Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

by ČlánkyTatranské 
osady

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Tatranská Lesná, stavitelia penziónov si ani nemohli vybrať lepšie

Tatranské osady – Tatranská Lesná, stavitelia penziónov si ani nemohli vybrať lepšie

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Vladimír Šterbak

Tatranská Lesná je osada, ktorá sa vyvinula. Jej územie pôvodne patrilo obci Stará Lesná, no keď na ňom vyrástlo niekoľko hotelov, penziónov a ozdravovní, nové zoskupenie budov bolo v roku 1930 vyhlásené za osadu Tatranská Lesná.

Tatranská Lesná leží pri Ceste slobody, medzi Horným Smokovcom a Tatranskou Lomnicou. Je situovaná poniže ústia Studenej doliny a po jej východnom okraji tečie Studený potok.  Prví investori si ani nemohli vybrať lepšie miesto.

Základom osady bol hotel Carpathia, otvorili ho s veľkou slávou v roku 1928. Dal ho postaviť hostinský z Matejoviec Armin Eichner a po vzájomnej dohode časť jeho kapacity obsadzovala miestna skupina Turistického spolku priateľov prírody z Matejoviec. Po druhej svetovej vojne podobne ako iné stavby vo Vysokých Tatrách neušiel svojmu osudu. Znárodnili ho, zmenili na odborársku zotavovňu Karpatia, no od začiatku deväťdesiatych rokov opäť ako penzión slúži voľnému cestovnému ruchu.

Podobný príbeh mala aj ozdravovňa Detský raj, ktorej majiteľom bol lekár Ladislav Jurecký. Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, išlo o reprezentačnú trianglovú stavbu, prvú svojho druhu vo Vysokých Tatrách. Deti mali v izbách slnko celý deň. Objekt doteraz patrí deťom ako medzinárodná škola v prírode, Prešovský samosprávny kraj v roku 2018 do jeho rekonštrukcie vložil viac ako 1,4 milióna eur. 

Poďme ešte späť o pár desaťročí. Spomínaný lekár Ladislav Jurecký prezval aj nedokončený Rothov penzión, nazval ho Sanitas a v roku 1931 v ňom inicioval liečbu hltanu, nosných a ušných chorôb detí. Konfiškácia v roku 1946 ho zmenila na odborársku ozdravovňu Úderník. V roku 1990 ho nazvali Marína a po privatizácii o šesť rokov neskôr dostal meno Echo a je k dispozícii návštevníkom Vysokých Tatier.  Podobnú cestu dejinami majú za sebou aj penzióny pôvodne nazvané Erika či Bohémia, ale aj mnohé iné. Bývala Bohémia má dodnes na priečelí ľudové výjavy.

Po zmene režimu v roku 1989 sa Tatranská Lesná postupne menila na príjemné miesto dovoleniek, oddychu, čerpania síl. Má vynikajúcu polohu a dobrý prístup k Vodopádom Studeného potoka, Rainerovej či Bilikovej chate, do Smokovcov či na Hrebienok a odtiaľ na množstvo nenáročných i vysokohorských túr. Neďaleko osady sa nachádza Olympijský les, ktorý vznikol z iniciatívy športovcov po prírodnej katastrofe vo Vysokých Tatrách v novembri 2004.

Ak máte radi technické pamiatky, respektíve stavby, ktoré reprezentujú ľudský um a šikovnosť, choďte si pozrieť meniareň železničnej elektrickej trate. Nájdete ju v smere na Smokovce. Ako uvádza Oskár Mažgút na stránke Infoglobe, meniareň bola vysokonapäťovým vedením spojená s popradskou parnou elektrárňou a slúžila na vyrovnávanie prúdových výkyvov a ako náhradný zdroj energie. Jej pričinením vlaky pri výpadkoch elektriny dokázali prísť do staníc. Dnes budova chátra.

Tatranské osady - Tatranská Štrba má korunu: ozubnicovú železnicu

Tatranské osady – Tatranská Štrba má korunu: ozubnicovú železnicu

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Adam Kováč

Do Tatier je možné dostať sa mnohými cestami, no najlepšie je to cez Tatranskú Štrbu. Návštevníci veľhôr vedia, že ide o najviac vyhľadávaný bod s dobrou infraštruktúrou. Jeho korunou je ozubnicová železnica.

Ak je Tatranská Štrba dnes známa zubačkou, tak treba pripomenúť, že má aj výhodnú cestnú a železničnú infraštruktúru a aj letecké pripojenie cez neďaleké letisko v Poprade. Ale nebolo to vždy tak. Význam osade, ktorá je dnes súčasťou Štrby, dala v minulom storočí príprava na blížiace sa Majstrovstvá sveta v severských lyžiarskych disciplínach v roku 1970 a ešte sto rokov predtým, v roku 1871, dokončenie Košicko-bohumínskej trate so zastávkou Štrba – stanica (doplníme, že najvyššie položenou na Slovensku), ktorá otvorila svetu Štrbské Pleso s jeho klimatickými kúpeľmi a rozvíjajúcim sa turistickým ruchom.

