HZS-2

Ak vás hory dobehli, ešte sú tu horskí záchranári

Foto: archív HZS.

Iba za posledné dva týždne zachraňovali lyžiara na severnej strane Chabenca, v Kôprovej doline ratovali 75-ročného turistu, ďalšieho pri Šalviovom prameni. Pomáhali tiež zranenému cyklistovi pod Sliezskym domom, ale aj uviaznutým turistom pod Krupovou hoľou, pátrali po turistke vo Futkotskej doline i skialpinistovi v oblasti Skalky.

A to všetko iba v oblasti Tatier. Zásahy horských záchranárov boli úspešné a nevyrátali sme všetky. Horskú záchrannú službu potrebujeme. Približne o mesiac si bude pripomínať 20. výročie svojho vzniku. Za dve desaťročia sa stala celosvetovo uznávanou a je dôležitým partnerom záchrany v horách u nás i v zahraničí.

Ako sa to začalo? Nová etapa záchrany v horách na Slovensku sa začala písať od 10. júla 2003. Národná rada SR schválila zákon o Horskej záchrannej službe (HZS), ktorý sa stal základom pre zjednotenie profesionálnych horských záchranárov u nás. HZS je odvtedy rozpočtovou organizáciou Ministerstva vnútra SR, rezort ju podporuje v technickej i metodickej oblasti.

Ako sa uvádza na stránke HZS, vďaka tomu je možné zabezpečovať rozvoj jej oblastných stredísk tak, aby záchrana v horách bola poskytovaná na čo najvyššej úrovni tým, ktorí ju potrebujú. Aktuálne pôsobí v šiestich oblastných strediskách a na dvoch špecializovaných pracoviskách.

Momenty zo záchranárskych akcií Horskej záchrannej služby. Foto: archív HZS

Mimoriadne dôležitú úlohu má Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou HZS, no na Slovensku funguje od roku 1972. „Výsledky a spôsob práce tohto strediska sú unikátne,“ citujeme zo stránky HZS. „Zaoberá sa monitorovaním snehových zrážok a snehovej pokrývky a jej vývoja, vytvára lavínové predpovedné modely, analyzuje okolnosti vzniku lavín, vďaka čomu je možné lavínam lepšie rozumieť. Výsledky práce slovenských odborníkov majú v svetovej odbornej komunite svoje pevné miesto.“

Partnerom strediska je Slovenský hydrometeorologický ústav, ktorý mu poskytuje cenné údaje, čím sa spolupodieľajú na prevencii v horách. Z tejto spolupráce podľa horských záchranárov vzišlo zriadenie 47 meteostaníc. Dodnes Stredisko lavínovej prevencie vydalo viac ako 3 tisíc lavínových výstrah.

Výborné meno doma i v zahraničí má skupina kynológov. So svojimi záchranárskymi prácami sú nasadzovaní v podmienkach, v ktorých by záchrana života nebola možná. „Za zmienku iste stojí horský modul HZS a účasť kynológov na záchrannej akcii v Turecku počas nedávnych ničivých zemetrasení,“ konštatuje sa na stránke HZS. Spomenúť v tejto súvislosti treba aj jaskynných záchranárov, túto formu záchrany má Slovensko ako jedna z mála krajín. Uznanie si záchranári vyslúžili napríklad na rozsiahlej akcii v Snežnej jaskyni v roku 2019. Na poľskej strane Tatier tam pátrali po dvoch speleológoch.

Neoddeliteľnou súčasťou HZS sa stali aj dobrovoľní záchranári prostredníctvom stavovskej organizácie Asociácie horských záchranárov a dnes zmluvní záchranári plnohodnotne pôsobia v mnohých horských oblastiach na Slovensku.

Prečo potrebujeme Horskú záchrannú službu? Lebo Slovensko je jednou z najhornatejších krajín Európy, má výborné podmienky na pohyb v prírode, horskú turistiku a iné športy. Hojne ich navštevujú nielen domáci, ale máme aj tisíce zahraničných návštevníkov, ktorí k nám prichádzajú počas celého roka. Keď sa v druhej polovici 19. storočia začala zvyšovať návštevnosť Tatier a hory sa tešili veľkej obľube, už vtedy sa začala formovať potreba organizovanej horskej záchrany.

Prešla členitým vývojom a dnes je jedinečná tým, že v nej pracujú profesionálni horskí záchranári.

