Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.

Ján Volko na Štrbskom plese

Ján Volko: Po štarte nevnímam súperov, idem sám za seba

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.

Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.

Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.

K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.

Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.

Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.

Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.

Ivona Fialková vo Vysokých Tatrách

Ivona Fialková: Sústredenie v Tatrách musí byť každý rok

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Mladšia z biatlonových sestier Fialkových má momentálne po dovolenke a začína prípravu na novú sezónu. Ivona, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho športu, v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k Tatrám, ako reaguje na ľudí, keď sa s ňou chcú na túre odfotiť, aj o oblečení na šport a do hôr, o ktorom vraj dokáže hovoriť celé hodiny.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

K Tatrám a celkovo k turistike mám vzťah od útleho detstva. S rodičmi sme ako deti absolvovali množstvo výletov po našich horách. Najviac mi v spomienkach rezonuje Štrbské Pleso, pretože sme sa sem opakovane vracali v lete na turistiku a v zime na bežky.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Vo svete je veľa krásnych miest, ale vždy keď sa vrátim domov, poviem si tú otrepanú, ale pravdivú frázu: všade dobre doma najlepšie. Každý rok zaradím do svojho tréningového plánu jedno až dve sústredenia v Tatrách. Rada sa tam vraciam, ale musím sa priznať, že stále nemám zdolaný jeden z mojich cieľov, a tým je Gerlachovský štít. Snáď sa mi to tento rok podarí.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

To je pravda. Nikdy sa do Tatier nevyberiem bez nepremokavej vetrovky, aj keď predpoveď ukazuje celý deň slnečno. Odkedy som objavila a vyskúšala oblečenie značky Karpos, tak nemám problém s tým, čo si do hôr obliecť. Ich produkty sú prepracované do detailov a ešte nikdy ma v horách nezradili. Osobne mám vysoké nároky na prekryté uši a celkovo hlava musí byť v teple, milujem ako majú všetky vetrovky riešené kapucne. V skratke chcem povedať, že napriek tomu, aký majú ich veci krásny dizajn, prioritou ostáva funkčnosť a vysoká kvalita. To som celá ja, o oblečení by som vedela rozprávať donekonečna.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte nejaké obľúbené miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Nízke Tatry mám doslova za domom. Na Chopku aj Ďumbieri som už bola toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať, a napriek tomu ma tieto výstupy neprestali baviť. Je to srdcová záležitosť.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Okrem už spomínaného Gerlachovského štítu sa už dlhšie chystám navštíviť chodník korunami stromov v Bachledovej doline, no stále sa mi to nepodarilo zrealizovať. Celkovo by som chcela viac spoznať Belianske Tatry.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

V horách ma spoznáva najviac ľudí, pretože je tam vysoká koncentrácia športovcov a ľudí, ktorí šport sledujú a poznajú slovenských reprezentantov. Odfotiť sa s nimi je pre mňa príjemné, pretože viem, že takýto ľudia si vážia moju prácu a vedia oceniť tú drinu, ktorú vrcholový šport prináša.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Čo máte v pláne počas leta? Nájdete si čas aj na dovolenku na Slovensku?

Pre náš šport je dovolenkovým obdobím mesiac apríl. Vtedy máme priestor vypnúť aj na dva-tri týždne a poriadne si oddýchnuť. V lete je tvrdá príprava a dôležité sústredenia, z ktorých môžeme následne v zime čerpať. Vždy, keď sa vrátim z dlhého a ťažkého sústredenia, snažím sa načerpať sily výletmi po Slovensku. Milujem naše kúpeľné mestá, vinárske oblasti, Banskú Štiavnicu a samozrejme hory.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Ján Volko na Štrbskom plese

Najrýchlejší Slovák zdolal Gerlach, čo má v pláne v lete?

Foto: Martin Krystýnek.

Vysokohorské prostredie doslova miluje. Každý rok na začiatku sezóny chodí do Tatier na sústredenie, a vždy sa sem teší. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé, až na kopce, kam treba ísť s horským vodcom. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ale ja ako Bratislavčan mám dobrý vzťah k horám, a nielen k Tatrám. Každoročne sem chodíme na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie, kde robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, naozaj nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé okrem nejakých vrcholov, na ktoré sa musí ísť s vysokohorským vodcom. Už som vyšiel aj na Gerlach, takže jeden z hlavných cieľov mám splnený.

