Iveta Prextová

A čo tak cyklotúra v Západných Tatrách?

Tento tip je určený pre skúsenejších horských cyklistov. Známa Podtatranská cyklomagistrála patrí podľa náročnosti do kategórie 5, teda veľmi ťažká. Ale ak počas jesenných mesiacov svieti slnko, tak to doslova zvádza na túru alebo cyklovýlet. Ak si netrúfate na celú viac ako 36-kilometrovú cestu, môžete prejsť niektorú z jej častí.

Foto: Iveta Prexterová

Trasa začína v liptovskej obci Kvačany na križovatke s Oravskou cyklomagistrálou. Ak ste prišli autom, v tejto obci môžete aj zaparkovať. Za Liptovskými Matiašovcami už pôjdete po dobrej lesnej ceste, ale začne aj stúpanie nad obce Horného Liptova. Už tu zistíte, že výlet sa oplatil, hlavne pre výhľady na romantickú scenériu Liptova a za ním stojace tatranské štíty. Stačí sa zastaviť, zhlboka nadýchnuť a vychutnávať si vône jesennej prírody.

Plní krásnych dojmov sa dostanete do obce Bobrovec, tu v lokalite Bobrovecká Vápenica sa trasa na chvíľu spája so zelenou cykloturistickou trasou a spolu vedú do lokality Tokariny, kde Podtatranská trasa pokračuje smerom doprava. Pri vstupe do Jaloveckej doliny prejdeme cez potok a pokračujeme popod Tatry. Jalovecká dolina je zaujímavá tým, že v nej nie je žiadna lesná cesta. Spôsobila to veľká povodeň, ktorá v roku 1958 zničila cestu prechádzajúcu dolinou, a tým pomohla obnoviť pôvodnú divokú prírodu.

Dôležitým bodom na trase je aj ústie Žiarskej doliny, križujú sa tu hneď tri značené cykloturistické trasy. Červená, ktorou sa môžete dostať späť do Kvačian, zelená smeruje do Smrečian a potom do Liptovského Mikuláša, žltá do Konskej a Liptovského Ondreja.

Ďalšou z lokalít, do ktorej sa dostaneme, je ústie Bystrej doliny, odtiaľ potom po lesných cestách popod Západné Tatry až do Podbanského, ktoré je cieľovou stanicou cesty. Zdatní cykloturisti by mali celú trasu zvládnuť približne za štyri hodiny. Ak by ste si naplánovali túto cyklomagistrálu na viac etáp, v jednotlivých obciach (Kvačany, Liptovské Matiašovce, Bobrovec, Jalovec, Žiar, Podbanské a ďalších) môžete využiť možnosti ubytovania a stravovania v penziónoch, menších hoteloch alebo v súkromí.

osady

Tatranské osady – Tatranské Zruby boli vojenské. Už nie sú

História Tatranských Zrubov nie je taká členitá ako u iných tatranských osád. Je to pochopiteľné –  majú „iba“ sto rokov. A z toho približne polovicu boli akoby pod kuratelou armády, takže informácie o jej formovaní neboli vždy vecou verejnou. No na vojakov nedajú dopustiť viacerí chatári či organizátori turistiky. Boli to práve oni, ktorí pomáhali budovať viacero tatranských chát a chodníkov.

Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Vojenské Sruby). Leží na západ od Starého Smokovca pri Ceste slobody. No už pred týmto rokom tu boli vybudované poľné tábory, ktoré poskytovali zázemie pre výcvik príslušníkov armády. Ako uvádza František Mrva pre denník Korzár, práve vtedy sa objavili prvé úvahy o vybudovaní stáleho vojenského strediska v tomto priestore, pre ktoré sa dovtedy udomácnilo pomenovanie Baráky pri Slavkovskom potoku.

Sústreďovali sa tu armádni športovci – lyžiari a horolezci, no najmä príslušníci armády, pre ktorých sa tu organizoval terénny výcvik v špeciálnych horských podmienkach. A práve frekventanti kurzov, ako spomína Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, sa v spolupráci s Klubom československých turistov zúčastňovali na stavbách tatranských chodníkov a chát.

