Cart is empty 
Tatry sú pre botanika výzvou. Ešte doteraz nie sú úplne preskúmané a to neustále motivuje. Nedajú sa obsiahnuť za jeden život, ale stojí za to neustále sa o to pokúšať. Aj o tom je náš rozhovor s botaničkou Správy Tatranského národného parku Katarínou Žlkovanovou.
Pod profesiou botaničky si bežný človek predstaví niekoho, kto sa stará o arboretá či menšie botanické záhrady. Prečo potrebuje mať botaničku aj Tatranský národný park?
V národnom parku je potrebné poznať a starať sa o všetky zložky prírody, teda aj rastliny a biotopy. A na to je potrebný botanik.
Buďme konkrétnejší. Čím je flóra Tatier významná?
Na Slovensku nemáme až tak veľa pohorí, ktoré sa rozprestierajú v podobnej nadmorskej výške ako Tatry. Na ich teritóriu sú zástupcovia rastlín, ktoré sa inde v našej krajine nevyskytujú. Týka sa to hlavne vysokohorskej vegetácie. Tatry sú zaujímavé aj tým, že sú veľmi členité, čiže aj spektrum rastlín a biotopov je veľmi pestré. Iné druhy sú na vápencoch, iné na silikátoch. Zastúpenie jednotlivých druhou i spoločenstiev sa mení aj so stúpajúcou nadmorskou výškou, množstvom dostupnej vlahy, orientáciou a sklonom svahu, či lokalizáciou územia v rámci doliny. Naozaj je to veľmi rôznorodé.
Preto by sa mali tie rastliny a biotopy chrániť?
Áno, v mnohých prípadoch ide o raritný výskyt, a to nielen v Tatrách, ale aj vôbec v Karpatoch, či v celosvetovom meradle. Mnohé z nich patria medzi endemity Tatier, takže práve u nás majú jediné lokality svojho výskytu. Okrem toho Tatry sú špecifické aj tým, že sú výrazne výškovo členené a takisto členené podľa podložia či expozície. Máme tu mokrade, rašeliniská, rôzne typy lesov, kosodrevinu až alpínske lúky a skalné steny sutiny. Ide teda o širokú paletu biotopov a na nich viazaných rastlín.
Poučte nás, ktoré zo zástupcov tatranskej flóry, sú mimoriadne vzácne?
Najskôr trochu štatistiky. Na území Tatier je popísaných takmer 1 650 druhov a variet siníc a rias, 1 200 druhov lišajníkov, viac ako 720 druhov machov a pečeňoviek a 1 400 druhov cievnatých rastlín. Ak mám byť konkrétnejšia, tak viacero v nich má na tomto území jediné miesto výskytu na Slovensku, prípadne v celých Západných Karpatoch. Už z ich názvu je zrejmá ich spätosť s týmto pohorím, ostropysk poľný tatranský, očianka tatranská, zvonček tatranský, iskerník vysokotatranský, kostrava tatranská, voskovka holá tatranská, lyžičník tatranský, mak tatranský, pakrálik alpínsky tatranský.
Je to všetko?
Kdeže! Zachovalo sa tu aj množstvo rastlín, z nich niektoré sú na súčasnej južnej hranici svojho areálu. K pozostatkom rastlinstva z ľadových dôb sa na území Tatier vyskytujú medvedík alpínsky, ostrica čiernohnedá, sitina gaštanovohnedá, sitina trojplevová, ostrička myšia, dryádka osemlupienková, lomikameň protistojnolistý či iskerník ľadovcový.
Zrejme ešte nie sme na konci vyratúvania.
Nie, ešte nie. A to hovoríme iba o tých najvzácnejších. K nim patria aj rastliny, ktoré sa v Tatrách vyskytujú na jednej alebo iba pár lokalitách. Napríklad trávnička alpínska, ostrica černastá, skalokráska pyrenejská či poniklec jarný. Naozaj sa tu nedá vymenovať všetko. A to sme sa ešte nedostali k niektorým zástupcom lišajníkov a machorastov. No platí tiež, že čo je vzácne v Tatrách pre botanika, nemusí byť aj pre návštevníkov, lebo mnohé z rastlín nemusia kvitnúť, alebo kvitnú iba krátko a v prírode ich turista ani neobjaví.
