Peter Zemčák pred vozňami pozemnej lanovky v Tatrách.

Ako jediný sprevádzal anglickú kráľovnú Alžbetu II. na Hrebienok

Mohla to byť aj ozubnicová železnica, no napokon v roku 1908 vybudovali zo Starého Smokovca na Hrebienok trasu pozemnej kyvadlovej lanovky. Je jedinou pozemnou lanovkou na Slovensku a dnes ju prevádzkujú Tatry Mountain Resorts. Z údolnej po vrcholovú stanicu prekonáva 250 metrov nadmorskej výšky a jazdu na nej absolvovala aj bývalá anglická kráľovná Alžbeta II. S raritnou lanovkou je už takmer dvadsať rokov spojený aj Peter Zemčák.

Dnes ste vedúcim Pozemnej lanovej dráhy v Starom Smokovci. Aká bola vaša cesta k profesii lanovkára? Vybrala si ona vás, alebo vy ju?
Tak napoly. Keď som sa po skončení vysokoškolského štúdia a absolvovaní vojenčiny rozhodoval, čo ďalej, mal som dve možnosti. Ostať v Žiline, kde som doštudoval na Elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity, alebo vrátiť sa domov a skúsiť si niečo nájsť vo Vysokých Tatrách, ktoré ma svojím prostredím a možnosťami veľmi lákali. Poslal som si žiadosť na vtedy ešte Tatranské lanové dráhy a na pohovoroch som uspel.

Potešilo vás to?
Určite. Mám totiž vyštudovanú rádiokomunikačnú techniku, a to bol odbor, v ktorom sa vtedy ťažšie hľadala práca. Bol som rád, že mi Železnice Slovenskej republiky dali šancu. Ale bol to iba začiatok.

Poviete o tom viac?
Prijali nás viacerých na adaptáciu absolventa na budúce povolanie a po roku malo padnúť rozhodnutie, či nás zamestnajú. Za lanovkára sa totiž nikde nemôžete vyučiť, všetko, čo toto povolanie obnáša, musíte získať v praxi. A tak sme si počas adaptácie vyskúšali všetky pozície na lanovkách a či ich dokážeme zvládať. Dnes som za túto prípravu veľmi vďačný, lebo podobne postupujem aj ja teraz, keď prijímame nových ľudí do kolektívu.

Pracovali ste od začiatku na lanovke v Starom Smokovci?
Nie. Adaptačným procesom sme prechádzali vo vtedajšom sídle Tatranských lanových dráh ŽSR v Tatranskej Lomnici. Potom spoločnosť prechádzala transformačným procesom a viacerými zmenami, vrátane vlastníckych, časť z toho som zažil už na pracovisku Pozemnej lanovej dráhy v Starom Smokovci.

Kontrola pred začatím práce lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Kontrola pred začatím práce lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

Ľudia nazývajú vašu profesiu jednoducho – lanovkár. Máte pre ňu priliehavejší názov?
Priliehavejší možno nie, ale presnejší. Sme prevádzkoví pracovníci lanovky na rôznych pozíciách. Každý z nás, vrátane mňa, si nimi prešiel. Je to nielen preto, že potrebujeme byť flexibilní a navzájom zastupiteľní na prevádzke lanovej dráhy, ale takto sa môžeme pripraviť na posun v kariérnom postupe, respektíve aj na doplnenie kvalifikácie. Podľa legislatívy a našich interných firemných predpisov musíme mať potrebné „papiere“ na obsluhu lanovej dráhy.

Takže nie je lanovkár ako lanovkár…
V kolektíve máme staničných sprievodcov, vyššou pozíciou je údržbár strojných alebo údržbár elektrických zariadení, potom je to operátor lanovej dráhy, ktorý ju spúšťa, a ja som vedúci prevádzky. Po rôznych organizačných zmenách už mám na starosti „iba“ prevádzku lanovky, niekdajší náčelníci mali kedysi v kompetencii aj správu budov, ich režim, pomocný personál a podobne. Riadim dvanásť ľudí, v zime, keď máme spustené aj pridružené vleky v Starom Smokovci, ďalších šiestich.

