Nový evanjelický kostol v Kežmarku určite neprehliadnete.

Navštívte netradičný kostol pod Tatrami

Ak pôjdete okolo, určite si ho všimnete. Možno si pomyslíte, že je to synagóga, svojou architektúrou ju trochu pripomína. Má aj nejaké orientálne prvky, je červenej farby so zelenými doplnkami, ide o Nový evanjelický kostol v Kežmarku.

Nevšednú stavbu dopĺňa scenéria Vysokých Tatier v pozadí. Skutočne upúta svojím vzhľadom, je k nemu pripojená vysoká veža s tromi zvonmi. Od roku 1909 je tu pristavené mauzóleum Imricha Thökölyho, majiteľa Kežmarského hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty v 17. storočí.

Podľa stránky Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku v Kežmarku panuje vo vnútri kostola dostavaného v roku 1894 prísna symetria. Sú tu dve kazateľnice, dva rady lavíc, v minulosti sedávali vľavo muži a vpravo ženy. Strop je delený klenbovými pásmi, zdobia ho arabesky, vysoké okná.

Netradične je otočený aj hlavný vchod. Nachádza sa na východnej strane, zatiaľ čo oltár na západnej, väčšinou to býva naopak. V tomto prípade je možno príčinou to, aby hlavný vchod viedol z námestia a nie od majerov a stodôl.

Známy je aj organ, ktorý je v zadnej časti kostola na chóre, má 1 869 píšťal, okrem bohoslužieb ho využívajú aj pri rôznych koncertoch. Od roku 1981 patrí Nový evanjelický kostol v Kežmarku medzi národné kultúrne pamiatky. Slúžia sa tu pravidelné bohoslužby, v stanovených hodinách je otvorený pre turistov.

Po návšteve Nového evanjelického kostola si môžete pozrieť neďaleký Drevený artikulárny kostol, zapísaný medzi pamiatky UNESCO, alebo známy Kežmarský hrad.

Autor titulnej fotografie: Depositphotos.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

mesto Kežmarok

Toto by ste v tomto mestečku pod Tatrami nečakali

Mesto Kežmarok, ktoré sa nachádza v regióne Spiš patrí medzi historické mestečká s bohatou kultúrnou základňou. V meste sa nachádzajú kultúrne pamiatky, ktoré sú pre toto mesto charakteristické. My sme sa na niekoľko z nich vybrali a zo samotnej atmosféry mesta sme boli milo prekvapení.

  1. Kežmarský hrad

Kežmarský hrad je jediným úplne zachovalým hradom na Spiši. Jeho dostupnosť je skvelá, dostanete sa sem priamo z Hlavného námestia po pešej zóne. Ak ste prišli do Kežmarku autom, tak zaparkovať môžete priamo pri vstupe do hradu. Expozície sú komentované a veľmi zaujímavé. Súčasťou prehliadky hradu je aj návšteva hradnej kaplnky a vyhliadkovej veže.

2. Nový evanjelický kostol (Červený kostol)

Červený kostol bol postavený v rokoch 1872 – 1894. Staviteľom tejto národnej kultúrnej pamiatky v Kežmarku je Viktor Lazary. Kostol bol vysvätený 2.12.1894. Samotná architektúra je v skutku fascinujúca. Strop kostola zdobia arabesky, vysoké okná a šesťcípe dávidovské hviezdy. Na oltári je očarujúca drevená socha vzkrieseného Krista s krížom. V celom kostole vládne presná symetria. Ak plánujete cestu do Kežmarku, tak Červený kostol je určite povinnou zastávkou.

3. Kežmarská radnica

Kežmarská radnica je doslova skvostom celého námestia. Prvá radnica sa nachádzala na jednej z najstarších ulíc mesta. Po okolnostiach v roku 1433 čiastočne vyhorela v roku 1461 vznikla nová gotická radnica. Ukončená je cimburím a na južnej strane je namaľovaný erb mesta Kežmarok. Nachádza sa priamo v strede námestia, a tak ju počas návštevy určite neprehliadnete.

Radnica mesta Kežmarok
Radnica mesta Kežmarok

4. Vyhliadka na mesto Kežmarok a Tatry

Súčasťou Kežmarského hradu je aj vyhliadková veža, ktorá vám ponúka krásny výhľad na Tatry. Za dobrého počasia je to naozaj pekný pohľad. Vytvoriť si tu môžete aj fotografiu, na ktorú budete dlho spomínať.

Mesto Kežmarok ponúka veľa zaujímavých aktivít. Preto, ak vám nepraje počasie na horách, navštívte toto podtatranské malebné mestečko.

Autorka titulnej fotografie: Ján Kučkovský

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien. https://donio.sk/preklad-cezhory

Budovu Sliezskeho domu vidieť už z diaľky

Aká bola noc v najvyššie položenom hoteli v Tatrách?

Ak hovoríme o najvyššie položenom hoteli u nás, tak ide o Sliezsky dom. Unikátny je svojou architektúrou i polohou, ktorá umožňuje výstup odtiaľto priamo na náš najvyšší vrch – Gerlachovský štít.

Takisto je dobrým tipom pre menej skúsených turistov. Výstup z Tatranskej Polianky k Velickému plesu sa dá absolvovať aj s dieťaťom v kočíku. V súčasnosti je Sliezsky dom prebudovaný na štvorhviezdičkový horský hotel, budovu vidno už z diaľky.

Po vstupe dovnútra
Po kompletnej rekonštrukcii ponúka ubytovanie niekoľkých štandardov, od turistickej izby až po apartmány. Vychádzajú z pôvodnej historickej dispozície budovy, izby sú pekné, útulné, majú nádych slovenského folklóru. Noc v najvyššie položenom hoteli u nás má svoje čaro, či ste prišli len prespať a ráno pokračujete ďalej alebo máte v pláne užiť si jeho komfort.

Čo budeme jesť?
Štvorhviezdičkový Sliezsky dom disponuje na rozdiel od vysokohorských chát hotelovou reštauráciou, kde sa môžete tešiť na špeciality šéfkuchára i na bravčový kotlíkový guláš s čerstvým tatranským chlebom, ktorý dostáva výborné referencie. Reštaurácia sa nachádza hneď na prízemí, raňajky a večere majú hostia formou bufetových stolov. Výber je veľký, nielen ráno, ale aj na obed a večer. Počas letnej sezóny je otvorená terasa, z ktorej máte nádherné výhľady na okolie, k dispozícii je tu aj bufet.

