O lavínach sa na lavínovom portáli dozviete všetko

Chcete aktuálne informácie o lavínach? Stačí pár klikov

Ľudia sa už naučili chodiť do hôr s poistením, teraz by sa mala pravidlom v ich správaní stať stiahnutá aplikácia Horskej záchrannej služby a v zimnom období nevyhnutné kliknutie na jej lavínový portál.

Štatistiky Strediska lavínovej prevencie HZS dokladajú, že v slovenských horách počas zimy spadne 200 až 400 lavín rôznych rozmerov. No toto číslo neodzrkadľuje celú realitu, v skutočnosti je ich násobne viac. Pod záľahou snehu v priemere ročne zomrú asi štyria ľudia, v minulej sezóne ich bolo šesť. Do hôr chodí stále viac ľudí a stále vyššia je aj potreba vystríhať návštevníkov pred dôsledkami pádu lavín.

Aj preto v tejto sezóne došlo k vynoveniu lavínového portálu a nový lavínový modul dostala aj aplikácia Horskej záchrannej služby, ktorá už štyri roky pomáha horským záchranárom efektívnejšie zasahovať pri záchrane ľudí v horách.

Prehľadávanie lavíny po jej zosune
Prehľadávanie lavíny po jej zosune. Autor fotografie: HZS

Viac krajín sa v poskytovaní informácií o lavínach inšpirovalo v Tirolsku a ani Slovensko nie je výnimkou, uvádza magazín Tatry.  Preto modernizácia lavínového portálu, ktorého hlavným cieľom je jednoduchá orientácia v lavínovom nebezpečenstve ako podklad pre rozhodovanie a plánovanie túr a vychádzok, našla vzor v tejto rakúskej spolkovej krajine.

Návštevníci hôr si tak denne nájdu na webstránke: www.laviny.sk podrobné informácie o stupni lavínového nebezpečenstva v predpoludňajších i popoludňajších hodinách v jednotlivých oblastiach hornatého Slovenska, ďalej o počasí a možných rizikách pádu lavín, ktorý sa od počasia odvíja, informácie o aktuálnej snehovej prikrývke a tendenciách jej zmeny, ale aj aké je riziko pádu lavín a kde.

Na jednom mieste sa tak sústreďujú všetky dôležité údaje, ktoré návštevník hôr potrebuje najmä v situácii, keď plánuje lyžiarske či horolezecké túry v extrémnejšom prostredí. Nechýba ani odklik na meteoportál HZS, okrem správ o počasí sú v jeho portfóliu aj prenosy z kamier v horských strediskách.

Od tejto zimy je súčasťou aplikácie Horskej záchrannej služby aj lavínový modul, čo približuje informácie o rizikách lavín priamo k užívateľovi – do jeho mobilného telefónu. Na stránke app.hzs.sk sú všetky informácie o možnostiach aplikácie.

Hlinská dolina
Hlinská dolina. Autor fotografie: HZS

Okrem varovaní a výstrah aplikácia napríklad cez zápis do Knihy vychádzok a túr dokáže poskytnúť  informácie aj o aktuálnom vývoji lavínových rizík a počasí či inej situácie a v prípade potreby lokalizovať človeka, ktorý potrebuje pomoc, čo uľahčuje prácu záchranárom. Dá sa využiť okrem Slovenska aj v Česku, Rakúsku a Maďarsku a odpadá aj jazyková bariéra v prípade cudzincov, lebo umožňuje preklad z cudzieho jazyka do slovenčiny alebo naopak.

Dáta si užívateľ dokáže vyselektovať aj bežne podľa vlastnej potreby. Výstrahy napríklad môže odoberať pre vybranú horskú oblasť, aplikácia mu odošle pri zmene podmienok aktuálne hlásenie o lavínovom nebezpečenstve prostredníctvom notifikácie.  

Ako uvádza časopis Tatry, za štyri roky si aplikáciu do mobilu stiahlo viac ako 140 tisíc ľudí, 600 z nich pomocou nej si privolalo pomoc.

Niekoľko informácii na záver:

Všeobecné informácie o schodnosti turistických trás a horských chodníkov nájdete na stránke www.hzs.sk alebo sa môžete informovať na telefónnom čísle HZS: +421 52/787 77 11, prípadne osobne v infocentre HZS v Starom Smokovci alebo v ktoromkoľvek oblastnom stredisku HZS. Lavínovú situáciu a aktuálny stupeň lavínového nebezpečenstva nájdete na stránkach www.hzs.skwww.laviny.sk alebo sa informujte na telefónnom čísle Strediska lavínovej prevencie HZS +421 44/559 16 95.

Aplikácia Horská záchranná služba – info nájdete na www.app.hzs.sk

Autor titulnej fotografie: Horská záchranná služba

Pomoc pri zrážke lyžiarov v Jasnej

V minulom roku našlo smrť v našich horách dvadsaťdva ľudí

Hory si v minulom roku vyžiadali dvadsaťdva obetí, dvanásť z nich zahynulo vo Vysokých Tatrách. Ako uvádza vo svojej bilancii Horská záchranná služba, oproti roku 2022 zaznamenali 13-percentný nárast zásahov.

