Sanatórium Tatranská Kotlina

Terapia v jaskyni? V Tatranskej Kotline je to samozrejmosťou

Foto: Asociácia slovenských kúpeľov

Špecialitou kúpeľov v Tatranskej Kotline je speleoterapia, teda cvičenie v Belianskej jaskyni. A práve unikátny jaskynný priestor stál pred približne 140 rokmi aj na prahu vzniku tejto tatranskej osady, ktorá je dnes jednou z perál na šnúre tatranského kúpeľníctva.

Jaskyňu vo snahu Kobylieho vrchu objavili Ján Britz a Július Husz zo Spišskej Belej v roku 1881, no našli v nej aj nápisy staršie o vyše 150 rokov. Zlatokopom či hľadačom iných pokladov jej priestor nebol neznámy. Sprístupnili ju o rok neskôr a jej kratšia verzia sa ihneď stala magnetom. Veľmi rýchlo prehliadkovú trasu predĺžili umelými drevenými schodíkmi a zábradliami na viac ako 5 tisíc metrov, a kotlina v jej blízkosti sa hneď vzápätí stala jedným z dôležitých východiskových miest pre poznávanie Belianskych Tatier.

Po útulniach, hoteloch, penziónoch, zámočkoch sa tu začali stavať aj kúpeľné domy. Aristokracia objavila blahodarné účinky tatranskej prírody a aj tohto miesta na liečbu tuberkulóznych chorôb a preslávila ho rovnako dobre ako Belianska jaskyňa. Už vtedy tu okrem vodoliečby ponúkali aj slávny Kneipov liečebný telocvik.

Kotlina – neskôr premenovaná na Tatranskú Kotlinu sa časom stala synonymom pre kúpeľnú liečbu. Najskôr sa odporúčala pacientom s nervovými ochoreniami, chudokrvnosťou a srdcovými chorobami. Počas prvej svetovej vojny sa tu zotavovali vojaci, po vojne Spišská Belá, na pozemkoch ktorej sa osada začala formovať, predala kúpele podnikateľovi Josefovi Ondřichovi a ten neskôr lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Práve on sprístupnil liečbu tbc menej náročným a menej zámožným pacientom. Medzi dvoma svetovými vojnami po požiari vybudovaný komplex už napojili na zdravotnú poisťovňu. Nové sanatórium sa na záujem pacientov nemohol sťažovať.

Belianska jaskyňa. V jej priestoroch sa uskutočňuje unikátna speleoterapia. Foto: Vladimír Ruček

Osada má dnes štatút klimatických kúpeľov. Poskytuje komplexnú ústavnú starostlivosť o dospelých chorých s prieduškovou astmou, obštrukčnou chorobou pľúc a inými netuberkulóznymi ochoreniami dýchacieho systému. Sanatórium Tatranská Kotlina funguje ako odborný liečebný ústav a aj ako prírodné klimatické kúpele. Na precíznu diagnostiku má hádam najkomplexnejšie vybavené stredisko a laboratórium vo Vysokých Tatrách.

Vzniklo ako nezisková organizácia v roku 2003, predtým ho klienti poznali pod názvom OLÚRCH Tatranská Kotlina. Zabezpečuje ústavnú i kúpeľnú starostlivosť, ale aj relaxačné pobyty pre jednotlivcov. Vďaka nízkej nadmorskej výške a priaznivej klíme môžu sa v tomto prostredí liečiť aj ľudia, ktorí trpia srdcovo-cievnymi ochoreniami či onkologickými ťažkosťami.

Už spomínaná speleoterapia v Belianskej jaskyni nie je jedinou raritou kúpeľov. Okrem inhalácií, vodoliečby, elektroliečby, dychových a relaxačných cvičení a liečebnej rehabilitácii sa tu poskytuje novinka – fotoliečba sliznice nosa (Rhinolight), ktorú vyhľadávajú hlavne ľudia trpiaci na sennú nádchu.

