Ďalší útok medveďa. Tentoraz v Liptovskej Sielnici

Ďalší útok medveďa – opäť na Liptove

Po útoku medveďa skončil 35-ročný muž s poranením hrudníka, zlomeninou rebier a úrazom chrbtice. Slovensko si zaknihovalo ďalší nepríjemný stret človeka a predátora.

Dnes dopoludnia sa na teritóriu Pozemkového spoločenstva urbariátu Liptovská Sielnica udial ďalší stret človeka a šelmy. Ako nám potvrdila Petra Klimešová z Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR, do lokality bolo vyslaná ambulancia rýchlej zdravotnej služby k zranenému mužovi.  „Zranenia mal spôsobiť medveď a obeťou útoku je 35-ročný muž, ktorého po prvom ošetrení transportovali do nemocnice v Liptovskom Mikuláši,“ uviedla.

Doplnila ďalej, že muž mal poranený hrudník, zlomené rebrá a úraz chrbtice. 

Autor titulnej fotografie: archív Jaroslava Slašťana

Lavínoví špecialisti pri meraní profilu lavíny

Chcete vedieť, čo robia lavínoví špecialisti v lete?

Viete o tom, že pády lavín sa dajú predpovedať? A že aj na Slovensku máme stredisko lavínovej prevencie, ktoré denne vyhlasuje stupeň lavínového nebezpečenstva? Ak ideme do hôr, práve toto spravodajstvo  je kompasom, ktorý nás môže odkloniť od rizikových oblastí s možným pádom lavín.

Ak ste o ňom nepočuli a neviete ani, kde môžete informácie tohto druhu získať, máme pre vás radu. Naklikajte si na stránke cezhory.sk najnovší diel podcastu S batohom cez hory a dozviete sa všetko, čo potrebujete o lavínach pred túrami do hôr vedieť. Vladko a Tánička sa v ňom zhovárajú o povolaní lavínového špecialistu a o tom, prečo ho na Slovensku máme a v čom môže byť užitočné pre každého návštevníka hôr.

Inšpiráciu našli v profesijnom príbehu riaditeľa Centra lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby Filipa Kyzeka, ktorý v tejto práci našiel zmysel. Dozviete sa niečo o práci lavínových špecialistov, monitoringu či lavín, o tom, prečo  a kde najviac lavíny padajú a prečo je potrebné používať medzinárodne dohodnutý systém varovania pred lavínami a prečo lavínoví špecialisti nemajú voľno ani v lete.  

 Témami podcastov, ktoré sa začali nahrávať v júli 2021, boli doposiaľ tatranské chaty, doliny, štíty, plesá, udalosti, záhady, patróni, zaujímavosti, jaskyne, špeciality, pravidlá a bezpečnosť návštevníkov v Tatrách, ale Vladko a Tánička nahrali aj niekoľko špeciálov. Všetky si môžete vypočuť, keď kliknete na stránku www.cezhory.sk/podcasty. V archíve je päťdesiattri dielov, podcast o lavínových špecialistoch je päťdesiaty štvrtý.

Autor titulnej fotografie: archív Filipa Kyzeka

Trochu Sahary nad Tatrami

Saharský piesok sa opäť môže vrátiť nad Tatry

Ako na hojdačke. Raz tričká, inokedy vetrovky. Počasie s nami rozohralo partiu o viacerých neznámych. Počas nadchádzajúceho víkendu má podľa predpovedí meteorológov prísť na Slovensku leto a pravdepodobne zažijeme aj druhú vlnu saharského piesku.

Pomaly si zvykáme, že počasie s nami hrá čudnú hru. Počas veľkonočných sviatkov sme mali aj novú tému na rozhovory. Saharský piesok. Jeho hrúbka a koncentrácia lámala rekordy a aj vďaka tomu sa Veľká noc zapíše do histórie meteorológie.