Tatranská Štrba je od Štrby vzdialená asi 15 km. Nachádza sa na hranici Spiša a Liptova, na úpätí Vysokých Tatier. Vznik osady má logiku práve v spomínanej železničnej trati. Dopravný uzol, ktorým sa  Štrba – stanica, stala a ktorá urobila Vysoké Tatry prístupnejšími pre návštevníkov, motivoval aj zmenu zásobovania Štrbského Plesa. Konské povozy a furmanky už v roku 1896 nahradila trať Štrba – Štrbské Pleso a parná ozubená dráha. A práve v jej východiskovom bode sa sformovala osada.

Hochwald – také bolo najskôr meno stanice v dnešnej Tatranskej Štrbe. Ako pripomína stránka obce, vybudovali ju v roku 1880. Bola to hrazdená stavba, stála na opačnej strane ako terajšia stanica a ponad trať vtedy viedol viadukt. Na Štrbu ju premenovali neskôr. Až v tridsiatych rokoch minulého storočia postavili dnešnú budovu stanice. A v čase príprav majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní parnú, ktorej pri doprave návštevníkov vypomáhali neskôr aj autobusy,  nahradila elektrická ozubená dráha.

Ako uvádza stránka Železníc SR, v roku 2019 sa začalo s rekonštrukciou stanice v Štrbe, pribudol nový eskalátor a výťah, čo sprístupnilo Tatry aj imobilným cestujúcim. V roku 2020 – po päťdesiatich rokoch prevádzky – legendárna zubačka prestala premávať, no už vo februári 2022 po rekonštrukcii celej trate vyšlo na ňu päť nových súprav, ktoré na 5-kilometrovej trati na Štrbské Pleso prekonávajú stúpanie z 900 na 1 350 m n. m.   

Vráťme sa ale k osade. V roku 1960, ako pripomína stránka obce, po územnej reorganizácii štátnej správy, pripadla Tatranská Štrba obci Štrba. Predtým bola súčasťou mesta Vysoké Tatry. Kým najskôr sa rozvíjala ako rekreačná osada, v rokoch pred spomínanými majstrovstvami sveta pribudli do jej ponuky benzínová pumpa, autocamping (vzdialený 8 km od Štrbského Plesa), sídlisko  Lieskovec a mnohé služby, ktoré sa orientujú na cestovný ruch, motoristov a turistov, čo z Tatranskej Štrby urobilo modernú podhorskú osadu zaznačenú v plánoch mnohých návštevníkov. Dnes sa v jej blízkosti nachádza aj chatová lokalita Lieskovec – Pálenica.

Tatranská Štrba potvrdzuje polohou a službami svoj význam východiska do západnej časti Vysokých Tatier. Turistickí sprievodcovia uvádzajú, že vytvára podmienky rovnako pre letné turistické možnosti ako aj pre zimnú lyžovačku. V lete je možné absolvovať mnohé náročné i menej náročné turistické trasy alebo cyklotrasy v blízkosti osady. Nepriaznivé počasie možno využiť na návštevu Važeckej jaskyne. Blízko je aj Veveričí ľanový park či člnkovanie na Štrbskom plese. 

Počas zimy sú k dispozícii blízke areály – Areál snov na Štrbskom Plese, ale aj bežecké trasy v okolí Tatranskej Štrby. Pekná lyžovačka je i v Lopušnej doline či v Liptovskej Tepličke.

Tatranské osady – Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

Tatranské osady – Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

by ČlánkyTatranské 
osady

Hneď v úvode treba povedať, že už neexistujú. Studenopotocké Kúpele (alebo Studenovodské, aj pod týmto názvom ich Tatranci poznajú),  ale urputne bojovali o svoju existenciu. Hoci, nikdy neboli kúpeľmi v pravom slova zmysle a ani nikdy nijako zvlášť neprosperovali.

Neďaleko Hrebienka, presnejšie na Kancli, na úbočí Slavkovského štítu v Studenej doline, postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 Ruženinu chatu. Jednoduchý prístrešok turisti zvykli volať aj Ružanka, Ruženka či Rózanka. Mala drevený reliéf na ružovo zafarbenej ruže a na jej výstavbu, ako uvádzajú niektoré pramene, prispela populárna budapeštianska speváčka a klaviristka spišského pôvodu Ružena Gräffel – Györffyová, ktorá peniaze získala usporiadaním osobitného turné. Jej štedrosť ale upadla do zabudnutia, k chate nemala takmer nijaký vzťah. Turisti si ju spájali už iba s ružou na jej priečelí.

Chata stála desať rokov, keď popri nej začali vyrastať ďalšie objekty. Približne v tom čase sa začalo vo Vysokých Tatrách hovoriť o vzniku vysokohorského turistického strediska na Hrebienku. Nová výstavba odsunula význam Ruženinej chaty a neskôr sa z nej stala núdzová ubytovňa pre personál, potom sklad, napokon maštale. V roku 1893 úplne vyhorela.