Medzitým sa osada rozrastala. Prístrešky postupne nahrádzali zrubové baráky. Podľa Mrvu prvý postavila 2. horská brigáda zo Spišskej Novej Vsi v roku 1925. O rok nato bol vybudovaný prvý murovaný dôstojnícky pavilón, neskôr ďalšie pomenované vtedy ako Ostrava, Jánošík, Detva či Dukla, ale aj veliteľská budova a iné objekty.  V roku 1940 do „výbavy“ Vojenského a rekreačného strediska Vojenské Sruby, pribudla dnešná stanička, na ktorej mohli rekreanti cestou z Popradu vystúpiť.

Ľuďom do životov už pomaly zasahovala vojna – druhá svetová. Do jej histórie sa zapísala i posádka Vojenských Srubov. Pridala sa k povstalcom. Ale známa je aj tragická udalosť, ktorú dodnes pripomína pomník v osade. Postavili ho na pamiatku 24 sovietskych letcov a československých výsadkárov, ktorí prichádzajúc na pomoc SNP zahynuli 9. októbra 1944 v troskách transportného lietadla Douglas na Zadnom Gerlachovskom štíte. 

Roky po vojne zmenili menili život vo všetkých osadách Tatier, zmenili aj Vojenské Zruby. Dostali nové meno – Tatranské Zruby (1956) a aj novú náplň. Osadu premenili na vojenskú zotavovňu pre vojsko a rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor. Nový lesk dodal Tatranským Zrubom   v roku 1967 nový hotel a neskôr aj ďalšie objekty, ktoré z osady urobili zaujímavé stredisko reprezentujúce Slovensko najmä ako miesto s príťažlivou vojenskou históriou.

Tatranské Zruby dnes poznajú na viacerých kontinentoch. František Mrva to nezabudne zdôrazniť, lebo v ich zázemí sa na rôznych rokovaniach stretli napríklad ministri obrany Vyšehradskej štvorky, ale aj Brazílie, Juhoafrickej republiky, Mexika či iných krajín, no aj vojenskí a leteckí pridelenci takmer z celého sveta, náčelníci generálnych štábov, zástupcovia NATO, UNPROFOR či predstavitelia armád z viacerých európskych a ázijských krajín. A majú tu tiež fotky z návštevy prezidenta SR Rudolfa Schustera a iných osobností.

Z vojenskej zotavovne sa dnes stalo výnimočné rekreačné a aj liečebné zariadenie. V roku 2010 sa do Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia tu dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania. Svoje služby poskytujú samoplatcom i pacientom zdravotníckych poisťovní, no sú vhodné aj pre rodiny s deťmi. Vojnoví veteráni sa tu môžu liečiť s výraznou zľavou, dohodlo im to Ministerstvo obrany SR.

Tatranské Zruby majú veľa fanúšikov. Sú príjemnou základňou pre výlety, lyžovačku i túry. V blízkosti je Starý Smokovec s lanovkou na Hrebienok a možnosťou vybrať si niektorú z túr, napríklad na Zbojnícku chatu, Rainerovu útulňu, alebo k vodopádom Studeného potoka. Z Hrebienka sa môžete vybrať aj na Sliezsky dom a k Velickému plesu. Blízko je aj do Nového Smokovca či Horného Smokovca, ale aj do Tatranskej Polianky či Tatranskej Lomnice. Náročnejší nepohrdnú ani výstupom na Slavkovský štít, na ktorý sa tiež môžu odhodlať po osviežujúcich procedúrach v kúpeľných domoch Tatranských Zrubov. 

IMG_2782

S parťákom cez hory – na Žabie plesá

Veľké, Malé a Vyšné Žabie pleso ležia v Mengusovskej doline, a práve k nim máme dnes namierené. Tieto horské jazerá vraj dostali svoje meno podľa kamenných ostrovčekov v strede toho Veľkého, ktoré pripomínajú žabu. No, uvidíme.

Opäť vyrážame zo Štrbského plesa. Po červenej značke mierime Tatranskou magistrálou k Popradskému plesu. Stretávame tu viacero skupiniek i sólo turistov. Táto cesta je dosť frekventovaná, nevadí, slnko príjemne hreje, vyzerá to na pekný deň s dobrou viditeľnosťou.

Od Popradského plesa sa napájame na modrú značku, dovedie nás k Rázcestiu nad Žabím potokom, potom sa vraciame na červenú, čo vedie na Rysy. Snažíme sa zahliadnuť nejakého svišťa, v tejto nadmorskej výške by už mali byť. Zatiaľ sme nemali šťastie na týchto hlodavcov, ale ešte nekončíme. Zato máme pred sebou hlavný hrebeň Tatier, do doliny sa zvažujú južné steny Volej veže, svahy Žabej veže a skalný útvar Žabí kôň, ktorý patrí medzi najťažšie horolezecky dostupné vrcholy v Tatrách.

