Pred rokom spadla v Žiarskej doline ničivá lavína

Pred rokom padla v Žiarskej doline lavína. Nebola prvou a možno ani poslednou

by Články

Pred rokom – 17. apríla 2023 – spadla v Žiarskej doline lavína. Uvoľnila sa spod Príslopu a zasiahla prístupovú cestu k Žiarskej chate. Nebola jedinou, ktorá v ostatných rokoch v týchto miestach ohrozovala ľudí.

Základová lavína, ktorá sa uvoľnila spod Príslopu 17. 4. 2023, padla popoludní a ihneď zalarmovala záchranné zložky, ktoré sa vybrali prehľadať ju aj s lavínovými psami. Zasiahla prístupovú cestu k Žiarskej chate, na ktorej vytvorila asi trojmetrový nános. Zamestnanci chaty tvrdili, že by sa v nej nemali nachádzať žiadne osoby, čo sa neskôr aj preukázalo.

Prístupovú cestu ku chate prekryl trojmetrový nános snehu
Prístupovú cestu ku chate prekryl trojmetrový nános snehu. Autor fotografie: HZS

Ako uviedlo Stredisko lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby, základové lavíny sú typické pre jarné obdobie. Vplyvom tepla a premočenia snehovej pokrývky sa skĺznu po trávnatom podklade zväčšia popoludní alebo podvečer. Lavína spred roka v Žiarskej doline je toho príkladom a aj preto treba, aby návštevníci v horách zvýšili opatrnosť. 

V tejto oblasti to nebola prvá ničivá lavína. Tohto roku – 25. marca 2024 – uplynulo pätnásť rokov od pádu jednej z najničivejších lavín v priestore slovenských Karpát. Ako uvádza Stredisko lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby, v ten deň medzi desiatou a jedenástou hodinou predpoludním sa v Žiarskej doline zosunula lavína obrovských rozmerov. Odtrh bol dlhý asi tri kilometre s výškou 1 až 3 metre. Prechádzal takmer celou pravou stranou doliny od svahov Krásna cez Príslop až po Ráztoku.

Pred pätnástimi rokmi sa lavína prehnala cez Žiarsku chatu
Pred pätnástimi rokmi sa lavína prehnala cez Žiarsku chatu. Autor fotografie: SLP HZS

„Na dne doliny vytvoril gigantický nános snehu dlhý 2 kilometre s hrúbkou miestami až 20 metrov,“ opisuje správa lavínových špecialistov. „V noci z 24. na 25. marca  sa ochladilo, zmiernilo sa niekoľkodňové sneženie, extrémne veľká lavína pozostávajúca zo siedmich lavín spadla do doliny spontánne,“  komentujú s tým že „vyrúbala“ aj viac ako storočné stromy. Jej posledné zvyšky sa roztopili až počas leta 2019, teda takmer rok a pol po jej páde.

Okrem toho, že zničila niekoľko hektárov lesa, poškodila aj Žiarsku chatu, chatku HS Alpina, trafostanicu, meteostanicu Horskej záchrannej služby, cestný most, turistické prístrešky a tabule. Našťastie, rovnako ako tá minuloročná, nespôsobila obete na životoch. Pád lavíny špecialisti predpokladali, Žiarska chata bola tri dni predtým evakuovaná, v deň pádu lavíny platilo veľké lavínové nebezpečenstvo.

Lavína z vrtuľníka
Lavína z vrtuľníka. Autor fotografie: SLP HZS

A tento rok? Hrozia podobné lavíny aj tentoraz?  Na dnes je vo Vysokých a Západných Tatrách vyhlásené mierne lavínové nebezpečenstvo, ktoré má tendenciu zvyšovať sa.  Ako uvádza Stredisko lavínovej prevencie HZS, hlavným lavínovým problémom je vetrom previaty sneh, pričom nebezpečné sú najmä záveterné strany hrebeňov, úzke žľaby a miesta pod skalnými stenami. Tam môžu byť vetrom ubité dosky rôznej tvrdosti, na strmých svahoch pri dodatočnom zaťažení sa môžu uvoľniť. Hrozia malé až stredné doskové lavíny, predstavujú riziko v kombinácii s terénnymi pascami. Špecialisti nepredpokladajú samovoľné lavíny.

V Nízkych Tatrách platí malé lavínové nebezpečenstvo, taktiež s tendenciou zvyšovať sa. Najnebezpečnejšie sú južné a juhovýchodné orientácie. Pád lavín sa predpokladá pri dodatočnom zaťažení, samovoľne by sa spustiť nemali.

Autor titulnej fotografie: HZS

Záchrana ľudí zasypaných lavínou má veľa otáznikov

Hrozia ďalšie pády lavín?

by Články

Jednoduchá odpoveď znie: Áno. Zložitejšie sa už upresňuje vysvetlenie – kedy, kde a v akej sile sa lavíny v našich horstvách zosunú. Každopádne platí, že s nimi pri športových aktivitách v našich najvyšších pohoriach treba ešte rátať.

Stredisko lavínovej prevencie HZS denne vydáva prognózu lavínovej situácie a stupeň výstrahy pred lavínami. Nájdete ich jednoducho navolením adresy: laviny.sk. Dnes napríklad platí druhý, mierny stupeň lavínového nebezpečenstva, no má tendenciu sa zvyšovať,  s čím by sme na niektorých miestach, najmä v horách nad 1500 metrov nadmorskej výšky, mali zajtra rátať.

Lavínoví špecialisti  upozorňujú, že vplyvom teplého počasia a slnečného žiarenia môžu na väčšine južne orientovaných strmých a veľmi strmých svahov vzniknúť mokré lavíny, splazy alebo základové lavíny. Nebezpečné sú aj malé splazy, lebo môžu padať cez skalné prahy a prekvapiť.

Mierne nočné ochladenie podľa ich vyjadrení snehovú prikrývku síce trochu spevňuje, ale v noci slabo stabilizuje, treba dať pozor na pošmyknutie a úraz na snehových filmových poliach. Podľa odborníkov hrozí riziko vzniku nových základových lavín tam, kde je snehový pokrývka premočená až na trávnatý podklad.

Jednoduchý záver týchto vysvetlení možno zhrnúť do vety: Čím viac sa bude otepľovať, tým väčšie riziko hrozí, vznikne viac nebezpečných miest  s možnosťou pádu stredne veľkých lavín. A hoci počasie je každý rok iné, istým mementom nebezpečenstva  jarných lavín môže byť udalosť spred roka. 17. apríla o pol druhej popoludní sa z masívu Príslopu na jeho východnom svahu odtrhla pomerne veľká lavína, padla do Žiarskej doliny a svojim dosahom zasiahla prístupovú cestu na Žiarsku chatu, čím ohrozila turistov v jednej z najnavštevovanejších dolín Západných Tatier.

Autor titulnej ilustračnej fotografie: HZS

Záchranárska akcia v Malej Studenej doline

Riskovanie? Nezodpovednosť? Mimoriadne ťažký víkend Horskej záchrannej služby

by Články

Od piatku do nedele sa horskí záchranári nezastavili. Okrem toho, že boli na výjazde spojenom s mimoriadne tragickou udalosťou  v oblasti Sina v Nízkych Tatrách, kde došlo k stretu medveďa s turistami, sa zúčastnili na viacerých ďalších. Aj tie boli sčasti spojené so zbytočným riskovaním a preceňovaním schopností návštevníkov Tatier.

V piatok predpoludním mali dvaja účastníci medzinárodnej skialpinistickej súťaže Bokami ZápadnýchTatier smolu. Zranenie im spôsobil pád skaly, ktorá ich zasiahla počas výstupu Salatínskou dolinou. Slovák utrpel vážne poranenie dolnej končatiny, po ošetrení ho transportovali do nemocnice. Čech utrpel iba ľahšie zranenia, záchranári ho snežným skútrom odviezli zo Zverovky do ústia doliny, kde na neho čakala záchranka.  

Záchranárska akcia na súťaži Bokami Západných Tatier
Záchranárska akcia na súťaži Bokami Západných Tatier Autor fotografie: HZS

Portál Horskej záchrannej služby opisuje aj výjazd k zranenej dvadsaťročnej lyžiarke v Retranslačnom žľabe na severozápadnej strane Chopka. O pomoc pre ňu požiadali tiež v piatok. „Žena si zranila nohu vo voľnom teréne, vyrazili k nej záchranári z Oblastného strediska Horskej záchrannej služby Nízke Tatry, pacientku do nemocnice odviezla posádka Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby z Banskej Bystrice,“ uvádza sa v správe záchranárov.

