Vysoké Tatry - víchrica

Víchrica v Tatrách. Bolo to akoby za oknami išiel vlak v plnej rýchlosti

by Články

V sobotu 19. novembra si pripomíname 18 rokov od veternej smršte, ktorá sa prehnala územím Slovenska a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Okrem nich narobila škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie. Počas tejto veternej smršte bol v Tatranských Matliaroch, v zariadení Sorea Hutník, ubytovaný aj Braňo Šindel, ktorý sa na ďalší deň chystal domov. V rozhovore opisuje, čo zažil počas večera a noci, ktoré poznamenali tvár našich veľhôr na dlhé roky.

Foto: Braňo Šindel

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Kedy ste zistili, že sa deje niečo nezvyčajné?
Boli sme akurát v hoteli na večeri. Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku. Bol to piatok, my sme tento večer končili pobyt, mali sme mať rozlúčkovú párty a ráno odísť domov. Mal som už zistený vlak do Popradu a potom do Žiliny.

Tušili ste vtedy, že to nebude len obyčajná búrka?
Už počas večere sa začal v telocvični hotela schádzať krízový štáb – horská služba, hasiči, záchranári, hovorili, že budú mať asi nočnú pohotovosť. Vysielačkami si dávali informácie, našu rozlúčkovú párty sme museli predčasne ukončiť. Až potom v noci v izbe som si poriadne uvedomil, čo sa vonku deje. Z druhej strany hotela bol brezový háj a za ním smrekový les. V tme som presne nevidel, čo sa deje s tým lesom, ale brezy ohýbalo tak, že sa skláňali skoro až k zemi. Na druhý deň som zistil, že brezy to vydržali, ale ihličnatý les bol celý zvalený. Bývali sme na druhom poschodí, dovtedy sme pre les nevideli na Lomnický štít, a teraz sme ho mali pred sebou.

Ten vietor ste museli poriadne počuť?
V noci prichádzal vietor v takých návaloch. Vnímal som to, ako keby sa blížil do stanice vlak, zvuk sa pomaly zosilňoval, ale potom akoby ten vlak nezastavil, ale preletel stanicou v plnej rýchlosti. Triaslo oknami, možno aj celým hotelom. Trvalo to približne 20 minút, potom akoby ten vlak postupne odišiel. Asi 20 minút bolo ticho, a potom sa to vrátilo. Občas som počul rinčanie skla v hoteli. Z voľných postelí, gauča a foteliek som povyberal matrace, do okien sa nedali dať, tak sme si z nich urobil také provizórne „múriky“ okolo postelí ako ochranu proti prípadným črepom alebo niečomu, čo by vletelo oknom dnu. Takto to trvalo skoro až do rána. Samozrejme, nespal som ani chvíľu.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Čo sa dialo ráno, keď ste videli tú spúšť?
Išiel som ráno do hotelovej reštaurácie a videl som, že personál má na rukách čierne pásky. Pýtali sme sa, čo sa stalo. Povedali nám, že údržbár z hotela, ktorý mal dennú službu, išiel večer za rodinou a cestou domov mu priamo na auto spadol strom.
V reštaurácii sme mali ešte deň predtým výhľad len na les, teraz sme videli z jednej strany Poprad a z druhej Lomnický štít. Zo zeme trčali pahýle stromov, všetky ihličnaté stromy boli preč, niektoré vytrhané aj s koreňmi. Skoro ako mesačná krajina. Dostali sme správy, že celé Tatry sú neprejazdné, že sa z hotela nikam nedostaneme. Parkovisko bolo zasypané troskami stromov, majitelia áut sa len neveriacky pozerali.

Koľko ste sa zdržali v hoteli oproti plánovanému odchodu?
V hoteli stále fungoval krízový štáb. Na raňajkách nám riaditeľ povedal, že pri tejto situácii sa nikam nedostaneme. Hasiči a záchranári, že pracujú na sprejazdnení ciest. Čakali sme do obeda, nechceli nás pustiť ani von z hotela. Volali sme rodinám, aby mali o nás informácie, viacerí si dohodli odvoz. Aj pre mňa prišla kamarátka autom, podarilo sa jej doraziť k hotelu okolo 14.00 popoludní, to už boli hlavné cesty v Tatrách sprejazdnené. Cestou domov som sa len neveriacky pozeral, aké veľké škody narobila nočná víchrica – stromy popadané na strechy domov a chát, z lesov len torzá stromov, vyvrátené z koreňov alebo zvyšky kmeňov. Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mi naskakujú zimomriavky.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.
Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

by ČlánkyHrebienokTatry 
s deťmi

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Skalnaté pleso patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná.

Ako na Skalnaté pleso? Peši či lanovkou?

by ČlánkySkalnaté pleso

Patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná. Nehovoriac o tom, že jazdu lanovkou tiež mnohí považujú za nezabudnuteľný zážitok.

My sme však turisti, a preto ideme peši. Čaká nás les, voľné priestranstvo a hore pásmo kosodreviny. Začíname za Grand hotelom Praha pri rázcestníku a smerujeme k miestu, ktoré sa volá Štart. Dole píšu, že by sme to mali po zelenej značke zvládnuť za dve aj trištvrte hodiny, čaká nás prevýšenie 858 metrov. Po príchode na stanicu Štart pokračujeme do kopca ku Skalnatej chate, ktorá je otvorená po celý rok, potom na rázcestie a k Skalnatému plesu. Ku koncu je to už poriadne stúpanie, pomaly sme aj zabudli, že prvú časť cesty sme absolvovali dokonca po asfaltke.

Zaujímavou alternatívou tejto najznámejšej trasy je chodník po Tatranskej magistrále, po červenej značke, od Zamkovského chaty po rázcestie pri Skalnatej chate. Chodník z Brnčalky, čiže Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Svišťovku je v zimnom období uzavretý. Ak by ste sa chceli vybrať na Skalnaté pleso po tejto ceste, tak až na budúci rok od polovice júna.

Na Skalnaté pleso sa dá dostať aj iným spôsobom – môžete sa až k nemu vyviezť kabínkovou lanovkou. Lanoviek je tu niekoľko, sedačková končí napríklad na stanici Štart a odtiaľ sa dá pokračovať inou kabínkovou lanovkou. Hore pri plese sa nachádza reštaurácia, ktorá patrí k najvyššie položeným na Slovensku. Dá sa tu najesť, napiť, navštíviť WC alebo si posedieť na vonkajšej terase. Ak je dobrá viditeľnosť, tak máte celú krajinu ako na dlani. My sme teraz na jeseň videli len sivú hmlu z mrakov pár metrov pred sebou, rozjasnilo sa až po zostupe nižšie. O výhľadoch sme si teda len hovorili – tam je taká obec, tam taká a tamto vpravo je Poprad.

Samozrejme, nemohla chýbať prechádzka okolo plesa a čítanie si zaujímavostí na náučných tabuliach okolo neho. Vedeli ste, že v okolí jazera žijú vzácne vysokohorské živočíchy – kamzíky a svište už od doby ľadovej a počas viac ako 10-tisíc ročnej izolácie tu vytvorili jedinečné populácie? Voda v plese však pomaly vysychá, môže za to stavba visutej lanovky, počas roka má rôznu výšku hladiny. Teraz na jeseň je v ňom vody pomerne málo, ale stále pripomína jazero a nie väčšiu mláku.

Túra k tomuto horskému plesu je však dobrým tipom. Je tu jednoduchá orientácia, na cieľ vidíte už počas cesty, dá sa občerstviť a stúpanie v druhej polovici trasy preverí vaše fyzické i psychické schopnosti.