Každá smrť v horách, každá úspešná záchrana v ich prostredí je príbeh sám osebe. Ľudský, športový, záchranný. Počet týchto príbehov rastie. V minulom roku zasahovala Horská záchranná služba vo všetkých svojich oblastných strediskách takmer tritisíckrát. Oproti roku 2022 bolo zásahov o 334 viac, čo predstavuje 13-percentný nárast. Najviac výjazdov – takmer dvetisíc – smerovalo na lyžiarske trate.

Je to nový fenomén. Potvrdzuje to aj štatistika Horskej záchrannej služby. „Pôsobíme na území celého Slovenska v šiestich oblastných strediskách. Vlani nás najčastejšie požiadali o pomoc v Nízkych Tatrách, kde sme zasahovali 1289-krát. Je to vysoké číslo, alarmujúci je počet zásahov na lyžiarskych svahoch (1119).

Tento údaj nepotvrdzuje iba fakt, že v lokalite sa nachádzajú najnavštevovanejšie lyžiarske strediská, ale dokladá najmä správanie sa lyžiarov, ich nedostatočné skúsenosti na trati a o pohybe v teréne v nevhodných poveternostných podmienkach,“ uvádzajú vo svojej bilancii horskí záchranári.

Záchranný zásah pri Rainerovej útulni
Záchranný zásah pri Rainerovej útulni. Autor fotografie: HZS

V Oblastnom stredisku Vysoké Tatry vykonali vlani záchranári druhý  najvyšší počet zásahov – vyše päťsto. No uvádzajú, že v teréne nášho najvyššieho pohoria platí opačný trend ako v Nízkych Tatrách, lebo pomoc potrebovali najmä pacienti v teréne (336), aké tí na lyžiarskych svahoch (173). A čo sa týka Západných Tatier, aj tam mali v štatistike vysoký podiel pacienti na lyžiarskych svahoch. „Z celkového počtu 233 zásahov to bolo až v 144 prípadoch,“ konštatuje správa HZS.

Vypovedajúcu hodnotu má aj podiel národností pacientov, ktorí potrebujú pomoc horských záchranárov. Jeho výsledky búrajú niektoré mýty, ktoré si Slováci osvojili o návštevníkoch našich hôr. Podľa štátnej príslušnosti takmer v polovici prípadov pomáhali záchranári „domácim“. Približne v dvadsiatich percentách prípadov záchranári vyrážali k Poliakom v ťažkostiach a „iba“ desať percent zásahov patrilo Čechom.

Naše hory sa ale páčia aj obyvateľom iných krajín celého sveta, časť z nich má aj skúsenosť, že môžu byť veľmi zradné. Ak rátame aj Slovensko, záchranári pomáhali v ťažkostiach turistom, lyžiarom, skialpinistom či horolezcom z 34 krajín sveta.

Najsmutnejšia je vždy bilancia obetí hôr. Vlani v nich našlo smrť 22 ľudí, dvanásť z nich bolo obeťami Vysokých Tatier.

Autor titulnej fotografie: Horská záchranná služba

Jazdecký šport patrí k Tatrám už viac ako sto rokov

Jazdecký šport patrí k Tatrám už viac ako sto rokov

Medzi športy, ktoré mohli návštevníci našich veľhôr vidieť na vlastné oči patrí aj konské pólo. Plánovaný turnaj Snow Polo High Tatras však museli organizátori pre nevhodné snehové podmienky zrušiť.

V Tatranskej Lomnici sa mali tento víkend 23. až 25. februára stretnúť štyri medzinárodné tímy, okrem Slovenska mali pricestovať hráči z Českej republiky, Poľska, Maďarska a Rakúska. Počasie však nakoniec rozhodlo inak, o zrušení informovali organizátori už počas uplynulého týždňa.

Naposledy mala široká verejnosť možnosť pozrieť si naživo stretnutie konského póla v Tatranskej Lomnici v septembri minulého roka. Hral sa tu exhibičný zápas dvoch tímov v priestoroch jazdeckého areálu pri futbalovom štadióne. Konské (alebo jazdecké) pólo má svoje presné pravidlá, ide o zladenie zručností hráčov s ovládaním koní a prehľadom na hracej ploche.

V roku 2010 sa konal zimný turnaj v tomto jazdeckom športe na zamrznutom Štrbskom plese. Stretli sa tu štyri trojčlenné tímy zo štyroch krajín, viacero vplyvných podnikateľov a politikov, akcia prilákala tisícky divákov. Ochranári stanovili pred podujatím prísne pravidlá, neštátni ochranári a niektorí miestni poslanci akciu kritizovali.

Druhý ročník tohto podujatia sa konal vo februári 2013 v Liptovskom Hrádku. Predstavili sa tu štyri trojčlenné družstvá s hráčmi z piatich krajín.

Konský šport má v Tatrách viac ako 130-ročnú tradíciu. Jazdecké pólo zatiaľ nie je na Slovensku veľmi rozšírenou hrou s patričným zázemím. Jediné regulárne ihrisko s rozmermi 250 x 180 metrov sa nachádza v Hrubej Borši v okrese Senec. V Tatranskej Lomnici sa malo hrať v aréne s rozmermi 100×150 metrov, tímy mali tvoriť namiesto štyroch len traja hráči.