Pomoc lyžiarke v Retranslačnom žľabe
Pomoc lyžiarke v Retranslačnom žľabe. Autor fotografie: HZS

Popoludní v piatok prišla žiadosť o pomoc pre 48-ročnú slovenskú skialpinistku, ktorá si počas lyžovania vo Veľkej Studenej doline v oblasti Zbojníckej chaty spôsobila úraz dolnej končatiny. Bol natoľko vážny, že nedokázala ďalej pokračovať. Aj tu si záchranári na pomoc privolali  posádku Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby, tentoraz z Popradu. Po ošetrení ženu transportovali do nemocnice.

Robotu mali horskí záchranári aj v piatok večer. V Krúpovej doline na južnej strane Chopka uviazli dvaja maďarskí skialpinisti. Muž a žena stratili vo voľnom teréne orientáciu a ako uvádza portál Horskej záchrannej služby zišli do lesa s popadanými stromami, odkiaľ nedokázali sami pokračovať.

Našťastie, záchranárom boli schopní poskytnúť súradnice svojej polohy, preto ich rýchlo našli. Dvojica bola bez zranení.  „Horskí záchranári ich potom sprevádzali na Krúpovú, odkiaľ pokračovali na vlastnú žiadosť samostatne,“ uzatvára správa.

Ku skialpinistom v Krúpovej doline sa záchranári dostali až za tmy.
Ku skialpinistom v Krúpovej doline sa záchranári dostali až za tmy. Autor fotografie: HZS

Náročný piatok zavŕšili záchranári vo Vysokých Tatrách. O pomoc ich požiadala dvojica slovenských horolezcov, ktorí sa nachádzali v oblasti Rohového hrebeňa Vysokých Tatier. Uviazli v druhej polovici steny. Neboli síce zranení, no v náročných snehových podmienkach neboli schopní, ako uvádzajú záchranári, doliezť cestu. Tesne pred zotmením sa podarilo horským a leteckým záchranárom za pomoci palubného navijaka uviaznutú dvojicu evakuovať z horolezeckého terénu k ústiu Javorovej doliny, odkiaľ pokračovali samostatne.

Takto zachraňovali horolezcov v oblasti Rohového hrebeňa
Takto zachraňovali horolezcov v oblasti Rohového hrebeňa. Autor fotografie: HZS

Kým sa táto záchranná akcia zrealizovala,  vysokotatranský horský záchranár súbežne pracoval aj s ďalšími horolezcami, ktorí sa nachádzali na severnej stene Malého Kežmarského štítu. Dokázal ich naviezť na správny zostup a ten horolezci samostatne zvládli.  

Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky
Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky. Autor fotografie: HZS

Záchranársky víkend potom s sobotu pokračoval akciou spojenou s úrazom 50-ročnej poľskej skialpinistky. Zranila si nohu počas lyžovania z Priečneho sedla v oblasti Streleckých polí. Zranenie bolo tak vážne, že nedokázala pokračovať samostatne. Ako uvádza správa Horskej záchrannej služby, ľudia z jej skupiny ju dostali na turistický chodník v doline a záchranári ju tam ošetrili a štvorkolkou transportovali na Hrebienok a ďalej autom do Starého Smokovca.

V nedeľu záchranári dvakrát pomáhali v Malej Studenej doline. Najskôr ich potreboval poľský skialpinista, ktorý bol na Téryho chate. Deň predtým si pri lyžovaní z Ľadového sedla spôsobil úraz dolnej končatiny. Noc strávil na chate, no v nedeľu už nebol schopný pokračovať. Počasie nebolo priaznivé, preto sa k nemu horskí záchranári, aby ho ošetrili, vybrali peši.

No kým stihli zásah ukončiť, dostali oznámenie o páde poľskej skialpinistky z Malého Pyšného štítu v Lastovičej štrbine. Výsledok – poranená noha. Aj túto návštevníčku Vysokých Tatier záchranári ošetrili. Keďže terén, v ktorom sa obaja zranení nachádzali, bol náročný, požiadali o súčinnosť posádku poľského TOPR-u. Za jej pomoci boli obaja pacienti odvezení do Poľska.  

Záchraná poľských horolezcov uviaznutých na Huncovskom štíte bola náročná
Záchraná poľských horolezcov uviaznutých na Huncovskom štíte bola náročná. Autor fotografie: HZS

Ešte v nedeľu večer kontaktovali tiesňovú linku našej Horskej záchrannej služby poľskí kolegovia, ktorí oznámili, že na našom území uviazla dvojica poľských horolezcov. Vystupovala Spišskou cestou na Huncovský štít. Žena a muž uviazli v náročných podmienkach a tme v jeho juhovýchodnej stene.

„Záchranári na pomoc odišli zo Starého Smokovca. Medzitým jeden zo záchranárov horolezcov telefonicky navigoval, aby v stene našli spôsob správneho zostupu,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby.

Záchranári tiež požiadali o pomoc pracovníkov lyžiarskeho strediska pri transporte ratrakom na Skalnaté pleso a následne už aj s dvojicou Poliakov do Tatranskej Lomnice. Veľmi im za ňu ďakujú.

Autor titulnej fotografie: HZS

Jozef Krištoffy na Hazarde

Extrémne lezenie? Pre mňa koníček, pre iných hazard

by Články

Martinčan Jozef Krištoffy je slovenský alpinista a extrémny lezec, ktorého športové výkony už prekročili hranicu našej krajiny a uznáva ich aj vyspelá horolezecká komunita. Čo má rád na športovom lezení a čo mu horolezectvo dáva? Aj o tom je náš rozhovor.

Horolezectvu sa venuješ dve tretiny svojho života. Čo ťa naučilo?

Mnohým veciam. Zodpovednosti napríklad, schopnosti spracovať prehry a brať si z nich ponaučenie, cieľavedomosti, trpezlivosti, potrebe určovať si priority a zorganizovať si podľa nich život.

Na svete je veľa športov. Prečo u teba zvíťazilo horolezectvo?

Robil som aj karate, bicykloval som… No ešte v čase, keď som chodil na základnú školu, ma zaujala turistika. S miestnymi turistickými klubmi som sa dostal do hôr, turistike som sa venoval veľmi aktívne a odtiaľ bol už iba krok na umelú stenu. Mal som trinásť a nesmierne ma lákalo vyskúšať ju.

Jozef Krištoffy s Milanom Ladňákom pod Hazardom
Jozef Krištoffy a Milan Ladňák pod Hazardom. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Stalo sa.

Áno, vyskúšal som ju a veľmi ma to chytilo. Neskôr som mal šťastie na ľudí, ktorí ma zobrali aj na skaly a usmernili ma. Prvý raz to bolo s Jožom Santusom z Martina, neskôr s Jánom Laukom zo Sučian, ale liezol som aj s Vladom Sollárom, Milanom Ladňákom, Ivanom Žilom, Braňom Sumkom. Boli to už skúsenejší lezci, ktorí mi ako chalanovi poradili, viedli ma. Pomaly, postupne ma lezenie chytilo a už nepustilo.  

Kde ste vtedy chodili liezť?

Trénovali sme na umelej stene – najskôr sme ju mali vo vrútockej sokolovni, potom v športovej hale na martinskom Podháji, neskôr sme sa sťahovali do Kina 1. máj vo Vrútkach. Tam je dodnes, prevádzkujem ju v rámci Horolezeckého klubu NEOLIT Martin. Oproti mojim začiatkom je inovovaná, rozšírená. Je to bouldrová klubová stena, nie komerčné zariadenie, a trénujem na nej dodnes. Najmä počas zimy je to miesto, kde sa doteraz sústreďuje moja príprava aj na ťažšie športové cesty.

Človek, ktorý sa na horolezectvo díva iba z rýchlika, by sa mohol domnievať, že horolezci trénujú na skalách…

Aj tam, samozrejme. Ale na umelej stene je tréning oveľa intenzívnejší, špecifickejší a zameraný na konkrétne slabiny. Trénujeme techniku lezenia a pripravujeme sa na rôzne situácie, ktoré nás môžu stretnúť v teréne. Martin má pre horolezcov mimoriadne dobrú polohu.

Jozef Krištoffy pripravený na lezenie
Jozef Krištoffy pripravený na lezenie. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Čím je to dané?

Na všetky skaly a jednodĺžkové športové cesty sa dostaneme autom za hodinku. Či už je to do okolia Považskej Bystrice – na Manín, do Súľova, v okolí  Žiliny je to Višňové, Porúbka, Belá, smerom na Oravu Tupá skala pri Dolnom Kubíne, na Liptove Demänová či Malinô Brdo, smerom na Banskú Bystricu sú to Staré Hory, Šturec, Jelenec, Harmanec, Krpcovo a na Prievidzu Hrádok, Vtáčnik… Nie sú to oblasti dôležité iba pre slovenskú horolezeckú komunitu, ale uznávajú ich aj lezci z Poľska či Česka.

A priamo v Turci majú horolezci svoje srdcovky?

