Kežmarský hrad

Kežmarok nie sú iba remeslá, tamojšie múzeum ponúka aj iné rarity

by Turistické 
atrakcie

Foto:  Mesto Kežmarok

Podtatranské mesto Kežmarok Slováci poznajú predovšetkým cez júlový jarmok tradičných remesiel. No ich pozornosť si určite zaslúži aj Múzeum v Kežmarku. Jeho súčasťou je aj Kežmarský hrad.

Otvorme jeho brány a nazrime, čo si v ňom návštevník môže pozrieť.  K jeho stálym expozíciám patrí prehliadka historických vozidiel a hasičskej techniky. Unikátne autá a motorky fascinujú návštevníkov, obdiv vzbudzuje hlavne hasičské auto Škoda 154 z roku 1929, ktoré je jediné svojho druhu v Európe.

Expozícia historických vozidiel

Veterány na Kežmarskom hrade. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Návštevníci si ale môžu vybrať aj z ďalších stálych expozícií hradu. Napríklad tú, ktorá sa venuje cechom a remeslám, keďže v meste kedysi existovalo až 36 samostatných cechov.

Zaujímavá je aj radničná miestnosť so zariadením niekdajšej kežmarskej radnice so symbolmi privilégií Kežmarku. Alebo si treba pozrieť expozíciu zbraní či streleckého bratstva v Kežmarku, ale aj expozíciu venovanú rodine Tököli, keďže kedysi vlastnila hrad a patrilo do nej i knieža Imrich Tököli, vodca jedného z protihabsburgských povstaní.

Dobová lekáreň v Kežmarku

Dobová lekáreň v Múzeu Kežmarok. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Milovníkov histórie možno nadchne prehliadka lekárne venovaná spolku spišských lekárov a lekárnikov, alebo hoci aj expozícia venovaná životu a dielu Dr. Vojtecha Alexandra, ktorý si ako prvý lekár na Slovensku zaobstaral röntgenový prístroj.

Romantici zase ocenia prehliadku hladomorne a vyhliadkovej veže, čo pripomína nešťastný osud bohatej hradnej panej Beaty Laskej. Šľachtičná absolvovala prvý zdokumentovaný výlet do Vysokých Tatier bez dovolenia manžela, a ten ju kruto potrestal dlhoročným väzením. 

Na hrade návštevníci nájdu aj expozíciu dokumentujúcu politický rozvoj mesta, galériu s historickými portrétmi, hradnú kaplnku, ktorú postavili pre Máriu Gyulaffy a v tamojšej hrobke je pochovaná, ale aj expozíciu venovanú vzťahom Kežmarčanov k Vysokým Tatrám a lapidárium s kamennými článkami pochádzajúcimi zo sakrálnych a svetských stavieb.

Múzeum bytovej kultúry

Múzeum bytovej kultúry v Kežmarku. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Druhou časťou Múzea v Kežmarku je Múzeum bytovej kultúry so sídlom v meštianskom dome, ktorý patril rodine zlatníka Daniela Haltza. Je v ňom expozícia dokumentujúca vývoj nábytku z obdobia 17. až 20. storočia. Medzi exponátmi sú aj hodiny, bytový textil, osobné predmety a odevné doplnky. K unikátom patrí napríklad pec so soškou „holohlavého“ havrana, vyhynutého vtáka z tatranskej oblasti, ktorá pochádza z kaštieľa v Huncovciach.

Móda 19. storočia

Múzeum v Kežmarku má aj výstavnú sieň a v tej je momentálne inštalovaná výstava Móda 19. storočia. Pozrieť si ju môžete ešte do 9. februára 2024. Výstavy sa pravidelne obmieňajú. Výstavná sieň sídli v Kežmarku na Ulici Dr. Alexandra 11.

Tatranská galéria v Poprade

Sídlom Tatranskej galérie je skvost – rekonštruovaná parná elektráreň

by Turistické 
atrakcie

Foto:  Prešovský samosprávny kraj

Tatranská galéria vznikla v roku 1960 a jej prvým sídlom bol Starý Smokovec a dodnes fungujúca výstavná sieň – Vila Flóra. Svojou akvizičnou, vedeckovýskumnou a výstavnou činnosťou spracováva a verejnosti približuje tvorbu najmä výtvarných umelcov Spiša a širšieho východoslovenského regiónu, ale prezentuje aj významné osobnosti slovenského výtvarného diania.

