Cart is empty Svetovú rekordmanku stavali obyčajní ľudia z Vysokých Tatier a okolia pomocou koní a prácou vlastných rúk.
Zoznam miest, kam oddnes v TANAP-e nesmiete
Park v našich veľhorách ide oddychovať. Dnes sa začala zimná uzávera vybraných chodníkov.
Aj v iných krajinách majú problémy s medveďmi. Ako ich riešia?
Nie sme sami. Nielen v Tatrách je medveď šelmou, ktorá trochu prerastá cez hlavy. Jaroslava Slašťana, vedúceho Zásahového tímu medveďa hnedého Juh prekvapila situácia v Japonsku.
Kým sa dostaneme do tejto ázijskej krajiny, povedzme si, aká je štatistika výskytu medveďa v intravilánoch obcí u nás?
Minulý rok bol rekordný, a to vo všetkých smeroch a ukazovateľoch. Vlani sme v zásahových tímoch prijali až 1644 hlásení, ktoré súviseli s medveďom hnedým, jeho výskytom v intraviláne, stretmi s človekom a útokmi na človeka, škodami na ovocných drevinách, majetku, hospodárskych zvieratách a poľnohospodárskych plodinách. Rozšírilo sa aj územie, kde sa medveď vyskytoval. Naše pohotovostné čísla kontaktovalo viac ako 330 obcí zo 60 okresov kontaktovalo v roku 2023 naše pohotovostné čísla. V minulom roku sme zaznamenali 76 usmrtení medveďa hnedého.
Majú aj iné krajiny také problémy s medveďmi, aké sú na Slovensku ?
Áno, a dokonca aj tie, kde sa stavy medveďov regulujú. V Rumunsku sú na tom zle, no najviac ma však prekvapila situácia v Japonsku.
O tom sa ale u nás nevie veľa…
Takmer nič. No v Japonsku prudko stúpol počet útokov medveďov na ľudí. Začiatkom októbra minulého roku napadol medveď počas jediného dňa šesť osôb v mestskej oblasti prefektúry Akita, vrátane 80-ročnej ženy a školáčky čakajúcej na autobusovej zastávke.
A dôvody útokov? Sú podobné ako na Slovensku?
V Japonsku je tým najväčším dôvodom nedostatok prirodzenej potravy v lesoch. Preto sa medvede častejšie vydávajú do zaľudnených oblastí a len v minulom roku zabili dvoch ľudí a najmenej 158 ďalších zranili. Väčšina medvedích útokov sa odohrala na najväčšom japonskom ostrove Honšú. Japonci ohlásili minulý rok úradom viac ako 15 tisíc pozorovaní medveďov, čo je takmer štvornásobok v porovnaní s rokom 2022.
Aké sú príčiny nárastu útokov medveďov v Japonsku?
Podľa japonských odborníkov ide o dôsledok kombinácie dvoch hlavných faktorov. V roku 2022 bola bohatá úroda žaluďov a bukvíc, ale minulý rok bolo potravy v lesoch nedostatok, a preto sa viac medveďov vydávalo hľadať potravu do ľudských sídlisk.
V minulosti to tak nebolo ?
Obyvatelia Japonska sa stretávali s medveďmi bežne, ale v ich prirodzenom prostredí, napríklad pri zbere rastlín, plodov, alebo počas turistiky. Ale v poslednom čase dochádza k stieraniu hraníc medzi prirodzeným prostredím medveďov a ľuďmi obývaných oblastiach. Viac ako polovica minuloročných útokov sa odohrala v blízkosti ľudských obydlí alebo priamo v nich.
Dbá sa tam na prevenciu?
Japonci sa pred medveďmi chránia podobne ako my. No ukazuje sa, že je to nedostatočné. Až pätina minuloročných obetí útokov podnikla preventívne opatrenia na odplašenie medveďov, ako je napríklad nosenie zvončekov, píšťaliek, či sprejov. Situácia v Japonsku je skutočne zlá, minister životného prostredia Šintaró Itó vyzval obyvateľov, aby dbali na zatváranie vchodových dverí do domov, japonská verejnoprávna televízia NHK odvysielala program s radami, čo robiť v prípade stretnutia s medveďom.
