Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek.

Exkluzívne s novým riaditeľom horských záchranárov: Pri zmenách rozhodnú dáta, nie pocity

Foto: archív Martina Matúška.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS) Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia, no horským záchranárom sa stal v roku 1996. Je lavínovým špecialistom a psovodom lavínového psa, zdravotným záchranárom, viacnásobným víťazom medzinárodných horských súťaží doma i v zahraničí, železným mužom Ozbrojených síl SR, známym skialpinistom a horským vodcom s osvedčením UIAGM. Hovoríme s ním o jeho plánoch na novej pracovnej pozícii.

S akými víziami ste nastúpili na svoj nový pracovný post?
Mojím cieľom je zlepšiť spoluprácu so všetkými zložkami integrovaného záchranného systému, a to aj mimo zásahových oblastí Horskej záchrannej služby, prehlbovať spoluprácu s vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou či správami národných parkov. Chcem pokračovať v materiálno-technickom vybavení oblastných stredísk, HZS by mala pokračovať v trende čerpania prostriedkov z európskych fondov. A najmä, plánujem obnoviť preventívnu a naštartovať edukačnú činnosť vo všetkých oblastiach záchrany.

Poďme nadviazať. Aké kroky už máte za sebou?
Rozbehli sme rozsiahle analýzy zamerané na zisťovanie stavu záchranárstva v porovnaní s minulosťou. Do leta by sme mali dostať výsledky, teda nielen pocity, ale aj dáta. A na ich základe budeme reorganizovať horskú záchrannú službu. Už teraz vieme, že sme v situácii, keď treba niektoré procesy urýchliť a zoptimalizovať.

Nie je to všetko, predpokladám…
Za tých niekoľko týždňov, čo som vo funkcii, som už nadviazal kontakty s takmer všetkými zložkami, s ktorými chcem spolupracovať, či už je to ochrana prírody, štátne inštitúcie, značkári, viaceré zväzové či klubové organizácie, ktoré pôsobia najmä vo Vysokých Tatrách. Nasledovať budú ostatné národné parky. Chcem nájsť prieniky vo vzájomnej spolupráci tak, aby sme našli riešenie napríklad aj pre optimálne uzávery chodníkov, a to nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj bezpečnosti návštevníkov.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Na čo z toho sa najviac tešíte a z čoho máte už teraz vrásky?
Vrásky mi pribúdajú najmä z množstva administratívnych povinností, ktoré mám na pracovnom stole, a ktoré treba v rozumných termínoch zvládnuť a zžiť sa s nimi. Administratíva, ktorú treba rešpektovať, zaberá mnohokrát viac času ako záchranársky výkon v teréne.

A čo radosť?
Momentálne mi robí najväčšiu radosť to, keď si stihnem ráno pred prácou alebo po nej zašportovať. No tú ozajstnú radosť budem mať až potom, keď sa mi podarí niektorý z mojich plánov aj zrealizovať. Na bilancovanie je teraz ešte skoro, až o pár mesiacov budem múdrejší. Budeme mať hotové analýzy a budeme vedieť, ako nastaviť nový systém práce a zaviesť ho do praxe. Zatiaľ ma teší najmä to, že tých plánov je dosť a že mám chuť ich aj realizovať.