Po viacerých miestach pôsobenia sa definitívne usídlila v Poprade a dnes svoju činnosť prezentuje v bývalej parnej elektrárni na Hviezdoslavovej ulici, ale aj v iných kultúrnych inštitúciách podtatranského regiónu.

Budova Elektrárne je rovnako príťažlivá pre náhodných okoloidúcich, návštevníkov galérie, ale aj pre profesionálnych tvorcov v oblasti architektúry, záchrany technických pamiatok, či technického inžinierstva.

Zaujmú ich predovšetkým dokonalé detaily stavby, veľkorysé priestorové riešenie i jej celkový architektonický dojem, ktorý vyžaruje dobovú atmosféru. 

Jedna z výstavných hál Tatranskej galérie.

Foto:  Tatranská galéria Poprad

Galéria v bývalých surových priemyselných priestoroch organizuje celoslovenské a medzinárodné výstavné akcie s presahmi do netradičných kultúrnych aktivít. Kredit galérii získala už prvá výstava v týchto priestoroch Severné Anglicko na severnom Slovensku a galéria začala postupne získavať cveng aj vo svete. Návštevníci v nej zakaždým nájdu zaujímavé výstavy.

Do portfólia Tatranskej galérie stále patrí Vila Flóra v Starom Smokovci, ktorú pred niekoľkými rokmi rekonštruovali a jej priestory patria výtvarnému umeniu spojenému s témou Tatier.

Ďalšou zo stálych expozícií Tatranskej galérie je Galéria Ferdinanda Kleinbergera Katonu v Spišskej Starej Vsi umiestnená v budove Ľudovej banky. Nachádza sa v nej približne polstovka olejomalieb a tridsať kresieb tohto autora. Katona bol významný maďarský majster krajinomalieb, ktorý sa narodil v Spišskej Starej Vsi a ako začínajúci umelec sa inšpiroval Ladislavom Medňanským.  

Podtatranské múzeum patrí k Popradu už takmer 150 rokov

Podtatranské múzeum patrí k Popradu už takmer 150 rokov

by Turistické 
atrakcie

Foto: Podtatranské múzeum v Poprade.

Ak hľadáte počas návštevy Vysokých Tatier okrem športového vyžitia a aktívneho oddychu aj možnosti dozvedieť sa niečo viac o regióne pod našimi veľhorami, skúste Podtatranské múzeum v Poprade.

V historickej budove na vás čakajú dve stále expozície. Prvá z nich – Knieža z Popradu a jeho hrobka, vychádza z archeologického nálezu európskeho významu, keď v roku 2005 objavili počas stavebných prác v Poprade – Matejovciach dokonale zachovanú hrobku germánskeho kniežaťa z prelomu 4. a 5. storočia nášho letopočtu. Na výskume tohto nálezu sa spolu so slovenskými vedcami podieľajú špecialisti z nemeckého Schleswigu a bádatelia z ďalších štátov (Dánsko, Belgicko, USA, Česká republika, Maďarsko a iné).

Druhá stála expozícia má názov Poprad a okolie v zrkadle vekov. Je rozdelená do piatich častí podľa časových úsekov a poskytuje návštevníkom informácie o živote a prírodnom prostredí mesta a okolia od praveku po súčasnosť. Na webových stránkach múzea si môžete pozrieť tieto expozície aj formou virtuálnej prehliadky s komentárom.

V Podtatranskom múzeu spravujú približne 52 500 kusov zbierkových predmetov, v knižnici majú viac ako 18 000 zväzkov vzácnych kníh. Pobočku má v Spišskej Sobote, kde sú štyri stále expozície: Cechy a remeslá, Meštianske bývanie, Vznešenosť a pokora a Osobnosti Spišskej Soboty.

Múzeum v Poprade prešlo počas mnohých desaťročí rôznymi etapami vývoja. Jeho predchodcami boli Karpatské múzeum v Kežmarku a Tatranské múzeum vo Veľkej. Muzeálna spoločnosť Velického Tatranského múzea sprístupnila svoju prvú expozíciu v roku 1882. Pre Karpatské múzeum v Poprade postavil Uhorský karpatský spolok samostatnú budovu, v roku 1887 v nej otvorili expozície pre verejnosť. Po roku 1945 zlúčili obe samostatné spolkové múzeá do jedného so sídlom v Poprade. Svoj dnešný názov má od roku 1967.