Komplex budov okolo nej tvorili Studenopotocké Kúpele. Bol medzi nimi aj dvojpodlažný hotel Studený potok, ktorý požiar jeho ružovej susedky hodne poškodil. No obnovili ho a zakrátko k nemu pribudol hotel Spiš a o niečo ďalej hrazdená budova kúpeľného domu, ale aj nový hotel Ružena. Hoci to nebolo málo, pôvodné predstavy o kúpeľoch to nenaplnilo. Táto historická osada mala krátky príbeh. V roku 1927 tu vzbĺkol požiar a Studenopotocké Kúpele do tla zničil.

Ako uvádza Igor Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, asi rok po vyhorení Studenopotockých Kúpeľov postavila pražská Legiobanka na Hrebienku Športhotel, našinci tento komplex poznajú ako zotavovňu Hrebienok, dnes hotel Hrebienok.

Opustené neostalo ani miesto po kúpeľoch. V roku 1934 tu postavili Guhrovu chatu. Vybudovali ju na počesť lekára, priekopníka lyžovania a sánkovania vo Vysokých Tatrách. Za týmto projektom stál jeho syn Michal Guhr, ml., no jej otvorenia sa ani on nedožil. Táto turistická ubytovňa, tak ju nazýva Wikipedia, poskytovala okrem ubytovania aj jedlo a svojimi službami vyhovovala hlavne mladým nemeckým turistom, členom Karpatského spolku. Ten svojho času výstavbu chaty inicioval, keďže Michal Guhr bol niekdajším predsedom tohto spolku.

Po druhej svetovej vojne chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý ju premenoval na Bilíkovu chatu na počesť Pavla Bilíka, príslušníka finančnej stráže, lyžiara a pretekára, ktorého Nemci za jeho účasť v SNP pri Starom Smokovci zajali a v Kežmarku popravili. Ako uvádza Oskár Mažgút, manažér podujatí propagujúcich Vysoké Tatry, chatu postupne vylepšovali, pribudla terasa, sprchové kúty, ústredné kúrenie, neskôr vináreň, sauna a iné civilizačné vymoženosti. Po rozdelení Československa bola chata sprivatizovaná. Málokto dnes vie, že vyrástla na mieste, ktoré mohli byť príjemnými  Studenopotockými Kúpeľmi.

Chata je prístupná z Hrebienka, resp. Starého Smokovca, ale aj od Reinerovej chaty alebo z Tatranskej Lesnej a poskytuje príjemné zázemie pre oddych a občerstvenie turistov.

Tatranské osady – Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

Tatranské osady – Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Oľga Čižmárová Rajnohová

Nové Štrbské pleso možno kedysi na začiatku malo byť osadou, no život to zariadil inak. O tom, ako vzniklo, sa sporia dve legendy a dnes je už zbytočné dokazovať, ktorá verzia je správna. Dôležité je, že umelé Nové Štrbské pleso je výborným miestom, kde možno nabrať sily a obdivovať panorámu našich veľhôr.

Poďme najskôr k obom verziám. Jedna hovorí o tom, že Nové Štrbské jazero bolo vytvorené umelo v roku 1905. Z bývalého zabahneného plesa ho obnovil banskobystrický architekt Karol Móry, ktorý sa na tomto mieste rozhodol založiť osadu. Móry si v mieste Štrbského mozgroviska, ktoré bolo pozostatkom ústupu ľadovca a kde vznikla neveľká moréna nasycovaná podzemnými vodami vytekajúcimi zo Štrbského plesa, kúpil v roku 1897 pozemky s morénovým pieskom. Do neho nasmeroval potok z Mlynickej doliny.

Voda následne zaplavila močaristý terén, a tak vzniklo pleso. Móry jazierko zarybnil, na hladinu poslal člny, na brehu postavil hotel, ktorý sa stal základom osady. Chcel nižšími cenami ponúknuť návštevníkom tejto časti Vysokých Tatier rovnaké zážitky, aké si nemohli dovoliť pri susednom Štrbskom plese.

Alebo to bolo inak. Dostávame sa k druhej verzii vzniku Nového Štrbského plesa, ktorú tiež opisuje internetová encyklopédia. Pod bývalým liečebným ústavom Helios sa riečka Mlynica rozdeľuje. Popradské rameno vedie vodu do Mengusovskej doliny a vlieva sa do rieky Poprad. Druhé rameno – Štrbská Mlynica priteká do Nového Štrbského plesa. Močaristé pleso nemuselo byť pôvodne prepojené s umelo vytvoreným prítokom z Mlynice, mohlo ísť o prirodzený proces a Karol Móry urobil iba nevyhnutné rozšírenie prítoku. Jozef Sentiváni, ktorý založil Štrbské Pleso, mal v týchto miestach dve jazierka – Jozefove a Mikulášove, v ktorých choval ryby. Takže vznik Nového Štrbského plesa nemusel mať vo svojom finále iba jedného zakladateľa.