Čo vás na práci botaničky v tomto prostredí najviac baví, čo je na nej výnimočné?
Tatry sú pre botanika výzvou. Doteraz nie sú stopercentne preskúmané. Stále sa dá nájsť niečo nové, alebo známy druh na inom mieste, kde sa predtým nevyskytoval, alebo o tom nebola informácia. Nie sú ako botanická záhrada, kde rastliny, obrazne povedané, rastú na záhonoch. Stále sa tu niečo mení, ešte stále sa dajú objaviť miesta, ktoré neboli doposiaľ prebádané.
Ako botanička v TANAP-e pracujete už trinásť rokov. Máte za sebou objav tohto druhu?
Áno, ale ide o druhy rastlín, ktoré sú zaujímavejšie pre botanika, menej pre bežných ľudí. Napríklad z hľadiska výskytu. O nejakej rastline vieme, že sa vyskytuje na niekoľkých nám známych lokalitách, a zrazu objavíme ďalšiu. Človek to nečaká a stane sa to pri bežnom mapovaní lokality, že nájde niečo výnimočné. To sa mi stalo. Je to radosť.
Skúmate potom, prečo sa tam ten druh zjavil?
On sa nezjavil. Má tam vhodné podmienky a jednoducho tam rastie. A možno prírodovedci, ktorí tam bádali pred nami, tam neboli v tom správnom čase a tie druhy prehliadli.
Napríklad?
Zadokumentovali sme pod Hrebienkom na rašelinisku novú lokalitu výskytu blatnice močiarnej. Táto rastlinka má v Tatrách málo lokalít, takže to bol naozaj významný objav. Alebo sklenobyľ bezlistá, to je bezchlorofylová orchidea, ktorá nekvitne každý rok, niekedy iba raz za desať rokov. Keď ju v lese zbadáte, je to velikánske zadosťučinenie. Prísť v správny čas na správne miesto a pritom vedieť, čo hľadať, chce aj kus šťastia. Ale aj pozornosti a vedomostí, aby človek neprešiel okolo bez toho, aby si uvedomil, že má pred sebou niečo zaujímavé.
Aké veľké územie vám spadá do starostlivosti?
Okrem Tatranského národného parku máme v starostlivosti aj kompetenčné územie, ktoré zahŕňa časti okresov Poprad, Liptovský Mikuláš, Ružomberok, Tvrdošín, Kežmarok a Dolný Kubín. Aj tu sa nachádzajú viaceré chránené územia, rezervácie alebo územia európskeho významu. Nie sú súčasťou národného parku, ale sú z rôznych dôvodov vzácne. Mapujeme ich a z hľadiska botaniky riešime starostlivosť aj o tieto územia v podhorí Tatier, teda mimo vlastného územia národného parku.
Čo je vo vašej práci najdôležitejšie?
Nedá sa urobiť rebríček toho druhu. Prácu botanika by som rozdelila na viacero oblastí. Tá prvá zaberá najviac času. Ide o vyjadrenia pre potreby rozhodovania orgánov štátnej správy, ak sa ich činnosť dotýka území, ktoré sú z rôznych dôvodov chránené alebo sa tu vyskytujú vzácne druhy rastlín či biotopov. Ide o to, aby sa tam neplánovalo niečo, čo by výskyt vzácnych zástupcov flóry poškodilo či zničilo. My musíme v stanoviskách jednoznačne formulovať, čo je na týchto územiach vzácne, v akom rozsahu a stanoviť najvhodnejší spôsob využívania územia tak, aby plánovaný rozvoj bol v čo najväčšej miere v súlade s prírodou.
Spomínali ste, že sa venujete aj územiam európskeho významu.
Áno, to je z môjho pohľadu druhá dôležitá oblasť, ktorej sa musíme venovať. Časť území, ktoré máme v starostlivosti, sú zaradené do európskej siete chránených území, takzvaná NATURA 2000, ktorá bola vyhlásená na ochranu a zachovanie druhov a biotopov európskeho významu. V pravidelných intervaloch ich chodíme mapovať, hodnotíme stav druhov a biotopov, vyhotovujeme zápisy a venujeme sa aj trendom a aktivitám, ktoré môžu takúto lokalitu ovplyvniť.