Titulná ilustračná fotografia: Depositphotos.

Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť

Viete, aké je najobľúbenejšie miesto markizáckeho tandemu v Tatrách?

Spolupracujú spolu už osem rokov a vedia o sebe takmer všetko. Takmer každý deň ich kroky smerujú do Tatier. Ako ich vnímajú, ako sa vedia dopĺňať a čo všetko im Tatry dávajú? Prezradili v rozhovore moderátor Ján Tribula a jeho kameraman a fotograf Martin Krystýnek.

Ako ste sa dali dokopy?
Ján:
Martina som mal niekoľkokrát v reportáži ako respondenta – fotografa. Zakaždým som obdivoval jeho „skladnú“ techniku a invenčné videnie sveta, čo ho kvalifikovalo aj do úlohy kameramana. A kým som kedysi obdivoval jeho fototvorbu, o nejaký čas som postupne začal obdivovať aj jeho prácu s kamerou.
Martin: Je to tak. Janko poznal moju prácu a časom sme si sadli aj v teréne.

Čo máte na svojej práci najradšej?
Martin: Keď je všetko urobené a maže sa mi medzipamäť. Som pripravený na ďalšie témy, aktivity i zážitky.
Ján: Baví ma práca v strižni, tvorba príbehu a skĺbenie všetkého do jedného celku. Veľa ľudí uniká pred stresom do hôr.

Ako únavu, vyhorenie alebo stres riešite vy dvaja?
Ján: Práveže hory nám ponúkajú opozitum k spravodajskému stresu. Pracujeme na spojnici toho najlepšieho, čo si možno priať. Pozitívny človek spolu s tvorivou prácou a fyzickou aktivitou v krásnych horách. Podľa mňa – dream job.
Martin: Ja mám k tomu – fotenie. Stres alebo únavu kompenzujem kreativitou. A športujem, dobre to vyčistí hlavu.

Viete sa vzájomne podporiť v práci, ale aj mimo nej?
Martin: Tým, že sme denne spolu, vieme si niektoré veci povedať. Vzájomné poznanie a dôvera je v tom, čo robíme, dôležitá.
Ján: Maťo je pokojná povaha, ja viem viac stresovať. V takých dvojičkách, ako sme my, je vyrovnávanie toho balansu dôležité. Ale vieme byť voči sebe aj kritickí. Večer, kým reportáž pošleme do Bratislavy, zvyknem Maťa zavolať na projekciu. A keď vidím, že sa usmieva a povie, že zas perfektné tri minúty, tak to je zase pre mňa perfektná spätná väzba.

Hory sú aj zradné. Museli ste už zabojovať o bezpečie?
Martin: Zatiaľ sa nám to nestalo. No keď ide o extrémne trasy, máme so sebou horského vodcu, ktorý sa stará o naše bezpečie. Inak som pri nakrúcaní v úplnej pohode.
Ján: Veľakrát sú fujavice, zmení sa počasie. Ja som sprachopud, bojím sa búrky, a keď vidím, že sa blíži, prášim z Tatier čo najrýchlejšie. Ale zmoknutí do nitky sme boli veľakrát.

Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť. Autor fotografie: Martin Krystýnek.
Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť. Autor fotografie: Martin Krystýnek.

A naopak, vaša obľúbená vtipná príhoda z reportáží?
Martin: Vtipné veci sa nám stávajú často. Niečo vyplynie z rozhovoru, niečo zo situácie a niečo je iba tak medzi nami.
Ján: Raz sme boli na túre s mladým párom. Chalan bol darcom obličky pre priateľku, ktorej obidve obličky zlyhali. Nie každý to vie, ale zlyhané obličky lekári nechajú v tele, ony sa opuzdria, zostanú nefunkčné, ale pre telo by bola väčšia záťaž, keby sa vyberali. Dievča malo dobré tempo, aj Maťa predbehlo. A ja som si ho preto doberal. On na mňa pozrel a hovorí: „To sa jej dobre kráča s tromi obličkami.“

A podpichovačky? Fungujú medzi vami?
Martin: On si zo mňa robí žarty, že som stále hladný, a ja, že nevládze. Ak potrebujem niečo nasnímať, pýtam sa, prečo stojíme.
Ján: Maťo každého nášho respondenta na túre presviedča, že keď nebude vládať, nech sa to nebojí povedať, že on počká, a my ostatní, keď sa chceme naháňať v Tatrách, nech si ideme. Niet sa kam ponáhľať, im bude dobre aj v základnom tábore.

Kto z vás má lepšiu kondičku?
Martin: Janko. Ale iba čo sa týka lezenia. Keďže hrám hokej, čo je výbušný šport, mám lepšiu krátkodobú kondičku. Kráčam na kratších úsekoch určite rýchlejšie ako Janko.
Ján: Je to pravda. Ale zase Maťo sa vie motivovať, keď sa treba ponáhľať na obed. Cesty späť sú u nás vždy kratšie.