Autom alebo peši?
Ak to dovoľujú podmienky, majú ubytovaní hostia možnosť dostať sa za poplatok hore autom. Hotel ponúka aj bezplatný vývoz vlastným vozidlom z parkoviska v Tatranskej Polianke. Počas zimnej sezóny sa dá do hotela dostať na snežnom skútri, ktorý zabezpečí pre prichádzajúcich hostí hotelový personál. Turisti sa na Sliezsky dom dostanú len peši. Prevádzka hotela je náročná aj v bežných podmienkach, nie to ešte takto vysoko v horách, kde je aj obyčajné zásobovanie poriadnou výzvou. Snáď aj preto je ubytovanie v Sliezskom dome takým jedinečným zážitkom.

Večer v hoteli
Ak milujete ticho, ste na správnej adrese. Večer a noc sú tu práve také, pokojné. Toto v tradičnom turistickom stredisku nezažijete. V čase písania tohto článku je na úrovni Sliezskeho domu hranica, kde je ešte snehová pokrývka. Medzi nezabudnuteľné zážitky patrí aj pozorovanie hviezdnatej oblohy. Výhľad na Velické pleso si vychutnáte aj z priestorov príjemného wellnessu.

Budovu Sliezskeho domu vidieť už z diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.
Budovu Sliezskeho domu vidieť už z diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.

Okolo Velického plesa
Je to najväčšie horské jazero vo Velickej doline a ide okolo neho turistický chodník. Určite neprehliadnete 15 metrov vysoký Velický vodopád. Je pri ňom lavička, kde sa dá príjemne posedieť a kochať sa okolím. Sliezsky dom využívajú firmy aj na teambuildingy, práve prechádzky okolo plesa, či aktivity v prírode patria medzi obľúbené aktivity.

Lokalitou prechádza Tatranská magistrála. Vysokohorský hotel je dostupný z rôznych častí – z Popradského plesa, z Hrebienka aj z Tatranskej Polianky. Z Tatranskej Polianky vedie k Sliezskemu domu priama trasa, je to asi 5 kilometrov, ktoré sa dajú zvládnuť za dve hodiny.

Terasa pri Velickom plese môže byť dobrým miestom aj na jógu. Foto: Gabriela Kinčoková.
Terasa pri Velickom plese môže byť dobrým miestom aj na jógu. Foto: Gabriela Kinčoková.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
V Demänovskej ľadovej jaskyni ľad nenájdete

Demänovská ľadová jaskyňa možno zmení názov

Demänovská ľadová jaskyňa už nie je to, čo bývala. Zmena klímy spôsobila, že v nej rapídne ubúdal ľad. Dnes sa už nevyskytuje ani v jej najnižšej časti, niekdajšie ľadové kvaple a stĺpy by ste v nej hľadali márne. Opäť sa začína skloňovať zmena jej názvu.

No prehliadka Demänovskej ľadovej jaskyne môže aj tak byť zážitkom. Kým sa ale na cestu vyberiete, overte si, či a kedy je otvorená a čo v nej môžete vidieť teraz, aby vás realita nesklamala.

Má byť tak ako každý rok sprístupnená od 15. mája a jej najväčším lákadlom je nielen zostup puklinovou chodbou na najnižšie poschodie, ale najmä Veľký dóm a Kmeťov dóm, hoci sa ich ľadová výzdoba už roztopila.

Prvá časť prehliadkovej trasy vedie cez jaskynné priestory so sintrovou výzdobou, druhá by mala návštevníkom ukázať zaľadnené časti, no ľad teraz chýba. Na obdiv aj tak ostáva vápencová výzdoba, ktorú tvoria kamenné kvaple a iné krasové útvary.

Prehliadka trvá 45 minút, návštevník za ten čas prejde 650 metrov s prevýšením 48 metrov. Pripraviť sa treba na veľmi nízku teplotu od 0,4 do 3 stupne Celzia.

Aj napriek absencii ľadu prehliadka jaskyne stojí za to
Aj napriek absencii ľadu prehliadka jaskyne stojí za to. Autor fotografie: Grzegorz Gozdek

Správca jaskyne Michal Lopčiansky si pre TV Markíza nostalgicky vzdychol, že boli roky, keď museli pred začiatkom sezóny presekávať v ľade chodník, aby sa návštevníci pohodlne dostali do jej interiéru. To teraz nehrozí, lebo úbytok ľadu, s akým bojujú nakoniec všetky ľadové jaskyne vo svete, ich tejto povinnosti zbavil. Je to dôsledok slabých zím za ostatných 10 rokov, keď úbytky ľadu v lete boli vždy vyššie ako jeho prírastky v zime.

Teraz je úplne preč, čo zmenilo jaskyňu tak výrazne, že sa začínajú objavovať aj úvahy o jej premenovaní a návrate k starému názvu – Čierna. No pokiaľ sa vplyvom vonkajších podmienok v podzemí nezmení prúdenie vzduchu, ešte stále je nádej, že ľad tu znova vznikne. No treba k tomu chladné dlhotrvajúce zimy, aby sa jaskyňa dôkladne prechladila.

Jaskyňa sa nachádza na pravej strane Demänovskej doliny, pár kilometrov pod lyžiarskym strediskom v Jasnej. Výstup k nej od parkoviska trvá asi 20 minút serpentínovým chodníkom okolo Kamennej chaty. Tí, ktorí prehliadku absolvovali v minulých rokoch,  tvrdia, že aj bez ľadu je jaskyňa krásna a treba si ju pozrieť. Teraz zážitok umocňuje aj nové osvetlenie. Inštalovali ho v časti jaskyne, kde ani predtým ľad nebol a osvetľuje nádherné sintrové časti vnútorných priestorov.

Autor titulnej fotografie: Grzegorz Gozdek

Zoologička TANAP-u Erika Feriancová

Prečo psy na tatranské chodníky nepatria?

Prečo musia mať tatranské zvieratá svojich „obhajcov“? A prečo nie sú psy vítanými spoločníkmi návštevníkov v Tatranskom národnom parku? Prečo sa nemáme čudovať, ak nám v tatranskej osade prebehne cez cestu vysoká zver a cez plot nakukne medveď? Aj o tom hovoríme so zoologičkou Správy Tatranského národného parku Erikou Feriancovou.