Samozrejme, vyťahujeme telefóny a snažíme sa čo najvernejšie zachytiť to, čo vidíme na vlastné oči. Robíme selfíčka aj skupinové fotky, treba niečo dať na sociálne siete, zdravíme turistov, ktorí mieria na Rysy a vyrážame k cieľu našej cesty v Kotline Žabích plies. O kúsok nižšie je Malé Žabie pleso, vyteká z neho Žabí potok. Nad ním vidíme Veľké Žabie pleso s typickými balvanmi v strede, ktoré vyčnievajú nad hladinu. Je čas osviežiť sa po výstupe, vyťahujeme Zlatý Bažant Radler 0,0 % Jahoda Rebarbora, v tejto chvíli sa dokonale hodí.

Trochu sa rozprávame o Vyšnom Žabom plese v kotlinke pod stenami Volej veže, ale je turisticky neprístupné, takže sa vraciame späť po tej istej ceste. A neuveríte, aké sme mali šťastie. Svišťov sme síce nevideli, ale jasne sme počuli ich typické pískanie. Možno si dávali znamenie o blížiacom sa nebezpečenstve v podobe nás – turistov, a možno sa len tak „rozprávali“. Kto vie?

Pri Žabom potoku opäť obdivujeme neskutočnú scenériu Tatier. Je to pohľad, ktorého sa asi nedá nabažiť. Je odmenou, za ranné vstávanie, prípravu a námahu, ktorú treba dať do celej túry. Vždy sa oplatí vrátiť a znova sa kochať touto scenériou, vdychovať svieži vzduch a vôňu lesa. V poslednej časti cesty od Popradského plesa k tomu Štrbskému už plánujeme ďalšiu túru. Vyzerá to na Chatu pod Rysmi, uvidíme. Už teraz sa tešíme, september je vraj najlepší mesiac na turistiku v Tatrách.

C0095T01

Tip na výlet – Štefánička, to je križovatka ciest a tradícia

Ak ste si skúsili niektorú z hrebeňoviek v Nízkych Tatrách určite ste aspoň išli okolo. Prípadne uvažovali o občerstvení v tejto legendárnej vysokohorskej chate, ktorej už veľa nechýba k okrúhlej storočnici. Bola základom, od ktorého sa postupne budoval turistický ruch v tejto oblasti. Dnes tu prespáva veľa turistov, ktorí prechádzajú hlavným hrebeňom Nízkych Tatier.

Medzi zaujímavosti patrí aj fakt, že tovar a materiál na prevádzku chaty stále vynášajú nosiči. Konalo sa tu aj niekoľko pretekov horských nosičov Šerpa Rallye. Najrýchlejší vyšiel z Trangošky so 60-kilogramovým nákladom za 55 minút, pričom podľa turistického smerovníka by to malo trvať dve hodiny.

Ak by sme išli z Trangošky, tak ide o nenáročnú túru po hrebeni Nízkych Tatier. Od začiatku na nás čaká stúpanie popri potoku Bystrianka po zelenej turistickej značke. Z lesa sa dostaneme na rozľahlé lúky s krásnym výhľadom do Trangošskej doliny. Pri Hornom Salaši je odbočka k Jaskyni mŕtvych netopierov. Je to jediná vysokohorská jaskyňa prístupná verejnosti. Pokračujeme ďalej po zelenej po hrebeni vrchu Veľký Gápeľ.

Ako sme už v článku spomínali, približne po dvoch hodinách by sme mali doraziť na Štefáničku. Ak máte radi čapované pivo, tak podľa stránky chatamrs.sk práve tu dostanete najvyššie čapované nosičské pivo na strednom Slovensku.

Chata je prístupná celoročne, v zime sa tu okrem turistov často ohrejú aj skialpinisti. Je tu rozcestník ukazujúci na viaceré turistické trasy. Ak máte chuť pokračovať na Ďumbier, tak po červenej značke. Výstup by ste mali zvládnuť približne za hodinu a späť z Ďumbiera k Trangoške za dve a pol hodiny.