Veterná smršť v roku 2004 oblasť akoby zázrakom obišla, sanatórium je preto obklopené zeleňou lesov, čo znásobujú možnosti vychádzok do ihličnatých lesov. Aktívni návštevníci môže využiť aj cyklochodník z Tatranskej Kotliny do Spišskej Belej. Atraktívnou pre nich môže byť aj návšteva rázovitých obcí Lendak a Ždiar, ktoré sú blízko osady.
Zdroj: kupele.org, tatranskakotlina.kupele, tatry.sk, slovakia.travel, Nostalgické Tatry

Kúpele Nový Smokovec pod tatranskými štítmi

V Novom Smokovci predpisovali na liečbu aj brusnice

Foto: Melinda Antalová Riečinová.

Nebyť nespokojnosti a sklamania dolnokubínskeho rodáka Mikuláša Szontagha (1843 – 1899) z pomerov v kúpeľoch v Starom Smokovci, kde nastúpil ako lekár, možno by k založeniu tých jeho – v Novom Smokovci – hádam ani nedošlo.

Absolvent lekárskej fakulty na Viedenskej univerzite bol presvedčený o tom, že potenciál Vysokých Tatier treba lepšie využiť. Napriek tomu v Starom Smokovci a tamojších kúpeľoch ostal tri roky a keďže tatranské kúpeľné domy nebývali v tom čase otvorené aj mimo letných sezón, získaný čas využil na prácu v niekoľkých prímorských a horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Talianska a balkánskych štátov.

Osobitne sa zameral na novozaložené liečebne tuberkulózy v talianskom Merane a vo švajčiarskom Davose. Zarobil si a získal skúsenosti. Sen o vlastnom ústave, ktorý by poskytoval takú úroveň liečby, akú mali tie zahraničné, sa mu začal napĺňať v roku 1875.

Od veľkoslavkovských urbárnikov si prenajal hustý smrekový les juhozápadne od Starého Smokovca a dostal od nich aj drevo na stavbu a neskôr lekárovi urbárnici predali aj ďalšie pozemky. No už začiatok výkopových prác Nového Smokovca priniesli veľké prekvapenie a stavbu trochu zdržali. Našla sa tu strieborná minca z rokov panovania rímskeho cisára Marca Aurélia.

Pohľadnica z Nového Smokovca. Foto: Júlia Lešková.

Z budovania Nového Smokovca to síce urobilo raritu, no nález neovplyvnil formovanie osady, ktorej doménou malo byť liečebné poslanie. Mikuláš Szontagh v nej chcel vo svojom súkromnom celoročne využívanom sanatóriu uskutočniť vlastné predstavy klimatickej liečby.

Začal v roku 1876. Popri studenej vodoliečbe ordinoval pneumatickú liečbu, soľné, kosodrevinové a eukaliptické inhalácie, zástreky hrtana a hrdla, elektroterapiu. Pacientom odporúčal minerálky, výživnú stravu, konzumáciu mlieka, červeného vína i brusníc. Klienti sanatória nevylihovali na posteliach, ale voľný čas trávili na túrach, lyžovali sa, sánkovali i korčuľovali.

Nový Smokovec sa pod Szontaghovým vedením rozrastal. K pôvodnému sanatóriu s 27 izbami bol pristavený kúpeľný dom i nová budova s ďalšími izbami. Vznikla tu promenáda i objekt určený pre voľný cestovný ruch s prijímacou kanceláriou, laboratóriom a poštou. Časom sa zakladateľ Nového Smokovca sa stal výlučným majiteľom jeho historickej časti. Keď v roku 1899 zomieral, bolo v osade 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex pre liečbu. Zvyšok boli letohrádky.

Mikuláš Szontágh nebol iba lekárom, veľa aktivity venoval turistike. V roku 1882 napríklad zorganizoval a viedol zdravotnícke, terénne, orientačné i lezecké školenie pre horských vodcov. Vybavil ich sanitnými potrebami a zúčastňoval sa na záchranných akciách. Na jeho počesť boli v Slavkovskej doline pomenované dve bezmenné plesá na Szontaghovo pleso a Malé Szontaghovo pleso.

