Cyklotrasa Čierny Váh

Cyklotrasy na Čierny Váh

Ilustračné foto:  Takéto pohľady sa vám otvoria z Hornej nádrže elektrárne. Foto: mkreo

Prečerpávacia Vodná elektráreň Čierny Váh patrí k top industriálnym stavbám Slovenska a cestu k nej si môžete vychutnať aj zo sedla bicykla. Tí, čo tam boli, sa zhodujú v tom, že  trasy, ktoré k nej vedú, a cieľ, ktorý dosiahnu, patria medzi cyklistické lahôdky. Ochutnajte ju napríklad už tento víkend.

K nádržiam vodnej elektrárne vedie niekoľko cyklotrás, rozdiel medzi nimi je v nástupnom mieste, dĺžke či prekonávaní prevýšenia. Rovnaké sú ale nádherné a neopakovateľné výhľady na Vysoké a Nízke Tatry a takmer celý Liptov.

Aj pre rodiny s malými deťmi

Začneme tou najmenej náročnou, vhodnou aj pre rodiny s deťmi. Je značená z Kráľovej Lehoty, veľmi strmých je iba posledných 100 metrov trasy. Oddýchnuť si môžete v jej polovici v altánku uprostred lesa. Použiť možno horské i trekingové bicykle. Trasa: Kráľova Lehota – Svarín – Čierny Váh (Horná nádrž) a späť po rovnakej trase meria 26 km, prekonávate prevýšenie okolo 500 m.

Štartuje sa pri železničnej stanici, pokračovať treba po červenej cyklotrase do lokality Svarín. Odbočíte doľava na Hornú nádrž. Vybrať sa tam treba za slnečného počasia, iba vtedy vás za námahu odmení výhľad na Vysoké Tatry a Liptov, aký sa každý deň nevidí.

Pohľad na Kriváň z Hornej nádrže elektrárne. Foto: Alenka Tomanová

  • Z Kráľovej Lehoty je dostupná aj Dolná nádrž, a to cez Svarín po Liptovskej magistrále. Dostanete sa k nej asi po hodinke bicyklovania, pričom prekonáte prevýšenie iba 148 m. Stačiť vám bude cestný bicykel.

    Vytrvalci budú najlepšie odmenení

    Pre vytrvalcov ponúkame trasu: Tatranská Štrba – Štrba – Šuňava – Biely Potok – Benkovo – Čierny Váh (Dolná nádrž) – Svarín – Čierny Váh (Horná nádrž) – Svarín – Kráľová Lehota. Potrebujete na ňu asi 4,5 hodiny jazdy, prešľapete 48 km. Vedie tichým a krásnym prostredím na hranici Národného parku Nízke Tatry, z veľkej časti aj po telese bývalej Považskej lesnej železnice. Až do roku 1976 slúžila na prepravu dreva a lesných robotníkov. Dolina Čierneho Váhu a priľahlé dolinky sú stále popretkávané jej trasami, no iba jej časť slúži cyklistom.

    A práve tá je možno najčarovnejším miestom spomínanej cyklotrasy. Je to krásny úsek, ktorý vedie po štrkovej lesnej ceste nad kaňonom Čierneho Váhu. V týchto miestach sa nachádza kostol, zvonica a Múzeum Považskej lesnej železnice. Stojí za to zastaviť sa tu a vychutnať si nostalgiu minulých čias.  Fanúšikom histórie slovenských železníc ale odporúčame navštíviť hlavnú expozíciu tejto železnice, ktorá sa nachádza v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Sú tam aj vozne a rušne, ktoré kedysi premávali dolinou Čierneho Váhu.

    Ale to je už iný tip na výlet. Vráťme sa do Tatranskej Štrby a pripomeňme, že podstatná časť cyklotrasy vedie dolu kopcom, čo sa tak ľahko inde nezopakuje. „Stupáky“ zažijete až v úsekoch, keď sa budete blížiť k nádržiam vodnej elektrárne.  

Po trase k nádržiam sa cykloturisti môžu zastaviť pri informáciách o elektrárni, faune i flóre tohto územia. Foto: mkreo

  • Z Východnej k Čiernemu Váhu si dáte do tela

    A teraz niečo pre cyklistov, ktorí si chcú dať do tela. Im odporúčame stredne ťažkú trasu z Východnej. Sadnúť treba na MTB a pripraviť sa na prekonanie prevýšenia 641 m. Výlet bude trvať 4 hodiny.