K Chate Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom, to je jej celý názov, sa dá dostať okrem Trangošky aj z ďalších smerov. Modro značeným traverzom od chaty Kosodrevina pri vrcholovej stanici lanovky na Srdiečko, po žltej značke z Vyšnej Boce cez Starobociansku dolinu a Bocianske sedlo, ale aj z Mýta pod Ďumbierom cez Mlynnú dolinu po žltej značke či z východu od sedla Čertovica červeno značenou hrebeňovkou, prípadne zo západu od Chopka. Štefánička je najdlhšie prevádzkovaná vysokohorská chata v Nízkych Tatrách, v súčasnosti je majetkom Klubu slovenských turistov.

IMG_6290

S parťákom cez hory – túra na Ostrvu

Vraj ide o mierne náročný výstup, ale v týchto horúčavách určite preverí naše sily. Po ceste na nás čakajú parádne výhľady, veď preto chodíme do Tatier. Nikde inde na Slovensku také nenájdete.

Stretávka je zas na Štrbskom plese, napájame sa na červenú značku a vyrážame. Slnko pomaly vytláča prízemnú hmlu, ešte je celkom príjemne, nasadili sme také stredné tempo a naším prvým cieľom je Popradské pleso. Táto časť cesty vedie horským chodníčkom a je veľmi príjemná, žiadne prudké stúpanie, to má prísť až neskôr. Stretávame veľa turistov, čo len potvrdzuje skutočnosť, že tento chodník je veľmi obľúbený. Zdravíme sa „Dobrý deň“ a usmievame sa na seba popri tom, ako sa navzájom vyhýbame.

Asi o hodinu a pol sme pri Popradskom plese, a tu začína skutočný výstup. Od turistického smerovníka sa držíme červenej značky, ktorá je súčasťou Tatranskej magistrály. Trvalo pár minút, kým sme sa dostali k drevenej lávke ponad Ľadový potok, odtiaľto je to už len do kopca. Chodník je typický tatranský – kamenistý. Prevýšenie nám pomáhajú prekonávať serpentíny. Občas sa zastavíme, aby sme si trochu vydýchli a pokochali sa výhľadmi na Mengusovskú a Zlomiskovú dolinu. Zhora sa dá pekne obdivovať aj Popradské pleso, okolo ktorého sme išli.

Smerovník oznamoval, že od Popradského plesa by sme sa mali dostať do Sedla pod Ostrvou za hodinu. Trvalo nám to asi o 20 minút dlhšie, ale to bolo tými výhľadmi, ktoré sme si každú chvíľu vychutnávali. Pred cieľom cesty vidíme Vysokú, Dračí štít, Mengusovské štíty a ďalšie končiare. Len stojíme a pozeráme a nemôžeme sa vynadívať. Okrem neskutočných výhľadov je pre nás zaslúženou odmenou Zlatý Bažant Radler 0,0 % Jahoda Rebarbora. Dokonale osviežil a dodal energiu.

Zo Sedla je to na Ostrvu už len kúsok, možno 200 metrov. Je to však neznačený turistický chodník, a tak sa delíme na polovice. Jedna zostáva v Sedle, druhá ide hore. Keď sme sa dostali až sem, tak si to nechceme nechať ujsť. Výhľady sú také isté ako zo Sedla pod Ostrvou, ale cieľ je splnený.

Zostupovali sme po tej istej trase, pozreli sme si Symbolický cintorín kúsok od Popradského plesa. Je to spomienka na ľudí, ktorí zahynuli v Tatrách. Chvíľu sme tu postáli a vyrazili smerom na Štrbské pleso. Celkovo môžeme zhodnotiť, že v prípade Sedla pod Ostrvou ide o dobre dostupný a na kondíciu nie až tak náročný výstup. Keďže sme si užívali výhľady na okolité scenérie, a veľmi veľa sme fotili, z túry sme sa vrátili až neskoro popoludní.

titulka - pridať nálepku TATRY NA 3

TATRY NA 3 – Kráľova hoľa

Názov tohto kopca ste už určite počuli, možno ste ho videli pri ceste Horehroním, prípadne naň vystúpili. Kráľova hoľa patrí k najnavštevovanejším vrchom v Nízkych Tatrách. Opradená je mnohými legendami, vraj na jej vrchole kedysi obedoval kráľ Matej Korvín a podľa neho dostala meno. Ťažko sa si ju pomýlite s iným kopcom, pretože na svojom vrchole má neprehliadnuteľný televízny vysielač.