Sú chvíle, keď sa vám nechce obuť turistické topánky?
Martin: Každý deň, keď mám ísť do práce a na túru. Má to tak asi každý.
Ján: Nechce sa mi vstávať. Ale keď viem, že sa máme stretnúť s dobrou partiou, že nás čaká skvelý hosť a tím, rád sa premôžem. Naša robota je aj o pekných momentoch, je darom od Boha, že môžeme robiť, čo nás baví. A ešte aj v nádhernom prostredí.

Martin Krystýnek má na svojom konte už viac ako 470 medzinárodných fotografických ocenení. Foto: archív Martina Krystýneka.
Martin Krystýnek má na svojom konte už viac ako 470 medzinárodných fotografických ocenení. Foto: archív Martina Krystýneka.

Maťo, ty si skvelý fotograf. Máš veľa ocenení, fotíš ľudí, prírodu. Kedy sú Tatry pre teba najfotogenickejšie?
Martin: Radšej mám portréty. Na človeku sa vždy nájde niečo zaujímavé. Ale rád fotografujem aj krajinu, nedá sa povedať, že nie. No pravdou je, že fotka krajiny je takmer nepredajná. Preto sa sám od seba ani nevyberiem do hôr, aby som fotil kopce.

Máš obľúbený fotospot?
Martin: Mám, aj v Tatrách také sú. Vlastne všetko v tomto horstve sa dá dobre nasnímať. Som rád, keď ideme na Téryho chatu, alebo Zbojníčka je veľmi pekná, či Chata pri Zelenom plese… Nemyslím si, že chaty vznikali iba preto, že si niekto povedal, že tu budú stáť. Určite bol uchvátený prírodou okolo.

Janko, všetci ťa poznajú s mikrofónom v ruke, ale ty si známy aj tým, že si trénerom voltížneho jazdenia. Je náročné dať oboje dohromady?
Ján: Práca a kone sa v mojom prípade dopĺňajú. V stajni nikto nerieši, že som známa tvár, tam si to užívam, stíšim sa, vetrám si hlavu. Lebo v práci mám adrenalín. Takže to do seba zapasovalo ako ozubené koleso. Kone sú mojou vášňou od šiestich, venujem sa im štyri desiatky rokov a Markíza je mojou súčasťou vyše štvrťstoročia. Som bežcom na dlhú trať, uspokojujú ma veci, na ktorých výsledok treba čakať dlhšie. Potom si to o to viac vážime.

Hovorí sa, že novinárčina je poslanie, ale trénovať deti na koňoch je tiež poslaním. Ako to vnímaš?
Ján: Kone vnímam ako stretnutie s priateľmi. Konská duša je neuveriteľná, konské oko, ten pohľad, sú liečivé, pohyb koňa ešte viac. Rád sa za nimi ponáhľam. Aj za koňmi, aj do práce. Obidve vášne ma napĺňajú a robia ma šťastným.

Martin, máš fototografiu Tatier, na ktorú si obzvlášť hrdý?
Martin: Mám jednu, vznikla z vrtuľníka. Tatry ukazuje z vtáčej perspektívy, z pohľadu, ktorý nie je bežne prístupný. Keď sa človek na tú fotku pozrie, ani nevie povedať, odkiaľ to bolo fotené a či sú to vôbec Tatry.

Tatry máte doslova zlezené. Existuje miesto, kde ste ešte neboli?
Martin: Odhadujem, jedno percento mám zlezené. Hoci Tatry sú najmenšími veľhorami, potreboval by som sto životov, aby som si ich pozrel z každej strany.
Ján: A ja dvesto rokov. Je veľa miest, kde by som chcel ísť, resp. kde sa rád vraciam. Vysoká je pre mňa najkrajším štítom. Hovorí sa, že má jedinú chybu, nie je z nej vidieť Vysokú. Tam sú tie Tatry dookola a výhľady sú úžasné. Som veriaci človek, na štítoch mám pocit, že som bližšie k Bohu. Sadnem si bokom a rozjímam.

Autor titulnej fotografie: Martin Krystýnek.

Interiér Múzea TANAP-u

Múzejníci sa pripravujú na nepočujúcich a nevidiacich návštevníkov

Chcú ponúknuť prehliadku expozícií aj pre zdravotne hendikepovaných návštevníkov. V Múzeu Tatranského národného parku pripravujú v tomto roku projekt Informačná debarierizácia.

„Múzeum Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici má v tomto roku v pláne informačnú debarierizáciu. Cieľom je sprístupniť výstavy pre nepočujúcich a ľudí s mentálnym postihnutím, rovnako aj pre nevidiacich a slabozrakých. Investícia má byť vo výške viac ako 41-tisíc eur,“ uvádza sa v správe TASR. Súvisí to s novými trendmi v environmentálne výchove, ktorá predpokladá využitie moderných technológií.

Múzeum sídli v objekte Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u pri Správe Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici a jeho expozície sa zameriavajú na prírodu a históriu Tatier, ale aj život a kultúru podtatranského ľudu v minulosti. Väčšia časť plochy múzea má bezbariérový prístup, do etnografickej expozícii v galérii sa dá dostať len po schodoch. Teraz múzeum pracuje na tom, aby dedičstvo TANAP-u bolo prístupné všetkým návštevníkom, aj tým so špeciálnymi potrebami.