Dosť na tom, miestu sa darilo. Aj medzi vojnami. Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, v tridsiatych rokoch tu synovec zakladateľa osady Ján Móry postavil ďalšie penzióny, výhliadkovú kaviareň a kostolík. K hotelu zo západnej strany pristavil rodinný penzión.

Ján Móry bol hudobný skladateľ a v osade čerpal námety pre svoju tvorbu. Často ho navštevovali priatelia – medzi nimi Viliam Figuš-Bystrý, Béla Bartók, Ondřich Nový, Eugen Suchoň a ďalšie osobnosti.

Najväčšou stavebnou investíciou Jána Móryho bol 32-izbový hotel s kaviarňou, terasami a spoločenskými sálami, ktorý do rodinného portfólia pribudol v roku 1929 na východnej časti umelo vytvorenej plošiny.  

Celá osada bola po druhej svetovej vojne znárodnená a postupne urbanisticky splynula s osadou Štrbské Pleso. V roku 1950 hotel Móry zmenili na odborársku zotavovňu Baník. Ako približuje Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, časť chátrajúcich budov neskôr poslúžila na ubytovanie stavebných robotníkov v čase príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970. Keď sa majstrovstvá stali minulosťou, postavili na ich mieste novú odborársku zotavovňu Baník. Po roku 1989 vrátili Móryho vdove zostávajúce menšie objekty bývalej osady. Tá ich predala. 

Nové Štrbské pleso má maximálnu hĺbku do desať metrov a stále sa mení. Kúsky rašeliny sa postupne uvoľňujú a načas pobudnú ako plávajúce ostrovčeky na hladine. Musia sa neustále odstraňovať, no tvoria zaujímavú atrakciu. Pohľady na pleso sa neustále menia a počas prechádzky ozvláštňujú výhľady na vodu.

Napriek svojej nevšednosti i tajomnej legende ostáva Nové Štrbské pleso pre mnohých návštevníkov ešte neobjavené, hoci mnohé turistické stránky odporúčajú zájsť si k nemu. Od svojho známejšieho menovca nie je pritom ďaleko. Stačí na stanici Štrbské Pleso prejsť cez koľajnice ozubnicovej železnice a pokračovať chodníkom rovno. Za päť minút sa k novému plesu dá peši dôjsť. Okolo jazierka plného rýb vedie upravený chodník s lavičkami. Miesto je ako stvorené na rodinné vychádzky. Má úplne iné čaro ako rušnejšie Štrbské Pleso, ktoré je východzím bodom mnohých turistických trás. Nové pleso hľadajú tí, ktorí chcú pohodu bez náročných športových výkonov.

No obe plesá majú jedno spoločné – výhľad na okolité tatranské štíty a prírodu. Sú rovnako krásne a rovnako sa meniace počas každého z ročných období. Móryho prvý hotel víta svojich hostí dodnes. Zrúcaninu rozhľadne, ktorú tu postavil, v roku 2013 kompletne zrekonštruovali. Celá stavba je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. Citlivo a zároveň funkčne ju prispôsobili pre služby kaviarne a majitelia tu ponúkajú na prenájom apartmán. 

Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Tatranské osady – Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

by ČlánkyTatranské 
osady

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Štôla je malá podhorská obec, necelé štyri kilometre vzdialená na juh od Vyšných Hágov.

Tatranské osady – Štôla má prívlastok tichého rodinného letoviska

by ČlánkyTatranské 
osady

Štôla je malá podhorská obec, necelé štyri kilometre vzdialená na juh od Vyšných Hágov. Na krátky čas svojej histórie bola súčasťou Mesta Vysoké Tatry, v tridsiatych rokoch minulého storočia nadobudla charakter tichého rodinného letoviska.

Encyklopédie uvádzajú, že obec sa po prvý raz spomína v roku 1330. Podobne ako jej „susedky“ – Batizovce, Gerlachov a Mengusovce vznikla kolonizáciou po tatárskom vpáde. Pôvodný názov Stola mohol byť odvodený od banskej činnosti (stollen, štôlňa), alebo od výrazu stola, čo je daň kláštoru.

Jej základom bol majer benediktínskeho kláštora, ten vznikol v roku 1314. Keď o storočie neskôr vyhorel a mnísi odišli, majetok získali batizovskí Mariássyovci a opustené pozemky dali do opatery svojim poddaným. Obecná stránka uvádza, že hádam poslednou zachovalou pamiatkou na kláštor je drevená zvonička s dvojkrížom a bronzovým zvončekom, ktorá stojí pred jednou z posledných dreveníc v obci postavených v roku 1934 Jánom Jurčom z Vyšnej.

Na dlhé storočia po zániku kláštora sa ľudia v Štôle venovali pestovaniu poľnohospodárskych plodín, chovu dobytka a domáckej výrobe náradia či práci v okolitých lesoch. Až od polovice 19. storočia sa tu udomácnil aj nový termín – turistický ruch. A tak, vidiac, že z neho plynú príjmy pre chudobné domácnosti, sa lepšie izby v mnohých chalupách v lete zmenili na jednoduché ubytovne pre turistov a domáci prespávali v šopách a stodolách. Stránka: vysoketatry.com uvádza, že v Štôle sa ľudia postupne začali venovať aj službám turistickej verejnosti a ako horskí vodcovia vynikli viacerí Rusnákovci a Rumanovci-Driečni.