Majú. Napríklad v Gaderskej či Blatnickej doline a najnovšie je to Havrania skala pri Necpaloch, kde som správca. Začali sme tu robiť cesty zhruba od roku 2017. Po práci sa sem dá vybehnúť a niečo si vyliezť. Za 15 minút autom som na parkovisku a za 10 minút pod skalou. Zhora je nádherný výhľad na náš Turiec.

Kedy si si trúfol na prvé expedície?

Bolo to, myslím, v roku 2014. Postupne sme cestovali do Jordánska, Kirgizska, Čile či Argentíny. Začal som sa orientovať na stredné hory a viacdĺžkové cesty – napríklad vo Vysokých Tatrách, Dolomitoch, Alpách, absolvoval som aj viaceré zahraničné expedície. V Jordánsku sme vtedy preliezli dve najťažšie cesty v tamojšom národnom parku Wadi Rum a pridali nový prvovýstup Fatal attraction 10-, ktorý sa stal najťažšou cestou oblasti. Wadi Rum je známy svojimi obrovskými, až do 500 m vysokými pieskovcovými skalnými stenami.

Toto všetko lezec potrebuje
Toto všetko lezec potrebuje. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Rešpekt ale získali aj ďalšie expedície, ktorých si bol účastníkom.

Áno, napríklad aj expedícia v Kirgizsku, kde sme zrealizovali prvovýstup a súčasne aj prvý voľný prelez západnou stenou na 5 239 m vysoký Pik Aleksandra Bloka. Veľmi náročná vec, bivakovanie v stene pri mínus desiatich stupňoch Celzia aj 8 dní v kuse. Summer  Bouquet 9+ dostala aj Striebornú karabínu (2017), čo je slovenská cena za mimoriadne lezecké výkony. 

Prečo to bol taký úspech?

Vtedy boli známe iba štyri cesty na svete takejto obťažnosti a nadmorskej výšky.  Rok predtým sme zdolali prvovýstupom a voľným prelezom veľkú stenu v údolí Cochamó v Čile – Cerro Trinidad , čo bolo tiež ocenené Striebornou karabínou. Nasledovala argentínska Patagónia, ktorá sa neskôr stala po Slovensku mojou druhou horolezeckou domovinou. V Patagónii sme spolu s Ondrejom Húserkom zdolali Cerro Torre, vežu Desmochada v masíve Fitz Roya a tohto roku aj Aguja Poincenot.

Ako sa dá tento šport zvládnuť v súlade s pracovnými povinnosťami a rodinou?

Treba si usporiadať priority. Z lezenia človek nežije. Je to naopak, musí si na neho zarobiť. Kým som bol študent, povinností bolo menej, lezeniu a príprave na lezenie som sa mohol venovať naplno. Ani financie nebolo treba deliť na tento koníček a rodinu. Teraz mám rodinu a dve malé deti, som zamestnaný, som poslancom mestského zastupiteľstva v Martine a hlavne čas treba deliť s vedomím, že lezenie nemôže byť vždy na prvom mieste, deti rastú neskutočne rýchlo :-).

Jozef Krištoffy v stene Hazardu
Jozef Krištoffy v stene Hazardu. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ty ale patríš medzi slovenskú špičku extrémneho lezenia, tak zrejme si čas nájdeš…

Isteže, človek musí mať aj záľubu, ktorá ho napĺňa a u mňa je to extrémne lezenie. Ale na dlhšie expedície či väčšie projekty dôjde až potom, keď zabezpečím to, čo je prvoradé – rodinu a prácu. Do Patagónie, ktorá je už niekoľko rokov za sebou cieľom mojej lezeckej sebarealizácie, sa dokážem uvoľniť maximálne na mesiac raz do roka a inak v priebehu roka sú to krátke výjazdy napríklad do Dolomitov či Vysokých Tatier, ktoré sa dajú „otočiť“ za pár dní.

Na ktoré zo svojich lezeckých úspechov si najviac hrdý?

Takýto rebríček sa ťažko zostavuje. Nie vždy totiž ide o dosiahnutie vrcholu nejakého kopca. Dôležitá je aj cesta k nemu. Lezkyňa svetového mena Lynn Hill povedala jednu múdru vetu: Nie je dôležité, čo človek vylezie, ale to, čo sa v tejto etape živote naučí. Môžem to len potvrdiť. Lezenie má pre mňa väčší význam v tom, čo ma naučilo. V prístupe k životu a v tom, ako viem riešiť zložité situácie. A neplatí to iba v stene, ale aj v bežnom živote, v rodine a v práci. 

Treba tomu rozumieť aj tak, že ťa posilní aj lezecký neúspech?

Prehrou sa síce nikto nechváli, no vo vrcholovom športe platí, že 98 percent situácií, ktoré športovec rieši, sú prehry. A každá prehra ho robí odolnejším a silnejším. Ak si, samozrejme, vie analyzovať, čo sa stalo, opäť sa postaviť, vziať si z toho ponaučenie a pracovať na tom, aby to nabudúce vyšlo. Pre lezenie to platí tiež. Nedosiahnuť cieľ, nie je vždy prehra, ale motivácia k tomu, aby som na sebe viac pracoval, zlepšil prípravu, lepšie sa spoznal. Keď sa naučím, čo sa naučiť mám, úspech mi bude dopriaty.

Ale v horách to neplatí takto priamočiaro…

Isteže, nie všetky faktory dokáže lezec ovplyvniť. Viem ovplyvniť to, čo natrénujem, akú taktiku zvolím. Zvyšok je na externých okolnostiach, čo platí hlavne o veľkých horách. Môžem do nich vstúpiť s formou, akú chcem, ale keď príde zvrat počasia, tak ideme dole. Preto si vážim, že sa mi podarili viaceré významné prelezy doma i v zahraničí. V mojej sebarealizácii ma uspokojili, no na druhej strane viem, že práve vtedy stála pri nás aj súhra šťastlivých okolností, s ktorými lezec napriek príprave, obetavosti a cieľavedomosti vlastne nikdy nemôže na sto percent počítať.

Aký je rozdiel medzi športovým lezením a horolezectvom?

Vyvinulo sa to historicky. Príprava na horolezectvo v horách prebiehala na tzv. cvičných skalkách. Išlo o jednodĺžkové steny, lezenie na nich bolo vhodnou prípravou pre získanie skúseností a kondície. Postupom času sa z lezenia na cvičných skalkách vytvorila osobitná disciplína, vzniklo športové lezenie. Každá cesta na týchto skalách má istú obťažnosť, ktorá zároveň určuje aj športovú hodnotu daného prelezu. Pripraviť sa na ne dá aj na umelej stene. V dnešnej dobe sa preteká už primárne len na umelých stenách, a to v troch disciplínach – obťažnosť, rýchlosť a bouldering.

Hazard nie je žiadna prechádzka
Hazard nie je žiadna prechádzka. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

A ten rozdiel?

Príprava na lezenie v horách je komplikovanejšia. V horách treba disponovať vysokou univerzalitou lezenia, treba sa vedieť hýbať v rôznych charakteroch terénu, predpokladá sa všeobecná vytrvalosť či mentálna odolnosť. Hoci momentálne leziem hlavne v horách , pravdou je, že ťažím hlavne z toho, čo mám nalezené a natrénované na športových skalách v minulosti. Každá disciplína má svojich fanúšikov, no v horolezectve sa Slováci zapísali aj  do dejín svetových úspechov a štatistík.

V ostatných rokoch majú vyššiu hodnotu lezecké či horolezecké výkony, ktoré sa robia eticky čisto. Čo si pod tým treba predstaviť?

Úplne zjednodušene – čistotu horolezectva, rešpektovanie histórie a štýlu prvovýstupu, snahu nenechať v skalách zbytočný materiál, používať nedeštrukčné, dočasné istenia. To, čo lezec v stene použije, mal by si po sebe odpratať. Je to vlastné aj alpskému štýlu lezenia, ktorý aj ja preferujem. V Patagónii, napríklad, všetko lezieme alpským štýlom. Aj vo Vysokých Tatrách sa staré technické cesty začali koncom minulého storočia voľne preliezať. No nie všade sa dá takto liezť. Expedičné lezenie si vyžaduje iný prístup, prípravu i techniku.

Poďme k tvojim tatranským úspechom. Máš za sebou viaceré rešpektované lezecké výkony v našich veľhorách.

Nedá sa vymenovať všetky, no cením si hlavne Jet Stream, prvý slovenský voľný prelez v tom čase najťažšej tatranskej cesty na Jastrabej veži z roku 2012. Odštartoval moju éru extrémneho lezenia v horách. Neskôr Corona, prvovýstup a následný voľný prelez opäť na Jastrabej veži z roku 2016. Ten názov som dlho vymýšľal, symbolizuje kráľovnú Tatier. Až potom sa z neho „stala“ pandémia. Dodnes je svojou obťažnosťou  najťažšou cestou v Tatrách.

