Ivona Fialková vo Vysokých Tatrách

Ivona Fialková: Sústredenie v Tatrách musí byť každý rok

by Články

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Mladšia z biatlonových sestier Fialkových má momentálne po dovolenke a začína prípravu na novú sezónu. Ivona, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho športu, v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k Tatrám, ako reaguje na ľudí, keď sa s ňou chcú na túre odfotiť, aj o oblečení na šport a do hôr, o ktorom vraj dokáže hovoriť celé hodiny.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

K Tatrám a celkovo k turistike mám vzťah od útleho detstva. S rodičmi sme ako deti absolvovali množstvo výletov po našich horách. Najviac mi v spomienkach rezonuje Štrbské Pleso, pretože sme sa sem opakovane vracali v lete na turistiku a v zime na bežky.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Vo svete je veľa krásnych miest, ale vždy keď sa vrátim domov, poviem si tú otrepanú, ale pravdivú frázu: všade dobre doma najlepšie. Každý rok zaradím do svojho tréningového plánu jedno až dve sústredenia v Tatrách. Rada sa tam vraciam, ale musím sa priznať, že stále nemám zdolaný jeden z mojich cieľov, a tým je Gerlachovský štít. Snáď sa mi to tento rok podarí.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

To je pravda. Nikdy sa do Tatier nevyberiem bez nepremokavej vetrovky, aj keď predpoveď ukazuje celý deň slnečno. Odkedy som objavila a vyskúšala oblečenie značky Karpos, tak nemám problém s tým, čo si do hôr obliecť. Ich produkty sú prepracované do detailov a ešte nikdy ma v horách nezradili. Osobne mám vysoké nároky na prekryté uši a celkovo hlava musí byť v teple, milujem ako majú všetky vetrovky riešené kapucne. V skratke chcem povedať, že napriek tomu, aký majú ich veci krásny dizajn, prioritou ostáva funkčnosť a vysoká kvalita. To som celá ja, o oblečení by som vedela rozprávať donekonečna.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte nejaké obľúbené miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Nízke Tatry mám doslova za domom. Na Chopku aj Ďumbieri som už bola toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať, a napriek tomu ma tieto výstupy neprestali baviť. Je to srdcová záležitosť.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Okrem už spomínaného Gerlachovského štítu sa už dlhšie chystám navštíviť chodník korunami stromov v Bachledovej doline, no stále sa mi to nepodarilo zrealizovať. Celkovo by som chcela viac spoznať Belianske Tatry.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

V horách ma spoznáva najviac ľudí, pretože je tam vysoká koncentrácia športovcov a ľudí, ktorí šport sledujú a poznajú slovenských reprezentantov. Odfotiť sa s nimi je pre mňa príjemné, pretože viem, že takýto ľudia si vážia moju prácu a vedia oceniť tú drinu, ktorú vrcholový šport prináša.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Čo máte v pláne počas leta? Nájdete si čas aj na dovolenku na Slovensku?

Pre náš šport je dovolenkovým obdobím mesiac apríl. Vtedy máme priestor vypnúť aj na dva-tri týždne a poriadne si oddýchnuť. V lete je tvrdá príprava a dôležité sústredenia, z ktorých môžeme následne v zime čerpať. Vždy, keď sa vrátim z dlhého a ťažkého sústredenia, snažím sa načerpať sily výletmi po Slovensku. Milujem naše kúpeľné mestá, vinárske oblasti, Banskú Štiavnicu a samozrejme hory.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

nasťa kuzminová

Nasťa Kuzminová: Úspech je výsledkom spoločnej práce

by Články

Trikrát štartovala na Olympijských hrách, získala na nich šesť medailí, z toho tri zlaté. Je majsterkou sveta v biatlone v pretekoch na 7,5 kilometra. Má za sebou 10 sezón vo Svetovom pohári, kde 13-krát zvíťazila. Okrem týchto nevšedných úspechov je Nasťa Kuzminová aj matkou dvoch detí. V rozhovore, ktorý sme urobili s ňou a jej manželom Danielom vďaka Tiposu počas natáčania vo Vysokých Tatrách, sa pozrieme práve na športovanie detí a mládeže, ale aj na Nastine úspechy a prvé kroky po príchode na Slovensko.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Nasta Kuzminova

Ako sa pozeráte na svoje úspechy s odstupom času?

