Skalnatá chata

Skalnatá chata je chatou príbehov

by ČlánkySkalnatá chata

FOTO: Vladimír Ambróz

A asi je to pravda. S každou chatou sa spája množstvo historiek a príbehov, táto však stojí na svojom mieste už skoro 180 rokov a pôsobili tu viaceré osobnosti spojené s našimi veľhorami. Stačí spomenúť legendárneho vysokohorského chatára a nosiča Laca Kulangu, ktorý nosil zásoby a vybavenie na chaty viac ako polstoročie.

Tento kráľ tatranských nosičov zniesol zo Skalnatej chaty na stanicu Štart náklad ťažký 211 kilogramov, čo sa považuje za nosičský rekord. Chatu nájdete v strede Skalnatej doliny, vedie okolo nej známa turistická trasa Tatranská magistrála. Turisti poznajú typický nenápadný tvar Skalnatej chaty, akoby chcela splynúť s okolitou prírodou, kameňmi a balvanmi okolo. Idú tadeto turistické chodníky k Skalnatému plesu, Malej a Veľkej Studenej doline i k Zelenému plesu.

Päť minút od chaty je stanica sedačkovej lanovky z Tatranskej Lomnice. Je to aj miesto, odkiaľ sa môžete vyviezť na Lomnický štít, ale túto jazdu si treba dopredu rezervovať. Okolo prechádza aj najvyššie položená a najdlhšia tatranská zjazdovka z Lomnického sedla do Tatranskej Lomnice, meria 12 kilometrov. Vysokohorské turistické chodníky v Tatrách sú do polovice júna uzavreté, na Skalnatú chatu sa však dostanete celoročne.

Ak chcete ráno vyraziť z domu a večer sa vrátiť, je to dobrý tip. Zaparkovať sa dá v Tatranskej Lomnici na verejnom parkovisku pri stanici lanovky na Skalnaté pleso. Potom záleží na vás, či sa vyveziete lanovkou alebo absolvujete trasu peši. Z Tatranskej Lomnice by ste to mali po zelenej značke zvládnuť za necelé štyri hodiny. Ak sa rozhodnete pre lanovku, budete párkrát prestupovať, ale dá sa takto vyviesť až k Skalnatému plesu, odkiaľ je to na Skalnatú chatu už len asi 10 minút.

Ak vyrazíte zo Starého Smokovca, na Skalnaté pleso sa dostanete po červenej značke. Najprv na Hrebienok, odtiaľ na Zamkovského chatu a potom po magistrále.

Pri Skalnatej chate je terasa, kde si môžete oddýchnuť a vychutnať neskutočné výhľady na okolitú krajinu. Vzhľadom na to, že výstup sem sa považuje za stredne náročnú túru, vyhľadávajú ju všetky vekové kategórie, pokojne môžete vyraziť aj s deťmi. Pre skúsených turistov je východiskovým bodom na ďalšie túry.

Tatranské osady - Tatranská Štrba má korunu: ozubnicovú železnicu

Tatranská Štrba má korunu: ozubnicovú železnicu

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Adam Kováč

Do Tatier je možné dostať sa mnohými cestami, no najlepšie je to cez Tatranskú Štrbu. Návštevníci veľhôr vedia, že ide o najviac vyhľadávaný bod s dobrou infraštruktúrou. Jeho korunou je ozubnicová železnica.

Ak je Tatranská Štrba dnes známa zubačkou, tak treba pripomenúť, že má aj výhodnú cestnú a železničnú infraštruktúru a aj letecké pripojenie cez neďaleké letisko v Poprade. Ale nebolo to vždy tak. Význam osade, ktorá je dnes súčasťou Štrby, dala v minulom storočí príprava na blížiace sa Majstrovstvá sveta v severských lyžiarskych disciplínach v roku 1970 a ešte sto rokov predtým, v roku 1871, dokončenie Košicko-bohumínskej trate so zastávkou Štrba – stanica (doplníme, že najvyššie položenou na Slovensku), ktorá otvorila svetu Štrbské Pleso s jeho klimatickými kúpeľmi a rozvíjajúcim sa turistickým ruchom.