Správa Tatranského národného parku (TANAP) má vo svojej štruktúre aj profesiu zoológa? Prečo je dôležitá?

Pretože v TANAP-e, našom najstaršom národnom parku, žijú živočíchy, ktoré potrebujú svojho „obhajcu“. Zvieratá nevedia hovoriť, nevedia sa v ľudskom svete brániť. Preto potrebujú človeka-zoológa, ktorý bude obhajovať ich právo na existenciu, chrániť ich a tým im pomôže prežiť.

Čo je v pracovnej náplni zoológa TANAP-u?

Nie je toho málo. Základom našej práce by mal byť predovšetkým monitoring zvierat. To preto, aby sme mali prehľad o tom, aké druhy zvierat a v akých počtoch máme na území parku, aké majú potreby a aktuálnym požiadavkám prispôsobiť aj ich ochranu. Monitoring je dôležitý. Pomáha nám sledovať stavy zvierat a napríklad pri znižovaní ich počtov urobiť príslušné opatrenia. Súčasťou našej práce je aj analyzovať zo vzoriek trusu či tkanív uhynutých zvierat nielen ich zdravotný stav, ale predovšetkým DNA, parazity, choroby… To je práca v teréne. Nesmieme však zabúdať aj na administratívu, takže v kancelárii strávime nemálo času.

Pri Popradskom plese
Pri Popradskom plese. Autor fotografie: Marián Baumax

A podľa toho nastavovať parametre ochrany? Napríklad návštevný poriadok?

Áno. Na základe poznatkov z praxe vieme odzrkadliť potreby živočíchov v návštevnom poriadku alebo v legislatíve. A to je jeden z najdôležitejších spôsobov, ako zvieratá v parku ochrániť tak, aby prežili a nevyhynuli. Ale musí sa dodržiavať.

Návštevníci TANAP-u ho ale vnímajú div nie ako úradnícky výmysel…

Návštevný poriadok je vyhláška. Nevznikol preto, aby sme turistov obmedzovali a robili im napriek. Jeho zmyslom je zachovať živočíchom v parku prirodzené prostredie, v ktorom by sa cítili bezpečne. Musíme nájsť rovnováhu medzi ochranou zvierat a záujmami návštevníkov národného parku. Návštevný poriadok tvoria odborníci, ktorí životu vo voľnej prírode rozumejú, vedia, čo robia, a preto by mal byť prirodzeným návodom pre návštevníkov ako sa na území parku správať. Musíme si uvedomiť, že zvieratá sú tu doma a my sme v ich prostredí len návštevníkmi. Preto by sme mali rešpektovať ich potreby a požiadavky. A presne na to slúži návštevný poriadok.

Hlavným poslaním Tatranského národného parku je chrániť územie s našim najvýznamnejším prírodným dedičstvom. O ktoré zvieratá by sme sa mali starať najviac?

V TANAP-e žijú endemity, ktoré sa nikde inde vo svete nevyskytujú. Áno, máte pravdu, sú to naše národné poklady a je v záujme nielen Slovenska starať sa o to, aby sa zachovali. Spomeniem kamzíka vrchovského tatranského, svišťa vrchovského tatranského, či hraboša snežného tatranského. Ale okrem endemitov je tu pestrá škála iných vzácnych živočíchov. Napríklad žiabronôžka severská. Je to kôrovec, ktorý žije na Slovensku iba v jednom jedinom plese vo Vysokých Tatrách.

Rys na tatranských chodníkoch
Rys na tatranských chodníkoch. Autor fotografie: Roman Gregorec

A okrem nich?

Spomeniem hoci vlka dravého, medveďa hnedého, rysa ostrovida, hlucháňa hôrneho či tetrova hoľniaka, alebo z dravých vtákov orla skalného, orla krikľavého, sokola sťahovavého, sokola lastovičiara, bociana čierneho, tesára čierneho, ďubníka trojprstého, či sovy kuvička vrabčieho, pôtika kapcavého, ale aj vzácne druhy plazov, obojživelníkov, motýľov a chrobákov. A to zďaleka nie je všetko. Náplňou práce zoológov TANAP-u je okrem iného neustále pripomínať ich význam nielen pre prírodu parku, ale aj pre spoločnosť a vedu.

Na akom veľkom území pôsobia zoológovia TANAP-u?

Je to asi stotisíc hektárov v piatich okresoch. Do našej starostlivosti nepatrí iba územie národného parku, ale aj maloplošné chránené územia vo voľnej krajine v podtatranskej oblasti. Spravujeme aj voľnú krajinu od Kraľovian na západe až po Lendak na východe, od poľských hraníc na severe až po Poprad-Kvetnicu na juhu. Základom štatútu ich ochrany sú práve vzácne živočíchy, ktoré tam žijú. Preto je logické, že máme dohľad aj nad nimi. TANAP má však len dvoch zoológov a je to veľmi málo na starostlivosť o takéto rozsiahle územie.

Vzácny kamzík tatranský vrchovský
Vzácny kamzík tatranský vrchovský. Autor fotografie: Roman Ciblík

A ktorý projekt považujete z hľadiska ochrany zvierat za najvýznamnejší?

Neviem, či najvýznamnejší, ale určite najdôležitejším je monitoring kamzíkov. Spoločné poľsko-slovenské sčítacie kampane kamzíkov sa pravidelne uskutočňujú od roku 1959. Ide o najstarší monitoring prírody, na ktorom sa podieľajú dve krajiny súčasne. Okolo roku 2000 hrozilo kamzíkom takmer vyhynutie. V roku 1999 napočítali na území Tatier 162 kamzíkov. Mierny nárast nastal v roku 2000, ale len na 189 jedincov. Pri poslednom sčítaní kamzíkom na slovenskej a poľskej strane Tatier sme narátali 926 jedincov. Práve dôsledný monitoring pomohol prijať opatrenia na postupné zvyšovanie jeho počtov.

 Je to podľa vás dosť?

Je to uspokojivé. Ako ideálny by sa dal hodnotiť stav nad hranicou tisíc jedincov. No nevieme, čo sa s kamzíkmi bude diať ďalej. Nedokážeme predvídať, čo s populáciou kamzíka urobí meniaca sa klíma a rôzne parazitárne či infekčné ochorenia. A to nehovorím o antropických vplyvoch, čiže celkovom vplyve človeka na toto územie. Preto musíme pristúpiť k prísnejším opatreniam na ich ochranu. Ak by počty kamzíkov klesli na úroveň zo začiatku milénia, bol by to začiatok konca jeho výskytu vo Vysokých Tatrách. Podobné obavy máme aj v súvislosti s výskytom svišťa vrchovského tatranského.