Tridsiate roky minulého storočia Štôle nesmierne priali. Čiastočne tak prekryli vysťahovalectvo do mnohých európskych krajín a zámoria, ktorému Štôlania čelili v čase monarchie a prvej ČSR. Zamestnanie našli vo firme Baťa vo Svite, ale aj pri stavbách ciest, medzi nimi aj cesty Lučivná – Vyšné Hágy, ktorá bola dokončená v roku 1938.

Dedina časom nadobudla charakter tichého rodinného letoviska. Pomohla jej aj výstavba sanatória na liečbu tuberkulózy s potrebným hospodárskym servisom a budovami. Zo zabudnutej gazdovskej dediny, ako uvádza stránka obce, sa postupne stal cieľ milovníkov hôr najmä z Čiech a Moravy.

Pravidelne ju navštevoval napríklad aj známy český etnograf Jozef Vydra, autor niekoľkých monografií o ľudovej kultúre na Slovensku. V roku 1929 si tu nechal postaviť drevený zrub inšpirovaný miestnou ľudovou architektúrou. Projektoval ho známy architekt Dušan Jurkovič. Pravidelne do Štôly chodieval aj etnograf, fotograf a filmár Karol Plicka. „Mal tu aj prázdninové sídlo v murovanom dome „U Amerikánky“,“ spomína sa v historickom exkurze na obecnej stránke. Zrubové domy si tu nechali postaviť aj viacerí známi Bratislavčania.  

Nad nimi vyrástol penzión pražského podnikateľa Bedřicha Pavláta Slovenka a v strede obce pribudol aj murovaný penzión podnikateľa Ladislava Scharfsteina a neskôr aj penzión Zdravá generácia. Všetky tri boli až do vypuknutia II. svetovej vojny otvorené celoročne a, ako pripomína história obce, prosperovali. V Slovenke napríklad ešte v rokoch po vojne dovolenkovali známi herci pražských divadiel Vítěslav Vejražka, Dana Medřická, Václav Voska a iní.

Starší Štôlania si možno spomenú, že z hľadiska turistického ruchu a rozvoja obce, boli najlepšími roky 1947 – 1960. Vtedy fungovala pod Mestom Vysoké Tatry. Dôvodom bola jej výrazná orientácia na cestovný ruch a dobrá povesť, ktorá ju v tejto oblasti predchádzala. Investovalo sa v nej, stavali cesty, prispôsobila sa tomu verejná doprava a vznikli nové služby. Potom, ako dôsledok toho, že roľníci v obci nechceli založiť družstvo, štátna správa degradovala jej územie a pričlenila ju k Mengusovciam. Štatút obce Štôla znova získala až v roku 1990.

Spomínané penzióny mali smutný osud. Rodina podnikateľa Ladislava Scharfsteina neprežila Osvienčim, na Slovenku napriek dobrému chýru už po privatizácii zostali iba spomienky. Zdravá (neskôr Mladá) generácia, 80-posteľový penzión, ktorý postavil Bratislavčan Ing. Hanzík, a v ktorom sa prví hostia rekreovali už v roku 1930, neskôr odkúpila Sociálno-demokratická strana Československa. Tá mala ambíciu postaviť v Štôle aj ozdravovňu. Zrubová ozdravovňa dlhé roky slúžila liečbe dýchacích ciest so zameraním na mládež. S niekoľkými prerušeniami fungovala 63 rokov – až do roku 1998.

V rokoch „kurately“ mesta Vysoké Tatry nad obcou, v nej pribúdali nové stavby orientujúce sa na cestovný ruch, do jej výbavy pribudlo aj mnoho súkromných rekreačných chát. Do tejto podtatranskej osady si cestu našli mnohí investori, časť plánov ale odniesla voda a najmä privatizácia po roku 1993 a vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Nechala za sebou chátrajúce stavby, ktoré boli kedysi perlami v ponuke tatranskej rekreácie.

Napriek tomu dedina nerezignuje a uvedomuje si svoj pôvab, ktorý jej ako pečať vtisli predchádzajúce roky rozvoja cestovného ruchu. V zime sú v obci udržiavané bežecké trate vedúce krásnou prírodou okolo rieky Poprad s výhľadom na panorámu Vysokých Tatier. V lete ponúka cykloturistiku – napríklad aj trasu Štôla – Nová Polianka, ale aj rekreačnú jazdu na koňoch v okolí. Turistické zariadenia, chaty, penzióny, ale aj ubytovanie v súkromí môžu byť pre návštevníkov veľhôr dobrým východiskovým bodom pre poznávanie Vysokých Tatier.

Osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca z Bratislavy a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa tuberkulózy respiračných chorôb.