Váš názor na nový návštevný poriadok Tatranského národného parku?
Vstúpil do platnosti iba nedávno a už sú voči nemu vážne výhrady. Ani z pohľadu turistu – pešieho, lyžiara, bežkára či skialpinistu, lezca, horolezca a iných návštevníkov nie je poriadok nastavený ideálne. No treba ho, lebo v horách si nemôžeme robiť všetko, čo chceme. Pravidlá musia byť, rovnako aj ich zmeny, ak sa ukáže, že prax potrebuje niečo inak, ako sú nastavené. Ani návštevný poriadok nemusí byť nemenný, potrebuje väčší súlad záujmov ochranárov a záujmov návštevníkov našich veľhôr.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Vo viacerých vystúpeniach zdôrazňujete potrebu výchovy a vzdelávania návštevníkov hôr. Aká je vaša predstava, aby sa prehĺbila?
Mám na mysli široký záber činností. Od prednášok, besied až po múzeá, od najmenších detí až po reálnu edukačnú, kontrolnú a represívnu činnosť v teréne. Ich praktickým výstupom môžu byť cykly prednášok určených verejnosti pri stretnutia alebo vo virtuálnom priestore, alebo hoci aj informačné tabule v teréne, ktoré by sa osadzovali v spolupráci s tými inštitúciami, ktoré majú v danej lokalite pôsobnosť. V tom, ako na to, sa nám treba vrátiť možno o štvrťstoročie dozadu a nadviazať na to pozitívne, čo sa už dosiahlo. Mám osobnú skúsenosť s takýmto pôsobením v Centre lavínovej prevencie. Treba tu viac spolupráce, napríklad aj medzi HZS a národnými parkami. No nielen to, na vyššiu úroveň je nevyhnutné nastaviť aj vzdelávanie v rámci jednotlivých zložiek integrovaného záchranného systému až po reálny výkon v našich zásahových lokalitách.

Máte nejaké rady z hľadiska prevencie úrazov voči návštevníkom hôr?
Ak sú už v horách, dávať rady je neskoro. To, ako sa majú správať voči prírode a sebe navzájom sa treba naučiť skôr. Musíme sa vrátiť späť k zdravému sedliackemu rozumu, pristupovať k prírode a športovaniu v nej s pokorou, pokojom a pripraviť sa na to, čo nás v horách môže stretnúť.

Čo konkrétne to znamená?
Túry si treba naplánovať, hľadať informácie tam, kde ich uverejňujú odborníci a nenechať sa učičíkať komentármi na sociálnych sieťach, že to či ono bola „brnkačka“ a že to dáte tiež. Nikdy neviete, či človek, ktorý takto zľahčene komentuje svoju túru, bol, či nebol kondične dobre alebo výborne zdatný, akú mal výbavu a akú podporu. Dnes je o trasách, výstupoch, výkonoch popísané veľa, ale zakaždým platí, že aktuálne počasie môže úplne zmeniť situáciu a aj najľahšia túra sa stane bojom o život. V horách dvojnásobne platí, že najďalej sa dá zájsť pomaly. Ak mám dať radu, tak treba sa púšťať iba do takého výkonu, ktorý sa dá zvládnuť a na ktorý máte sily a výbavu.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.
Medved v hmle

Kým poľovníci zišli z posedu, už bol pri strelenom diviakovi medveď

Foto: Jaroslav Slašťan.

Kto v Tatrách nestretol medveďa, akoby Tatrancom ani nebol. Už to nie je výnimočnosť, ale každodenný zážitok. Alebo obava? Prečo sú medvede čoraz drzejšie a prečo je ich stále viac?

Podľa odborníkov medvede majú momentálne viac potravy, ako by sa patrilo. „A keď má niektorý živočíšny druh viac potravy, ako v prírode nájde, samica rodí viac mláďat,“ vysvetľuje Jaroslav Slašťan, zo Štátnej ochrany prírody, vedúci  Zásahového tímu pre medveďa hnedého Juh.

„Kedysi mala samica jedno, dve mláďatá. Dnes, keď sa seje kukurica a iné plodiny v blízkosti lesa, medvede majú viac zdrojov potravy a medvedica má päť, výnimočne až šesť mláďat, ktoré dokáže vychovať do dospelosti,“ dodáva s tým, že ak by sme dostupnosť potravy obmedzili, medveďov by toľko nebolo,“ dodáva.

Medvede pokazili ľudia

Slašťan zdôrazňuje, že medvede pokazili ľudia. Správajú sa tak, ako im dovolia. „Pochopili, že pri ľudských obydliach im nič nehrozí, sú sebavedomejšie a drzejšie. A to nemyslíme iba schádzanie blízko k ľuďom a kontajnerom či k poľným plodinám, ale aj útoky na salašoch. Máme prípady, keď poľovníci strelili diviaka a kým zišli z posedu, už bol pri ňom medveď,“ pripomína s tým, že niektoré medvede ani nehibernujú.

