Vysoké Tatry - Biela voda.

Biela Voda – nádej, ktorú pochoval požiar

by ČlánkyTatranské 
osady

Osadu menom Biela Voda v Tatrách nenájdete. Z plánov vybudovať ju ostala iba samota, nástupný bod pre túry v okolí Doliny Bielej vody a Belianskych Tatier.

Foto: Ivan Mišak

Návštevníci Tatier Bielu Vodu vnímajú cez autobusovú zastávku a miesto, kde môžu zaparkovať auto a vydať sa odtiaľ do jedného z najkrajších dolinných systémov južnej strany Vysokých Tatier. Svojím zámerom pokochať sa z tohto miesta pohľadom na hrebene Vysokých a Belianskych Tatier sa ničím nelíšia od minulých generácií turistov.

Toto miesto bolo dobre známe už v 17. storočí, medzi prvými, ktorí ho navštívili a aj nejaký čas tu pobudli, boli hľadači pokladov, zlatokopi, baníci či pastieri. No prvý zdokumentovaný výlet v doline bol o niečo skôr (jún 1565). Kežmarská spoločnosť tu sprevádzala hradnú paniu Beatu Lasku Koscielecku. Pani Laskej Tatry učarovali hneď ako so svojím manželom Albertom vstúpila do Kežmarku. Bola veľmi bohatá, Albert, majiteľ Kežmarského hradu, si ju priviezol z Poľska a najviac sa mu na nej páčili jej peniaze. Bola to na svoju dobu emancipovaná žena, chcela Tatry spoznať bližšie, no u manžela pochopenie pre ich návštevu nenašla. Jej muž sa viac venoval spoločnosti alchymistov, s ktorými chcel vyrobiť zlato.  

Výlet pani Beaty s kežmarskými mešťanmi, študentmi a pedagógmi tamojšieho lýcea nedopadol dobre. Podľa kezmarok.com sa vybrali pravdepodobne k Zelenému plesu. Albert o výprave svojej ženy nič nevedel, no keď sa o nej dozvedel, prišla mu vlastne vhod. Na výlet odišla bez svojho zákonitého manžela, a to sa priečilo prísnym pravidlám vtedajšej mravnosti. Cesta k Beatiným peniazom sa ukázala voľná.

Úbohú ženu uväznil v hladomorni. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým sa mohla pozerať na Tatry. Vraj tu strávila šesť rokov. Našiel ju až ďalší majiteľ hradu a pološialenú ženu vyslobodil. Onedlho ale umrela, uzatvára príbeh kezmarok.com.

Už v časoch pani Beaty viedol do doliny chodník. Postupne ho vylepšovali, no jeho skutočná výstavba sa podľa wikipedie začala až v roku 1879. To už Dolina Bielej vody kežmarskej (prívlastok spresňuje jej polohu v niekdajšom kežmarskom chotári) patrila k najnavštevovanejším vo Vysokých Tatrách. Prvú útulňu tu postavili v roku 1876. Stála v Predných Meďodoloch na ľavom brehu Napájadlového potoka. Egidovu chatu, ako ju nazvali, o štyri roky neskôr preniesli na severný breh Zeleného plesa. Neslúžila dlho, vyhorela a v roku 1884 ju nahradila dvojizbová útulňa rovnakého mena. Aj tá sa sťahovala – na výhodnejšiu južnú časť plesa. No ani ona sa v roku 1870 nevyhla ohňu, nahradila ju o sedem rokov neskôr murovaná chata. Tú niekoľkokrát prestavali a dnes nesie meno Chata pri Zelenom plese. 

Ústie Doliny Bielej vody kežmarskej, dnes je to národná prírodná rezervácia, začalo byť najmä v prvej polovici 20. storočia veľmi atraktívne. Pribúdali tu turistické chaty a prístrešia a s nimi aj plány na vybudovanie novej osady Biela Voda. Mala vzniknúť pri Ceste slobody a jej základom sa mal stať súkromný penzión kežmarského podnikateľa Rudolfa Palenčára. No tieto plány sa nikdy neuskutočnili. Penzión (1925 – 1948) vyhorel.

No obľúbenosť tohto miesta pretrvala dodnes. Samota Biela voda je vzdialená necelý kilometer pred Kežmarskými žľabmi v smere od Tatranskej Lomnice. Kto chce navštíviť Dolinu Zeleného plesa, Dolinu Bielych plies a Predné Meďodoly, nemôže ju minúť. Doliny, ktoré tu spomíname, patria v Tatrách k najnavštevovanejším. Rozvetvujú sa a spolu tvoria zaujímavý systém. Turista si príde na svoje, oči sa nasýtia prudkými skalnými stavbami, ktoré prechádzajú do miernejších útvarov. Na fotky ako stvorené.

Odporúčame turistickú tepnu – chodník prechádzajúci priamo Dolinou Bielej vody, ktorý sa začína v Tatranských Matliaroch, prechádza lesným porastom až na vozovú cestu od Bielej Vody k Šalviovmu prameňu a do Doliny Bielych plies, na hladine ktorých a trblietajú tatranské štíty, odtiaľ do Kopského sedla k Zadným Meďodolom až do Tatranskej Javoriny.    

