Tatranské plesá patria k obľúbeným turistickým cieľom vo Vysokých, Západných ale i Nízkych Tatrách. V zime je na nich hrubá vrstva ľadu a snehu, no v lete sa ich hladina leskne pod horúcim slnkom. V našom kvíze si môžete vyskúšať, ako dobre poznáte tatranské plesá. Uhádnete všetky?
Na sociálnych sieťach do skupiny Vysoké Tatry sa denne pridá niekoľko nádherných fotografií z Tatier. Turisti sa radi pochvália tým, kde všade boli, čo zažili či kam sa chystajú. Okrem iného je to skvelé miesto na zbieranie tipov na túry. Nájdu sa tam však aj príspevky, ktoré vám doslova vyrazia dych. My sme ich pre vás pár vybrali.
Liptovská Mara a nad ňou majestátny Kriváň
Toto spojenie je obľúbené medzi turistami najmä počas letných mesiacov. Kempovanie na Liptovskej Mare a turistika na Kriváň sa k sebe dokonale hodia. Fanúšik našej stránky nás potešil fotografiou, na ktorej vidno ich nádhernú symbiózu.
Pozorovanie hviezd na Skalnatej chate
Pozorovali ste už niekedy hviezdy? V mestách je pozorovanie hviezd kvôli smogu takmer nemožné, na dedinách to je o čosi lepšie, no na horách, to je zážitok! Či už sa vyberiete na Skalnatú chatu alebo akúkoľvek inú chatu v Tatrách, zažijete zážitok na celý život. Na týchto miestach akoby spomalil čas. Pozorovanie hviezd pred Skalnatou chatou so šálkou teplého čaju v ruke je niečo, na čo tak rýchlo určite nezabudnete.
Autor titulnej fotografie: HZS
Kto vyrába turistické značky a kto povie, že nejaký chodník bude odteraz značkovaný? Sú značkári výnimoční ľudia a kto sa značkárom môže stať? A ak sa ním stane, čo je najdôležitejšie v jeho práci? Najnovší diel podcastu S batohom cez hory odpovie na tieto, ale aj iné otázky, ktoré s vyznačovaním turistických trás súvisia. Vladka a Táničku tentoraz inšpiroval značkár a zároveň predseda Klubu slovenských turistov František Šiller.
Vypočujte si najnovšiu epizódu nášho podcastu S batohom cez hory so značkárom Františkom Šillerom.
Ako dobre poznáte Tatry vy? Rozhodli sme sa pre vás pripraviť kvíz, na ktorý budú vedieť odpovedať správne len tí, ktorí sú v Tatrách naozaj ako doma. Trúfnete si ?
Ilustračné foto: archív Horskej záchrannej služby.
Najvyšší počet zásahov zaknihovali horskí záchranári počas uplynulej zimnej sezóny na území Nízkych Tatier a najčastejšie ich pomoc potrebovali Slováci. Desiatim ľuďom na horách a trom mimo horských oblastí už nedokázali pomôcť.
Uplynulú zimnú sezónu v slovenských horách ovplyvňovali protipandemické opatrenia Covidu-19 už iba veľmi okrajovo. Preto sa v lyžiarskych strediskách, ale aj v iných horských lokalitách pohybovalo množstvo ľudí a mnohí z nich potrebovali pomoc záchranárov. Počas zimnej sezóny 2022/23 zasahovali horskí záchranári v 2 259 prípadoch.
O tom, či je to veľa, alebo málo, netreba polemizovať, lebo ostatná sezóna sa s tými predchádzajúcimi „kovidovými“ nedá porovnávať. No pravdou je to, ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, že do našich hôr sa vrátili nielen domáci, ale aj zahraniční turisti, lyžiari a horolezci.
