Horský vodca Róbert Turjaník v Tatrách

Horský vodca osádzal aj kríž na Gerlachu

Horskí vodcovia k našim Tatrám jednoznačne patria. Umožnia nám výstupy, ktoré by boli inak neuskutočniteľné. Róbert Turjaník je jedným z tých, ktorí osadili ikonický kríž na Gerlachovskom štíte.

Viete si ešte spomenúť, kedy vám napadlo, že sa môžete stať horským vodcom?
Už ako tínedžer som sa ním chcel stať. Brigádoval som v horskej službe v Starom Smokovci a tam sa vtedy pohybovala väčšina horských vodcov. Obdivoval som ich, ich pôsobenie malo známky dobrodružstva. Vtedy som ešte nevnímal celý rozsah ich práce, poslania, a hlavne zodpovednosť, akú majú. Vtedy to bolo o ich hrdinstve. Chcel som sa im podobať.

Ako dlho trvalo, kým ste sa ním stal?
Pár rokov. Stalo sa to v roku 1986 a mal som vtedy 24 rokov.

Ktorý moment z práce horského vodcu vo vás najviac rezonuje?
Nedá sa vypichnúť jeden moment. Krásnych, ale aj nebezpečných momentov zažije horský vodca veľmi veľa. Ale aj pre také momenty mám túto prácu veľmi rád. Pekne to povedal jeden z nás, horský vodca Lionel Terray: „Poslaním horského vodcu nie je robiť v horách veľké činy, ale umožniť obyčajným ľuďom výstupy, ktoré by bez jeho pomoci ostali pre nich neuskutočniteľné.“

Autor fotografie: Róbert Turjaník
Autor fotografie: Róbert Turjaník

Skúste dať bežným turistom tri kľúčové rady, ktorých by sa mali v horách držať.
Mali by zvážiť svoje schopnosti a prispôsobiť im výber túry. Nemali by podceňovať predpoveď počasia a podmienky. A nemali by váhať poradiť sa s niekým, kto má viac skúseností.

Ktorý výstup v Tatrách je vašou srdcovkou?
Nemám srdcovku, v Tatrách je množstvo krásnych túr, ktoré si vždy rád zopakujem.

Boli ste pri tom, keď sa na Gerlachovskom štíte osádzal legendárny kríž. Skúste nám pripomenúť tieto historické momenty.
Kríž, ktorý je dnes na Gerlachu, bol pôvodne umiestnený na mieste, odkiaľ sa pravidelne konali výstupy na Rysy. Osadili ho na počesť českého horolezca Viktora Kubáta, ktorý, bohužiaľ, na týchto miestach už nedokončil svoju výpravu. Akademický sochár Otmar Oliva, ktorý bol vtedy na chate, vytvoril mosadzný kríž a na pamiatku horolezca ho osadili na mieste, kde v Sedle Váha v roku 1987 horolezec zahynul. Symbolika kríža nesadla minulému režimu, veď okolo neho prechádzali účastníci medzinárodného výstupu na Rysy, preto ho demontovali a upadol do zabudnutia.

Autor fotografie: Róbert Turjaník

Aký bol jeho ďalší osud?
Po rokoch kríž našiel v dielni sídla horskej služby v Starom Smokovci záchranár a horský vodca Ladislav Šedivý. Ako neskôr povedal, ihneď mu napadlo, že by mohol byť osadený na Gerlachu. Pôvodnému krížu dodal obrubu, odstránil z neho meno horolezca a dátum jeho smrti. Desať rokov potom, ako zahynul, sme ho spolu Ladislavom Šedivým a ďalším horským vodcom Jozefom Korčalom osadili na vrchole Gerlachovského štítu.

Viete si spomenúť, kedy presne to bolo?
Bolo to 28. augusta 1997. Kríž vyviezol vrtuľník, pilotom bol Tibor Nosian, donorom celej akcie bol horský vodca Milan Hoholík. Prebehla veľmi rýchlo, pilot oprel vrtuľník lyžou o vrchol Gerlachovského štítu, Jozef a Ladislav vystúpili, vyložili kríž a veci potrebné na jeho osadenie. Ja som na vrchol sprevádzal klientov a vystúpil som pešo. Následne sme demontovali tyč, ktorá tam bola dovtedy, a osadili sme kríž.

Autor fotografie: Róbert Turjaník
Autor fotografie: Róbert Turjaník

Autor titulnej fotografie: Róbert Turjaník

Ján Volko na Štrbskom plese

Najrýchlejší Slovák zdolal Gerlach, čo má v pláne v lete?

Foto: Martin Krystýnek.