Tatranská Štrba je od Štrby vzdialená asi 15 km. Nachádza sa na hranici Spiša a Liptova, na úpätí Vysokých Tatier. Vznik osady má logiku práve v spomínanej železničnej trati. Dopravný uzol, ktorým sa  Štrba – stanica, stala a ktorá urobila Vysoké Tatry prístupnejšími pre návštevníkov, motivoval aj zmenu zásobovania Štrbského Plesa. Konské povozy a furmanky už v roku 1896 nahradila trať Štrba – Štrbské Pleso a parná ozubená dráha. A práve v jej východiskovom bode sa sformovala osada.

Hochwald – také bolo najskôr meno stanice v dnešnej Tatranskej Štrbe. Ako pripomína stránka obce, vybudovali ju v roku 1880. Bola to hrazdená stavba, stála na opačnej strane ako terajšia stanica a ponad trať vtedy viedol viadukt. Na Štrbu ju premenovali neskôr. Až v tridsiatych rokoch minulého storočia postavili dnešnú budovu stanice. A v čase príprav majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní parnú, ktorej pri doprave návštevníkov vypomáhali neskôr aj autobusy,  nahradila elektrická ozubená dráha.

Ako uvádza stránka Železníc SR, v roku 2019 sa začalo s rekonštrukciou stanice v Štrbe, pribudol nový eskalátor a výťah, čo sprístupnilo Tatry aj imobilným cestujúcim. V roku 2020 – po päťdesiatich rokoch prevádzky – legendárna zubačka prestala premávať, no už vo februári 2022 po rekonštrukcii celej trate vyšlo na ňu päť nových súprav, ktoré na 5-kilometrovej trati na Štrbské Pleso prekonávajú stúpanie z 900 na 1 350 m n. m.   

Vráťme sa ale k osade. V roku 1960, ako pripomína stránka obce, po územnej reorganizácii štátnej správy, pripadla Tatranská Štrba obci Štrba. Predtým bola súčasťou mesta Vysoké Tatry. Kým najskôr sa rozvíjala ako rekreačná osada, v rokoch pred spomínanými majstrovstvami sveta pribudli do jej ponuky benzínová pumpa, autocamping (vzdialený 8 km od Štrbského Plesa), sídlisko  Lieskovec a mnohé služby, ktoré sa orientujú na cestovný ruch, motoristov a turistov, čo z Tatranskej Štrby urobilo modernú podhorskú osadu zaznačenú v plánoch mnohých návštevníkov. Dnes sa v jej blízkosti nachádza aj chatová lokalita Lieskovec – Pálenica.

Tatranská Štrba potvrdzuje polohou a službami svoj význam východiska do západnej časti Vysokých Tatier. Turistickí sprievodcovia uvádzajú, že vytvára podmienky rovnako pre letné turistické možnosti ako aj pre zimnú lyžovačku. V lete je možné absolvovať mnohé náročné i menej náročné turistické trasy alebo cyklotrasy v blízkosti osady. Nepriaznivé počasie možno využiť na návštevu Važeckej jaskyne. Blízko je aj Veveričí ľanový park či člnkovanie na Štrbskom plese. 

Počas zimy sú k dispozícii blízke areály – Areál snov na Štrbskom Plese, ale aj bežecké trasy v okolí Tatranskej Štrby. Pekná lyžovačka je i v Lopušnej doline či v Liptovskej Tepličke.

Z Ďurkovej uvidíte niekoľko pohorí

Z Ďurkovej uvidíte niekoľko pohorí

by ČlánkyĎurková

FOTO: Ján Hablak

Pri tipoch na skialpinistické trasy sa tentoraz presunieme zo Západných do Nízkych Tatier. Konkrétne na vrch Ďurková nad obcou Jasenie asi 20 kilometrov severozápadne od Brezna. Pri peknom počasí a dobrej viditeľnosti si z nej môžete naplno vychutnať kruhový výhľad, okrem okolitých Nízkych Tatier aj na Západné Tatry, Chočské vrchy, Oravskú Maguru, Veľkú i Malú Fatru, ale aj na Veporské a Štiavnické vrchy.