Saharské divadlo nad Tatrami
Saharské divadlo nad Tatrami. Autor fotografie: Jozef Foso Juriga

Podľa iMeteo.sk sa saharský piesok nad Slovenskom vznášal 29 dní, najintenzívnejšiu epizódu zohralo  posledných osem dní. Naše územie saharský piesok opustil vďaka studenému frontu, ktorý sa presunul v noci z 1. na 2. apríla. Rekordná nebola súvislá epizóda saharského piesku, ale jeho množstvo, ktoré sa nameralo v ovzduší a druhým rekordom bola celková objemová koncentrácia aerosólov. Portál ďalej uvádza, že saharský piesok prekonal na ceste k nám takmer 4 tisíc kilometrov a svoje stopy zanechal aj na štítoch Vysokých Tatier.

Už nadchádzajúci víkend sa k nám môže opäť vrátiť. No nie v takej koncentrácii. Začiatok tohto pracovného týždňa sprevádzali nielen sviatočné búrky, ale aj výdatný vietor a sneženie najmä vo Vysokých a Nízkych Tatrách a Orave doplnené  lavínovým nebezpečenstvom. No chlad ustupuje, víkend by mal byť doslova letný a aj na severe majú byť teploty okolo 20 stupňov Celzia.

K téme prachu zo Sahary sa pre tvnoviny.sk vyjadril meteorológ SHMÚ Peter Hrabčák. Zhodnotil, že prach počas Veľkej noci k nám intenzívne prenikal osem dní a veľká bola aj zberná oblasť Sahary a na Slovensku stlačil vrstvy prachu nízko k zemi. „To bola rarita,“ povedal. „Bola to výnimočná vlna, tá, ktorá nás pravdepodobne čaká, bude mať nižšie hodnoty.“

Obavy z masívneho ohrozenia dôchodcov, detí a najmä alergikov nie sú opodstatnené. Ako v RTVS informoval pneumológ Daniel Paulovič, malé množstvo saharského piesku neškodí. Podľa neho problém môže nastať, keď jeho hodnota presiahne 50 mikrogramov na kubický meter. Vtedy sa treba chrániť, ale odborník zdôrazňuje, že ľudia, ktorí dlhodobo trpia respiračnými problémami, vedia ako sa majú zachovať. Sú tu spreje, ktoré musia denne vdychovať a pri zlom počasí nemajú chodiť von.

Čaká nás to aj počas víkendu, no saharský piesok nepríde v takej intenzite
Čaká nás to aj počas víkendu, no saharský piesok nepríde v takej intenzite, Autor fotografie: Tomáš Greňa

No pravdou je aj to, že na niektorých miestach Slovenska bola cez Veľkú noc nameraná hodnota aj viac ako 200 mikrogramov a mohla dráždiť dýchacie cesty a citlivejší ľudia mohli pociťovať vo vyššej miere smäd. Pozor by si mali dávať pri druhej vlne najmä alergici, lebo v prachu by mohli byť látky, na ktoré sú alergickí. Ohrozenou skupinou by mohli byť seniori, ktorí majú pridružené ochorenia – srdce či vysoký tlak. No saharský prach by museli vdychovať mesiace, tvrdí lekár, aby sa im napríklad usadil v pľúcach. Krátkodobé vdychovanie nepoškodí, no zaťaží ich a prejaví sa nanajvýš kašľom.   

Autor titulnej fotografie: Jaro Marko

Kométa nad Lomnickým a Kežmarským štítom

Nebeské divadlo nad Lomničákom

Petr Horálek je astrofotografom, cestovateľom, propagátorom astronómie a milovníkom krás nočnej oblohy. V marci na Slovensku „lovil“ kométu 12P/Pons-Brooks, ktorá sa vracia k nám približne každých 70 rokov. Unikátne zábery sa mu podarili vo Vysokých Tatrách. Pozrite sa na toto nebeské divadlo.

Astrofotragraf sa o svoj úlovok podelil aj s návštevníkmi našej FB skupiny. Fotografie kométy pochádzajú z 19. marca a ich autor Petr Horálek má z nich nefalšovanú radosť. Tri marcové týždne putoval za zábermi kométy po celom Slovensku a hoci sa do jeho archívu dostali zábery na ňu aj z iných častí Slovenska, nádejal sa, že najlepší záber jej hlavy a majestátneho chvosta sa mu podarí zachytiť z uhla blízko Lomnického štítu.