Vraj vás rodičia v detstve viedli k lyžovaniu?
Rodičia ma viedli k lyžovaniu aj k iným aktivitám ako je turistika a návštevy hôr. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť, nie každý môže chodiť lyžovať. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala a oveľa menej toho, čo vzala.

Vaša trénerka Naďa Bendová povedala, že vďaka futbalovému trénerovi, ktorý vás nechával sedávať na lavičke, ste prišli k atletike. Je to pravda?
Čiastočne to je pravda, keďže som v podstate celý čas hrával s o rok staršími chalanmi, lebo ich bolo menej. Potom posledný rok, čo som hrával futbal, som prešiel k môjmu ročníku, tam ich bolo dosť a tréner mal svojich obľúbených hráčov. Napriek tomu, že som bol možno fyzicky lepšie pripravený z toho vyššieho ročníka, tak som sedával na lavičke. Nie, že by mi to nejako veľmi prekážalo, ale pre každého chalana, ktorý hrá futbal a zažil ten pocit z hry, je lepšie, keď je na ihrisku. Aj to bol jeden z dôvodov, že to bol posledný rok vo futbale. Prešiel som na atletiku, kde som našiel uplatnenie a využil svoju rýchlosť.

Ako vidíte blížiace sa šprintérske leto?
V lete sa budú konať Majstrovstvá sveta v Budapešti. Je to svetový šampionát, takže tam nie je až taká veľká šanca uspieť, lebo sa zapája celý svet a konkurencia je raz taká ako na európskych šampionátoch. Každopádne, zatiaľ sa pohybujem v rebríčku celkom dobre, mal by som sa tam dostať ak sa nič nepredvídateľné nestane. Teším sa na tento šampionát, budem sa snažiť zabojovať o čo najlepší výsledok, aby mi to pomohlo aj k olympiáde, ktorá bude na budúci rok.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili že vrcholový šprint už nie je o tom, kto viac natrénuje či správne načasuje formu, o čom teda je?
Vrcholový šport je už spojením viacerých vedných disciplín, či už biológie, biochémie, biomechaniky, takisto matematiky, fyziky, pretože sa do toho zapájajú rôzne testovania, parametre, kontaktné časy. Aj nastavenie vnútorného prostredia, či už krvného obrazu alebo nutričnej suplementácie, je veľmi náročné. Je to už naozaj o spojení takýchto detailov, ktoré celkovo dajú konečný výsledok a obraz.

Označili vás za lídra slovenskej atletiky, čo to pre vás znamená?
Je to určite aj nejaká zodpovednosť a možnosť vrátiť atletike to, čo mi dala. Možnosť prilákať k tomuto športu nové tváre, hlavne deti, ktorých tam myslím si celkovo dosť pribúda. Mám možnosť byť im pozitívnym vzorom. Šport je jedna z vecí, ktorá im môže zmysluplne vyplniť voľný čas a môžu potom lepšie uspieť v živote, byť šťastnejší a lepšie pripravení na všetko, čo ich čaká.

O vašich tréneroch opakovane hovoríte, že by ste ich nevymenili ani za svet. Prečo? V čom si s nimi rozumiete a čo si na nich ceníte?
S mojimi trénermi tvoríme naozaj veľmi dobrý tím, a nie je to len o ich vedomostiach, ktoré majú naozaj na špičkovej úrovni. Obaja sú odborníci, profesionáli, majú najvyššie vzdelanie, aké je možné dosiahnuť v športe alebo v telovýchove, a to je len jedna stránka veci. Tá druhá je ľudský prístup, to aký máme vzťah, ako sa to celé dotvára, to je častokrát dôležitejší faktor ako samotné vedomosti. Pokiaľ nie je v tíme pohoda, necítite sa dobre ako športovec, oni sa necítia dobre ako tréneri, tak jednoducho výsledok a výkon nebude taký, aký by sme očakávali. Myslím si, že moji tréneri nie sú moji nadriadení, ale sú to moji priatelia. Sú to ľudia, s ktorými trávim každý deň dosť veľa času, oni mi obetujú svoj čas, ktorý by mohli stráviť s rodinami, čo si veľmi vážim a som im za to vďačný. To je dôvod, prečo by som ich nevymenil.