Tatranské osady – Nová Polianka so značkou architekta Harminca

by ČlánkyTatranské 
osady

Osada začala vyrastať krátko po druhej svetovej vojne podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca z Bratislavy a od roku 1956 slúži ako vojenská liečebňa tuberkulózy  respiračných chorôb.

Je najmladšou tatranskou osadou. Vznikla okolo vojenského liečebného ústavu, ktorý dal charakter jej rozvoju. Nemožno hovoriť o veľkom rozvoji, lebo osada nie je východiskom pre turistické aktivity, nemá ubytovacie, ani stravovacie zariadenia, od začiatku sa formovala striktne ako moderná vojenská liečebňa. Neďaleko osady je lokalita Danielov dom, ktorá je jedným z centier ochrany prírody v strednej časti Vysokých Tatier. Pôvodne tu stále poľovnícka chata Daniela Rolanda Diergardta, ktorý tu v rokoch 1898 – 1929 vlastnil okolité lesy.

Ak by ste Novú Polianku chceli nájsť, leží na úbočiach Gerlachovského štítu, približne na polceste medzi Vyšnými Hágami a Tatranskou Poliankou, v katastri Starého Smokovca. Cyklisti ju poznajú možno lepšie, lebo cez ňu prechádza cyklotrasa do Štôle. Základný kameň prvého objektu bol položený v roku 1952, liečebný ústav ako základ osady má v rodnom liste rok 1956.

Raritou osady bol plavecko-rekreačný bazén s vyhrievanou vodou, ktorý bol umiestnený v nadmorskej výške 1 060 m n. m. pod holým nebom a bol súčasťou materskej školy v areáli liečebného domu, ale bez prístupnosti verejnosti.

Pred pár rokmi sa Ministerstvo obrany SR rozhodlo pre veľkú rekonštrukciu liečebne s cieľom vrátiť historické klimatické kúpele rekreácii vojakov, ale aj civilnej verejnosti.  Kultúrnu pamiatku revitalizovala spoločnosť Horezza s cieľom špecializovať ju na poskytovanie liečby nešpecifických chorôb najmä dýchacích ciest. Zrekonštruovaný bývalý vojenský ústav na liečbu pľúcnych chorôb sa stal súčasťou siete hotelov Granit. Po komplexnej prestavbe a modernizácii, vrátane služieb nadobudol štatút klimatických kúpeľov.

Do Novej Polianky sa tak vrátil život, rekreanti ocenia možnosti turistiky, cyklisticky, bežkovania, môžu holdovať skialpinizmu alebo prechádzkam a kochať sa výhľadmi na končiare hôr. Blízko je Starý i Nový Smokovec alebo aj Štrbské pleso, presun za ďalšími atrakciami Vysokých Tatier je nekomplikovaný. Hotel disponuje aj zdravotným úsekom s lekárom, fyzioterapeutom a mnohými procedúrami. Stráviť čas možno aj v Retro kine.

A ak budete na dovolenke s deťmi, nezabudnite si pozrieť Pedal Planet – Galériu šliapacích autíčok, ktorá je súčasťou Novej Polianky. Jedna z najväčších súkromných zbierok šliapacích autíčok v Európe obsahuje viac ako 110 exponátov.

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu.

Tatranské osady – Kežmarské Žľaby sú najmenšou osadou Vysokých Tatier

by ČlánkyTatranské 
osady

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu odborárov školstva a vedy, je najmenšou v našich veľhorách. Budovali ju ako turistickú základňu, no v konkurencii ostatných tatranských stredísk jej význam nedosiahol takú úroveň, ako si jej zakladatelia naplánovali.

 

Napriek tomu je príbeh Kežmarských Žľabov zaujímavý. Nachádza sa na Ceste slobody medzi Tatranskými Matliarmi a Tatranskou Kotlinou. Osadu obklopuje les, turistickí sprievodcovia ju najčastejšie spomínajú v súvislosti s Dolinou Bielej vody. Je situovaná v dolnej časti tejto doliny a spomínať sa začala od roku 1885, keď tu vyrástla kežmarská mestská horáreň. Príležitostne poskytovala aj ubytovanie pre turistov.

Oblasť vtedy patrila Kežmarku, preto ten prívlastok. A Žľaby v jej názve sa spájajú s dopravou vody, ktorá kedysi  tiekla po žľaboch k salašu a pastierom mestských stád. Až v roku 1947 sa osada stala súčasťou mesta Vysoké Tatry.

 

Ale to sme pár desaťroční predbehli. Názov Kežmarské Žľaby miestni poznali oveľa skôr, ako sa tu začala formovať osada.Viedol tade starý pašerácky chodník a rozsiahlu poľanu mesto využívalo ako pastiereň s napájadlami pre dobytok. Tatranský nadšenec Oto Jalčovik uvádza, že oproti horárni o tri roky neskôr postavili na podnet advokátov Ferdinanda Cserépiho, Pavla Kélera a Kežmarského streleckého spolku turistický hostinec. Návštevníci tejto časti Tatier si ho obľúbili, najmä v rokoch pred prvou svetovou vojnou sem prichádzali z Mlynčekov aj na saniach. O. Jalčovik spomína, že to bolo možné po 6,5 km dlhej promenáde Pavla Kélera, ale aj preto, že v oblasti už stál aj 27-izbový turistický dom prispôsobený zimnej prevádzke. Dal ho postaviť Rudolf Palencsár z Kežmarku.  

