Ždiar leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru.

Tatranské osady – Ždiar bol najväčším tatranským hotelom

Leží v Podtatranskej brázde v údolí medzi Belianskymi Tatrami a Spišskou Magurou. Je centrom goralského folklóru, obcou s originálnymi krojmi a architektúrou a pred pár desaťročiami bol najväčším tatranským hotelom.

No kým sa pozrieme na to, čo môže Ždiar ponúknuť návštevníkom dnes, urobíme si malý exkurz do minulosti. Obecná webová stránka uvádza, že vznik obce možno datovať okolo roku 1584 (prvá písomná zmienka pochádza z roku 1590). Vtedy Juraj Horvát z Plavča odkúpil od A. Laského panstvo Nedeca a toto ho urobilo najväčším feudálom na Spiši. Do vlastníctva dostal aj pozemky, na ktorých hospodárili roztrúsení osadníci, potomkovia valašského obyvateľstva. Zemepán ich prinútil obrábať pôdu na vopred vymedzených pozemkoch, ktoré mali veľkú rozlohu. Vďaka nim sa obec „roztiahla“ do dĺžky niekoľkých kilometrov.

Toto územie bolo pokryté aj lesmi a ak sa obyvatelia chceli venovať poľnohospodárstvu, museli lesy vyklčovať a vypáliť. Od toho zrejme pochádza aj názov obce – žiariť, Žiar, Ždiar. Osídlili najmä najnižšie položenú časť brázdy, no hospodárili aj na odlesnených svahoch. Dnes sú práve tieto svahy súčasťou domácej ponuky cestovného ruchu, keďže sa na nich nachádzajú lyžiarske terény a strediská. 

Čo ale preslávilo minulý Ždiar, to boli nielen legendy spojené s pašeráctvom, pytliactvom či zbojníctvom, ale najmä príklon ľudí k tradíciám. Aj dnes väčšina Ždiarčanov hovorí po goralsky, šijú a zdobia tu nádherné kroje, na ktorých vynikajú motívy rastlín a zvierat z oblasti Belianskych Tatier, a časť domov má svojskú, tradičnú architektúru odkazujúcu na bežný roľnícky život a jeho potreby. 

Stavba domov tu mala svoje rituály. Podľa Wikipedie najskôr tu boli jednopriestorové drevenice, v ktorých ľudia bývali aj s dobytkom, no na konci 19. storočia už Ždiarčania stavali domy pre veľké rodiny s povalami, oproti ktorým stáli hospodárske budovy – maštale a stodoly. Kým gazda postavil dom, vyhliadol si v lese stromy, dlho ich pozoroval a opatroval.  Vytínali ich medzi splnom a novým mesiacom, aby drevo nenapadol hmyz. Kým sa tesári chytili roboty, celá rodina pokľakla a pomodlila sa. Miesto pod základmi pokropili svätenou vodou. Proti vetru a škodám mali pomôcť vrecúška so soľou, ktoré vkladali do uhlov stavby.

Zmenilo to až uzavretie turisticky atraktívnych chodníkov v Belianskych Tatrách v roku 1978, čo sa na poklese návštevnosti Ždiaru citeľne podpísalo. Dnes ale turistický vrchol prežíva Bachledova dolina so svojimi atrakciami, napríklad Chodníkom korunami stromov, alebo bobovou dráhou a lyžiarskym vlekom, ale aj stredisko Ždiar – Strednica, či ďalšie vleky v prudkých svahoch obce. Napriek uzávere chodníkov je Ždiar výborným východiskom pre letnú turistiku. Prejsť sa môžete napríklad po chodníku Monkova dolina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Skalnaté pleso – Tatranská Lomnica, alebo sa môžete vybrať do Osturne či do Veľkej Frankovej, alebo, ako vyzýva stránka vysoketatry.com vyberte si Jezersko alebo vychádzku hrebeňom Spišskej Magury. Využiť možno cyklotrasy, pozrieť si blízku Beliansku jaskyňu, v obci je pestrá ponuka ubytovania v privátnych domoch a penziónoch. Okolité lesy, ktoré neboli postihnuté smršťou v roku 2004, ponúkajú mnohé zákutia na relax, ale aj liečbu, lebo je tu vynikajúca klíma.

Čas môžu návštevníci Ždiaru tráviť aj na náučnom chodníku – ako, inak, po goralsky. Na obecnej stránke nájdete jeho vyčerpávajúcu charakteristiku, preto iba stručne. Venuje sa osídľovaniu a spôsobu obživy obyvateľov, predstaví lanovku na prevoz dreva (svojho času európsky technický unikát), ktorú vybudovala česká veľkofirma J. Ph. Glesinger a tiahla sa od Podspádov cez Ždiar až po Lendak, ale ukáže aj lyžovanie či ždiarsky folklór a architektúru. V obci možno navštíviť múzeum Ždiarsky dom a na vlastnej koži si vyskúšať inscenovanú Ždiarsku svadbu, ale dá sa pozrieť aj Svetelný dom či Family Park Strachankovo.