„Medveď je nepravý zimný spáč, dokáže byť aktívny aj cez zimu. Záleží na potrave. Minulý rok buky zhodili veľa bukvíc, čo je veľmi dobrá, nutrične vhodná potrava pre medvede. Ak niektoré mali možnosť živiť sa bukvicami, alebo inou vhodnou potravou, nešli spať,“ upozorňuje.

Vyhnúť sa im možno vhodným správaním

Ochranári zdôrazňujú, že vyhnúť sa medveďom možno vhodným správaním. Netreba chodiť do hory skoro ráno či neskoro večer alebo v noci, lebo vtedy je medveď na love a ak mu človek skríži cestu, môže byť nebezpečný. Na túrach treba na seba upozorňovať nejakým akustickým zvukom, aby nás medveď zaregistroval skôr ako my jeho. „Obyčajne sa stiahne a utečie,“ pripomína J. Slašťan.

Problematických jedincov ochranári vedia identifikovať. Z populácie ich ale nemožno ihneď odstrániť. „Musíme vyskúšať niektoré formy plašenia, svietime na nich silnými halogénovými svetlami, strieľame do vzduchu poplašnými nábojmi, alebo strieľame do medveďov rôzne plašiace náboje, ktoré ich zabolia a táto skúsenosť ich na čas odradí od schádzania k ľudským obydliam,“ opisuje prácu záchranného tímu.

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého Juh. Foto: archív JS.

Karpatskú šelmu chráni legislatíva

Zriadenie a práca zásahových tímov medveďa hnedého nie je jediným riešením pre eliminovanie škôd spáchaných medveďmi. Túto najväčšiu karpatskú šelmu chráni európska legislatíva, usmrtenie chráneného druhu je možné iba pri splnení presne stanovených podmienok.

„Jediným efektívnym riešením je kombinácia odstránenia príčin vzniku zmeny správania sa medveďov s identifikáciou a elimináciou medveďov s už nenávratne zmeneným spávaním,“ uvádza sa na stránke Štátnej ochrany prírody.

K tým praktickým odporučeniam patrí uzatvorenie komunálneho odpadu, čo znemožní prístup medveďom. Ďalej je to zmena v pestovaní poľnohospodárskych plodín v oblastiach výskytu šeliem a kultivácia osevných postupov, ale aj poriadok v prikrmovaní raticovej prežúvavej a diviačej zveri, ktorá sa podľa skúseností ochranárov deje aj vtedy, keď to zvieratá nepotrebujú.

Ale dôležité je tiež pasenie a košarovanie zvierat organizovať za pomoci vycvičených salašníckych psov a kombinovať kovové alebo drevené ohrady v košiaroch elektrickými ohradníkmi. 

„Tie je potrebné používať aj na ochranu včelstiev a poľnohospodárskych plodín,“ pripomína stráne Štátnej ochrany prírody. Na čiastočnú, alebo aj úplnú, elimináciu škôd slúži aj rad ďalších opatrení, ako sú detekčné a odplašovacie zariadenia, automatické osvetlenie, vyvýšené plošiny, plechom obité maringotky a podobne.

Prezrite si našu ponuku tričiek s medveďom tatranským pre malých i veľkých.

 

Medveď vo voľnej prírode

Fotoobjektív v medveďom brlohu? Áno, aj toto sa stáva

Predstavte si, že by vám niekto počas prechádzky mestom strčil objektív fotoaparátu do detského kočiarika a z ničoho nič odfotil vaše dieťa. Zrejme by ste pri takomto správaní vyskočili z kože. To isté môže urobiť medvedica, keď si bráni pred brlohom svoje mláďatá.

Isteže, vo svete zvierat neplatí zákon o rodine, ale súdnosť by mala. Divili by ste sa, koľko ľudí je ochotných riskovať svoju kožu iba pre obrázok s medvieďatami, ktoré potom publikujú na sociálnych sieťach.

„Bežnému turistovi také niečo ani nenapadne, no sú ľudia, ktorí cielene na jar vyhľadávajú medvedie brlohy a fotia mláďatá,“ hovorí Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku.