    Začína sa pri amfiteátri vo Východnej, vedie k rybníku, potom popod železnicu na lesnú cestičku, ktorá kopíruje železničnú trať. Neskôr sa zabočí vľavo a začne stúpať. Prejdete okolo posedov a ak večer budete mať čas, trpezlivosť a šťastie, môžete z nich pozorovať lesnú zver. Vráťme sa ale na bicykel, lebo treba dávať pozor. Trasa sa začne kľukatiť lesom až vás privedie na asfaltovú cestu, zabočíte vľavo a stúpate až k vodnej nádrži. Odmenou za námahu vám bude výhľad na celý Liptov, ale aj Chočské vrchy v diaľke, uvidíte i Nízke Tatry a vpravo aj Západné a Vysoké Tatry. Paráda!

    Toto je dôležité

    Podľa toho, ktorú z trás si vyberiete, nájdete aj vhodné občerstvenie – v Kráľovej Lehote, v rodinnom penzióne Larion s wi-fi prepojením, v obciach Štrba, Šuňava i Východná. Dôležité je uvedomiť si, že k nádržiam je zakázané jazdiť autom, parkovať môžete vo všetkých východiskových obciach, ale aj napríklad vo Svaríne. Dobrým výberom je aj vlak či autobus, spomínané obce majú dobré dopravné prepojenie.

Vodná elektráreň – čarovná i unikátna

A teraz pár informácií o Prečerpávacej vodnej elektrárni Čierny Váh. Je našou najväčšou prečerpávacou elektrárňou, svojím výkonom 735 MW aj najväčšou vodnou elektrárňou na Slovensku. Stavali ju v rokoch 1978 – 1982 a je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády. Vodná stavba pozostáva z dvoch nádrží, nachádza sa v nadmorskej výške 1161,70 metrov s objemom 3,88 miliónov m3.  

Z Hornej nádrže sa voda dopraví tlakovým potrubím v horskom masíve do elektrárne. Tá sa spolu s Dolnou nádržou nachádza v Národnom parku Nízke Tatry. Elektráreň do plnej prevádzky nabehne a plný výkon do siete dodá za rekordných 70 sekúnd. Celý objem vody z Hornej nádrže dokáže spracovať za 5,5 hodín. Následne sa voda z Dolnej nádrže prečerpáva do Hornej tým istým potrubím, pričom prekonáva takmer polkilometrový výškový rozdiel. Na prečerpanie podľa potreby odoberie elektrinu zo siete za 100 až 180 sekúnd. 

Čierny Váh má nezastupiteľnú úlohu v energetike pre reguláciu odchýlok v sieti a zabezpečenie stability energetickej sústavy. Dokáže „uložiť“ až takmer 4 tisíc megawatthodín energie, teda približne toľko, koľko za rok spotrebuje vyše 1 300 domácností. (Ilustračné foto: Norbert Klukovský)

Líška vo Vysokých Tatrách

Dajú sa hladkať, a potom nám uštedria kopance

Ilustračné foto:  Líška na tatranských chodníkoch.  Foto: Dominika Priečková

Väčšina našej populácie nemá priamy kontakt s prírodou. Dôsledkom sú fóbie či akceptovanie mýtov, ktoré nemajú s prirodzeným životom zvierat vo voľnej prírode nič spoločné. Keď sa potom s nimi stretneme v ich prirodzenom prostredí, spravidla nevieme, ako sa máme k nim správať.

Hoci Slovensko je vidiecka krajina, pravda je taká, že k ozajstnému vidieku má podstatná časť našej populácie vlažný alebo žiadny vzťah. Odprírodňujeme sa,  nemáme priamy a praktický kontakt s prírodou, už ani na dedinách nechováme hospodárske zvieratá ako kedysi, netušíme, ako sa máme k nim správať, nevieme, čo si počať so živlami, sme náchylní veriť rozprávkam, ktoré mýtizujú zvieratá, kvôli raritnej fotke so šelmami či dravými vtákmi alebo hadmi sa vrháme do situácií, v ktorých nám ide o život a radšej, ako  snahu porozumieť prírode a zblížiť sa s ňou, akceptujeme fóbie zo zvierat.