Východiskovým bodom skialpovej trasy je osada Magurka, ktorá je súčasťou obce Partizánska Ľupča v okrese Liptovský Mikuláš, a dá sa v nej zaparkovať. Pri doprave sem upozorníme na skutočnosť, že autobusom sa do osady nedostanete. Treba ísť autom z Partizánskej Ľupče alebo Liptovskej Lúžnej po nie veľmi kvalitnej ceste. Na druhej strane je výhodou, že tu nestretnete „masy“ turistov.

Spodná časť výstupu ide lesom, ktorý postupne redne. Treba dať pozor na vyčnievajúce konáre a korene, o ktoré sa dá potknúť. Následný výšľap na hrebeň po modrej značke je dosť strmý, počas troch kilometrov prekonáte 600 výškových metrov, ku jeho koncu sa napojíte na žltú značku na Zámostskú hoľu.

Z nej je to už len mierne stúpanie po červenej na vrchol. Známa útulňa Ďurková je odtiaľto asi 100 výškových metrov pod hrebeňom, dá sa tam po ceste odbočiť a občerstviť sa. Zjazd späť do osady Magurka nie je z hľadiska lavín veľmi nebezpečný. Nie je však vhodný pre úplných začiatočníkov, nachádza sa v neupravenom teréne, ktorý môže byť v jarných mesiacoch zľadovatený.

Pri zjazde ideme najprv po hrebeni s miernym sklonom, smerom na sever vojdeme postupne do lesa a späť do osady. Ostatné žľaby z Ďurkovej smerom do doliny Viedenka sú oveľa nebezpečnejšie, čo sa týka lavín. Celá trasa tam aj späť meria 8 kilometrov, má prevýšenie 790 metrov, zvládnuť by ste ju mali za tri hodiny. Potrebná je lavínová výbava, ak to podmienky vyžadujú, treba si zobrať mačky a cepín. Aj v tomto prípade nezabudnite sledovať aktuálnu predpoveď počasia a lavínovú situáciu.

lyzovačka v tatrách

TIP AKO USĚTRIŤ NA JARNEJ LYŽOVAČKE V TATRÁCH

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

FOTO: Vicktor Belicak

Lyžovačka vo Vysokých Tatrách je veľkým zážitkom aj v jarných mesiacoch. Fanúšikom tohto športu asi netreba radiť, že na odloženie výstroja do pivnice či garáže majú ešte čas. Lyžiarske svahy v našich veľhorách sú stále v prevádzke. Vyberte si Lomnické sedlo, Tatranskú Lomnicu, Predné Solisko či Štrbské pleso.

Okrem športového vyžitia na lyžiach a skialpoch na vás čakajú aj neopakovateľné výhľady na okolité scenérie. Štrbské pleso je výnimočné nielen svojou polohou a podmienkami, ktoré ponúka lyžiarom až do apríla, ale aj širokou ponukou služieb pre návštevníkov. Z hotela Ovruč to máte pár minút k železničnej stanici a asi 10 minút peši k Štrbskému plesu. Ubytovaní lyžiari majú možnosť uložiť si svoj výstroj v hotelovej lyžiarni.  Túto výhodu môžu využiť aj hostia blízkeho hotela Lake Resort, ktorý sa nachádza priamo na brehu Nového Štrbského plesa.

K ubytovaniu v pokojnom prostredí blízko lyžiarskych stredísk a turistických chodníkov sa hodí možnosť využiť pri lyžovaní nejakú výhodnejšiu cenu. Skúste sa pozrieť na myaplend.com a vyberte si z množstva ponúkaných benefitov. Napríklad zľavy na skipasy až do 35 percent, ktoré platia do 16. apríla. Pobyt sa dá rezervovať rovno aj s výhodným 2 až 6-dňovým skipasom.