Záchranári pôsobia celoročne, ich operačné stredisko má 24-hodinovú prevádzku na linke 18300. V priebehu 20 rokov mali takmer 42 500 zásahov. Pracujú tímovo, odhodlane, ich nasadenie je ľudsky i profesionálne uznávané aj v zahraničí.

Julo Kukol

Víkendové plány vo veľhorách môže ešte stále poznačiť sneh

Víkendové plány v našich veľhorách ešte stále môže poznačiť sneh. Snehová pokrývka krásne ilustruje všetky fotografie, ktoré si na túrach urobíme, no môže znamenať aj riziko pošmyknutia.

Práve pred týmto rizikom varuje Horská záchranná služba. Vo vysokých polohách nad 2000 m n. m. je v celej oblasti Tatier ešte stále snehová pokrývka. Treba pamätať na opatrnosť a mať pri sebe turistické mačky, paličky alebo cepín. Pri pohybe na rozmočených a zasnežených chodníkoch horskí záchranári varujú, že pády na takomto teréne bývajú veľmi nebezpečné.

Stále platí, že v Západných Tatrách v Jamníckej doline je po páde lavíny množstvo popadaných stromov, tento úsek je horšie priechodný.  Strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Aj v Nízkych Tatrách Horská záchranná služba upozorňuje, že pre popadané stromy sú ťažko priechodné: červený TZCH od Širokej doliny smerom na Peknú vyhliadku a červený TZCH z Ludrovej na Salatín.

Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Jarná panoráma Tatier

Po lavíne je Jamnícka dolina ešte stále ťažšie priechodná

Horská záchranná služba upozorňuje, že riziko pošmyknutia na turistických chodníkoch trvá aj v týchto dňoch. V žľabe Pod Smrekom v Jamníckej doline sú po lavíne popadané stromy, úsek je ťažšie priechodný.

Do konca tohto týždňa má byť výborné počasie vhodné aj na turistické aktivity. Ak ich plánujete vo Vysokých, Západných i Nízkych Tatrách, pribaľte si do batohov turistické mačky, paličky alebo cepín a zvýšte opatrnosť pri pohybe. Horskí záchranári upozorňujú, že následkom predchádzajúcich veľmi daždivých dní sú chodníky rozmočené a potoky rozvodnené. Vo vysokých polohách – nad  1800 metrov n. m. je stále snehová pokrývka.

Vo Vysokých Tatrách stále platí zákaz používania chodníka – magistrály rázcestie Trigan – Popradské pleso. Do konca júna je pre rekonštrukciu chodníka uzavretý prielom Dunajca. Túru si plánujte až po tomto termíne. V Západných Tatrách v Jamníckej doline, žľab Pod Smrekom, sú popadané stromy po spadnutej lavíne, úsek je ťažšie priechodný. V Nízkych Tatrách stále platí upozornenie, že niektoré turistické trasy boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

Vyššie v horách sa môžu turisti stretnúť so snehom.

Bez výstrah, no túry pokropí dážď

V najbližších dňoch by malo v celej oblasti Tatier pršať, resp. obloha sa bude mračiť. Horská záchranná služba nevydala pre návštevníkov veľhôr žiadnu výstrahu.

Celé Slovensko dnes zatiahne zvýšená oblačnosť a ojedinele sa vyskytnú prehánky alebo búrky. Platí to aj pre Vysoké, Západné a Nízke Tatry. Ak plánujete túru, je dobre rátať s tým, že podobný vývoj počasia sa očakáva aj na utorok a sčasti aj v stredu, kedy ale má dážď ustať, no obloha bude zamračená. V ďalších dňoch sa bude otepľovať, a to aj v polohách nad 2 000 m nad morom – napríklad v Nízkych Tatrách až do 5 stupňov Celzia, vo výške okolo 700 m môže byť od 18 – 20 stupňov Celzia, vo Vysokých a Západných Tatrách bude chladnejšie.

Horská záchranná služba nevydala žiadne výstrahy, no chodníky sú premočené a vyššie v horách môže byť na nich aj sneh, preto netreba zabudnúť na potrebnú výbavu, aby sa predišlo pošmyknutiu.

Jar na Chate pri Zelenom plese.

Je Zelené pleso skutočne zelené kvôli smaragdom?