Svišť k Tatrám neodmysliteľne patrí
Svišť k Tatrám neodmysliteľne patrí. Autor fotografie: Jozef Antol

Aké konkrétne?

V tomto roku budeme robiť prvé komplexné sčítanie svišťov, ktoré nám pomôže lepšie nastaviť parametre ich ochrany. Predpokladáme, že ich je menej ako pred desaťročím. Svište sa presúvajú do vyšších nadmorských výšok vplyvom otepľovania, rozširovania sa kosodreviny, čím sa zmenšuje ich životný priestor. A do toho plašenie psami… Ľudia majú totiž pocit, že v skalách treba nechať psov vybehať a pustia ich z vôdzok.

Prečo sú voľne pustené psy nebezpečné?

Psy naháňajú nielen svište a kamzíky, ale v podstate všetko, čo sa hýbe. Často sa to končí zranením, či úhynom zvierat. Preto má zmysel zákaz vodenia psov do citlivého vysokohorského prostredia štvrtého a piateho stupňa ochrany národného parku. Ľudia by si mali uvedomiť, že oni so psom odídu, ale pre zvieratá sú Tatry nielen ich kolískou, ale aj hrobom. Tie nemajú kam odísť.

Zviera, ktoré do Tatier nepatrí.
Zviera, ktoré do Tatier nepatrí. Autor fotografie. ĽK

V ostatnom čase sa veľa hovorí o ochrane hlucháňov…

Hlucháňovi hôrnemu sa venujeme veľmi intenzívne. A nielen my, ale prakticky v celej Európe. V rámci kontinentu sa totiž ich počty znižujú. Snažíme sa nastaviť manažment územia, na ktorom žije tak, aby mu vyhovoval a jeho stavy naďalej neklesali. Už v súčasnosti je na hranici prežitia a hrozí mu vyhynutie. Našou prioritou je uchovať biotop pre hlucháňa, pretože tohto nášho najväčšieho lesného kurovitého vtáka nemôžeme premiestňovať.

Čo to znamená?

Hlucháň si vyberá, kde bude žiť. Je na nás, aby sme mu zachovali vhodné podmienky pre život. Závery nedávneho výskumu DNA hluchánej populácie priniesli zistenia, že tento druh je na tom veľmi zle. Populácie žijú oddelene, vo vnútri prebieha príbuzenské kríženie, čo vedie až k ich degradácii. Ale zvyšovaním počtu jedincov z umelého odchovu hlucháňovi nepomôžeme. Skôr zväčšením výmery vhodných biotopov a obnovením prepojení so susednými populáciami.

Prečo je hlucháň taký dôležitý živočích?

Hlucháňa pre svoje vysoké a špecifické nároky na kvalitu biotopu považujeme za tzv. dáždnikový druh horských lesov. Ochrana biotopu, územia, v ktorom žije, vytvára „ochranný dáždnik“ nad celým radom ďalších vzácnych a ohrozených druhov, ako sú napríklad dutinové hniezdiče, ďatlovité vtáky a podobne. Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu kvality ekosystémov, v ktorých sa prirodzene vyskytuje.

Je ochrana prírody v TANAP-e prísnejšia ako v iných národných parkoch vo svete?

Precestovala som národné parky od Austrálie cez Rusko, rôzne štáty Európy a Severnej Ameriky. Základný rozdiel medzi nami a praxou v ostatných parkoch je ten, že u nás nie sú doriešené vlastnícke vzťahy, čo predstavuje náš najväčší problém. A to nás limituje, ak chceme nastaviť manažment ochrany daného územia. V zahraničí nevedia pochopiť, prečo je to tak, lebo u nich platí, že ak ide o národný park, prioritou je ochrana prírody, nie ekonomické a vlastnícke záujmy.

Dovalovo
Dovalovo. Autor fotografie: Vladimír Šterbák

Napriek tomu sa mnohí návštevníci Vysokých Tatier domnievajú, že kritéria ochrany prírody idú nad rámec toho, čo je pre park potrebné. Súhlasíte?

Určite nie. Ale rozumiem návštevníkom parku, pretože každý zákaz sa ich bytostne dotýka. No zároveň som presvedčená o tom, že ich postoj vychádza z laického pohľadu. Nie sú odborníkmi, nevedia, prečo sú kritéria nastavené tak, ako sú a prečo sú dôležité. Aj prehliadka napríklad Bojnického zámku má svoje pravidlá. Nemôžete sa dotýkať vystavených exponátov a zbierok, musíte chodiť len po sprístupnených priestoroch. Prečo by ich nemala mať i návšteva TANAP-u?! Preto je potrebné zákazy neustále vysvetľovať a učiť ľudí pozornejšie a tolerantnejšie vnímať prírodu.

Čo to v praxi znamená?

Turisti nemusia za zážitkami či výhľadom vybočovať z chodníka. Rovnaké sa im naskytnú aj z neho. No nemali by výstup na vysokohorskú chatu či štít alebo prechod dolinou vnímať ako jediný cieľ. Aj cestu samotnú lemujú rôzne pozoruhodnosti. Ja aj z chodníka pomocou ďalekohľadu vidím medvede, kamzíky či svište, nepotrebujem sa za nimi predierať húštinou. Je to riziko. Koniec koncov v Tatrách sa dá veľmi ľahké stratiť. O tom, ako vnímať, chrániť a milovať prírodu by sa mali deti viac učiť už v škole.

Z toho, čo uvádzate, nám vychádza, že v TANAP-e sa pravdepodobne nebude zmierňovať návštevný poriadok…

Z pohľadu zoológie určite nie. Treba si uvedomiť, že Tatry v roku 2023 navštívilo takmer 4 milióny návštevníkov. Je iba otázkou času, či nebudeme stáť pred úvahou regulácie návštevnosti, ako je to napríklad v Benátkach. Mesto spustilo predaj vstupeniek pre jednodňových návštevníkov počas najrušnejších dní medzi 25. aprílom a 14. júlom. Ide o súčasť snahy obmedziť negatívne následky masového turizmu v talianskom meste. Benátky sú zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO a každoročne ich navštívi niekoľko miliónov ľudí. Porovnávať Vysoké Tatry s Benátkami sa môže zdať zavádzajúce. Princíp je však rovnaký; ochrana prírodného, či kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie.