Práve letné mesiace sú na výstup na najvyšší vrch Kráľovohoľských Tatier ideálne, najlepšie z horehronskej obce Šumiac, prípadne z vedľajšieho Telgártu, ale dá sa napríklad aj z opačnej strany z Liptovskej Tepličky či Spišského Bystrého alebo po červenej značke zo západu po hlavnom hrebeni zo Strednej hole.

My ideme zo Šumiaca, najprv lesom, potom vedie až na vrchol stará asfaltová cesta. Čaká na nás asi 12 kilometrov s prevýšením skoro tisíc metrov. Aj keď zažívame horúce leto, pre istotu si berieme so sebou aj ďalšie vrstvy oblečenia, lebo keď zafúka vietor, tak sa tu citeľne ochladí, a fúka tu veru často. Treba sa pripraviť aj na náhle zmeny počasia, ktorými je tento kopec známy. Cestu hore sme zvládli asi za 3 a pol hodiny. Pre autá je uzavretá, ale cykloturistov sme tu stretli dosť.

Okrem vetra a zmien počasia je Kráľova hoľa známa aj svojou doslova strategickou polohou. Práve preto ju mnohí považujú za jedno z najkrajších vyhliadkových miest u nás. Ak je dobrá viditeľnosť, tak okrem Horehronia, Liptova a Spiša vidíte aj Vysoké a Západné Tatry. Podľa niektorých zdrojov je občas možné vidieť až vrchy v Rumunsku vzdialené odtiaľto viac ako 300 kilometrov.

Ako mnohí iní, aj my sme zistili, že v známej ľudovej piesni spomínaný strom zelený na Kráľovej holi nerastie, ale to nám nijako nepokazilo zážitok z túry. Späť sa vraciame po tej istej ceste. Nie je tu veľa možností na robenie okruhov. Tento vrch je však východiskovým bodom pre viacero hrebeňoviek smerom na Čertovicu. Tieto nízkotatranské pochody patria u nás medzi najobľúbenejšie trasy. Pod vrchom pomenovanom po kráľovi Matejovi pramenia až štyri rieky, konkrétne Čierny Váh, Hron, Hornád a Hnilec.

Ešte po návrate späť do Šumiaca si pomedzi stromy vychutnávame nádherný výhľad na Kráľovu hoľu, nedá sa odtrhnúť od nej oči. Obloha sa zmenila, pribúdajú oblaky, a to jej dodáva trochu inú atmosféru, akoby zvážnela. Dobre, že sme už dole a prípadná popoludňajšia búrka nás zastihne na bezpečnom mieste.

Z Chaty pod Soliskom je to na Štrbské pleso taká slabšia hodinka, možno aj menej. Ak by sa vám už nechcelo ísť, dá sa zviezť dole lanovkou a ušetriť nejaký čas i sily. Pichlo ťa počas turistiky v boku? V appke zdravotnej poisťovni Dôvera nájdeš jeden skvelý benefit – samodiagnostické vyšetrenie. To ti jednoducho povie na čom si a ty nemusíš na horách stresovať pretože pravdepodobne sa ti len nechce šliapať do kopca. 🙂

A ak chceš vedieť, či tvoje telo dokáže aj takúto turistiku, odporúčame ti vyskúšať DNA test, na ktorý ti sumou až 150 € prispeje zdravotná poisťovňa Dôvera. Ešte si sa neprepoistil? Teraz je ten čas a dokonca to stihneš len za 3 minúty! https://www.dovera.sk/poistenec/poistite-sa-za-3-minuty

vysnehagy

Tatranské osady: Vyšné Hágy sú pľúcami Slovenska

Spomeňte Vyšné Hágy a naskočí vám spojnica – pľúcne choroby. Uvažujete správne. Takmer od začiatkov datovania vzniku tejto osady je spojená s ambíciou jej majiteľov či neskorších správcov urobiť na jej teritóriu všetko pre to, aby sa stala kúpeľmi. No až štát, keď sa v roku 1928 stal majiteľom osady, určil pre rodiace sa kúpele nie rekreačno-liečebnú, ale čisto liečebnú úlohu. Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie, ktorý je dnes dominantou osady, toto určenie napĺňa vrchovatou mierou.

Titulná fotografia: Martin Blaťák

Vráťme sa ale o pár desaťročí späť. Kým sa z Vyšných Hágov stala jedna z najvýznamnejších kúpeľných osád vo Vysokých Tatrách, prebehli ponad jej chotár zaujímavé dejiny. Na ich začiatku je stavba jednoposchodového hotela s hosťovskými izbami, spoločnou nocľahárňou a reštauráciou. Písal sa rok 1881 a dovtedy osadu tvorili tri drevené vilky, ktoré ožívali turistami iba v letných mesiacoch, a pár týždňov tu zvykli stráviť i majitelia kaštieľa na Starých Hágoch.