Koľko medveďov žije v Japonsku?
Počet medveďov v Japonsku rastie, podľa posledných odhadov tu žije 44 tisíc medveďov ušatých, zatiaľ čo v roku 2012 bol ich počet odhadovaný na 15 tisíc. Tento údaj však nezahŕňa ostrov Hokkaido, kde teraz žije asi 11 700 medveďov hnedých ussurijských, ktorých populácia sa od roku 1990 viac ako zdvojnásobila.
Autor titulnej fotografie: archív Jaroslava Slašťana
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Poznáte zakázané miesta v Tatrách?
Nie je ich veľa, ale existujú. Dôvodom zákazov prístupu do niektorých miest Tatier je predovšetkým ochrana prírody. Treba to rešpektovať. Ak sa vám tu niečo stane, záchrana je komplikovaná. Potvrdila to aj akcia z tohto týždňa. Ratovali Poliakov nad Havraním kaňonom.
Nevyrátame ich všetky, upozorníme iba na niektoré, a to bez popisu, ako sa k nim dostať. Možno je to zbytočné, pretože najmä na českých cestovateľských stránkach si môžete prečítať pomerne presné popisy, ako na to. Netvrdíme, že si na to treba zvyknúť. Ale ťažko vysvetľovať niekomu podstatu zákazu, keď upozornenie vníma nie ako stopku, ale výzvu.
Poďme sa ale poučiť. Kde určite nesmieme? Nesmieme do Belianskych Tatier. Ich územie je súčasťou Tatranského národného parku, ale mimo toho je aj obzvlášť, od roku 1978) chránené ako národná prírodná rezervácia. Celá oblasť je celoročne uzavretá, výnimku tvorí možnosť sezónneho prístupu do Monkovej doliny, Doliny Siedmich prameňov, Zadné Meďodoly a na Chatu Plesnivec, ktorá je jediným obývateľným objektom Belianskych Tatier.
Najvyšším vrchom Belianskych Tatier, ktoré sa rozkladajú na ploche 64 kilometrov štvorcových, je Havran (2 151 m). Vrchol s trojicou skalnatých hrebeňov, pokrytý len nízkou vegetáciou, je pre turistov neprístupný. Jediným turistickým chodníkom v okolí je modro značená trasa z Tatranskej Javoriny cez Zadné Meďodoly a Kopské sedlo do Tatranských Matliarov. Neďaleko možno využiť aj nedávno sprístupnenú obchádzkovú trasu Monkovou dolinou.
Ďalšou prísne chránenou časťou Tatier sú Liptovské kopy. Nevedú tade žiadne značkované turistické trasy, no pomerne veľa dobre vychodených chodníkov dáva tušiť, že po nich nekráčajú iba ochranári, lesníci či poľovníci, ale aj turistickí dobrodruhovia.
Skupina Liptovských kôp sú krásnym hrebeňom s parádnymi výhľadmi. Oddeľujú Kôprovú dolinu od Tichej doliny a bočné ramená vystupujúce z ich hlavného hrebeňa vytvárajú početné údolia. Niektoré z nich vymodelovali lavíny. Na Liptovských kopách, a to hlavne do Kôprovej doliny, často padajú lavíny. Pamätná je tá, ktorá spadla v marci 1956 a zmietla veľkú zalesnenú plochu, pričom sila prúdu zrazila k zemi aj stromy na protiľahlom svahu.
Doliny pod kopami sú krásne. Tvoria ich hlboké lesy. Ak nájdete odvahu vstúpiť do nich, uvidíte rozprávku. Krásne kvety, húštiny, kopa húb, stromy nevídaných tvarov a farieb, ale aj hodne medveďov. Ak vám to dovtedy nebude jasné, tam pochopíte, prečo je táto oblasť tak úzkostlivo chránená.