Momentka z pátrania po skialpinistovi (28. 3.) v Nízkych Tatrách v oblasti Čertovice. Zdroj: HZS
Podľa záchranárskej štatistiky najvyšší počet zásahov – až 1 123 – bol vykonaný na území Nízkych Tatier. Je to logické, pretože tam sa nachádzajú naše najväčšie lyžiarske strediská, a tam sa vyskytlo aj najviac zranení. Zásahov, ktoré súviseli s lyžiarmi, bolo v Nízkych Tatrách 840. Pre porovnanie, na druhom mieste z hľadiska počtu zásahov bolo územie Malej Fatry (337), Veľkej Fatry (296) a Vysokých Tatier (238).
„ Lyžiari a snowboardisti sa na svahoch postarali o rušnú sezónu nielen v Nízkych Tatrách, ale v strediskách všetkých slovenských pohorí. Viac ako 71 percent záchranných akcií počas celej sezóny boli výjazdy na pomoc lyžiarom, presne 1 618,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Dopĺňa, že aj napriek narastajúcemu trendu a obľube skialpinizmu, počet zásahov horských záchranárov, ktorí pomáhali skialpinistom v teréne, bol iba 38, čo je 1,68 percent z celkového počtu.
Horskí záchranári sa 11. 4. venovali aj pomoci chlapcovi po úraze v Jasnej. Zdroj: HZS
Hoci sa položartom, polovážne uvádza, že zraňovať sa chodia do našich hôr najviac Česi, pravda je taká, že v minulej sezóne potrebovali pomoc záchranárov najčastejšie Slováci. Tvorili až 47,63 percenta z celkového počtu zachraňovaných osôb. Je to výrazné číslo v porovnaní s turistami poľskej (18,24 percent) a českej (7,88 percenta) národnosti. Je to pochopiteľné, keďže drvivú časť návštevníkov stredísk a terénov hôr z radov lyžiarov, skialpinistov a turistov boli tvorili domáci.
Väčšina záchranárskych akcií bola úspešná, no desiatim návštevníkom našich hôr a trom mimo horských oblastí záchranári nedokázali pomôcť.
Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.
O jelenej ruji vedia milovníci prírody takmer všetko. O medvedej máločo. Pritom práve v ríši hnedých šeliem nie je o tragédie počas nej núdza.
Jedna sa stala nedávno a obeťou stretu dvoch medveďov sa stala medvedica, ktorú našli mŕtvu v oblasti Javorovej doliny pri Belianskych Tatrách. Osudným sa jej zrejme stal pád lavínovým žľabom, takto sa k príčinám úhynu asi päť rokov starej medvedice vyjadrili pracovníci Tatranského národného parku.
Približne dvesto metrov nad nehybným telom zvieraťa našli kusy srsti, ktoré mohli nasvedčovať tomu, že na starom lesníckom chodníku sa medvedica pravdepodobne stretla so samcom, ktorý sa s ňou chcel páriť, a chcela mu uniknúť.
Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch a návštevníci hôr by mali rátať s tým, že sa môžu častejšie stretnúť s medvedicou a jej mláďatami, ktorá ich chráni pred samcom aj tým, že schádza do predhoria, alebo aj ešte bližšie k ľuďom.
Medvede si teraz hľadajú nového partnera. Môžu schádzať až k ľudským obydliam. Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.
„Ak medveď stretne medvedicu, ktorá vodí so sebou mláďatá, má tendenciu ich zlikvidovať, aby sa medvedica skôr dostala do ruje,“ opisuje kolobeh života našej najväčšej šelmy zoologička Mária Apfelová.
A pokračuje: „Pokiaľ totiž medvedica dojčí, nie je u nej možná ovulácia a nie je ochotná páriť sa. Ak samec zabije mláďatá, medvedica príde do ruje skôr a je väčšia šanca, že medveď zabezpečí, aby sa jeho gény dostali ďalej a žili v ďalších potomkoch.“
Zoologička dodáva, že medvedice sa preto snažia opustiť priestor s dominantnými samcami, vychádzajú do predhoria, do remízok na poliach, snažia sa nájsť so svojimi mláďatami bezpečie a prichádzajú bližšie k ľudským obydliam, lebo vedia, že pri nich nájdu ochranu i potravu a že veľké samce tam za nimi neprídu.
Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.
„Zdrojom potravy blízko ľudí môžu pre nich byť nezabezpečené odpadky, vyhodené potraviny, otvorené komposty na konci pozemkov, ovocie, včely, slabo zabezpečené hospodárske zvieratá, alebo aj vyhodené zvyšky zvierat po domácich zabíjačkách. Na tom všetkom si vedia pochutiť, tam nájdu zdroj energie, ktorú práve v čase ruje pri hľadaní nového partnera a v úsilí dať zrod novej generácii, strácajú,“ dodáva M. Apfelová s tým, že práve v tom čase sa môžu naučiť na nový zdroj potravy, ktorú budú vyhľadávať aj neskôr a odovzdajú túto informáciu aj svojim mláďatám.
„To je riziko obdobia ruje,“ hovorí zoologička a upozorňuje, aby sme okolie svojich domov, či bytoviek na sídliskách, nemenili na špajzu pre medvedích návštevníkov a mysleli na prevenciu rovnako ako aj na ochranu našich zvierat.
Ilustračné foto: Mária Apfelová.
Možno sa to stalo aj vám. Zbadali ste na zemi vtáčatko vypadnuté z hniezda a rozhodli ste sa, že ho zachránite. Nerobte to.
Najmä teraz na jar, keď sa hniezda vtákov preplnia rastúcim potomstvom, sa často stáva, že na prechádzkach či pri nástupe na túry, hoci aj v tatranských osadách, natrafíte na vtáčatko, ktoré v nejakej húštine zúfalým piskotom volá svojich rodičov. Domnievate sa, že potrebuje pomoc, vezmete ho do rúk a odnesiete k veterinárovi, do chovnej stanice či na správu národného parku. Ste presvedčení o tom, že robíte pre jeho záchranu to najlepšie. Opak je pravdou.
Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.
„V prírode je normálne, že veľká časť vtáčích mláďat skončí ako potrava pre svojich prirodzených predátorov. Preto majú vtáky veľa mláďat, lebo sa ráta s tým, že väčšina neprežije,“ vysvetľuje zoologička Mária Apfelová. „Keďže rastúce potomstvo má v hniezde čoraz menej miesta, ich stratégia je taká, že len čo mláďatám narastú prvé letky na krídlach, hniezdo opúšťajú. No ešte stále nie sú schopné samé si hľadať potravu, skrývajú sa vo vegetácii, ozývajú sa svojím rodičom a tí ich podľa hlasu nájdu a prikrmujú,“ pokračuje a dodáva, že ľudia sa domnievajú, že vtáčiky treba zachrániť pred predátormi.
„Netreba to robiť. Ak nie je vtáča evidentne zranené, treba ho nechať tam, kam doletelo. Ak ho vezmeme preč, stratí kontakt s rodičmi, nenaučí sa, kde je jeho potrava, ako ju získať a ochudobníme ho o prirodzený spôsob života, ktorý ho naučia iba rodičia. Pre svoj život potrebujú veľké množstvo hmyzu, ktoré sa v umelých podmienkach nedá zabezpečiť,“ zdôrazňuje M. Apfelová.
Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.
Dodáva tiež, že keď vtáčatá chytíme, môže to pre nich znamenať istú smrť, lebo predátori – kuna či lasica sa riadia čuchom a ľudský pach považujú za niečo, čo treba nasledovať a nechtiac ich takto privedieme k potrave. Namiesto záchrany sa operenec stane obeťou. To neplatí pre holé vtáčatá, ktoré do hniezda, ak ho vidíme, môžeme doložiť, vtáčím rodičom náš pach nevadí.
Podľa zoologičky sa treba zmieriť s tým, že vtáčích mláďat je tak veľa, že časť z nich sa stane potravou pre predátora. V prírode to tak chodí, veľa ďalších druhov je odkázaných aj na takúto potravu a treba to prijať.
Ilustračné foto: Pixabay.
