Cart is empty 
Trikrát štartovala na Olympijských hrách, získala na nich šesť medailí, z toho tri zlaté. Je majsterkou sveta v biatlone v pretekoch na 7,5 kilometra. Má za sebou 10 sezón vo Svetovom pohári, kde 13-krát zvíťazila. Okrem týchto nevšedných úspechov je Nasťa Kuzminová aj matkou dvoch detí. V rozhovore, ktorý sme urobili s ňou a jej manželom Danielom vďaka Tiposu počas natáčania vo Vysokých Tatrách, sa pozrieme práve na športovanie detí a mládeže, ale aj na Nastine úspechy a prvé kroky po príchode na Slovensko.
Titulná fotografia: Martin Krystýnek
Ako sa pozeráte na svoje úspechy s odstupom času?
Anastasia: Dá sa povedať, že je to výsledok istého obdobia alebo úseku športovej kariéry. Medailu zavesili na krk mne, ale patrí aj môjmu realizačnému tímu, ľuďom, s ktorými sme spolu smerovali k úspechom. Takisto nemôžem zabudnúť na fanúšikov, akoby sme všetci chytili tú medailu spolu do rúk. Je to niečo, čo nás spája, výsledok spoločnej práce, a je to niečo úžasné.
Daniel: Za tými výsledkami je veľmi veľa námahy, dlhej práce. Keď nad tým tak teraz premýšľam, cesta ku každej medaile je neskutočný príbeh. Každá trofej je nielen Nastina, ale celého nášho tímu.
Vediete k športu aj svoje deti. Chceli by ste, aby aj z nich boli raz šampióni?
Anastasia: Uvedomujeme si všetky plusy a mínusy vrcholovej športovej kariéry, lebo sme ju zažili. Sme športová rodina, nebránime deťom vo vzťahu k športu, naopak, podporujeme ich. Ale viackrát sme sa spolu rozprávali o tom, aký je rozdiel medzi aktívnym pohybom, amatérskym športom a tým vrcholovým. Náš syn si to už vie porovnať, lebo s nami zažil istý kus mojej športovej kariéry. Videl, čo všetko šport mame priniesol, čo musela obetovať, aké to boli obmedzenia pre rodinu. Ak by sa teraz rozhodoval pre vrcholový šport, tak má skúsenosti, ktoré získal so mnou. Je o to bohatší oproti iným športovcom, ktorí tieto skúsenosti nemajú.
Netrváte teda na tom, aby z detí boli vrcholoví športovci?
Anastasia: Netrváme na tom, aby jedinou cestou pre deti bol iba šport. V ich živote by mal byť, pohyb je dôležitý, ale snažíme sa rozvíjať aj ich ďalšie talenty. Majú ich tiež dosť, či už je to vzťah k jazykom alebo umelecký smer. Syn veľmi rád fotí, kreslí, čiže strednú školu si vybral podľa toho, akou cestou by chcel ísť, keby sa nepodarila športová kariéra. V živote každého z nás má šport svoje miesto, ale ak majú deti ďalšie talenty, ktoré by chceli rozvíjať, tak si myslím, že im v tom netreba brániť. Koníčky a záľuby majú mať v živote svoje miesto.
Deťom všeobecne dnes chýba pohyb, mali by ich k nemu viesť už rodičia. Čo by ste im poradili?
Anastasia: Ak to môžem zhrnúť, tak naozaj dôležité pre rodičov vo vzťahu k deťom je, aby ich viedli k športu. Prihlásiť ich na nejaký šport, ktorý ich baví, ale aj byť pre deti príkladom, vštepiť im lásku k pohybu, športovať s nimi. Rodičia sú pre deti hlavným vzorom, deti po nich opakujú. Ak vidia, že rodič sa hýbe, tak to berie ako normálnu, bežnú vec v živote človeka a funguje to oveľa viac. Rodičom prajem veľa trpezlivosti, lebo šport nie je vždy len o pozitívnych emóciách, často je o pádoch, prekvapeniach. Niekedy treba byť aj „vankúšom“, do ktorého sa dieťa môže vyrozprávať, ak niečo nevyjde. Deťom zas prajem, aby mali zo športu už odmalička radosť a snažili sa v ňom zdokonaľovať. Ak by ho mali len ako hobby, tak nech ich obohacuje a dáva im veľa do života.
Daniel: Chcel by som hlavne rodičom povedať, aby nemali od svojich detí veľké očakávania, že začnú v 12-tich alebo 13-tich rokoch ukazovať nejaké veľké výsledky. Je to veľmi dlhá cesta a mali by akceptovať trénerov a nemiešať sa im do práce, napríklad na tréningu. Vidím to dosť často, prídu a dávajú trénerovi rady, ako na to. Pritom on je tam ten hlavný a zodpovedný. Rodičia by mali ukázať deťom, ako oni športujú, nielen to od nich žiadať. To je pre ne lepšou motiváciou.
Nasťa, ako vnímate svoj príchod na Slovensko ako športovkyňa a matka? Čo bolo najnáročnejšie?
Anastasia: Príchod na Slovensko pre mňa znamenal veľmi náročné, zvláštne a zároveň krásne obdobie. Doteraz pociťujem vďaku a som vďačná za to, že som dostala na Slovensku príležitosť odznova začať športovať. Príležitosť uvedomiť si, že sa dá robiť šport, aj keď máš dieťa, rodinu, že to nie je prekážka vo vrcholovej kariére. Príchod na Slovensko je nová etapa môjho života, ale zároveň aj života našej rodiny, ktorú sme sa rozhodli budovať na Slovensku. Začala som úplne od nuly, vtedy som si nebola istá, či budem pôsobiť ako vrcholová športovkyňa, všetko bolo o pokusoch, skúškach, ale aj nových skúsenostiach.
Za príchod na Slovensko som vďačná hlavne manželovi Danielovi, lebo ten tu bol už roky predtým, než som ja prišla prvýkrát do Banskej Bystrice v roku 2005. Potom som sa vrátila v roku 2007 už so 6-mesačným synom a znamenalo to pre mňa veľa neistôt. Ale keďže bol manžel pri mne, tak to bola pre mňa najdôležitejšia istota. Nevedela som ešte, či začnem odznova v športe, či bude nejaký úspech, či zvládnem ako mladá mamička aj ďalšie veci, ktoré musia fungovať. V tom období bolo pre mňa dôležité byť dobrou mamou, dobrou manželkou a tou, ktorá sa postará o komfort v domácnosti v novo založenej rodine.
Zároveň som rada, že športové hnutie mi umožnilo súťažiť za krajinu, ktorá sa pre mňa stala novým domovom. Som vďačná ľuďom, ktorí sa nebáli cudzinky a rozprávali sa o mojej rodnej reči, že sa ju niekedy učili v základnej škole. Pomáhali mi robiť prvé kroky na Slovensku, ktoré boli takto oveľa istejšie.