Registrácia je jednoduchá a zaberie vám asi jednu minútu. Dostanete sa do komunity klientov, ktorá využíva špeciálne výhody v Tatrách, či už na pobyty v zariadeniach Aplend, zvýhodnené ceny v reštauráciách Koliba Kamzík, Olívia Restaurant či Salaš a množstvo ďalších výhod. Nie je tu žiadna viazanosť ani ďalšie podmienky. Je len na vás, aké zľavy a kde využijete.

Napríklad akciu 3+1 noc zadarmo, ktorá platí pre členov MyAplend až do polovice júna. Vybrať si môžete zo zariadení v Tatranskej Lomnici (Hotel Lujza Major, Vila Júlia, Vila Magnólia), Starom Smokovci (Koliba Kamzík) a vo Veľkom Slavkove (Tatry Holiday Resort).

Ak sa už neviete dočkať letnej dovolenky, pozrite si First Minute ponuku so zľavou 20 % na pobyty od 5 nocí v termínoch 15. 6. až 4. 9. 2023. Starosti si nemusíte robiť ani s vymýšľaním programu pre malých i väčších členov rodiny. Zľavy 20 % na zábavu v Tatrách máte zaručené v prevádzkach Kvantárium, Poliankovo, Tricklandia, Dobrá hračka, AquaCity a ďalších.

Kliknite na myaplend.com a užívajte si bohatý balík výhod, ktoré vám prináša členstvo v komunite spokojných klientov.

Hrubá kopa cez Lúčne sedlo, to je príjemný výstup

Hrubá kopa cez Lúčne sedlo, to je príjemný výstup

by ČlánkyHrubá kopa

FOTO: Dominik Lačný

Skialpinistická sezóna trvá, vo Vysokých, Nízkych i Západných Tatrách je na tuleních pásoch stále kam ísť. Práve začínajúca jar je pre tento druh aktivity v horách najlepším obdobím.

Naším dnešným tipom je Hrubá kopa v Západných Tatrách. Ide o neupravený voľný terén, v jarných mesiacoch môže byť zľadovatený. Výstup cez Lúčne sedlo je však ľahšou a častejšie využívanou verziou cesty. Od Žiarskej chaty je to asi štyri kilometre s prevýšením 840 metrov, hore by ste sa mali dostať za tri až štyri hodiny. Medzi odporúčané vybavenie patria skialpové mačky (haršajzne), čakan i lavínová výbava.

Z ústia Žiarskej doliny ideme smerom na Žiarsku chatu, čo je asi päť kilometrov. Potom je výstup po zelenej značke náročnejší, terén je neupravený, postupne sa zvyšuje sklon stúpania. Asi pol kilometra nad chatou sa cesta rozdeľuje. My ideme doľava do oblasti Veľkých Závratov, kde je aj Hrubá kopa. Už tu sa nám otvoria výhľady na tieto kopce.

Nasleduje strmšie stúpanie v pásme nízkych stromov a kosodreviny. Tento úsek býva vyjazdený, s bubnami, tvrdý, treba použiť skialpové mačky a dávať pozor na oproti idúcich lyžiarov. Postupne sa dostaneme do lokality zvanej Terasa a nad ňou potom doľava k meteorologickej stanici. Odtiaľto traverzujeme popod svahy Prostredného grúňa na Tri kopy smerom do Lúčneho sedla. Tento úsek je nebezpečný aj pre možnosť výskytu lavín, preto treba byť ostražitý.

Zo sedla je to do cieľa cesty už len asi 200 výškových metrov. Hore môže byť tvrdý alebo vyfúkaný sneh, preto je často treba nasadiť mačky a ísť peši s lyžami na batohu. Vrchol na severnej strane susedí s areálom Zelená dolina na Oravskej časti. Zhora je výhľad na scenériu Západných Tatier, Liptovskú a Oravskú kotlinu.