Ďalšou zaujímavou postavou Kežmarských Žľabov bol obuvník z Ľubice Gustáv Frank. Keď prehrmeli salvy prvej svetovej vojny prenajal si turistický dom a rozhodol sa investovať. „Severovýchodne od hostinca začal Frank v roku 1930 s pomocou mesta Keržmarok stavať zrubový penzión. Pri svojom vzniku mal 25 izieb s 50 posteľami, v ktorých bolo lokálne kúrenie, vodovod, kúpeľňa a splachovacie záchovy,“ uvádza vo svojom článku pre stránku Nostalgické Tatry milovník tatranskej histórie O. Jalčovik.

No to nebolo všetko. Penzión dokončili v roku 1931. Keď o dva roky neskôr v osade vypukol požiar, ktorý zničil starý výletný hostinec i priľahlé stavby, Frank na ich mieste nechal postaviť moderný objekt novej reštaurácie. Ten po druhej svetovej vojne a po rekonštrukciách a rozšírení najskôr slúžil pre potreby školy v prírode, po prebudovaní je celoročným rekreačným objektom pre odborárov školstva a vedy. Vzdelávacie centrum a centrum regenerácie pracovnej sily je prepojené s rekreačným zariadenímm Crocus. Dostalo meno podľa kvetu, ktorý na jar zafarbí okolité lúky do svetlofialova. V osade popri dvoch starších horárňach pribudli aj nové budovy Štátnych lesov TANAP-u (v tomto roku bola táto organizácia začlenená do vzniknutej Správy TANAP-u).

Ak ste si túto časť Vysokých Tatier obľúbili, viete, že je vhodná aj pre rodinnú rekreáciu. Z osady vedie chodník do Tatranskej Kotliny, ktorým sa môžete ďalej dostať až k Belianskej jaskyni, ale vedie odtiaľ  aj cyklotrasa do obce Mlynčeky. Vybrať sa môžete aj do Doliny Kežmarskej Bielej vody či Doliny Siedmich prameňov. Nezabudnite, necelý kilometer pred Kežmarskými Žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice je samota Biela Voda. Práve ona je nástupným bodom pre túry v celej oblasti Doliny Bielej Vody a Belianskych Tatier.

V roku 2018 zúril v Tatranských Žľaboch ničivý požiar. Zničil vtedy plochu približne 30 hektárov lesa, ktoré sú odvtedy bez života. Vzácna lokalita, súčasť Tatranského národného parku, sa bude spamätávať ešte niekoľko desiatok rokov.

Tatranské osady. Tatranská Javorina. Návšteva Tatranskej Javoriny. Ubytovanie v Tatranskej Javorine.

Tatranské osady – Tatranská Javorina a knieža Hohenlohe patria k sebe

by ČlánkyTatranské 
osady

Tatranskej Javorine dali meno javory. Vyrastala uprostred lesov, v ktorých mali tieto stromy vysoké zastúpenie. Spája sa aj s menom nemeckého princa a podnikateľa Christiana Krafta Hohenlohe – Öhringen. To on z nej urobil stredisko správy svojich majetkov a v Tatranskej Javorine nechal viditeľnú stopu. 

Osada, do správy ktorej dnes patria aj Lysá Poľana a Podspády, sa vyvinula zo sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole spásali najskôr iba stáda, až v roku 1759, ako uvádza Wikipedia, založili v Javorine majitelia veľkostatku Horváthovci železné huty a hámre. A to bol aj koniec javorov v horách naokolo. Zamestnanci železiarní  a uhliari podnik zásobovali dreveným uhlím a hoci dnes vieme, že boli prvými obyvateľmi Javoriny, pálením dreveného uhlia vlastne zlikvidovali javorové lesy v okolí.

Časom sa železiarne dostali do úpadku, preto sa ich vlastníci – vtedy už rodina Salomonovcov – snažili prebudovať ich na lepenkárne. A tu sa dostáva na scénu Christian Hohenlohe. V roku 1879 od nich majetky odkúpil. Javorinská oblasť patrila pruskému kniežaciemu rodu až do roku 1936, keď prešla do vlastníctva československého štátu.

Ani potom sa jej nevyhli prudké výkyvy dejín. Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži severné Slovensko obsadilo Poľsko. Poľskej republike patrilo územie severných svahov Vysokých a Belianskych Tatier a ich bezprostredné okolie. To sa zmenilo po prvom septembri 1939, Slovensko získalo späť územia stratené v roku 1938, ale aj v roku 1920. Medzi nimi aj Javorinu. Tá dostala prívlastok – Tatranská v roku 1993.