V poslednom čase sa hovorí, že niektoré zvieratá sú vo Vysokých Tatrách premnožené. Je to podľa vás pravda?

Počty zvierat si príroda dokáže regulovať sama. Ak by sa TANAP rozprestieral iba v prírodnom prostredí, zvieratá by sme nevnímali ako obmedzujúci faktor. No na území TANAP-u sú aj historické osady, v ktorých bývajú ľudia, a tým treba vytvoriť primerané podmienky na život a dostačujúcu infraštruktúru. Sú tu aj hotely, ubytovacie zariadenia orientované na cestovný ruch s potrebným zázemím. Je preto prirodzené, že sa zvieratá v blízkosti ľudí objavujú častejšie.

Malý macko
Malý macko. Autor fotografie: Jozef Antol

Je to v poriadku?

Určite áno. Záujmy ľudí by sa mali v tomto prípade podriadiť parku a prírode. Tak ako sa obyvatelia veľkomesta musia prispôsobiť svojmu okoliu, musia to urobiť aj obyvatelia a návštevníci tatranských osád. Zvieratá z Tatier nemajú kam odísť a človek im neustále uberá z územia, v ktorom prirodzene žijú. Ľudia žijúci v národnom parku by sa nemali čudovať, ak im cez osadu či cestu prebehne vysoká zver a cez plot nakukne medveď. Všade na svete v prírodných rezerváciách a parkoch je to tak. Iba u nás sa na tomto území zhusťuje infraštruktúra.

V našom rozhovore ste sa dotkli aj témy psov v národnom parku. Budú sa zmierňovať doterajšie obmedzenia pre ich vstup?

Hlavným dôvodom, prečo sme návštevným poriadkom obmedzili pohyb psov v národnom parku, bol ten, že väčšina majiteľov štvornohých miláčikov sa už nevie zmestiť do kože. Správajú sa ku svojim psom s neprimeranou benevolenciou a psy majú pomaly väčšie práva ako voľne divo žijúce zvieratá, ale aj ako ľudia. Kedysi sme ich pohyb neobmedzovali, nebolo ich však v Tatrách toľko. Ale dnes vidíme psov na Lomnickom štíte, Gerlachu, Kriváni, plašia a naháňajú zver a je ich čoraz viac. Dokonca sa stratia a treba ich hľadať. Ročne sa môže nachádzať na území TANAP-u 25 000 až 30 000 psov. Potom sú tu psie exkrementy…

Čo je s nimi?

Hoci majitelia psov majú povinnosť vziať ich sebou, nerobia to. Ani by nemuseli. Stačilo by nechať psa doma. Povedzme si pravdu, kto by odnášal výkaly svojho psa v batohu z osemhodinovej túry do kontajnera niekde v tatranskej osade?! Okrem toho, že psie exkrementy môžu byť príčinou prenosu chorôb a parazitov na pôvodné zvieratá, znečisťujú vysokohorského prostredia cudzorodými látkami z priemyselne vyrábaných krmív. Dusík zo psích granúl sa nachádza nielen v psích exkrementoch, ale aj v moči, fosfor najmä v exkrementoch.

A pohľad na množstvo exkrementov popri turistických chodníkoch nemusí byť príjemný ostatným návštevníkom národného parku…

Presne. Odkontrolovať obrovské množstvo psov, ktoré sa pohybuje v národnom parku, nie je v silách strážcov TANAP-u. A škody sú evidentné. Nech majiteľ tvrdí čokoľvek, prirodzenou reakciou každého zdravého psa je prenasledovať a loviť zver. Vôdzkou nezabezpečený pes stopuje, vyráža za živočíchom, vyštekáva ho, prípadne na neho zaútočí. Preto obmedzenia.

Povedzte, čo vás na práci zoologičky najviac baví?

Odmala som mala rada zvieratá. Všetko, čo malo krídla, perie, srsť mi bolo blízke. A časom som si čoraz viac začala uvedomovať nevyhnutnosť, že niekto ich musí obhajovať. Hovoriť za ne. Musíme rešpektovať kolobeh v prírode, ale zároveň je našou povinnosťou urobiť všetko pre to, aby živočíchy vplyvom rôznych činností človeka nehynuli.

Toto vás motivovalo aj pri výbere povolania?

Určite. Preto som sa rozhodla pre štúdium prírodných vied, zamerala som sa na zoológiu a snažila som sa neustále, či som už pracovala doma alebo v zahraničí, naučiť sa o zvieratách čo najviac.

Zoologička TANAP-u Erika Feriancová
Zoologička TANAP-u Erika Feriancová. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Aký je váš bežný pracovný deň?

Každý je iný. Hoci by som rada uprednostnila prácu v teréne, pravda je taká, že veľa času presedím v kancelárii pri vypracovávaní rôznych stanovísk. Ide o vyjadrenia k úhynom živočíchov – na cestách, elektrických vedeniach, železniciach a podobne. Keďže sme v národnom parku, musíme o uhynutých zvieratách získať čo najviac informácií a zabezpečiť, aby sa takéto prípady neopakovali. Rokujeme s distribučnými spoločnosťami či správcami komunikácii, aby urobili príslušné opatrenia na predchádzanie úhynov. Vyjadrujeme sa tiež k rôznym chráneným druhom zvierat, k ich manažmentu, poskytujeme stanoviská k zásahom do bobrích hrádzí, ku škodám na hospodárskych zvieratách, venujeme sa najrôznejším projektom starostlivosti o chránené druhy, pripravujeme správy pre Európsku komisiu k monitoringom. A je toho ešte viac.

Pestrá práca…

Áno, to je. Ale najradšej som v teréne. Tam môžem využiť to, čo som sa naučila doma aj v zahraničí. Napríklad v Severnom Írsku na veterinárnej klinike. Získala som tam veľa užitočných poznatkov i prax v ošetrovaní živočíchov. Je dôležité vedieť, ako manipulovať a chrániť samu seba, pretože pazúry a zuby zvierat dokážu veľmi ublížiť. Už viac ako pätnásť rokov sa venujem aktivitám v orliarskej skupine a táto vášeň ma drží dodnes. V našej práci je dôležité nielen ovládať teóriu, ale oveľa dôležitejšie je naučiť sa správne vnímať prírodu.