Skúste v skratke formulovať, čo obnáša práca vedúceho prevádzky lanovej dráhy?
Naozaj iba v skratke, ale je to výstižné. Musím sa starať o to, aby prevádzka lanovej dráhy bola bezpečná a fungovala bez porúch. Predpokladom toho je dôkladný prehľad o jej technickej stránke. Preto je aj nevyhnutné, aby nielen ja, ale aj ostatní ľudia na prevádzke mali, čo sa týka vzdelania, elektro alebo strojné zameranie. Najviac porúch ide na vrub elektriky, tie bežné dokážeme odstrániť sami, vlastnými ľuďmi. Závažnejšie riešim s vedúcim elektroúdržby vo firme.

Znamená to, že sa nedajú vždy predvídať?
Nie vždy. Samozrejme, že máme pravidelné jarné a jesenné údržby zariadenia, aby sme poruchám predchádzali. No ako každé iné zariadenie, aj technika na dráhe a vozne sa opotrebovávajú a môže sa stať, že sa porucha občas vyskytne aj bez výstrahy. Večer sa prevádzka lanovky vypne, ráno nemusí zariadenie naštartovať. Ak je to tento prípad, máme zrána čas poruchu odstrániť ešte pred príchodom cestujúcich. Horšie je, ak sa porucha vyskytne počas prevádzky na trati.

Technické zázemie lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Technické zázemie lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

Čo vy a čo cestujúci vtedy?
Treba si uvedomiť, že naša lanová dráha funguje kyvadlovým systémom, na trati sú v pohybe vždy dva vozne. Ak sa lanová dráha na trati kvôli poruche zastaví a cesta nemôže skončiť v stanici, tak príde na rad evakuácia cestujúcich. Bezpečnosť je bezpečnosť.

Už sa také niečo stalo?
Ak si dobre pamätám, tak počas prevádzky lanovky možno raz alebo dvakrát, no bolo to už dávno. Momentálne máme k dispozícii moderné zariadenie s dobrým elektronickým vybavením. Všetky bezpečnostné prvky sú istené dvakrát. Stačí, že jeden prvok z istenia zlyhá, a zariadenie sa znefunkční. Cestujúci sa nemusia báť, to iba my máme o povinnosť viac, a síce dbať o to, aby sme poruchám predchádzali.

Spomínali ste pravidelnú údržbu…
Áno, kompletnú jarnú a jesennú robia naši zamestnanci. Vtedy máme výluku, sme mimo prevádzky a rovnako je tomu aj počas generálnej údržby. Tá sa robí každých šesť rokov a počas tejto generálky podvozky vozňov, napojenie ťažného lana, na ktorom je vozeň zavesený na trati, ako aj prevádzková a bezpečnostná brzda idú k výrobcovi lanovky. Montér všetko kompletne odstrojí a po generálke opäť nainštaluje, odskúša a uvedie do prevádzky. V tom čase sa jazdiť nedá, lebo prevádzka lanovky funguje na spoločnom ťažnom lane s dvoma súčasne jazdiacimi vozňami, ktoré sa počas jazdy míňajú v mieste tzv. Abtovej výhybne. Kým nie je zariadenie, resp. jeho súčasti kompletne zgenerálkované, jazda je vtedy vylúčená.

Kedy je vaša práca najľahšia?
Keď všetko funguje, ako má, keď sú všetci zamestnanci v práci, nik nemaróduje, nik nemá paragraf.

Je takýchto dní v roku veľa?
Stane sa, že aj také máme. Ale život sa s nikým nemazná, a hoci máme pracovné zmeny naplánované na mesiac dopredu, a nemalo by nás prekvapiť nič zásadné, predsa len musíme byť pripravení aj na rýchle improvizácie. Napríklad, keď niekoho prekvapí choroba. Ak nemám rýchlo náhradu, idem sám na pozíciu, ktorú nemôže zastať maród. A medzitým organizujem, čo na druhý a ďalší deň.

Vo vozni lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Vo vozni lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

Dá sa to?
Dá, pretože máme také povolanie, ktoré predpokladá flexibilitu každého zamestnanca. Ľudia na prevádzke robia dvanástky, sú dva dni v práci, dva dni majú voľno, ale máme, vrátane mňa, pružnú pracovnú dobu. Ak treba, dajú sa veci preorganizovať, aby prevádzka fungovala ako treba. Klienti naše problémy nespozorujú.