Anastasia: Dá sa povedať, že je to výsledok istého obdobia alebo úseku športovej kariéry. Medailu zavesili na krk mne, ale patrí aj môjmu realizačnému tímu, ľuďom, s ktorými sme spolu smerovali k úspechom. Takisto nemôžem zabudnúť na fanúšikov, akoby sme všetci chytili tú medailu spolu do rúk. Je to niečo, čo nás spája, výsledok spoločnej práce, a je to niečo úžasné.

Daniel: Za tými výsledkami je veľmi veľa námahy, dlhej práce. Keď nad tým tak teraz premýšľam, cesta ku každej medaile je neskutočný príbeh. Každá trofej je nielen Nastina, ale celého nášho tímu.

Vediete k športu aj svoje deti. Chceli by ste, aby aj z nich boli raz šampióni?

Anastasia: Uvedomujeme si všetky plusy a mínusy vrcholovej športovej kariéry, lebo sme ju zažili. Sme športová rodina, nebránime deťom vo vzťahu k športu, naopak, podporujeme ich. Ale viackrát sme sa spolu rozprávali o tom, aký je rozdiel medzi aktívnym pohybom, amatérskym športom a tým vrcholovým. Náš syn si to už vie porovnať, lebo s nami zažil istý kus mojej športovej kariéry. Videl, čo všetko šport mame priniesol, čo musela obetovať, aké to boli obmedzenia pre rodinu. Ak by sa teraz rozhodoval pre vrcholový šport, tak má skúsenosti, ktoré získal so mnou. Je o to bohatší oproti iným športovcom, ktorí tieto skúsenosti nemajú.

Netrváte teda na tom, aby z detí boli vrcholoví športovci?

Anastasia: Netrváme na tom, aby jedinou cestou pre deti bol iba šport. V ich živote by mal byť, pohyb je dôležitý, ale snažíme sa rozvíjať aj ich ďalšie talenty. Majú ich tiež dosť, či už je to vzťah k jazykom alebo umelecký smer. Syn veľmi rád fotí, kreslí, čiže strednú školu si vybral podľa toho, akou cestou by chcel ísť, keby sa nepodarila športová kariéra. V živote každého z nás má šport svoje miesto, ale ak majú deti ďalšie talenty, ktoré by chceli rozvíjať, tak si myslím, že im v tom netreba brániť. Koníčky a záľuby majú mať v živote svoje miesto.

Nasta Kuzminova
Nasta Kuzminova

Deťom všeobecne dnes chýba pohyb, mali by ich k nemu viesť už rodičia. Čo by ste im poradili?

Anastasia: Ak to môžem zhrnúť, tak naozaj dôležité pre rodičov vo vzťahu k deťom je, aby ich viedli k športu. Prihlásiť ich na nejaký šport, ktorý ich baví, ale aj byť pre deti príkladom, vštepiť im lásku k pohybu, športovať s nimi. Rodičia sú pre deti hlavným vzorom, deti po nich opakujú. Ak vidia, že rodič sa hýbe, tak to berie ako normálnu, bežnú vec v živote človeka a funguje to oveľa viac. Rodičom prajem veľa trpezlivosti, lebo šport nie je vždy len o pozitívnych emóciách, často je o pádoch, prekvapeniach. Niekedy treba byť aj „vankúšom“, do ktorého sa dieťa môže vyrozprávať, ak niečo nevyjde. Deťom zas prajem, aby mali zo športu už odmalička radosť a snažili sa v ňom zdokonaľovať. Ak by ho mali len ako hobby, tak nech ich obohacuje a dáva im veľa do života.

