rady návštevníkom hôr Archives

Jaroslav Slašťan, vedúci Zásahového tímu medveďa hnedého Juh

Aj v iných krajinách majú problémy s medveďmi. Ako ich riešia?

15. septembra 2024

by Viera Legerská Články

Nie sme sami. Nielen v Tatrách je medveď šelmou, ktorá trochu prerastá cez hlavy. Jaroslava Slašťana, vedúceho Zásahového tímu medveďa hnedého Juh prekvapila situácia v Japonsku.

Kým sa dostaneme do tejto ázijskej krajiny, povedzme si, aká je štatistika výskytu medveďa v intravilánoch obcí u nás?

Minulý rok bol rekordný, a to vo všetkých smeroch a ukazovateľoch. Vlani sme v zásahových tímoch prijali až 1644 hlásení, ktoré súviseli s medveďom hnedým, jeho výskytom v intraviláne, stretmi s človekom a útokmi na človeka, škodami na ovocných drevinách, majetku, hospodárskych zvieratách a poľnohospodárskych plodinách. Rozšírilo sa aj územie, kde sa medveď vyskytoval. Naše pohotovostné čísla kontaktovalo viac ako 330 obcí zo 60 okresov kontaktovalo v roku 2023 naše pohotovostné čísla. V minulom roku sme zaznamenali 76 usmrtení medveďa hnedého.

Majú aj iné krajiny také problémy s medveďmi, aké sú na Slovensku ?

Áno, a dokonca aj tie, kde sa stavy medveďov regulujú. V Rumunsku sú na tom zle, no najviac ma však prekvapila situácia v Japonsku.

O tom sa ale u nás nevie veľa…

Takmer nič. No v Japonsku prudko stúpol počet útokov medveďov na ľudí. Začiatkom októbra minulého roku napadol medveď počas jediného dňa šesť osôb v mestskej oblasti prefektúry Akita, vrátane 80-ročnej ženy a školáčky čakajúcej na autobusovej zastávke.

A dôvody útokov? Sú podobné ako na Slovensku?

V Japonsku je tým najväčším dôvodom nedostatok prirodzenej potravy v lesoch. Preto sa medvede častejšie vydávajú do zaľudnených oblastí a len v minulom roku zabili dvoch ľudí a najmenej 158 ďalších zranili. Väčšina medvedích útokov sa odohrala na najväčšom japonskom ostrove Honšú. Japonci ohlásili minulý rok úradom viac ako 15 tisíc pozorovaní medveďov, čo je takmer štvornásobok v porovnaní s rokom 2022.

Aké sú príčiny nárastu útokov medveďov v Japonsku?

Podľa japonských odborníkov ide o dôsledok kombinácie dvoch hlavných faktorov. V roku 2022 bola bohatá úroda žaluďov a bukvíc, ale minulý rok bolo potravy v lesoch nedostatok, a preto sa viac medveďov vydávalo hľadať potravu do ľudských sídlisk.

V minulosti to tak nebolo ?

Obyvatelia Japonska sa stretávali s medveďmi bežne, ale v ich prirodzenom prostredí, napríklad pri zbere rastlín, plodov, alebo počas turistiky. Ale v poslednom čase dochádza k stieraniu hraníc medzi prirodzeným prostredím medveďov a ľuďmi obývaných oblastiach. Viac ako polovica minuloročných útokov sa odohrala v blízkosti ľudských obydlí alebo priamo v nich.

Dbá sa tam na prevenciu?

Japonci sa pred medveďmi chránia podobne ako my. No ukazuje sa, že je to nedostatočné. Až pätina minuloročných obetí útokov podnikla preventívne opatrenia na odplašenie medveďov, ako je napríklad nosenie zvončekov, píšťaliek, či sprejov. Situácia v Japonsku je skutočne zlá, minister životného prostredia Šintaró Itó vyzval obyvateľov, aby dbali na zatváranie vchodových dverí do domov, japonská verejnoprávna televízia NHK odvysielala program s radami, čo robiť v prípade stretnutia s medveďom.

Koľko medveďov žije v Japonsku?

Počet medveďov v Japonsku rastie, podľa posledných odhadov tu žije 44 tisíc medveďov ušatých, zatiaľ čo v roku 2012 bol ich počet odhadovaný na 15 tisíc. Tento údaj však nezahŕňa ostrov Hokkaido, kde teraz žije asi 11 700 medveďov hnedých ussurijských, ktorých populácia sa od roku 1990 viac ako zdvojnásobila.

Autor titulnej fotografie: archív Jaroslava Slašťana

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Poznáte zakázané miesta v Tatrách?

13. septembra 2024

by Viera Legerská Články

Nie je ich veľa, ale existujú. Dôvodom zákazov prístupu do niektorých miest Tatier je predovšetkým ochrana prírody. Treba to rešpektovať. Ak sa vám tu niečo stane, záchrana je komplikovaná. Potvrdila to aj akcia z tohto týždňa. Ratovali Poliakov nad Havraním kaňonom.

Nevyrátame ich všetky, upozorníme iba na niektoré, a to bez popisu, ako sa k nim dostať. Možno je to zbytočné, pretože najmä na českých cestovateľských stránkach si môžete prečítať pomerne presné popisy, ako na to. Netvrdíme, že si na to treba zvyknúť. Ale ťažko vysvetľovať niekomu podstatu zákazu, keď upozornenie vníma nie ako stopku, ale výzvu.

Poďme sa ale poučiť. Kde určite nesmieme? Nesmieme do Belianskych Tatier. Ich územie je súčasťou Tatranského národného parku, ale mimo toho je aj obzvlášť, od roku 1978) chránené ako národná prírodná rezervácia. Celá oblasť je celoročne uzavretá, výnimku tvorí možnosť sezónneho prístupu do Monkovej doliny, Doliny Siedmich prameňov, Zadné Meďodoly a na Chatu Plesnivec, ktorá je jediným obývateľným objektom Belianskych Tatier.

Najvyšším vrchom Belianskych Tatier, ktoré sa rozkladajú na ploche 64 kilometrov štvorcových, je Havran (2 151 m). Vrchol s trojicou skalnatých hrebeňov, pokrytý len nízkou vegetáciou, je pre turistov neprístupný. Jediným turistickým chodníkom v okolí je modro značená trasa z Tatranskej Javoriny cez Zadné Meďodoly a Kopské sedlo do Tatranských Matliarov. Neďaleko možno využiť aj nedávno sprístupnenú obchádzkovú trasu Monkovou dolinou.

Ďalšou prísne chránenou časťou Tatier sú Liptovské kopy. Nevedú tade žiadne značkované turistické trasy, no pomerne veľa dobre vychodených chodníkov dáva tušiť, že po nich nekráčajú iba ochranári, lesníci či poľovníci, ale aj turistickí dobrodruhovia.

Skupina Liptovských kôp sú krásnym hrebeňom s parádnymi výhľadmi. Oddeľujú Kôprovú dolinu od Tichej doliny a bočné ramená vystupujúce z ich hlavného hrebeňa vytvárajú početné údolia. Niektoré z nich vymodelovali lavíny. Na Liptovských kopách, a to hlavne do Kôprovej doliny, často padajú lavíny. Pamätná je tá, ktorá spadla v marci 1956 a zmietla veľkú zalesnenú plochu, pričom sila prúdu zrazila k zemi aj stromy na protiľahlom svahu.