FOTO: Petra Tichá

Je to jeden z najobľúbenejších turistických cieľov v Tatrách. Meno vraj dostalo podľa zelených škvŕn na jeho dne, údajne sú to smaragdy, čo je ale isté, už na prvý pohľad si ho nemôžete pomýliť.

Atmosféra vo Vysokých Tatrách je každý deň iná, platí to aj pri tomto ľadovcovom jazere v najvýchodnejšej vysokotatranskej doline. Na jeho južnej strane vidieť Malý Kežmarský štít, na západnej sa vypína Jastrabia veža, neskutočné sú aj výhľady na Veľkú Svišťovku, Predné a Zadné Jatky i Bujačí vrch. Ak fotografujete, budete mať nekonečné množstvo podnetov na dobré fotky.

Z autobusovej zastávky Biela voda sa dostanete k Zelenému plesu asi za štyri hodiny. Vyjsť sa dá aj z Tatranských Matliarov či Tatranskej Lomnice. Napriek trochu dlhšiemu času sa dá táto túra zaradiť medzi menej náročné. Začína sa miernym stúpaním, les sa asi po dvoch hodinách zmení na kosodrevinu, výhľady na Belianske Tatry či hladinu Zeleného plesa sú doslova balzamom na dušu.

Od Zeleného plesa sa dá ísť ďalej k Veľkému Bielemu plesu, je to asi polhodina. Naspäť potom po modrej značke späť na zastávku Biela voda alebo do Tatranskej Lomnice či Tatranských Matliarov. Čo sa týka jedla a ubytovania, vo všetkých APLEND zariadeniach v Tatranskej Lomnici, Starom a Novom Smokovci môžete využiť pri Letnom pobytovom balíku 25% zľavu na polpenziu. Zakúpiť si ho môžete do 11. júna, takže už naozaj niet na čo čakať.

Ak plánujete navštíviť Tatry ešte počas jari, skúste akciu 3+1 noc zadarmo, ktorá platí vo vybraných zariadeniach APLEND až do 15. júna. Zaregistrovať sa dá jednoducho na myaplend.com a vyberať z bohatého balíka výhod.

Registrácia na myaplend.com vám zaberie asi minútu a môžete využívať širokú škálu benefitov. Užite si Tatry počas celého roka a za každého počasia s výhodnými cenami na ubytovanie, zábavu, atrakcie či relax alebo chutnú tatranskú gastronómiu.

Jelene zhadzujú parožie od jesene do jari

Za zbieranie suvenírov z lesa riskujete obvinenie z pytliactva!

Foto: Depositphotos.

Zbierať jelenie parožie nemôže hocikto. Je na to zákon. Nelegálnych zberačov motivuje aj napriek hrozbe pokuty a obmedzenia slobody najmä biznis.

Jelene zhadzujú parožie od neskorej jesene do skorej jari. Ich hľadači sa za nimi vyberajú aj teraz, keď pohybu v teréne už nebráni snehová prikrývka. No treba objasniť, že toto právo nemá každý. Povolenku na poľovačku, v ktorej je aj možnosť zberu parožia, vydáva užívateľ poľovného revíru iba držiteľovi poľovného lístka. Ako uvádza na svojej stránke Štátny podnik Lesy SR, zhody jeleňov či danielov škvrnitých sú významným prvkom hodnotenia kvality genfondu a zdravotného stavu poľovnej zveri.

Pripomína, že na základe zhodov majú lesníci prehľad o počte, veku a kvalite populácie jeleňov a danielov. Parožie je majetkom užívateľa poľovného revíru a údaje o ňom sú dôležitou súčasťou jeho databázy. Ak človek náhodne počas prechádzky v lese nájde zhodené parožie, mal by ho ponechať na mieste, resp. oznámiť túto skutočnosť poľovnému hospodárovi. Ak vás prichytia s parožím v ruke, hoci ste ho mohli nájsť náhodne, riskujete obvinenie z pytliactva s hrozbou trestu odňatia slobody až na dva roky.

Jeleň lesný so svojou laňou na ležovisku. Foto: Eduard Žákovic.