Slávna kométa nad Tatrami
Slávna kométa nad Tatrami. Autor fotografie: Petr Horálek

Má pre neho slabosť. Na vrchole sa nachádza najvyššie observatórium na Slovensku (2 634 metrov nad morom) a jeho z najvyšších v strednej Európe. Hlavným dôvodom, ako uvádza Petr Horálek na Facebooku, bol symbolický „oslí most“ medzi kométou, ktorej posledný návrat sa uskutočnil  v roku 1954, a observatóriom. Tam v päťdesiatych rokoch minulého storočia už pracovali astronómovia, ktorým sa v tom čase podarilo objaviť niekoľko ďalších komét. Takže, symbolika.

No zaujímavostiam niet ešte koniec. Petr Horálek aj pri tejto príležitosti oceňuje hrdinstvo staviteľov  lanovky na Skalnaté Pleso a Lomnický štít, lebo bez nich by nebolo hvezdárne a ani objavov komét. Pôvodná lanovka Tatranská Lomnica – Lomnický štít sa stavala v ťažkých štyridsiatych rokoch minulého storočia, a to aj napriek hrozbe vojny. Bol to svetový unikát a priniesol niekoľko rekordov.

„Prvé prípravné práce výstavby lanovky sa uskutočnil už v roku 1928 z iniciatívy Juraja Orságha, ktorý vďaka kontaktom s vtedajšími politickými lídrami presadil financovanie výstavby zo štátneho rozpočtu,“ uvádza P. Horálek. „Na výstavbe sa podieľali stavbári nielen zo Slovenska, ale aj z Hradca Králového, Chrudima či  Kolína. Prvý výkop základov budovy na Lomnickom štíte, kde sa dnes nachádza observatórium,  urobili v roku 1936.“

Chlapi z Lomnického štítu počas výstavby lanovky
Chlapi z Lomnického štítu počas výstavby lanovky. Autor fotografie: Repro IDnes

Robotníkov vraj volali Oceliari z Lomnického štítu. Mnoho materiálu vyniesli na chrbtoch, podali neskutočné fyzické výkony. Medzitým vznikla hvezdáreň aj na Skalnatom plese a pracovalo sa v nej aj počas druhej svetovej vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Nemci domnievali, že na Skalnatom plese sa skrývajú partizáni a chceli zničiť lanovku i observatórium. No mali smolu. Pre zlé počasie lanovka nepremávala, zničili preto „iba“ spodnú stanicu lanovky. „Bola to určite dráma,“ uvádza P. Horálek, turisti, ktorí si tu robia selfíčka, ani netušia, za čo všetko majú byť vďační, keď sa pohodlne vezú hore.

Unikátne Horálekove fotky kométy 12P/Pons-Brooks vznikli v okolí Starej Lesnej a Tatranskej Lomnice. Podľa neho sa postarala o peknú „streľbu“, ktorá vo veľkom pripomína bohatú a dramatickú históriu československej astronómie vo Vysokých Tatrách. Nemali by sme na ňu zabúdať.   

Autor titulnej fotografie: Petr Horálek

Rysia matka s mláďaťom

Malý rys mu spadol na chrbát, plus VIDEO

Fotografovi Jozefovi Antolovi sa podaril životný úlovok – nafotil v Tatrách rysiu rodinku a nakrútil aj video. Bola to veľká náhoda. Ale, ako sa hovorí, náhoda i šťastie praje pripraveným. A on pripravený bol. Celé roky fotografuje zvieratá v ich prirodzenom prostredí a bez fotoaparátu v hore neurobí ani krok. 

Aj v ten deň ho mal. „Bol som s rodinou a kamarátmi na víkend na chate v Tatrách. S kamarátmi sme sa vybrali k rieke Belá pozrieť medvede. Akosi ma to tam nebavilo, tak sme sa rozhodli isť do jednej doliny na rúbaniská, či ich tam nenájdeme. Šliapali sme hore dolinou, keď sme počuli nejaké zvuky,“ začína opisovať zážitok Jozef Antol.

