Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.
Foto: Ivan Mišak
Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.
Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.
To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.
Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.
Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských
Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.
Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.