Liptovské kopy majú niekoľko hlavných končiarov. Sú nimi Tichý vrch (1 979 m), Zadná Garajova kopa (1 949 m), Malá Garajova kopa (1 929 m), Veľká Garajova kopa (1 969 m), Veľká kopa (2 059 m), Zadný Holý vrch (1 956 m), Predný Holý vrch (1 984 m), Krížna (2 039 m). Pod Liptovské kopy sa možno vydať od parkoviska Tri Studničky cez Kôprovú dolinu po modrej značke a Kobyliu dolinu po zelenej značke na sedlo Závory. Odtiaľ si treba premyslieť, či sa oplatí nerešpektovať zákaz vstup na vrcholy.
Špeciálnu ochranu tohto územia zabezpečujú národné prírodné rezervácie Tichá a Kôprová dolina, ktoré sú bezzásahovou zónou. Turisticky značené trasy sú iba po obvode ich masívu.
Spomeňme ešte jedno miesto, kde sa pohyb turistov, hoci aj dobre trénovaných, neodporúča. Je to Granátová lávka. Je dôležitá z hľadiska prístupu na hrebeň Velických granátov, ktoré sú mimoriadne pôsobivou skupinou veží v rázsoche Bradavice. Ide o sutinovo-trávnatú lávku či skôr rampu, ktorá oddeľuje masív Granátových veží a Granátových stien. Začína v ústi Velickej doliny pod Medvedím chrbtom a končí sa v Opálovom sedle. Granátová lávka a priľahlé steny sú lokalitou, kde majú návštevníci stopku. Znalci ju používajú iba pre únik v krízových situáciách. Okolie je významným horolezeckým teritóriom, turisti by sa v tomto priestore mali pohybovať iba v spoločnosti horského vodcu.
Zakázané miesta aj napriek upozorneniam a značeniu návštevníkov Tatier fascinujú. No môžu sťažiť ich záchranu. Napríklad v stredu tohto týždňa museli horskí záchranári ratovať dvojicu poľských turistov, ktorí nad Havraním kaňonom stratili orientáciu, zablúdili a jeden z nich sa pre zranenie členka nemohol pohybovať. Nachádzali sa v prísne chránenej rezervácii, kde nie je ani turistický chodník, čo záchranu mimoriadne sťažilo.
Autor titulnej fotografie: Marek Király
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Tip na jednu z najkrajších vychádzok do poľských Tatier
Ak niekto dáva tipy na turistiku na poľskej strane Tatier, a navyše aj s podmienkou aj pre rodiny s deťmi, Morské oko (Morskie oko) vynechať nemôže.
Morské oko je najväčším plesom v Tatrách a najlepšie je možné vychutnať si ho po výstupe na Czarny staw, odkiaľ je ako na dlani. Ale to sme predbehli. Najskôr vysvetlenie, ako sa k Morskému oku dá dostať.
Tu sú možnosti – z Lysej Poľany za asi 2,2 hodiny po asfaltke, alebo cez Rysy a spomínaný Czarny staw, vybrať sa dá aj chodník z Lysej Poľany cez Dolinu Roztoki po zelenej značke, dovedie ku plesu Welki Staw Polski, odkiaľ treba po modrej pokračovať k Morskému oku. Ak si vyberiete auto, choďte do Tatranskej Javoriny, odtiaľ na Lysú Poľanu, za hranicami odbočte vľavo a hľadajte parkovanie.
Morské oko kedysi volali Rybie pleso, asi aj pre ryby, ktoré jazerách tohto typu nie sú pravidlom. Keďže bolo hlboké, vznikla legenda, že je spojené s morom, a hoci sa prepojenie nedokázalo, na svete bol nový názov. Je nádherné v lete i v zime. Počas zimy prístup možno vychutnať jazdou na saniach, v lete na konských povozoch.
Okolo jazera vedie vychádzková trasa, môžete ju prerušiť návštevou chaty Schronisko Morskie Oko. Patrí k najstarším na poľskej strane Tatier a ochrannú ruku nad ňou držia pamiatkári. Okolo plesa sú lavičky, môžete si z nich vychutnať výhľady, napríklad aj na Mengusovské štíty. Alebo naplánovať túru na Rysy, ktoré sú najvyšším štítom poľských Tatier a od Morského oka vedie chodník na ich vrchol.