A to by ste odporúčali aj záujemcom o prácu zoológa?

V TANAP-e pracujem už desiaty rok a z mojich skúsenosti zoologičky viem, že najlepšou praxou je príroda samotná, pozorovanie všetkého, čo sa v nej deje. Pri konkurze sme museli preukázať aj istý rozsah teoretických vedomostí nielen zo zoológie, ale napríklad aj o horopise Tatier.

Je súčasťou výberového konania aj preukazovanie fyzickej zdatnosti?

Keďže si naša práca vyžaduje, aby sme sa pohybovali v horskom teréne, od alpínskeho stupňa až po podhorie Vysokých Tatier, musíme byť fyzicky zdatní a vedieť napríklad aj dobre lyžovať. Lyže či snežnice sú v zimnom období našim najosvedčenejším prostriedkom na presun.

Ak by sme to mali zhrnúť, aké dlhy, už okrem spomínaného vysporiadania vlastníckych vzťahov v TANAP-e, máme ešte voči ochrane prírody?

Jednoznačne využívanie krajiny, či už ide o park alebo aj voľnú krajinu. Nemáme limity – návštevnosti, ekonomickej činnosti, rozvoja cestovného ruchu. Toto sú naše najväčšie problémy. Záujmy v národnom parku nie sú navzájom skĺbené, prepojené, nemáme v nich stanovené jasné pravidlá. A sme v situácii, keď tento dlh ide na úkor biodiverzity, rozmanitosti živočíšnych alebo rastlinných druhov a samotného životného prostredia.najviac.

Tatranský krásavec
Tatranský krásavec. Autor fotografie: Jozef Antol

Aké máte projekty, ktoré by mohol ešte viac napomôcť ochrane živočíchov v TANAP-e?

Veľmi dobré výsledky máme so sčítaním a telemetriou kamzíkov. Je to výborný projekt, ktorý nám poskytol veľa poznatkov o populácii kamzíka vrchovského tatranského. Mojim prianím je, aby sa po rokoch znovu urobila aj genetika kamzíčej populácie. Potrebujeme mať presné informácie o tom, či nedošlo k miešaniu tatranského a alpského kamzíka, či sa zachovala jeho génová jedinečnosť. Ide však o finančne veľmi nákladný projekt. V tomto roku budeme po prvýkrát robiť monitoring svišťov. Máme dosť ľudí, aby sa ho urobili skutočne kvalitne. Profesionálne. A rovnako sa budeme venovať aj sčítaniu hlucháňa hôrneho na celom území Tatier.

Čo by ste ako zoologička odkázali návštevníkom Vysokých Tatier?

Aby rešpektovali nastavené pravidlá. Pracovníci TANAP-u nie sú ich nepriatelia. Sú hlasmi prírody. A návštevníci parku by sa mali snažiť jej viac porozumieť a dobre mienené rady či odporúčania neodmietať a nevnímať ich negatívne. Tatry patria všetkým, ale predovšetkým tatranskej faune a flóre.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Štrbské pleso pred zajtrajším voľným dňom

Ako je na Štrbskom Plese pred zajtrajším voľným dňom

Pohoda, teplo, krátke tričká, veľa turistov. Aj takto možno zhrnúť dnešný deň na Štrbskom Plese. Ak plánujete v tomto stredisku stráviť zajtrajšie voľno, bude to dobrá voľba.

Pre Vysoké Tatry sa na zajtra predpovedá slnko, v stredisku by malo byť okolo 16 stupňov Celzia, deň ako stvorený na výlety, opaľovanie, oddych. Niečo o očakávanej atmosfére napovedá už aj dnešný deň. Návštevníci Štrbského Plesa zhodili vetrovky, nasúkali sa do kraťasov a užívajú si dobré počasie. Sneh cukrí už iba končiare hor, dolu v stredisku niet po ňom ani chýru. Aj pleso stratilo ľadovú pokrývku a prechádzka okolo neho sú plné pohody, ktorú sčerí iba občasný chladný vietor.

Hladinu plesa iba občas sčerí čerstvý vietor
Hladinu plesa iba občas sčerí čerstvý vietor. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Turistov je všade plno, horné parkovisko je beznádejne zaplnené. Tatry objavili aj školské skupiny a aj zahraniční návštevníci súdiac podľa zmesky jazykov, ktoré počuť naokolo. Na zajtra sa treba pripraviť na hustú dopravu, preto odporúčame radšej využiť železnicu. A nezabudnúť, že na väčšine chodníkov v Tatranskom národnom parku platí sezónna zimná uzávera.

Počasie teda zajtrajšku praje, no nie každá túra môže byť iba zaliata slnkom. Stredisko lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby vydalo aj na dnes varovanie 2. stupňa pred miernym lavínovým nebezpečenstvom s tendenciou jeho zvyšovania na zajtrajší voľný deň.  Pri oteplení môžu padať mokré, stredne veľké lavíny prakticky počas celého dňa, a to hlavne v polohách nad 1 800 metrov nadmorskej výšky.

Prechádzka okolo Štrbského plesa je čarovná
Prechádzka okolo Štrbského plesa je čarovná. Autor fotografie: Gabriela Kinčoková

Podľa lavínového spravodajstva, ktoré sa vydáva každý deň, je hlavným problémom mokrý sneh vo všetkých orientáciách. Lavíny sa môžu uvoľniť pri veľkom dodatočnom zaťažení, no na strmých svahoch sa očakáva aj výskyt spontánnych lavín, a to najmä dopoludnia. Dobre je vedieť, že so slnečným počasím nebezpečenstvo lavín stúpa.

Ak by ste mierili do Nízkych Tatier, tak tam hrozí malé lavínové nebezpečenstvo. Lavíny z mokrého snehu sa v horstve môžu ale vyskytnúť, no iba ojedinele, hlavne v poludňajších hodinách. 

Autor titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková

Aj v máji môže v horách prekvapiť zlé počasie

Oteplilo sa, ale zimná uzávera trvá

S prvými takmer letnými lúčmi slnka mnohí turisti strácajú zábrany a porušujú Návštevný poriadok Tatranského národného parku a jeho ochranného územia. Zimná sezónna uzávera platí ešte do konca mája.

