Počuli ste už o boulderingu, či lezení na obťažnosť? V oboch disciplínach sa nám možno rodí budúci slovenský reprezentant. Našli sme ho v Žiline a spolu s jeho otcom hovoríme o tom, prečo ich lezenie nadchlo. Zoznámte sa: Juraj Gondžúr mladší a Juraj Gondžúr starší.
Predstav sa nám.
Jurko: Volám sa Juraj Gondžúr. Som študentom druhého ročníka Osemročného gymnázia na Varšavskej ceste v Žiline a veľmi ma baví bouldering a lezenie na obťažnosť.
Znie to veľmi skromne. Ale ty máš za sebou niekoľkoročnú pretekársku kariéru a v jednotlivých vekových kategóriách v športovom lezení si sa postupne odmala dostal na slovenskú špičku a vyhrávaš jeden slovenský pohár či majstrovstvá za druhým. Dokonca aj v porovnaní so staršími deťmi. Čo ty na to?
Jurko: No, darí sa mi. Baví ma to, mám rád súťaženie a oco ma motivuje.
Keď sa chlapci v mladom veku rozhodujú pre šport, víťazí futbal, hokej, tenis… Prečo sa tebe zapáčilo športové lezenie?
Jurko: Keď som bol malý, ocino liezol. A aj nás, deti, učil liezť. Zapáčilo sa mi to a táto záľuba mi ostala. Na základnej škole som ešte robil gymnastiku, aj tá je vhodná ako príprava na športové lezenie.
Oco bol horolezcom?
Juraj: Nie, venoval som sa boulderingu, je to odlišná aktivita. V športovom lezení je bouldering jedna z jeho disciplín, druhou disciplínou je lezenie na obťažnosť a treťou je lezenie na rýchlosť. Jurko sa venuje prvým dvom disciplínam.
Koľko si mal rokov, keď si prišiel pod prvú stenu?
Jurko: Mal som menej ako dva roky. Umelú stenu sme mali postavenú v garáži, takže to bolo také spontánne.
Juraj: Mal som ju vybudovanú pre vlastný tréning, lebo v tom čase ešte u nás neboli tak rozšírené lezecké steny, ako je to teraz. Až neskôr sa v Žiline začalo budovať zázemie pre tento šport.
Boli ste v tom zainteresovaný?
Juraj: Ja priamo nie, ale môj kamarát Marek Repčík to na Slovensku vlastne rozbehol. V Žiline bolo silné lezecké zázemie vďaka okolitým skalným oblastiam už v osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch. Tréningové steny však dlho neboli a chodilo sa trénovať napríklad na múrik Budatínskeho zámku. Potom vzniklo niekoľko po domácky vyrobených stien v pivniciach. Vďaka Marekovi, asi nášmu najúspešnejšiemu bývalému reprezentantovi v tomto športe, vznikla v Žiline prvá komerčná stena K2, tuším v roku 2000. Marek už počas štúdia na vysokej škole rozbehol komerčné aktivity súvisiace so športovým lezením. Začal vyrábať lezecké chyty, založil firmu na výrobu stien a organizoval na námestí v Žiline preteky Slovenského pohára, ktorých sa zúčastnilo okrem Slovákov aj veľa lezcov zo svetovej špičky. Spomeniem Tomáša Mrázeka, Tomeka Oleksyho, bratov Straníkovcov či Daniho Andradu.
Ako ste sa k týmto aktivitám dostal vy a vaše deti?
Juraj: Ja som geodet , lezenie som vnímal ako záľubu. V roku 2008 som s pretekárskym lezením skončil. Potom prišli deti, bolo treba rozmýšľať o ich športovom programe. Umelé steny a športové lezenie sa v našej komunite ukázali ako vhodná voľba. Deti sa k nám pridali, v mojom prípade všetky tri. Ja sa venujem na Lezeckej stene K2 tréningu detí, ktoré chodia na preteky.
Medzitým ale v Žiline postupne vznikali športové kluby športového lezenia. A ten, v ktorom trénuje aj Jurko, sa ukázal ako úspešný produkt…
Juraj: Je to tak. Aj ďalšie deti z nášho klubu K2 Žilina Braňo, Alica, Hanka, Linda… nosia medaily z detských pretekov. Záštitu nad tým všetkým však drží Marek Repčík. Dokáže postaviť stenu, vyrobiť lezecké chyty, ale najmä má veľký cit pre rozvoj pohybu, a tak dokáže zostaviť zaujímavé lezecké cesty, a to nielen pre deti. Vďaka jeho cestám sa deti prirodzene učia lezeckému pohybu.
Čo si pamätáš z toho momentu, keď si pod stenou stal ako malý chlapček a chcel liezť hore?
Jurko: Veľa nie. Ale pamätám si, že otec mi ukázal nejaké chyty a ja som išiel hore.
Bál si sa?
Jurko: Nie, myslím, že nie. Alebo to bolo inak, oco?
Juraj: Nebolo, bol odvážny, nemal strach. Liezť chcel všade a vyliezol na všetko, čo bolo v dosahu.