Daniel: Chcel by som hlavne rodičom povedať, aby nemali od svojich detí veľké očakávania, že začnú v 12-tich alebo 13-tich rokoch ukazovať nejaké veľké výsledky. Je to veľmi dlhá cesta a mali by akceptovať trénerov a nemiešať sa im do práce, napríklad na tréningu. Vidím to dosť často, prídu a dávajú trénerovi rady, ako na to. Pritom on je tam ten hlavný a zodpovedný. Rodičia by mali ukázať deťom, ako oni športujú, nielen to od nich žiadať. To je pre ne lepšou motiváciou.

Nasťa, ako vnímate svoj príchod na Slovensko ako športovkyňa a matka? Čo bolo najnáročnejšie?

Anastasia: Príchod na Slovensko pre mňa znamenal veľmi náročné, zvláštne a zároveň krásne obdobie. Doteraz pociťujem vďaku a som vďačná za to, že som dostala na Slovensku príležitosť odznova začať športovať. Príležitosť uvedomiť si, že sa dá robiť šport, aj keď máš dieťa, rodinu, že to nie je prekážka vo vrcholovej kariére. Príchod na Slovensko je nová etapa môjho života, ale zároveň aj života našej rodiny, ktorú sme sa rozhodli budovať na Slovensku. Začala som úplne od nuly, vtedy som si nebola istá, či budem pôsobiť ako vrcholová športovkyňa, všetko bolo o pokusoch, skúškach, ale aj nových skúsenostiach.

Za príchod na Slovensko som vďačná hlavne manželovi Danielovi, lebo ten tu bol už roky predtým, než som ja prišla prvýkrát do Banskej Bystrice v roku 2005. Potom som sa vrátila v roku 2007 už so 6-mesačným synom a znamenalo to pre mňa veľa neistôt. Ale keďže bol manžel pri mne, tak to bola pre mňa najdôležitejšia istota. Nevedela som ešte, či začnem odznova v športe, či bude nejaký úspech, či zvládnem ako mladá mamička aj ďalšie veci, ktoré musia fungovať. V tom období bolo pre mňa dôležité byť dobrou mamou, dobrou manželkou a tou, ktorá sa postará o komfort v domácnosti v novo založenej rodine.

Zároveň som rada, že športové hnutie mi umožnilo súťažiť za krajinu, ktorá sa pre mňa stala novým domovom. Som vďačná ľuďom, ktorí sa nebáli cudzinky a rozprávali sa o mojej rodnej reči, že sa ju niekedy učili v základnej škole. Pomáhali mi robiť prvé kroky na Slovensku, ktoré boli takto oveľa istejšie.

20221107-0034

Nasťa Kuzminová: Biatlon je pre mňa viac ako len dosahovanie úspechov

by Články

Tomuto zimnému športu sa venovala od svojich 15 rokov, odvtedy potešila fanúšikov viacerými významnými úspechmi. Anastasia Kuzminová získala pre Slovensko tri zlaté olympijské medaily, zvíťazila aj na svetovom šampionáte vo Švédsku. V roku 2010 sa stala víťazkou ankety o najlepšieho športovca Slovenska. My sme sa s Nasťou a jej manželom Danielom stretli vďaka Tiposu vo Vysokých Tatrách, kde sme s nimi strávili príjemný deň na natáčaní. Našli sme si aj čas, aby sme sa porozprávali o rôznych témach. Prinášame rozhovor o úspechoch, tréningu, motivácii v športe i vážnych rozhodnutiach.

Titulná fotografia: Martin Krystýnek

Ste známa aj tým, že sa vám podarilo obhájiť olympijské zlato. Čo sa skrýva za týmto výnimočným úspechom?

Anastasia: Povedala by som to asi tak, že pre úspech v ďalších pretekoch treba na ten predchádzajúci zabudnúť. Na toto som prišla až časom, ako som postupne získavala športové skúsenosti. Vždy, keď sa mi podarilo niečo vyhrať, tak na jednej strane to bolo niečo vytúžené, ale na druhej strane aj emócia, ktorá dokáže človeka okrem radosti aj vyčerpať. Ďalší deň treba ísť do súťaže opäť naplno a neohliadať sa za tým, čo bolo. Aj keď je to veľký úspech, treba na to zabudnúť a začať akoby odznova.