Klaudia Medlová v Podbanskom

Klaudia Medlová: Aj keď sa to zdá, ale pri snowboardingu nejde o život

Foto: Martin Krystýnek.

Naša snowboardová reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši, lyžiarske stredisko mali kúsok od domu, takže od štyroch rokov jazdila na lyžiach. Asi v desiatich prešla na dosku, chodila aj na športovú gymnastiku, ale nakoniec u nej zvíťazil snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Podbanskom, kde vznikol aj tento rozhovor venovaný horám a jej najobľúbenejšiemu športu.

Šport, ktorý robíte sa spája s pobytom v prírode a horami. Trávite v nich veľa času, dokážete potom v horách aj relaxovať?

Či dokážem relaxovať na horách? Určite áno, hory milujem od detstva, ale samozrejme je to trošku iné, keďže jazdec cestuje alebo sa presúva po rôznych strediskách. Za tie roky už môžem povedať, že sa v podstate dookola striedajú tie isté miesta. Hory si dokážem stále užiť a snažím sa aj keď mám nejaké ťažšie obdobie pripomenúť si, že robím prácu, ktorá ma baví. Mám možnosť byť na čerstvom vzduchu a užívať si horské prostredie.

To je určite veľká motivácia, nie všetci športovci majú takýto „bonus“.

Snowboarding je krásny v tom, že to nie len o pretekoch, olympiáde, svetových pohároch. Máme aj vlastnú sériu pretekov, preteky Natural Selection robí aj jeden legendárnych jazdcov Travis Rice, takže by určite bola pre mňa motivácia dostať v budúcnosti pozvánku na túto akciu. Na snowboardingu ma veľmi baví, že môžeme aj vymýšľať, byť kreatívni, nielen drilovať jeden trik za druhým. Je to individuálny šport, sme súťaživí, ale samozrejme, že sme s inými jazdcami a jazdkyňami kamaráti.

Ktorý moment v profesionálnej kariére najviac spomínate?

Je ich určite viac ako jeden, mám veľa pekných spomienok. Keď si spomeniem, ako som začínala a dostala sa do tohto sveta, na ľudí, ktorí mi pomohli sa tam dostať, a určite aj na moment, keď som vyhrala Rookie of the Year, čiže nováčik roka. Začali ma vnímať na scéne medzi svetovou špičkou. Určite stoja za zmienku aj pozvánky na vrcholové súťaže X Games, US Open, to bolo pre mňa niečo. Ako sa hovorí, skákala som dva metre nad zem, keď mi prišla pozvánka. V našom športe je to vnímané možno viac ako olympiáda. Tam ide oveľa viac športovcov, ale na X Games sa robí výber a nie je to hodnotené podľa žiadneho rebríčka.

Môžete to bližšie vysvetliť?

X Games sú akousi métou každého snowboardistu. Aj pre mňa to bol jeden zo snov. Presne si pamätám, že som bola na pretekoch v Colorade, myslím, že som sa dostala do finále, a na základe toho si ma asi všimli a prišla mi pozvánka ako prvej náhradníčke. To znamená, že tam musím byť, trénovať, ak by niekto vypadol, idete namiesto neho. Bol to pre mňa obrovský zážitok, najlepší tréning, užívala som si to profesionálnej stránke. Bolo o nás po každej stránke perfektne postarané. Niekto sa, bohužiaľ, zranil a ja som mohla štartovať.

Aký je to pocit jazdiť na takýchto svetových podujatiach, zvlášť pre pretekárku zo Slovenska?

Je to úžasný pocit, teraz už viac vnímam to, že reprezentujem Slovensko. Predtým som išla do sveta a na Slovensku som sa snažila ukazovať snowboarding v najlepšom svetle. Snažila som sa presadiť taký svoj osobitý štýl, ukázať, o čom tento šport je. Na pretekoch Svetového pohára či na olympiáde si je športovec viac vedomý, že reprezentuje práve svoju krajinu. Ja som hrdá na to, že môžem reprezentovať Slovensko.

Minulý rok ste sa podrobili operácii kolena po zranení na Olympijských hrách v Pekingu. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste museli vynechať zvyšok sezóny?