Dole ideme tou istou trasou, ako sme vyšli hore. Pozor na vietor, inak je tento zjazd pomerne jednoduchý. Skúsenejší lyžiari to môžu vziať cez Madajov žľab. Je to južne orientovaný, široký a strmý svah, na jar s ťažkým mokrým snehom.

Tatranské osady – Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

by ČlánkyTatranské 
osady

Hneď v úvode treba povedať, že už neexistujú. Studenopotocké Kúpele (alebo Studenovodské, aj pod týmto názvom ich Tatranci poznajú),  ale urputne bojovali o svoju existenciu. Hoci, nikdy neboli kúpeľmi v pravom slova zmysle a ani nikdy nijako zvlášť neprosperovali.

Neďaleko Hrebienka, presnejšie na Kancli, na úbočí Slavkovského štítu v Studenej doline, postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 Ruženinu chatu. Jednoduchý prístrešok turisti zvykli volať aj Ružanka, Ruženka či Rózanka. Mala drevený reliéf na ružovo zafarbenej ruže a na jej výstavbu, ako uvádzajú niektoré pramene, prispela populárna budapeštianska speváčka a klaviristka spišského pôvodu Ružena Gräffel – Györffyová, ktorá peniaze získala usporiadaním osobitného turné. Jej štedrosť ale upadla do zabudnutia, k chate nemala takmer nijaký vzťah. Turisti si ju spájali už iba s ružou na jej priečelí.

Chata stála desať rokov, keď popri nej začali vyrastať ďalšie objekty. Približne v tom čase sa začalo vo Vysokých Tatrách hovoriť o vzniku vysokohorského turistického strediska na Hrebienku. Nová výstavba odsunula význam Ruženinej chaty a neskôr sa z nej stala núdzová ubytovňa pre personál, potom sklad, napokon maštale. V roku 1893 úplne vyhorela.

Komplex budov okolo nej tvorili Studenopotocké Kúpele. Bol medzi nimi aj dvojpodlažný hotel Studený potok, ktorý požiar jeho ružovej susedky hodne poškodil. No obnovili ho a zakrátko k nemu pribudol hotel Spiš a o niečo ďalej hrazdená budova kúpeľného domu, ale aj nový hotel Ružena. Hoci to nebolo málo, pôvodné predstavy o kúpeľoch to nenaplnilo. Táto historická osada mala krátky príbeh. V roku 1927 tu vzbĺkol požiar a Studenopotocké Kúpele do tla zničil.

Ako uvádza Igor Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, asi rok po vyhorení Studenopotockých Kúpeľov postavila pražská Legiobanka na Hrebienku Športhotel, našinci tento komplex poznajú ako zotavovňu Hrebienok, dnes hotel Hrebienok.

Opustené neostalo ani miesto po kúpeľoch. V roku 1934 tu postavili Guhrovu chatu. Vybudovali ju na počesť lekára, priekopníka lyžovania a sánkovania vo Vysokých Tatrách. Za týmto projektom stál jeho syn Michal Guhr, ml., no jej otvorenia sa ani on nedožil. Táto turistická ubytovňa, tak ju nazýva Wikipedia, poskytovala okrem ubytovania aj jedlo a svojimi službami vyhovovala hlavne mladým nemeckým turistom, členom Karpatského spolku. Ten svojho času výstavbu chaty inicioval, keďže Michal Guhr bol niekdajším predsedom tohto spolku.

Po druhej svetovej vojne chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý ju premenoval na Bilíkovu chatu na počesť Pavla Bilíka, príslušníka finančnej stráže, lyžiara a pretekára, ktorého Nemci za jeho účasť v SNP pri Starom Smokovci zajali a v Kežmarku popravili. Ako uvádza Oskár Mažgút, manažér podujatí propagujúcich Vysoké Tatry, chatu postupne vylepšovali, pribudla terasa, sprchové kúty, ústredné kúrenie, neskôr vináreň, sauna a iné civilizačné vymoženosti. Po rozdelení Československa bola chata sprivatizovaná. Málokto dnes vie, že vyrástla na mieste, ktoré mohli byť príjemnými  Studenopotockými Kúpeľmi.