„Pritom, za ostatné roky sa v množstve článkov v médiách či počas stoviek edukatívnych podujatí organizovaných zo strany Štátnej ochrany prírody zdôrazňuje, že k útoku medveďa na človeka dochádza výlučne vtedy, keď medveď pre príliš krátku vzdialenosť nestihne ujsť od človeka, a najmä vtedy, keď si medvedica chráni svoje mláďatá,“ zdôrazňuje.

Slasťan

Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci zásahového tímu medveďa hnedého na Slovensku.

Pochopiteľne, medvedica v takomto prípade nepozná mieru, je odhodlaná brániť svoje potomstvo, lebo blízkosť brloha považuje za svoje výsostné teritórium. Nespratný lovec raritných fotografií tak môže dostať prinajlepšom iba boľavú príučku. No spravidla riskuje život.

„Ľudia, ktorí poznajú hory, vedia, že ak sa majú vyhnúť medveďom, musia robiť nejaký hluk, minimálne rozprávať sa. Vtedy ich medveď zaregistruje a obyčajne sa im vie vyhnúť. No dobrodruhovia, ktorí na jar vyhľadávajú medvedie brlohy a chcú fotografovať mláďatá, sa pohybujú obyčajne potichu, lebo chcú k zveri prísť čo najbližšie. Čiže, robia opak toho, čo sa vyžaduje a zvyšujú riziko, že medvedica na nich zaútočí,“ komentuje správanie sa takých návštevníkov hôr J. Slašťan. 

Dodáva, že ak ľudia nájdu v prírode miesto, ktoré by mohlo byť medvedím brlohom, určite by nemali do neho nazerať, ani hádzať do neho kamene, ale ticho odísť. Krátko po narodení medvieďat matka od nich neodchádza, resp. pohybuje sa v takej vzdialenosti od brlohu, aby ich mala pod dohľadom. Ak zaregistruje prítomnosť človeka, bude svoje potomstvo brániť. Vo veľkom strese ho ale môže aj trvalo opustiť.

Medveď si hľadá potravu v noci

S čelovkou na medvede? Hazard, ktorý sa nemusí vyplatiť

Je ich plný internet. Ponúk outdoorovej výbavy, v ktorej nesmie chýbať nôž, turistická lampa a najmä čelovka. Kým je spojená s behaním po parkoch, prechádzkami so psom, bicyklovaním, letnou stanovačkou, jaskyniarstvom či hobby chvíľkami v dielni, je všetko v poriadku. Ale odporúča sa aj hubárom, turistom či dobrodruhom.

A to už v poriadku až tak nie je. Samozrejme, sú situácie, keď sa hubári či turisti dostanú do časovej tiesne a v lese ich zastihne nečas alebo tma a  musia improvizovať, vtedy sa čelové svetlo zíde a je dobre, že ho na nevyhnutný čas majú. No sú aj takí, ktorí tmu považujú za bežného spoločníka, štartujú do hory skoro ráno alebo rovno večer za tmy. A čelovku vnímajú ako normálnu súčasť svojho oblečenia a výbavy.

Najnovšia móda? Túžba po dobrodružstve či chuť ukázať ostatným, že na to máme? Alebo nevedomosť? Všetko môžu byť dôvody tohto neuváženého správania.

„Túlať sa za tmy horou s čelovkou na hlave je veľmi nebezpečné. Zvieratá sú tvory s nočnou aktivitou, v tom čase si hľadajú potravu a môžu zaútočiť,“ hovorí Jaroslav Slašťan, vedúci zásahového tímu medveďa hnedého zo Štátnej ochrany prírody. „Platí to aj o medveďovi. Ak nás stretne na krátku vzdialenosť a vyhodnotí si, že už nemá priestor na útek, čo sa v noci môže veľmi rýchlo stať, k útoku nie je ďaleko,“ zdôrazňuje.