Čo sa z takéhoto monitorovania dá vyčítať?
Jednoducho, kam tieto lokality smerujú. Aj z hľadiska zmeny klímy, hospodárskeho využívania územia, či ďalších ľudských aktivít, ako napríklad rozvoj cestovného ruchu. V týchto územiach vykonávame ak je to potrebné aj aktívnu starostlivosť, teda opatrenia, aby sa nezhoršoval stav predmetov ochrany, ale aby tento stav ostal zachovaný, prípadne sa ešte zlepšoval. Monitoring je potrebný aj na odkontrolovanie efektivity vykovaných zásahov. Okrem týchto území sa pravidelne mapuje aj sieť monitorovacích lokalít pre jednotlivé druhy a biotopy európskeho významu a výsledky tohto monitoringu sú potom súčasťou reportingu pre Európsku komisiu.
A tretia oblasť vašej práce ?
Je to praktická starostlivosť o zverené územie. Ide o naplánované aktivity, ktoré smerujú k zachovaniu alebo zlepšovaniu stavu biotopov. Napríklad kosenie, odstraňovanie náletových drevín, inváznych či nepôvodných druhov rastlín a podobne. Spolupracujeme pritom s majiteľmi pozemkov, štátnymi i samosprávnymi inštitúciami.
Tvoríte aj podklady pre sumáre informácií pre turistický ruch?
Áno, stáva sa že nás o to požiadajú vlastníci pozemkov, ak chcú vytvoriť napríklad náučný chodník. Poskytneme im informácie o území z hľadiska vzácnosti flóry. V prípade informačných tabúľ pre národný park to robíme automaticky. Niekedy nás požiadajú tvorcovia náučných chodníkov iba o kontrolu podkladov. Aj pri tom spolupracujeme.
Čo vás na vašej práci najviac teší? Kedy vám poskytne najviac zadosťučinenia?
Teší ma, že ide o prácu, ktorá je pestrá. Strieda sa kancelária s terénom, nie je stereotypná, ale dynamická.
Konkrétnejšie, čo vás na nej potešilo za ostatné mesiace?
V Tatrách sme potvrdili rododendron. Nie je to síce pôvodný tatranský druh, ale vec histórie. Niekedy na konci 19. storočia ich doviezli a vysádzali na naše územie členovia Uhorského karpatského spolku. Iniciátori tohto nákupu chceli, aby sa Tatry fialoveli ako Alpy. Stálo ich to obrovské úsilie, dovoz, vysádzanie, pestovanie. Ale rododendrony sa neujali. Jednoducho, nepatria tu, neprežili. No minimálne jeden kríček tu stále prežíva, zakrpatený, na asi metri štvorcovom. Že stále žije, vďačí miestu v lavínovom žľabe, kde ho pred desiatkami rokov zasadili. Lavíny sa starajú o to, aby mu zlikvidovali všetkých konkurentov. Už pre to úsilie a pre dejiny, ktoré má za sebou, je pre nás vzácny, hoci v Tatrách nie je pôvodný.
Spomínali sme pozitívne veci. A čo vás ako botaničku v Tatrách najviac hnevá?
To, že ľudia akoby mali pocit, že môžu ísť všade. Ako spoločnosť sme veľmi rozpínaví, máme potrebu obsadiť všetok priestor, no mnohokrát je to na úkor prírody, ktorá sa nevie brániť.
Bežný človek má niekedy problém obsiahnuť svoju záhradku. Vy máte v starostlivosti nepomerne väčšie územie. Ako si organizujete svoju prácu?
Väčšinou si na začiatku vegetačnej sezóny naplánujeme, čo všetko máme v priebehu roka urobiť. Je to taký prvý nástrel, čo chceme v jednotlivých mesiacoch obsiahnuť, aké lokality zmonitorovať a čo by sa na nich malo urobiť v rámci praktickej starostlivosti. Pravda, nie vždy sa tieto plány podarí na sto percent splniť, lebo počas vegetačnej sezóny pribúdajú ďalšie úlohy súvisiace so žiadosťami štátnej správy, keďže sa ako odborná organizácia potrebujeme vyjadriť k rôznym projektom. A k tomu musíme z terénu získať podklady. Toto má prednosť. Čo nestihneme z plánov zrealizovať, presunieme do ďalšieho roku.