Mení sa počas roka cestovný poriadok lanovky?
V Tatrách už vlastne neexistuje hlavná a vedľajšia, či letná a zimná sezóna. Ľudia do veľhôr prichádzajú počas celého roka. Vzhľadom na dĺžku dňa v lete lanovka premáva od 7. do 19. h, v zime od 8., resp. 8,30 do 16.30, 17. h. No ak sú akcie na Hrebienku, ako napríklad v zime Tatranský ľadový dóm, Tatry Ice Master, v lete trebárs medvedie dni, tak jazdíme až do 21. h. Ak sa pri dostatku prírodného snehu organizujú v utorky, piatky a soboty sánkovačky z Hrebienka do Starého Smokovca, tak pustíme lanovku od 19. do 21. h.

V polhodinových intervaloch?
V zásade áno, ale nie vždy. Cestovný poriadok síce máme, ale ak vidíme, že sa pri kase hromadia cestujúci, tak bežné jazdy zahustíme jazdami navyše. Napríklad teraz, keď je sezóna školských či táborových výletov. Vieme dať dohromady aj skupiny, ktoré idú spoločne na túru a poslať ich hore naraz. Pracujeme v cestovnom ruchu a klientom treba vyjsť v ústrety.

Dá sa to vždy?
Občas nie. Napríklad v prípadoch, keď si turisti časovo zle rozplánujú túry, prídu neskoro večer a až na stanici si uvedomia, že lanovka je vypnutá a oni majú v tíme babičku, malé deti, ktoré nevládzu, alebo zdravotne hendikepovaného človeka.

V ktorých momentoch vnímate, že máte ťažkú prácu?
Vtedy, keď treba riešiť nejaký problém s cestujúcimi. Všetci máme za sebou komunikačné školenia, snažíme sa dostať do krvi komunikačný protokol a vieme, že máme byť ústretoví, aj sa o to všetci snažíme. No občas sa stane, že aj nám dôjdu argumenty. Niekedy cestujúci už k nám príde nahnevaný, že nemohol nájsť parkovanie, u nás pred kasou stojí v rade, potom na turniketoch, potom mu nezafunguje lístok, lebo napríklad v snahe ušetriť na lístku si vyberie niečo, čo ani nechcel, alebo mu jeho lístok nezaručuje, čo chcel. A už je oheň na streche.

Pripravený na sprevádzanie vozňa. Foto: archív Petra Zemčáka.
Pripravený na sprevádzanie vozňa. Foto: archív Petra Zemčáka.

Pokiaľ vieme, verejnosť oceňuje rôzne varianty lístkov, ktoré ponúkate…
Ich ponuku sme aj vytvárali na základe požiadaviek cestujúcej verejnosti. Máme pestrú paletu výhod a kombinácií a aj vernostný program. Lístky sa dajú kúpiť u nás v pokladni i v samoobslužných automatoch, ale aj cez internet. Ceny sú rôzne, pri nákupe v predpredaji online cez Gopass alebo v samoobslužných kioskoch sú ceny výhodnejšie ako v pokladniach. No stáva sa, že ľudia si nevšimnú rôzne vysvetľujúce piktogramy. Preto veľa času venujeme vysvetľovaniu i pomoci pri kúpe lístka.

Je rozdiel v práci lanovkára v Tatrách a hocikde inde na Slovensku?
Určite je. Základný spočíva v technických danostiach jednotlivých lanoviek a v organizácii práce. No my máme bonus navyše – krásne prostredie a výhľady na končiare Tatier.

Aký je váš bežný pracovný deň? Čím sa začína?
Každý deň je iný. Keď prichádzam do práce, nikdy neviem, čo mimoriadne bude treba uprednostniť. Ale spravidla začíname krátkou poradou so zamestnancami, povieme si, čo je nové, preberieme, čo nás čaká, a potom urobíme každodenné kontroly zariadenia pred zahájením prevádzky lanovky. Ak netreba zaskočiť za niektorého z kolegov, tak ja sa potom venujem administratíve, riešim plány, poruchy, odstávky, nákupy alebo objednávky materiálu či súčiastok, venujem sa úlohám, ktoré prídu z vedenia, a ktoré súvisia s operatívnou prevádzkou či plánmi.