Najskôr som si po tom páde myslela, že to nebude až také vážne. Prvú disciplínu som kvôli tomu vynechala, ale na druhú, ktorá mala byť o dva týždne, som sa snažila dať spolu s fyzioterapeutom a trénerom zo všetkých síl dohromady. Nakoniec som štartovala, koleno sa dalo ako-tak dokopy, ale keď som prišla domov, začala som pociťovať stále viac bolesť. Stále som si myslela, že sezónu odjazdím a potom si to dám dokopy. Ale na druhej strane to beriem pozitívne, zdravie je na prvom mieste a treba sa dať dokopy.

Ide zatiaľ všetko tak ako má?

Ide to trošku pomalšie ako som očakávala, pretože takéto zranenie som ešte nemala. Vždy, keď som mala s niečím problém, tak som bola veľmi rýchlo späť, aj po tých operáciách alebo čisteniach kolena som bola naspäť o tri týždne alebo mesiac, ale toto ma odstavilo na pár mesiacov. Trošku sa s tým vyrovnávam, ale už to beriem tak, že táto sezóna je na rehabilitáciu, že sa dám dokopy a začnem už možno v lete s nejakými výjazdami.

Laický pohľad bežných ľudí je, že pri súťažiach snoubordingu sa pozerajú na pretekárov akoby im išlo o život. Čo na to hovoríte?

Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Čo sa týka bezpečnosti, o život nejde. Podľa mňa máme úžasné podmienky čo sa týka bezpečnosti. Ako sa hovorí: safety first, bezpečnosť je na prvom mieste. Momentálne sa už stavajú super skoky, jazdci majú natrénované, najazdené, naskákané. Mimo snehu skáču do takzvaných airbagov, čo sú nafukovacie vaky a hádžete sa akoby do vankúša, takže trénujete bezpečne. Samozrejme, každý jazdec ide o život a snaží sa dať v pretekoch zo seba všetko, ale určite by som nepovedala, že ide o život.

Klaudia Medlová v Tatrách

Klaudia Medlová: Snowboarding som nemusela doma obhajovať

Foto: Martin Krystýnek.

Slovenská reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši. Kúsok od bydliska mala lyžiarske stredisko a od štyroch rokov tam trávila všetok voľný čas. Najprv lyžovala, robila aj športovú gymnastiku, ale jej športom číslo jeden sa stal snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, počas ktorého vznikol aj tento rozhovor.

Pamätáte sa, kedy ste prešli z lyží na snowboard?

Na doske som začala jazdiť asi od desiatich rokov a trvá to dodnes. Bola to láska na prvý pohľad. Vtedy veľa ľudí v lyžiarskom stredisku nesnowboardovalo, ale videla som tam jedného „týpka“, a práve to bol môj prvý učiteľ. Predtým lyžoval, potom začal snowboardovať, mňa to veľmi nadchlo. Chcela som to vyskúšať a začala som tiež. Nekládla som si vtedy otázky, či chcem tento šport robiť profesionálne. Jednoducho ma nadchol ten prvý moment a veľmi ma to bavilo.

Keď vidí vaše výkony bežný človek, tak si možno povie, že toto by svojmu dieťaťu nedovolil. Ako ste si doma obhájili jazdu na doske?

Prišlo to prirodzene, nič som nemusela obhajovať. Môj ocino snowboardoval so mnou, takisto bol dobrý lyžiar, ale keď neskôr videl, že jazdím na doske, tak sa ku mne pridal. Rodičia ma v tom úprimne podporovali, myslím, že boli radi, že športujem.

Pochádzate z Liptovského Mikuláša, ktoré hory sú vaše najobľúbenejšie?

Sú to Tatry, veľmi rada mám Západné aj Nízke Tatry, pretože som tam vyrastala. Myslím, že to máme dookola veľmi pekné. Domov sa vraciam veľmi rada. Kedysi som z domu viac-menej utekala, tešila som sa do sveta, ale teraz sa mi domov spája s tým, že si tam idem oddýchnuť. Aj keď som bola chorá, nikde inde som sa nevedela vyliečiť z choroby tak ako doma.

O snowboardingu sa hovorí ako o športe, ktorý charakterizuje nezávislosť, cítite to tak tiež?

Určite sa to nesie v duchu, že v tomto športe je voľnosť, jazdci vlastne nemajú žiadne pravidlá. Môžu si určovať a rozvíjať svoju kreativitu, a to ma tiež veľmi baví. Nemusím ísť len po zjazdovke, ale naplno využívať terén.