Doliny pod kopami sú krásne. Tvoria ich hlboké lesy. Ak nájdete odvahu vstúpiť do nich, uvidíte rozprávku. Krásne kvety, húštiny, kopa húb, stromy nevídaných tvarov a farieb, ale aj hodne medveďov. Ak vám to dovtedy nebude jasné, tam pochopíte, prečo je táto oblasť tak úzkostlivo chránená.

Liptovské kopy majú niekoľko hlavných končiarov. Sú nimi Tichý vrch (1 979 m), Zadná Garajova kopa (1 949 m), Malá Garajova kopa (1 929 m), Veľká Garajova kopa (1 969 m), Veľká kopa (2 059 m), Zadný Holý vrch (1 956 m), Predný Holý vrch (1 984 m), Krížna (2 039 m). Pod Liptovské kopy sa možno vydať od parkoviska Tri Studničky cez Kôprovú dolinu po modrej značke a Kobyliu dolinu po zelenej značke na sedlo Závory. Odtiaľ si treba premyslieť, či sa oplatí nerešpektovať zákaz vstup na vrcholy.

Špeciálnu ochranu tohto územia zabezpečujú národné prírodné rezervácie Tichá a Kôprová dolina, ktoré sú bezzásahovou zónou. Turisticky značené trasy sú iba po obvode ich masívu.

Spomeňme ešte jedno miesto, kde sa pohyb turistov, hoci aj dobre trénovaných, neodporúča. Je to Granátová lávka. Je dôležitá z hľadiska prístupu na hrebeň Velických granátov, ktoré sú mimoriadne pôsobivou skupinou veží v rázsoche Bradavice. Ide o sutinovo-trávnatú lávku či skôr rampu, ktorá oddeľuje masív Granátových veží a Granátových stien. Začína v ústi Velickej doliny pod Medvedím chrbtom a končí sa v Opálovom sedle. Granátová lávka a priľahlé steny sú lokalitou, kde majú návštevníci stopku. Znalci ju používajú iba pre únik v krízových situáciách. Okolie je významným horolezeckým teritóriom, turisti by sa v tomto priestore mali pohybovať iba v spoločnosti horského vodcu.

Zakázané miesta aj napriek upozorneniam a značeniu návštevníkov Tatier fascinujú. No môžu sťažiť ich záchranu. Napríklad v stredu tohto týždňa museli horskí záchranári ratovať dvojicu poľských turistov, ktorí nad Havraním kaňonom stratili orientáciu, zablúdili a jeden z nich sa pre zranenie členka nemohol pohybovať. Nachádzali sa v prísne chránenej rezervácii, kde nie je ani turistický chodník, čo záchranu mimoriadne sťažilo.

Autor titulnej fotografie: Marek Király

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Tip na jednu z najkrajších vychádzok do poľských Tatier

12. septembra 2024

by Viera Legerská Články Tatry  s deťmi

Ak niekto dáva tipy na turistiku na poľskej strane Tatier, a navyše aj s podmienkou aj pre rodiny s deťmi, Morské oko (Morskie oko) vynechať nemôže.

Morské oko je najväčším plesom v Tatrách a najlepšie je možné vychutnať si ho po výstupe na Czarny staw, odkiaľ je ako na dlani. Ale to sme predbehli. Najskôr vysvetlenie, ako sa k Morskému oku dá dostať.

Tu sú možnosti – z Lysej Poľany za asi 2,2 hodiny po asfaltke, alebo cez Rysy a spomínaný Czarny staw, vybrať sa dá aj chodník z Lysej Poľany cez Dolinu Roztoki po zelenej značke, dovedie ku plesu Welki Staw Polski, odkiaľ treba po modrej pokračovať k Morskému oku. Ak si vyberiete auto, choďte do Tatranskej Javoriny, odtiaľ na Lysú Poľanu, za hranicami odbočte vľavo a hľadajte parkovanie.

Morské oko kedysi volali Rybie pleso, asi aj pre ryby, ktoré jazerách tohto typu nie sú pravidlom. Keďže bolo hlboké, vznikla legenda, že je spojené s morom, a hoci sa prepojenie nedokázalo, na svete bol nový názov. Je nádherné v lete i v zime. Počas zimy prístup možno vychutnať jazdou na saniach, v lete na konských povozoch.

Okolo jazera vedie vychádzková trasa, môžete ju prerušiť návštevou chaty Schronisko Morskie Oko. Patrí k najstarším na poľskej strane Tatier a ochrannú ruku nad ňou držia pamiatkári. Okolo plesa sú lavičky, môžete si z nich vychutnať výhľady, napríklad aj na Mengusovské štíty. Alebo naplánovať túru na Rysy, ktoré sú najvyšším štítom poľských Tatier a od Morského oka vedie chodník na ich vrchol.

Autor titulnej fotografie: Martin Krystýnek

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Ľudia môžu využiť nonstop linku na nahlasovanie pohybu medveďov

Zriadili nonstop linku na nahlasovanie výskytu medveďa

11. septembra 2024

by Viera Legerská Články

Opäť pribúdajú správy o pohybe medveďa hnedého v blízkosti ľudských obydlí. Nahlásiť to môžete na nonstop linke, ktorú spustila Štátna ochrana prírody SR.

Medvede potrebujú doplniť tukové zásoby pred zimou, preto sa opäť objavujú správy o ich výskyte v blízkosti ľudských obydlí, kde nachádzajú prístupnejšiu potravu. Štátna ochrana prírody SR už v júli zriadila operačné stredisko s nonstop linkou (18 081), na ktorú je možné nahlasovať všetky riziká spojené s výskytom medveďa hnedého.

Dôvodom zriadenia nonstop linky je snaha odbremeniť zásahové tímy, ktorým tak má ubudnúť práca spojená s byrokraciou a zároveň má koordinovať ich činnosť.

Verejnosť môže túto linku využiť nielen na hlásenia o situovaní medveďov v blízkosti dedín, záhrad, polí a podobne, ale môže prostredníctvom nej nahlásiť aj škody, ktoré šelma napáchala.

V prípade zranenia, ako zdôrazňuje Štátna ochrana prírody SR, by však ľudia mali prioritne kontaktovať 112-ku. Využitie linky sa má prehodnotiť po polroku od jej zriadenia. .

Autor titulnej fotografie: Depositphotos

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

V Ludrovskej doline zahynul dobrovoľný hasič

10. septembra 2024

by Viera Legerská Články

V Ludrovskej doline pri hasiacich prácach zahynul dnes popoludní 44-ročný veliteľ dobrovoľných hasičov z Ludrovej.

Požiar, ktorý sa rozhorel v Ludrovskej doline ešte v piatok minulého týždňa, má tragickú bilanciu. Hoci sa ho podarilo dostať pod kontrolu, dnes ešte členovia DHZ prezerali ložiská ohňa, pričom sa pohybovali v strmom teréne. Počas kontroly sa 44-ročný veliteľ dobrovoľných hasičov z Ludrovej pošmykol a nešťastne spadol z výšky, pričom si zranil hlavu a končatinu.

Ako potvrdili horskí záchranári, ktorí boli požiadaní o zásah, hasič bol po páde v bezvedomí. Na mieste bola ihneď začatá kardiopulmonálna resuscitácia, ktorú začali príslušníci dobrovoľného hasičského zboru. Na miesto smerovali jednak horskí, ale i leteckí záchranári. Po prílete záchranárskeho vrtuľníka bol k mužovi vysadený lekár, ktorý ho prebral do svojej starostlivosti a pokračoval v rozšírenej kardiopulmonálnej resuscitácii, spresnili leteckí záchranári.

