Bohušovci a ich tatranské knihy

Takmer bezkonkurenční Bohušovci a ich tatranské knižky

Ak chcete siahnuť po publikácii, ktorá načiera do dejín našich veľhôr, zaiste natrafíte na takú, ktorej autorom je Ivan Bohuš starší, alebo mladší. Svojím autorským záberom na Tatry sú čo do množstva titulov a aj ich vedeckej hĺbky či obrazovej dokumentačnej práce takmer bezkonkurenční. Hovoríme s Ivanom Bohušom, ml.

Medzi menom Ivan Bohuš a Tatrami možno dať pokojne znamienko – rovná sa. Život, prácu i tvorbu vo vašej rodine nemožno od nich oddeliť. Kedy vznikol a čo formovalo váš vzťah, resp. vzťah vášho otca  k Tatrám?

Bohušovci pochádzajú z Liptova, môj otec sa narodil v dnes už neexistujúcich Dechtároch a vyrastal v Levoči. Často spomínal, že z okna Župného domu, kde bývali, mali výhľad aj na Tatry, ktoré ho fascinovali a priťahovali. Isto nie náhodou prijal miesto tajomníka na riaditeľstve Kúpeľov Starý Smokovec.

Úradníkom  ale neostal…

Isteže nie. Tatry začal spoznávať aj ako turista, horolezec a lyžiar. Bol členom Dobrovoľného záchranného zboru Klubu slovenských turistov a lyžiarov. Aj keď mu neskôr úraz znemožnil aktívne sa venovať týmto činnostiam, angažoval sa za vznik profesionálnej Tatranskej horskej služby. V päťdesiatych rokoch minulého storočia zakladal Múzeum TANAP-u. Ako jeho prvý riaditeľ dostal byt v Tatranskej Lomnici, kde sme sa nasťahovali v roku 1959.

Ivan Bohuš, st. vo svojej pracovni
Ivan Bohuš, st. vo svojej pracovni. Autor fotografie: Ivan Bohuš, ml.

Ako si spomínate na tie časy?

Ja som mal vtedy dva roky. A Lomnica mala charakter tichej osady vsadenej do prírodného prostredia. Väčšiu časť intravilánu tvoril les, čo bolo ideálne miesto na detské hry, spoznávanie „sveta“ detskými očami a formovanie osobnosti. Nemám pocit, že by ma rodičia cieľavedome viedli ku vzťahu s prírodou a Tatrami, prišlo to akosi prirodzene, samo… Tiež som neskôr začal robiť horské športy a hlbšie sa zaujímať o prírodu a históriu Tatier.

Do histórie Tatier sa Ivan Bohuš, st. zapísal hlavne ako  historik, vedec, muzeológ a publicista. Zoznam jeho kníh o Tatrách i výpočet miest jeho pôsobenia na kľúčových pozíciách vo Vysokých Tatrách je naozaj dlhý. Ako to všetko stíhal? Ako si na neho spomínate?

Ako na neobyčajne usilovného človeka. Jeho hlavným pracovným nástrojom bol písací stroj. Bývali sme vo vile Széchenyi, kde boli okrem zamestnaneckých bytov kancelárie a expozície pôvodného Múzea TANAP-u. Klopkanie na písací stroj sme počuli z jeho kancelárie počas pracovného času, aj potom – doma. Napriek návalu práce si našiel aj čas na rodinu. Mám o dva roky staršiu sestru a o osem rokov staršieho brata, ktorí sa ale neusadili v Tatrách. Zakotvili v Levoči a Dunajskej Strede.

Ktoré jeho dielo je podľa vás najvýznamnejšie?

Môjho otca vníma verejnosť najmä ako autora a spoluautora desiatok popularizačných kníh o Tatrách. No jeho najvýznamnejším dielom je anotovaná Bibliografia tatranskej literatúry od najstarších čias do roku 1966. Pre TANAP spracoval dejiny vlastníckych vzťahov na území pred vznikom národného parku, dejiny lesníctva, vývoj názvoslovia a podobné témy. O význame jeho diela svedčí množstvo ocenení, ktoré získal, a to aj napriek tomu, že pracoval na pomerne vysokých postoch ako zarytý nestraník.

Ivan Bohuš ml. na Patrii s pohľadom na Vysokú.
Ivan Bohuš ml. na Patrii s pohľadom na Vysokú. Autor fotografie: Katarína Bohušová

Čo predstavovalo v jeho živote najvyššiu hodnotu? A ako ste sa na ňu napojili vy, jeho syn?

Najvyššou hodnotou bola preňho rodina, neskôr najmä vnúčatá a pravnúčatá. Ale vráťme sa k téme. Nikdy sme o tom nehovorili, ale predpokladám, že to bol pocit z dobre vykonanej práce, keď vyšla niektorá z jeho kníh. Spomínam si, že časť honoráru zvykol investovať do nákupu svojich knižiek, pretože autorské výtlačky nestačili na obdarovanie všetkých priateľov a známych.

A vy? Ako ste sa dostali k publikačnej činnosti?

Ako fotograf – v osemdesiatych rokoch. Otec spolupracoval s rôznymi knižnými vydavateľstvami a články pravidelne publikoval v niekoľkých periodikách. A tak som sa stal aj jeho dvorným fotografom. Vtedy som netušil, že raz budem aj ja písať.

Čo motivovalo vznik rodinného vydavateľstva orientovaného na Tatry?

Nespomínam si na nejaký rozhodujúci medzník, ale táto potreba v nás, aj s manželkou Ivetou, postupne dozrievala. V prvých rokoch sme vydávali len pohľadnice, o ktoré bol v deväťdesiatych rokoch ešte veľký záujem. Prvú knihu, bola o tatranských štítoch, sme vydali v roku 2003. Jej autorom bol, prirodzene, môj otec, ktorý pre nás najviac tvoril. V nasledujúcich rokoch sme spolupracovali na rôznych témach aj s ďalšími autormi.

Ktoré z kníh patria medzi klenoty v portfóliu vášho vydavateľstva?

O tom by mal hovoriť niekto nezaujatý, preto spomeniem len niektoré tituly, ocenené rôznymi porotami. V roku 2012 získala naša kniha Tatranské chaty majáky v mori skál a snehu ocenenie Najkrajšia kniha, ktoré udelil Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov a Štátna vedecká knižnica Banská Bystrica. Edícia Osobnosti Tatier získala cenu Alexiusa Austa, udeľovanú Združením vydavateľov a kníhkupcov Slovenskej republiky. Na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Krakove bolo niekoľko našich knižiek ocenených čestnými uznaniami v súťaži o najlepšiu knihu o horách a v rokoch 2019 a 2021 sme získali druhé miesto za publikácie História dopravy vo Vysokých Tatrách a za Lexikón osobnosti v názvoch Vysokých Tatier.

Katarína Bohušová na Poľskom hrebeni.
Katarína Bohušová na Poľskom hrebeni. Autor fotografie: Ivan Bohuš, ml.

A ktorý z titulov patrí medzi vašu topku?

Z pohľadu fotografa možno Vysoké Tatry – miesta a čas, kde som sa vyhral pri hľadaní a snímaní miest, ktoré zachytili fotografi v minulosti. Aj názov vyjadruje môj autorský zámer zachytiť obrazmi metamorfózy Vysokých Tatier. Ak mám vybrať z pohľadu autora textov, tak hádam by to mohol byť Lexikón osobností v názvoch Vysokých Tatier. Samého ma prekvapilo, že sa mi podarilo zosumarizovať až 262 osobností, podľa ktorých boli pomenované geografické objekty, chaty alebo chodníky. Niektoré z týchto názvov bežne používame bez toho, aby sme čo – to vedeli o osobnostiach, ktoré im dali meno. Pri zostavovaní publikácie som vo veľkej miere používal otcov Biografický lexikón osôb s tatranskými vzťahmi, ktorý zatiaľ ostal len v rukopise.

Existujú nedopovedané tematické okruhy vo vydavateľskom diele vášho otca, ktorým sa venujete, resp. chceli by ste sa venovať?

Otec sa dožil 94 rokov a do posledného dňa bol činný. Vtedy sme sa zaoberali najmä históriou dopravy. Ja si nemyslím, že vo svojom diele zanechal nedopovedané okruhy. Svoju úlohu vidím najmä v dopĺňaní jeho diela o aktuálne udalosti. Najmä v ostatných rokoch sa mení charakter tatranských osád, chát, prichádzajú noví ľudia, dokonca sa čiastočne mení aj názvoslovie Vysokých Tatier, ktoré veľmi podrobne spracoval ako historik i člen názvoslovnej komisie pri bývalej Správe TANAP-u.

Ivan, dcéra Katarína, manželka Iveta a dcéra Ivana pri zostupe z Kriváňa.
Ivan, dcéra Katarína, manželka Iveta a dcéra Ivana pri zostupe z Kriváňa. Autor fotografie: archív IB

Dajú sa ešte vo vašom vydavateľskom zameraní nájsť nepoznané miesta, ktoré by bolo treba vydavateľsky pokryť?

Pokryli sme už tematiku tatranských štítov, dolín, osád, chát, tatranského nosičstva, tatranského vodcovstva, filatelie s motívom Tatier, pohľadníc, skialpinizmu, horskej záchrany, dopravy, názvoslovia… A s veľkou chuťou sme sa pustili aj do edície o osobnostiach Tatier. Doposiaľ sme vydali v sérii šesť titulov, ale menší záujem trhu nás presvedčil, že s vydaním ďalšej publikácie s týmto zameraním, hoci sa na ňu tešíme, musíme počkať. Veľmi si vážime našich čitateľov, s mnohými sa aj osobne stretávame. Aj oni majú pre nás podnetné návrhy. To čo sa nám niekedy zdá samozrejmé a nezaoberáme sa tým, mnohí žiadajú. Tak vznikla napríklad edícia menších slovensko – anglických publikácií, ktorú sme nazvali Potulky po Tatrách.

Bohušovci pri troskách lietadla na Zadnom Gerlachovskom štíte.
Bohušovci pri troskách lietadla na Zadnom Gerlachovskom štíte. Autor fotografie: R. Gálfy

A osobne vy, máte v pláne, na papieri či vo fotoaparáte námet na úplne novú knihu o Tatrách? Kedy sa na ňu môžu čitatelia tešiť?

S touto otázkou sa stretávam často. Väčšinou odpovedám, že neviem, pretože vždy zbieram podklady pre viaceré témy a do tlače sa niekedy dostane to, čo práve nebolo plánované. Samozrejme, rozhodnutie závisí aj od finančných možností. Pre nás je vydávanie kníh koníčkom, neživí nás to. Obaja s manželkou sme zamestnaní, ja 35 rokov ako pozorovateľ na meteorologickom observatóriu. Dcéra, ktorá je nám z roka na rok nápomocnejšia, pracuje ako novinárka. Nie sme žiadni „profíci“ čo sa týka vydavateľského fachu.  Ale otázkou ste trafili „klinec po hlavičke“, pretože už dlhší čas premýšľam o vydaní publikácie, ktorá by vznikla najmä prostredníctvom objektívu fotoaparátu.

Autor titulnej fotografie: Katarína Bohušová

Medvede v Tatrách sa už prebúdzajú

Medveď je nepravý zimný spáč, už ho môžete stretnúť

Medveď nie je svišť, patrí k nepravým zimným spáčom a jeho stopy možno nájsť aj keď je krajina pod snehom. Aj teraz sa už potulujú okolo svojich brlohov.

Pripúšťa to aj člen Zásahového tímu medveďa hnedého – Sever Simon Lisý. „Táto zima je teplejšia a keďže medvede majú prerušovaný spánok, je možné, že sa už pohybujú v okolí svojich brlohov, kŕmia sa kadávermi, čistia les od uhynutých zvierat. No držia sa tam, kde majú momentálne potravu a nevyhľadávajú prítomnosť ľudí,“ informuje s tým, že skialpinisti a horolezci  a aj ľudia zo zásahového tímu vyššie v horách aj v priebehu zimy nájdu medvedie stopy, lebo medveď sa tiež potrebuje, napríklad, vyprázdniť. A nielen stopy, občas sa im maco aj ukáže.

Podľa neho je veľmi nepravdepodobné, žeby ľudia teraz čase zbadali medveďa v blízkosti turistických chodníkov.

„No, ak by sa to stalo, treba zachovať pokoj, a to aj v prípade, že medveď sa postaví na zadné. Vtedy monitoruje terén a keď pochopí, že mu nehrozí nebezpečenstvo, stiahne sa. Človeka nevyhľadáva, keď zistí, že je v jeho blízkosti, utečie. Drvivá väčšina medveďov to tak urobí,“ upokojuje odborník.

Príroda je ale nevyspytateľná a je tu aj moment prekvapenia. Preto je dobre dešifrovať situáciu, keď sa medveď pripravuje na útok.

„Skláňa hlavu, stiahne uši, vysúva spodnú peru, vrčí, fučí. No aj vtedy treba vedieť, že najlepšie je zachovať pokoj, postupne cúvať, nerobiť prudké pohyby. Medveď často útok iba naznačí a keď zistí, že mu nič nehrozí, odíde,“  zhŕňa S. Lisý.

Prízvukuje, že sa teba držať chodníkov, nesnažiť sa pohybovať v húštinách a osamote, dať o sebe vedieť nejakým zvukom, rozhovorom. Medveď do prírody patrí a je prirodzené, že s približujúcim sa jarným obdobím už môže byť videný. 

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Slašťan

V Tatrách bolo vlani 4 milióny návštevníkov

Návštevnosti Tatier kraľujú Slováci, vlani región dosiahol viaceré rekordy

Z regiónu Vysoké Tatry prišla dobrá správa. Veľhory sú obľúbené, počet prenocovaní rastie a hoci sa ešte nedobehli predpandemické čísla návštevnosti, v tomto roku by sa mohli chýbajúce 2 percentá sklzu prekonať.

Portál Oblastnej organizácie cestovného ruchu (OOCR) Regiónu Vysoké Tatry uverejnil priaznivé ukazovatele rozvoja turistického ruchu v našich veľhorách. Podľa údajov Štatistického úradu SR sa v roku 2023 ubytovalo v regióne Vysoké Tatry viac ako 802 tisíc návštevníkov.

 V porovnaní s rokom 2019, ktorý sa používa na porovnávanie s predpandemickým obdobím, to bolo o 2 percentá menej. Spolu s jednodňovými návštevníkmi dosiahla celková návštevnosť takmer 4 milióny ľudí, čo predstavuje rekordný záujem o Vysoké Tatry.

S rodinou na sánkovačke
S rodinou na sánkovačke. Aj toto vyžitie ponúkajú Tatry. Autor fotografie: Pixabay

Riaditeľka OOCR Regiónu Vysoké Tatry Lucia Blašková je optimistická. „Pri ďalšom narastajúcom počte ubytovaní a návštevníkov, ktoré registrujeme už teraz počas prebiehajúcej zimnej sezóny, výsledok z roku 2019 nie je nedosiahnuteľný. Prajú nám najmä pretrvávajúce dobré podmienky pre lyžovanie pri aktuálnej snehovej kríze a tradičná atraktívna celoročná ponuka našej turistickej destinácie,“  uvádza na spomínanom portáli.

Dodáva tiež, že rok 2024 je pre región výzvou prepísať rekordy vo Vysokých Tatrách. Niektoré sa pritom dosiahli už v minulom roku. Došlo napríklad k historicky najvyššiemu počtu ubytovaných Slovákov od roku 2019 – viac ako 580 tisíc.

 V porovnaní s rokom 2017 bol zaznamenaný aj 20-percentný nárast počtu Poliakov v našich Tatrách. Znovu nás objavili turisti z Litvy a Rumunska – 15-percentný nárast. V Tatrách sa ubytovalo viac ako 28-tisíc turistov z Maďarska a opäť začala stúpať návštevnosť z krajín Beneluxu, zo severu Európy, z Veľkej Británie, USA a vracajú sa k nám i klienti z Ázie.

 „Pokles klientov zatiaľ pretrváva u Nemcov, turistov z Izraela, pochopiteľne aj z Ukrajiny a iných európskych krajín, najmä z juhu Európy, pre ktorých nie je Slovensko prvá voľba,“ uvádza na portáli OOCR riaditeľka.

Téryho chata
Téryho chata - obľúbená aj v zime. Autor fotografie: Radomír Bernát

Priznáva tiež, že odliv klientov nesúvisí iba s bežne uvádzaným argumentom, že turisti sa nevedia po pandémii nabažiť ciest k moru, ale aj s tým, že pred ňou v OOCR venovali viac aktivít propagácii Tatier najmä v Izraeli, Veľkej Británii, krajinách Beneluxu či v Škandinávii, preto sa hodlajú na tie trhy vrátiť.

Napomôžu tomu aj údaje o národnosti návštevníkov Tatier, ktorým kraľujú Slováci. Po nich sú Tatry najpopulárnejšie pre Čechov, Poliakov, Maďarov, Nemcov, turistov z Ukrajiny, Litvy, Izraela, Veľkej Británie a prvú desiatku národností medzi tatranskými návštevníkmi uzatvárajú turisti z USA a Rumunska.  Nielen do ich krajín chcú v OOCR nasmerovať marketing propagujúci naše veľhory.  

Autor titulnej fotografie: Magda Gajdošová

Ľubovniansky hrad

Ľubovnianske múzeum – to je hrad Ľubovňa a skanzen pod ním

Jasná. Ilustračné foto:  Ľubovnianske múzeum

Ľubovnianske múzeum má dva interesantné body – Hrad Ľubovňu a skanzen pod hradom. Najmä v lete sú častým cieľom turistov, ktorí do ich priestorov prídu aj v rámci dovoleniek v našich veľhorách. Tamojší múzejníci ich lákajú rôznymi chuťovkami a interesantným programom, ktorý takmer každý víkend láka do hradu i národopisnej expozície množstvo návštevníkov.

Čím je hrad významný? Bol postavený na prelome 13. – 14. storočia a už jedna z prvých zmienok o ňom prináša informácie o tamojšom stretnutí uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského s poľským kráľom Vladislavom Jagellonským a podpísali na ňom dohodu o priateľstve a mieri.

Repliky korunovačných klenotov poľských kráľov

Repliky korunovačných klenotov poľských kráľov. Foto. Ľubovnianske múzeum

Ako uvádzajú historické pramene, koncom roku 1412, v roku spomínaného stretnutia, sa hrad stal súčasťou spišského poľského zálohu na ďalších 360 rokov. A počas švédsko-poľskej vojny (1655 – 1661) boli na hrade ukryté poľské korunovačné klenoty. Ich repliky si na hrade môžete pozrieť i dnes.

Počas prehliadky vám sprievodcovia tiež povedia, že v roku 1768 bol na hrade väznený známy dobrodruh a neskorší kráľ Madagaskaru Móric Beňovský. Zaujímavosťou je, že hrad bol obývaný až do roku 1944. Žili na ňom jeho majitelia Ján Kanty Zamoyski, ktorý si vzal za manželku španielsku infantku Isabellu de Bourbon.  

Prehliadku zvládnete za približne dve hodiny a v rámci nej je možné v niektorých termínoch zhliadnuť aj vystúpenia sokoliarov. Hrad je prístupný aj pre nevidiaci a nepočujúcich, pohyb priestorom i kontakt s exponátmi zabezpečujú špeciálne pomôcky.

Národopisná expozícia Ľubovnianskeho múzea

Národopisná expozícia je určená aj pre zdravotne hendikepovaných návštevníkov. Foto. Ľubovnianske múzeum

To isté platí aj o národopisnej expozícii pod hradom. V tamojšom skanzene môžete absolvovať množstvo národopisných podujatí – v lete takmer každý víkend.

Skanzen bol sprístupnený v roku 1985 a ukazuje pánsky i ľudový život našich predkov. Približuje ho cez život na tradičnej dedine horného Spiša a Šariša, teda na území, kde odjakživa žili Rusíni, Gorali, Nemci, Židia i Rómovia.

Podujatia v ľubovnianskom skanzene, ich sezónou je leto

Počas leta sa v skanzene koná mnoho národopisných podujatí určených pre návštevníkov všetkých vekových kategórií. Ich kalendár je na webe múzea. Foto. Ľubovnianske múzeum

Nachádza sa v ňom 32 obytných a hospodárskych stavieb, v ich areáli možno sledovať ukážky nielen tradičného bývania, ale aj chovu hospodárskych zvierat. Dominantou skanzenu je drevený gréckokatolícky chrám zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi.

Ľadoví sochári pri práci

Ľadová krása už má adresu – vysokotatranský Hrebienok

Ľadoví sochári pri práci. Foto:  Dana Danišová

Víchrica Jitka do Tatier priniesla nielen orkán, ale aj nadšenie ľadových sochárov z desiatich krajín, ktorí v rámci desiateho ročníka festivalu Tatry Ice Master 2024 minulý víkend na Hrebienku vytvárali diela z 50 ton ľadu.

Tatry Ice Master 2024 mal na Hrebienku minulý víkend prvé väčšie jubileum. Za desať rokov trvania festivalu vstúpil nielen do povedomia tatranskej a návštevníckej verejnosti, obľúbili si ho aj ľadoví sochári z viacerých kontinentov. Tohto roku sa do našich veľhôr súťažiť v invencii a sochárskom ľadovom majstrovstve vybralo dvadsať reprezentantov z Čiech, Litvy, Ukrajiny, Nemecka, Srbska, Španielska, Maďarska, Mongolska, Poľska a Slovenska. Našu krajinu reprezentovali Michal Trnovský a Milan Kuchťák.  

Ľadoví sochári na Hrebienku

Slovenskí tím pri tvorbe ľadovej sochy. Foto: Dana Danišová  

Na Hrebienku mali k dispozícii 50 ton ľadu, z ktorého mali počas dvoch dní vytvoriť sochy na tému – Láska, mier a porozumenie a Svet pod vodou. Vznikla tak galéria asi 35 sôch, časť z nich je umiestnená v druhej kupole Tatranského ľadového dómu, druhá časť je na otvorenom priestranstve – v lokalite vedľa budovy lanovky.

Sochy, ktoré ľadoví sochári tvorili v Galérii ľadových majstrov, budú vystavené počas zimy, približne do konca apríla. Tie, ktoré ľudia obdivujú na voľnom priestranstve, budú tešiť oči verejnosti do chvíle, kým sa neroztopia. Sochy sú podsvietené a po zotmení vytvárajú čarovnú galériu ľudského umu, šikovnosti a invencie ľadových sochárov.

Ľadové sochy na Hrebienku
Festival Tatry Ice Master 2024
Festival Tatry Ice Master 2024

Ľadové sochy na Hrebienku.
Foto: Dana Danišová

Podujatie sprevádzal bohatý kultúrny program. Hviezdami víkendových dní boli Pavol Hammel a Katarína Koščová, návštevníkov potešili tanečná i ohňová šou, nechýbali hry, súťaže. Ľudia sa dobre zabavili aj napriek tomu, že časť programu sprevádzalo sneženie.

Deň predtým, čo je ďalšia tradícia Tatry Ice Master, sochári vytesávajú jednu výnimočnú sochu na Lomnickom štíte. Táto úloha tohto roku pripadla španielskemu tímu. Prvýkrát v histórii sa tam aj napriek krásnemu počasiu ľadoví sochári nedostali. Mohla za to Jitka. Deň predtým silno fúkalo, lanovka namrzla a muselo sa improvizovať. Sochárov previezli na Skalnaté pleso, a tam sa Španieli pustili do práce, do Tatier doniesli nápad – abstraktného morského živočícha. Návštevníci Skalnatého plesa ho už môžu obdivovať.

Rovnaká pozvánka platí aj o Hrebienku. Treba prísť a obdivovať  umenie ľadových sochárov a dizajn ich diel. Takáto galéria sa nevidí každý deň.  Krása má svoju adresu – vysokotatranský Hrebienok.  

Viera Legerská, vierka@cezhory.sk