Náučný chodník sa zastavuje aj vo filmotéke, pričom návštevník sa dozvie, že v obci nakrúcali slávne Orlie pierko a Medenú vežu, a že dvorným filmárom obce bol nemenej slávny Karel Plicka a jeho dokumenty Za slovenským ľudom, Po horách a dolách a Zem spieva. Spomína sa tu aj Rodná zem, ale aj iné filmy, v ktorých si Ždiar „zahral“, napríklad Tatranská romanca, Vivat, Beňovský či Adam Šangala.

Tatranská osada - Podspády

Tatranské osady – Podspády ponúkajú unikátny výhľad na Belianske Tatry

Podspády sú dedinkou, skôr osadou, ktorá patrí Tatranskej Javorine. Je situovaná do rozmedzia Spišskej Magury a Belianskych Tatier a preteká ňou tatranská rieka Javorinka. Vedie cez ňu cesta na hraničný priechod Lysá Poľana.

Titulná fotografia: Vicktor Belacka

Základom osady bola horáreň z polovice 19. storočia. Zakrátko tu postavili pílu a spojili ju v roku 1922 nákladnou visutou, 13 km dlhou, lanovkou s Lendakom. Odstavili ju o štrnásť rokov neskôr a v roku 1940 úplne zrušili. Uvádza to stránka: vysoketatry.com. Dodáva, že dnes je tu niekoľko domov a lesnícke objekty TANAP-u s pílou. 

Nostalgické Tatry majú históriu Podspádov zmapovanú podrobnejšie. Podľa tejto stránky osadu založil v roku 1837 majiteľ Javoriny a dunajeckého panstva Ferdinand Horváth-Palocsay. Bolo to praktické rozhodnutie. Potreboval spracované drevo pre železiarenské hámre v Tatranskej Javorine. Pri odbočení starej štátnej cesty do Jurgova dal vedľa toku Javorinky postaviť pílu a nad ňou pánsku horáreň s hospodárskymi stavbami.

O štyridsať rokov neskôr sa osada stala majetkom nemeckého šľachtica, politika a priemyselníka Christiana Hohenloheho.  Začiatkom 80-tych rokov 19. storočia tu postavil novú horáreň, od ktorej bol pekný výhľad na hrebeň Belianskych Tatier. Začala sa nová stránka dejín Podspádov, ktorá sa už spájala aj s turistickým ruchom.

„Turisti, ktorí sa v polovici 80. rokov 19. storočia zastavili v Podspádoch, našli lepšie zaopatrenie v peknej novej horárni u správcu polesia Alojza Füzyho ako v starom prícestnom hostinci poniže horárne,“ uvádzajú Nostalgické Tatry a pokračujú. „Keď‘ knieža Hohenlohe v roku 1888 zrušil turistickú ubytovňu v Tatranskej Javorine, hostinec v Podspádoch čiastočne vylepšil jeho nájomca Engländer. V roku 1908 na jeho mieste správa veľkostatku postavila nový drevený hostinec, ktorý k spokojnosti turistov viedol nájomca Jakub Wachsberger. Poskytoval aj dobrú stravu a v dvoch čistých izbách 6 nocľahov.“

História hostinca potom pokračovala po I. svetovej vojne s nájomcom Alexandrom Rottmannom. Hostinec otváral aj počas zimy a až do konca dvadsiatych rokov minulého storočia bola jediným turistickým zariadením v tejto časti Tatier.

„Rottmann prosperujúci podnik na vlastné náklady postupne sám rozširoval a v roku 1937 tu už mohol poskytnúť 40 lôžok v 15 izbách. Z terasy hostinca bol nádherný pohľad na hrebeň Belianskych Tatier. Keď‘ boli Podspády v roku 1938 nakrátko pripojené k Poľsku, Rottmannovi koncesiu zrušili a hostinec prenajali družstvu Lešnik. Od roku 1940 do začiatku 50. rokov minulého storočia bol v prenájme miestneho občana Jána Pitoňáka,“ spomína sa na stránke Nostalgických Tatier.

Jeho históriu uzatvára v roku 1951 informáciou, že už ako ubytovací hostinec Muráň ho prevzal Slovakotour.  Neskôr už sprivatizovaná chata Muráň doteraz slúži cestovnému ruchu.

Do Podspádov je najbližšie z Tatranskej Javoriny – 3 kilometre a Ždiaru – 7 kilometrov. Pri potulkách okolím  môžete obdivovať Belianske Tatry a Spišskú Maguru.