„Žiaľ, napriek snahe všetkých zúčastnených zložiek sa u muža nepodarilo obnoviť vitálne funkcie a lekár konštatoval smrť. Telo nebohého bolo následne transportované do ústia doliny, kde bolo odovzdané Policajnému zboru SR a obhliadajúcemu lekárovi,“ uvádza na svojom portáli Horská záchranná služba, ktorá vyjadruje úprimnú sústrasť rodine, pozostalým a kolegom príslušníka DHZ.

Polícia na sociálnych sieťach uviedla, že na miestne udalosti začala vykonávať procesné úkony, pričom presné okolnosti, za ktorých došlo k tragédii, sú predmetom vyšetrovania.

Podľa hovorkyne Prezídia Hasičského a záchranného zboru Zuzany Geguššovej pre TASR hasiace práce v Ludrovskej doline v Nízkych Tatrách dnes pokračovali jednoduchými hasiacimi prostriedkami, keďže dronom sa zistili malé lokálne ohniská.

Včera, 9. septembra, Správa Národného parku Nízke Tatry oznámila, že v súvislosti s požiarom, ktorý horel približne na štyroch hektároch, podáva podnet na enviropolíciu, keďže v lokalite našli ohnisko s obhoreným drevom. Ako uvádza TASR, škodu na biotopoch vyčíslili na 800 tisíc eur.

Autor titulnej fotografie: FB PZ SR

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Zberači lesných plodov v národných parkoch riskujú vysoké pokuty

Hrozí im veľká pokuta, aj tak riskujú

10. septembra 2024

by Viera Legerská Články

V blokovom konaní pokuta do 300 eur, v správnom konaní to môže byť viac ako 3 300 eur. Toto hrozí zberačom, ktorí na chránených územiach zbierajú lesné plody.

Blížiaca sa jeseň je pre mnohých z nás signálom, že si treba naplniť komoru. Zaváraniny, sušené huby, džemy a iné pochúťky vyháňajú do lesov nejedného Slováka. A hoci sa vie, že v chránených územiach je zber lesných plodov zakázaný, často pokúšajú osud. Ba nájdu sa aj takí, ktorým neprekáža predaj takto nadobudnutých plodov.

Zopakujme si, že v blokovom konaní môže takýto zberač od lesnej stráže dostať pokutu do 300 eur, ak sa jeho priestupok dostane na správne konanie, načrie do peňaženky hlbšie a musí v nej vydolovať možno aj 3 319 eur. Samozrejme, príde o nazbierané lesné plody a aj o náradie.

Dozrievanie lesných plodov, v tomto ročnom období hlavne húb, niekde aj čučoriedok, brusníc a jarabín, by sme mali nechať v oblastiach od tretieho do piateho stupňa ochrany nepovšimnuté.

„Tieto plody sú prirodzenou potravou pre zvieratá, či už vtáky alebo cicavce, plnohodnotne ich zasýti. A ak chceme mať v národných parkoch a na iných chránených územiach zvieratá, mali by sme im ju nechať,“ prízvukuje Erika Feriancová, zoologička Správy Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici.

„Park je ich domovom, nie našim, plody, ktoré v ňom nájdu, patria im,“ dodala.

Nielen v Tatrách je zber lesných plodov zakázaný. Vzťahuje sa na väčšinu národných parkov Slovenska. Upozorňuje na to Ministerstvo životného prostredia SR na svojom webovom portáli. Vyzýva návštevníkov, aby svojím konaním neohrozovali prírodu a správali sa v nej zodpovedne.

Výnimkou zo zákazu sú iba národné parky Slovenský raj, Slovenský kras a Veľká Fatra, no aj tam je zber povolený iba na vyhradených miestach a pre vlastnú potrebu. Bez obmedzenia môžu lesné plody zberať len vlastníci, správcovia a nájomcovia pozemkov.

Lesné plody, ktoré chýbajú zvieratám v prírode, nie sú jediným dôvodom zákazu zberu lesných plodov. Druhým je správanie sa zberačov. V snahe nazbierať v čo najkratšom čase čo najviac lesných plodov, používajú aj pomôcky, ktoré poškodzujú prírodu, v hustom poraste, ako zdôvodňuje ministerstvo životného prostredia vyšliapavajú chodníky, ktoré sa môžu stať zdrojom erózie.

Nehovoriac o tom, že nechávajú odpad, rušia zvieratá a v odľahlých zónach sa pohybujú od skorého rána do zotmenia. Aj následkom takéhoto správania sú potom zvieratá nútené hľadať si potravu mimo ich prirodzeného prostredia, prízvukuje rezort.

Ak máte podozrenie na pohyb nelegálnych zberačov v chránených územiach, treba ich nahlásiť na telefónne čísla správ národných parkov či chránených krajinných oblastí, alebo aj na zelenú linku ministerstva životného prostredia (0800 144 440, e-mail: linka@enviro.gov.sk). Riešením je aj upozornenie polície na takéto konanie.

Autor titulnej fotografie: TANAP

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Smajlík sa usmieva z parcely pod Kotlovou pri Kamenistej doline

Unikát: Na tomto mieste v Tatrách nájdete stromy v tvare smajlíka

4. augusta 2024

by Viera Legerská Články

Inde nepracoval. Iba v lese. Dáva mu zmysel života, nabíja mu baterky a chce, aby tatranská krajina aj po bičovaní kalamitami predsa len ostala pre budúce generácie zalesnená. Vymyslel smajlíka, ktorý sa nad Východnou usmieva na ľudí a pripomína, že vysadiť les je v prvom rade drina. Dosť dôvodov na rozhovor s Petrom Garajom, lesníkom Pozemkového spoločenstva Bývalí urbarialisti obce Východná.

Smajlík je hádam mediálne najznámejším výsledkom práce urbáru Východná. Čo motivovalo jeho sformovanie?

Bol to môj nápad. A motív bol jednoduchý. Chcel som, aby po vetrovej kalamite, ktorá nám v roku 2014 na Žofiu zničila veľkú časť urbáru, zostal dôkaz, že nie sama príroda poškodené porasty zalesnila, ale že sme tam roky chodili, spracovávali kalamitu a následne na jar 2016 vysadili pol milióna sadeníc, o ktoré sa doposiaľ staráme.

Ale smajlík ľudia vidia iba na časti zničenej plochy. Skúste ho lokalizovať.

Pri Kamenistej doline pod Kotlovou v hornej tretine kopca pod pásmom kosodreviny po kalamite mi zostala asi 15-hektárová holina. Tam sme lokalizovali smajlíka. Vidieť ho z viacerých uhlov, ale najlepšie z diaľnice za Východnou, keď smerujete z Popradu na Ružomberok, alebo opačne.

Kedy presne vznikol?

Až na jar v roku 2017, no časť z 26 500 sadeníc smreka obyčajného, borovice lesnej a smrekovca opadavého sme vysadili už v roku 2016. Dovtedy bolo treba spracovať kalamitu. Vyťažili sme tam okolo 5 tisíc kubíkov dreva a v porastoch, ktoré mám na starosti, bolo treba z polmiliónového balíka sadeníc vysadiť 375 tisíc kusov už na jar 2016. Kým sme pováľané stromy vyťažili, vyčistili kalamitné plochy v porastoch a vzniknuté holiny postupne zalesnili, prešli dva-tri roky. Až potom prišiel čas na zrealizovanie nápadu.

Pomáhal vám niekto?