Foto: Asociácia slovenských kúpeľov
Špecialitou kúpeľov v Tatranskej Kotline je speleoterapia, teda cvičenie v Belianskej jaskyni. A práve unikátny jaskynný priestor stál pred približne 140 rokmi aj na prahu vzniku tejto tatranskej osady, ktorá je dnes jednou z perál na šnúre tatranského kúpeľníctva.
Jaskyňu vo snahu Kobylieho vrchu objavili Ján Britz a Július Husz zo Spišskej Belej v roku 1881, no našli v nej aj nápisy staršie o vyše 150 rokov. Zlatokopom či hľadačom iných pokladov jej priestor nebol neznámy. Sprístupnili ju o rok neskôr a jej kratšia verzia sa ihneď stala magnetom. Veľmi rýchlo prehliadkovú trasu predĺžili umelými drevenými schodíkmi a zábradliami na viac ako 5 tisíc metrov, a kotlina v jej blízkosti sa hneď vzápätí stala jedným z dôležitých východiskových miest pre poznávanie Belianskych Tatier.
Po útulniach, hoteloch, penziónoch, zámočkoch sa tu začali stavať aj kúpeľné domy. Aristokracia objavila blahodarné účinky tatranskej prírody a aj tohto miesta na liečbu tuberkulóznych chorôb a preslávila ho rovnako dobre ako Belianska jaskyňa. Už vtedy tu okrem vodoliečby ponúkali aj slávny Kneipov liečebný telocvik.
Kotlina – neskôr premenovaná na Tatranskú Kotlinu sa časom stala synonymom pre kúpeľnú liečbu. Najskôr sa odporúčala pacientom s nervovými ochoreniami, chudokrvnosťou a srdcovými chorobami. Počas prvej svetovej vojny sa tu zotavovali vojaci, po vojne Spišská Belá, na pozemkoch ktorej sa osada začala formovať, predala kúpele podnikateľovi Josefovi Ondřichovi a ten neskôr lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Práve on sprístupnil liečbu tbc menej náročným a menej zámožným pacientom. Medzi dvoma svetovými vojnami po požiari vybudovaný komplex už napojili na zdravotnú poisťovňu. Nové sanatórium sa na záujem pacientov nemohol sťažovať.
Belianska jaskyňa. V jej priestoroch sa uskutočňuje unikátna speleoterapia. Foto: Vladimír Ruček
Osada má dnes štatút klimatických kúpeľov. Poskytuje komplexnú ústavnú starostlivosť o dospelých chorých s prieduškovou astmou, obštrukčnou chorobou pľúc a inými netuberkulóznymi ochoreniami dýchacieho systému. Sanatórium Tatranská Kotlina funguje ako odborný liečebný ústav a aj ako prírodné klimatické kúpele. Na precíznu diagnostiku má hádam najkomplexnejšie vybavené stredisko a laboratórium vo Vysokých Tatrách.
Vzniklo ako nezisková organizácia v roku 2003, predtým ho klienti poznali pod názvom OLÚRCH Tatranská Kotlina. Zabezpečuje ústavnú i kúpeľnú starostlivosť, ale aj relaxačné pobyty pre jednotlivcov. Vďaka nízkej nadmorskej výške a priaznivej klíme môžu sa v tomto prostredí liečiť aj ľudia, ktorí trpia srdcovo-cievnymi ochoreniami či onkologickými ťažkosťami.
Už spomínaná speleoterapia v Belianskej jaskyni nie je jedinou raritou kúpeľov. Okrem inhalácií, vodoliečby, elektroliečby, dychových a relaxačných cvičení a liečebnej rehabilitácii sa tu poskytuje novinka – fotoliečba sliznice nosa (Rhinolight), ktorú vyhľadávajú hlavne ľudia trpiaci na sennú nádchu.
Veterná smršť v roku 2004 oblasť akoby zázrakom obišla, sanatórium je preto obklopené zeleňou lesov, čo znásobujú možnosti vychádzok do ihličnatých lesov. Aktívni návštevníci môže využiť aj cyklochodník z Tatranskej Kotliny do Spišskej Belej. Atraktívnou pre nich môže byť aj návšteva rázovitých obcí Lendak a Ždiar, ktoré sú blízko osady.