Vysokohorské prostredie doslova miluje. Každý rok na začiatku sezóny chodí do Tatier na sústredenie, a vždy sa sem teší. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé, až na kopce, kam treba ísť s horským vodcom. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ale ja ako Bratislavčan mám dobrý vzťah k horám, a nielen k Tatrám. Každoročne sem chodíme na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie, kde robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, naozaj nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé okrem nejakých vrcholov, na ktoré sa musí ísť s vysokohorským vodcom. Už som vyšiel aj na Gerlach, takže jeden z hlavných cieľov mám splnený.

Vraj vás rodičia v detstve viedli k lyžovaniu?
Rodičia ma viedli k lyžovaniu aj k iným aktivitám ako je turistika a návštevy hôr. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť, nie každý môže chodiť lyžovať. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala a oveľa menej toho, čo vzala.

Vaša trénerka Naďa Bendová povedala, že vďaka futbalovému trénerovi, ktorý vás nechával sedávať na lavičke, ste prišli k atletike. Je to pravda?
Čiastočne to je pravda, keďže som v podstate celý čas hrával s o rok staršími chalanmi, lebo ich bolo menej. Potom posledný rok, čo som hrával futbal, som prešiel k môjmu ročníku, tam ich bolo dosť a tréner mal svojich obľúbených hráčov. Napriek tomu, že som bol možno fyzicky lepšie pripravený z toho vyššieho ročníka, tak som sedával na lavičke. Nie, že by mi to nejako veľmi prekážalo, ale pre každého chalana, ktorý hrá futbal a zažil ten pocit z hry, je lepšie, keď je na ihrisku. Aj to bol jeden z dôvodov, že to bol posledný rok vo futbale. Prešiel som na atletiku, kde som našiel uplatnenie a využil svoju rýchlosť.

Ako vidíte blížiace sa šprintérske leto?
V lete sa budú konať Majstrovstvá sveta v Budapešti. Je to svetový šampionát, takže tam nie je až taká veľká šanca uspieť, lebo sa zapája celý svet a konkurencia je raz taká ako na európskych šampionátoch. Každopádne, zatiaľ sa pohybujem v rebríčku celkom dobre, mal by som sa tam dostať ak sa nič nepredvídateľné nestane. Teším sa na tento šampionát, budem sa snažiť zabojovať o čo najlepší výsledok, aby mi to pomohlo aj k olympiáde, ktorá bude na budúci rok.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili že vrcholový šprint už nie je o tom, kto viac natrénuje či správne načasuje formu, o čom teda je?
Vrcholový šport je už spojením viacerých vedných disciplín, či už biológie, biochémie, biomechaniky, takisto matematiky, fyziky, pretože sa do toho zapájajú rôzne testovania, parametre, kontaktné časy. Aj nastavenie vnútorného prostredia, či už krvného obrazu alebo nutričnej suplementácie, je veľmi náročné. Je to už naozaj o spojení takýchto detailov, ktoré celkovo dajú konečný výsledok a obraz.

Označili vás za lídra slovenskej atletiky, čo to pre vás znamená?
Je to určite aj nejaká zodpovednosť a možnosť vrátiť atletike to, čo mi dala. Možnosť prilákať k tomuto športu nové tváre, hlavne deti, ktorých tam myslím si celkovo dosť pribúda. Mám možnosť byť im pozitívnym vzorom. Šport je jedna z vecí, ktorá im môže zmysluplne vyplniť voľný čas a môžu potom lepšie uspieť v živote, byť šťastnejší a lepšie pripravení na všetko, čo ich čaká.

O vašich tréneroch opakovane hovoríte, že by ste ich nevymenili ani za svet. Prečo? V čom si s nimi rozumiete a čo si na nich ceníte?
S mojimi trénermi tvoríme naozaj veľmi dobrý tím, a nie je to len o ich vedomostiach, ktoré majú naozaj na špičkovej úrovni. Obaja sú odborníci, profesionáli, majú najvyššie vzdelanie, aké je možné dosiahnuť v športe alebo v telovýchove, a to je len jedna stránka veci. Tá druhá je ľudský prístup, to aký máme vzťah, ako sa to celé dotvára, to je častokrát dôležitejší faktor ako samotné vedomosti. Pokiaľ nie je v tíme pohoda, necítite sa dobre ako športovec, oni sa necítia dobre ako tréneri, tak jednoducho výsledok a výkon nebude taký, aký by sme očakávali. Myslím si, že moji tréneri nie sú moji nadriadení, ale sú to moji priatelia. Sú to ľudia, s ktorými trávim každý deň dosť veľa času, oni mi obetujú svoj čas, ktorý by mohli stráviť s rodinami, čo si veľmi vážim a som im za to vďačný. To je dôvod, prečo by som ich nevymenil.