Osada časom stavebne splynula so Starým Smokovcom, no štatút známych klimatických kúpeľov nestratila. Po druhej svetovej vojne sa stali štátnymi kúpeľmi, v roku 1995 akciovou spoločnosťou, ktorá následne odštartovala veľkú prestavbu a modernizáciu kúpeľov s rozšírením o športovú halu, kongresové centrum, wellnes centrom a relax zónou.

Kúpele sú dnes multifunkčným komplexom s reštauráciou a tromi hotelmi. Sústreďujú sa v nich na liečbu netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest, chorôb poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, duševné choroby a choroby z povolania. Základnou liečebnou metódou je klimatoterapia a aktívny pohyb na čerstvom vzduchu. Tomu sú kúpele verné od Szontaghových čias. A samozrejme, v ponuke sú balneologické a fyziatrické procedúry, masáže, dychové rehabilitácie, rôzne zameraná telesná výchova, nordick walking a mnohé iné. Do kúpeľov môžu prísť klienti cez zdravotné poisťovne i samoplatcovia.
Zdroj: Kupele Nový Smokovec, wikipédia, vysoketatry.region

Pohľad na Horný Smokovec

Štafetu liečby dnes nesú vnučky zakladateľov kúpeľov

Foto: Jana Chorvátová.

Kúpele Horný Smokovec sa orientujú na liečbu detí a mládeže, sú jedinými s takýmto zameraním vo Vysokých Tatrách a zároveň najvyššie položenými. Starostlivosť poskytujú celoročne.

Základom liečby v kúpeľoch je klimatoterapia, teda kombinácia jedinečnej horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu, s rehabilitáciami na posilňovanie imunity. V kúpeľoch je 117 lôžok, z toho 25 izieb pre matky s deťmi.

Deti môžu prísť samostatne i s rodičmi

Deti môžu prísť do kúpeľov samostatne, alebo v sprievode rodiča, súčasťou kúpeľov je základná i materská škola a školský klub detí a poskytujú tu aj bohatý športový, kultúrny a voľnočasový program spojený s poznávaním Vysokých Tatier. Pedagógovia sa snažia odpútať ich od choroby a vrátiť im na tvár úsmev.  

Osudová láska mala praktické vyústenie

Za vznik kúpeľov môžeme vďačiť Jánovi Opatrnému a Zdenke Opatrnej. On na narodil vo Vodňanoch, ona v Prahe. Zoznámili sa vo Vysokých Tatrách. Ján Opatrný pôsobil ako ftizeológ v Novom Smokovci, Zdenka prišla do veľhôr na liečenie. Osudová láska mala aj praktické vyústenie. Rozhodli sa, že v neďalekom Hornom Smokovci postavia a budú prevádzkovať liečebňu pre pacientov s tuberkulóznymi ochoreniami. Ich plán sa stal realitou v roku 1928.

Areál Kúpeľov Horný Smokovec. Foto: archív Kúpeľov Horný Smokovec

História hovorí, že sanatórium, v ktorom mal on na starosti lekársku starostlivosť a ona prevádzku, bolo na svoju dobu moderne a nadštandardne vybavené. A hoci Horný Smokovec popri snobskejšom a drahom Štrbskom Plese a Starom Smokovci, pôsobil skromnejšie, pacienti ho vyhľadávali. Tuberkulózu mali nielen bohatí, ale najmä chudobnejší ľudia, sanatórium Opatrných ich možnostiam vyhovoval.

Vyvlastnenie a po polstoročí vrátenie sanatória dedičom

Po vojne bolo sanatórium znárodnené (1948). Nová republika jeho majiteľov považovala za kapitalistov a majetok im skonfiškovala. Vzniklo tam preventórium pre deti tuberkulóznych rodičov s názvom Detská ozdravovňa Horný Smokovec. V roku 1971 sa zmenilo na zariadenie určené na liečbu detí s ochoreniami dýchacích ciest – stalo sa súčasťou Československých, neskôr Slovenských štátnych kúpeľov.