Hotel, ktorý spomíname, dal na svojich pozemkoch v dolnej časti neskorších Vyšných Hágov postaviť batizovský a markušovský veľkostatkár František Mariássy. Bol určený viac pre bežných turistov ako bohatších návštevníkov a ponúkal kosodrevinové a limbové kúpele.

Pre seba a svojich hostí nechal Mariássy postaviť jednoduchší prízemný Poľovnícky dom vo švajčiarskom štýle s pozdĺžnou krytou verandou. Blízkemu Štrbskému plesu  sa veľkostatkár snažil konkurovať kvalitnou domácou a lacnejšou stravou a chcel z osady postupne vybudovať kúpele.

Bol to dobrý nápad, takto ho opisuje aj Ivan Bohuš v knihe Osudy tatranských osád. Vyšné Hágy, chránené pred severnými vetrami, návštevníci vnímali ako veľmi dobré letovisko. Výhodná poloha, domácke prostredie, nízke ceny, teplé i studené kúpele lákali bežných návštevníkov i osobných priateľov veľkostatkára k pobytu spojenému s oddychom i liečbou.

Jeho plán padol o pár rokov. Osadu v roku 1897 odkúpilo pruské knieža Christián Kraft Hohenlohe von Öhringen, ktorý už vtedy vlastnil aj Tatranskú Javorinu a Bielovodskú dolinu.  Ešte v tom roku vo Vyšných Hágoch nechal vybudovať zrubový hotel Erika a súkromný poľovnícky kaštieľ. Osadu si potom vzal do prenájmu A. Polnisch starší, ktorý ju v mieste dnešných starých Hágov za polstoročie dobudoval do stavu, aký mali pred výstavbou liečebne.

Na ďalší významný zlom čakali Vyšné Hágy do roku 1928. Majiteľom osady sa stal štát. Formujúce sa kúpele sa mali stať výlučne liečebnými. Veľké sanatórium určené na liečbu tuberkulózy sprístupnili až v roku 1941, bolo vtedy najväčšie v strednej Európe.

Škála výkonov dnešného Národného ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie, ktoré je zo stavebného hľadiska špičkovým dielom slovenského funkcionalizmu, je široká. Je dominantou osady a určuje štýl jej života.

Ústav sa postaral aj o niekoľko zaujímavostí, ktoré si mnohí pacienti pamätajú. Napríklad tunel s vlečkou, nimi sa organizovalo zásobovanie liečebného ústavu. Vlečka už dnes neexistuje, rovnako ako dve z niekdajších fontán – vodotrysk a legendárna žaba. No pozrieť si možno blízke prírodné jazierko, ktoré dobrovoľníci nedávno revitalizovali, ale aj najvyššie položenú základnú školu (1065 m n.m.). Súčasťou osady je Horáreň Zbelovo, nachádza sa na pravom brehu Malého Šumu nad traťou Tatranskej elektrickej železnice. Poprechádzať sa možno po parku, ktorý je dielom architektov Františka A. Libru a Jiřího Kana.

Osada Vyšné Hágy sa dnes rozkladá nad aj pod Cestou slobody. Ak do nej zavítate, očarí vás panoráma Končistej, Batizovského štítu a Gerlachovského štítu. Prechádzajú ňou značené turistické chodníky a končí v nej Chodník zdravia, ktorý vedie z Tatranskej Lomnice paralelne s Cestou slobody. Strmou, namáhavou turistickou trasou sa z osady môžeme dostať až na Tatranskú magistrálu a k Batizovskému plesu.

C0545T01-titulka

TATRY NA 3 – Bystrá lávka

Nejeden skúsený návštevník Tatier vám povie, že medzi najkrajšie trasy v našich veľhorách patrí aj Bystrá lávka. Zažijete na nej skoro všetko, po čom turista túži – pokojnú cestu dolinou, vodopád, pleso (a nie jedno, uvidíte ich oveľa viac) i náročné úseky zaistené reťazami. Celá okružná cesta vám zaberie 7 až 8 hodín, preto treba vyraziť skôr.