Vráťme sa ale o niekoľko desaťročí v histórii osady späť. V čase, keď Christan Hohenlohe zainvestoval v Javorine, bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. K oblasti Javoriny a Lendaku neskôr prikúpil aj Vyšné Hágy s priľahlými dolinami. Okrem majetku v Nemecku a Sliezsku, vlastnil aj vinice v Uhorsku (medzi inými aj na Zemplíne), ale aj polia a liehovar v Krížovej Vsi. Wikipedia sa zmieňuje, že v Javorine zriadil pekáreň, v ktorej piekol „chlieb“ pre zver z rôznych dovážaných komponentov.

Chov a hájenie zveri sú osobitnou kapitolou jeho života. Na poľovačkách v Javorine sa schádzala aristokracia z celej Európy a o zemepánovi sa traduje, že veľmi rád poľoval aj na kamzíky. V Javorine zriadil správu svojich európskych revírov, v lete 1885 ako uvádzajú Nostalgické Tatry, tu dostaval podľa projektu Gedeona Majunkeho svoj poľovnícky zámoček.

Mal aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri a na svoje územie v roku 1887 zakázal vstup turistom. No po spore s Uhorským karpatským spolkom stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti, no vylúčil budovanie chát. Útulne a hotelíky tak vyrastali na okrajoch jeho revíru. Sám ale dal postaviť chatu pri Popradskom plese.

Bol síce evanjelikom, ale v úlohe patróna dal v roku 1903 vysvätiť novopostavený katolícky drevený Kostol sv. Anny v Javorine, ktorý je dnes klenotom tejto osady. Ak ho navštívite, odhalia sa vám nádherné výhľady na Belianske Tatry. Aj interiér kostolíka je pastvou pre oči, uvádza stránka severovýchod Slovenska. Najmä keď sa do jeho stien oprie slnko. Na počesť kniežaťa je v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe.  

Ako uvádzajú historické pramene, pamätníci knieža vykresľovali ako človeka, ktorý si je vedomý svojho postavenia, ale v podstate bol prístupný a spravodlivý. Zo socialistickej historiografie ale vyznieva ako spupný magnát a lovec. No pravdou je aj to, že hoci poznatky o ochrane prírody odrážali vtedajšiu dobu a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním spravované územie dnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAP-u. Zaužívané prírodoochranné opatrenia plynule prešli do prírodoochranných zásad nielen TANAP-u, ale aj iných národných parkov. Tatranskú Javorinu aj pre toto dedičstvo zaradili medzi významné lesnícke miesta.

Niektoré pramene uvádzajú, že knieža celý život prežil so svojou mladšou družkou – neurodzenou poľskou umelkyňou  Otýliou Lubraniec – Dambskou. Iné tvrdia, že si ju vzal za manželku. Každopádne, bol to ukážkový vzťah, prežitý v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Traduje sa, že miestnym  mnohokrát pomohla. Keď v roku 1922 zomrela, CH. Hohenlohe ju dal pochovať na javorinskom cintoríne. On sám ďalšie štyri roky prežil v Szomogyszobe, kde v roku 1926 vo veku 78 rokov zomrel. Wikipedia upresňuje, že jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zišla nielen európska aristokracia, ale aj zástupcovia československej štátnej moci a rôznych spolkov. V krojoch sa s ním rozlúčili aj miestni – z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Štôly a ďalších osád Vysokých Tatier.

Christiánov majetok potom nemal kto zveľaďovať. Vlastné deti nemal, majetok zdedil jeho bratranec August Hohenlohe, no keďže k nemu nemal vzťah, predával ho postupne až do roku 1936 Československej republike.

Dnes sa Tatranskú Javorinu oplatí navštíviť. Niekdajší poľovnícky zámok je po úpravách reprezentačným sídlom Slovenskej republiky, prezident Andrej Kiska ho otvoril aj pre verejnosť, ktorá si ho môže pozrieť každý štvrtok. Kostol sv. Anny je obklopený cintorínom s veľkou hrobkou. Tú dal knieža postaviť na znak úcty správcovi svojho majetku Eduardovi Kégelovi. Vľavo nad hrobkou je miesto posledného odpočinku Christiana a Otýlie. Na cintoríne odpočíva aj známy maliar Tatier Jaroslav Votruba.   

Turistickí sprievodcovia upozorňujú  návštevníkov osady na prechádzku bezbariérovým turistickým chodníkom vhodnú aj pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Začína sa v Tatranskej Javorine a končí pri horárni Podmuráň. Stránka vysoketatry.com pozýva trochu zdatnejších turistov na prechod Javorovou a Malou Studenou dolinou s cieľom v Tatranskej Lesnej, ale aj na trasu cez Zadné Meďolody a dolinou Kežmarskej Bielej vody do Tatranskej Kotliny. Administrátori stránky tatrami.sk zase dávajú do pozornosti „modrý“ chodník vedúci z Lysej Poľany až na južnú stranu Tatier, a to cez Veľkú Studenú dolinu.