Autor titulnej fotografie: Martin Krystýnek
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Zriadili nonstop linku na nahlasovanie výskytu medveďa
Opäť pribúdajú správy o pohybe medveďa hnedého v blízkosti ľudských obydlí. Nahlásiť to môžete na nonstop linke, ktorú spustila Štátna ochrana prírody SR.
Medvede potrebujú doplniť tukové zásoby pred zimou, preto sa opäť objavujú správy o ich výskyte v blízkosti ľudských obydlí, kde nachádzajú prístupnejšiu potravu. Štátna ochrana prírody SR už v júli zriadila operačné stredisko s nonstop linkou (18 081), na ktorú je možné nahlasovať všetky riziká spojené s výskytom medveďa hnedého.
Dôvodom zriadenia nonstop linky je snaha odbremeniť zásahové tímy, ktorým tak má ubudnúť práca spojená s byrokraciou a zároveň má koordinovať ich činnosť.
Verejnosť môže túto linku využiť nielen na hlásenia o situovaní medveďov v blízkosti dedín, záhrad, polí a podobne, ale môže prostredníctvom nej nahlásiť aj škody, ktoré šelma napáchala.
V prípade zranenia, ako zdôrazňuje Štátna ochrana prírody SR, by však ľudia mali prioritne kontaktovať 112-ku. Využitie linky sa má prehodnotiť po polroku od jej zriadenia. .
Autor titulnej fotografie: Depositphotos
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
V Ludrovskej doline zahynul dobrovoľný hasič
V Ludrovskej doline pri hasiacich prácach zahynul dnes popoludní 44-ročný veliteľ dobrovoľných hasičov z Ludrovej.
Požiar, ktorý sa rozhorel v Ludrovskej doline ešte v piatok minulého týždňa, má tragickú bilanciu. Hoci sa ho podarilo dostať pod kontrolu, dnes ešte členovia DHZ prezerali ložiská ohňa, pričom sa pohybovali v strmom teréne. Počas kontroly sa 44-ročný veliteľ dobrovoľných hasičov z Ludrovej pošmykol a nešťastne spadol z výšky, pričom si zranil hlavu a končatinu.
Ako potvrdili horskí záchranári, ktorí boli požiadaní o zásah, hasič bol po páde v bezvedomí. Na mieste bola ihneď začatá kardiopulmonálna resuscitácia, ktorú začali príslušníci dobrovoľného hasičského zboru. Na miesto smerovali jednak horskí, ale i leteckí záchranári. Po prílete záchranárskeho vrtuľníka bol k mužovi vysadený lekár, ktorý ho prebral do svojej starostlivosti a pokračoval v rozšírenej kardiopulmonálnej resuscitácii, spresnili leteckí záchranári.
„Žiaľ, napriek snahe všetkých zúčastnených zložiek sa u muža nepodarilo obnoviť vitálne funkcie a lekár konštatoval smrť. Telo nebohého bolo následne transportované do ústia doliny, kde bolo odovzdané Policajnému zboru SR a obhliadajúcemu lekárovi,“ uvádza na svojom portáli Horská záchranná služba, ktorá vyjadruje úprimnú sústrasť rodine, pozostalým a kolegom príslušníka DHZ.
Polícia na sociálnych sieťach uviedla, že na miestne udalosti začala vykonávať procesné úkony, pričom presné okolnosti, za ktorých došlo k tragédii, sú predmetom vyšetrovania.
Podľa hovorkyne Prezídia Hasičského a záchranného zboru Zuzany Geguššovej pre TASR hasiace práce v Ludrovskej doline v Nízkych Tatrách dnes pokračovali jednoduchými hasiacimi prostriedkami, keďže dronom sa zistili malé lokálne ohniská.
Včera, 9. septembra, Správa Národného parku Nízke Tatry oznámila, že v súvislosti s požiarom, ktorý horel približne na štyroch hektároch, podáva podnet na enviropolíciu, keďže v lokalite našli ohnisko s obhoreným drevom. Ako uvádza TASR, škodu na biotopoch vyčíslili na 800 tisíc eur.