Počula som, že ťa baví aj preliezanie starých technických ciest…

Je to tak. V mojom prípade je to – Gilotína na Malý hrot, Diagonála na Ďatkách v Malej Studenej doline, či Diretka na Mlynáriku s vyhláseným posledným najväčším problémom – tzv. Štítovou stenu obťažnosti 10-. Tá cesta má polstoročie a jej horná dĺžka bola považovaná za posledný vážny lezecký problém Vysokých Tatier. Podarilo sa nám ju voľne vyliezť v roku 2021. Spodný kút, tzv. Zvon,  som v tom roku ešte vyliezol samostatne a ohodnotil taktiež na 10-. Je to jedna z  najimpozantnejších stien v Tatrách s neskutočnou expozíciou a teraz aj s nádhernou a obťažnou cestou Diretka klasifikácie 10-.

V stene Hazardu
V stene Hazardu. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Potom prišiel Hazard?

Nie je to presné. Bol to cieľ, na ktorý bolo treba skutočne mentálne dozrieť. Ja som o tejto ceste rozmýšľal už od roku 2013, ale nemal som odvahu vysloviť to nahlas – vyliezť Hazard voľne, bez pridania fixných istení, lebo dovtedy mal iba tri technické prelezy. Opýtal som sa na to iba Jána Smoleňa, že či by to podľa jeho názoru išlo. Nevylúčil to, a aj preto mi tá myšlienka nedala pokoja.

Čo to znamená – nedala pokoja?

Neustále som v sebe živil tú myšlienku. Posledné roky som liezol aj s kamarátom  Milanom Ladňákom a nahovoril som ho, aby sme sa tam išli pozrieť a začali sme sa na prelez postupne pripravovať. V roku 2022 som si to išiel omrknúť , ako by som na to mal ísť. Najskôr technicky, odspodu. Výstup som zopakoval po vlastných isteniach, aby som si pozrel, kde sú chyty, akú stratégiu zvoliť, kde to bude treba očistiť tak, aby bolo možné preliezť cestu voľne a posunúť  jej hodnotu do inej dimenzie.

A teraz to vysvetli pre laikov…

Technický prvovýstup vnímam ako pracovnú časť takéhoto projektu. Hazard je najťažšia technická cesta vo Vysokých Tatrách, voľný prelez má potom športovú hodnotu. No v kombinácií s lezením bez pridania fixných istení tu nič podobné a v obdobnej obťažnosti doteraz nebolo.

Tak si to vysvetlime podrobnejšie. Povedz, čo je Hazard?

Hazard je najťažšia technická cesta v Tatrách, tzv. hákovačka pôvodne od Mira Mravu a Braňa Turčeka. Mojím cieľom nebolo zopakovať ju, ale voľne preliezť po pôvodnom istení. Z môjho pohľadu je to vrchol toho, čo sa mi vo Vysokých Tatrách podarilo. Popri pracovných povinnostiach a rodine bolo hádam najťažšie skoncentrovať sa na prípravu a potom liezť v ceste, kde si nemožno dovoliť chyby, v dvoch tretinách cesty neprichádzal pád do úvahy, s tým sa nepočítalo aj keď sa lezenie pohybovalo medzi 9 a 10 stupňom obťažnosti. Podarilo sa mi vyliezť a odistiť cestu hodnotenú A5, druhý aspekt bola samotná obťažnosť hodnotená 10 a treťou okolnosťou bolo to, že som tam nedodal nijaký nit a liezol som to voľne po pôvodnom istení, teda psychická náročnosť.

Hazard si preliezol 9. júla minulého roku.

Spomínal som už technický prelez – to bola prvá časť, v tomto prípade pre mňa povinná jazda. V lete roku 2022 sa mi však v záverečných partiách tretej dĺžky už v relatívne ľahšom teréne nešťastne vytrhla skoba, členkom som narazil o skalnú policu  a tušená zlomenina sa neskôr v nemocnici potvrdila. Bolo nielen po Hazarde, ale aj po sezóne. Do Tatier som sa vrátil až o rok, v máji minulého roku, a v júli sa mi podarilo celú cestu preliezť voľne .

Po výstupe. Pavol Barabáš (v pozadí) športový výkon dokumentoval
Po výstupe. Pavol Barabáš (v pozadí) športový výkon dokumentoval. Autor fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Ako ten úspech vnímaš s odstupom času?

Som rád, že to vysoké nasadenie a množstvo energie, ktoré som do toho vložil, prinieslo úspech. Je to nádherný kus skaly a bol to kus nádherného súvislého lezenia a spôsobom, akým som to preliezol som vyjadril seba samého v prístupe k čistote horolezectva. Ďakujem môjmu kamarátovi Milanovi Ladňákovi za perfektné istenie a filmárovi Pavlovi Barabášovi, ktorý urobil originálny záznam z prelezu a následne filmový dokument Desiatkový kráľ.

A ďalšie výzvy v Tatrách? Sú?

Snažím sa latku posúvať ďalej už od roku 2012. Vážim si a som vďačný za všetko, čo som doteraz doma i vo svete vyliezol a potvrdzuje sa mi, že ak človek ide do toho férovo, bez skratiek, ale naopak s vynaložením množstva energie, tak to prinesie úspech. Zároveň sa však už pozerám aj realite do očí. Samozrejme, mám veľa vyhliadnutých projektov, no uvedomujem si, že vrcholový šport znamená prísnu koncentráciu na cieľ, sústredenie sa na prípravu či doladenie životosprávy. Nie som už študent, keď som si mohol dovoliť deväť trojhodinových silových tréningov do týždňa a stráviť päť mesiacov v zahraničí. 

Takže nastupujú reálne ciele?

Tak by som to nepovedal. Pre vrcholového športovca je každý sen  víziou reality. Horolezectvo je zaujímavý šport aj tým, že má viac disciplín, ktoré sa počas kariéry horolezca môžu meniť, je to aj určitý spôsob evolúcie osobnosti. Aj v štyridsiatke sa dajú v horách urobiť veci, ktoré vzbudia rešpekt. U mňa je to o tom, ako viem povinnosti a voľný čas skoordinovať

A je tu ešte aj rodina…

Presne tak. Mám malé deti, ktoré ma potrebujú. Ak nevyužijem čas, ktorý s nimi môžem stráviť práve teraz, budú tie mesiace či roky v našom vzťahu navždy stratené. Netreba si ich nechať ujsť. Človek nemôže byť vynikajúci v piatich veciach. V pravý čas treba vedieť, čomu dať prednosť a čo má v danej etape života vyššiu hodnotu. A pre mňa sú to teraz moje deti.

Ale nevešiaš lezenie na klinec?

Horolezectvo som si vybral  a stalo sa súčasťou môjho života a budem sa k nemu vždy vracať. Či už výkonnostne, alebo rekreačne. Plánov a projektov mám však ešte dosť a pevne verím, že niektoré sa mi ešte podaria naplniť.

Autor titulnej fotografie: archív Jozefa Krištoffyho

Medvede sa už prebúdzajú. V Demänovskej Doline došlo k tragédii

Naháňačka s medveďom skončila tragicky

by Články

V piatok sa v Demänovskej doline stala tragédia. Obeťou sa mala stať 31-ročná občianka z Bieloruska. Prvé informácie naznačovali, že zomrela po útoku medveďa, no ako predbežne konštatoval lekár, zahynula na následky 150 metrov dlhého pádu.

V piatok v podvečerných hodinách (15. marca) prijala polícia na linku tiesňového volania oznámenie, že dvoch ľudí v katastrálnom území Demänovskej Doliny pri vrchu Na jame naháňa medveď. Rozbehla sa policajná akcia.

Ako vyplýva zo správy Policajného zboru SR, na miesto boli okamžite vyslané hliadky, aby dvojicu vypátrali. Privolaná bola aj Horská záchranná služba. Pomoc prišla neskoro. Muža našli, bol v poriadku. Žena bola nájdená bez známok života. Malo ísť o pár, ktorý bol na turistike.

Na miesto prišiel aj zásahový tím medveďa hnedého. „Na mieste prebiehajú všetky potrebné úkony, preto nie je možné poskytnúť bližšie informácie,“ informovala včera policajná správa.

Dnes (v sobotu 16. marca) už máme viac informácií o včerajšej tragédii. Horská záchranná služba na svojom portáli uviedla, že dvojica – muž, 29 rokov a žena, 31 rokov z Bieloruska, sa po strete s medveďom rozutekali každý iným smerom. Podľa človeka, ktorý volal na tiesňovú linku, sa medveď rozhodol prenasledovať ženu, tá mužovi zmizla z dohľadu a nemal s ňou následne ani žiadny hlasový kontakt.