Do lesov na zhody sa ale vyberajú aj ľudia bez spomínaného povolenia. Parožie je predmetom, významného biznisu a čulého obchodovania, jeho cena každý rok stúpa. Výkupcovia nemusia dokazovať pôvod parožia a ľudia, ktorí ho na trh umiestnia, si tak môžu prísť na pekné peniaze. Ale na druhej strane aj na pokutu. Štátne lesy upozorňujú, že takíto pytliaci obyčajne vchádzajú do lesov nelegálne, parkujú na zakázaných miestach, ničia oplotenia zverníc, plašia a naháňajú zver, poškodzujú fotopasce – čo je dosť dôvodov na peňažný trest.

Poľovníci vedia, že skúsení zberači idú naisto. Pohybujú sa hlavne v zimoviskách jeleňov. V Tatrách jelene uprednostňujú život na hornej hranice lesa a v týchto priestoroch zanechávajú parohy. A hoci užívatelia poľovných revírov v spolupráci s políciou robia pravidelné akcie zamerané na boj proti zberateľom zhodov, nie vždy bývajú úspešní, lebo votrelcov treba prichytiť pri čine či odvoze parohov.

No snaha získať kráľovské ozdoby môže byť terčom aj iných atakov. Máme na mysli medvede. Zberač sa totiž pohybuje mimo turistických chodníkov, obyčajne skoro ráno a ticho, aby nedal o sebe vedieť, čo môže viesť k vyrušeniu šelmy.

Stretnúť jeleňa na turistickom chodníku je výnimočné. Foto: Stanislav Pokus.

„Ak nás medveď stretne na krátku vzdialenosť a vyhodnotí si, že už nemá priestor na útek, k útoku nie je ďaleko,“ zdôrazňuje Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci jedného zo zásahových tímov medveďa hnedého na Slovensku. Dopĺňa, že to bývajú škaredé útoky. Obeť skončí v nemocnici prinajlepšom doudieraná a doškriabaná, ak nie ešte horšie.

Jelenie parožie je impozantným výtvorom prírody. Práve v tomto čase začína rásť – až do júla – augusta. Je biele a jeleň si ho vytĺka na okolitých drevinách. Až potom zdobí zviera v celej svojej kráse, majestátnosti, aby poslúžilo na potvrdenie postavenia v stáde a boji počas ruje s neodbytným sokom. Znižujúci sa prívod živín na prelome zimy a jari vedie k zhodom, no málokedy sa stane, že oba zhody ostanú na jednom mieste. Mladé jelene napríklad dokážu s druhým parohom odbehnúť aj pár kilometrov ďalej. Okrem jeleních možno v revíroch nájsť aj srnčie či danielie zhody, záleží od zastúpenia zveri v revíri.

Parožie sa považuje za trofej a podľa zákona o poľovníctve si ju nemožno nechať. Neoprávnený zber zhodov je priestupkom, za ktorý môže byť uložená pokuta až do výšky 3 tisíc eur. V prípade právnickej osoby sa ukladá pokuta v rozmedzí 5 až 15 tisíc eur.

Jarná nálada vo Vysokých Tatrách

Búrky, prudký lejak a krúpy. Dnes treba s nimi rátať

V celej oblasti Tatier sa dnes poobede očakáva výskyt búrok spojených s prudkým lejakom. Spadnúť má 20 – 30 mm zrážok.

Dnes popoludní budú v celej oblasti Tatier hroziť búrky s prudkým lejakom a krúpami. Odhaduje sa, že spadnúť môže 20 – 30 mm zrážok za 30 minút, nárazy vetra budú mať silu 65 až 85 km / hodinu.

Horská záchranná služba upozorňuje, že po predchádzajúcich veľmi daždivých dňoch sú chodníky rozmočené a potoky rozvodnené a vo vysokých polohách na 1 600 m n. m. je stále snehová prikrývka. Ak sa rozhodnete pre turistiku, tak turistické mačky, paličky alebo cepín by mal byť povinnou výbavou vo vašich batohoch. Horskí záchranári odporúčajú neriskovať a zvýšiť opatrnosť pri pohybe v horách.

Martin Nikodým v Tatrách.