Chata je prístupná z Hrebienka, resp. Starého Smokovca, ale aj od Reinerovej chaty alebo z Tatranskej Lesnej a poskytuje príjemné zázemie pre oddych a občerstvenie turistov.

Tatranské osady – Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

Nové Štrbské pleso má rovnako krásne výhľady ako jeho známejší sused

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Oľga Čižmárová Rajnohová

Nové Štrbské pleso možno kedysi na začiatku malo byť osadou, no život to zariadil inak. O tom, ako vzniklo, sa sporia dve legendy a dnes je už zbytočné dokazovať, ktorá verzia je správna. Dôležité je, že umelé Nové Štrbské pleso je výborným miestom, kde možno nabrať sily a obdivovať panorámu našich veľhôr.

Poďme najskôr k obom verziám. Jedna hovorí o tom, že Nové Štrbské jazero bolo vytvorené umelo v roku 1905. Z bývalého zabahneného plesa ho obnovil banskobystrický architekt Karol Móry, ktorý sa na tomto mieste rozhodol založiť osadu. Móry si v mieste Štrbského mozgroviska, ktoré bolo pozostatkom ústupu ľadovca a kde vznikla neveľká moréna nasycovaná podzemnými vodami vytekajúcimi zo Štrbského plesa, kúpil v roku 1897 pozemky s morénovým pieskom. Do neho nasmeroval potok z Mlynickej doliny.

Voda následne zaplavila močaristý terén, a tak vzniklo pleso. Móry jazierko zarybnil, na hladinu poslal člny, na brehu postavil hotel, ktorý sa stal základom osady. Chcel nižšími cenami ponúknuť návštevníkom tejto časti Vysokých Tatier rovnaké zážitky, aké si nemohli dovoliť pri susednom Štrbskom plese.

Alebo to bolo inak. Dostávame sa k druhej verzii vzniku Nového Štrbského plesa, ktorú tiež opisuje internetová encyklopédia. Pod bývalým liečebným ústavom Helios sa riečka Mlynica rozdeľuje. Popradské rameno vedie vodu do Mengusovskej doliny a vlieva sa do rieky Poprad. Druhé rameno – Štrbská Mlynica priteká do Nového Štrbského plesa. Močaristé pleso nemuselo byť pôvodne prepojené s umelo vytvoreným prítokom z Mlynice, mohlo ísť o prirodzený proces a Karol Móry urobil iba nevyhnutné rozšírenie prítoku. Jozef Sentiváni, ktorý založil Štrbské Pleso, mal v týchto miestach dve jazierka – Jozefove a Mikulášove, v ktorých choval ryby. Takže vznik Nového Štrbského plesa nemusel mať vo svojom finále iba jedného zakladateľa.

Dosť na tom, miestu sa darilo. Aj medzi vojnami. Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, v tridsiatych rokoch tu synovec zakladateľa osady Ján Móry postavil ďalšie penzióny, výhliadkovú kaviareň a kostolík. K hotelu zo západnej strany pristavil rodinný penzión.

Ján Móry bol hudobný skladateľ a v osade čerpal námety pre svoju tvorbu. Často ho navštevovali priatelia – medzi nimi Viliam Figuš-Bystrý, Béla Bartók, Ondřich Nový, Eugen Suchoň a ďalšie osobnosti.

Najväčšou stavebnou investíciou Jána Móryho bol 32-izbový hotel s kaviarňou, terasami a spoločenskými sálami, ktorý do rodinného portfólia pribudol v roku 1929 na východnej časti umelo vytvorenej plošiny.  