Štrbské pleso je východiskovým bodom mnohých tatranských túr, a aj my začneme v tomto stredisku. Od rázcestia pri bývalom liečebnom dome Helios sa napojíme na žltú značku, ktorá nás dovedie k vodopádu Skok. Tu začína už spomínaná náročná časť zaistená reťazami, konkrétne od vodopádu výstup a potom aj zostup Bystrej lávky. Ak máte nejaké horolezecké skúsenosti, práve teraz sa vám hodia. V tomto teplom lete na skalách na snehovú prikrývku asi nenarazíte, to by ste si museli na tento náročný úsek pribaliť zimný výstroj, mačky i cepín. Veľký pozor si treba dať počas dažďa alebo keď sú skaly i reťaze mokré.

Po náročnej pasáži, ktorá preverí nielen fyzické, ale aj psychické sily viacerých milovníkov hôr, nasleduje zostup Furkotskou dolinou. Je to oproti predchádzajúcej pasáži ľahší, no trochu dlhší pochod. Výhľady na krajinu i na Vyšné a Nižné Wahlenbergovo pleso sú čarovné. O kúsok nižšie na nás čaká Furkotské pleso. Zaujímavosťou je, že tu žije žiabronôžka severská, čo je maličký rak, dlhý len 2 až 3 centimetre. Tohto živočícha môžete nájsť ešte v škandinávskych vodách pri polárnom kruhu či v oblasti Grónska.

Z rázcestia ideme po modrej značke, Chata pod Soliskom je vítaným spestrením i možnosťou načerpať energiu. Určite už máte z túry v mobile aspoň sto fotiek, ale toto je čas urobiť si na kaskádovitej terase poriadne selfie s celou partiou. Ak by ste ostali na noc a je vás viac ako počet postelí, chatár použije stoly z jedálne ako improvizované lôžka a môžete sa vyspať na nich. To budú kamaráti pozerať, keď im budete vykladať, ako ste spali na stole.

Z Chaty pod Soliskom je to na Štrbské pleso taká slabšia hodinka, možno aj menej. Ak by sa vám už nechcelo ísť, dá sa zviezť dole lanovkou a ušetriť nejaký čas i sily. Pichlo ťa počas turistiky v boku? V appke zdravotnej poisťovni Dôvera nájdeš jeden skvelý benefit – samodiagnostické vyšetrenie. To ti jednoducho povie na čom si a ty nemusíš na horách stresovať pretože pravdepodobne sa ti len nechce šliapať do kopca. 🙂

cover_článok_šablona2

Tatranské osady: Tatranská Kotlina – osada, ktorá lieči

Keď v roku 1881 sprístupnili Beliansku jaskyňu, málokto predpokladal, že práve tento počin bude základom aj pre sformovanie Tatranskej Kotliny ako letoviska, ktoré sa malo stať východiskom pre lepšie spoznávanie Belianskych Tatier.

Titulná fotografia: Wikipédia

Stalo sa. V tom čase už stála pri ceste do Lendaku mestská horáreň s mlynom a nad ždiarskou cestou kamenárska usadlosť. Pristavili sa tu nielen náhodní návštevníci tejto vtedy ešte nie veľmi známej časti Tatier, ale aj ľudia, ktorí sa profesijne venovali bádaniu Tatier, ich prírodného živého a neživého bohatstva.

Osadu založilo mesto Spišská Belá a onedlho v susedstve usadlosti ako prvá „nová“ stavba pribudol prístrešok pre strážcu jaskyne Jána Kohúta. Pre miestny názov Kotliny sa neskôr ustálilo pomenovanie Tatranská Kotlina.

Na konci 19. storočia Tatry zaznamenali neobyčajný návštevnícky, a tým aj stavebný, boom. Chaty, útulne, penzióny a hotely tu pribúdali nevídaným tempom a tento ruch sa nevyhol aj osade pri Belianskej jaskyni. Ako uvádza Ivan Bohuš vo svojej publikácii Osudy tatranských osád, do leta 1883 mesto Spišská Belá postavilo reštauráciu a dve ubytovne s 15 miestnosťami a do konca 19. storočia tu už bolo 31 budov s 254 izbami a 370 posteľami. Tento rajón, ktorý sa mal stať ďalším významným centrom nielen turistického, ale aj kúpeľného ruchu, objavili aj bohatí, ktorí tu postavili 13 menších viliek.