Bola to manuálna práca, ale nadchlo sa pre ňu mnoho ľudí. Prepočítal som to a pripravil špagáty a spolu s dvoma kamarátmi z TANAP-u sme plochu pre výsadbu v teréne vyznačili. Vtedy som mal na starosti pracovníkov z Ukrajiny, celkom ich to nadchlo a s radosťou obrys smajlíka vysadili stromčekmi. Dali sme tam smrekovec a okolo očí aj borovicu. Tá nám síce časom vyschla, ale potrebný kontrast sme aj tak dosiahli.

Aký je veľký?

V priemere 144 metrov. Pôvodne som chcel, aby bol väčší – tak okolo 200 metrov, ale bol tam terénny lom, ktorý by mohol deformovať líniu smajlíka, tak som to zmenšil. Aby si to ľudia vedeli lepšie predstaviť, tak iba jeho oči tvoria dva kruhy s priemerom štyri metre, ktoré sú vysadené nad sebou. Vytvarovali sme ich do elipsy, aby boli pekne viditeľné odvšadiaľ.

V ktorom ročnom období je najkontrastnejší?

Svojím spôsobom v každom. Ale najlepšie ho vidieť na jar, keď sa roztopí sneh a začnú pučať smrekovce. Alebo aj v zime ako kontrast bielej a čiernej a samozrejme aj na jeseň, keď sa príroda vyfarbí. V každom ročnom období má svoje čaro.

Jeden motív pre jeho vytvorenie ste spomínali. Sú aj iné?

Hnevajú má hraničné ochranárske postoje. So štátnou ochranou prírody dobre spolupracujeme, máme spolu projekty venované prírode blízkemu obhospodarovaniu lesov, ale tváriť sa, že po kalamite príroda v lesoch všetko sama vyrieši, ako to tvrdia ľudia z niektorých ochranárskych zoskupení, nie sú podľa mňa v poriadku. Vyčistenie lesa po kalamite a zalesňovanie je ťažká práca, tak som si tú plochu tak trochu podpísal. Nech ľudia vidia, že zelený les je výsledkom každodennej driny. Verím, že ten smajlík ma prežije.

Akú životnosť mu prognózujete?

Závisieť to bude od životnosti smrekovcov. Ale hádam dáme aj niekoľko sto rokov. Životnosť smrekovca je podľa googlu až 600 rokov.

O maliaroch sa hovorí, že úprimne znenávidia obraz, ktorý ich najviac preslávil. Ako to vy máte so smajlíkom?

Mám ho rád. Okrem toho, že lahodí oku a ľudia vidia, že sa v lese niečo robí, úmyselne vytvorený spevňovací kruh, pomôže aj prírode. Celú tú plochu spevní, naviac, smrekovec je jedna z najodolnejších drevín voči vetru. Vytvorenie smajlíka malo nepriamo aj tento cieľ. Je to taká novinka ,,kruhový“ spevňovací prvok. Mrzí ma, keď som si prečítal jeden z komentárov pod obrázkom, ktorým sa táto výsadba medializovala. Vraj sa nemal usmievať, ale uškŕňať, keď je okolo neho obrovský holorub. Jeho autor nevie, čo hovorí. Asi nikdy v lese nebol a čierno-bielo kritizuje niečo, čomu vôbec nerozumie.

Poďme k urbáru. Aké veľké je jeho územie?

Okolo 4 400 hektárov, vlastní ho 850 podielnikov. Desať percent tvoria trvalé trávne porasty, podstatnú časť lesné pozemky. O túto plochu sa staráme dvaja lesníci a jeden hospodár. Ja mám na starosti aj s ochrannými lesmi asi 2 000 hektárov z tejto výmery.

Kde sa rozprestierajú urbárske lesy?

Na Podbanskom v lokalite Trstenník, potom hore pravou stranou Bystrej doliny, kopírujú takmer celý úsek od Cesty slobody až po začiatok žltého chodníka, ktorý vedie do ústia tejto doliny. Naše sú aj lesy Kamenistej doliny, vedú hrebeňom Kotlovej až na Bystrú cez Pyšné sedlo do Širokého žľabu a trošku doprava na Hlinský hrebeň, a potom hranica pokračuje dolu vodu až do Tichej doliny. Urbárske porasty sú aj v okolí Jamského plesa a aj okolo modrého chodníka, ktorý vedie od zastávky Biely Váh po turistický chodník na Kriváň.

Niekoľko porastov sa nachádza aj nad Tromi studničkami smerom na Štrbské Pleso na pravej strane Pavúčej doliny v lokalite Ramžová, aj dolu pod Cestou slobody na Kabiačke, ďalej je to lokalita Úsypy smerom ako vedie cyklotrasa z Podbanského do Hýb. Niekoľko kilometrov za Východnou smerom na Tri studničky sa nachádza Grúň. Aj ten je náš.

No a nakoniec ešte máme porasty neďaleko Svarína, východne od Královej Lehoty, a porasty v okolí Východnej severne nad Bielym Váhom.

Čím je tento lesnícky rajón zaujímavý?

Hospodárime v západnej časti Tatranského národného parku. Sme teda limitovaní predpismi, čo sa tu môže a čo už nie. Teraz sa v tomto území presadzujú prvky bezzásahovosti. Podľa mňa to nie je úplne v poriadku, najmä v lokalite Žerucha v minulých decéniách, lebo o lesy sa treba starať a prirodzene ich obnovovať. Stretávam sa s názorom, že lesníci tu v minulosti sadili iba smreky, čo vraj nebolo najlepšie, a preto pri kalamitách vznikajú veľké škody.

A je to pravda?

Sčasti áno. No keby sme sa o zdedené porasty, ktoré boli nádherné, ale na hranici fyzického veku, mohli starať v predstihu a včas podporiť ich prirodzenú obnovu a následne spolupôsobiť pri prirodzenej výsadbe zmesovými druhmi stromov, neboli by počas kalamity padli v takom širokom zábere.

Skúste to trochu viac objasniť.

V porastoch, ktoré nie sú bezzásahové, sa prirodzene hospodári tak, že sa vyťažia podľa hospodárskeho spôsobu. Holorub je zakázaný a mylne sa ním označujú kalamitné plochy, a najmä po tatranskej kalamite v roku 2004 je zrazu každý odborník na les. Bez škodlivého vplyvu kalamít sa v lese vždy ťaží len prírastok. Potom je to už len ,,hra“ so svetlom a priestorom. Porast sa presvetlí, a tam kde je svetlo, príde nový život. Prevažne staršie stromy sa podľa druhu, potreby a hlavne zdravotného stavu postupne redukujú a vytvoria sa tak podmienky pre prirodzenú obnovu.

Mladé stromčeky sa ujmú, formuje sa les i život v ňom. Vekovo, druhovo a priestorovo diferencovaný les je odolnejší voči kalamitám. Les a drevo patria medzi obnoviteľné zdroje a pri rozumnom hospodárení môžeme dosiahnuť trvalú udržateľnosť jeho produkčných a mimoprodukčných funkcií.

A čo Tichá dolina? Je bezzásahovým územím, a to jej prospelo.

V Tichej doline sme mali do roku 2000 dve kalamity. V rámci lesného zákona sme vtedy museli každú kalamitu nahlásiť a do pol roka ju následne spracovať. Ak by sa to nestihlo, musel sa spracovať predložiť harmonogram, kedy potrebné práce sfinalizujeme. Bolo to preto, aby sa nešíril najmä lykožrút smrekový. Ten je ako hlavný škodlivý činiteľ veľmi nebezpečný pre okolité porasty. Po roku 2004 bolo zrazu všetko inak, a nariadený bezzásah. Dnes sa Tichá dolina všetkým dobre prezentuje, ako si tam príroda sama poradila, ako sa plochy po kalamite obnovili. Ale podľa mňa sa problém iba presťahoval inde.