Na základe uplatnenia reštitučného zákona bola v roku 1997 budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. Vnučky manželov Jána a Zdenky Opatrných Karin Frieszová a Bibiana Prekopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe pacientov s ochorením dýchacích ciest.

Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest

Použijeme teraz viac odborných termínov, ktoré ale rodičia detí s chorobami dýchacích ciest dobre poznajú. V Kúpeľoch Horný Smokovec, ktoré sú dnes už neštátnymi, sa liečia recidivujúce katary dýchacích ciest s oslabenou odolnosťou, alergické nádchy, opakované zápaly priedušiek, opakované zápaly pľúc, sinobronchitída, obštrukčná bronchitída, bronchiálna astma a dermorespiračný syndróm. Hlavnou procedúrou je klimatická liečba, inhalačná liečba, liečebný telocvik, masáže, medikamentózna liečba, fyzikálna terapia, cvičenie v bazéne a saunovanie. Sú jedinými tatranskými kúpeľmi zameranými na liečbu nešpecifických ochorení dýchacích ciest. Špecializujú sa na liečbu detí a dorastu vo veku od 3 do 18 rokov.

Zdroj: Kúpele Horný Smokovec, Asociácia slovenských kúpeľov, lekari.sk, tatranskekupele.sk

Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Tatranske-zruby-Branislav-Smatana

V Tatranských Zruboch dýchate vzduch bez alergénov

Liečbu v Tatranských Zruboch poskytuje hotel Granit, ktorý má štatút klimatických kúpeľov. Je vlastnícky prepojený na Ministerstvo obrany SR, logicky sa tu preto zameriavajú aj na rehabilitačné a liečebné služby pre veteránov, príslušníkov armády a ich rodiny.

Foto: Branislav Smatana.

Má to svoje historické korene. Osadu založili v roku 1923 ako zrubový výcvikový tábor česko-slovenskej armády, vtedy ešte pod názvom Vojenské Zruby (resp. Sruby).  Po druhej svetovej vojne ju premenili na vojenskú zotavovňu a relaxačné miesto pre rodiny príslušníkov armády a časom tu vznikol aj detský tábor.

V roku 2010 sa to Tatranských Zrubov nasťahovali zrušené Klimatické kúpele Tatranské Matliare a „Zruby“ prevzali aj ich funkciu. Liečia sa tu predovšetkým dýchacie cesty, alergie a choroby z povolania.

Tatranské Zruby majú totiž svoje liečivé špecifiká.  Klíma v nich je horská, miestne stimulujúca, ovzdušie je chladnejšie, no takmer bez vetrov. Výrazný teplotný rozdiel medzi dňom a nocou má dobrý vplyv na každý organizmus a jeho termoregulačný systém. V kombinácii so silným slnečným žiarením  vytvárajú ovzdušie bez alergénov.

 

Je to dôležité pre liečbu chorôb dýchacích ciest i alergikov, ale aj ľudí trpiacich na netuberkulózne choroby dýchacích ciest, ale aj na stavy po operáciách dolných a horných dýchacích ciest a pľúc. Služby klimatických kúpeľov sa v Tatranských Zruboch sústreďujú do hotela Granit, ktorý ich ale okrem ústavnej starostlivosti poskytuje aj pre ambulantných pacientov, verejnosť i samoplatcov, nielen príslušníkov armády.

Základom liečby v Tatranských Zruboch je klimatoterapia. Dopĺňa ju inhalačná liečba, balneoterapia, svetloliečba, elektroliečba, liečba kyslíkom, cvičenie, masáže a zábaly. Všetky procedúry sú odporúčané po vyšetrení lekárom.  Kúpele sú svojím pokojom protipólom rušnejších Smokovcov či Štrbského Plesa.  