Projekt Informačná debarierizácia  ráta  s využitím videí a virtuálnych sprievodcov s tlmočníkom v posunkovom jazyku, ale aj infotabuľami a materiálmi v Braillovom písme.

„V pláne je tiež zaviesť virtuálneho sprievodcu, ktorý by obsahoval 27 videí v posunkovom jazyku aj s titulkami. Súčasťou má byť tiež zážitková mapa piktogramov či s modelmi živočíchov, biotopov a neživej prírody,“ konštatuje TASR.

Správa dodáva, že pre nevidiacich alebo slabozrakých má múzeum v pláne inštaláciu reliéfnej mapy, ktorá bude popisovať rozmiestnenie expozícií. Doplnená bude aj o audio komentár a pomôcť by mal aj upravený dokumentárny film s posunkovým tlmočením pre nepočujúcich. Pridané budú tiež popisné tabule či Atlas rastlín v Braillovom písme.

Autor titulnej fotografie: Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici

Počasie v Tatrách

Tatranské chodníky pokrýva ľad, ale víkend bude zaliaty slnkom

Víkendoví návštevníci sa môžu tešiť. Privítajú ich slnkom zaliate Tatry. Dnes a zajtra bude aj vo vyšších polohách teplo, v nedeľu sa mierne ochladí. Budú platiť výstrahy pred miernym lavínovým nebezpečenstvom, snehom a ľadom.

Po lejakoch z minulého víkendu a začiatkom tohto týždňa sa počasie ustálilo, no tatranské chodníky – najmä vo vyšších polohách – budú na povrchu zľadovatené. Horská záchranná služba varuje pred nebezpečenstvom úrazu a upozorňuje, že na túru si treba zobrať kompletnú zimnú výstroj.

Stále platí, že Chata Plesnivec je otvorená iba počas víkendov, že chodník medzi Hrebienkom a Rainerovou útulňou je nebezpečný, lebo sa zrútila jeho časť a že modrý chodník v Pieninskom národnom parku z Lesnice cez sedlo Cerla do Červeného Kláštora je ťažko priechodný. 

Výstrahy platia aj pre Západné Tatry a aj v tejto oblasti je potrebné vychutnávať si turistiku s kompletným zimným vystrojením a veľmi opatrne, lebo povrch chodníkov je tvrdý až zľadovatený, hrozia úrazy. Horskí záchranári tiež upozorňujú, že zelený TZCH Svorad – Špania – Lomnô (Lomné) je zle značený, s obmedzenou priechodnosťou pre popadané stromy. Strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Aj turistika v Nízkych Tatrách má svoje obmedzenia. To hlavné sa vo výstrahách HZS spomína hlavne v súvislosti s nebezpečenstvom úrazu na zľadovatených chodníkoch. Ale platí aj upozornenie na ťažkú priechodnosť červeného TZCH z Ludrovej na Salatín, a tiež na to, že niektoré turistické trasy v pohorí boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi. 

Autor titulnej fotografie: Danka Búzová

Z filmu Horský vodca

Barabášov film Horský vodca premietnu v piatok v Múzeu TANAP-u

Múzeum Tatranského národného parku (TANAP) v Tatranskej Lomnici začalo v tomto roku sériu podujatí venovaných zaujímavostiam veľhôr. V piatok – 16. februára – bude pokračovať premietaním Barabášovho filmu Horský vodca.

Sériu podujatí odštartovali tatranskí múzejníci v posledný januárový piatok v priestoroch infocentra prednáškou mykológa Maroša Peigera, ktorý hovoril o poznatkoch svojho výskumu v odľahlých a pre turistov aj neprístupných pralesoch národného parku.

Vzácna huba huykoralovec-jedlovy-Hericium-alpestre-Pers.
Vzácna tatranská huba huykoralovec-jedlovy-Hericium-alpestre-Pers. Autor fotografie: Maroš Peiger

Zajtra – 16. februára o 16.h – bude cyklus pokračovať premietnutím filmu dokumentaristu svetového mena Pavla Barabáša Horský vodca. Film zaujal už predminulý rok účastníkov valného zhromaždenia medzinárodnej organizácie horských vodcov z celého sveta, ktoré sa uskutočnilo v Starom Smokovci.  Zachytáva tradičné slovenské remeslo a jeho nositeľov na pozadí organizovaného vodcovstva vo Vysokých Tatrách. Autor na film preniesol nielen zmes slobody, dobrodružstva, ale aj nesmiernej zodpovednosti horských vodcov pri tom, ako pomáhajú sprostredkovať krásu hôr ľuďom, ktorí by ju bez ich asistencie nikdy nezažili. Film je oslavou jeden a pol storočia trvajúceho organizovaného vodcovstva vo Vysokých Tatrách.

Úspešnej „barabášovke“ porota predvlani na Medzinárodnom festivale horských filmov udelila Grand Prix a návštevníci festivalu Cenu divákov.  