Išiel to preskúmať a pri potoku zbadal rysie mláďa. „Tichučko som si sadol a nerušene obdivoval tú krásu. Po chvíľke sa ukázala aj rysica, ktorá sa predtým ozvala hlasom. Vzala ho do tlamy a odniesla. V živote som niečo také nevidel, ani nezažil. Nepozorovane som sa za nimi chcel vydať, či niečo zaujímavé ešte neuvidím. Keď tu zrazu niečo za mnou spadlo, alebo skočilo zo stromu,“ opisuje fotograf.

Malé rysíča sa chcelo hrať
Malé rysíča sa chcelo hrať. Autor fotografie: Jozef Antol

Otočil sa nechcel veriť vlastným očiam. Maličké rysíčatko? „Bolo odo mňa hádam meter a pustilo sa za mnou ako mača. Akoby sa chcelo pohrať. Nielen fotografie som urobil, ale stihol som aj videjko nakrútiť. Celé to pozorovanie trvalo takmer pol hodinu a video tridsať sekúnd. Bolo to niečo neuveriteľné. Potom som odkráčal preč, začali sa ukazovať prví turisti a nechcel som ich upozorniť na rysiu rodinku. Potrebovala pokoj,“ uzavrel opis zážitku J. Antol.

Celý život fotografuje zvieratá. „Baví ma to, fascinuje ma ich život, zvyky, hry, zákony prírody, ktorým sa prispôsobujú. Učia ma pokore, trpezlivosti a rešpektu. Samozrejme, vo svojom archíve mám aj fotografie prírodných scenérií, ale zvieratá dominujú. Medvede, svište, kamzíky, jelene, … – to je moje,“ opisuje svoj koníček.

A čo je podľa neho základom dobrej fotografie? „Fotograf musí mať, samozrejme, isté zručnosti, dobre poznať lokality, v ktorých aký druh zveri žije, jeho aktivitu, kde sa zvieratá chodia pásť, kde majú chodníčky a prechody. A najmä, treba mať dobrý vietor, aby som ich mohol nerušene pozorovať. Platí tiež, že fotograf v teréne potrebuje aj trochu toho príslovečného šťastia, ktoré rozdá karty na správnom mieste a v správnom čase,“ zdôrazňuje.

Pri stretnutí s rysou rodinkou také šťastie mal. A zrejme aj preto, lebo vie, ako sa má v prírode správať. No vedia to aj všetci návštevníci hôr?

„ Natrafiť na rysa, či jeho mláďa, je skutočne rarita. Skôr sa to nestane, ako stane,“ hovorí zoologička Tatranského národného parku Erika Feriancová. „Ale keby predsa len, tak odporúčam opatrnosť,“ pokračuje. „Aj mláďa, hoci sa zdá, že sa chce hrať, má ostré pazúry a ľuďom by mohlo vážne ublížiť. Spravidla je blízko aj rysica, ktorá čaká na vhodnú príležitosť, aby svoje mláďa odpratala do bezpečia.“

Čo ak je na chodníku alebo v jeho blízkosti poranené alebo neprirodzene sa správajúce rysie mláďa? „Ani vtedy neodporúčam dotýkať sa ho,“ upozorňuje zoologička.

„Ak mu chceme pomôcť, najlepšie je zavolať na správu národného parku alebo chráneného územia podľa toho, kde sa nachádzame.  Mohlo sa stratiť, alebo sa o neho matka nevie postarať. Odborníci ho vedia odchytiť, rehabilitovať, vážnejšie prípady skončia v Záchrannej a rehabilitačnej stanici Zázrivá. Keď sa jeho liečba skončí, vrátia ho do voľnej prírody,“ uzatvára Erika Feriancová.  