Tatranská Lesná, stavitelia penziónov si ani nemohli vybrať lepšie

Tatranská Lesná, stavitelia penziónov si ani nemohli vybrať lepšie

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Vladimír Šterbak

Tatranská Lesná je osada, ktorá sa vyvinula. Jej územie pôvodne patrilo obci Stará Lesná, no keď na ňom vyrástlo niekoľko hotelov, penziónov a ozdravovní, nové zoskupenie budov bolo v roku 1930 vyhlásené za osadu Tatranská Lesná.

Tatranská Lesná leží pri Ceste slobody, medzi Horným Smokovcom a Tatranskou Lomnicou. Je situovaná poniže ústia Studenej doliny a po jej východnom okraji tečie Studený potok.  Prví investori si ani nemohli vybrať lepšie miesto.

Základom osady bol hotel Carpathia, otvorili ho s veľkou slávou v roku 1928. Dal ho postaviť hostinský z Matejoviec Armin Eichner a po vzájomnej dohode časť jeho kapacity obsadzovala miestna skupina Turistického spolku priateľov prírody z Matejoviec. Po druhej svetovej vojne podobne ako iné stavby vo Vysokých Tatrách neušiel svojmu osudu. Znárodnili ho, zmenili na odborársku zotavovňu Karpatia, no od začiatku deväťdesiatych rokov opäť ako penzión slúži voľnému cestovnému ruchu.

Podobný príbeh mala aj ozdravovňa Detský raj, ktorej majiteľom bol lekár Ladislav Jurecký. Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, išlo o reprezentačnú trianglovú stavbu, prvú svojho druhu vo Vysokých Tatrách. Deti mali v izbách slnko celý deň. Objekt doteraz patrí deťom ako medzinárodná škola v prírode, Prešovský samosprávny kraj v roku 2018 do jeho rekonštrukcie vložil viac ako 1,4 milióna eur. 

Poďme ešte späť o pár desaťročí. Spomínaný lekár Ladislav Jurecký prezval aj nedokončený Rothov penzión, nazval ho Sanitas a v roku 1931 v ňom inicioval liečbu hltanu, nosných a ušných chorôb detí. Konfiškácia v roku 1946 ho zmenila na odborársku ozdravovňu Úderník. V roku 1990 ho nazvali Marína a po privatizácii o šesť rokov neskôr dostal meno Echo a je k dispozícii návštevníkom Vysokých Tatier.  Podobnú cestu dejinami majú za sebou aj penzióny pôvodne nazvané Erika či Bohémia, ale aj mnohé iné. Bývala Bohémia má dodnes na priečelí ľudové výjavy.

Po zmene režimu v roku 1989 sa Tatranská Lesná postupne menila na príjemné miesto dovoleniek, oddychu, čerpania síl. Má vynikajúcu polohu a dobrý prístup k Vodopádom Studeného potoka, Rainerovej či Bilikovej chate, do Smokovcov či na Hrebienok a odtiaľ na množstvo nenáročných i vysokohorských túr. Neďaleko osady sa nachádza Olympijský les, ktorý vznikol z iniciatívy športovcov po prírodnej katastrofe vo Vysokých Tatrách v novembri 2004.

Ak máte radi technické pamiatky, respektíve stavby, ktoré reprezentujú ľudský um a šikovnosť, choďte si pozrieť meniareň železničnej elektrickej trate. Nájdete ju v smere na Smokovce. Ako uvádza Oskár Mažgút na stránke Infoglobe, meniareň bola vysokonapäťovým vedením spojená s popradskou parnou elektrárňou a slúžila na vyrovnávanie prúdových výkyvov a ako náhradný zdroj energie. Jej pričinením vlaky pri výpadkoch elektriny dokázali prísť do staníc. Dnes budova chátra.

Tatranské osady - Tatranská Štrba má korunu: ozubnicovú železnicu

Tatranská Štrba má korunu: ozubnicovú železnicu

by ČlánkyTatranské 
osady

FOTO: Adam Kováč

Do Tatier je možné dostať sa mnohými cestami, no najlepšie je to cez Tatranskú Štrbu. Návštevníci veľhôr vedia, že ide o najviac vyhľadávaný bod s dobrou infraštruktúrou. Jeho korunou je ozubnicová železnica.

