Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu.

Kežmarské Žľaby sú najmenšou osadou Vysokých Tatier

Osada, ktorá je dnes známa najmä ako východisko túr do Doliny Zeleného plesa a tiež ako centrum pre vzdelávanie a rekreáciu odborárov školstva a vedy, je najmenšou v našich veľhorách. Budovali ju ako turistickú základňu, no v konkurencii ostatných tatranských stredísk jej význam nedosiahol takú úroveň, ako si jej zakladatelia naplánovali.

 

Napriek tomu je príbeh Kežmarských Žľabov zaujímavý. Nachádza sa na Ceste slobody medzi Tatranskými Matliarmi a Tatranskou Kotlinou. Osadu obklopuje les, turistickí sprievodcovia ju najčastejšie spomínajú v súvislosti s Dolinou Bielej vody. Je situovaná v dolnej časti tejto doliny a spomínať sa začala od roku 1885, keď tu vyrástla kežmarská mestská horáreň. Príležitostne poskytovala aj ubytovanie pre turistov.

Oblasť vtedy patrila Kežmarku, preto ten prívlastok. A Žľaby v jej názve sa spájajú s dopravou vody, ktorá kedysi  tiekla po žľaboch k salašu a pastierom mestských stád. Až v roku 1947 sa osada stala súčasťou mesta Vysoké Tatry.

 

Ale to sme pár desaťroční predbehli. Názov Kežmarské Žľaby miestni poznali oveľa skôr, ako sa tu začala formovať osada.Viedol tade starý pašerácky chodník a rozsiahlu poľanu mesto využívalo ako pastiereň s napájadlami pre dobytok. Tatranský nadšenec Oto Jalčovik uvádza, že oproti horárni o tri roky neskôr postavili na podnet advokátov Ferdinanda Cserépiho, Pavla Kélera a Kežmarského streleckého spolku turistický hostinec. Návštevníci tejto časti Tatier si ho obľúbili, najmä v rokoch pred prvou svetovou vojnou sem prichádzali z Mlynčekov aj na saniach. O. Jalčovik spomína, že to bolo možné po 6,5 km dlhej promenáde Pavla Kélera, ale aj preto, že v oblasti už stál aj 27-izbový turistický dom prispôsobený zimnej prevádzke. Dal ho postaviť Rudolf Palencsár z Kežmarku.  

Ďalšou zaujímavou postavou Kežmarských Žľabov bol obuvník z Ľubice Gustáv Frank. Keď prehrmeli salvy prvej svetovej vojny prenajal si turistický dom a rozhodol sa investovať. „Severovýchodne od hostinca začal Frank v roku 1930 s pomocou mesta Keržmarok stavať zrubový penzión. Pri svojom vzniku mal 25 izieb s 50 posteľami, v ktorých bolo lokálne kúrenie, vodovod, kúpeľňa a splachovacie záchovy,“ uvádza vo svojom článku pre stránku Nostalgické Tatry milovník tatranskej histórie O. Jalčovik.

No to nebolo všetko. Penzión dokončili v roku 1931. Keď o dva roky neskôr v osade vypukol požiar, ktorý zničil starý výletný hostinec i priľahlé stavby, Frank na ich mieste nechal postaviť moderný objekt novej reštaurácie. Ten po druhej svetovej vojne a po rekonštrukciách a rozšírení najskôr slúžil pre potreby školy v prírode, po prebudovaní je celoročným rekreačným objektom pre odborárov školstva a vedy. Vzdelávacie centrum a centrum regenerácie pracovnej sily je prepojené s rekreačným zariadenímm Crocus. Dostalo meno podľa kvetu, ktorý na jar zafarbí okolité lúky do svetlofialova. V osade popri dvoch starších horárňach pribudli aj nové budovy Štátnych lesov TANAP-u (v tomto roku bola táto organizácia začlenená do vzniknutej Správy TANAP-u).

Ak ste si túto časť Vysokých Tatier obľúbili, viete, že je vhodná aj pre rodinnú rekreáciu. Z osady vedie chodník do Tatranskej Kotliny, ktorým sa môžete ďalej dostať až k Belianskej jaskyni, ale vedie odtiaľ  aj cyklotrasa do obce Mlynčeky. Vybrať sa môžete aj do Doliny Kežmarskej Bielej vody či Doliny Siedmich prameňov. Nezabudnite, necelý kilometer pred Kežmarskými Žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice je samota Biela Voda. Práve ona je nástupným bodom pre túry v celej oblasti Doliny Bielej Vody a Belianskych Tatier.

V roku 2018 zúril v Tatranských Žľaboch ničivý požiar. Zničil vtedy plochu približne 30 hektárov lesa, ktoré sú odvtedy bez života. Vzácna lokalita, súčasť Tatranského národného parku, sa bude spamätávať ešte niekoľko desiatok rokov.