Autor titulnej fotografie: Jozef Antol

Jozef Antol fotografuje zvieratá v horách

Jozef Antol: S fotoaparátom budem dovtedy, kým budem vládať

Najlepšími fotomodelkami sú podľa neho zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí. Fotí ich tak, aby neporušil ich majestát, zohratosť s prírodou, aby ich nevystrašil a nestresoval. Fascinujú ho ich zvyky, hry, kolobeh života. Fotograf Jozef Antol.

Vaše fotografie zvierat vo voľnej prírode sú unikátne. Je fotografovanie váš koníček, alebo už profesia?

Koníček, krásna záľuba, ktorá mi vypĺňa voľný čas a dopĺňa sa s tým, že rád chodím na vysokohorské túry. Pracujem ako majster výroby v strojárskej firme v Dubnici nad Váhom.

Čo, resp. kto formoval váš záujem o fotografiu? Kedy to bolo?

Od mala som chodil s rodičmi po horách. Na huby, na výlety, prírodu som vnímal ako niečo, čo patrí k nášmu životu. Postupne som sa ju učil poznávať, pozorovať zvieratá, rešpektovať ich priestor. A bavilo ma to. Odhadujem, že asi pred dvanástimi rokmi som si zaobstaral prvý fotoaparát a začal fotografovať. Najskôr opatrne, pomaly, potom som sa tomu začal venovať hlbšie a časom som zistil, že fotografovanie a pozorovanie zvierat ma napĺňa.

Fotograf Jozef Anton v teréne.
Jozef Antol zvieratá fotografuje v ich prirodzenom prostredí. Autor fotografie: archív JA

Aký je to koníček?

Pre mňa je to niečo, čo ma hlavne upokojuje a aj baví. Som fotograf amatér s priemernou fotovýbavou, ale o to s väčším zanietením do prírody. Do Tatier chodím s tým, že ak sa mi aj nepodarí niečo odfotiť, uspokojí ma, že si dám aspoň dobrú vysokohorskú túru. Ale pravda je taká, že po rokoch skúseností už viem, kde sa pasú medvede, kde šantia svište alebo kde sa na slniečku vyhrievajú kamzíky. A nájdem si ich.

Kde všade sa ľudia môžu stretnúť s vašimi fotografiami?

Robím ich pre seba, mám stránku, kde ich zverejňujem. Alebo ich zavesím na stránky, ktoré sa venujú zvieratám, horám, aj špeciálne Tatrám a som rád, ak ich ľudia zdieľajú a tešia sa z nich.

Objektom vášho záujmu ako fotografa nie je príroda všeobecne, ale zvieratá v nej. Prečo?

Baví ma to, fascinuje ma ich život, zvyky, hry, zákony prírody, ktorým sa prispôsobujú. Učia ma pokore, trpezlivosti a rešpektu. Samozrejme, vo svojom archíve mám aj fotografie prírodných scenérií, ale zvieratá dominujú. Medvede, svište, kamzíky, jelene, … – to je moje. 

Čo je potrebné na to, aby vznikla dobrá fotografia?

Fotograf musí mať, samozrejme, isté zručnosti, dobre poznať lokality, v ktorých aký druh zveri žije, jeho aktivitu. kde sa zvieratá chodia pásť, kde majú chodníčky a prechody. A najmä mať dobrý vietor aby som ich mohol nerušene pozorovať. Platí tiež, že fotograf v teréne potrebuje aj trochu toho príslovečného šťastia, ktoré rozdá karty na správnom mieste a v správnom čase. Nie vždy sa to podarí a to je výzva na ďalší výjazd do divočiny.

Takže sa na dobrý záber aj načakáte…

Niektoré fotografie sú výsledkom náhody, za niektorými sú to hodiny čakania. Pri fotografovaní divých zvierat nikdy nemáte zaručený úspech dopredu. Ale dajú sa v nej vypozorovať momenty, ktoré stoja za to, aby ste stlačili spúšť.

Ktorý z tatranských fotografov by nemal v archíve zábery na kamzíky? Autor fotografie: Jozef Antol
Zvieratá sú jeho obľúbené modelky. Patria k nim aj kamzíky. Autor fotografie: Jozef Antol

Uvažujete v horách ako turista, ktorý odfotí, čo ho zaujme? Alebo, naopak, ste viac fotograf, ktorý vyhľadáva dobré zábery cielene?