Daniel, vy ste boli Nastiným trénerom. Ako ste to videli z toho pohľadu, že ste zároveň jej manželom?

Daniel: Už som to hovoril v nejakých rozhovoroch, pri Nasti som nebol takým klasickým trénerom v plnom rozsahu a zmysle slova. Nebolo to tak, že tréner povie, aby urobila to a to a bude to vyžadovať. Nasťa je športovec, ktorý si nájde svoju cestu a sama navrhne, že by tréning spravila trochu inak, urobila niečo navyše alebo niečo menej. Je to rozmýšľajúci športovec, takýchto je dosť málo – športovcov, ktorí rozmýšľajú, keď idú na tréning, ako sa pripraviť na súťaž. Toto je veľmi dôležité. Práca s ňou bola pre mňa ako trénera v niečom náročnejšia, v niečom ľahšia, ako keby to bolo len o nejakom vykonávaní úloh. Preto boli aj výsledky.

Obohatilo to aj vás ako trénera?

Daniel: Myslím, že áno. Naučil som sa pri nej veľmi veľa a aj teraz využívam skúsenosti, ktoré som získal s Nasťou. Vlastne v tom pokračujem s mladými športovcami. Myslím, že Nasťa ma naučila veľa vecí, mnohé sme sa naučili navzájom. Šport je súčasťou nášho života, dnes už ho ale nedávame na prvé miesto, pretože máme deti a rodinu, ktoré sú pre nás najdôležitejšie. Dá sa to ale skĺbiť, aby všetko pekne fungovalo.

Anastasia: Je to o plánovaní istých krokov, vždy po dohode. Je to o riadení vecí, ale dôležitá je aj vzájomná podpora. Vedieť si správne rozdeliť úlohy, aby ani jeden nebol veľmi unavený a dokázali sme si užívať pozitívne emócie. Počas športovej kariéry bol Daniel tým iniciátorom, ktorý produkuje nápady, prichádza s myšlienkami, dokáže vysloviť odvážne nápady, nájsť niečo nové. Vždy nás to posúvalo dopredu. Dá sa povedať, že v tom pokračuje aj teraz. Stále hľadá nejaké projekty, aby sme boli aktívni, a zároveň, aby nám to dávalo zmysel.

Ako sa udržiavate v kondícii po ukončení aktívnej kariéry?

Daniel: Dávame si rôzne súťaže a výzvy v rámci tréningu. Posledné roky to väčšinou vyhráva Nasťa, ja už som „postarší človek“, ale súťaženie u nás v rodine stále musí byť. Samozrejme, v dobrom zmysle slova.

Anastasia: A aj preto, aby sme sa ťahali navzájom, prináša to trochu adrenalínu a aj emócie, ktoré sa snažíme preklopiť do bežného života. Dá sa povedať, že návyky, ktoré sme získali ako profesionálni športovci využívame aj v bežnom živote. Ťahá sa to s nami ďalej, asi sa toho nevieme zbaviť, obaja sme súťaživé typy. Také to vzájomné „hecovanie“ asi patrí k nášmu vzťahu.

Ukončenie športovej kariéry asi nebol jednoduchý krok, čo všetko pre vás znamenal biatlon?

Anastasia: Najprv som sa venovala bežeckému lyžovaniu, biatlon bol pre mňa niečím novým, čomu sa chcem naučiť. Nadchýnal ma, obdivovala som tento šport, lebo je komplikovanejší a zdal sa mi náročnejší ako bežecké lyžovanie. Biatlon pre mňa znamenal veľmi veľa. Po získaní zlatých medailí som pochopila, že mi dáva oveľa viac ako len dosahovať výsledky. Týmto spôsobom môžem potešiť nielen seba, ale aj svojich blízkych, trénera, realizačný tím a množstvo fanúšikov v rôznych krajinách. Cítila som podporu, neboli to len ľudia od biatlonu, ale aj ľudia, ktorí o ňom až tak veľa nevedeli, ale mali radi šport. Videla som v tom svoje poslanie, úspešné momenty aj chvíle prehry. O to viac som si vážila každú chvíľu, ktorú som s týmto športom zažívala, dávalo mi to veľký zmysel.