Alebo sa vyberte od zastávky autobusu Biela Voda ponad pravý breh Bielej vody k Šalviovmu prameňu cez Kovalčíkovu poľanu ku Chate pri Zelenom plese. Ak sa na to cítite, môžete prudko vystúpať serpentínami na Jahňací štít. Fajnšmekri tvrdia, že ide o jednu z najkrajších túr vo Vysokých Tatrách.

Tatranská osada Tri studničky.

Tri Studničky a Kriváň v nezameniteľnej symbióze

by ČlánkyTatranské 
osady

Ničivá kalamita v roku 2004 Vysoké Tatry zmenila. Niečo z nich odišlo nenávratne do histórie spolu so starými pohľadnicami veľhôr, ktoré zrazu nadobudli patinu vzácnosti. No život v nich pokračoval. A ľudia zrazu na troskách nostalgie našli nové momentky obdivu k nim. Napríklad krásny výhľad na Kriváň z Troch Studničiek.

Foto: Marek Minarik

Už mu „neprekážajú“ stromy. Stojíte pod špičkou národného symbolu a vidíte pred sebou cieľ  – vrchol zdobený dvojitým krížom je o 1 300 metrov vyššie. Cesta k nemu trvá asi tri hodiny. Akoby ste boli už tam.

Tri Studničky návštevníci Vysokých Tatier dobre poznajú. Je východiskom pre túry do Kôprovej doliny a na Kriváň, lokalita sa nachádza pri Ceste slobody medzi Podbanským a Štrbským Plesom. Tri studničky, z ktorých vyviera voda, a ktoré tomuto miestu dali meno, sa nachádzajú pod magistrálou. Nejde o osadu v pravom zmysle slova, ale o dôležité rázcestie, ktoré nevynechá žiaden turista pred výstupom na Kriváň. Má svoj príbeh.

Kedysi tu stála horáreň. A predtým neveľký prístrešok. Ako uvádzajú viaceré pramene, v roku 1806 ho tu postavila liptovskohrádocká lesná správa pred plánovaným, no neuskutočneným výletom na Kriváň, ktorý mal absolvovať arciknieža Jozef  Anton Habsburg-lotrinský. Nachádzal sa na Podkrivánskej Poľane a slúžil aj turistom. O sto rokov neskôr tu vybudovali horáreň, pre ktorú sa ujal názov – Tri Studničky.

Zhruba 600 metrov od nej Jozef Kertész s priateľmi a miestnymi tesármi postavil v doline Belianskeho potoka v roku 1933 Važeckú chatu. Je známa aj tým, že ju počas Slovenského národného povstania obsadili nemeckí vojaci a vypálili ju. Pri jej obrane padol kpt. Ján Raša, ktorý bol pred povstaním veliteľom žandárskej stanice na Štrbskom Plese. Jeho meno potom niesla chata, ktorú na bývalom zhorenisku po štyroch rokov stavebných prác dali do užívania v roku 1961.

No toto miesto akoby oheň priťahoval. Aj túto chatu zničil ničivý požiar – v roku 1999. Vtedy bola vo vlastníctve spoločnosti Prior Košice, ktorá ju otvorila aj voľnému cestovnému ruchu. Jej prevádzku už potom neobnovila. Parcely pod zhoreniskom  naposledy menili majiteľov v roku 2009, momentálne, uvádzajú aktuality.sk, sa predávajú. 

Ako sme už spomínali, Tri Studničky neobíde žiadny z turistov, ktorí majú v pláne vyjsť najznámejšou cestou na legendárny Kriváň. Najmä v lete je chodník na vrchol plný návštevníkov. Výstup na Kriváň sa oplatí. Pri dobrej viditeľnosti je to zážitok nad zážitky. Na západe sa nám otvára panoráma Liptova, vpravo na rozkladajú krásne Západné Tatry s Bystrou. Obraz krajiny na východnej strane tvorí záľaha vysokotatranských štítov a na severe sa rozprestierajú poľské Tatry. Keď sa obrátime na juh, máme pred očami chrbát Nízkych Tatier s Ďumbierom a Chopkom, vľavo zbadáme Kráľovu hoľu.

Ak si chcete poznávanie tejto časti Vysokých Tatier ešte viac ozvláštniť, odporúčame túru ku Kmeťovmu vodopádu, ktorý je so svojimi 80 metrami najvyšším na Slovensku. Ukrýva sa v Kôprovej doline a je dobre dostupný aj z Troch Studničiek. Leží síce tak trochu za rohom najznámejším turistických centier Vysokých Tatier, no stojí za to vidieť ho.    

Podbanské s nádherným výhľadom na Kriváň.

Podbanské stavilo na ticho a čistú prírodu

by ČlánkyTatranské 
osady

Všadeprítomné ticho a čistá príroda. To sú najčastejšie argumenty pre rozhodnutie, navštíviť Podbanské. No nebolo tomu tak vždy. Už názov osady, ktorej časť administratívne patrí do Vysokých Tatier a časť obci Pribylina, napovedá, že sa tu kedysi ťažilo a obchodovalo.