Kým tie sa skromnejšie túlili v zeleni tatranskej prírody, Kasíno s reštauráciou pre 500 stravníkov s divadelnou sálou bolo neprehliadnuteľné. Udávalo ráz ďalšej funkcii Tatranskej Kotliny, a to miesta pre liečbu tuberkulóznych chorôb, ktorá ho preslávila rovnako dobre ako Belianska jaskyňa. Okrem vodoliečby tu už vtedy ponúkali aj slávny Kneipov liečebný telocvik.

O Tatranskej Kotline sa v ďalších rokoch, vlastne až doteraz, hovorí ako o synonyme pre kúpeľnú liečbu. Počas prvej svetovej vojny sa tu zotavovali vojaci, po vojne Spišská Belá predala kúpele podnikateľovi Ondřichovi a ten neskôr lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Práve on sprístupnil liečbu tbc menej náročným a menej zámožným pacientom. Medzi dvoma svetovými vojnami po požiari vybudovaný komplex už napojili na zdravotnú poisťovňu, nové sanatórium sa na záujem pacientov  nemohol sťažovať.

Osada má dnes štatút klimatických kúpeľov. Poskytuje komplexnú ústavnú starostlivosť o dospelých chorých s prieduškovou astmou, obštrukčnou chorobou pľúc a inými netuberkulóznymi ochoreniami dýchacieho systému.

Ak sa osadu, ktorá je od Tatranskej Lomnice vzdialená iba 9 km, rozhodnete navštíviť či už ako pacient alebo turista, určite nevynechajte jaskyňu a do turistických plánov si môžete zapísať aj chatu Plesnivec (1290 m), ktorá je jedinou v Belianskych Tatrách. Mnohí ich považujú za najkrajšiu a prírodne najbohatšiu časť našich veľhôr. Určite tu nájdete jeden z najvzácnejších skvostov Tatier – plesnivec alpínsky.

Najmä pre vzácnu flóru a faunu je veľká časť územia Belianskych Tatier uzavretá. Turisticky sprístupnené sú iba okrajové doliny Zadné Meďodoly, Predné Meďodoly a Dolina Siedmich prameňov. Prejsť sa môžete aj po náučnom chodníku Monkovou dolinou, ktorý spája Ždiar so Širokým sedlom a Kopským sedlom

hzs

V lete je počasie v Tatrách extrémne premenlivé

Poznať aktuálnu predpoveď pred plánovanou túrou je často životne dôležitá vec.

Viacerí skúsení turisti hovoria, že práve mesiace júl a august sú pre turistov v Tatrách najnebezpečnejšie, pretože dochádza, hlavne v popoludňajších hodinách, k rýchlym zmenám počasia.

Fotografie: Horská záchranná služba

Svedčí o tom aj tragická udalosť, ktorá sa stala v pondelok 15. augusta popoludní pod Kriváňom vo Vysokých Tatrách. Náhla zmena počasia spôsobila, že dvoch poľských turistov zasiahol blesk. Hneď po prijatí žiadosti o pomoc leteli na miesto na modro značenom turistickom chodníku horskí záchranári. Podľa informácií Horskej záchrannej služby jedného z turistov zasiahol blesk priamo a utrpel zranenia nezlučiteľné so životom. Druhého zmietla tlaková vlna a s vážnymi poraneniami hlavy ho previezli do nemocnice v Poprade.

Aj tohtoročná sezóna v našich horách patrí medzi tragické. Počet obetí už dosiahol číslo 31. Horská záchranná služba zaznamenala tento rok najvyšší počet smrteľných nehôd za ostatných 10 rokov.

Preto je dôležité pozrieť si pred túrou vývoj a predpoveď počasia pre oblasť, do ktorej plánujete ísť. To isté platí pre výstrahy na deň pred plánovaným výletom aj na deň výletu. Z nich môžete zistiť kvalitu terénu, po ktorom pôjdete. Mokré a vodnaté chodníky vyžadujú iný druh obuvi ako suchá trasa. Aktuálny vývoj počasia si skontrolujte aj tesne pred odchodom na túru. Vyhnete sa tak nepríjemným a nebezpečným prekvapeniam hlavne vo vysokých polohách, kde sa počasie dokáže zmeniť za pár minút a nedá sa len tak ľahko skryť.

Na túry by sme mali vyrážať v skorých ranných hodinách, pretože búrková činnosť je vyššia hlavne popoludní. A ak už je zrejmé, že sa búrke v dohľadnej dobe nevyhneme, mali by sme z miest, z ktorých sa nedá kam ujsť čo najskôr zostúpiť do nižších polôh.