Autor titulnej fotografie: FB PZ SR
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Hrozí im veľká pokuta, aj tak riskujú
V blokovom konaní pokuta do 300 eur, v správnom konaní to môže byť viac ako 3 300 eur. Toto hrozí zberačom, ktorí na chránených územiach zbierajú lesné plody.
Blížiaca sa jeseň je pre mnohých z nás signálom, že si treba naplniť komoru. Zaváraniny, sušené huby, džemy a iné pochúťky vyháňajú do lesov nejedného Slováka. A hoci sa vie, že v chránených územiach je zber lesných plodov zakázaný, často pokúšajú osud. Ba nájdu sa aj takí, ktorým neprekáža predaj takto nadobudnutých plodov.
Zopakujme si, že v blokovom konaní môže takýto zberač od lesnej stráže dostať pokutu do 300 eur, ak sa jeho priestupok dostane na správne konanie, načrie do peňaženky hlbšie a musí v nej vydolovať možno aj 3 319 eur. Samozrejme, príde o nazbierané lesné plody a aj o náradie.
Dozrievanie lesných plodov, v tomto ročnom období hlavne húb, niekde aj čučoriedok, brusníc a jarabín, by sme mali nechať v oblastiach od tretieho do piateho stupňa ochrany nepovšimnuté.
„Tieto plody sú prirodzenou potravou pre zvieratá, či už vtáky alebo cicavce, plnohodnotne ich zasýti. A ak chceme mať v národných parkoch a na iných chránených územiach zvieratá, mali by sme im ju nechať,“ prízvukuje Erika Feriancová, zoologička Správy Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici.
„Park je ich domovom, nie našim, plody, ktoré v ňom nájdu, patria im,“ dodala.
Nielen v Tatrách je zber lesných plodov zakázaný. Vzťahuje sa na väčšinu národných parkov Slovenska. Upozorňuje na to Ministerstvo životného prostredia SR na svojom webovom portáli. Vyzýva návštevníkov, aby svojím konaním neohrozovali prírodu a správali sa v nej zodpovedne.
Výnimkou zo zákazu sú iba národné parky Slovenský raj, Slovenský kras a Veľká Fatra, no aj tam je zber povolený iba na vyhradených miestach a pre vlastnú potrebu. Bez obmedzenia môžu lesné plody zberať len vlastníci, správcovia a nájomcovia pozemkov.
Lesné plody, ktoré chýbajú zvieratám v prírode, nie sú jediným dôvodom zákazu zberu lesných plodov. Druhým je správanie sa zberačov. V snahe nazbierať v čo najkratšom čase čo najviac lesných plodov, používajú aj pomôcky, ktoré poškodzujú prírodu, v hustom poraste, ako zdôvodňuje ministerstvo životného prostredia vyšliapavajú chodníky, ktoré sa môžu stať zdrojom erózie.
Nehovoriac o tom, že nechávajú odpad, rušia zvieratá a v odľahlých zónach sa pohybujú od skorého rána do zotmenia. Aj následkom takéhoto správania sú potom zvieratá nútené hľadať si potravu mimo ich prirodzeného prostredia, prízvukuje rezort.
Ak máte podozrenie na pohyb nelegálnych zberačov v chránených územiach, treba ich nahlásiť na telefónne čísla správ národných parkov či chránených krajinných oblastí, alebo aj na zelenú linku ministerstva životného prostredia (0800 144 440, e-mail: linka@enviro.gov.sk). Riešením je aj upozornenie polície na takéto konanie.
Autor titulnej fotografie: TANAP
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Vedeli ste, že názov tomuto štítu dali pytliaci?
Je vysoký 2 229 metrov, leží nad osadou Tatranské Matliare asi 17 km severozápadne od Kežmarku. Zbadáte ho v Doline Zeleného plesa, týči sa nad Chatou pri Zelenom plese a dodáva tomuto miestu charakteristický vzhľad. Na jeho vrchol vedie značený turistický chodník. Jahňací štít.