Ako to?

Tichá dolina je úzka, prebieha v smere sever – juh a vetrová kalamita ju postihla v nižších partiách okolo cesty. Ráno prúdi vzduch dole dolinou, večer hore, čo umožnilo, že sa lykožrút zdvihol a vzdušné prúdy ho preniesli aj na predhorie Tichej doliny. Poviem na rovinu, že do oblasti Žeruchy, čo je územie nad hotelom Permon, o ktoré sa starám. A tam máme aj najväčšie problémy s lykožrútom. Keď sa pozrieme na staršie hrebeňové partie Tichej doliny, kde boli staré porasty, tak tie sú takmer úplne zničené. Lebo čím je strom starší, tým je pre tohto škodcu atraktívnejší.

Sú rozdielne názory na ničenie lykožrúta tým, čo limituje hospodárenie v lesoch na území národného parku?

Neviem, či by som to práve takto nazval, ale pravda je aj to, že zrazu prestalo platiť to, čo v lesoch platilo stovky rokov. A ja sa musím pozerať na to, ako mi strom chradne, vyletí z neho jedna generácia lykožrúta za druhou, kým sa môžem pustiť do toho, čo sa robilo vždy, teda včasná hygiena. To ako by ste išli veľký požiar hasiť vedrom a hasičské auto nechali zamknuté v garáži.

Opäť to chce trochu vysvetliť.

Ak už chceme mať niektoré plochy bezzásahové, dobre. Nech tam drevo ostane, no bolo by treba urobiť aspoň to najjednoduchšie, čo urobiť môžeme – asanovať atraktívnu hmotu, aby sme zamedzili šíreniu škodcov. A čo sa týka kalamitného dreva, ešte sa nám kruto vypomstí absencia starostlivosti o vodné toky. Opatrenia v povodiach sa nerobia už roky a len čas ukáže, že sme si nevážili múdrosť a skúsenosti našich predkov a pod rúškom bezzásahovosti nám zakázali vykonávať všetky preventívne opatrenia v povodiach.

Ako by ste si vedeli predstaviť ideálne hospodárenie v lesoch národného parku?

Pri dnešných výkyvoch počasia sa nedá hovoriť o ideálnom hospodárení. Ideme síce podľa desaťročných plánov starostlivosti o les, ale prakticky sa v lesoch nedá vytvoriť jednoduchá šablóna, ako na to. Dôležitejšie je chodiť s otvorenými očami a ak vidíte problém, treba sa snažiť ho včas riešiť. A najmä, robiť prevenciu, to znamená včasné výchovné zásahy, aby sme dokázali vytvoriť stromy so silnou korunou a zavetvené. Také, aby ich v mladom veku nepoškodzovala zver a aby v staršom veku odolali vetru a snehu. Toto nás teraz čaká v našich mladinách, kde budeme robiť prerezávky.

Závisí vaša práca aj od iných inštitúcií?

Áno, lebo aj pre nás platí zákon. No najhoršie je, že sa z nás v ostatných rokoch stali poštári. Pomaly na každý zásah v lesoch, potrebujeme papier. Nevnímam to ako logické. Kým niečo vybavíme, v minulosti sa už bežne mohlo robiť. A pri lykožrútovi sú aj tri dni veľa.

V urbári ako lesník pracujete pätnásť rokov. Ktoré roky boli pre vás najkľúčovejšie?

Určite tie po kalamite v roku 2014. Už som spomínal, že po nej sme na jar 2016 s partiami lesných robotníkov vysádzali 500 tisíc stromčekov. A v nasledujúcich rokoch sme vyžínali aj 500 hektárov holín. Predstavte si, že máte doma traktorom pokosiť hektár lúky. Aká je to námaha! A my sme tie plochy vyžínali ručne, kosákom. To bol masaker!

Rozdeliť sadenice, ukázať, ako stromčeky zasadiť, kontrolovať to. Jedna partia zalesňuje, druhá vyžína, tretia robí ochranu. To znamená, že v tom istom poraste sú v priebehu sezóny vždy iní ľudia. Keď sme zalesňovali Žeruchu, mal som istotu, že každú jar schudnem sedem kilogramov, toľko som sa nachodil. Aj topánky, ktoré nosím, padnú za rok. Úplne ich zoderiem.

V médiách sa práca lesníkov často nespravodlivo zužuje akoby iba na spory: ťažba v lesoch a ochranári. Skúste ju obhájiť.

Ja si myslím, že kto chce vypestovať les, nemôže nebyť zároveň aj jeho ochrancom. Pre lesy sa snažíme urobiť maximum. A to s čistým svedomím. Veď nech si niekto skúsi na južnom svahu v našich nadmorských výškach, v porastoch, o ktoré sa starám ja, vypestovať aspoň zlomok toho, čo sa nám v ostatných rokoch podarilo. Neidealizujme si dnešný svet, už ani lesní robotníci nie sú to, čo bývalo. Mali sme aj ľudí, ktorí nevedeli, že stromček má ísť do zeme koreňmi dolu.

Od nuly sme museli každý deň vysvetľovať, kontrolovať. Potom musíme ten stromček chrániť proti burine vyžínaním počas leta, neskôr na jeseň robiť všetko preto, aby ho následne nepoškodila zver, či iní škodcovia. Kto chodí po Tatrách s otvorenými očami a hlavou, musí vidieť, že niekdajšie kalamitné plochy po vetrovej kalamite z novembra 2004, ale už aj po Žofii v roku 2014, sa zazelenali a stromčeky rastú. Ak to, že za nami ostáva zelený les, nie je ochrana prírody, tak už neviem, čo iné by mala byť.

Vy ste si svoje povolanie vysnívali, alebo išlo o náhodu? Aká bola vaša cesta k nemu?

Aj jedno, aj druhé. No pravdou je, že ma k tomu nepriamo viedli odmala. Najmä so starkým sme často do lesa chodili a mne sa v ňom páčilo. A tak, keď som mal po skončení základnej školy voliť, čo ďalej, lesnícka škola bol prvou voľbou. Najskôr Liptovský Hrádok, potom zvolenská vysoká škola.

A s prácou v urbári ste začali kedy?

Brigádničil som v ňom, odkedy sa dalo. Aj s bratom. Som z Východnej a robili sme v lese, čo bolo treba, prevažne počas prázdnin. Keď bolo treba pomôcť s lapačmi, odkôrňovať či palivo vyrobiť, pri tom všetkom sme boli. A keď som skončil vysokú školu, v jeden deň som si na študijnom zobral papiere, na druhý deň som už bol v urbári. Ani som nepočkal na koniec týždňa či mesiaca.

Čo vás na vašej práci lesníka najviac baví?

Že som vonku, na čerstvom vzduchu. Že vidím za sebou výsledky. Tam, kde bola pred rokmi spúšť, je dnes zelená krajina. Toto ma najviac teší.

A čo vás hnevá?

Najviac to, že každý má plné ústa prázdnych rečí, fakty idú bokom a mudruje, ako by sa to dalo robiť. A nikto nezoberie na jar ani len motyku a neskúsi robiť. Malý stomček či sadenicu si v lese takmer nik nevšimne, ale každý sa pohoršuje nad ťažbou dreva. A my najmä po roku 2004 nerobíme nič iné iba spracovávame kalamitu. Je ľahké bez vlastnej zodpovednosti na niekoho nahádzať špinu a tváriť ako záchranca galaxie.