Do toho príde aj počasie…
Áno. Pracujeme v teréne, často treba zmene počasia prispôsobiť denné plány. Ale na to sme si už zvykli.
Napriek tomu, dá sa u vás naplánovať bežný pracovný deň?
Dá sa. Do každého dňa idem s presnou predstavou, čo mám robiť. No ak hlásia napríklad popoludní búrky, nebudem sa do terénu vyberať na celý deň, ale preplánujem si prácu na podhorie, kde sa človek autom dostane rýchlejšie a skôr dokáže robotu urobiť. Ak je stabilné počasie, chodí sa do vyšších polôh, na ktoré človek potrebuje viac času, aby sa tam dostal, pracoval a vrátil sa.
Máte svoju srdcovku? Rastlinu, či lokalitu, ktorá je vám z rôznych dôvodov blízka?
U mňa je to vápencová časť Tatier, ktorá je veľmi bohatá na rastlinstvo. A rastlina? Asi prekvapím, lebo ostatným sa nemusí javiť ako krásna. Ide o horec ľadový s maslovo žltými kvetmi, ktorých korunné lupienky majú fialkovo tmavé obrúbenie. Má pre mňa osobité čaro, pripadá mi veľmi krehký, hodný ochrany. Rastlinka rastie na hodne exponovaných lokalitách, vrcholoch štítov, v sedlách, vo vysokých nadmorských výškach, často sama, prichytená v skalách, pripadá mi veľmi zraniteľná.
Je to jediný dôvod?
Tento horec mám rada asi aj preto, lebo ma upútal takmer vzápätí, ako som nastúpila do TANAP-u. Asi preto medzi nami preskočilo niečo, čo ani sama neviem definovať. Keď ho vidím na novej lokalite, poviem si, paráda, aj tu rastie.
Podarilo sa vám počas vášho pôsobenia v národnom parku podieľať sa na nejakom významnom projekte, ktorý presahoval TANAP, či bol z iných dôvodov významný a užitočný?
Bola som pri budovaní siete Natura 2000, ktorá doplnila už existujúcu sieť chránených území so vzácnymi biotopmi či rastlinami. Momentálne spracovávame programy starostlivosti práve pre tieto územia. Keď sa podarí zabezpečiť právnu ochranu a naplánovať správnu starostlivosť o nejaké územie a druhy, ktoré si to zaslúžia, je to veľké zadosťučinenie. Aj preto ma táto práca baví, že sa zúčastňujem na niečom, čo sa zachová pre budúce generácie.
Prečo ste sa zamestnali v národnom parku? Aký bol váš motív?
Možno to znie ako klišé, ale ja som naozaj odmalička túžila pracovať v národnom parku. Asi ma motivovali rodičia, lebo obaja v národnom parku robili. Nie síce v TANAP-e, ale čo si pamätám, stále sme chodili do prírody. Mama bola tiež botanička a brávala ma so sebou mapovať terén. Takže som o inej práci ani neuvažovala.
Tatranský národný park je prvým vašim pôsobiskom?
Nie. Predtým som pracovala v Pieninskom národnom parku. Potom, keď padla kalamita v roku 2004, sme sa z rodinných dôvodov presťahovali. V mojom prípade nasledovali materské a od roku 2011 som nastúpila na Správu TANAP-u v Tatranskej Lomnici.
Ste spokojná s týmto rozhodnutím?
Už som spomínala, že Tatry sú výzva. S Pieninami sa nedajú porovnať, tento park je rozlohou omnoho menší, hoci je tiež čarovný a krásny. No v Tatrách je človeku k dispozícii množstvo nových tém a objavov, čo provokuje k štúdiu, vzdelávaniu. Tatry poskytujú takú silu inšpirácie z hľadiska botaniky, ktorá sa nedá ani za jeden ľudský život obsiahnuť.