Robíte teda aj veci, ku ktorým ste sa počas aktívnej športovej kariéry nedostali?

Anastasia: Áno, vtedy sme ich nedokázali uskutočniť, lebo by nás obmedzovali. Dnes hľadáme spôsoby, ako odovzdať naše skúsenosti ďalej, aby nezostali „zaprášené“ na nejakej poličke. Za dôležité považujeme aj to, aby sa rozhýbali ďalšie a ďalšie rodiny. Možno, aby sme vytvorili okolo seba komunitu ľudí, ktorých sme priviedli k aktívnemu pohybu. Pomôcť k tomu môže aj moja športová kariéra ako motivácia alebo inšpirácia. Počas športovej kariéry som dostávala veľa rád. Najprv boli žiadané, potrebovala som ich, aby som sa

zdokonaľovala, ale postupne som získala pocit, že si viem poradiť sama. Dokonca, že aj ja dokážem poradiť iným, ak to potrebujú. Spomeniem si, že som chodila po rady k mame, ktorá bola tiež športovkyňa. Nie vždy boli také, aké som chcela počuť. Neskôr sme sa s manželom dostali do stavu, že mi vedel poradiť a ja jemu. Vytvárali sme silný pár a posúvali sa dopredu, aj o tom to je.

Paulína Fialková v Tatrách.

Paulína Fialková: Každé jedno pódiové umiestnenie je niečím výnimočné

by Články

Stráviť deň v Tatrách s našou úspešnou biatlonistkou bol zážitok. Počas nakrúcania dvoch dielov relácie Tatry s legendami sme mali dosť času na rozhovory o rôznych témach, aj o úspechoch a skúsenostiach z jej bohatej kariéry.

V súčasnosti už má Paulína za sebou štart do pretekov novej sezóny. Začala ju s novou motiváciou a odborníci jej predpokladajú vysoké umiestnenie v celkovom hodnotení Svetového pohára. Má na čo nadväzovať. Jej doterajším najväčším úspechom je piate miesto v štafete na 15 kilometrov na Olympijských hrách v juhokórejskom Pchjongčangu. Cenné sú aj štyri druhé miesta z pretekov Svetového pohára.

Titulná fotografia: Marek Hajkovský

Paulína Fialková v Tatrách.

„V tejto sezóne som sa rozhodla, že si musím začať užívať aj všetky veci okolo trénovania a pretekov. Aj na nich je veľa pekného, na čo som popri všetkom tom sústredení sa na výsledky a vrcholový výkon zabudla. Práve na to dávam dôraz tento rok, aby som nezabúdala, že trávim čas na takýchto krásnych miestach, že to nebude trvať večne, a že si to treba naozaj užiť, kým je tá možnosť,“ hodnotí Paulína Bátovská Fialková, s ktorou sme strávili deň aj vďaka Tiposu.

Medzi svoje najväčšie úspechy radí všetky pódiové umiestnenia, ktoré dosiahla. Každé jedno je niečím špeciálne a výnimočné, na všetky si pamätá. Patrí sem aj piate miesto z olympiády v Južnej Kórei, rovnako všetky umiestnenia do 10. alebo do 15. miesta.

„Svetový pohár a olympiádu, samozrejme, rozlišujem. Olympiáda je vrcholné podujatie a koná sa raz za štyri roky, ale z hľadiska konkurencie, trate, podaného výkonu a všetkého toho, čo k biatlonu patrí, je Svetový pohár presne to isté, čo olympiáda. Dokonca by som povedala, že je ešte ťažší, keďže tam môžu štartovať až šiesti pretekári z najlepších krajín a na olympiáde len štyria. Čiže konkurencia na olympiáde je dokonca nižšia,“ vysvetlila biatlonistka.

