Bratia Žampovci začínali s lyžovaním v Tatrách.

Lyžovanie je rodinnou tradíciou Žampovcov

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od predminulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. Bratia Žampovci.

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?
Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Nedávno som získal pilotný preukaz, doteraz na to nebol veľmi čas. Odmalička som o tom sníval. Sem-tam si idem zalietať ponad Tatry. Mamina si síce do lietadla so mnou ešte nesadla, ale je to krásny pocit, človek si vyčistí hlavu.
Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale možno aj preto, že mám parašutistický kurz.
Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách, alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam sa dá dosiahnuť veľká rýchlosť, a je to veľmi podobné tomu, čo zažívam na lyžiach.

Všetci traja ste sa upísali jednej disciplíne. Panuje medzi vami veľká rivalita?
Adam: Áno, občas je to medzi nami dosť divoké. Nie občas, ale často. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten moment, ktorý potrebujem, aby som do toho dal všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Lyžiarska história vašej rodiny siaha hlboko do minulosti. Nemýlime sa, však?
Andreas: Je to pravda, sme štvrtá generácia, ktorá lyžuje. Začal to náš pradedko, potom dedko aj s babkou a takisto aj náš otec a teraz sme s lyžami spojení Adam, ja a Teo.
Adam: Z rozprávania našich viem, že môj pradedo robil lanovkára na Lomnický štít, na Skalnaté pleso, bol aj výpravca, a popri tom reprezentoval Slovensko aj Československo ako jeden z prvých. Máme po ňom krásne trofeje. Dedko bol Čech, za babkou prišiel do Vysokých Tatier. Babka sa narodila na medzistanici Štart v Tatranskej Lomnici. Do školy chodila na lyžiach a domov lanovkou, nie autobusom. U nás doma bolo lyžovanie vždy prioritné.
Teo: Keď som mal dva roky, bratia ma dotiahli na lyže na Jakubkovej lúke v Starom Smokovci. Vraj už som dosť starý, aby som lyžoval.
Andreas: Samozrejme, že sme ho spustili rovno dole. Držal sa. Takže sme to my, kto ho naučil lyžovať. A nás dvoch zase motivovali rodičia. Nikdy to nebolo o tom, že musíte pretekať. Otec sa nás opýtal, či chceme ísť do lyžiarskeho klubu. Ja som mal deväť a Adam dvanásť. Tak nás to chytilo, že najväčším trestom pre nás bolo, keď sme nemohli ísť na tréning alebo von.

Andreas, Teo a Adam Žampovci vo Vysokých Tatrách.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Aké ste mali detstvo v Tatrách?
Andreas: Krásne. Keď nasnežilo, vždy sme leteli von, sánkovali sme sa a lyžovali. V lete to bol futbal, plno naháňačiek, schovávačiek, bicyklovania. Šport u nás patril k dennej rutine. Ale keď sme mali na výber, čo robiť profesionálne, tak zjazdové lyžovanie vyhralo. Jasný výber nadväzujúci na rodinnú tradíciu.
Adam: Teraz, po trinástich rokoch vo Svetovom pohári vidím, čo všetko pre nás rodičia robili. Mamina nás vozila na tréningy, jeden v škole, druhý už na svahu alebo naopak, a keď sa narodil Teo, tak počas pretekov nás čakala v cieli s Teom v kočíku. Do toho nám pomáhala babka s dedkom, celá rodina sa obetovala, aby sme mohli ten sveťák jazdiť. Veľký rešpekt.