Návštevníkov Tatier pribúda, častejšie dochádza aj k devastácii prírody. Ako by sa mali správať?
Prajem si, aby boli disciplinovaní. Ak máme turistické trasy nejako určené a značené, nie je to iba tak. Vyhýbajú sa územiam, kde je niečo vzácne. Preto by sa mali turisti značenia držať. Lebo niekedy náhodne, niekedy z nevedomosti by masový pohyb ľudí mohol poškodiť lokality hodné ochrany. Náhodný turista, ktorý sa nevenuje botanike, aj tak neocení vzácne lokality, lebo spravidla si všíma predovšetkým to, čo je zakvitnuté a hrá farbami.
Čo vás na správaní turistov hnevá a čo teší?
Hnevá ma, že ľudia potrebujú robiť fotky zo všetkých možných uhlov a niekedy šliapnu tam, kde by nemali. Alebo zbytočne vyšliapavajú skratky, ktoré sú zbytočné, lebo kamene na chodníkoch sú ukladané tak, aby to bolo pre turistu pohodlné a s dobrými výhľadmi do okolia. A teší ma, že sa podarilo niektoré chodníky aj presmerovať práve pre výskyt niečoho vzácneho, čo sme objavili.
Viete si predstaviť ideálny stav starostlivosti o flóru národného parku? Čo by ste k tomu potrebovali?
Otočím to. Chcela by som, aby som mohla byť v teréne viac, ako momentálne som. Väčšina ľudí si asi myslí, že je to tak, ale pravda je taká, že klasická kancelárska robota za počítačom nám, botanikom, zaberá asi 90 percent času a na terén ostáva desať. Keď si občas čítam zborníky odborných prác, ktoré nám zanechali predchodcovia, žasnem, čo všetko sa im podarilo opísať vo vedeckých prácach a článkoch. Čo dokázali bez techniky skúmať, čomu sa venovať a čo všetko nám zanechať. Majú môj obdiv. S našimi vymoženosťami robíme menej, ako oni zvládli v minulosti. A je to mnohokrát práve pre administratívnu zaťaženosť.
Tých desať percent, to je prekvapenie!
A väčšina ľudí, ktorá príde k nám na pracovný pohovor, je prekvapená tiež. Ale takáto je prax. Hoci za počítačom aj vyhodnocujeme monitoring, robíme na projektoch, vypracovávame plány na ochranu lokalít, čo je tiež odborná a tvorivá práca, ale terén je terén. No a potom by som si priala, aby sme mali neobmedzené množstvo peňazí, aby sa všetky programy starostlivosti o chránené územia a ohrozené druhy mohli zrealizovať. Teraz si musíme stanovovať priority, ktoré lokality vyžadujú starostlivosť už teraz, a ktoré vydržia ešte rok. Financie a ľudia sú aj v našej práci najdôležitejšie.
Máte aj vy červené zoznamy rastlín a biotopov, ktoré sú na pokraji svojej existencie?
Máme. Aj podľa takéhoto zoznamu si organizujeme prácu a starostlivosť o takéto rastliny a biotopy musí byť bezpodmienečne vykonateľná. Spomeniem napríklad Hozelské slaniská. Tamojšia minerálna voda silne zasoľuje okolitú pôdu a rastie tam slanomilná vegetácia. Taká, ako pri mori – barička prímorská, sivuľka prímorská a iné rastliny. Takých území je veľmi málo a mali by sme si vážiť, že ich máme na severe Slovenska.
Expozícia tatranskej prírody v botanickej záhrade v Tatranskej Lomnici je určite zaujímavým prvkom v prezentácii tatranskej flóry. Ako vznikol nápad vytvoriť ju? A s akým cieľom?
Odborne sa jej nevenujem, máme tam tím ľudí, ktorí sa o ňu starajú, takže iba stručne. Vznikla preto, aby sa zachovali rastliny, ktoré sú pre Tatry typické, aby sa zhromaždili na jednom mieste a poskytli návštevníkovi prehľad o tom, čo vzácne v pohorí rastie. Napomáha aj zachovaniu genofondu tatranských rastlín. Semienka rastlín, ktoré sa tam pestujú, boli pozbierané vo vysokých nadmorských výškach Tatier. Záhrada teda umožňuje aj ľuďom, ktorí nemajú možnosť vyjsť do alpínskeho prostredia, vidieť, čo tam rastie. Je tam veľa druhov rastlín hodných obdivu.