Horskí záchranári pátrajú po žene a mužovi, ktorých naháňal v Demänovskej doline medveď
Horskí záchranári pátrajú po žene a mužovi, ktorých naháňal v Demänovskej doline medveď. Autor fotografie: HZS

Zo strany HZS sa do terénu vybrali záchranári z OS Nízke Tatry so psom, dvaja príslušníci Strediska lavínovej prevencie s dronmi a termovízou.

„Po krátkom čase služobný pes označil miesto pod skalným prahom, kde sa po páde strmým terénom bola medveďom prenasledovaná žena. Žiaľ už bez známok života. Medveď sa v tom čase nachádzal v ich blízkosti. Našťastie sa ho podarilo za pomoci služobného psa, kriku a varovného výstrelu príslušníka PZ SR zahnať,“ uvádza Horská záchranná služba

Horskí záchranári na mieste pádu ženy z Bieloruska
Horskí záchranári na mieste pádu ženy z Bieloruska. Autor fotografie: HZS

Na svojom portáli ďalej informuje, že s mužom sa podarilo nadviazať zvukový kontakt a následne ho druhá skupina záchranárov našla uviaznutého nad skalným prahom. Bol vystrašený ale bez zranení. Muža potom previezli do Domu HZS Lúčky. „Telo ženy bolo po nevyhnutných úkonoch pomocou spustov vyprostené z exponovaného terénu, pozemne transportované na Lúčky  a odovzdané príslušníkom PZ SR.  

Okolnosti tragédie sa ďalej vyšetrujú. No predbežne je známe, že k stretu s medveďom došlo počas vychádzky po trase z obce Lazisko smerom na vrch Sina. Vrch Na jame je neďaleko neho. Terén je tam veľmi exponovaný, husto zarastený stromami, so skalnými stenami a strmými zrázmi. „Je neoznačkovaný, ľudia tam nemali čo hľadať,“ povedal pre TV JOJ záchranár z Nízkych Tatier Jaromír Holuša.  Ako uvádza MY Liptov, žlto značený turistický chodník do Sedla Sinej je uzatvorený do 30. júna z dôvodu ochrany prírody. Pre turistov je podľa portálu uzatvorená trasa zo sedla až na Poľanu na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.

K nešťastiu sa vyjadrilo v sobotu aj Ministerstvo životného prostredia SR. Uviedlo, že orgánom činným v trestnom konaní rezort poskytuje plnú súčinnosti a ak sa potvrdí, že žena zomrela v dôsledku útoku medveďa, ututlávať nič nebude.  Ministerstvo tvrdí, že k nešťastiu došlo v časti Repiská, ktoré označilo ako súčasť Jasnej. Nachádzajú sa severne od lyžiarskeho strediska, bez zjazdoviek.

Presnú príčinu smrti ženy určí až pitva, obhliadajúci súdny lekár konštatoval predbežne, že smrť nastala v dôsledku zlyhania centrálneho nervového systému pre pád z výšky. Pád spôsobil devastačné poranenie hlavy. Informovala o tom žilinská policajná hovorkyňa Zuzana Šefčíková, ktorá zároveň uvidela, že poverený príslušník OO PZ Liptovský Mikuláš začal trestné stíhanie za prečin usmrtenia.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Slašťan

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti.

Rešpekt k horám je otázkou prežitia

by Články

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti. Peter Čaplický sa okrem vysokohorského lezenia venuje cestovaniu, fotografovaniu, na základe svojich zážitkov a skúseností zo života v Číne vydal niekoľko kníh. V rozhovore okrem iného prezradil, k čomu vedú deti v horolezeckom klube pri poznávaní prírody a hôr, aj čo by mali ľudia vedieť predtým ako sa vyberú na vysokohorskú túru.

Ako ste sa dostali k horolezectvu?
Začal som s vysokohorskou turistikou, ktorá bola v čase mojej mladosti veľmi populárna. Časom sme zistili, že už sme pochodili skoro všetky vysokohorské túry, a chceli sme niečo viac. Ďalším krokom bolo lezenie, začali sme sa pohybovať po skalách. Najprv v okolí Žiliny, v Porúbke, nasledovala výzva, ktorou bolo lezenie v Tatrách. Začali sme s ľahkými skalnými cestami. V tej dobe bol systém výkonnostných tried. Každá mala svoje postupnosti, najprv sme museli prekonať čakateľskú triedu, dobu čakateľa, postupne sme sa dostali k tomu, že sme mohli začať liezť ťažké cesty v severných stenách. To bola výzva, za ktorou sme išli.

Išli ste teda postupne, krok za krokom po výkonnostných stupňoch?
Áno, a dobré na tom bolo, že sme si prešli všetky stupne náročnosti. Dnes ich väčšina horolezcov preskakuje a nemajú pritom skúsenosti s pohybom vo vysokohorskom teréne, horách, odhad počasia. Tento systému umožňoval postupne pochopiť hory, veľké steny, fungovanie vo Vysokých Tatrách. Vtedy bol systém výkonnostných tried rozdelený na skalné a zimné lezenie. Zimné lezenie bolo akceptované len vo východných a severných stenách a len v období kalendárnej zimy. Liezli sme severnú stenu Javora, Hrubô a ďalšie. Steny, ktoré sa dnes už nelezú, lebo sú dlhé a ťažko dostupné, čo nezodpovedá dnešnému trendu lezenia. Dnes sa lezú klasifikačne veľmi náročné cesty, ale blízko alebo na južných stenách aj počas zimného obdobia.

V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.
V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.

K horolezectvu vediete v klube aj deti, ako to funguje?
Sme jeden z najväčších klubov v meste – JAMES SHS Žilina. Sú u nás dve kategórie – športové lezenie a lezenie v horách. Každé dieťa má niečo vo svojom vnútri, nejaký talent. Buď je to atlét, tí sa venujú športovému lezeniu na lezeckých stenách, iní majú v sebe horolezca. Našou úlohou je objaviť u detí, čo majú v sebe a orientovať ich správnym smerom.

Od akého veku u vás deti začínajú liezť?
Je to od 10 do 16 rokov, to je najlepší vek na formovanie, s mladšími deťmi je to zložité. Zaujímavá je skutočnosť, že horolezci sa necítia až tak dobre na umelých lezeckých stenách, športovým lezcom zas prekážajú prírodné vplyvy, napríklad nepriaznivé počasie. Deti sa formujú samy a potom je na nás, aby sme ich viedli na ich ceste.

Kam chodíte liezť?
V okolí Žiliny došlo k obmedzeniu lezeckých možností, Súľov je zavretý, tak nám ostávajú len dve lezecké oblasti, to je Porúbka a Belá. Skalné lezenie s deťmi robíme hlavne na týchto miestach. V zime chodíme trénovať aj do Tatier. Snažíme sa naučiť deti liezť na ľade, kde je väčšia možnosť športového vyžitia. Robíme s nimi prechody zo severnej do južnej doliny, čo bol kedysi základ pohybu vo Vysokých Tatrách. Učíme ich pohybovať sa vo vysokohorskom teréne – v strmom snehu, aby sa naučili cítiť nebezpečenstvo, kedy sa blíži lavína, kedy vám hory ponúknu „ľahkú cestu“, po ktorej sa dá ísť, a kedy je to naopak.

Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.
Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.

Takže niečo ako rozumieť horám…
Deti učíme od prvej fázy pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok, aby pochopili správanie sa hôr voči človeku. To je dôležité. Dnes sú návštevníci hôr materiálne veľmi dobre pripravení, ale na druhej strane nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Často nevedia správne vyhodnotiť ani relatívne ľahké situácie. Skúsený návštevník hôr by to jednoducho vyriešil, ale oni sa dostávajú do komplikácií. Problém teda nie je vo fyzickej príprave, ani vo výstroji, ale v tom, že ľudia sa nevedia správne pohybovať vo vysokohorskom prostredí. Učíme to deti a na tom môžu potom stavať ďalej. Naučia sa pohybovať v strmom a hlbokom snehu, v takmer lavinóznom prostredí a vedia posúdiť situáciu. Ak túto skúsenosť nemajú, tak idú vlastne do neznáma.

Majú deti o lezenie v horách záujem?
Náš klub má 130 členov, čo je na horolezectvo veľká základňa, z toho detí je viac ako 50. Takže polovica je mladšia ako 16 rokov. Aj keď radi prijímame nových členov, momentálne na to nemáme kapacity, ani trénerské a inštruktorské. Ešte treba povedať, že deti, ktoré podchytíme, získajú lásku k horám a budú sa k nim správať tak, ako sa má. Budú mať aj túžbu liezť, pohybovať sa v horách, vidieť nové cesty, nové končiare, krásu hôr. Nie je to len o športovom vyžití, ale aj o vzťahu k horám. Každé dieťa má vo svojom vnútri začarovanú dušu, a je na nás, aby sme ju odkryli.

Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.
Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.

Autor titulnej fotografie: archív Petra Čaplického.

V Tatrách bude v sobotu pršať, v nedeľu ich zaleje slnko

Tatranský víkend bude priať lyžiarom aj turistom

by Aktuálne v TatráchČlánky

Vyzerá to na pohodu. Dnes slnko v Tatrách iba občas zakryjú oblaky, v sobotu má síce pršať, ale v nedeľu hory naplno rozžiaria slnečné lúče. Lavínová predpoveď avizuje iba mierne lavínové nebezpečenstvo.

Jarná lyžovačka môže byť v Tatrách počas nadchádzajúceho víkendu plná pohody. Preruší ju síce sobotný dážď, ale nedeľa to vynahradí krásnym slnečným počasím. Platiť bude iba mierne lavínové nebezpečenstvo, no horskí záchranári odporúčajú na turistiku kompletné zimné vystrojenie.

Okrem tohto upozornenia sa treba vo Vysokých Tatrách pripraviť na zákaz používať na presun k Rainerovej chate turistický chodník od Hrebienka. Ešte stále tam hrozí nebezpečenstvo ďalšieho zosuvu chodníka. Modrý chodník v Pieninskom národnom parku z Lesnice cez sedlo Cerla do Červeného Kláštora je ťažko priechodný.

V Západných Tatrách horskí záchranári upozorňujú na nebezpečenstvo úrazu na turistických chodníkoch, ktoré sú najmä vo vyšších polohách zľadovatené. Zelený turisticky značený chodník  Svorad – Špania – Lomnô (Lomné) je zle značený, s obmedzenou priechodnosťou pre popadané stromy. Strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Aj v Nízkych Tatrách sa odporúča na turistiku zimná výstroj. Pre množstvo popadaných stromov je ťažko priechodný červený turisticky značený chodník z Ludrovej na Salatín. Niektoré trasy boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

Autor titulnej fotografie: Marek Renč

Lavínový špecialista Filip Kyzek

Lavínový špecialista: Ľudia by si mali viac všímať naše predpovede

by Články

V sezóne 2022/23 bolo v slovenských horách lavínami ohrozených 52 ľudí. Šiestich z nich našli pod snehom už bez známok života. S riaditeľom Strediska lavínovej prevencie Horskej záchrannej služby, lavínovým špecialistom Filipom Kyzekom hovoríme aj o tom, prečo je potrebné sledovať lavínové predpovede.

Povolanie – lavínový špecialista znie Slovákom možno trochu exoticky. Ako vnímate svoju prácu? Ako niečo bežné, alebo výnimočné?

Je to pravda. Na slovenské pomery je to výnimočná práca. Iba málo ľudí sa jej venuje. Priamo v škole sa ani nevyučuje. Tejto témy sa trochu dotknú lesníci, meteorológovia, geografi, a tí, ktorí sa viac menej venujú geovedám. Človek získa skúsenosti s lavínami až v teréne. No, aby sa do tímu lavínových špecialistov dostal, musí získať vzdelanie v odboroch, ktoré som spomenul.

Koľko lavínových špecialistov má Slovensko?

Stredisko lavínovej prevencie je súčasťou Horskej záchrannej služby, ktorá zastrešuje približne 150 záchranárov, z nich je sedem lavínových špecialistov.

Lavíny nepadajú na celom Slovensku, do ktorých oblastí sa sústreďuje vaše pôsobenie?

Je to pravda, nepadajú všade, hoci teoreticky môžu. Lavíny padnú vtedy, keď zapôsobia predovšetkým dva faktory – sklon a množstvo zrážok, čo je vlastné vyšším pohoriam. Preto pôsobíme zhruba od Malej cez Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Západné, Vysoké a Belianske Tatry. Ale lavína vie pri naplnení podmienok a veľkom úhrne snehu spadnúť aj vo Vihorlate či v Manínskej tiesňave v Strážovských vrchoch, čo sa už stalo, ale je to výnimočný prípad.

Prečo bolo potrebné u nás zriadiť Stredisko lavínovej prevencie?

Vyplynulo to z potreby predvídať pády lavín. Témou lavín sa ako prví začali zaoberať lesníci po roku 1924, keď zo svahov Krížnej vo Veľkej Fatre padla lavína, ktorá zničila časť osady Rybô a zabila osemnásť ľudí. No až po druhej najväčšej lavínovej tragédii na Slovensku vo Vajskovskej doline na južných svahoch Nízkych Tatier v roku 1956 sa pozorovaním vývoja podmienok na vznik lavín začali zaoberať viaceré skupiny odborníkov a na Chopku vznikla prvá lavínová pozorovacia stanica pri meteorologickej stanici SHMÚ.

Lavínová tragédia v roku 1924, lavína zničila časť osady Rybô a zabila 18 ľudí
Lavínová tragédia v roku 1924, lavína zničila časť osady Rybô a zabila 18 ľudí. Autor fotografie: archív SLP HZS

Čo nasledovalo po týchto prvých krokoch?

V šesťdesiatych rokoch sa začali systematickejšie vykonávať aj profily snehovej prikrývky zamestnancami horskej služby a TANAP-u v oblasti Západných, Vysokých a Belianskych Tatier. No až v roku 1972 padlo definitívne rozhodnutie vybudovať na Slovensku špecializované pracovisko na výskum lavín a ich predpovedanie. Veľmi silno bolo toto rozhodnutie motivované katastrofou na Kubínskej holi, kde lavína v roku 1968 zasiahla 53 študentov na lyžiarskom výcviku, pričom šiesti zahynuli.

 Sú vo vyše polstoročnej histórii strediska míľniky, ktoré mimoriadne zmenili či presmerovali jeho prácu?

Týkajú sa väčšinou príchodu technológií – počítačov či meteorologických staníc. Prvý počítač prišiel do praxe lavínových špecialistov už v osemdesiatych rokoch minulého storočia, prvá meteorologická stanica bola v Jasnej, kde malo naše stredisko sídlo štyri desiatky rokov, vybudovaná v roku 2001. Dnes ich už máme 47 a sú rozmiestnené v celom našom operačnom území. Z hľadiska organizácie práce bol dôležitým míľnikom rok 2003, vtedy došlo k zlúčeniu profesionálov z Horskej záchrannej služby a Štátnych lesov TANAP-u do jednej inštitúcie – Horskej záchrannej služby a jej súčasťou je aj Stredisko lavínovej prevencie.

Lavínoví špecialisti pri kontrole meteostanice
Lavínoví špecialisti pri kontrole meteostanice. Autor fotografie: archív FK

Spomínate techniku, prístroje, meteorologické stanice. V čom vám pomáhajú?

Umožňujú nám získať aktuálne informácie o počasí v horách, ktorého predpovede sú zároveň jednou z najdôležitejších podmienok pre lavínovú predpoveď. Dávajú nám obraz o tom, čo sa v horách deje, či môže udiať. A sú dôležité aj pre záchranárske zložky, nevynímajúc bežných návštevníkov, ktorí aj prostredníctvom nich dostanú informácie, na základe ktorých sa môžu rozhodnúť, či do hôr vôbec ísť a ak áno, kde.

Poďme si to rozobrať podrobnejšie? Čo je náplňou práce lavínového špecialistu?

Veľmi stručne, lebo je toho naozaj veľa a mnohé naše povinnosti súvisia aj s archiváciou údajov a vedeckými projektmi, do ktorých sme zapojení. No pre bežnú verejnosť  je dôležité vedieť, že počas zimy ide o denné sústreďovanie dát potrebných na posúdenie lavínovej situácie a vydávanie regionálneho lavínového bulletinu podľa medzinárodných pravidiel.

Ale nie je to všetko…

Venujeme sa aj pozorovaniu vývoja snehovej pokrývky a meteorologických podmienok vzniku lavín, ale aj operatívnym opatreniam proti lavínam – odstrelom lavín. Organizujeme kurzy a prednášky pre verejnosť, ale aj interné školenia v rámci Horskej záchrannej služby. Sústreďujeme sa tiež na budovanie sietí na automatizáciu zberu dát a šírenie informácií tými sieťami. 

Prečo je potrebné získavať informácie o lavínach a monitorovať ich?

Keby neexistovala lavínová predpoveď, keby nebol vydaný stupeň lavínového nebezpečenstva, ktoré sa určuje podľa medzinárodnej stupnice od jedna po päť, pohyb ľudí po horách by nelimitovalo riziko nebezpečenstva a rôzne túry či iné športové aktivity by sa mohli skončiť  ohrozením zdravia či života. Naše predpovede sledujú tisíce ľudí a mnohí si nevedia ani predstaviť, žeby zamierili do hôr bez toho, aby si naše výstrahy nepozreli.

Buďme konkrétni. Kde ich ľudia nájdu?