Prítulné je aj zviera s besnotou

Niet sa preto čo čudovať, keď sa ukáže, že zle vyhodnotíme situáciu a objímeme aj zviera s besnotou. Veď je také prítulné…. A na druhej strane, bojíme sa toho, čo nepoznáme. Ani jedno, ani druhé  prirodzenému vzťahu ľudí k zvieratám neprospieva.

„Áno, mnohým ľuďom sa kontakt s prírodou zúžil na televíziu a iné médiá, a potom, keď sa raz za čas ocitnú na turistickom chodníku a v priamom kontakte so zvieratami, nevedia, ako majú zareagovať,“ hovorí zoologička Mária Apfelová.

S prítulnými líškami nie je niečo v poriadku. Preto by sme sa k nim nemali približovať. Ilustračné foto: Natália Gejdošová

  • Pripomína, že bežne sa turista so zvieratami žijúcimi v národných parkoch nestretne, pretože sú plaché a spoločnosť človeka nevyhľadávajú. Návštevníci národných parkov a chránených území či iných pohorí by ale mali spozornieť, keď sa k nim z rôznych dôvodov zviera priblíži a vyhľadáva kontakt s nimi.

    „Môže byť choré či zranené, môže mať potrebu chladiť si ranu v blízkosti potokov, kade spravidla vedú aj turistické trasy, a pokiaľ sa zviera necíti komfortne a nemôže z rôznych dôvodov zvoliť útek, odhodlá sa aj na útok,“ upozorňuje na nebezpečenstvo zoologička. Dodáva, že ak vidíme akékoľvek voľne žijúce zviera, ktoré sa nespráva prirodzene, dokonca sa môže javiť prítulné, mali by sme spozornieť.

    Zvieraťu by sme vždy mali dať šancu na únik

    „Určite si treba zachovať odstup,  nepribližovať sa k nemu, mali by sme mu dať šancu na únik. Ak neutečie, lebo pre zranenie nemôže, alebo nevládze, odporúčam kontaktovať poľovníkov, resp. v národnom parku alebo chránenom území správu chráneného územia, či záchranárov na čísle 112. Všade tam vám budú vedieť poradiť, ako sa k zranenému či chorému zvieraťu správať a čo bude potrebné pre záchranu zvieraťa a bezpečnosť ľudí ďalej spraviť,“ radí zoologička.

    Možno si mnohí návštevníci Vysokých Tatier spomenú, ako sa pred asi šiestimi rokmi v osadách a po chodníkoch potuloval jelenček, ľudia ho kŕmili, fotografovali sa s ním, hladkali ho, až kým si niektorí z nich nevyslúžili kopance. Atrakciu Tatier potom previezli do zverinca.

    „Určite je lepšie pred fotkami použiť mobil na kontaktovanie odborníka, ktorý poskytne radu, ako sa k zvieraťu, ktoré očividne stratilo plachosť, správať a majte na pamäti, že správanie divých zvierat je vždy nevyspytateľné ,“ pripomína M. Apfelová.

Jeleň v Tatranskej Lomnici. Na prvý pohľad neškodné zviera, no môže ublížiť.  Ilustračné foto: Marek Štedrý

  • Aj zviera vypiplané doma môže byť nebezpečné

    „Je možné, že o takéto zvieratá sa mohli predtým v domácich podmienkach starať ľudia. V dobrej viere, že pomáhajú, ho mohli vypiplať zo zranení alebo vychovať po strate rodičov. Takéto zvieratá ale stratia prirodzené inštinkty a už nevedia žiť vo voľnej prírode, nevedia si zháňať potravu a kontaktovať sa so  svojim vlastným druhom,“ domnieva sa zoologička.

    Upozorňuje, že keď zvieratko z prírody  v opatere vyrastie a dospeje, objavia sa u neho inštinkty zodpovedné za obranu pred človekom a ďalšie pudy a vtedy môže byť nebezpečné. Má všetku silu a výbavu, aby vedelo zraniť.

    Nebezpečné nemusí byť iba zviera, ktoré nejaký čas strávilo s človekom. Atypické správanie môže mať aj taký zástupca zvieracej ríše, ktorý má nejaký hendikep alebo bolo vylúčené zo svorky či má zdravotné problémy komplikujúce zadovažovanie potravy.