Kým vás pozveme na túru, pristavme sa pri názve štítu. Zdá sa, že mu ho nedali belianski či kežmarskí pastieri oviec, ktorí svoje čriedy pásli v jeho okolí. Boli to pravdepodobne pytliaci. Tí totiž jahňatami volali aj mladé kamzíky. Aj preto sa v dnešnom nemeckom či maďarskom názvosloví Jahňací štít nazýva Kamzičím štítom. V nemčine je to Gemsenspitze a v maďarčine Zerge-csúcs.
Za ustálenie dnešného názvu Jahňacieho štítu, ako uvádza odborná literatúra, zrejme treba ďakovať Uhorskému karpatskému spolku, ktorý bol na konci 19. storočia veľmi aktívny v tvorbe názvov v tatranskom prostredí.
Nezabudnúť treba ešte jeden termín súvisiaci s dnešným Jahňacím štítom. Vrch sa po prvý raz spomína v roku 1793 v itinerári Roberta Townsona. Zdá sa, že práve tento Angličan bol tým turistom, ktorého dejiny spomínajú v súvislosti s prvým doloženým výstupom na tento štít. Nazval ho White Lake Peak. No, neujal sa.
Kamzíkov je v týchto oblastiach aj dnes hojne. Dokladajú to aj ich stretnutia s turistami. Takýto zážitok má za sebou aj vášnivá turistka Gabriela zo Žiliny, ktorá sa na Jahňací štít vybrala s priateľom Slavom minulú stredu.
„Stúpali sme so skupinou turistov hore a kamzíky prišli až k nám na chodník. Vôbec sa nesprávali placho, ani náznak odháňania ich nevyrušil,“ povedala nám. Dodala, že mala pocit, akoby boli zvyknuté na kŕmenie z rúk ľudí a očakávali to, preto sa držali blízko chodníka.
„My sme im, samozrejme, nič nenúkali, vieme, že sa to nemá, ale bolo to také zvláštne, lebo keď niekedy na túre vidím kamzíka v diaľke, pokladám to za šťastie. A tu sme ich mali tak blízko, že sa takmer dali pohladiť. Dokonca za jedným turistom predo mnou sa aj kamzík vydal a nedal sa odplašiť. Zážitok, aký sa bežne nestáva,“ pokračovala Gabriela.
Túru na Jahňací štít si veľmi pochvaľovala. Ide o celodenný výlet a je určený najmä pre náročnejších a zdatnejších turistov. Dá sa na neho vyjsť po žltom značkovanom chodníku od Chaty pri Zelenom plese cez Červenú dolinu. Vrchol sa odtiaľto dá dosiahnuť za 2,5 hodiny. K chate sa dá dostať zo Skalnatého plesa cez Veľkú Svišťovku alebo Dolinou Kežmarskej Bielej vody z Kežmarských žľabov. Inou možnosťou je chodník zo Ždiaru cez Široké a Kopské sedlo.
„My sme išli od Bielej vody. Ku chate nám to trvalo asi 1,40 h a prišli sme k nej ešte pred návalom turistov, takže ani na kofolu sme nemuseli dlho čakať,“ opisuje Žilinčanka.
Od chaty ale ide o strmé stúpanie kamenným chodníkom a kamennými schodíkmi a občas pomôžu aj ruky až do Červenej doliny a Kolového sedla. No cestou sa dá pokochať pohľadom na Červené i Belasé pleso. Od Kolového priechodu čaká turistu exponovaný terén istený reťazami a úzky kamenný chodník popretkávaný ľahkým lezením až na vrchol.
„Je to pravda. Ide o náročný výstup a každý by si mal zvážiť, či na neho má,“ konštatuje pani Gabriela, ktorá je fanúšičkou aj našej stránky cezhory.sk. „My sme problém nemali, na vrchol sme vyšli za asi dve hodiny, no pred nami dlho išiel turista, ktorý to v Kolovom sedle vzdal. Zhodnotil svoje sily a hore už nešliapal. To oceňujem, lebo poznám turistov, ktorí sa hoci aj s deťmi obutými v sandálikoch dokážu nerozmyslene vybrať aj do veľmi náročného terénu, kde ich potom treba ratovať,“ komentuje.