Najkomplexnejšie informácie o lavínach si možno pozrieť na stránke www.laviny.sk alebo blog.laviny.sk, kde sú aj komentáre k počasiu a lavínam, aktuálne články na túto tému, ale aj odkazy na históriu, ktorá sa viaže k téme lavín.

 Venujete sa evidencii všetkých lavín, ktoré v slovenských horách spadnú?

Je ich za sezónu i niekoľko stoviek, medzi nimi aj veľmi malé lavíny. Tie nás nezaujímajú, lebo vzhľadom na množstvo práce, ktoré by s tým bolo spojené a výsledok, ktorý by to prinieslo, nie sú dôležité. Snažíme sa sledovať  a popísať lavíny v terénoch, kde sa už niekedy stala nejaká lavínová nehoda, alebo kde padajú lavíny často. Týmto sa venujeme veľmi podrobne, lebo to má zmysel pre varovanie ľudí.

Súčasťou práce vášho strediska je aj odstreľovanie lavín. Kde a v akej situácii sa to robí?

Áno, je to súčasť praktickej prevencie pred pádom lavín a možným ohrozením ľudí. Riadený odstrel lavín vykonávame v strediskách, kde by lavína mohla ohroziť bežných lyžiarov na svahoch, ktorí nemajú pocit ohrozenia. Odstrel sa robí v stredisku Zverovka – Spálená a v Lomnickom sedle.

 Stredisko lavínovej prevencie spolupracuje s podobnými pracoviskami v zahraničí. Prečo je táto spolupráca dôležitá?

Aj Slováci dnes majú možnosť lyžovať na svahoch, alebo venovať sa skialpinizmu hocikde vo svete. Preto potrebujeme mať rovnaký pohľad na vec, teda na lavínovú predpoveď v ktorejkoľvek krajine spojenej so zimnými športmi. Používame rovnakú medzinárodnú stupnicu, slovenská trojka musí zodpovedať podobnej situácii napríklad v Tirolsku či hocikde inde. Dôležité je tiež, aby sme používali rovnakú terminológiu, grafické znaky/ikony, prístup k lavínovej predpovedi a jej prezentácii a vyhľadávaní.  Aj preto je nový dizajn stránky www.laviny.sk identický s podobnými prezentáciami lavínového nebezpečenstva v zahraničí.  Vie sa v nej rýchlo zorientovať aj cudzinec a náš turista zase v zahraničí v tamojších výstrahách lavínového nebezpečenstva.

a.

Meranie profilu snehovej prikrývky
Meranie profilu snehovej prikrývky. Autor fotografie: archív FK

Ste riaditeľom Strediska lavínovej prevencie HZS, od minulého roku má nové sídlo v Žiari. Čo vás čaká v tomto roku okrem bežnej práce?

Našťastie sme sa v minulých rokoch technicky a technologicky aj vďaka európskym projektom posunuli, sme dobre vybavení. Sieť meteostaníc, vybudovaný diaľkový odstrel lavín či drony, ktoré využívame pri mapovaní lavín a záchranných akciách a iná technika, si ale bude vyžadovať údržbu. Takže, zameriame sa na to. No chceli by sme ísť aj do účinnejšej prevencie a informovanosti , uvažujeme o vytvorení mapového serveru tak, aby ľudia vedeli rýchlejšie identifikovať miesta, kde hrozia lavíny a mohli sa s varovaniami zoznámiť skôr, ako pôjdu do hôr. Možno začneme pracovať aj na nejakej knihe či brožúrke o lavínach, ktorá by túto tému viac priblížila návštevníkom hôr.

Čím sa zaoberá lavínový špecialista v lete?

Klasická otázka. Ale nie je ťažké na ňu odpovedať, lebo práce máme naozaj dosť. Predovšetkým, vyhodnocujeme zimu, vytvárame grafické, textové, štatistické a iné výstupy, ktoré publikujeme jednak na internete a najmä v publikácii – ročenke Sneh a lavíny 20xx/20xx. Po zimnej sezóne sa ukážu aj poškodenia meteostaníc, takže sa venujeme ich údržbe a servisu. V rámci horského záchranárstva máme tréningy i pátrania pomocou dronov. Ale mapujeme aj škody po extrémnych lavínach a geohazardoch pomocou dronov, modelujeme lavíny. Občas sa pritrafí aj vypracovanie štúdie lavínového ohrozenie v nejakej oblasti. Na jeseň minulého roku to bolo napríklad v Krkonošiach. V lete sa organizujú aj stretnutia, workshopy či konferencie na tému spolupráce s európskymi lavínovými službami, na ktorých sa zúčastňujeme.

Takže, hoci lavíny v lete nepadajú, na nudu niet času.

Presne tak. A to som ešte nespomenul udržiavanie kondície a techniky v horách a na skale, čo súvisí aj s bežnou záchranárskou praxou.

Čo vás na vašej práci najviac baví?

Je to práca v horách, čo je úžasné. Je to práca o pohybe v teréne, keď robíme snehový profil či test stability snehovej pokrývky, často sme aj na lyžiach, čo mám rád, lebo som fanúšik skialpinizmu. No baví ma aj jej odborná časť, práca so špeciálnymi softvérmi v kancelárii pri počítači, keď dávame dohromady predpoveď, venujeme sa analýze dát a formulovaniu  odporučení či východísk v súvislosti s lavínovou prevenciou. Je to dobrá kombinácia fyzickej a tvorivej práce.

Čo je na nej najťažšie?

Možno byrokracia? No sme v štátnej službe, zastrešuje nás ministerstvo vnútra, čo si vyžaduje ctiť si isté pravidlá, takže sme sa naučili ich rešpektovať. Ale najťažšie je niekedy rozhodnúť sa medzi stupňami lavínového nebezpečenstva – či vydám dvojku alebo trojku. Niekedy aj pol dňa nad tým uvažujem, kým sa rozhodnem. No na druhej strane je tu potom zadosťučinenie, keď sa predpoveď naplní a dôjde mi, že som sa rozhodol správne.

Aká bola vaša cesta za postom lavínového špecialistu?

Skončil som prírodovedeckú fakultu v odbore geografia a kartografia so špecializáciou hydrológia – klimatológia, čo má relatívne blízko k snehu a lavínam. Od mala som mal rád hory a počas vysokoškolského štúdia sa to ešte viac prehĺbilo. V tom čase som začal chodiť do vyšších hôr najmä vďaka  skialpinizmu a sledoval som lavínové predpovede. Ani vo sne by mi vtedy nebolo napadlo, že raz budem robiť aj ja lavínového špecialistu. Ale pravda je, že som túto prácu obdivoval a túžil som sa dostať do jej blízkosti.

Podarilo sa…

Najmä vďaka civilnej vojenskej službe, ktorú som v stredisku absolvoval. Spoznal som kolektív, prácu a keď na tomto pracovisku neskôr hľadali človeka do tímu s odbornosťou, ktorú som vyštudoval, prihlásil som sa a vybrali ma. V decembri bude dvadsať rokov, čo v Stredisku lavínovej prevencie robím.

Ak by dnes niekto zatúžil stať sa súčasťou vášho kolektívu, čo musí urobiť? Aké predpoklady musí spĺňať?

Dnes sa už robí výberové konanie, čo v mojich začiatkoch v takom rozsahu nebolo. Naše povolanie vtedy nelákalo veľa ľudí, bolo finančne, rovnako ako v horskej službe, poddimenzované. Ľudia sa k nám nehrnuli. Dnes sme súčasťou štátnej služby, podmienky práce i jej materiálne zázemie sa zlepšili a vzrástli aj nároky na výber ľudí, ktorí musia prejsť nielen testom odborných vedomostí, ale aj náročným fyzickými testami.

.

Špecialisti pri kontrole lavínovej lokality
Špecialisti pri kontrole lavínovej lokality. Autor fotografie: archív FK

Z čoho pozostávajú?

Keďže sme súčasťou Horskej záchrannej služby, uchádzači musia spĺňať aj nároky na prácu záchranára. Musia byť zdatní v lezení na skale, aj v ľade, splniť časové limity na náročnej túre, zjazdiť strmý žľab a podobne, kde sa preverí ich fyzická zdatnosť, a potom pri teste sa overujú okrem záchranárskych aj odborné vedomosti súvisiace s prácou na našom špecializovanom stredisku. Test je veľmi komplikovaný a náročný a kto ním prejde, musí absolvovať ešte pohovor. Až potom padne rozhodnutie o prijatí či neprijatí.

Je vašou úlohou aj zachraňovať ľudí v lavínach?