Ak by ste to mali zhrnúť, čo je vo vašej práci najdôležitejšie?
Prioritou je bezpečnosť. Aby sa nikomu nič nestalo. Nielen klientom, ale aj našim zamestnancom.

Tatry sú, čo sa týka počasia, nevyspytateľné, premenlivé. Vplýva počasie aj na prevádzku lanoviek? Ako?
Naša lanová dráha má celoročnú prevádzku a my ju nemusíme odstaviť, keď napríklad zafúka silnejší vietor, ako je tomu pri visutej lanovke v Tatranskej Lomnici. Samozrejme, stáva sa nám, že trať zafúka sneh a vodiace kladky, v ktorých je vedené ťažné lano, primrznú. V zmene máme spravidla štyroch ľudí, kto môže, ide odstraňovať námrazu, vrátane mňa. Je to dôležité, lebo keď klady nie sú v pohybe, vyderie nám ťažné lano gumené vyloženie kladiek a po zime ich musíme potom meniť.

Stanica pozemnej lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Stanica pozemnej lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

A leto?
Platí to isté, čo na bežných železniciach. Teplo rozťahuje koľajnice a aj my sme často v situácii, že musíme znižovať na niektorých úsekoch rýchlosť. Trať je síce vedená v porastoch, ktoré nám dorastajú do výšky a dobre tienia, no niekde to nestačí.

Čo napríklad medvede, či iná zver? Už sa kvôli tomu, že sa zdržia na trati, zdržali aj lanovky?
Zvieratá sú v Tatrách doma, musíme to rešpektovať. No nemáme s nimi až tak veľa zážitkov, lebo popri trati našej lanovky vedie frekventovaný turistický chodník a asfaltka, takže sa týmto miestam vyhýbajú. Občas trať preskočí stádo jelenej zveri, či prebehne veverička a minule v nej ležal medveď. No trúbenie ho vyplašilo, tak sa pobral preč. Ale spomínam si, tuším to bolo roku 2021, prišiel medveď až k budove lanovky. Museli sme vtedy zatvoriť dvere, ktoré sú na senzor, lebo vyzeralo, že chce ísť pozrieť dnu.

Máte na trase lanovky obľúbené miesto, výhľad, scenériu, ktorá vás zakaždým poteší?
Každý také má. U mňa je takým pri ceste dolu mestská panoráma Popradu a Svitu, ak sa počasie vydarí, aj pohľad na Kráľovu hoľu. A keď sprevádzam vozeň pri ceste nahor, na Hrebienok, tak zakaždým obdivujem výhľad na Slavkovský štít a panorámu hôr, vrátane Lomnického štítu. Je to krása, aj v zime aj v lete.

To je aj pohľad, ktorý sa otvoril bývalej anglickej kráľovnej Alžbete II, keď sa viezla na Hrebienok…
Presne tak. Mal som to šťastie, že som doprevádzal vozeň, v ktorom sedela. Bol som jediný zo zamestnancov, ktorému túto úlohu pred desiatimi rokmi – 24. októbra 2008 zverili. Počasie vtedy nebolo najlepšie, ale predsa sa na okamih oblaky roztiahli a Tatry sa ukázali v plnej kráse.

Bolo náročné zabezpečiť takúto návštevu?
Všetci sme sa usilovali, aby to dobre dopadlo a nič sa nepokazilo. No príprava bola najviac sústredená na ochranu a bezpečnosť. Niektoré priestory museli byť zapečatené a ani zamestnanci neboli všetci v práci. Blízky prístup k delegácii bol prakticky vylúčený.

Lanová dráha má celoročnú prevádzku. Foto: archív Petra Zemčáka.
Lanová dráha má celoročnú prevádzku. Foto: archív Petra Zemčáka.