Škoda, že nemali s priateľom šťastie na dobré počasie a vo výhľadoch na vrchole Jahňacieho štítu im bránili oblaky. Ak by to šťastie mali, za námahu by dostali väčšiu odmenu. Nielen pohľady na kamzíky, ale aj výhľad na Belianske Tatry, Lomnický štít, Kolovú dolinu, Dolinu Bielych pliec a Dolinu Kežmarskej Bielej vody a možno aj na Oravské Beskydy, Levočské vrchy, Slanské vrchy, Branisko či Volovské vrchy.
No aj tak boli s túrou spokojní. Hore i dole, teda aj s návratom na Bielu vodu to zvládli za asi 6,20 h, čo je úctyhodný výkon a večer sa ešte vybrali doma na thajskú masáž. Čo poviete, nádherný deň!
Autor titulnej fotografie: archív BK
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
Viete, kde je park horských vodcov?
Okrem prívlastku Obec s najkrajším výhľadom na panorámu Vysokých Tatier sa Nová Lesná hrdí aj zaujímavým titulom: Kolíska horských vodcov. Pochádza z nej totiž najviac horských vodcov a záchranárov na Slovensku. Je ich osemdesiatdva, vrátane žien.
Túto zaujímavú štatistiku, ktorá môže smelo konkurovať alpským dedinám, v obci aj návštevnícky využili. Zriadili tu Park horských vodcov. Otcom tejto myšlienky bol starosta Peter Hritz a so svojimi spoluobčanami sa pokúsili na pamiatku horského vodcovstva a ľudí, ktorí k jeho dobrému menu v Tatrách prispeli, sformovať miesto, kde by sa na nich dobre spomínalo. Rozmýšľať o tom začali v roku 2013, park sprístupnili v lete 2017.
„Chceli sme vytvoriť miesto, na ktorom by sme predstavili ich prácu. Ľudia si môžu prečítať napríklad aj to, na akej expedícii boli a čo dosiahli,“ povedal pre agentúru SITA starosta v čase otvorenia parku.
V parku, ktorý sa nachádza v centre obce, je pätnásť lavičiek v tvare horolezeckej skoby a každá je venovaná konkrétnej osobnosti. Na dvoch blízkych informačných tabuliach sú fakty o všetkých sprievodcoch a záchranároch pochádzajúcich z tejto tatranskej obce. Významnejší tu majú aj životopisy. Príjemnú atmosféru dotvára malé jazierko.
Jeho vybudovanie, ako uviedla SITA, stálo 15 tisíc eur, obec ich získala z Programu obnovy dediny so spoluúčasťou 5 percent zo spomínanej sumy. Starosta tiež vysvetlil, že lavičky do parku venovali organizátori bežeckého podujatia Memoriál Jána Stilla, ktorý sa v obci každý rok koná na počesť tohto známeho horského vodcu.
Inštalovali tu aj drevené sochy znázorňujúce staršiu generáciu horských vodcov a nájdete tu aj lávku pápeža Jána Pavla II., ktorá má symbolický význam a spojený s prepájaním ľudí a brehov Novolesnianskeho potoka.
„Pápež je patrónom Horskej záchrannej služby a v našom Kostole Zvestovania Pána máme jeho relikvie. Keď išiel v roku 1995 na Sliezsky dom, prechádzal cez katastrálne územie Novej Lesnej,“ pripomenul P. Hritz pre spomínanú agentúru.
Návšteva Novej Lesnej môže byť príjemným zážitkom každej tatranskej dovolenky. Vyberte si ale lepšie počasie, výhľad na Lomnický, Slavkovský a Gerlachovský štít je z obce naozaj neodolateľný. V dedine vyznačili aj dve trasy. Jeden smeruje k pamätníku Jána Počúvaja, horského vodcu, horolezca a záchranára, v Malom Smokovci do hornej časti Novej Lesnej a druhý na cintorín k hrobu Jána Stilla s krátkym opisom jeho výstupov a životného diela.
Autor titulnej fotografie: Visit Tatry
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.