Chodievate aj do Tatier?
Juraj: Áno. Niekedy sa vyberieme aj na bežnú turistiku, máme pochodené niektoré klasické trasy, no pravda je aj to, že v ostatných rokoch, nech sme hocikde, Tatry nevynímajúc, vždy skončíme na skale.
Ponúka sa otázka: Mal si vôbec inú voľbu športu ako športové lezenie?
Jurko: Naši mi v ničom nebránia. No keď ma ocino uviazal na lano, proste ma to bavilo, bolo to vzrušujúce. A o to viac neskôr, keď sa ukázalo, že mi to celkom ide. Tak som pri tom ostal. Keď chcem, tak si s kamarátmi zahrám i futbal či florbal, ale lezenie ma baví najviac.
Máš vzor, ktorý ťa inšpiruje?
Jurko: Mojím vzorom je ocino – odmala. No, čím som starší, tým viac by som sa chcel podobať výkonom Anraku Sorato z Japonska či Tobyho Robertsa z Veľkej Británie a dosiahnuť to, čo oni.
Športové lezenie je šport, pri ktorom netreba chodiť pre pády ďaleko. Zvykol si si na modriny, bolesť?
Jurko: Ale hej, stane sa, že spadnem, ale spravidla sa mi nič vážne nestalo. Iba raz som nedal pozor, zle som dopadol na doskočisko pri bouldri a narazil si ruku. Ak by som mal dlhšiu prestávku od lezenia pre zranenie, tak to by ma to viac mrzelo ako bolesť.
Juraj: Ak sa dodrží všetko, čo sa má, športové lezenie je bezpečný šport. Z bouldrovej steny sa padá na doskočisko- na žinenku, ktorá pád tlmí, respektíve, pretekár sa pohojdá na lane.
Čo je v tomto športe najdôležitejšie?
Juraj: Je to kombinácia viacerých faktorov. Mne sa na tom páči, že to nie je iba o fyzickej zdatnosti, ale veľakrát na pretekoch záleží, ako si vie pretekár vymyslieť spôsob na prelezenie cesty, alebo bouldra.
Koľko rokov si mal pri prvej súťaži?
Jurko: Päť asi. A skončil som štvrtý, iba o jeden chyt za bratom Mišom. Je o dva roky starší. Preto si to tak dobre pamätám.
Tušil si vtedy, že sa začína niečo, čomu sa budeš naozaj vážne venovať?
Jurko: Netušil. Ja to beriem ako zábavu.
Juraj: Asi o pol roka od prvých pretekov som ho zobral na preteky Slovenského pohára do Košíc. Nič sme si od toho nesľubovali a on skončil tretí, hoci bol najmladší. Po tomto prvom súťažnom úspechu sme to ešte nebrali ako veľký záväzok či štart nejakej kariéry, ešte stále to nič neznamená. Šport treba brať hlavne ako hru či zábavu. O to sa aj pri tréningoch snažíme, aby to deti bavilo. Nasilu by sa nedalo dosiahnuť nič.
Bol to pre vás signál, že sa možno rodí pretekár?
Juraj: Len sa potvrdilo, že má pohybový talent. Od štyroch rokov chodil na gymnastiku a venoval sa jej aj na základnej škole na Karpatskej, kde mali gymnastickú družinu. Gymnastická príprava sa kamarátila s lezením a začalo sa to prejavovať.
Venuješ sa jej aj teraz?
Jurko: Nie, teraz robím popri lezení parkúr. Vybral som si ho.
Juraj: Veľa lezeckých problémov je zároveň aj parkúrových, hodí sa to, trénuje tak napríklad koordináciu v priestore.
Ako je to s priateľstvom v tvojom športe. Vnímaš chalanov z oddielu ako konkurentov, alebo ste kamaráti?
Jurko: Viac sa kamarátime, samozrejme. A na súťažiach si držíme palce. Tak je to aj v parkúre.
Juraj: Na súťažiach, i v kategóriách dospelých, bežne platí, že lezci bojujú s bouldrom, nie so súperom.
Sumár tvojich športových úspechov, prvé či druhé miesta na slovenských či českých pohároch a vysoko v rebríčku v súťažiach v iných krajinách Európy napovedá, že tvoja príprava je aj o obetiach, ktoré tomuto športu venuješ. Padnú ti zaťažko?
Jurko: Ja rád chodím na tréningy. Nevnímam ich ako niečo, k čomu by som sa mal nútiť. Ale sú dni, keď sa mi nechce a vtedy závidím kamarátom, že môžu byť vonku. Niekedy by som bol radšej s nimi.
Juraj: Niekedy sa mu nechce ísť od inej zábavy, ale keď už príde na stenu, tak si tréning užíva.
Máš čas aj na kamarátov?
Jurko: Samozrejme. Hráme florbal, futbal, alebo sa iba tak rozprávame. Rád chodím aj k starým rodičom, stretávam tam sesternice, bratrancov. Vieme sa dobre zahrať, najmä lego nás baví.
Keď sme už spomínali úspechy, ktorý ťa osobne potešil najviac?