Pavol Barabáš pri filmovaní v Tatrách
Pavol Barabáš pri filmovaní v Tatrách. Autor fotografie: z archívu Pavla Barabáša

Ak si chcete urobiť voľno na ďalšie podujatia tatranských múzejníkov, tak nezabudnite, že 15. marca bude v priestoroch Múzea TANAP-u prednáška známych vydavateľov literatúry o Tatrách manželov Bohušovcov na tému: 100 a 1 tatranských zaujímavostí, 19. apríla potom dostane opäť priestor film, opäť v réžii Pavla Baragáša Svetozár Stračina a 18. mája sa návštevníci veľhôr budú môcť tešiť na Noc múzeí a galérií. Ich program sa ešte dolaďuje.

Cestou na Bradavicu. Autor titulnej fotografie: Pavol Barabáš

Deti v Tatrách

S deťmi na hory? Pravdaže! Povieme vám, od akého veku a kam

Zima vstupuje do svojho finále, prichádzajú jarné prázdniny a s nimi otázka: Kam s deťmi? Na hory predsa? – odpovie veľa rodičov. Časť z nich má ale pochybnosti. Kam, aké trasy vybrať a od akého veku dieťaťa sú vhodné? Máme odpovede.

Najskôr si odpovedzme na to, či sú práve jarné prázdniny vhodné na prvé kontakty dieťaťa s turistikou. Áno, ak je na to zvyknuté a rodičia ho do hôr berú pravidelne a vedia odhadnúť riziká počasia, potrebu dobrej výstroje a kondíciu svojho potomka.

Zvážiť to treba v situácii, keď dieťa nie je zvyknuté na túry, je malé, nezvládne ľad, sneh či dážď a nemá so zimnou turistikou žiadne skúsenosti.

Deti sa túram prispôsobia, treba ich motivovať
Deti sa túram prispôsobia, no treba ich motivovať. Autor fotografie: Outdoormamas

No jednoznačné – nie neplatí. Vždy je to na rodičoch, ich zodpovednosti. Deti treba na pobyt v horách zvykať za každých okolností a možno by sme boli prekvapení, čo všetko naše dieťa zvládne. Skúsenosti rodičov na túto tému sa skoncentrovali aj v našej facebookovej skupine Vysoké Tatry.

Juraj Kúdela napríklad tvrdí, že jeho štvorročný drobec zvládol okrem iných aj Roháčske plesá, Katarína Králiková Vatajová pochválila svoju 3,5-ročnú dcéru, ktorá po vlastných zdolala cestu na Zbojnícku chatu a späť. Michaela Adamovičová pochválila svoje dieťa, ktoré od štyroch rokov chodí na túry po vlastných, ale podľa nej je dôležité, že dieťa treba motivovať, nasilu to nemá význam.

Popradské pleso
Popradské pleso je tip na začiatočnícku turistiku detí. Autor fotografie: Norbert Bojda

Martina Pokopcová publikovala svoju skúsenosť, že dieťa treba zaťažovať postupne. Jej dieťa chodí na túry od troch rokov, prvé boli na Jamské pleso, Zámku, Popradské pleso… A potom každý rok bolo túr viac a viac a náročnejších. Natália Belujská k téme dodáva, že vždy je to individuálne a radí na začiatok zobrať dieťa na Hrebienok – pešo popri trati.

„Je to ľahúčka minitúra, dieťa a otestuje, vy viete, či to zvláda a či mu možno naložiť aj viac a hore sa dá rozhodnúť, či cesta späť bude po svojich alebo lanovkou.“ Podľa nej je radosť z prechádzky vždy základ. A potom deti zvládnu viac. Jana Soporská napríklad dodáva, že jej 5-ročná dcéra vyšla na Ostrvu.

S Hrebienkom nič nepokazíte
S Hrebienkom a detskými turistami nič nepokazíte. Autor fotografie: Ján Šoltýs

„So synom som začala chodiť do hôr vtedy, keď mal poldruha roka,“ píše Martina Dideková. „Chvíľu nosič, chvíľu po svojich. V troch rokoch vyšiel na Hrebienok, Skalnaté pleso, Popradské pleso a iné. Do pätnástich sme prešli všetky značkované trasy v Tatrách. Z tých kopcov sa tešil, je to super strávený čas,“ dodáva.

„Mňa brávali rodičia do hôr od mojich dvoch rokov,“ uvádza Lukáš Blackheart Husák. „Odvtedy nosím v hlave suvenír v podobe jazdy z Tatranskej Lomnice,“ dodal.

„Je to na deťoch,“ pridáva komentár Roman Uhlík. Má dvoch synov. „Starší bol na Žiarskej chate ako trojročný, v piatich si dal okruh okolo Roháčskych plies. Mladšieho turistika neoslovila.“

Žiarska chata.
Žiarska chata - aj to je cieľ turistiky rodičov s deťmi. Autor fotografie: Radomír Bednár

Preto rodičia upozorňujú najmä na to, že sa netreba unáhliť a neprispieť tak k tomu, že dieťa získa k chôdzi v teréne odpor. No nie je to prípad napríklad Jozefa Bárdyho, ktorý sa začal túlať s deťmi od ich štyroch rokov. Dnes majú 31 a 33 a vraj za to otcovi veľmi ďakujú.

Ak sú deti malé, začať treba nosičom. „A potom ho nosiť so sebou iba pre prípad, že prestrelíme vlastné očakávania a vyberieme dlhú túru. No takmer to nebolo treba, vždy sme našli takú prechádzku, ktorú dieťa zvládlo,“ zveruje svoju skúsenosť Peter Kováčik.