Bývajú to škaredé útoky. Medveď je naša najväčšia šelma, človek prinajlepšom skončí v nemocnici doudieraný a doškriabaný. „Za ostatných sto rokov sa na Slovensku iba raz stalo, že stret s medveďom skončil smrťou človeka, no túto štatistiku nemožno preceniť,“ pokračuje J. Slašťan, podľa ktorého si treba na túru vyberať hlavne pekné počasie a vyhýbať sa pohybu v horách za dažďa a vetra. „A najmä sa treba snažiť plánovať si túry tak, aby sme ich nezačínali skoro ráno a nekončili v neskorých večerných hodinách,“ dodáva. 

Obzvlášť dôležité je takto sa správať v oblastiach jadrovej zóny medveďa, ktorými sú Poľana, Nízke Tatry, Vysoké Tatry, Veľká Fatra, Malá Fatra a Kremnické vrchy. Tam je medveďov najviac, lebo tu majú najlepšie podmienky na prežitie a možno sa tu s nimi, hlavne v noci, aj najčastejšie stretnúť. Človek s čelovkou má pri tom iba jedinú výhodu. Na zlomok sekundy lepšie uvidí, aký veľký je medveď, ktorému skrížil cestu za potravou.  

Slasťan
medvedí cesnak v jarnom lese

Medvedí cesnak v Tatrách netrhajte! Hrozí vám mastná pokuta

Je tu jar, a s ňou aj sezóna medvedieho cesnaku. Mnohí sa už nevedeli dočkať, kedy sa ich obľúbená rastlina s typickou vôňou objaví v lese, aby si ju natrhali. Zatiaľ čo na juhu Slovenska už odkvitla, tak v Tatrách sa už tlačia zo zeme jej prvé lístky. A práve o to ide!

Pri zbere by sme mali byť zodpovední. Túto rastlinu si môžete natrhať pre vlastnú potrebu, nemali by ste ju však zbierať vo veľkom do tašiek či vriec a ohrozovať na jednom mieste celú populáciu. Ale pozor! Na chránených územiach je trhanie týchto rastlín zakázané. Podľa informácií Štátnej ochrany prírody hrozí previnilcovi za nezákonné natrhanie snežienok či medvedieho cesnaku v treťom až piatom stupni ochrany pokuta do výšky 3 300 eur.

Chránené územia sú primerane označené. Ide o národné parky, chránené areály, prírodné rezervácie, prírodné pamiatky, chránené krajinné prvky a ďalšie územia. Najlepšie je informovať sa ešte pred zberom, či je to na mieste, kam sa plánujete vybrať povolené. Štátna ochrana prírody apeluje na všetkých, aby si vážili lesné prostredie a správali sa tak, aby sa z jarných rastlín mohli tešiť aj ďalší ľudia.

Medvedí cesnak ľudia dlhé storočia jedia a využívajú pri rôznych zdravotných problémoch. Napríklad pri zápche, plynatosti či hnačke. Medvedí cesnak by mal pomôcť aj s vysokým krvným tlakom, bolesťami hlavy, ochoreniami horných dýchacích ciest, dokonca aj pri bolestivých kŕčových žilách. Známe sú aj jeho detoxikačné schopnosti a posilnenie imunity.
Najlepšie je zbierať mladé listy, ktoré obsahujú najviac vitamínov. Používajú sa do polievok, šalátov, prívarkov, nátierok, známe je aj pesto z medvedieho cesnaku. Receptov je veľa na rôzne spôsoby. Spracovať treba ešte čerstvé listy, sušiť by sme ich nemali, strácajú vtedy väčšinu dôležitých látok.

Pri zbere medvedieho cesnaku treba dávať pozor aj na to, aby ste si ho nepomýlili s jedovatou konvalinkou voňavou. Ich listy sa nápadne podobajú, najlepšie ich rozoznáte tak, že si k listom privoniate. Medvedí cesnak má svoju typickú cesnakovú vôňu. Navyše, konvalinka začína rásť o trochu neskôr. Do úvahy by sme mali brať aj skutočnosť, že túto aromatickú rastlinu obľubujú okrem ľudí aj lesné zvieratá. Diviaky rýpu zem, aby sa dostali k cibuľkám, veľkou pochúťkou je aj pre medvede. Práve od ich má svoje meno. Hovorí sa, že medvedí cesnak je prvou rastlinou, ktorú medveď ochutná, keď sa prebudí zo zimného spánku.