Existuje vo svete podobná trojica športovcov, ako ste vy?
Teo: V lyžovaní ani nie, ale v hokeji tu boli bratia Šťastní, ktorí hrali za jeden tím a v jednej formácii.
Andreas: Nejaké dvojice určite existujú, ale trojica je už výnimočná. Fungujeme ako tím a vieme sa vždy podporiť.
Adam: Ja som bol vo sveťáku za nás prvý a som rád, že sa doň prepracoval aj Andy a Teo. Práve on nám doniesol do tímu tú svoju mládežnícku dravosť, na tréningoch nás motivuje, posúva, robíme stávky. Je to podobne, ako keď v zahraničí príde do tímu niekto mladý a podporí ho. My sa nemusíme hľadať, sme bratia. A chémia v tíme lepšie funguje.
Andreas: Musím povedať, že to takto super funguje. Páči sa nám, že Teo niekedy príde a prvá veta, ktorú povie je, že sa to nedá. A my, že áno. A zrazu to ideme dať.

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?
Adam: Určite. Pred sezónou alebo počas nej si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem, dám si ďalšie, lebo tiež viem, že ma k nim bratia postrčia. Robím to, čo ma baví, a dôležitá je u mňa už samotná cesta k výsledkom. Veľakrát som zranený ležal v nemocnici a vtedy som si uvedomil, aké je lyžovanie krásne.
Andreas: Všetci traja chceme ísť na kopec a podať výkon. A potom ísť ďalej a zlepšiť to. Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.
Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, a ty nás chceš predbehnúť?
Teo: Samozrejme. Rivalita je to, čo potrebujeme. Je to obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti.

Čo pre vás teraz, keď ste dospelí, znamenajú Tatry?
Adam: Je to môj domov. Keď precestujete celý svet, uvedomíte si, ako vám chýbajú.
Andreas: Najkrajšie miesto na Slovensku. Čo môže byť krajšie, ako vyrastať v národnom parku?
Teo: Najkrajšie hory na svete. Moja srdcovka je Zelené pleso a Belianske Tatry. Ticho, pohoda.
Andreas: Chaty sú nádherné, jedlo, kamaráti, pohoda v nich. A keď sa ráno zobudíte, ste sám s prírodou.
Adam: Mne sa najviac páči, keď ideme na Zbojnícku chatu a klasickou cestou to prejdeme cez Pyšné sedlo na Téryho chatu. Zobral som tam už aj pár kamarátov. Boli uveličení.
Andreas: Najsmutnejšie nám bolo, keď v roku 2004 spadli všetky stromy. Dnes sa tešíme, že rastú nové a les možno bude ešte krajší.

Trénujete aj v Tatrách?
Teo: Kondičné tréningy máme v Tatrách – v Starom Smokovci, vo Veľkej Lomnici či na mostíkoch na Štrbskom Plese.
Andreas: Tatry sú ihrisko v prírode, bicyklom na Sliezsky dom či na Hrebienok – to je malina.
Adam: Celé Slovensko chodí do Tatier športovať a relaxovať a my ich máme pod nosom. Super! Aj vtedy, keď potrebujeme zresetovať hlavu.
Andreas: A motivovať aj deti. Pre mnohé sme vzorom. Preto organizujeme Žampa cup. Nie pre medaily, ale preto, aby mali deti zážitok a získalo ich to pre šport. Prekvapilo nás, aký bol o preteky záujem po kovidovej pauze.

Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.

Žampovci v Tatrách.

Bratia Žampovci: Silné emócie nás posúvajú dopredu

by Články

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na Olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od minulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. S bratmi Žampovcami sme vďaka Tiposu strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, kde vznikol aj tento rozhovor o adrenalíne, emóciách a rivalite, ktorá je u nich prítomná nielen na pretekoch a tréningoch, ale aj mimo nich.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?

Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Odmalička som sníval o tom, že by som mohol byť pilotom, ale nikdy som na to nemal veľa času. Vždy bola priorita buď škola alebo tréningy. Teraz, konkrétne štyri roky dozadu, som sa rozhodol, že si tento sen splním a urobím si pilotný preukaz. To sa mi úspešne podarilo, čiže už som základný pilot. Sem-tam, keď je čas a priestor, tak si idem veľmi rád zalietať. Mamina síce so mnou do lietadla ešte nesadla, ale ja som sa párkrát ponad Tatry preletel. Je to krásny pocit, človek si takto vyčistí hlavu.

Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale to je možno aj preto, že mám parašutistický kurz.

Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam je rýchlosť, a je to veľmi podobné ako na lyžiach.

Andreas: Myslím si, že k adrenalínovým športom alebo k činnostiam, kde je trošku viac adrenalínu máme určite blízko.

Žampovci na horách

Vyzerá to tak, že medzi vami panuje aj veľká rivalita.

Adam: Je to tak, a častokrát je to medzi nami dosť divoké. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten finálny moment, kedy sa človek sústredí a po takejto poznámke už musí dať do toho všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne.

Andreas: Niekedy, keď je celkom pokoj a ticho na obede, tak zrazu niekto povie slovíčko „stav sa“, a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Žampovci na horách

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?

Adam: Určite. Pred sezónou, alebo počas nej, si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem alebo nedosiahnem, tak mám z toho nejaké emócie. Koniec koncov, keď cieľ splním, tak si dám ďalší a poviem si, že už to nie je to, čo som chcel, že chcem stále viac. V každom prípade, robím to, čo ma baví. Asi je to tým, že aj samotná cesta je pre mňa veľmi dôležitá. Som veľmi rád, že ma lyžovanie baví a že ma aj v mojom veku stále napĺňa. Niekedy to nie je len o výsledkoch. Aj keď, samozrejme, že by som chcel stále vyhrávať, ale to, čo robím, robím s veľkou vďakou, pretože už som bol veľakrát zranený, veľakrát som ležal v nemocnici, a vtedy som si uvedomil, aké je to lyžovanie krásne.

Andreas: Práve vtedy si človek povie, že čo by som dal za to, aby som bol na sto percent zdravý. Aby som mohol ísť na kopec a podať výkon. Niekedy je to o človeku. Hlavne, keď to nevyjde, vtedy si treba uvedomiť, že dnes to síce nešlo, ale som zdravý a mám možnosť napraviť to. Podať v ďalších pretekoch stopercentný výkon, je tu príležitosť ísť ďalej.

Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.

Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, že by si nás chcel predbehnúť?

Teo: Samozrejme, ako spomínal Andreas, bratia ma takto stále „hecujú“ pred tréningmi aj pretekmi. Je to ale zdravé, vždy som za to vďačný, pretože táto veľká rivalita ma poriadne posúva vpred. Je to pre mňa obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti, a tiež ma motivujú svojím podpichovaním. Vtedy podám lepší výkon.

Žampovci na horách

K takémuto „hecovaniu“ určite patrí aj množstvo emócií, ako sa vám darí zvládať ich? Hlavne na pretekoch.

Andreas: Za seba musím povedať, že emócie z pretekov ma často posúvajú dopredu. Keď si prerátam, koľko hodín strávim na tréningu, či už na lyžiach alebo v kondičnej príprave, potom prídem do cieľa a vidím pri svojom mene zelené číslo, že som prvý. Tá emócia je možno len chvíľková, trvá pár sekúnd, ale potom z nej dokážem čerpať veľmi dlho. Je to zážitok, ktorý ma vie motivovať v profesionálnej kariére, ale aj ako človeka. Tento silný pocit sa nedá nikde kúpiť ani umelo vytvoriť, preto si myslím, že ma dokáže hnať ďalej.

Adam: Presne ako povedal Andy, emócia z dobre odvedenej práce je niečo, čo sa ťažko opisuje. Keď príde človek do cieľa po vydarených pretekoch a tlieskajú mu tisíce ľudí, medzi nimi aj veľa detí a mladých, pre ktorých ste vzorom, tak toto je vec, ktorá nám motivuje trénovať a súťažiť ďalej. Niekedy sa mi nechce alebo toho mám už fakt plné zuby, vtedy si spomeniem na takúto chvíľu. Poviem si, že stojí za to makať, lebo takúto emóciu je ťažké získať.

Tento krásny projekt TATRY S LEGENDAMI sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka podpore TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s.