    K ľuďom idú preto, lebo potrebujú potravu

    „Zvyknú sa približovať k ľuďom, lebo vedia, že pri nich sa ľahšie dostanú k potrave. Zvyšujú aj nebezpečenstvo šírenia  chorôb či infikovania človeka. Ak chybne vyhodnotíme, že zviera je priateľské a priblížime sa k nemu, ono nás môže v zúfalstve vnímať ako ohrozenie, alebo potravinového konkurenta a zaútočiť na nás,“ objasňuje ďalší dôsledok neznalosti správania sa zvierat zoologička.

    Neprirodzené návyky vo vzťahu k zvieratám môžu deti nadobudnúť napríklad aj v kontaktných zoologických záhradách. Keďže nám chýbajú vedomosti o prírode a vlastné skúsenosti spojené s pobytom v nej, nahrádzame túto potrebu aj ich návštevou.

    ZOO zasahuje do biologickej podstaty zvierat

    „Nie som ich fanúšik, som fanúšik reálneho života,“ hovorí M. Apfelová. „Pokiaľ chceme nejaké zviera poznať, mali by sme ho vidieť v reálnych podmienkach, spoznať prostredie, ktoré potrebuje k životu. Mláďatá odtrhnuté od svojich matiek a chované v kontaktných ZOO, musia strpieť naše hladkanie a nemôžu pred ním utiecť, nie sú ukážkou prirodzenosti. Práve naopak, takýto chov zasahuje do ich biologickej podstaty.“

    Rodičom radšej odporúča naštudovať si čo najviac informácií o zvieratách pred výletmi do prírody a odovzdať ich deťom prístupnou, hravou formou. Aby si zbytočne cez strach z nepoznaného nevytvorili bariéru lepšieho poznania prírody a života v nej v neskoršom veku.  

Jaroslav Slašťan

Prečo sa nebáť tatranských zvierat?

Ilustračné foto:  Medveď hnedý. Foto: Jaroslav Slašťan

S útokmi zvierat vo voľnej prírode je spojených množstvo mýtov. No pravda je taká, že zviera v prírode zaútočí iba vtedy, ak sa cíti ohrozené, alebo ak sú ohrozené jeho mláďatá. Keď si to osvojíme a nebudeme zbytočne vyvolávať situácie, v ktorých by sme mohli dostať zvieratá do stresu, alebo nechávať po sebe zvyšky jedál, ktoré ich môžu prilákať, budeme sa v horách cítiť bezpečnejšie.

Po incidente s medveďom nezomrel do roku 2020 ani jeden človek. Prvý útok so smrteľnými následkami sa stal až v roku 2021 v Liptovskej Lúžnej. Strach z hnedej šelmy je podľa ľudí zo Zásahového tímu medveďa hnedého ale neopodstatnený.

„Veľa zbytočných tragédií sa v horách stane z úplne iných dôvodov. Štatistika dokladá, že za ostatné približne dve desaťročia zahynulo pri páde zo stromu či brala viac ako 350 ľudí, na otravu hubami takmer polstovka, vyše tridsať ľudí usmrtil blesk a bezmála štvrťstovka ľudí zomrela po bodnutí sršňom, včelou či osou. Smrťou približne v dvadsiatich prípadoch skončili aj útoky psov,“ upresňuje Jaroslav Slašťan. 

Stretnutia s medveďom minimalizujeme, ak obmedzíme pohyb v horskom prostredí pred svitaním a po súmraku. Ilustračné foto: Fero Babiar

  • Hnedá šelma a najväčšia obava z nej

    Stretnutia s medveďom minimalizujeme, ak obmedzíme pohyb v horskom prostredí pred svitaním a po súmraku, a ak sa pohybujeme iba po  turistických chodníkoch. Treba pritom dávať o sebe vedieť rôznym hlukom, rozhovorom, spevom, pískaním, a to najmä za hmly či dažďa, alebo aj pri pohybe v okolí vodného toku, ktorý môže prehlušiť zvuky sprevádzajúce človeka.

    „Dôležité je vyhýbať sa húštinám, mladinám, kde medvede často oddychujú, ale aj miestam s poľovníckymi krmoviskami, lebo tam medvede nachádzajú ľahko dostupnú potravu,“ pripomína zoologička Mária Apfelová.  

    Neodporúča ani vstupovať do odľahlých dier a jaskýň a dávať si pozor na skladovanie potravín, ktoré si berieme so sebou. „Potrava je pre medvede vždy atraktívna, odporúčame skladovať ju v plastových vreckách alebo nádobách, čo platí aj o odpade po grilovaní či varení guláša. Rozvoniavajú na veľkú vzdialenosť a keďže medveď je zviera s výborným čuchom, prilákajú ho k ľuďom,“ upozorňuje.