Ak je Tatranská Štrba dnes známa zubačkou, tak treba pripomenúť, že má aj výhodnú cestnú a železničnú infraštruktúru a aj letecké pripojenie cez neďaleké letisko v Poprade. Ale nebolo to vždy tak. Význam osade, ktorá je dnes súčasťou Štrby, dala v minulom storočí príprava na blížiace sa Majstrovstvá sveta v severských lyžiarskych disciplínach v roku 1970 a ešte sto rokov predtým, v roku 1871, dokončenie Košicko-bohumínskej trate so zastávkou Štrba – stanica (doplníme, že najvyššie položenou na Slovensku), ktorá otvorila svetu Štrbské Pleso s jeho klimatickými kúpeľmi a rozvíjajúcim sa turistickým ruchom.

Tatranská Štrba je od Štrby vzdialená asi 15 km. Nachádza sa na hranici Spiša a Liptova, na úpätí Vysokých Tatier. Vznik osady má logiku práve v spomínanej železničnej trati. Dopravný uzol, ktorým sa  Štrba – stanica, stala a ktorá urobila Vysoké Tatry prístupnejšími pre návštevníkov, motivoval aj zmenu zásobovania Štrbského Plesa. Konské povozy a furmanky už v roku 1896 nahradila trať Štrba – Štrbské Pleso a parná ozubená dráha. A práve v jej východiskovom bode sa sformovala osada.

Hochwald – také bolo najskôr meno stanice v dnešnej Tatranskej Štrbe. Ako pripomína stránka obce, vybudovali ju v roku 1880. Bola to hrazdená stavba, stála na opačnej strane ako terajšia stanica a ponad trať vtedy viedol viadukt. Na Štrbu ju premenovali neskôr. Až v tridsiatych rokoch minulého storočia postavili dnešnú budovu stanice. A v čase príprav majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní parnú, ktorej pri doprave návštevníkov vypomáhali neskôr aj autobusy,  nahradila elektrická ozubená dráha.

Ako uvádza stránka Železníc SR, v roku 2019 sa začalo s rekonštrukciou stanice v Štrbe, pribudol nový eskalátor a výťah, čo sprístupnilo Tatry aj imobilným cestujúcim. V roku 2020 – po päťdesiatich rokoch prevádzky – legendárna zubačka prestala premávať, no už vo februári 2022 po rekonštrukcii celej trate vyšlo na ňu päť nových súprav, ktoré na 5-kilometrovej trati na Štrbské Pleso prekonávajú stúpanie z 900 na 1 350 m n. m.   

Vráťme sa ale k osade. V roku 1960, ako pripomína stránka obce, po územnej reorganizácii štátnej správy, pripadla Tatranská Štrba obci Štrba. Predtým bola súčasťou mesta Vysoké Tatry. Kým najskôr sa rozvíjala ako rekreačná osada, v rokoch pred spomínanými majstrovstvami sveta pribudli do jej ponuky benzínová pumpa, autocamping (vzdialený 8 km od Štrbského Plesa), sídlisko  Lieskovec a mnohé služby, ktoré sa orientujú na cestovný ruch, motoristov a turistov, čo z Tatranskej Štrby urobilo modernú podhorskú osadu zaznačenú v plánoch mnohých návštevníkov. Dnes sa v jej blízkosti nachádza aj chatová lokalita Lieskovec – Pálenica.

Tatranská Štrba potvrdzuje polohou a službami svoj význam východiska do západnej časti Vysokých Tatier. Turistickí sprievodcovia uvádzajú, že vytvára podmienky rovnako pre letné turistické možnosti ako aj pre zimnú lyžovačku. V lete je možné absolvovať mnohé náročné i menej náročné turistické trasy alebo cyklotrasy v blízkosti osady. Nepriaznivé počasie možno využiť na návštevu Važeckej jaskyne. Blízko je aj Veveričí ľanový park či člnkovanie na Štrbskom plese. 

Počas zimy sú k dispozícii blízke areály – Areál snov na Štrbskom Plese, ale aj bežecké trasy v okolí Tatranskej Štrby. Pekná lyžovačka je i v Lopušnej doline či v Liptovskej Tepličke.