Začína aj pre prevádzku lanovky platiť, že ľudia sa vzhľadom na dopad zmeny klímy presúvajú viac do verejnej dopravy. Zbadali ste to už na počtoch prepravených ľudí?
Ak by som nebral do úvahy obdobie pandémie, tak platí, že to má rastúci trend. Ľudia navštevujú Tatry počas celého roka a keby sa kapacitne vyriešila doprava turistov z Popradu a postavili zberné parkoviská, tak by to mohlo byť možno ešte lepšie a pre životné prostredie optimálnejšie. Zatiaľ platí, že mnohí návštevníci uprednostňujú v doprave do Tatier osobné autá.

Čo vás na vašej práci najviac baví?
Tatry sú úžasné, pracovať v tomto prostredí je naozaj výnimočné. No dôležitý je aj pracovný kolektív, pracovná klíma, ktoré, u mňa určite, navodzujú pocit, že do práce nieže chodiť musím, ale chcem. Samozrejme, sú i lepšie i horšie dni, ale to má každý. My k tomu máme aj mnohé bonusy, keďže pracujeme vo firme pôsobiacej v cestovnom ruchu. Môžeme využívať rôzne zľavy, zamestnanecké pobyty. Aj to je prídavok k výnimočnosti našej práce.

Vy v Tatrách pracujete, sú pre vás Tatry aj miestom pre relax? Ak áno, kam najradšej chodievate? Čo vám zresetuje hlavu?
Párkrát do roka ideme s rodinou na túru v Tatrách. Je to úžasné miesto, ale snažíme sa, aby naše deti poznali aj iné časti Slovenska. No najčastejším miestom, kde dokážem úplne vypnúť, je naša chalupa na Zemplíne. Manželka je učiteľka, trávime tam s deťmi leto a takmer všetok voľný čas od jari až do jesene. Máme to tam radi.

Takto oddychuje. Foto: archív Petra Zemčáka.
Takto oddychuje. Foto: archív Petra Zemčáka.

Ak by sa niekto chcel stať lanovkárom, čo pre to musí urobiť?
Budem hovoriť za nás a náš postup pri prijímaní nových ľudí. V prvom rade musí mať záujemca strojné, elektro alebo dopravné vzdelanie. To je prvý krok. Druhým je po skončení školy napísať žiadosť, poslať životopis na naše personálne oddelenie. Ak sa na našom pracovisku uvoľňuje miesto, napríklad pre odchod do dôchodku, sťahovanie, či presun niektorého kolegu inde, oslovujem personalistov, aby mi posunuli vhodných kandidátov a ja si ich pozývam na pohovor. Vyberám si takých, ktorí majú vhodné vzdelanie a sú aj jazykovo zdatní. Robíme v cestovnom ruchu, vyžaduje sa to.

Čo sa potom stane s vhodným adeptom?
To, čo so všetkými mojimi kolegami. Absolvuje lekársku prehliadku a školenia – BOZP, poučenej osoby v elektrotechnike, prvej pomoci a ešte ďalšie. Musí prejsť rôznymi základnými pozíciami, aby sa s nimi zoznámil v pracovnom prostredí, až potom nabieha na teoretickú a praktickú prípravu za lanovkára. Následne musí absolvovať písomné a ústne skúšky a ak ich zvládne, dostane osvedčenie. Až potom ho zaradíme na pracovné miesto lanovkára, aby ho mohol vykonávať už samostatne. No možno sa stane, že počas takéhoto zácviku sám príde na to, že to nie je práca pre neho. Aj to sa stáva, lebo až v praxi môžeme vzájomne zistiť, či niečo človeku sadne, alebo nie. A u nás potrebujeme ľudí, ktorí nielenže zastanú svoju prácu, ale sú ochotní sa ďalej aj učiť.

Učenie?
Isteže, celoživotné. Periodicky prechádzame rôznymi preskúšaniami, musíme ovládať predpisy, lebo spadáme jednak pod dopravný úrad, ale aj ministerstvo dopravy, ktoré vyžadujú znalosti rôznych noriem a isté praktické zručnosti. Aj kolegovia, ktorých preradzujeme na vyššiu funkciu, musia absolvovať stanovené hodiny výcviku z teórie, legislatívnych noriem či praktickom ovládaní technického zariadenia. Nezriedka to prídu skontrolovať z dopravného úradu či inšpekcie práce. Je to v poriadku, vozíme ľudí, je to naša práca, musí byť vykonávaná so všetkým, čo k tomu patrí.