Vysne-Hagy-Jaro-Stromko-logo-1

Aj osobné tragédie písali príbeh Vyšných Hágov

Ak niekto spomenie osadu Vyšné Hágy, okamžite sa mu mysli prepojí s liečbou tuberkulózy. Dnešný Národný ústav  tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie je špičkovým pracoviskom a tento prívlastok mu patrí aj za hranica Slovenska.

Foto: Jaro Stromko.

Pre Vyšné Hágy je dôležitých niekoľko mien z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia. Veľkostatkár František Mariássy, ktorý v osade postavil prvý hosťovský, resp. kúpeľný dom, potom Christián Kraft Hohenlohe von Öhringen, aristokrat Vysoké Tatry využíval nielen ako miesto svojich podnikateľských ambícií, ale aj ako priestor pre rozvoj kúpeľníctva, a tiež  – Aladár Polnisch. Osadu dostal do prenájmu na zhruba polstoročie a bol to on, kto určil jej smerovanie.   

A sme v dvadsiatom storočí. Dedič kniežaťa Hohenloheho sa rozhodol Vyšné Hágy predať a v roku 1928 sa majiteľom osady stal štát. Bolo to v čase, keď v zdravotníctve silnela myšlienka liečiť pľúcnu tuberkulózu, ktorej výskyt u nás nadobúdal hrozivé rozmery. Voľba Ústrednej sociálnej poisťovne na stavbu sanatória padla na Vyšné Hágy.

Architekti projektovali sanatórium veľkoryso

Architektonickú súťaž vyhlásili v roku 1932, vyhral ju tím pražských architektov Františka Libru a Jiřího Kana.  Sanatórium bolo projektované veľkoryso. Jeho komplex sa skladá z 13 budov, okrem hlavnej bola jeho súčasťou kotolňa, vrátnica, vila pre riaditeľa, obytná budova pre lekárov, ďalšia pre sestry, iná pre úradníkov, ale aj práčovňa, dielne, kaplnka s prosektúrou, infekčný pavilón, záhradníctvo a hospodárska budova, ale aj 170 metrov dlhý tunel – inak najvyššie položený na Slovensku, ktorý kedysi zabezpečoval dovoz uhlia pre kotolňu, ale aj potravín pre sanatórium.

Z hľadiska odborných kritérií dnešných architektov ide o jedno z najvýznamnejších diel medzivojnovej architektúry a z hľadiska liečby pacientov s tuberkulózou bolo v čase otvorenia najväčšie svojho druhu v strednej Európe.


Príbeh sanatória písala i vojna

Otvorenie bolo plánované na rok 1938, oddialili ho politické udalosti v rokoch 1938/39. Po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 prešlo sanatórium do správy Robotníckej sociálnej poisťovne, slávnostne ho dali do prevádzky 2. júna 1941.

Príbeh sanatória vo vojnových rokoch písal aj osobné tragédie. Na jeho konečnú dostavbu dohliadal aj lekár Soběslav Sobek, ktorý sa stal jeho prvým riaditeľom. V roku 1939 bol nútený opustiť  Slovensko a odišiel do Prahy. Za ošetrovanie atentátnikov na ríšskeho protektora Heydricha bol spolu s manželkou v Mauthausene popravený.

Náročné procedúry a zákroky, vrátane hrudnej chirurgie

Dnes je sanatórium vysokošpecializovaným odborným ústavom pre diagnostiku a liečbu respiračných chorôb s celoslovenskou pôsobnosťou. Vykonávajú sa tu náročné procedúry či zákroky, a to aj vrátane hrudnej chirurgie. Veľkú zásluhu na rozvoji chirurgických oddelení mal doktor  Karol Šiška, ktorý vo Vyšných Hágoch už v roku 1948 vykonal prvú resekciu pľúc na Slovensku.

Ústav má štatút centra pre liečbu rezistentnej tuberkulózy a sídli tu Národný register tuberkulózy na Slovensku.

Zdroj: Vyšné Hágy na dobových pohľadniciach, wikipédia, hagy.sk, mestovysoketatry.sk, tatry.sk, Ministerstvo dopravy SR, relaxos.sk, megaubytovanie.sk