Májové dni aj s ich voľnými termínmi lákajú turistov do Tatier. A hoci Horská záchranná služba aj teraz upozorňuje na nevyhnutnosť používania kompletnej zimnej výstroje najmä vo vyšších polohách našich hôr, návštevníci sú mnohokrát nepoučiteľní a vstupujú do terénu zle vystrojení a nepripravení.

Minulú sobotu záchranárov napríklad požiadali o pomoc turistky, ktoré uviazli po zídení z turistického chodníka v smere od Salatína na Malý Salatín v lestnom poraste.  Poľky neboli schopné vrátiť sa na hrebeň a pokračovať v túre. Museli zavolať záchranárov a označili svoju polohu. No príslušníci HZS ich na mieste nenašli. Ako sa ukázalo, turistkám sa podarilo zísť na lesnú cestu a pokračovať do doliny.

V ten istý deň na hrebeni Nízkych Tatier uviazla dvojica skialpinistov z Čiech, stratili sa v hustej hmle a nevideli ani tyčové značenie. Záchranárom poskytli súradnice, čo uľahčilo ich lokalizáciu a záchranu. Horskí záchranári ich odprevadili až na Chopok.

No nielen precenenie síl hrozí v tomto čase rekreačným športovcom v oblasti Tatier. Ale aj pokuty. V Tatranskom národnom parku platí návštevný poriadok, ktorý zakazuje pohyb turistom v rámci zimnej uzávery, ktorá ešte trvá do 31. mája.  Ich zoznam chodníkov, na ktoré je ešte stále zákaz vstupu, je súčasťou spomínaného návštevného poriadku. Posledným aprílovým dňom skončila uzávera iba pre turistický chodník v Juráňovej doline a v Mengusovskej doline – Symbolický cintorín pod Ostrvou.

Autor titulnej fotografie: archív HZS

Vrchol Baranca

Dni TANAP – dnes je posledný deň na prihlásenie

Náš najstarší, tohto roku sedemdesiatpäťročný, národný park bude mať svoje dni. Svoje pracoviská budú „tanapáci“ prezentovať už v tomto týždni v dňoch od 2. do 4. mája. Ich súčasťou sú aj vychádzky do prírody. Dnes je posledný deň na rezerváciu miesta v nich.

Jubileum Tatranského národného parku je impulzom pre jeho správu sídliacu v Tatranskej Lomnici, aby ho predstavili širokej verejnosti. Dni TANAP-u sa uskutočnia tento týždeň od 2. do 4. mája a ich cieľom je poukázanie na rozmanitosť a výnimočnosť tatranskej prírody a ukážky činnosti, ktorou sa „tanapáci“ zaoberajú na svojich pracoviskách a v teréne.

Tatranský národný park
Tatranský národný park. Autor fotografie: archív Správy TANAP-u

Národný park sa rozprestiera na území piatich okresov od Oravy cez Liptov až po Spiš a aj preto miestom konania dní bude viacero lokalít. Prvá časť bude určená školskej mládeži, konkrétne žiakom oravských škôl, na ktorých v závere týždňa čaká osem zastavení, v rámci ktorých sa bude hovoriť najmä o ochrane prírody. Dospelí si k Kultúrnom dome v Zuberci vo štvrtok vypočujú rôzne prezentácie ľudí pracujúcich v národnom parku v jeho oravskej časti a spoločne so strážcom prírody odsledujú viaceré fotopasce.

V prvú májovú sobotu sa podujatie presťahuje do Vysokých Tatier a na Liptov. V pláne sú vychádzky so sprievodcami a výkladom. Záujemcovia si prehliadnu aj pracoviská ako Expozícia tatranskej prírody, Stredisko starostlivosti o genofond rýb či Stredisko starostlivosti o genofond drevín, ale dostanú aj informácie o starostlivosti o turistické chodníky či o tom, ako bobor pretvára krajinu. Miesto na vychádzku si treba vopred zarezervovať, dnes je na to posledný deň.

Autor titulnej fotografie: Štefan Peterka

Noc pod Gerlachom má svoje čaro, spojte ju s túrou

Noc pod Gerlachom má svoje čaro, spojte ju s túrou

Na Velické pleso sa dá ísť viacerými cestami. My sme sa vybrali z Tatranskej Polianky, buď sa sem doveziete tatranskou železnicou alebo autom. Zvolili sme si druhú možnosť a zaparkovali na parkovisku v obci, dokonca bezplatne.

Je polovica apríla, von je príjemne teplo, vyrážame len v tričkách, aj keď je jasné, že počasie sa môže kedykoľvek zmeniť. Ideme po asfaltke po zelenej značke, k plesu by nám to malo trvať asi dve hodiny, nálada je výborná. Cestou stretávame veľa turistov, ale aj cyklistov a rodiny s deťmi, dokonca i s kočíkmi. Áno, k Velickému plesu sa pokojne môžete vybrať aj s malým dieťaťom v kočíku.

Na chvíľu sme zišli z asfaltovej cesty, ideme lesom. Tesne pod rozcestníkom na Velickej poľane vychádzame spomedzi stromov, k cieľu cesty to máme už len 15 minút. To je ten správny čas dať si niečo dobré. Dopĺňame chýbajúcu energiu a dávame si tyčinky Corny Protein, každý podľa svojej chuti. Betka si zobrala kokosovú, Ľudo mango, Veronika čokoládovú, Gabika neváhala a siahla po jej obľúbenej príchuti slaný karamel. Ktorá je tá vaša naj?

Rázcestie na Velickom moste. Foto: Ľudovít Andok.
Rázcestie na Velickom moste. Foto: Ľudovít Andok.

Dostali sme sa vyššie, okolitú krajinu máme ako na dlani, objavujú sa prvé stopy snehu. Postupne sme si obliekli všetky vrstvy oblečenia, ktoré nesieme so sebou. Pri Velickom plese je snehu ešte celkom dosť. Kúsok od jeho brehu je známy horský hotel Sliezsky dom, v ktorom budeme nocovať. Asi polovica vodnej hladiny plesa je ešte pokrytá ľadom, ale vyzerá, že už sa pomaly topí. Užívame si nádherné výhľady na okolitú scenériu Tatier.