Jurko: V minulom roku sme boli v rakúskom Imste na európskych detských pretekoch. Vo finále sa liezli dve cesty. Po prvej som mohol myslieť aj na víťazstvo, no v druhej som v polovici zbytočne uponáhľal krok a spadol som. Bolo z toho siedme miesto.
Juraj: Ale v rámci Európy siedme miesto – to je úspech.
Koľko detí sa na Slovensku venuje športovému lezeniu?
Juraj: Minulý rok sa Slovenského pohára zúčastnilo približne 200 detí. Lezecké zázemie je okrem Žiliny aj v Bratislave, Zvolene, Považskej Bystrici, či Košiciach.
Kedy skončí hra a nastúpi iný druh prípravy?
Juraj: Stále by to mala byť hra a zábava. Keď deti dovŕšia 14 – 15 rokov a chcú dosiahnuť vyššie méty, potom nastupuje ozajstný tréning.
Jurko: Oco mi to stále hovorí, že to, čo robím teraz, je nič, iba hra. Že som ešte ani poriadne netrénoval. Tréning je to, čo príde až neskôr.
Ako je to doma, u vás. Vnímate Jurka ako výnimočného športovca?
Juraj: Má talent, aj danosti pre tento šport. Jurko sa vie zaťať a zabrať. Vie prehrýzť neúspech a ísť ďalej, čo je dobrá vlastnosť pre športovca. Ale netreba okolo neho chodiť po špičkách, je to normálny malý chlapec. Na prvom mieste má školu.
Jurko: Ja nejaké víťazstvá neriešim. Ani spolužiaci o nich poriadne nevedia. Nehovorím im o nich. Ale registrujú, že nejaký šport robím.
A ty si už niečo vyliezol? Pochváľ sa…
Jurko: V Thajsku sa mi páčila cesta, ktorá sa volá Café Andaman 7B obťažnosti. Liezol som ju s dolným lanom a musel som prekonať strach. Ešte ma potešila pred dvoma rokmi cesta Kindergarten v Slovinsku za 7A. Sám som si kroky v ceste vymyslel, lebo som nemohol ísť podľa ocina. On je vyšší, má iný rozsah pohybu.
To sú vaše dovolenky?
Juraj: Všetky. Väčšinou spájame lezenie s miestom, kam chcem ísť. Celá rodina musí súhlasiť.
Chodíš na prestížne gymnázium. Čo známky?
Jurko: Nemám problém učiť sa. Obyčajne si urobím úlohy a naučím sa už pred tréningom, lebo po ňom som dosť unavený.
Čomu ťa lezenie naučilo?
Jurko: Vytrvalosti a rozmýšľaniu. Rozvíja mi to mozog a pomáha pri sústredení v škole, napríklad pri matematike.
Matematika je tvoj obľúbený predmet?
Jurko: Nie, telesná. Ale aj matematiku mám rád. Aj slovenčinu, angličtinu a nemčinu.
Už vieš, čo budeš študovať na vysokej škole?
Jurko: Nie, vôbec.
Na čom si najviac pochutíš?
Jurko: Nie som v jedle prieberčivý, zjem takmer všetko, Ale ak si môžem vybrať, tak cestoviny a suši.
Pozeral si v lete olympiádu?
Jurko: Samozrejme, pozeral som mnohé športy. Ale radšej ako pozerať, športujem ja sám.
Vidíš sa na takej súťaži o niekoľko rokov?
Jurko: Vôbec na to nemyslím.
Juraj: Uvidíme. Slováci ešte nemali na olympiáde v našom športe zástupcu. Veľmi ťažko sa na ňu kvalifikuje.
Čo na vrcholových športovcoch obdivuješ?
Jurko: Na niektorých vidieť, že aj keď im to nejde, tak to nevzdávajú a vymýšľajú, ako by dosiahli to, čo chcú. To sa mi páči.
Povedz úprimne, vidíš sa v lezení o desať rokov?
Jurko: Neviem si to predstaviť.
Juraj: Musí to mať kontinuitu, postupnosť. Sám som zvedavý, ako to pôjde ďalej. V lezení je super to, že keď sa nedarí na pretekoch, môže sa realizovať na skalách.
Hovoríme o lezení, o skalách. Sú vašim cieľom aj Tatry?
Juraj: Pravdupovediac, ani nie. Zdajú sa nám preľudnené, nie je tam vždy pohoda, akú si predstavujeme. No vždy, keď ideme do Tatier, berieme si so sebou potrebnú výbavu a keď nájdeme dobrú skalu, je po túre. Naposledy sme bouldrovali nad Popradským plesom. Máme v horách kamarátov, s ktorými sa radi stretneme, strávime nejaký čas, ale inak viac cestujeme po svete. Vždy hľadáme miesta, kde by sme mohli liezť celá rodina, a potom to kombinujeme s poznávaním. To nám robí radosť.
Ako vnímate úspechy svojho syna?
Juraj: Teším sa, keď sa mu darí.
Autor titulnej fotografie: archív JG
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.