    Horšie je, keď sa spustí na štyri

    O blízkosti medveďa veľa napovie trus, stopy či stromy s odretou kôrou po zuboch. Zoologička  zdôrazňuje, že medveďa netreba vyhľadávať či približovať sa k nemu, hoci sa zdá pokojný. Zrejme nás ešte nezacítil. Ak fučí, či stojí na zadných labách, ešte stále to nemusí znamenať útok. Len monitoruje terén a snaží sa vyčistiť si priestor okolo nozdry, zachytiť pach, aby zistil, čo sme zač.

    „Horšie je, keď sa spustí na štyri nohy, zaklopí uši dozadu a uprene sa na nás pozerá,“ opisuje správanie šelmy M. Apfelová. „Ak sa k nám rozbehne, skúsme neutekať. Mohlo by ho to vyprovokovať k prenasledovaniu. Väčšina medveďov nejde do absolútneho kontaktu s človekom, útok iba naznačí, hrabne pred nami labou a snaží sa nás nejako, zastrašiť či varovať. Aj pre medveďa je útok nebezpečný, vie, že riskuje zranenie, ktoré ho môže v prírode znevýhodniť, alebo stáť život. Neloví vo svorke, ale žije sám. Ak sa mu niečo stane, neprežije,“ hovorí zoologička s tým, že ak nejde o obranu mláďat, alebo o situáciu, že je zahnaný do úzkych, väčšinou sa snaží predísť konfliktu s človekom.

    No predsa len treba pripomenúť, že s medveďom netreba bojovať. Dôležitá je pasivita, ochrana životne dôležitých orgánov – hlavy, hrudníka, brucha, hrdla. „Ak by malo dôjsť k fyzickému kontaktu, treba sa zbaliť do polohy novorodenca, prekrížiť si ruky cez prsty a chrániť šiju a boky krku. Medveď nás maximálne udrie labou alebo uhryzne, obyčajne nespôsobí smrteľné zranenie. Treba zachovať duchaprítomnosť, počkať, kým sa zviera vzdiali, potom vyhľadať pomoc,“ radí zoologička.

Na takýto záber treba mať šťastie. Vlk je veľmi plachý. Ilustračné foto: Peter Dupej

  • Vlk napadol jedine Červenú čiapočku

    Ak medveď nevyhľadáva útoky, viacnásobne to platí o vlkoch. Zabudnime na Jakubiskove filmy, rozprávky a povesti. „Jediným zdokumentovaným prípadom napadnutia človeka vlkom je Červená čiapočka,“ usmieva sa Mária Apfelová.

    „Sú plaché, donedávna boli lovené a stále majú obrovský strach pred človekom. Tým, že im zaberáme životný priestor, veľa vlkov hynie pod kolesami áut. Ľudia sú pre svorku obrovské riziko, preto vždy pred človekom utečú. Dokonca, keď sa vykrádajú vlčie brlohy, čo sa ešte stále deje na Sibíri či v pobaltských krajinách, rodičovský pár vĺčatá nebráni. Radšej zvolí útek a nové rozmnožovanie, aby sa nahradili straty,“ argumentuje zoologička.

    Diviaky sa presúvajú, je ich veľa

    V ostatných rokoch sa témou stali aj diviaky. Vídať ich na sídliskách, v mestách. Máme sa ich obávať?

    „Je ich veľa a keďže každé teritórium má nejakú úživnosť, diviaky sa presúvajú tam, kde sa cítia bezpečne a kde majú dostatok potravy. Aj oni objavili, že vhodné je pre nich okolie miest a dedín, kde nemajú žiadnych prirodzených predátorov, v intravilánoch sa nemôžu loviť a majú tu biotop, v ktorom sa môžu ukrývať,“ vysvetľuje M. Apfelová. „A keďže aj diviaky, ako všetky cicavce, majú veľký mozog a sú učenlivé, chodia bližšie k ľuďom a vedú k tomu aj novú generáciu, ktorú naučili, že pri človeku nájdu viac potravy a bezpečie.“

    Zoologička dodáva, že nové chute sme im predložili sami. „Diviaky sa nasýtia na vnadiskách, ktoré zakladajú poľovníci. Okrem poľnohospodárskych plodín tam zvieratá nezriedka nájdu aj chleby, exotické ovocie, prosto, je im predkladaná ľudská potrava. Naučia sa na ňu, a potom ju vyhľadávajú.“