Aj – aj. Turisti sa ma na chodníkoch občas opýtajú, čo tam vidím, keď sedím a pozerám hore. Viacerým turistom som už tak ukázal medveďa,ako sa pasie v diaľke a veľmi sa tomu potešili, pretože videli maca prvýkrát. Oni sa ženú  rýchlo za cieľom, oči upreté na chodník a ja sledujem okolie. Čakám, kedy sa ukáže medveď v kosodrevine, alebo kedy bude prechádzať cez hrebeň. O mne sa vie, že medvede fotografujem najradšej. Poznám ich, ovládam ich režim, dokážem ich pozorovať hodiny. Medvede zbožňujem. Sú to impozantné zvieratá a viem sa k nim priblížiť v ich prirodzenom prostredí tak, že ich nevyruším. To je dôležité, lebo vždy mám lepší pocit keď sa to takto podarí. Dokážem si na ne počkať aj hodiny , keď viem, že som na mieste, ktoré obľubujú. 

Kam najčastejšie, na aké miesta smerujú vaše kroky za dobrou fotografiou?

Všade, kde viem, že mám okrem relaxu z pohybu aj šance na dobré zábery zvierat. Aj do Tatier. Navštevujem ich od začiatku sezóny, až do zimnej uzávery. Najradšej však na jeseň,kedy je najkrajšie pozorovať medvede na brusniciach.

Čo všetko ste ochotný urobiť pre dobrú fotografiu?

Bol som pri medveďovi  vo vzdialenosti asi päť metrov. Takže – asi všetko (smiech). No každá situácia je iná. Na pekné fotky stačí aj podstatne väčšia vzdialenosť. A najmä našliapem strašne veľa kilometrov.

Zažili ste pri fotografovaní nejaký zaujímavý moment?

Nedávno sa mi taký stal. Bol som s rodinou a kamarátmi na víkend na chate v Tatrách. Samozrejme bez foťáku by som tam ani nešiel. Jedno skoré ráno som zobral kamarátov k rieke Belá pozrieť medvede. Neviem, ale nejako ma to tam nebavilo, tak sme sa rozhodli isť pozrieť do jednej doliny na rúbane na medvede. Šliapali sme hore dolinou, keď sme počuli nejaké zvuky. Išiel som sa pozrieť a pri potoku vidím rysie mláďa. Sadol som si a nerušene som obdivoval tú krásu. Po chvíľke sa ukázala aj rysica, ktorá sa predtým ozvala hlasom. Vzala ho do tlamy a odniesla. V živote som niečo také nevidel, ani nezažil. Dal som sa za nimi ešte pozrieť, či ich neuvidím, ako idú hore. Keď tu niečo za mnou spadlo, alebo skočilo zo stromu. Otočím sa a neverím vlastným očiam. Maličké rysíčatko? Bolo odo mňa hádam meter a pustilo sa za mnou ako mača. 

Fotka sa podarila?

Nielen fotky, aj videjko som natočil. Celé pozorovanie trvalo skoro pol hodinu a video tridsať sekúnd. Bolo to niečo neuveriteľné. Potom som odkráčal preč, začali sa ukazovať prví turisti a nechcel som upútať ich pozornosť na rysiu rodinku. Potrebovala pokoj.

Kedy vám záber nestál za to, aby ste riskovali?

Netlačím na pílu, snažím sa v prírode správať s rešpektom k zvieratám. Je to ich prirodzené prostredie, ktoré netreba narúšať za každú cenu. Radšej si na dobré zábery počkám.

Máte aj nesplnené fotosny?

Mal som – rysa. Ale už ho mám. Ale to, čo som zažil, tak také to nebolo ani v tom sne. Neuveriteľné! Budem chodiť po horách s fotoaparátom dovtedy, kým budem vládať.

Kamzíky v Tatrách. Autor titulnej fotografie:  Jozef Antol