Celá osada bola po druhej svetovej vojne znárodnená a postupne urbanisticky splynula s osadou Štrbské Pleso. V roku 1950 hotel Móry zmenili na odborársku zotavovňu Baník. Ako približuje Ivan Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, časť chátrajúcich budov neskôr poslúžila na ubytovanie stavebných robotníkov v čase príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní 1970. Keď sa majstrovstvá stali minulosťou, postavili na ich mieste novú odborársku zotavovňu Baník. Po roku 1989 vrátili Móryho vdove zostávajúce menšie objekty bývalej osady. Tá ich predala. 

Nové Štrbské pleso má maximálnu hĺbku do desať metrov a stále sa mení. Kúsky rašeliny sa postupne uvoľňujú a načas pobudnú ako plávajúce ostrovčeky na hladine. Musia sa neustále odstraňovať, no tvoria zaujímavú atrakciu. Pohľady na pleso sa neustále menia a počas prechádzky ozvláštňujú výhľady na vodu.

Napriek svojej nevšednosti i tajomnej legende ostáva Nové Štrbské pleso pre mnohých návštevníkov ešte neobjavené, hoci mnohé turistické stránky odporúčajú zájsť si k nemu. Od svojho známejšieho menovca nie je pritom ďaleko. Stačí na stanici Štrbské Pleso prejsť cez koľajnice ozubnicovej železnice a pokračovať chodníkom rovno. Za päť minút sa k novému plesu dá peši dôjsť. Okolo jazierka plného rýb vedie upravený chodník s lavičkami. Miesto je ako stvorené na rodinné vychádzky. Má úplne iné čaro ako rušnejšie Štrbské Pleso, ktoré je východzím bodom mnohých turistických trás. Nové pleso hľadajú tí, ktorí chcú pohodu bez náročných športových výkonov.

No obe plesá majú jedno spoločné – výhľad na okolité tatranské štíty a prírodu. Sú rovnako krásne a rovnako sa meniace počas každého z ročných období. Móryho prvý hotel víta svojich hostí dodnes. Zrúcaninu rozhľadne, ktorú tu postavil, v roku 2013 kompletne zrekonštruovali. Celá stavba je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou. Citlivo a zároveň funkčne ju prispôsobili pre služby kaviarne a majitelia tu ponúkajú na prenájom apartmán. 

Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

by ČlánkyTatranské 
osady

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Stanislav_Ševčík

Do vysokohorského terénu za relatívne krátky čas

by Články

FOTO: Stanislav Ševčík

Po tipe na zdolanie vrchu Baranec je čas na niečo menej náročné. Odporučiť vám môžeme napríklad Smutné sedlo. Táto skialpová túra má viacero variantov, asi najznámejší je výstup od Žiarskej chaty.

Celú cestu nás čaká mierne a trochu strmšie stúpanie, najstrmšie je s blížiacim sa cieľom. Asi pol kilometra za Žiarskou chatou v lesíku treba odbočiť doľava do oblasti Veľkých Závratov. Jednou z výhod tejto trasy je aj to, že za relatívne krátky čas sa dostaneme z doliny do vysokohorského terénu.

Treba počítať s tým, že skialpová trasa presne nekopíruje cestu letného turistického chodníka. Po odbočke nasleduje strmší úsek pomedzi kosodrevinu. Treba dať pozor na terén. Sneh môže byť tvrdý, s bubnami alebo vyšmýkaný. Pozor aj na vracajúcich sa lyžiarov, lebo miesto je dosť úzke.

Postupne sa dostanete na takzvanú Terasu, nad ňou je už oblasť, v ktorej hrozí výskyt lavín. Veľký pozor hlavne na pravej strane, kde sa nachádzajú svahy Prostredného grúňa. Ako sme už písali, ku koncu cesty je svah strmší, natrafíme na takzvané skialpinistické otočky – cik-caky. Hore na Smutnom sedle je to príjemná rovinka, ak je dobrá viditeľnosť, vychutnáte si pohľad na masív Plačlivého a Ostrého Roháča, na juhu je Baranec a Liptovská kotlina.