Biatlonistka Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.
Paulína FIalková vo Vysokých Tatrách.

Na druhej strane stoja neúspechy, ktoré sa Paulíne podarilo prekonať a nájsť v nich poučenie. Predovšetkým situácia zo štafety na olympiáde v Pchjongčangu, kde pokazila preteky celému tímu. Hneď potom to brala ako niečo hrozné, doslova ako katastrofu, ale musela sa z toho rýchlo otriasť a podať už o dva o dva dni výkon na ďalších pretekoch. Teraz, s odstupom času, to vníma ako niečo, čo ju posunulo dopredu, hlavne mentálne.

Paulína FIalková vo Vysokých Tatrách.

„Vôbec nemám pocit, že by mi v živote niečo ušlo. Skôr to vnímam tak, že šport mi dal veľmi veľa a spravil ma tým, kým som dnes. Myslím si, že všetko si môžem ešte vynahradiť, lebo viem a uvedomujem si, že šport je iba dočasný, že je to len určitá fáza života. Chcela som tomu vždy dať všetko a nikdy som nebola smutná, že som si musela niečo oddrieť. Mala som svoj cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť a ísť za ním. Bola som tomu ochotná obetovať všetko,“ povedala Paulína o veciach, ktoré jej šport dal alebo, naopak, vzal.

Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.

Spolupracuje so streleckým trénerom Tomášom Kosom, ktorý jej pomáha na sústredeniach. Čo sa týka tréningových plánov, tie si robí sama. Ako dôvod označuje skutočnosť, že sa jej posledné dva roky pod vedením rôznych trénerov nedarilo tak, ako by si predstavovala. „Vždy som mala v sebe ten otáznik, že čo ak by som si to mohla urobiť sama a bolo by to lepšie. Alebo: ja by som si to dala inak, ja by som to spravila lepšie. Práve túto sezónu som dostala šancu urobiť si veci podľa seba a snažím sa počúvať svoje telo. Hlavne dávkovať si tréning podľa pocitu, čo robia mnohí výborní športovci, takže nie som jediná na svete. Uvidíme, ako to dopadne. Verím tomu, že dobre. Zatiaľ sa cítim fajn,“ zhodnotila svoj nový tréningový proces Paulína Bátovská Fialková.

Biatlonistka Paulína Fialková na horách.

Paulína Fialková: Vyslovte svoj cieľ nahlas a choďte za ním

by Články

Rodáčka z Čierneho Balogu patrí medzi slovenské biatlonistky, ktorým sa podarilo prepracovať sa až do svetovej špičky. Slovensko reprezentuje v pretekoch Svetového pohára, štartovala aj na dvoch zimných olympiádach v Soči a v Pchjongjangu. Aj vďaka Tiposu sme mohli stráviť príjemný deň s Paulínou Fialkovou, opýtali sme sa jej na motiváciu, tréningy aj úspechy, ktoré dosiahla v biatlone.

Fotografie: Marek Hajkovský

Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.

Si ako športovkyňa súťaživý typ?

Vo všetkom, v čom sa súťažilo alebo v čom som sa mohla porovnávať so svojimi rovesníkmi, so spolužiakmi, som chcela patriť medzi najlepších. Už na základnej škole sa prejavovala moja súťaživosť, či už v známkach, ale prakticky pri akejkoľvek činnosti, v  športových hrách, ale aj v nešportových aktivitách. Napríklad aj vo výtvarnej výchove, vždy som chcela byť najlepšia. Bola som dobrá žiačka, mojím cieľom bolo mať dobré známky, podobne potom v športe som chcela dosiahnuť nejaký úspech.

Až sa ti podarilo dostať sa do svetovej biatlonovej špičky.

Je to dobrý pocit, svetová špička je naozaj široká a je tam strašne veľa dievčat alebo žien, ktoré tvrdo makajú, aby dosiahli úspech. Je úžasné, že som sa svojou prácou, cieľavedomosťou a vytrvalosťou dokázala prepracovať až do tejto špičky. Je to zadosťučinenie pre mňa a pre celý tím, že naša práca sa vypláca.