Ako vyzerá váš pracovný deň, či týždeň?

Vždy robím niečo iné. Nekúskoval by som to takto. A najmä v každom ročnom období ide o niečo iné, čo musíme v lesoch aktuálne robiť. Treba to mať v oku, rukách i nohách a za každého počasia. V zásade sa to odvíja od desaťročného plánu, ale to, čo je na papieri, príroda často zmení. Ak riešime kalamitu, musím chlapom ísť vyznačiť stromy, ukázať, ktoré treba vyťažiť, skontrolovať to, zorganizovať odvozy dreva. Do toho vstupujú rôzne zákazy, obmedzenia a výnimky na výrub stromov. Na jar je zase najdôležitejšie zalesňovanie. To mám niekedy na starosti denne aj stovku ľudí. Treba im vydať sadenice, predtým ich objednať, doviezť, uskladniť v snehových jamách, vysvetliť, kam ich vysadiť a dozerať na výsadbu, starať sa neskôr o porasty, pripravovať iné na obnovu.

Takže, žiadna kancelária…

To určite nie. Treba byť v teréne. Je to nekonečný kolotoč – ťažba, zalesňovanie, ochrana lesa a žiaľ aj kalamita. A do toho ešte môže prísť bonus, keď máte uhádzané plochy, ktoré sú pripravené na výsadbu a do toho príde kalamita a môžete začať odznova. Za posledné roky sme už ako hrobári, iba značíme a zberáme mŕtvoly, buď stojace alebo padnuté stromy.

Ale, nemenili by ste.

Ťažko to formulovať. Poviem to tak, radšej by som robil lesníka do roku 2000, keď v lese vládol zdravý rozum. Dnes je veľa administratívy, samé bio, eko, ale málokto sa chce pričiniť o to, aby tu vyrástol zelený les.

Po vašom rajóne sa pohybujú aj turisti. Sú vždy disciplinovaní?

Ako ktorí. Nedajú sa všetci hodiť do jedného vreca. Sám som turista a viem byť tolerantný. No naštve ma, keď vidím idúc hore Furkotskou dolinou použitú pampersku pri chodníku v kosodrevine. To mi trhá žily. A prekáža mi hluk, ktorý vedia niektorí robiť, selfíčka za každú cenu a zo všetkých, aj nebezpečných, uhlov.

A nepáčia sa mi ani mudrlanti, ktorí sa pohoršujú nad našou robotou. Robili sme prebierku v Kamenistej doline a našli sa takí, ktorí volali na TANAP, že rúbeme zelené stromy. Veď to musíme robiť, aby ostatné stromy mali väčší životný priestor a aby sa porast priestorovo diferencoval. Aj nás sa kedysi v materskej škole zmestilo pár desiatok na štorcový meter a keď dospejeme, už by nám bol ten istý priestor tesný.

Ako je to s budovaním chodníkov, značenia, prístreškov či iného servisu pre turistov vo vašom rajóne? Aj o to sa staráte?

Keď niečo poškodíme pri ťažbe, snažíme sa to vrátiť do pôvodného stavu. Čo sa týka chodníkov, kedysi to zastrešoval TANAP, mal na to peniaze, ale v ostatných rokoch to absentuje, lebo už nemôže dávať financie do cudzieho majetku. A štát nám na to neprispieva. No v posledných rokoch sa nám v rámci spolupráce so Slovenským plynárenským priemyslom, ktorý má na to osobitný fond, podarilo nielen získať peniaze na zalesňovanie, ale aj na opravu zariadení pre turistov.

Opravujeme za ne mostíky, prerezávame chodníky po kalamite a podobne. No myslím si, že na takéto niečo by mal prispievať aj štát v rámci nejakého paušálu. Veď tie chodníky a zázemie pre turistov sú pre všetkých. Prečo by to mali platiť urbárnici?

Lesníka si ľudia obyčajne predstavujú ako človeka, ktorý kráča lesom s puškou na pleci, teší sa z prírody, zo spevu vtákov. Táto predstava zrejme nie je presná. Zreálnite ju.

Ja pušku síce mám, ale v skrini a ešte som ju ani poriadne nepoužil. Medveďa som síce zabil, ale skočil mi pod auto na diaľnici. A čo sa týka kráčania lesom, keď som v práci, spev vtákov ani poriadne nevnímam, lebo myslím na robotu. A tú robotu som už opísal. Nie je to romantika, ale drina.

Máte radu pre ľudí, ktorí by sa radi stali lesníkmi? Čo by mali študovať, aké záujmy pestovať?

Štúdium na lesníckych školách je dôležité. Získate tam dobrý prehľad o tom, čo les potrebuje a čo mu ľudia majú dať. A to druhé? Netreba sedieť za počítačom, ale vybrať sa do hory a chodiť s otvorenými očami, všímať si prírodu a ako funguje, aby po nás niečo zostalo. Aj takáto škola života je dôležitá.

Dá sa toto povolanie iba vyštudovať a nemať k nemu vzťah?

Ja by som za pásom osem hodín nepracoval. Ale kráčať hoci aj pätnásť hodín lesom mi neprekáža. Dá sa robiť aj bez vzťahu, napríklad na želanie rodičov, ale potom je to trápenie. Bez srdca sa táto práca robiť nedá.

Lesníci obyčajne nemajú núdzu o zaujímavé zážitky – so zvieratami, s ľuďmi. Máte aj vy také vo svojom archíve?

Môj najkrajší zážitok? Mám ho s medveďmi. Raz som nechal auto pri rampe a šiel som lesom a zrazu počujem: niečo prasklo. A z kríkov vykukla hlava medvedice, za ňou druhá mláďaťa, potom tretia. Nič dramatické sa ale neudialo, ustáli sme to. Medvede na mňa zatiaľ neútočia, vedia, kto som a dajú mi pokoj. Aj ja im ho dám.

Ale s nimi to už nie je sranda…

Najmä za ostatný rok. Aj naše ženy sa boja chodiť do hory. Keď bola medvedia ruja, mali sme šelmu za chrbtom každý deň. Ľahko je niekomu za stolom mudrovať, aby sme nechodili tam, kde sú medvede. Ale my máme povinnosti. Aj zo zákona musíme zalesňovať a ľudia musia ísť do lesa, prejsť cez mladiny, lebo za mladinou je ďalšia holina, ktorá čaká na stromčeky. A sú tam aj medvede.

Iba s medveďmi máte zážitky?

Aj s hlucháňmi. Všetkým som dal mená a kamarátime sa. Vracajú sa do plôch, ktoré som zalesňoval, lebo v suchároch nemajú vždy optimálny životný priestor. Zrejme sme im vytvorili dobré podmienky na život. Veľmi ma to teší. Veď za ostatné roky z nás média urobili ľudí, ktorí iba kupčia s drevom a rúbu ho za každú cenu. Samozrejme, že to nie je pravda. Aj tie vzácne vtáky sú dôkazom toho, že to tak nie je.

Keď sa vrátime k smajlíku, ktorý zaujal, máte v hlave aj iné nápady, ako upozorniť na les, jeho funkcie a význam pre ľudí?

Ja si myslím, že to stačí. Nechcem robiť z lesa cirkus. Ani smajlíka by som nerobil, ale štvalo ma, že každý mudruje, vraj nič nerobíme, nič tam nerastie. Tak som im troška ukázal, že niečo dôležité predsa len robíme. Krvopotne zalesňujeme, ale to málokto vidí, lebo sa to deje na jar, keď nie je sezóna a platí uzávera chodníkov. Nemá kto vidieť ľudí, ako idú do lesa so sadenicami a robia.