Martin Nikodým: Naše hory mám v srdci, možno aj v DNA

Titulná fotografia: Osobný archív Martin Nikodýma

Obľúbený moderátor, herec, cestovateľ i najznámejší slovenský včelár hovorí o svojom vzťahu k výletom za hranice všedných dní i k našim veľhorám. Po svete vraj cestuje preto, aby sa mohol porovnávať, ale nezabúda ani na Tatry, ktoré považuje za výnimočné. Okrem prípravy na túru netreba podľa neho zabúdať ani na kvalitný výstroj, aj táto skutočnosť môže výrazne ovplyvniť úspech nášho pobytu vo vysokohorskej prírode.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

Ja som síce rodený Bratislavčan, ale v Tatrách som prežil kus zimného detstva. Ako 5-ročný som si na Bielej púti obúval šnurovacie lyžiarky značky Chopok, na nohy dal drevené lyže s kandahárom a nechal sa vystreliť kotvou smerom nahor.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Ja cestujem po celom svete, ale to najmä preto, aby som mohol porovnávať. Domáce hory mám v srdci, možno aj v DNA. Tatry sú výnimočné.

Patríte k pravidelným návštevníkom hôr. Máte radšej so sebou veselú spoločnosť alebo ste radšej skôr v kruhu rodiny?

To sa dúfam nevylučuje  Ja sa najradšej nasmejem aj s členmi rodiny, ale je pravda, že za skitouringom chodím skôr s priateľmi.

Zdolali ste už aj nejaké tatranské štíty. Stala sa vám niekedy situácia, keď ste sa museli v horách zachraňovať?

Áno, zopár tatranských štítov už na zozname mám. Hádam iba raz som sa pošmykol pri lezení a odvisol som na lane, ktoré už pevne zvieral horský vodca Jaro Michalko, ale inak sme našťastie cudziu pomoc nepotrebovali. Samozrejme, občas sa stane, najmä v zime, že tma príde skôr ako sme čakali, ale na tento účel už z batohu nikdy nevyberám čelovku.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, ale zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

Ak hovoríme o skialpe, tak určite nikam nejdem bez kompletnej lavínovej výbavy. Inak mám zväčša vo vaku veci aj do rezervy, tak aby som sa mohol v prípade potreby prezliecť do suchého, prípadne ak sa veľmi ochladí, aby ma to nezaskočilo. V tomto prípade je Karpos naozaj topka. Veci sú ľahučké a perfektne funkčné.

Je nejaké miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Mám rád túru do Kopského sedla. Býva tam pekná lyžovačka. Tam som bol už viackrát a ešte by som tam šiel. Aj Zlomisková dolina je krásna, až k Železnej bráne.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Zatiaľ sme sa iba raz museli otočiť, v auguste tesne pod vrcholom Ľadového, lebo dokonale dostal svojho mena a my sme mali iba letnú výbavu, bolo to z našej strany rozumné rozhodnutie.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

Samozrejme, stáva sa to. Nemám s tým problém. Ak ma niekto osloví, zapózujem. Horšie by predsa bolo, keby sa už fotiť nechceli 

Ste asi najznámejší slovenský včelár, ako ste sa k tomu dostali? Od koho sa učíte?

Asi ako ku všetkému, náhodou, ale pritom na náhody neverím. Učíme a obohacujeme sa navzájom jeden od druhého. Včelári sa radi podelia o zaujímavú skúsenosť, ak vedia, že pomôže aj druhým včelárom.

hlucháne v Tatrách

Fascinujúce pytačky pri východe slnka. No hlucháne nie sú iba na parádu

Foto: Jozef Drozd.

Milujú východ slnka, samotu, bobule, ihličie, mravce a veľký priestor na život. Sú pustovníkmi i top tanečníkmi prírody. Dlhé zimné noci prežívajú zahrabané v snehovom bunkri. Majú svoj svet, v ktorom je človek zbytočný.  Hlucháne.

Teraz ale dávajú hlucháne o sebe vedieť. Ich jarné tokanie, ktoré sa ozýva v apríli a máji v korunách stromov ešte za tmy je legendárne. Predvádzajú fascinujúce pytačky, ktoré zrežírovala príroda. Oči ľudí k tomu nepotrebujú. Na rovnováhu v prírode ich ale potrebujeme my.

 

Nie je to žiadna novinka – hlucháne z našich lesov miznú. A to prežili od doby ľadovej. A hoci sú trvalou súčasťou aj fauny Vysokých, Západných, Belianskych  i Nízkych Tatier a požívajú vysoký štatút ochrany, pred časťou návštevníkov, barbarským hospodárením v lesoch či premnoženými predátormi ich ani ten neochráni. Hlucháň (hôrny, lesný, obyčajný) dopláca na viaceré činnosti človeka.  