Autor titulnej fotografie:  archív Petra Zemčáka.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Rozhodli sme sa navštíviť Bachledovu dolinu

Z tohto miesta v Tatrách sa vám roztrasú kolená

Rozhodli sme sa navštíviť Bachledovu dolinu a známy Chodník korunami stromov, o ktorom sme už veľa počuli. Skutočným zážitkom bola aj vyhliadková veža so sieťou vo výške sídliskového paneláku.

Hore sme sa vyviezli kabínkovou lanovkou. Už počas jazdy sme mali výhľady na scenériu Belianskych Tatier. Bolo ešte ráno, nestretli sme skoro žiadnych ľudí. Je to príjemný pocit, mať celú Bachledku akoby len pre seba. 

Neváhame a rovno ideme hore na Chodník korunami stromov. Sme 24 metrov nad zemou, pozeráme sa zhora na vrcholce ihličnanov, hlavne smrekov. Z lesa sa ozýva spev vtákov, je to akoby sme sa stali súčasťou tohto spoločenstva. Po ceste sa často zastavujeme, vdychujeme čerstvý vzduch a neopakovateľnú atmosféru.

Z chodníka 24 metrov nad zemou vidíme vrcholce stromov. Foto: Gabriela Kinčoková.
Z chodníka 24 metrov nad zemou vidíme vrcholce stromov. Foto: Gabriela Kinčoková.

Zastávky robíme aj pri tabuliach, kde sú informácie o zvieratách, rastlinách a živote v lesoch pod nami, ale aj o ich ochrane a sile počasia, ktorá sa v Tatrách už veľakrát prejavila. Tam hore sme si urobili aj malé občerstvenie. Sadli sme si a vytiahli tyčinky Corny Big, chutia dokonale, či už slaný karamel, čokoláda s banánom alebo čistá čokoláda.

Na ďalšej ceste zdolávame lanové prekážky. Treba si dávať pozor, aby človek nezakopol a nespadol, ale je to veľká zábava, samozrejme, riadne zabezpečená. Neopakovateľný je aj výhľad na Belianske Tatry, v peknom počasí, aké sme mali, je to nádhera. Scenériu štítov vidíme z opačnej strany, veď nie sme ďaleko od hranice s Poľskom.

Výhľady na Belianske Tatry sú neopakovateľné. Foto: Gabriela Kinčoková.
Výhľady na Belianske Tatry sú neopakovateľné. Foto: Gabriela Kinčoková.

Na konci cesty ponad koruny stromov čaká odmena v podobe vyhliadkovej veže vysokej 32 metrov. Neváhame a kráčame točiacim sa chodníkom na jej vrch. O výhľadoch sme už v tomto článku párkrát písali, takže sa nebudeme opakovať. Sieť, ktorá sa nachádza nad otvoreným stredom vyhliadkovej veže, je však veľkou výzvou. Nie každý sa odváži vstúpiť akoby do prázdna, aj keď vie, že táto sieť je úplne bezpečná. Niektorým z nás sa roztriasli kolená, iným sa to po chvíli podarilo, aj keď to trochu hojdá. Michal si dokonca vychutnával tyčinku Corny Big poležiačky rovno v jej strede.

Na konci cesty ponad koruny stromov čaká odmena v podobe vyhliadkovej veže. Foto: Gabriela Kinčoková.
Na konci cesty ponad koruny stromov čaká odmena v podobe vyhliadkovej veže. Foto: Gabriela Kinčoková.

Ak by ste mali po návšteve tejto atrakcie chuť spoznať ešte niečo v okolí, dobrým tipom môže byť návšteva obce Ždiar s typickou ľudovou architektúrou a múzeom, kde sa dozviete veľa o tradíciách a folklóre tejto podtatranskej oblasti. V Belianskych Tatrách je aj známa Monkova dolina medzi Ždiarskou vidlou a Hlúpym vrchom. Počkajte však do júna, pretože v máji tu ešte platí zimná uzávera. Zo Ždiaru sa dá ísť aj na Kopské sedlo a odtiaľ do doliny Zeleného plesa.

Autork titulnej koláže: Roman Lončík.

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.