Aké plány máte aktuálne na pracovnom stole?

Čakajú nás ťažké úlohy, lebo všetky tie mladiny, ktoré mám v rajóne, treba pomaly vychovať. A hlavne v miestach, kde je prirodzené zmladenie, bude treba stromčekom urobiť prerezávku, aby sme vypestovali čo najsilnejšie porasty. Príroda nám trochu môže pomôcť najmä tým, aby nebol deficit vlahy. No máme aj nové starosti. Otepľuje sa, ukazujú sa noví škodcovia, aj proti nim bude treba zasiahnuť. Nevieme, ako zareaguje nový genofond, keďže o pôvodný sme sčasti prišli. Žiaľ, tie stromy odišli tak, že nám po sebe zanechali minimum potomstva a aj keď okolité porasty zmladili, nie je tu to, čo by sme chceli.

A čo by ste chceli?

Keď tu rástli smreky, ktoré mali 3 až 6 kubíkov, tak určite neboli na nevhodnom stanovišti. Darilo sa im tu. No kalamita ich zničila. A keby sa to bolo podarilo pekne postupne obnoviť, vyťažiť materské porasty a ostala by tam ešte viac zachovaná pôvodná jedla, tak to by bol úplne iný pohľad na krajinu, ako je to tesne po kalamitách.

Venujete sa aj európskym projektom?

Máme podaný jeden projekt, čakáme na podpis. Ide o projekt obnovy lesa a ozdravných opatrení Pozemkového spoločenstva Bývalí urbarialisti obce Východná. Je orientovaný na obnovu a výchovu lesa, ozdravné opatrenia, najmä ochranu proti burine a zveri. Nadväzuje na predchádzajúci, ktorý sme realizovali spolu so štátnou ochranou prírody. Samozrejme, európske peniaze sú dôležité, no nie sú pravidlom a nemôžeme s nimi naisto rátať.

Čo by bolo optimálnejšie?

Keby sa zaviedli priame platby od štátu. Tak, ako je to v poľnohospodárstve. Les má nielen ekonomickú funkciu, ale aj spoločenskú a nemalo by byť iba na pleciach urbáru, ako ju naplniť. Sme v Tatrách, v národnom parku a hospodáriť v tomto prostredí je náročné. Podiel prirodzenej obnovy lesa je tu nižší ako hocikde inde na Slovensku. Preto by štát mal oceniť mimoprodukčné funkcie lesa a platiť za ne. Ale o tom nikto nechce nič počuť.

Ľudia chodia do hory relaxovať. Pre vás je to prirodzené pracovné prostredie. Kde chodíte relaxovať vy?

Opäť iba do lesa. Ja si vetrám hlavu kdekoľvek nad 2000 metrov. Tu i tam nad kosodrevinou. V lete turistika, v zime snežnice. Vyhráva chôdza, ticho, pokoj, pohoda. Tam vypnem, tam sa nabijem. Ruch civilizácie mi nechýba. Potrebný oddych nájdem iba v lese.

Autor titulnej fotografie: zdroj Igor Ludma

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Dolinu ako z rozprávky nájdete na poľskej strane Tatier

1. augusta 2024

by Viera Legerská Články

Gasienicova dolina (Hala Gąsienicową) je stvorená na turistiku a patrí k najvýznamnejším v poľských Vysokých Tatrách. Ponúka letné vyžitie, v zime lyžiarske terény a celý rok nezabudnuteľnú panorámu.

„Hala“ je horská plošina, nachádza sa v hornej časti Doliny Suchej vody a ukazuje dve tváre Tatier. Končia tu Západné a začínajú Vysoké Tatry. Na jednej strane má oblý Kasprov vrch, na druhej žulové štíty Kozieho vrchu, Kościelca a Svinice. Ozdobou je štvrté najväčšie pleso v poľských Tatrách – Čierne Gasienicovo pleso, ale aj ďalšie plesá. Aj pre ich výskyt miesto kedysi nazývali Dolinou Gasienicovych plies.

Dá sa odtiaľ pohodlne vystúpiť na Kasprov vrch aj do Ľaliového sedla a odtiaľ pokračovať na hrebeň Červených vrchov. Pre turistov, ktorí nie sú zdatní, sa odporúča trasa k Čiernemu Gasienicovmu plesu. Skúsenejší si môžu vybrať výstup na Svinicu či Kościelec, a tí, ktorí si potrebujú do životopisu vpísať i najnebezpečnejšiu trasu v Tatrách – Orliu perć, sú tiež na správnom mieste.

Ako sa do Gasienicovej doliny dá dostať? Východiskom sú Kuźnice, ku ktorým sa dá prísť mikrobusom zo Zakopaneho. Turisti si môžu vybrať z dvoch prístupových trás. Buď pôjdu po žltej dolinkou Jaworzynka s výhľadmi na Halu, kde sú zvyšky salašov ako spomienka na pastiersku minulosť oblasti, alebo je tu modrá značka cez Skupniów Upłaz s nádhernými výhľadmi do dolín. Táto alternatíva je síce dlhšia, no pohodlnejšia, vedie až do Haly a k Chate Murowaniec, dá sa tu ubytovať i najesť.

Autor titulnej fotografie: Boris Michalíček

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Niekedy stačí málo - tekutiny a energetická tyčinka - a turisti dokážu v sprievode záchranárov pokračovať v chôdzi

Vyčerpaní zablúdili v teréne. A nebolo ich málo

31. júla 2024

by Viera Legerská Články

Podcenenie kondície, prípravy, pitného režimu a horského prostredia a vyčerpanie. Aj takto by sa dali v skratke zhrnúť príčiny, pre ktoré sa do terénu musia vybrať horskí záchranári. V ostatných dňoch volaní na tiesňovú linku bolo z týchto dôvodov niekoľko.

Napríklad včera, 30. júla, šestnásťročná dievčina nezvládla na trojkolke zákrutu na ceste pod Štartom. Pri páde utrpela úraz hlavy s amnéziou. Po poskytnutí prvotnej zdravotnej starostlivosti ju transportovali do Tatranskej Lomnice a odovzdali posádke Rýchlej zdravotnej pomoci. Prázdninový zážitok, ktorý mohol dopadnúť aj horšie.

Z južnej strany Nízkych Tatier prišla včera podvečer žiadosť o pomoc pre šesťdesiatročnú slovenskú turistku. „Poranila si koleno a nedokázala pokračovať ďalej,“ uvádza portál Horskej záchrannej služby. Bola na turistickom chodníku na Kosodrevine. Záchranári jej ošetrili a zafixovali končatinu a transportovali na Srdiečko, kde bola ubytovaná.

Skúsenosť z horského prostredia budú mať po pondelku aj matka s dcérou, ktoré zišli z modrého turistického chodníka pod Slavkovským nosom do skalnatého terénu. Dvojica nebola schopná vrátiť sa na značkový chodník. Záchranári sa ich pokúšali lokalizovať aj dronom, no silný, nárazový vietor úspech tohto pokusu zmaril. Vyčerpané turistky našli po zotmení, záchranári ich odprevadili do Starého Smokovca, odkiaľ pokračovali samostatne.