Zdroj: kupele.org, tatranskakotlina.kupele, tatry.sk, slovakia.travel, Nostalgické Tatry
Zo zásahu v oblasti Ostrvy. Foto: HZS.
Horských záchranárov privolali v tomto týždni k štyrom zásahom, ten vysokotatranský mal príchuť kuriozity. Spolu s horolezcom zachránili v jeho batohu aj hlodavca.
Záchrannú službu z Vysokých Tatier požiadali v pondelok o pomoc pre 26-ročného poľského horolezca, ktorý vypadol z horolezeckého terénu na Ostrve. Počas asi 6 metrov dlhého pádu a následnými nárazmi o skaly si poranil dolnú končatinu v oblasti bedrového kĺbu a stehna.
Keďže terén, v ktorom sa zranený horolezec nachádzal, si vyžadoval letecký zásah, Horská záchranná služba požiadala o súčinnosť vrtuľníkovú záchrannú zdravotnú službu. „V Starom Smokovci zobrala na palubu horského záchranára a spolu leteli na pomoc,“ uvádza HZS na svojej stránke.
Zo zásahu v oblasti Ostrvy. Foto: HZS.
Spolulezcovi sa zraneného podarilo dostať pod stenu, horský záchranár bol pomocou palubného navijaku k nemu spustený a po základnom ošetrení bol Poliak vrtuľníkom transportovaný k Popradskému plesu, kde si ho vzal do opatery lekár a následne ho odviezli do popradskej nemocnice.
Ako sa neskôr ukázalo, zásah mal kurióznejšie priebeh ako obvykle. Informovali o tom leteckí záchranári a Korzár. Okrem zraneného horolezca viezli na palube aj malého hlodavca, ktorý sa na palubu dostal pravdepodobne v batohu zachraňovaného Poliaka.
Ilustračné foto: Depositphotos.
Ešte pred pár rokmi bol epicentrom výskytu kliešťov juh Slovenska. Dnes si ho poľahky môžeme odniesť domov ako neželaný suvenír hoci aj z túry po Veľkej Fatre či z Tatier.
„Hranica bežného výskytu kliešťa sa nám posúva stále viac na sever,“ hovorí zoologička Mária Apfelová. „Veľkým rizikom je už aj v najvyšších polohách Veľkej Fatry či v predhorí Tatier. Pri prechádzkach či športe sa ním môžeme poľahky infikovať.“
Zoologička to odôvodňuje tým, že je stále teplejšie a na juhu Slovenska už kliešť nemá najvhodnejšie podmienky pre svoj život. „Teploty sú v posledných rokoch vysoké, snehová pokrývka netrvá dlho, kliešť v južných oblastiach trpí nadmerným teplom a keďže má okrem tepla rád aj vlhko, nachádza si lepší priestor pre život aj v oblastiach, kde doteraz nebol taký hojný,“ vysvetľuje.
Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.
Radí zároveň, aby sme sa po každej túre v horách doma poriadne skontrolovali, či sme si nepriniesli neželaného parazita. Ochranou pred ním nie je ani to, že sa na túrach pohybujeme v horských oblastiach. Aj tam nás môžu poštípať. Pomôže aj vhodné oblečenie s dlhými nohavicami a použitie repelentov. No treba pamätať aj na to, že kliešte prenášajú nielen veľké cicavce, ale aj drobné zemné cicavce, teda myšky či hraboše, no i jašterice alebo vtáky, čo zvyšuje riziko poštípania pri pohybe vo vysokej tráve.
Pripomeňme, že kliešť obyčajný je parazit, ktorý sa živí krvou divých a domácich zvierat a človeka. Nebezpečný je tým, že môže byť nositeľom rôznych chorôb. Pre človeka je nebezpečná lymská borelióza a kliešťová encefalitída, čo sú vážne zápalové ochorenia.
Kliešte sú už veľkým rizikom aj v predhorí Tatier.
Cart is empty 