    Diviaky ale nemožno podceňovať. Najmä diviačice sú nebezpečné, keď im siahneme na mláďatá. „Ak zablúdime k ich hniezdu a zbadáme pásikavé prasiatka, treba ustúpiť. Diviačica je blízko, môže zaútočiť,“ upozorňuje M. Apfelová. „Útoky sú veľmi rýchle a nepomôže nám ani vyliezť na strom. Počula som o prípade, že v Čechách takto ohrozili turistu. Diviaky sa rozložili pod stromom a čakali. Našťastie, potenciálna obeť útoku mala mobilný telefón a privolala si pomoc poľovníkov.“

    Srnce v ruji sú nebezpečné na čistinkách a poliach

    Počas ruje, čo je aj teraz v júli, môžu byť pre človeka nebezpečné aj srnce. Sú citlivé na pachy, majú menšiu únikovú vzdialenosť a hovorí sa, že najmä ženy v určitej fáze mesiaca sú pre nich pachovo atraktívne.

    „Už sa stalo, že srnec dokázal parôžkami poklať ženu tak, že bolo treba vyhľadať pomoc záchranárov. No tieto útoky sa nestávajú na turistických chodníkoch, ale skôr na lesných čistinkách a poliach, prevažne za súmraku alebo na úsvite,“ vymenúva.

Na turistických chodníkoch a blízkych skalách môžu byť pre ľudí nebezpečné plazy. Vyhrievajú sa na teplejších miestach a ak sme nepozorní, môžu nás pohrýzť. Nebezpečnejšia je vretenica, ktorá má jedové žľazy, ale vydesiť nás môže aj užovka.

„Treba byť v prírode vnímavý, odporúča sa správať sa tak, aby sme nevyprovokovali útok. Plaza by sme nemali dráždiť, odháňať, lebo práve vtedy stúpa riziko, keď sa cíti ohrozený a môže sa brániť uhryznutím,“ pripomína M. Apfelová.

Nie všetci ľudia, ktorí našli záľubu v turistike a výletoch do prírody, sa naučili citlivo vnímať aj jej zákonitosti a rešpektovať ich. Pritom práve táto cesta vedie k tolerancii dvoch svetov – ľudí a zvierat. Schádzanie do slepých uličiek mýtov a legiend spojených s útokmi zvierat na ľudí nepomôže ani jednému z nich.  Ak spoznáme život a potreby zvierat, necháme im potrebný priestor, môžeme žiť vedľa seba bez konfliktov.  

Pizza bageta

TIP na turistickú desiatu: Bageta s prosciuttom

Predné Solisko sa mnohým spája najmä s tradičnou zimnou lyžovačkou. No veru aj taká letná turistika na v týchto končiaroch rozhodne stojí za to! Miernym tempon sa sem zo Štrbského plesa dostanete za 2 hodinky. Čakajú na vás krásne výhľady a ikonický dvojkríž. Aby ste počas cesty nevyhladli, ponúkame vám tip na skvelú pizza bagetu!

Vyskúšajte bagetu plnenú chutným prosciuttom.

Suroviny:

  • bageta
  • 150 ml pasírovaných paradajok
  • soľ, čierne korenie a chilli
  • 1 PL sušenej bazalky
  • 1 balenie Schwarzwäldskej šunky
  • 1 balenie Prosciutto Crudo
  • strúhaný syr
  • 3 cherry paradajky

Postup:

  • Pasírované paradajky zmiešame so soľou, čiernym korením a sušenou bazalkou. Zmes odložíme bokom.
Paradajková zmes
Ochutíme pasírované paradajky. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Čerstvú bagetu rozrežeme a začneme napĺňať. Poriadne ju potrieme paradajkovým základom a následne obložíme Schwarzwäldskou šunkou, Prosciuttom Crudo, plátkovým aj strúhaným syrom.
obložená bageta
Naplníme bagetu. Autor fotografie: cezhory.sk
  • Nakoniec pridáme nakrájané cherry paradajky. A teraz, hor sa na Solisko!
obložená bageta
Obložíme celú bagetu. Autor fotografie: cezhory.sk

Tak čo, inšpirovali sme vás? Všetky suroviny do našich receptov nám dodal náš partner BILLA Slovensko.

Autor titulnej fotografie: cezhory.sk