Po zložení pásov a spravenia dostatočného počtu fotiek je na rade zjazd tou istou trasou, ako sme vyšli. Na toto sedlo chodí veľa lyžiarov, preto môže byť hlavný svah už rozbitý, ale je to široký terén s príjemným sklonom. Najťažšia časť je v pásme kosodreviny, spomínali sme ju pri ceste nahor, zbiehajú sa tu zjazdy z okolitých kopcov, a priesek je dosť úzky, preto treba byť zvlášť ostražitý.

Po absolvovaní tohto úseku ideme po bývalej zjazdovke v Žiarskej chate. Táto časť je už v pohode s miernym sklonom. Dole do ústia Žiarskej doliny na parkovisko je to zjazd po ceste.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách

Na Baranec s mačkami a čakanom

by BaranecBaranecČlánky

FOTO: Mário Badík

Ďalšia skialpová trasa, ktorú vám predstavíme, sa takisto nachádza v Západných Tatrách, ale na rozdiel od výstupu na Babky je oveľa ťažšia. Na sociálnych sieťach ju návštevníci hôr označujú ako náročnú. Okrem skialpového výstroja musíte mať so sebou aj lavínovú výbavu, mačky a čakan.

Baranec je jedným z najvyšších vrchov Západných Tatier. Výstup naň by si mali vybrať len skúsení skialpinisti, ktorí majú natrénovanú aj chôdzu v mačkách. Trasa vedie väčšinou po miestach, kde v zimných mesiacoch skoro vôbec nesvieti slnko. S pribúdajúcimi jarnými týždňami budú pribúdať aj slnečné lúče, ale tienisté a strmé svahy sú aj v marci veľmi nebezpečné.

 

Na stránke visitliptov.sk odporúčajú vydať sa na túto skialpovú túru až koncom marca a začiatkom apríla, keď je sneh pomerne stabilizovaný. Vzhľadom na sklon kopca však treba vždy sledovať aktuálnu lavínovú situáciu a predpoveď počasia. Časť trasy treba absolvovať peši.

Začína sa na parkovisku v ústí Žiarskej doliny. Prvých päť kilometrov cestou na Žiarsku chatu je to len mierne stúpanie. Potom je to už strmšie, ideme smerom k bývalému lyžiarskemu vleku. Trasu tu križuje potok, vhodné miesto na jeho prechod je asi v strede starej zjazdovky. Ak je zamrznutý, dá sa prejsť skoro kdekoľvek. Od potoka nás čaká prevýšenie 800 metrov, čo preverí aj zdatných vyznávačov skialpinizmu.

Zo začiatku sa dá ísť ešte na pásoch, potom v strmom žľabe treba prejsť na mačky. Najobľúbenejším variantom je výstup cez Jarný žľab, pomerne rýchlo nás dostane na hrebeň. Po ňom potom prídeme až na vrchol Baranca. Ak je dobrá viditeľnosť, čakajú na nás výhľady na všetky strany. Pokochať sa dá pohľadom na Žiarsku a Jamnícku dolinu alebo Tri kopy a Plačlivé. V zime pôsobí Baranec pokrytý snehom obrovitým dojmom.

Zjazd je zaslúženou odmenou, ale pozor, len pre skúsených lyžiarov. Dá sa absolvovať niekoľkými cestami. Z Baranca idú tri žľaby – Maďarský, Centrálny a Jarný. Maďarský a Jarný sú oproti Centrálnemu ľahšie zvládnuteľné, napriek tomu ich odporúčajú len skúseným lyžiarom. Kto si na tieto zjazdy netrúfa, môže to vziať po hrebeni na vrchol Smrek, kde sú tiež možnosti na zjazd, alebo až do Žiarskeho sedla. Odtiaľ by to mali zvládnuť aj menej skúsení lyžiari. Treba ale dávať pozor na sneh, na jar je už veľmi tvrdý, lepšie je počkať do poobedia, kým trochu zmäkne.