Synovia Andrey Feckovej zvládli ako 7- a 9-roční Ostrvu a v pohode denne aj 15 – 20 km v každom ročnom období. „Najradšej majú novoročné výstupy a opekačky v snehu,“ dodáva skúsenosť so zážitkami.

Téryho chata
Téryho chata môže byť cieľom už skúsených detských turistov. Autor fotografie: Peter Kubičár

„So synmi chodíme do hôr od malička. Začali sme Nízkymi Tatrami, už zvládnu aj Téryho chatu,“ uvádza Petra Nejedlá a dodáva, že náročnosť stupňovali postupne. „Dôležité je, aby dieťa bolo zdravé,“ pridal sa do diskusie Ernest Salzer a zdôraznil, že to, koľko detí zvládzu, je otázka dobrej motivácie. „Aj povahy,“ konštatuje Ester Demjanová. „Veľa urobí príklad rodičov.“

A mohli by sme vymenúvať príklady a skúsenosti aj ďalej. No vždy, v každej rodine, pri každom dieťati je to individuálne a svoje robí aj kondícia malého športovca.

Ak ste sa dostatočne neinšpirovali predchádzajúcimi odporúčaniami, kliknite na stránku cezhory.sk a v sekcii Tatry s deťmi nájdete viac tipov na nenáročné túry s deťmi, viaceré sa dajú zvládnuť aj v zime a niektoré aj s kočiarikom.  

Sánkovačka. Spestrenie zimnej turistiky s deťmi
Sánkovačka. Spestrenie zimnej turistiky s deťmi. Autor fotografie: Jana Futejová

Spomenieme napríklad túru na Chatu pod Soliskom, okruh okolo Štrbského plesa, túru na Skalnatú chatu či Žiarsku chatu. Nájdete pri nich aj informácie o dĺžke trasy, trvaní túry, prevýšení, charakteristike terénu, ale aj východzie osady s dopravným prepojením.

Autor titulnej fotografie: Pixabay

Poľská detektívka na Netflixe robí reklamu Tatrám

Poľská detektívka na Netflixe robí reklamu Tatrám

Svojrázny detektív Forst rieši sériu vrážd, ale kvôli svojmu prístupu sa dostane mimo službu. Temnému deju sekunduje príroda na poľskej i slovenskej strane Vysokých Tatier.

Krajina má v sérii svoju úlohu, divákov upúta od začiatku. Pohľady na veľhory sú neskutočné, takisto ako atmosféra tatranských lesov a štítov má v deji svoje miesto. Prácu kameramana Piotra Uznańského oceňuje odborná kritika aj množstvo komentárov od divákov na rôznych weboch a sociálnych sieťach.

Ide o príbeh, kde sa detektív Wiktor Forst snaží vyriešiť prípad viacerých brutálnych vrážd prepojených s minulosťou. Pre jeho prístup, s ktorým sa pustil do práce, ho postavili dočasne mimo službu. Pracuje ale ďalej na vlastnú päsť s pomocou novinárky Olgy Szrebskej.

Poľská detektívka na Netflixe robí reklamu Tatrám
Detektív Wiktor Forst sa snaží vyriešiť prípad viacerých brutálnych vrážd prepojených s minulosťou. Autor fotografie: Netflix

Sériu začali natáčať v októbri 2022 v Zakopanom, neskôr sa presunuli do Nového Targu, Varšavy, nakrúcalo sa aj na slovenskej časti Vysokých Tatier. Streamovacia služba Netflix ju zverejnila 11. januára tohto roku.

Okrem diváckeho zážitku, ktorý určite ocenia hlavne fanúšikovia severských kriminálok, môže tento seriál prispieť aj k podpore cestovného ruchu na poľskej i slovenskej strane Tatier. Skutočné prírodné prostredie tu funguje skvele, dotvára atmosféru, často až hrôzostrašnú.

Poľská detektívka na Netflixe robí reklamu Tatrám
Krajina má v sérii svoju úlohu, divákov upúta od začiatku. Autor fotografie: Netflix

Zaujímavosťou môže byť aj skutočnosť, že vrchol Lomnického štítu použili tvorcovia seriálu ako miesto, kde sa niektorí zástupcovia vyššej vrstvy spoločnosti oddávajú rôznym druhom radovánok.

Priaznivé recenzie má táto séria nielen z Poľska, Slovenska a Česka, ale aj z Veľkej Británie či z USA, kde tiež oceňujú nádhernú tatranskú prírodu a scenériu kopcov. Dva týždne po svojom zverejnení bol Detektív Forst na druhom mieste v rebríčku neanglickej televíznej produkcie na Netflixe s takmer 5 miliónmi pozretí.

Autor titulnej fotografie: Netflix

Pád lavíny zo Salatína

Ak padne lavína, pomáhať by malo čo najviac ľudí. V sobotu to tak celkom nebolo

Prehľadávanie lavíny.  Ilustračné foto:  HZS

V sobotu – 10. februára –  padli v Západných Tatrách dve lavíny. Našťastie, bez obetí. No pod snehom mohli byť ľudia. Bola hmla a svedkovia pádu lavín nevedeli jednoznačne povedať, či niekoho nezasypalo, keďže v oblasti sa vždy pohybuje veľa skialpinistov a snowboardistov.