 

Ako uvádza Štátna ochrana prírody SR, populácia hlucháňa hôrneho za uplynulé štyri desaťročia poklesla o viac ako 70 percent. Podľa posledných údajov za roky 2013 až 2018 sa veľkosť populácie odhaduje na približne 650 až 850 jedincov, z nich je približne 250 – 400 tokajúcich samcov. Červený zoznam vtákov ho na Slovensku zaradil medzi druhy v kategórii silne ohrozených taxónov.

Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu našich ekosystémov. Ochranári argumentujú potrebou ochrany hlucháňa aj preto, lebo tak vytvárame tzv. ochranný dáždnik nad ďalšími vzácnymi a ohrozenými druhmi.  Pred šiestimi rokmi spolupracovali s ministerstvom životného prostredia na Programe záchrany hlucháňa hôrneho, ktorého cieľom je stabilizovať jeho populáciu vo voľnej prírode cez zvýšenie rozlohy vhodných biotopov a obmedzenie vyrušovania a tiež genetický výskum.

 

Je dôležitý, pretože slovenská populácia hlucháňa je geneticky odlišná od populácií v Alpách a vo Východných Karpatoch. Dokument slúži tiež okresným úradov pri rozhodovaní o spôsoboch hospodárenia v chránených územiach. 

 

Tento náš najväčší kurovitý vták je schopný prežiť iba vďaka stromom rozvetveným až po zem, na ktorých si hľadá potravu. Čučoriedkové podrasty sú pre neho hotovým prestretým stolom. V odlesnených teritóriách nedokáže prežiť. Iba v Národnom parku Nízke Tatry od roku 2004, ako uvádza štátna ochrana prírody, zaniklo v dôsledku vyťaženia asi 7 tisíc hektárov starých lesov a s nimi najmenej 24 tokanísk. Na druhej strane aktivisti dôvodia, že v Tichej a Kôprovej doline kalamity od toho istého roku nespôsobili zánik žiadneho tokaniska a podľa ich odhadov populácia hlucháňa tu začína rásť.

 

Jadrom populácie hlucháňa na Slovensku sú dva národné parky – Nízke Tatry a Veľká Fatra. V Nízkych Tatrách štátna ochrana prírody eviduje zhruba sto jedincov. Práve v tomto národnom parku pracuje ministerstvo životného prostredia na zriadení Prírodnej rezervácie Hluchánia, ktorá má byť odpoveďou Európskej komisii na hrozbu niekoľkomiliónovej pokuty pre Slovensko, ktorú sme dostali  za  nedostatočnú ochranu ohrozeného hlucháňa hôrneho.

No nielen hospodárenie v lesoch ohrozuje stav populácie hlucháňa.  Vyrušujú ho aj štvorkolkári, hubári či turisti, ktorí zájdu do teritórii, v ktorých nemajú čo hľadať. No najväčšou pohromou sú pre nich premnožené krkavce.  Nájazdy vtákov priamo ohrozujú hluchánie sliepky, ich znášky alebo hluchánice s mláďatami. A neprestanú, kým ich nevyničia. Udomácnili sa aj v Nízkych Tatrách.

Krkavce u nás netrpia, mimoriadne sa premnožili aj preto, že na rozsiahlych skládkach komunálneho odpadu vždy nájdu dosť potravy. „Nielen tam,“ uvádzajú ochranári. „Kŕmia ich aj poľovníci, ktorí nechávajú v lesoch po ulovenej zveri desaťtisíce vývrhov.“

Nebezpečenstvo premnoženia niektorého druhu zveri na prírodu a človek potvrdil aj Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody. „Ak má niektorý živočíšny druh ľahký prístup k zdroju potravy, rozmnožuje sa viac.“

Ak sa pýtate, ako má obyčajný človek prispieť k ochrane hlucháňa, odpoveď je jednoduchá. V horách by sme sa mali správať ako slušný hosť, doma a pri svojich koníčkoch ako dobrý hospodár. Nikdy nevieme, ako naša nezodpovednosť ovplyvní niečo vzácne, čo potrebujeme aj pre svoj život. 

Trochu viac informácií o hlucháňoch môžeme získať na náučnom chodníku zo Štrbského na Jamské pleso vo Vysokých Tatrách. Počas vychádzky sa o tomto vzácnom živočíchovi dozvieme niečo viac, ale akoby jeho očami. Možno nás prekvapí, aký je výnimočný a pre prežitie ľudí dôležitý.