Hovorí sa, že najväčším nepriateľom snowboardistov je vietor. Dá sa naň nejako pripraviť?

Na vietor a počasie sa nedá dopredu pripraviť, vždy treba správne vyhodnotiť situáciu. Samozrejme, pri tréningu je to iné ako v súťaži, kde treba ísť za rôznych podmienok. Spoliehame sa na organizátora, ktorý vyhodnotí, či je to pre jazdcov bezpečné alebo nie.

Ako by ste zhodnotili cestu, ktorá vás doviedla až do svetovej snowboardingovej špičky?

Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ono to naozaj všetko prišlo prirodzene. Tento šport som si zamilovala od prvého momentu, najprv som samozrejme jazdila iba doma. Potom neskôr prišiel lokálny sponzor a ja som začala pozerať videá na internete, ktoré ma veľmi inšpirovali. V tej dobe ich ešte nebolo tak veľa ako dnes a povedala som si, že aj ja by som to mohla niekedy v budúcnosti dotiahnuť niekam do sveta.

S vašimi úspechmi sú spojené mená dvoch trénerov – Marek Hliničan a Matej Matys. Vybrali ste si ich vy alebo oni vás?

S Marekom Hliničanom som jazdila od začiatku a tento človek mi veľmi pomohol v kariére. Dá sa povedať, že bez neho by som nebola tam, kde teraz som. Je takisto z Liptovského Mikuláša, snowboarduje, a je vlastne taká legenda. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí s tým začali, popri ňom som sa ťahala, neskôr sme začali jazdiť na preteky, prišli aj prvé úspechy.

Marek robil v jednom lokálnom obchode, kam som chodila obzerať snowboardy. Keď ma videli ako jazdím a aké mám nadšenie pre ten šport, tak sa ma ujali a začali mi dávať nejaké veci. Bola som z toho nadšená, tento človek mi veľmi pomohol na začiatku kariéry. Potom som jazdila na preteky sama, ale to mi nevyhovovalo, chcela som okolo seba nejaký tím, pretože inak to už nešlo. Tento šport išiel veľkým vývojom dopredu, snowboarding sa dostal aj na olympiádu. Na Slovensku máme jazdca Samuela Jaroša, Matej Matys bol jeho tréner, fungovalo im to spolu. Povedala som si, že by som sa k nim pridala a budeme taký slovenský snowboardový tím.

Tí, čo robia tento šport musia mať poriadnu odvahu, môžete to potvrdiť?

Áno, môžem to potvrdiť. Keď som bola dieťa, mala som rada adrenalín, naozaj som sa ničoho nebála, v žiadnom športe, ani v gymnastike. Do vecí som išla veľakrát bezhlavo. Časom, keď prídu skúsenosti, človek si niečo odžije, tak trošku viac rozmýšľa na vecami, ale kedysi som sa vôbec ničoho nebála. Nemala som ani potuchy, že môže prísť nejaké zranenie, dnes už ten rešpekt mám. Takisto platí pravidlo, že skúsený snowboardista by sa mal vedieť rýchlo adaptovať na dané podmienky.

Koľko času trávite na snehu?

Počas rokov sa to mení. Na začiatku toho bolo menej, ale teraz je to pre mňa vlastne práca, takže sa snažím tráviť na snehu čo najviac času. Je to asi 10 mesiacov v roku, kedy jazdec trénuje, potom príde obdobie pretekov, keď skončia, prídu ďalšie povinnosti, hlavne marketingové, a potom tréning na mäkkom jarnom snehu, ten mi celkom vyhovuje.

Liečebňa vo Vyšných Hágoch

Pytliaci najčastejšie lovia veľké šelmy. Aj chráneného medveďa hnedého

Pytliaci podľa odhadov zabijú na Slovensku ročne okolo sto medveďov. Sú prakticky nevypátrateľní a iba zlomok z ich počtu dostane trest.

Fotografie: Polícia SR

Zopakujme si – medveď hnedý je na Slovensku chráneným druhom živočícha európskeho významu, patrí medzi pôvodné druhy domácej fauny. Usmrcovať ho je trestným činom. Napriek tomu sa tak deje.