Súbežne s touto akciou riešili v pondelok horskí záchranári aj pomoc pre dvoch poľských turistov. „Pri zostupe z poľskej strany prešli pod Veľkým Mengusovským štítom na slovenskú stranu, ale mimo turistický chodník. Tu zablúdili a uviazli v teréne nad Veľkým Hincovým plesom,“ uvádza portál Horskej záchrannej služby.

Ako pokračuje ďalej, okrem slovenských záchranárov boli Poliaci v kontakte aj s poľskými z TOPR-u, ktorým poskytli lokalizačné údaje. Na pomoc vyrazil záchranársky tím z Oblastného strediska Vysoké Tatry a pomocou lanovej techniky turistov dostali v noci do bezpečného chodeckého terénu. Spolu zišli na Popradské pleso, odtiaľ ich zviezli do Starého Smokovca.

Do tretice záchranári v ten istý deň zasahovali vo večerných hodinách aj pod Velickou poľanou. Z turistického chodníka tam zišla a zablúdila dvojica francúzskych turistov. „Záchranárom poskytli svoje lokalizačnú údaje, no nemali svetelný zdroj a boli slabo oblečení,“ konštatuje portál Horskej záchrannej služby. Zateplili ich, vyšli s nimi k Sliezskemu domu a transportovali do Starého Smokovca, kde sa Francúzi rozhodli pokračovať sami.

No a v závere minulého víkendu požiadala o pomoc aj dvojica českých turistov. Zišla zo žltého turistického chodníka vedúceho spod vrchu Smrek do Žiarskeho sedla. Boli vyčerpaní, došli im zásoby, blížil sa dážď a hmla. Stačilo im doplniť tekutiny, čo záchranári HZS zo Západných Tatier na mieste urobili. Dostali aj energetické tyčinky a mohli pokračovať v ceste. V sprievode záchranárov zostúpili ku Žiarskej chate, terénne auto ich odviezlo do údolia a tam už mohli pokračovať samostatne.

Všetky tieto prípady spája spoločné. Je to podcenenie kondície, prípravy, pitného režimu a horského prostredia a vyčerpanie. Preto pripájame niekoľko rád, ktorými sa je dobré pred cestou do hôr riadiť.

Predovšetkým, pred odchodom si treba zistiť predpoveď počasia a sebakriticky zhodnotiť svoju fyzickú kondíciu a podľa nej vybrať trasu. Preceňovanie ambícií a nevyplatí. Vhodné je aj preskúšať sa z čítania z mapy, znalostí značiek a dobré je aj stiahnuť si do telefónu aplikáciu HZS s GPS navigáciou. Dôležité je oblečenie a racionálne zbalený batoh. Zabudnúť netreba na nepremokavú bundu a nohavice, krém s UV filtrom, slnečné okuliare, dostatok ľahko stráviteľného jedla a pitia a vrecko na odpadky. A samozrejme telefón s nabitou batériou.

Niekto z tvojich blízkych by mal vedieť, akú trasu chceš absolvovať. Platí to najmä o prípade, že sa do hôr chystáš ísť sólo. Ak trasu zmeníš, treba to oznámiť na najbližšej chate. Najlepšie je vyraziť na túru skoro ráno, návrat plánuj do zotmenia. Akceptuj tabule, na ktorých sú zákazy a riaď sa nimi. Pohybuj sa s čo najväčšou opatrnosťou, nikdy nevieš, kde ti môže cestu skrížiť pád, úraz, blúdenie a jeho dôsledky. Nie je vhodné preceňovať sa a v prípade, ak pociťuješ únavu a cieľ je ďaleko, radšej sa treba vrátiť, alebo prehodnotiť náhradné, kratšie varianty trasy.

Autor titulnej fotografie: HZS

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Na vhodnom uskladnení zimného výstroja by malo záležať hlavne turistom, horolezcom a skialpinistom

Nezabudnite na údržbu horského výstroja

14. mája 2024

by Viera Legerská Články Užitočné tipy  na hory

Najvyššie položené lyžiarske strediská ukončili sezónu prvého mája. Šikovnejší lyžiari a turisti už stihli zaletniť zimnú výbavu. Tým ostatným pripomenieme, na čo určite netreba v ošetrení zimného výstroja zabudnúť.

S obracajúcimi sa listami v kalendári sme stále bližšie k letu, zimný športový výstroj odsúvame čoraz hlbšie do políc a skríň. Ale, zaletnili sme ho správne? Tu je pár rád, na čo pritom nezabudnúť, od odborníkov zo Strediska lavínovej prevencie HZS.

Pochopiteľne, ich rady sa sústreďujú predovšetkým na pomôcky súvisiace s prevenciou lavínových nehôd. Nabádajú, aby si lyžiari a turisti nezabudli vybrať batérie z lavínového hľadacieho prístroja, lebo aj moderné alkalické batérie dokážu vytiecť, skorodovať a poškodiť prístroj. Odporúčajú tiež prekontrolovať lavínovú sondu. Treba sa pozrieť na skladanie a rozkladanie, sústrediť sa na všetky spoje a hľadať praskliny. Počas leta je vhodné sondu uskladniť v dobre vetranom priestore bez priameho slnečného žiarenia.

Lavínoví špecialisti upozorňujú aj na lavínovú lopatu. Podľa nich sa treba sústrediť na miesto, kde sa násada vkladá na porisko a hľadať prítomnosť prasklín či iných vád. Počas leta treba aj lopatu uložiť na miesto, kde nebudú dopadať slnečné lúče.

Ak vlastníte elektronický lavínový batoh, špecialisti odporúčajú na leto ho nabiť na skladovaciu kapacitu tak, ako uvádzajú výrobcovia. Ak takúto kapacitu výrobca neudáva, treba ho nabiť na 75 percent, čo pomôže predĺženiu životnosti akumulátorov. Mechanické lavínové batohy si vyžadujú iný prístup. Treba ich prevážiť a overiť si ich naplnenie. Okrem toho treba prekontrolovať všetky tiahla, upínania a batoh uložiť tam, kde o slnko nenájde.

A teraz niečo k lyžiarkam. Odporúča sa vybrať z nich papuče, umyť ich a dobre vysušiť, a potom ich uskladniť v dobre vetranom priestore. Čo s lyžami? Pred letom treba navoskovať sklznicu, čím sa zabráni jej vyschnutiu. Lavínoví špecialisti odporúčajú voskom zaliať aj hrany, čím sa zabráni ich korózii.

Pozornosť horolezcov, turistov a skialpinistov upriamujú aj na stúpacie železá. Podľa nich je práve teraz ideálny čas nabrúsiť zodraté mačky a skontrolovať ich upínanie. A ešte je tu lekárnička. Treba prekontrolovať jej obsah, a to, čo je expirované, vymeniť.

Autor titulnej fotografie: Dominik Lačný

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

+421 918 889 198

Objednávky zrealizované po 19.12.2024 budú odoslané až 7.1.2025.

Cez Hory

Posts tagged: rady návštevníkom hôr

Aj v iných krajinách majú problémy s medveďmi. Ako ich riešia?

Poznáte zakázané miesta v Tatrách?

Tip na jednu z najkrajších vychádzok do poľských Tatier

Zriadili nonstop linku na nahlasovanie výskytu medveďa

V Ludrovskej doline zahynul dobrovoľný hasič

Hrozí im veľká pokuta, aj tak riskujú

Unikát: Na tomto mieste v Tatrách nájdete stromy v tvare smajlíka

Dolinu ako z rozprávky nájdete na poľskej strane Tatier

Vyčerpaní zablúdili v teréne. A nebolo ich málo

Nezabudnite na údržbu horského výstroja

janka@cezhory.sk