Tatranské osady. Tatranská Javorina. Návšteva Tatranskej Javoriny. Ubytovanie v Tatranskej Javorine.

Tatranská Javorina a knieža Hohenlohe patria k sebe

Tatranskej Javorine dali meno javory. Vyrastala uprostred lesov, v ktorých mali tieto stromy vysoké zastúpenie. Spája sa aj s menom nemeckého princa a podnikateľa Christiana Krafta Hohenlohe – Öhringen. To on z nej urobil stredisko správy svojich majetkov a v Tatranskej Javorine nechal viditeľnú stopu. 

Osada, do správy ktorej dnes patria aj Lysá Poľana a Podspády, sa vyvinula zo sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole spásali najskôr iba stáda, až v roku 1759, ako uvádza Wikipedia, založili v Javorine majitelia veľkostatku Horváthovci železné huty a hámre. A to bol aj koniec javorov v horách naokolo. Zamestnanci železiarní  a uhliari podnik zásobovali dreveným uhlím a hoci dnes vieme, že boli prvými obyvateľmi Javoriny, pálením dreveného uhlia vlastne zlikvidovali javorové lesy v okolí.

Časom sa železiarne dostali do úpadku, preto sa ich vlastníci – vtedy už rodina Salomonovcov – snažili prebudovať ich na lepenkárne. A tu sa dostáva na scénu Christian Hohenlohe. V roku 1879 od nich majetky odkúpil. Javorinská oblasť patrila pruskému kniežaciemu rodu až do roku 1936, keď prešla do vlastníctva československého štátu.

Ani potom sa jej nevyhli prudké výkyvy dejín. Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži severné Slovensko obsadilo Poľsko. Poľskej republike patrilo územie severných svahov Vysokých a Belianskych Tatier a ich bezprostredné okolie. To sa zmenilo po prvom septembri 1939, Slovensko získalo späť územia stratené v roku 1938, ale aj v roku 1920. Medzi nimi aj Javorinu. Tá dostala prívlastok – Tatranská v roku 1993.

Vráťme sa ale o niekoľko desaťročí v histórii osady späť. V čase, keď Christan Hohenlohe zainvestoval v Javorine, bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. K oblasti Javoriny a Lendaku neskôr prikúpil aj Vyšné Hágy s priľahlými dolinami. Okrem majetku v Nemecku a Sliezsku, vlastnil aj vinice v Uhorsku (medzi inými aj na Zemplíne), ale aj polia a liehovar v Krížovej Vsi. Wikipedia sa zmieňuje, že v Javorine zriadil pekáreň, v ktorej piekol „chlieb“ pre zver z rôznych dovážaných komponentov.

Chov a hájenie zveri sú osobitnou kapitolou jeho života. Na poľovačkách v Javorine sa schádzala aristokracia z celej Európy a o zemepánovi sa traduje, že veľmi rád poľoval aj na kamzíky. V Javorine zriadil správu svojich európskych revírov, v lete 1885 ako uvádzajú Nostalgické Tatry, tu dostaval podľa projektu Gedeona Majunkeho svoj poľovnícky zámoček.

Mal aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri a na svoje územie v roku 1887 zakázal vstup turistom. No po spore s Uhorským karpatským spolkom stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti, no vylúčil budovanie chát. Útulne a hotelíky tak vyrastali na okrajoch jeho revíru. Sám ale dal postaviť chatu pri Popradskom plese.

Bol síce evanjelikom, ale v úlohe patróna dal v roku 1903 vysvätiť novopostavený katolícky drevený Kostol sv. Anny v Javorine, ktorý je dnes klenotom tejto osady. Ak ho navštívite, odhalia sa vám nádherné výhľady na Belianske Tatry. Aj interiér kostolíka je pastvou pre oči, uvádza stránka severovýchod Slovenska. Najmä keď sa do jeho stien oprie slnko. Na počesť kniežaťa je v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe.  

Ako uvádzajú historické pramene, pamätníci knieža vykresľovali ako človeka, ktorý si je vedomý svojho postavenia, ale v podstate bol prístupný a spravodlivý. Zo socialistickej historiografie ale vyznieva ako spupný magnát a lovec. No pravdou je aj to, že hoci poznatky o ochrane prírody odrážali vtedajšiu dobu a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním spravované územie dnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAP-u. Zaužívané prírodoochranné opatrenia plynule prešli do prírodoochranných zásad nielen TANAP-u, ale aj iných národných parkov. Tatranskú Javorinu aj pre toto dedičstvo zaradili medzi významné lesnícke miesta.

Niektoré pramene uvádzajú, že knieža celý život prežil so svojou mladšou družkou – neurodzenou poľskou umelkyňou  Otýliou Lubraniec – Dambskou. Iné tvrdia, že si ju vzal za manželku. Každopádne, bol to ukážkový vzťah, prežitý v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Traduje sa, že miestnym  mnohokrát pomohla. Keď v roku 1922 zomrela, CH. Hohenlohe ju dal pochovať na javorinskom cintoríne. On sám ďalšie štyri roky prežil v Szomogyszobe, kde v roku 1926 vo veku 78 rokov zomrel. Wikipedia upresňuje, že jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zišla nielen európska aristokracia, ale aj zástupcovia československej štátnej moci a rôznych spolkov. V krojoch sa s ním rozlúčili aj miestni – z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Štôly a ďalších osád Vysokých Tatier.

Christiánov majetok potom nemal kto zveľaďovať. Vlastné deti nemal, majetok zdedil jeho bratranec August Hohenlohe, no keďže k nemu nemal vzťah, predával ho postupne až do roku 1936 Československej republike.

Dnes sa Tatranskú Javorinu oplatí navštíviť. Niekdajší poľovnícky zámok je po úpravách reprezentačným sídlom Slovenskej republiky, prezident Andrej Kiska ho otvoril aj pre verejnosť, ktorá si ho môže pozrieť každý štvrtok. Kostol sv. Anny je obklopený cintorínom s veľkou hrobkou. Tú dal knieža postaviť na znak úcty správcovi svojho majetku Eduardovi Kégelovi. Vľavo nad hrobkou je miesto posledného odpočinku Christiana a Otýlie. Na cintoríne odpočíva aj známy maliar Tatier Jaroslav Votruba.   

Turistickí sprievodcovia upozorňujú  návštevníkov osady na prechádzku bezbariérovým turistickým chodníkom vhodnú aj pre ľudí so zníženou mobilitou a imobilných. Začína sa v Tatranskej Javorine a končí pri horárni Podmuráň. Stránka vysoketatry.com pozýva trochu zdatnejších turistov na prechod Javorovou a Malou Studenou dolinou s cieľom v Tatranskej Lesnej, ale aj na trasu cez Zadné Meďolody a dolinou Kežmarskej Bielej vody do Tatranskej Kotliny. Administrátori stránky tatrami.sk zase dávajú do pozornosti „modrý“ chodník vedúci z Lysej Poľany až na južnú stranu Tatier, a to cez Veľkú Studenú dolinu.