Kedy je v botanickej záhrade najkrajšie?
Keď väčšina rastlín kvitne, teda v máji, júni. Ale prehliadka stojí za to aj v iných mesiacoch. Najmä deti sa tu môžu vyšantiť a popri tom sa niečo užitočné dozvedia.
Ponúkajú sa tu rastliny aj na predaj. Prečo tento komerčný krok?
Predávajú sa prebytky sadeničiek. Predaj sa zaviedol aj preto, aby ľudia nezbierali rastliny v prírode, ale mohli si ich legálne kúpiť. Je dosť príkladov, že uvedomelejší návštevníci Tatier to využívajú a nechajú si aj poradiť, ako rastlinku pestovať. Lebo nie každá znesie akékoľvek prostredie.
Čo máte momentálne na pracovnom stole?
Z prioritných úloh je to mapovanie trvalo monitorovacích lokalít. To sa nám darí, leto bolo vhodné na túto prácu. Všetky lokality, ktoré bolo treba prejsť, sme aj prešli. No a potom, keďže máme spracovať deväť programov starostlivosti o územia európskeho významu, budeme v týchto dňoch v teréne viac, následne urobíme mapu biotopov a stavu území. Verím, že do konca septembra sa nám podarí túto prácu zavŕšiť. Teší ma, že v tomto roku sa nám už podarilo zlikvidovať invázne rastliny a na jeseň nás čaká praktická starostlivosť na vybraných lokalitách. Robí sa takto neskôr, aby sa jednotlivým druhom rastlín podarilo vysemeniť a bolo zachované klíčenie na budúci rok.
Možno niekoho náš rozhovor inšpiroval. Čo má urobiť záujemca, ak by sa chcel stať botanikom v národnom parku?
Botaniku je možné študovať na viacerých vysokých školách u nás, ale aj na lesníckej vysokej škole, ktorú mám za sebou ja. Je to príbuzné. Ak človek zistí, že je to presne to, čo ho baví, tak potom to chce doplniť si teóriu aj na rôznych floristických kurzoch či akciách, ktoré sa venujú záujemcom o botaniku. Štúdia a samovzdelávania v našom odbore nikdy nie je dosť.
A kondícia?
Aj tá je potrebná. Najlepšie, ak sa získava pobytom v prírode. V zamestnaní, ktoré vykonávam ja, musíme navštevovať aj lokality, kam je problém bežne sa dostať. Zídu sa aj skúsenosti z lezenia. Treba nadobudnúť zručnosti, ktoré umožnia po horách pohybovať sa bezpečne. Akýkoľvek šport spojený s horami, je to, čo neskôr botanikovi uľahčí prácu.
Ktoré vlastnosti by mal záujemca o botaniku mať?
Mal by byť trpezlivý, alebo naučiť sa trpezlivosti. U nás nevidno výsledky práce ihneď, ale až po čase. A potom, nesmie byť takýto človek povrchný. Terén sa nemôže iba tak prebehnúť, vyžaduje sa systematické sústredenie, lebo rastliny sú mnohokrát nenápadné, nemusia byť na prvý pohľad viditeľné, treba sa vedieť zdržať a riadne lokalitu preskúmať a zaznamenať všetko na nej. A to chce hodnú dávku svedomitosti.
Kde najradšej relaxujete?
Nečudujte sa, v prírode. Kde inde? No pristihnem sa, že som profesionálne deformovaná. Keď idem po lúke či po lese kdekoľvek, ihneď mi naskakujú druhy rastlín a podvedome si ich zaradzujem do biotopov a skúmam, či dobre fungujú. Takže žiadne kaviarne! Ale veľmi rada čítam. A keď ideme na dovolenku, v rodine si radšej volíme takú lenivú. Žiadne vibramy, iba žabky.
Autor titulnej fotografie: Viera Legerská
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