Dôvody môžu byť rôzne, no je medzi nimi i nenávisť, keďže naša najväčšia šelma si často hľadá potravu v blízkosti ľudských obydlí a vzbudzuje strach. Deje sa tak hlavne v oblastiach vysokého výskytu medveďov, teda v Nízkych či Vysokých Tatrách, Malej i Veľkej Fatre, ale aj v Kremnických vrchoch či v oblasti Poľana.

Inokedy môže byť impulzom pre pytliactvo chuť na dobrodružstvo či potreba adrenalínu. Iba pred pár dňami žilinskí policajti chytili českých pytliakov s usmrtenou medvedicou v kufri auta, o čom informovala Polícia SR na sociálnej sieti. Proti mužom bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov a pytliactvo. Mužom hrozí až päťročný trest za mrežami.

Medvedia polícia

„Odhaduje sa, že na Slovensku padne pytliakom za obeť asi stovka medveďov za rok,“ hovorí Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody SR. „Vieme to podľa toho, koľko preparátori dovezú foriem na medvede. Veď, načo by ich dovážali, keby ich nepotrebovali, však? Keďže u nás je strieľať medvede zakázané,“ doplnil.

Spomenul tiež, že ochranári nachádzajú v hore upytliačené medvede, alebo zvyšky z nich. Pri ich telách sa nájdu aj projektily. „Na dolapenie páchateľov to nestačí. Pytliaci prevažne strieľajú nelegálnymi zbraňami, ktoré nemajú v držbe. Často ide o rôzne upravené zbrane, niektoré dokonca aj z druhej svetovej vojny prispôsobené tak, aby sa ich majiteľ nedal dohľadať,“ skonštatoval J. Slašťan s tým, že ochrancovia prírody a enviropolícia sú pri odhaľovaní pytliactva logicky menej úspešní.  

Štátna ochrana prírody apeluje na efektívne stíhanie trestných činov spojených s pytliactvom. Na svojej stránke vyzýva verejnosť, aby nájdené podozrivé nálezy telesných pozostatkov živočíchov nahlásila na policajnú telefonickú linku 158. Dodajme, že spoločenská hodnota medveďa hnedého je päťtisíc eur, ak sa usmrtený jedinec nájde v chránenom území, spoločenská hodnota sa zvyšuje trojnásobne.

Ak sa pýtate na riešenie problémových medveďov, ktoré sú často príčinou pytliactva, tak v Štátnej ochrane prírody zdôrazňujú, že efekt donesie iba kombinácia odstránenia príčin zmeny správania sa medveďov spolu s identifikáciou a znížením počtu medveďov s už nenávratne zmeneným správaním. Ochranári tento trend zabezpečujú prostredníctvom troch zásahových tímov pre medveďa hnedého, ktoré sú na Slovensku zriadené pre oblasti juh, sever a západ.  

Medvedia polícia
Varga-foto-titulka

Richard Varga: Nízke Tatry sú mojím druhým domovom

Foto: Martin Krystýnek.

V zasnežených Tatrách sme strávili jeden krásny deň s triatlonistom Richardom Vargom. V rámci natáčania sme si našli čas aj na rozhovor. Dvojnásobný reprezentant Slovenska na olympijských hrách nám povedal, prečo sa rozhodol pre taký náročný šport ako je triatlon, ako sa pripravuje na preteky, ale prezradil nám aj niečo o svojom vzťahu k Tatrám, a na ktorých miestach sa cíti najlepšie.

Ste rodený Bratislavčan, aký je váš vzťah k horám?

Som síce Bratislavčan, ale počas detstva boli pre mňa druhým domovom Nízke Tatry. Sú odtiaľ moji starí rodičia, máme v Demänovej dom. Každé prázdniny či letné alebo zimné sme trávili hlavne tam, či na bicykli, lyžiach alebo na Liptovskej Mare. Takže k horám mám vďaka týmto zážitkom veľmi pozitívny vzťah.

Venujete sa triatlonu, čo sú tri športy v jednom, prináša vám trojitú radosť?

Myslím, že áno. Zvolil som si taký šport, ktorý obsahuje až tri druhy športových aktivít. Nevedel som si medzi nimi vybrať, a tak som si zvolil triatlon, kde sú zastúpené všetky. Myslím si, že každý športovec, ak má byť úspešný, musí mať to, čo robí rád. Inak by to ďaleko nedotiahol. