Chata Plesnivec, jediná vysokohorská chata na území Belianskych Tatier

Tip na sviatočnú túru: poďte s nami na Plesnivec

by Články

Konkrétne na chatu Plesnivec, jedinú vysokohorskú chatu na území Belianskych Tatier. Nachádza sa v závere Doliny Siedmich prameňov, najjednoduchší prístup k nej je z obcí Tatranská Kotlina a Kežmarské Žľaby, pokojne aj s deťmi.

Ide o jednu z najľahšie dostupných chát vo Vysokých Tatrách. Keďže sú sviatky, vyberáme pre vás najkratšiu možnú cestu – z Tatranskej Kotliny. Zvládnuť by ste ju mali smerom hore za hodinu a pol. Zaparkovať môžete v obci na verejnom platenom parkovisku pri hlavnej ceste v lokalite Biela voda. Dá sa sem dostať aj autobusom.

Od zastávky autobusu začína turistický chodník, ideme najprv po modrej značke. Ak ste ešte neboli v Belianskej jaskyni, tak to máte odtiaľto na skok, otvorená je celoročne. Ale späť k ceste na chatu Plesnivec, miernym stúpaním prídeme k rázcestiu Šumivý prameň, tu sa preorientujeme na zelenú značku. Stúpanie je ešte trochu strmšie, kým odbočíme na lesný chodník. Odtiaľto je to už pohodová prechádzka s miernym stúpaním až k chate.

Otvorená je aj počas veľkonočných sviatkov, dá sa tu najesť, napiť, aj ubytovať. Známe sú hlavne typické parené buchty. Zaujímavosťou už po ceste je Sedem prameňov kúsok pod chatou, keď ste už na mieste, nenechajte si ich ujsť. Po ceste určite stretnete viacero turistov rôznych národností, ako sa to stalo nám. Vždy je dobré vymeniť si zopár skúseností alebo len pozdravov a úsmevov.
Ak máte čas a chuť pokračovať ďalej, z chaty Plesnivec môžete ísť na Veľké Biele pleso alebo do Doliny siedmich prameňov.

Autor titulnej fotografie: Peter Tobis.

Dolina siedmych prameňov

S parťákom cez hory: Niečo pre vodné živly

by ČlánkyDolina siedmych prameňov

Ilustračné foto: Dolina Siedmych prameňov, autor: Ivan Michalík

Naším cieľom je Chata Plesnivec, ale ešte predtým si pozrieme Dolinu Siedmich prameňov v Belianskych Tatrách. Všade píšu, že je považovaná za botanickú záhradu našich veľhôr. To môžeme jednoznačne potvrdiť, ale na svoje si prídu aj milovníci vody tečúcej v rôznych uhloch – skoro po rovine, ale aj takmer kolmo nadol zo skaly.

Začíname v Kežmarských žľaboch, kde sme zaparkovali a vyrazili na cestu. Tá by sa dala na začiatku nazvať skôr prechádzkou. „Išli sme stále po rovine, žiadne stúpanie, ešte k tomu medzi stromami, takže nám nebolo ani veľmi teplo. Túto trasu by som mohla odporučiť tým, ktorí nemajú v obľube horúce letné dni. Ide sa väčšinou lesom, a ten poskytuje príjemný tieň,“ doplnila k začiatku túry Gabika.

Rešpekt v nás budili nepreniknuteľné húštiny popri chodníku, človek nemusí mať ani veľmi bujnú fantáziu, aby si predstavil, ako odtiaľ vychádza medveď. Preto sme si spievali, ale nie veľmi nahlas. Len tak, aby o nás tento veľký huňatý pán tatranského lesa dopredu vedel. Našťastie sme žiadneho nestretli.

Chata Plesnivec

Chata Plesnivec / autor fotografie: Peter Kubičár

Pri rázcestníku Čierna voda trochu oddychujeme, posedeli sme na lavičke, dali si oriešky, jablká, vychutnali sme si osviežujúci Zlatý Bažant Radler 0,0%MELÓN bez pridaného cukru.

Šípka na smerovníku ukazuje doľava po žltej značke, k chate by sme sa mali dostať za hodinu a pol. Po ceste ideme skoro stále okolo potoka, takže si môžeme kedykoľvek vychladiť nápoj, ktorý máme so sebou. Ak ste vodný živel, tak sa vám bude túra páčiť. Všade, kade idete je voda.

V Doline Siedmich prameňov si vychutnávame takmer až rozprávkovú atmosféru. Dotvára ju scenéria tatranských štítov, vidíme Bujačí vrch i Skalné vráta, obe sa vypínajú nad chatou Plesnivec. Dolinu lemujú južné svahy Belianskych Tatier a masív Stežiek. Oproti Vysokým Tatrám je v Belianskych oveľa menej turistických chodníkov. Prístup na veľkú časť ich územia je od roku 1978 uzavretý. Dôvodom je ochrana vzácnych druhou rastlín, živočíchov, ako aj prírodného prostredia.

Medzi zaujímavosti patrí aj skutočnosť, že v Belianskych Tatrách nie je žiadne pleso, rastie tu však rozmanité množstvo kvetov. Asi najtypickejší je prísne chránený plesnivec alpínsky.

Chata Plesnivec

S parťákom cez hory: Na jedinú vysokohorskú chatu v Belianskych Tatrách

by Chata PlesnivecČlánky

Ilustračné foto: Chata Plesnivec, autor: Michaela Adamovičová

Z Doliny Siedmich prameňov je to k Chate Plesnivec niečo menej ako dva kilometre. Ide o príjemnú prechádzku, ktorú sme zvládli asi za trištvrte hodinu. Je leto, svieti slnko a vzduch v Belianskych Tatrách vonia stovkami druhov kvetov a tráv, ktoré tu rastú v takmer ideálnych podmienkach.

Ideme popri sviežom tatranskom potoku. Chladíme si plechovky s Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, snáď nám vydržia studené až k chate. Vidíme ju už z diaľky, jej typická architektúra s átriovými oknami na ľavej strane sa nedá len tak pomýliť. Po príchode na miesto zisťujeme, že je tu celkom dosť ľudí. Pekné augustové počasie láka do prírody. Ak by ste sa rozhodli pre túru na Chatu Plesnivec, tak nie je náročná, pokojne ju zvládnete aj s deťmi.

„Podarilo sa nám chytiť si miesto rovno pred chatou. Dali sme si cesnačku, fazuľovú polievku, buchty na pare s kakaom dodali energiu. Mala som so sebou aj knihu o tatranských dolinách, určovali sme ktorá je ktorá, presne sme určili, kde sa nachádzame,“ opísala pobyt na chate s úsmevom Radka. Ako ideálne osvieženie nechýbal Zlatý Bažant Radler 0,0 % MANGO a MELÓN bez pridaného cukru, ktorý bol stále príjemne chladený.

Chata plesnivec

Chata Plesnivec / autor fotografie: Michaela Mišička

Z Chaty Plesnivec pokračuje niekoľko turistických chodníkov, napríklad okolo Veľkého Bieleho plesa na Kopské sedlo do Vysokých Tatier na Chatu pri Zelenom plese. V okolí sa nachádza Belianska jaskyňa, je to jediná sprístupnená jaskyňa vo Vysokých Tatrách, a patrí medzi najviac navštevované na Slovensku.

My však mierime späť do Kežmarských žľabov, kde sme našu túru začali. Ideme iným lesným chodníkom ako nahor, tu nie je toľko potokov s rôznymi prítokmi. Stretávame turistov, ktorí ešte len teraz, okolo 16.00 popoludní, mieria nahor na Chatu Plesnivec. Možno sa tam chystajú prenocovať a na druhý deň pokračovať niekam na túru. Neopýtali sme sa, len sme sa pozdravili ako správni návštevníci hôr.

Túra z Kežmarských žľabov na Chatu Plesnivec patrí medzi ľahšie, pokojne ju zvládnete aj s deťmi. Je to jediná prevádzkovaná vysokohorská chata v Belianskych Tatrách. Dlhšia turistická trasa sem vedie aj od Chaty pri Zelenom plese (2 hodiny), Tatranskej Javoriny (4 hodiny 45 minút) alebo zo Ždiaru (5 hodín).

Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

by ČlánkyTatranské 
osady

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Tatranská osada - Podspády

Podspády ponúkajú unikátny výhľad na Belianske Tatry

by ČlánkyTatranské 
osady

Podspády sú dedinkou, skôr osadou, ktorá patrí Tatranskej Javorine. Je situovaná do rozmedzia Spišskej Magury a Belianskych Tatier a preteká ňou tatranská rieka Javorinka. Vedie cez ňu cesta na hraničný priechod Lysá Poľana.

Titulná fotografia: Vicktor Belacka

Základom osady bola horáreň z polovice 19. storočia. Zakrátko tu postavili pílu a spojili ju v roku 1922 nákladnou visutou, 13 km dlhou, lanovkou s Lendakom. Odstavili ju o štrnásť rokov neskôr a v roku 1940 úplne zrušili. Uvádza to stránka: vysoketatry.com. Dodáva, že dnes je tu niekoľko domov a lesnícke objekty TANAP-u s pílou. 

Nostalgické Tatry majú históriu Podspádov zmapovanú podrobnejšie. Podľa tejto stránky osadu založil v roku 1837 majiteľ Javoriny a dunajeckého panstva Ferdinand Horváth-Palocsay. Bolo to praktické rozhodnutie. Potreboval spracované drevo pre železiarenské hámre v Tatranskej Javorine. Pri odbočení starej štátnej cesty do Jurgova dal vedľa toku Javorinky postaviť pílu a nad ňou pánsku horáreň s hospodárskymi stavbami.

O štyridsať rokov neskôr sa osada stala majetkom nemeckého šľachtica, politika a priemyselníka Christiana Hohenloheho.  Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia tu postavil novú horáreň, od ktorej bol pekný výhľad na hrebeň Belianskych Tatier. Začala sa nová stránka dejín Podspádov, ktorá sa už spájala aj s turistickým ruchom.

„Turisti, ktorí sa v polovici 80. rokov 19. storočia zastavili v Podspádoch, našli lepšie zaopatrenie v peknej novej horárni u správcu polesia Alojza Füzyho ako v starom prícestnom hostinci poniže horárne,“ uvádzajú Nostalgické Tatry a pokračujú. „Keď‘ knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej Javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.“

História hostinca potom pokračovala po I. svetovej vojne s nájomcom Alexandrom Rottmannom. Hostinec otváral aj počas zimy a až do konca dvadsiatych rokov minulého storočia bola jediným turistickým zariadením v tejto časti Tatier.

„Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Keď‘ boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, Rottmannovi koncesiu zrušili a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov minulého storočia bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka,“ spomína sa na stránke Nostalgických Tatier.

Jeho históriu uzatvára v roku 1951 informáciou, že už ako ubytovací hostinec Muráň ho prevzal Slovakotour.  Neskôr už sprivatizovaná chata Muráň doteraz slúži cestovnému ruchu.

Do Podspádov je najbližšie z Tatranskej Javoriny – 3 kilometre a Ždiaru – 7 kilometrov. Pri potulkách okolím  môžete obdivovať Belianske Tatry a Spišskú Maguru.