Ak sme blízko, tak samozrejme prichádzame pomôcť. No treba si uvedomiť, že v súvislosti s lavínami je pre človeka, ktorý sa ocitne pod snehom, najdôležitejších prvých 15 minút. Vtedy sú prvými záchranármi kamaráti, alebo svedkovia pádu lavíny. Tí môžu najskôr pomôcť vyhrabať čiastočne zasypaných. Alebo sa pokúsiť pomocou lavínovej výbavy lokalizovať zasypaných a pomôcť im. Hoci v každom pohorí na Slovensku, kde hrozí lavínové nebezpečenstvo, sú oblastné strediská HZS s dispečingami, aj horskí záchranári nemusia stihnúť prísť na lavínisko do spomínaného časového limitu.

Vašou prioritnou úlohou pri lavínovej nehode je teda čo?

Informujú nás o nej a ak je to blízko, ideme do záchrannej akcie ihneď. Ak je už po akcii, najneskôr na druhý deň ideme na miesto nehody. Potrebujeme zmapovať jej rozsah, zdokumentujeme miesto, zhodnotíme  situáciu a urobíme závery. K tomu patrí aj elektronická archivácia získaných dát, čo má význam najmä pre budúcnosť lavínových predpovedí. Napríklad v Žiarskej doline padli v tomto roku už dve lavíny cez cestu, našťastie v noci a nikomu sa nič nestalo. Takéto situácie zmonitorujeme dronom, zakreslíme do mapy, prípadne namodelujeme pád lavíny, informujeme o tom na webovej stránke a sociálnych sieťach, aby o tom vedelo čo najviac ľudí a dokázali sa tak vyvarovať nebezpečným miestam, resp. rátať s istým rizikom nebezpečenstva a pripraviť sa na neho.

Čo by o vašej práci mali vedieť návštevníci hôr?

Dôležité je, aby vedeli, že vydávame lavínové predpovede a aby sa nimi riadili. Snažíme sa k lavínovej predpovedi pristupovať čo najserióznejšie, so všetkou vážnosťou, lebo chápeme, že od nej závisí ľudský život.

Vníma to tak a verejnosť?

Máme aj takú skúsenosť, že ľudia si naše predpovede zužujú na dve možnosti – buď môžem ísť do hôr, alebo nemôžem. Riziko na škále lavínových výstrah je ale širšie a aj pri prvom stupni môže človek v horách zahynúť. A na to treba myslieť a nepodceňovať zdanlivo bezpečnú situáciu, lebo ani lavínový špecialista nevie na sto percent garantovať čas, miesto či silu lavín.

Vaša rada takýmto návštevníkom hôr…

Ak niekto chodí do terénov, kde hrozí pád lavín, určite by nemal zabudnúť na lavínovú výbavu a na to, aby ju vedel používať. Vypnutý prístroj v batohu nikomu nepomôže. Treba sa snažiť byť zodpovedný voči sebe, a potom aj voči druhým, ktorí sú v horách tiež, a ktorých môžeme svojím konaním ohroziť.

Snehový raster na určovanie snehových zŕn v snehovom poli
Snehový raster na určovanie snehových zŕn v snehovom poli. Autor fotografie: archív FK

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Pri lavínových predpovediach sa striedame v týždenných službách. Ráno medzi 7.30 a 8.30 h vždy skontrolujeme predpovede počasia, obvoláme oblastné strediská HZS, horské chaty, zisťujeme situáciu o snehu. Potom spravidla ideme do terénu. Vždy minimálne dvaja. Na každý deň máme naplánovanú inú oblasť, kontrolujeme stabilitu snehu, profily, zvykneme zlyžovať do žľabov, aby sme si urobili obraz o možných rizikách pádu lavín. Terén si často plánujeme aj tak, aby sme skontrolovali aj nejakú meteostanicu v danej lokalite, prípadne ju opravili. V kancelárii potom vyhodnotíme snehový profil, testy stability, uverejníme informácie k aktuálnym podmienkam a venujeme sa ďalšej administratíve.

Mení sa to, ak niekde spadla lavína?

Ak sa stane, že lavína je niečím výnimočná, napríklad svojím dosahom, lokalitou alebo prítomnosťou človeka, ideme na miesto zhodnotiť ju, zdokumentovať. Keď sa vrátime do kancelárie, čaká nás administratíva, nahadzovanie údajov do počítačov, sťahovanie a utriedenie fotografií, modelujeme lavínové situácie, spracovávame lavínovú predpoveď a všetky dáta, ktoré s predpoveďou súvisia. Ak máme údaje z mapovania lavín dronom, musíme ich posťahovať, spracovať a zapísať do medzinárodných portálov, tvoríme články o všetkom, čo je momentálne aktuálne a dôležité, a to nielen pre bežnú populáciu, ale aj pre výskum a vedu.

Je toho dosť. Menili by ste?

Myslíte prácu? Nie, určite nie. Sme dobrá partia, no nielen o to ide. Vo svojej práci vidím zmysel. Pre ľudí vôbec i pre seba. Baví ma, viem, že robím niečo užitočné, čo pomáha aj druhým. Pre mňa je to dream job. Iste, nie všetko ide bez problémov, ale ja som človek, ktorý vo všetkom vidí viac pozitív. A keď sa nejavia na prvý pohľad, tak ich vyhľadám. 

Autor titulnej fotografie: archív FK

Slavkovský štít

V Tatrách bude všetko – slnko, sneh i dážď, platí aj výstraha pred lavínami

by Aktuálne v TatráchČlánky

V Nízkych Tatrách zažijú návštevníci celú škálu počasia – dnes je tam polooblačno, zajtra nasneží a v nedeľu bude pršať. V celej oblasti Tatier platí mierne lavínové nebezpečenstvo a horskí záchranári varujú vo vyšších polohách pred nebezpečenstvom úrazu – snehová prikrývka je tam tvrdá a zľadovatená.

 Víkendoví návštevníci Tatier, najmä tí, ktorí zamieria do vyšších polôh pohoria, musia byť opatrní. Hrozí tam nebezpečenstvo úrazu, povrch snehu na chodníkoch je tvrdý až zľadovatený. Horskí záchranári varujú pred úrazmi a aj preto odporúčajú kompletnú zimnú výstroj.

Vo Vysokých Tatrách stále platí zákaz vstupu na chodník z Hrebienka na Rainerovu chatu, keďže je tam strhnutá časť chodníka a hrozí ďalší zosuv. Obísť sa to dá spodným chodníkom okolo Bilíkovej chaty. Ťažko priechodný je aj Modrý chodník v Pieninskom národnom parku z Lesnice cez sedlo Cerla do Červeného Kláštora. V sobotu ale presvieti končiare slniečko.

Podobne tomu bude aj v Západných Tatrách, no HZS okrem upozornenia na ľad na chodníkoch zdôrazňuje, že obmedzenú priechodnosť má zelený TZCH Svorad – Špania – Lomnô (Lomné) a strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Nízke Tatry v sobotu popráši sneh, no na nedeľu meteorológovia predpovedajú dážď, čo ovplyvní všetky športové aktivity v strediskách a na hrebeňoch. Horskí záchranári zdôrazňujú nevyhnutnosť zimnej výbavy a upozorňujú, že niektoré turistické trasy boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

Lavínoví špecialisti upozorňujú, že hlavným lavínovým problém je vetrom previaty sneh a obzvlášť nebezpečné sú západné orientácie, úzke žľaby a miesta pod skalnými stenami. V sobotu má lavínové nebezpečenstvo tendenciu znižovať sa.

Autor titulnej fotografie: Peter Chalupka

Víkend v Tatrách

Opatrnosti nikdy nie je dosť, záchranári varujú pred lavínami

by Aktuálne v TatráchČlánky

Pred týždňom v sobotu padla v lokalite pod Fľaškou v Doline Zeleného plesa lavína. Strhla skupinu piatich poľských skialpinistov a čiastočne ich zasypala. V ten deň bolo vyhlásené mierne lavínové nebezpečenstvo. Ten istý stupeň je vyhlásený aj na nadchádzajúci víkend.

Varovania pred lavínami netreba podceňovať. Aktivita nahromadeného i naviateho snehu v kombinácii s teplom a miestami aj dažďom vytvára vhodný mix podmienok pre pád lavín, ktoré majú práve teraz sezónu. Stredisko lavínovej prevencie HZS vyhlásilo aj na tento víkend druhý, teda mierny, stupeň lavínového nebezpečenstva.

Horskí záchranári upozorňujú aj na nebezpečenstvo úrazu na turistických chodníkoch. Povrch snehu je vo vyšších polohách na mnohých miestach tvrdý až zľadovatený, preto je na turistiku potrebná kompletná zimná výstroj. Platí to pre celú oblasť Tatier. Vo Vysokých Tatrách meteorológovia predpovedajú na sobotu sneženie, v Nízkych Tatrách môže aj zapršať. Všetky aktivity v horách treba podriadiť počasiu a výstrahám Horskej záchrannej služby.

Autor titulnej fotografie: Ada Balúchová