Nad jazerom sa nachádza neveľká moréna, čiže skalná sutina, balvany a bloky nanesené ľadovcom. Zaujímavou je aj skutočnosť, že sa tu počas svojej návštevy Slovenska zastavil v roku 1995 pápež Ján Pavol II. Okolo plesa vedie turistický chodník po zelenej značke zo Sliezskeho domu na Poľský hrebeň. Z Velickej doliny zas výstupová cesta na Gerlachovský štít. Na náš najvyšší vrch sa dá ísť len s horským vodcom a až po skončení zimnej uzávery.

Podvečer pri Velickom plese, v pozadí je Sliezsky dom. Foto: Ľudovít Andok.
Podvečer pri Velickom plese, v pozadí je Sliezsky dom. Foto: Ľudovít Andok.

My sme zostali na noc pri Velickom plese. Večer, tesne pred zotmením, sme si užili doslova magickú atmosféru Vysokých Tatier. Zážitok, ktorému sa máločo vyrovná. Na druhý deň sme šli späť po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca, potom vlakom k autu do Tatranskej Polianky, ale to už je iný príbeh.

Autor titulnej fotografie: Ľudovít Andok.

Kežmarský hrad navštevujú aj lovci duchov

Tento hrad pod Tatrami navštevujú aj lovci duchov

Príbehy a legendy patria asi ku všetkým zámkom a hradom, výnimkou nie je ani ten Kežmarský. Žilo sa tu stovky rokov, stalo sa tu veľa vecí, niektoré z nich tu možno zostali dodnes.

Čierna pani s kľúčmi, zamurovaná Beata Laska, poklady ukryté v tajných chodbách a ďalšie príbehy majú vraj presah až do dnešných dní. Svedčia o tom skúsenosti zamestnancov i návštevníkov hradu stojaceho v centre mesta, do ktorého chotára patrila v minulosti aj časť Vysokých Tatier.

Viacerí upozornili na kroky, ktoré počuli vo vnútri alebo na vonkajších balkónoch, ale nikoho nevideli. Iní návštevníci vraj natočili na mobil postavu na balkóne, ktorá vyzerala trochu ako opar. Jedni ju videli, iní nie. „Niečo na tom musí byť. Napríklad vstupná veža je miestom, ktorému sa mačky a psy zámerne vyhýbajú alebo vrčia,“ prezradila riaditeľka Múzea v Kežmarku Erika Cintulová.

Hrad navštívili aj lovci duchov, ktorí tvrdia, že na svojich prístrojoch zachytili postavy a hlasy, ktoré sa nedajú len tak vysvetliť. Medzi takéto javy patrí aj spustenie alarmu bez akejkoľvek príčiny v čase ich návštevy hradu.

Pohľad z veže na Kežmarský hrad a jeho nádvorie. Foto: autor.
Pohľad z veže na Kežmarský hrad a jeho nádvorie. Foto: autor.

Rozprávky i Krvavé dejiny
Počas roka majú na hrade bohatý program. Konajú sa tu úspešné podujatia, na Veľký piatok 29. marca je naplánovaná Krížová cesta na nádvorí, ktorú každý rok navštívia stovky ľudí. Na začiatku júna pri príležitosti MDD tu hrajú rozprávky, je to tiež veľmi obľúbená akcia. Expozície sa zmenia na rozprávkové kráľovstvo, každá miestnosť je iná, sú tu postavy, ktoré sprevádzajú návštevníkov.

„Snažíme sa prilákať rôzne vekové kategórie. Nie všetci návštevníci inklinujú k histórii, pre nich organizujeme večerné divadelné predstavenia, ktoré sa volajú Krvavé dejiny. Toto leto sa budú konať od 10. do 13. júla v noci, bude to už 20. ročník. Je to spracovanie historického príbehu do divadelnej podoby prístupné pre divákov od 15 rokov,“ vysvetlila Erika Cintulová.

Akcií, ktoré organizujú na Kežmarskom hrade od jari do Vianoc je naozaj dosť. Snažia sa pokračovať v tom, čo sa osvedčilo a po čom je dopyt, ale zároveň byť aj inovatívni. V pláne majú napríklad zrekonštruovať pivničné priestory pod severozápadným traktom hradu. Vzniknúť by tu mohol priestor, kde by si ľudia mohli pomocou moderných technológií pozrieť ako sa staval hrad alebo čo všetko sa tu v minulosti dialo. Problémom je však veľká vlhkosť v podzemných chodbách, ktorú treba vyriešiť.

Historická lekáreň patrí k najzaujímavejším miestam hradu. Foto: autor.
Historická lekáreň patrí k najzaujímavejším miestam hradu. Foto: autor.

Otvorené je aj v pondelok
Múzeá zvyknú mať v tento deň zatvorené, ale do Kežmarského hradu sa v letnej sezóne dostanete. „Máme otvorené od pondelka do nedele. Všimli sme si, že keď bolo v pondelok zlé počasie, chodili k nám turisti a pred bránou sa otáčali. Je to tak, že keď je pekne, tak idú na túru do Tatier, ale keď napríklad prší, tak si chcú pozrieť nejaké pamiatky a atrakcie v meste. Sú aj takí, ktorí tu boli a prišli znova. Preto sme si povedali, že otvoríme aj v pondelok,“ doplnila riaditeľka Múzea v Kežmarku.

Kežmarský hrad sa prvýkrát spomína v roku 1463, vlastnili ho viacerí majitelia. Najznámejšia z nich je rodina Thököly, ktorá tu bola takmer sto rokov. Dnešné expozície majú nielen regionálny, ale často celoslovenský charakter, napríklad Cechy a remeslá. Ďalšie expozície mapujú vývoj Kežmarku od najstarších čias do polovice 20. storočia. Viaceré sú výnimočné, napríklad tá, ktorá je venovaná nášmu prvému röntgenológovi Vojtechovi Alexandrovi. Dá sa tu vidieť jediný zachovaný röntgenový prístroj, čo je unikát. Nikde v okolitých štátoch, ani v Nemecku, takéto niečo nie je.

Dohromady majú v hrade približne 25-tisíc zbierkových predmetov. Nie všetky z nich sú vystavené, mnohé sú uložené v depozitoch.

Zachovaný röntgenový prístroj je unikátny nielen na Slovensku. Foto: autor.
Zachovaný röntgenový prístroj je unikátny nielen na Slovensku. Foto: autor.

Autor titulnej fotokoláže: Jaroslav Kizek.