Tatranské osady – Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

Studenopotocké Kúpele nedokončili svoj príbeh, zhoreli

by ČlánkyTatranské 
osady

Hneď v úvode treba povedať, že už neexistujú. Studenopotocké Kúpele (alebo Studenovodské, aj pod týmto názvom ich Tatranci poznajú),  ale urputne bojovali o svoju existenciu. Hoci, nikdy neboli kúpeľmi v pravom slova zmysle a ani nikdy nijako zvlášť neprosperovali.

Neďaleko Hrebienka, presnejšie na Kancli, na úbočí Slavkovského štítu v Studenej doline, postavil Uhorský karpatský spolok v roku 1875 Ruženinu chatu. Jednoduchý prístrešok turisti zvykli volať aj Ružanka, Ruženka či Rózanka. Mala drevený reliéf na ružovo zafarbenej ruže a na jej výstavbu, ako uvádzajú niektoré pramene, prispela populárna budapeštianska speváčka a klaviristka spišského pôvodu Ružena Gräffel – Györffyová, ktorá peniaze získala usporiadaním osobitného turné. Jej štedrosť ale upadla do zabudnutia, k chate nemala takmer nijaký vzťah. Turisti si ju spájali už iba s ružou na jej priečelí.

Chata stála desať rokov, keď popri nej začali vyrastať ďalšie objekty. Približne v tom čase sa začalo vo Vysokých Tatrách hovoriť o vzniku vysokohorského turistického strediska na Hrebienku. Nová výstavba odsunula význam Ruženinej chaty a neskôr sa z nej stala núdzová ubytovňa pre personál, potom sklad, napokon maštale. V roku 1893 úplne vyhorela.

Komplex budov okolo nej tvorili Studenopotocké Kúpele. Bol medzi nimi aj dvojpodlažný hotel Studený potok, ktorý požiar jeho ružovej susedky hodne poškodil. No obnovili ho a zakrátko k nemu pribudol hotel Spiš a o niečo ďalej hrazdená budova kúpeľného domu, ale aj nový hotel Ružena. Hoci to nebolo málo, pôvodné predstavy o kúpeľoch to nenaplnilo. Táto historická osada mala krátky príbeh. V roku 1927 tu vzbĺkol požiar a Studenopotocké Kúpele do tla zničil.

Ako uvádza Igor Bohuš, autor publikácie Osudy tatranských osád, asi rok po vyhorení Studenopotockých Kúpeľov postavila pražská Legiobanka na Hrebienku Športhotel, našinci tento komplex poznajú ako zotavovňu Hrebienok, dnes hotel Hrebienok.

Opustené neostalo ani miesto po kúpeľoch. V roku 1934 tu postavili Guhrovu chatu. Vybudovali ju na počesť lekára, priekopníka lyžovania a sánkovania vo Vysokých Tatrách. Za týmto projektom stál jeho syn Michal Guhr, ml., no jej otvorenia sa ani on nedožil. Táto turistická ubytovňa, tak ju nazýva Wikipedia, poskytovala okrem ubytovania aj jedlo a svojimi službami vyhovovala hlavne mladým nemeckým turistom, členom Karpatského spolku. Ten svojho času výstavbu chaty inicioval, keďže Michal Guhr bol niekdajším predsedom tohto spolku.

Po druhej svetovej vojne chatu prevzal Klub slovenských turistov a lyžiarov, ktorý ju premenoval na Bilíkovu chatu na počesť Pavla Bilíka, príslušníka finančnej stráže, lyžiara a pretekára, ktorého Nemci za jeho účasť v SNP pri Starom Smokovci zajali a v Kežmarku popravili. Ako uvádza Oskár Mažgút, manažér podujatí propagujúcich Vysoké Tatry, chatu postupne vylepšovali, pribudla terasa, sprchové kúty, ústredné kúrenie, neskôr vináreň, sauna a iné civilizačné vymoženosti. Po rozdelení Československa bola chata sprivatizovaná. Málokto dnes vie, že vyrástla na mieste, ktoré mohli byť príjemnými  Studenopotockými Kúpeľmi.

Chata je prístupná z Hrebienka, resp. Starého Smokovca, ale aj od Reinerovej chaty alebo z Tatranskej Lesnej a poskytuje príjemné zázemie pre oddych a občerstvenie turistov.