Biatlonistka Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.
Biatlonistka Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.

Čo považuješ za svoje najväčšie úspechy?

Určite sem musím zaradiť všetky pódiové umiestnenia. Každé jedno je niečím špeciálne a výnimočné a všetky si pamätám. Medzi svoje najväčšie úspechy radím piate miesto z olympiády v Južnej Kórei v Pchjongjangu, rovnako tak všetky umiestnenia do 10. alebo do 15. miesta, ktoré vzišli z nejakých okolností, a ja som dokázala zlomiť smolu alebo naskočiť na dobrú vlnu po nejakom nevydarenom štarte.

Svetový pohár a olympiádu samozrejme rozlišujem. Olympiáda je vrcholné podujatie a koná sa raz za štyri roky. Ale z hľadiska konkurencie, z hľadiska trate, podaného výkonu a všetkého tohto, čo k biatlonu patrí, je Svetový pohár presne to isté, čo olympiáda. Dokonca by som možno aj povedala že Svetový pohár je ešte ťažší, keďže tam z najlepších krajín môžu štartovať až šiesti pretekári a na olympiáde len štyria, čiže konkurencia z najlepších krajín je na olympiáde nižšia.

Biatlonistka Paulína Fialková v Tatrách.

Je aj nejaký neúspech, ktorý považuješ s odstupom času za prínos? Že ťa niečo naučil?

Žiadny neúspech nemôžem označiť za obľúbený, ale mám takú situáciu z roku 2018 z olympiády v Pchjongjangu, kedy sa mi podarilo pokaziť štafetu celému tímu, a vtedy som to brala ako niečo hrozné. V prvých hodinách to bola pre mňa katastrofa, ale musela som sa z toho rýchlo otriasť a už o dva dni znova podať výkon. Teraz s odstupom času to vnímam ako niečo, čo ma veľmi posunulo dopredu, hlavne mentálne.

Vôbec nemám pocit, že by mi v živote niečo ušlo. Skôr to vnímam tak, že šport mi dal všetko a spravil ma tým, kým dnes som a myslím si, že všetko si môžem ešte vynahradiť. Popri tom si uvedomujem, že šport je iba dočasný, že je to len určitá fáza života. Chcela som tomu vždy dať všetko a nikdy som nebola smutná z toho, že som si musela niečo oddrieť. Vždy som mala svoj cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť a bola som tomu ochotná obetovať všetko.

Paulína FIalková v Tatrách.

Študovala si právo, vieš už, čo budeš robiť po ukončení športovej kariéry?

Vôbec ešte neviem povedať, čím sa budem živiť, keď ukončím aktívnu kariéru, ale jednou z možností je, že využijem to svoje štúdium. Nie je veľa takých právnikov na Slovensku, alebo teda neviem o žiadnom, ktorý by sa venoval športovému právu. Uvedomujem si to možno aj preto, že som si prešla takou situáciou ako športovec a nemal mi kto pomôcť vo chvíli, keď som to naozaj potrebovala.

Čo by si poradila mladým, ktorí sa chcú naplno venovať športu?

Určite by som športovcom poradila také klišé, že nikdy sa nevzdávajte, ale aj to, aby si vytýčili cieľ,  vyslovili ho nahlas, a išli za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta, možno k niečomu veľkému. Aj to vás posilňuje, čiže, nebojte sa hlavne vysloviť ten svoj cieľ, lebo podľa mňa veľa ľudí má s tým problém. Keď sa niekoho opýtate, aký je jeho cieľ, tak sa hanbí povedať to. Možno preto, že sa obáva výsmechu. Napríklad: ty chceš dosiahnuť pódium vo Svetovom pohári? Však to je nereálne. Ale keď som to vyslovila, tak som to akoby manifestovala a potom sa mi to, aj napriek rôznym neúspechom, podarilo. Takže toto by som odporúčala aj mladým. Snívajte a choďte si za tým.

Tento krásny projekt TATRY S LEGENDAMI sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka podpore TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s.