Pád prvej z lavín ohlásili Horskej záchrannej službe v stredisku Roháče – Spálená dvaja skialpinisti v sobotu krátko po trinástej hodine. Lavína padla zo Salatína, keď obaja skialpinisti stúpali pešo s lyžami na batohu vpravo od centrálneho žľabu v časti Ypsilóny.

Ako uvádza správa záchranárov z Oblastného strediska HZS Západné Tatry, počas výstupu sa s nimi uvoľnila veľká lavína.

„Obaja ostali na povrchu so zraneniami, ktoré im dovolili zostup dolinou pešo, lebo lyže im polámalo. Pred pádom lavíny bola v lokalite hmla a viditeľnosť  pár metrov. V tom čase bol neďaleko ďalší skialpinista – pri sedielku nad Čiernou vežičkou. Keď lavína zastala, v jej hornej tretine zbadal dvojicu skialpinistov a vybral sa im na pomoc.“

Príprava na prehľadávanie lavíniska

Lavínisko, ktoré bolo treba prehľadať. Ilustračné foto:  HZS

Správa záchranárov ďalej uvádza, že sa pustil aj sám do prehľadávania lavíny vizuálne, ale aj  pomocou lavínového prístroja. Nebolo totiž celkom jasné, či sa pod snehom nenachádzajú ďalšie osoby.

V Salatínskej doline, ako potvrdzujú horskí záchranári, je vždy veľa skialpinistov a snowboardistov. Keď je pekne, je ich stovky, keď zlé počasie, ako v spomínanú sobotu, tak desiatky. Aj svedok pádu lavíny tesne pred tým, ako sa zosunula, obiehal v týchto miestach lyžiarku a nebolo jasné, či ju, alebo aj iných športovcov, lavína nezasiahla.  

Na miesto ihneď po ohlásení pádu lavíny vyrazil psovod s lavínovým psom a jeden dobrovoľný záchranár z hornej stanice lanovky.

„V doline sa v tom čase nachádzal profesionálny horský záchranár a zároveň horský vodca, ktorý sa spolu s ďalším horským vodcom a ich klientmi pridali ku záchranárom a pokračovali na lavínište. Zakrátko sa k nim pripojil ďalší dobrovoľný záchranár HZS s troma kamarátmi a spoločne prehľadávali lavínište lavínovými prístrojmi a následne pomocou sondovania.  Aj svedok pádu lavíny pomáhal pri pátraní. Asi po polhodinke sa k nim pridal ďalší psovod HZS s lavínovým psom,“ popisujú udalosti horskí záchranári.

Nebola to ľahká práca. V oblasti fúkal silný vietor, v nárazoch dosahovalrýchlosť  20 – 25 m/s. Naviac, približne v čase, kedy sa odtrhla lavína pod Salatínom, padla ďalšia veľká lavína za Čiernou vežičkou smerom k sedlu Parichvost.

„Aj tú prepátravali lavínové psy. Po viac ako troch hodinách sondovania bolo miesto skontrolované  aj vyhľadávacím zariadením RECCO, ktoré doviezol záchranár ratrakom na hornú stanicu lanovky z Oblastného strediska HZS Nízke Tatry. Použilo sa aj pri prvej z padnutých lavín, nezvestnosť žiadnej osoby sa nepotvrdila,“ konštatuje správa HZS. Prehľadávacie práce trvali asi 5 hodín.

Lavínisko má prehľadať vždy čo najväčší počet ľudí

Je dobre, ak lavínisko prehľadáva čo najviac ľudí s vhodným výstrojom. Ilustračné foto:  HZS

Záchranári v spomínanej správe uviedli aj to, že lavína, ktorá sa uvoľnila z Ypsilonu, mala dráhu asi 600 m so šírkou nánosu 200 m a priemernou výškou 2,5 m. Maximálna výška nánosu predstavovala 5 – 6 m. Lavína pod Čiernou vežičkou bola o niečo menšia.

Aj sobotná skúsenosť s prehľadávaním lavín ukázala, že veľmi dôležitá je rýchla pomoc. Horskí záchranári preto vyzývajú všetkých, ktorí majú potrebnú výstroj a výzbroj a sú svedkami pádu lavín a boli odborne poučení, aby sa nevyhýbali pomoci a nebáli sa ju ponúknuť záchranárom.

Aj v spomínanú sobotu sa do preventívnej pátracej akcie zapojilo okolo dvadsať osôb, medzi nimi aj klienti horských vodcov. No spomedzi desiatok ľudí, ktorí si lavínu fotili a prechádzali popri nej, ponúkol pomoc iba jeden skialpinista.

Na druhej strane, ako zdôrazňujú horskí záchranári, ľudia, ktorí nemajú potrebnú výstroj, resp. s ňou nevedia disponovať, aby sa k miestu nehody nikdy nepribližovali. Pád ďalších lavín je vždy možný. Vyzývajú preto k väčšej tolerancii, lebo nikdy nevieme, či pomoc raz nebudeme potrebovať aj my.