Foto: Viktor Beličák

Najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, bola známa približne od 15. storočia a súviselo to s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov.

Iniciátorom ťažby, ako uvádza oficiálna stránka obce Pribylina, ktorej bola v roku 2000 vrátená časť územia osady Podbanské, bol uhorský kráľ Ferdinand I., ktorý svojimi nariadeniami prakticky znárodnil uhorské baníctvo. Peniazmi, ktoré získal za vyťaženú rudu, chcel financovať cisárske vojsko bojujúce proti Turkom a uhorskej šľachte. Naplno sa ale ťažba rozbehla až za vlády cisára Maximiliána.

Cez Tomanovské sedlo, Tichú dolinu a Podbanské viedla obchodná cesta z Poľska, prevážali po nej soľ, no do histórie Slovenska sa zapísala aj tým, že bola rajom pašeráctva. Pašovali tu nielen kone a statok, ale aj iné tovary. Od 17. storočia sa lúkach dnešného Podbanského pásli pribylinské stáda. V pastierskych kolibách nachádzali nocľah aj prví turisti.  

Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, zrejme najstaršou budovou v priestore dnešného Podbanského bola horáreň Pod Kamenistou zo začiatku 19. storočia. Patrila zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre továreň v Liptovskom Hrádku. Z nej liptovskí garbiari vyrábali trieslo na spracovanie koží.    

Za rok vzniku osady Podbanské sa ale považuje rok 1871. Vtedy tu postavili štátnu horáreň – na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej. Pôsobil v nej chýrny Ján Harman, horár, horský vodca, znalec Vysokých Tatier, ktorý, podľa Nostalgických Tatier, dal horármi aj meno. Hovorili jej Harmanova.  Poskytovala turistom lacnú domácku stravu a núdzový nocľah. Približne o dve desaťročia neskôr k nej pristavili ďalšiu budovu a dve izby vyčlenili iba pre turistov – nocľažníkov. 

Koncom 19. storočia chceli mikulášski turisti v oblasti Podbanského propagovať budovanie liptovských kúpeľov, no až po prvej svetovej vojne sa tu podarilo presadiť výstavbu prvej skromnej turistickej nocľahárne. Niekedy v tom istom čase upravili aj lesnú cestu zo Štrbského Plesa cez Tri studničky na Podbanské.

Na svoju chvíľu potom osada čakala niekoľko desaťročí. Medzitým prehrmeli salvy druhej svetovej vojny. Podbanské sa počas SNP stalo významným strediskom partizánskej aktivity oddielu Vysoké Tatra, priebeh bojov dnes znázorňuje kovová plastická mapa na ústrednom parkovisku.  

Po druhej svetovej vojne v osade postavili v rámci projektu lesného závodu desať drevených domcov s murovanými základmi a elektrickým osvetlením. V jednom z nich urobili jedáleň, ostatné slúžili ako ubytovacie baraky. V auguste 1956 sa tu uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, na ktorý prišlo okolo 4 tisíc účastníkov.

Propagácii osady to veľmi pomohlo a pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970, ktorých dejiskom sa stalo Štrbské Pleso, tu predĺžili Cestu slobody z Podbanského do Liptovského Hrádku a na svahu Hliny pribudol lyžiarsky vlek. Vzápätí otvorili hotel Kriváň a v roku 1981 zotavovňu Permon.  Od roku 1995 medzi hotelmi Permon a Kriváň (dnes Pieris) vyrástli štyri lyžiarske vleky s prepravnou kapacitou, ktorá takmer vylučuje čakanie. Pri nich ponúka svoje služby kvalitná lyžiarska snowbordová škola.

Podbanské sa stalo vyhľadávaným strediskom pre letnú a zimnú turistiku. Pribudlo tu množstvo ubytovacích zariadení a služieb pre návštevníkov. Okrem toho, že je dopravne veľmi dobré prístupné, tvorí východisko pre množstvo túr vo Vysokých Tatrách a záujemcovia o aktívny oddych tu môžu využiť aj rafting a splav na rieke Belá, a to v dĺžke niekoľkých kilometrov až do Liptovského Hrádku. Osade dominuje majestátny tatranský štít Kriváň spojený s ďalšími vrcholmi. Veľmi rýchlo sa odtiaľto dostanete do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

Ľahšie túry poskytuje Tichá a Kôprová dolina, Liptovské kopy či Kamenistá dolina. Tichou dolinou vedie aj cyklotrasa, podobne aj Kôprovou až ku Kmeťovmu vodopádu. Môžete si vyšliapať na Vyšné Kôprovské sedlo, do Sedla Závory a Hladkého sedla, ale aj na Kasprov vrch. Cyklotrasa vedie aj Cestou slobody.

Detské nôžky zvládnu chodník k Lavičke s dokonalým panoramatickým výhľadom, môžete si vybrať edukatívnu Čarovnú lesnú cestičku, ale aj Chodník sovích strážcov a Údolie permoníkov s domčekom na strome. A keď sme  už pri zaujímavostiach, tak jednou z najväčších je nález odtlačku chodidla dinosaura v Tichej doline. Jeho kópia je vystavená v Múzeu TANAP-u.