i dlhšie túry vo Vysokých Tatrách je RIJO Camping vzdialený jeden kilometer od Starej Lesnej. Do Tatranskej Lomnice to máte odtiaľto 5 a do Starého Smokovca 7 kilometrov. Pokojné prostredie kempu je kryté stromami, takže aj tu sa môžete
dosýta nabažiť výhľadov na tatranské končiare.

Okrem spomenutých kempov nájdete v nižších polohách Vysokých i Západných Tatier aj ďalšie miesta určené na kempovanie. Spomenúť môžeme ATC Tatranská Štrba, Autocamping Bystrina, Camping Demänovská dolina, Autocamping Vavrišovo a ďalšie zariadenia.

Sčítanie populácie kamzíkov je za nami. Aký bude výsledok tento rok?

Počítanie celkovej populácie tatranských kamzíkov je každoročnou tradíciou. Koná sa dvakrát ročne a výsledky sú každým rokom prekvapením. Minulý rok sčítanie nevyšlo podľa predstáv, a ako to dopadne tento rok?

Foto: Jozef Antol

Počas minulého roka mal Tatranský národný park problém s presným spočítaním stavu kamzíkov, keďže v Tatrách bolo príliš teplé počasie. Práve to nemajú tieto vysokohorské zvieratá v obľube. Ak je teplota vonku nadpriemerne vysoká, kamzíky sa stiahnu do tienistých zákutí už počas skorého dopoludnia. Ideálne počasie je, keď je pod mrakom a nie je príliš horúco. Aby sa podarilo čo najpresnejšie spočítať aktuálny stav kamzíkov, musí byť tatranské počasie na strane pracovníkov TANAP-u.

Minulú jeseň sa im podarilo napočítať 1 095 kamzíkov, z toho až 781 bolo na slovenskej strane Tatier. Jarné sčítanie, ktoré nás čaká aj teraz, je vykonávané najmä kvôli zisteniu prírastkov mláďat. Okrem počtov sú tieto informácie dôležité aj pre zoológov, ktorí následne vedia viac o zdravotnom stave populácie. Zatiaľ najviac kamzíkov sa podarilo spočítať na jeseň v roku 2018, kedy napočítali na oboch stranách Tatier dokopy 1 431 jedincov.

Križovatka ciest a neskutočný vyhliadkový bod

Medzi miesta, kedy v niektorých fázach túry doslova balansujete po štátnej hranici, patrí aj Račkovo sedlo na hlavnom hrebeni Západných Tatier. Zaujímavým môže byť aj fakt, že odtiaľto vidíte poľskú stranu Tatier. Okrem toho aj vrch Klin, Končistú či romantickú Račkovu dolinu.

Foto: Ján Hlavčo

Je to križovatka viacerých turistických chodníkov, vedie tadeto napríklad značkovaný chodník na Hrubý vrch, Končistú alebo Klin. Za zmienku určite stoja aj nádherné Račkove plesá, ktoré sa nachádzajú pod sedlom a sú vstupnou bránou do horskej oblasti. Pri dostatku vody sa zlejú do jedného väčšieho jazera.

Majestátne Račkovo sedlo uzatvára Račkovu dolinu. Vedie tadeto červená turistická značka od Sivého vrchu do Pyšného sedla a žltá značka od ústia Račkovej doliny, ktorá v ňom končí. Práve táto dolina je základom pre výstup do sedla, trvať by vám to malo asi 4 hodiny. Východiskovým bodom je parkovisko, odkiaľ sa po modrej značke dostanete asi po polhodine na rázcestie Jamníckej a Račkovej doliny. Potom po žltej Račkovou dolinou cez Rázcestie pod Klinom okolo Račkových plies na Račkovo sedlo a Končistú, ktorá je najvyšším bodom trasy. Počkajte ale ešte pár dní, pretože táto žltá turistická trasa je do 15. júna uzavretá.

Do Račkovho sedla sa dostanete aj z Klinu po červenej značke za približne polhodinu, z Hrubého vrchu takisto po červenej asi za 45 minút.

+421 918 889 198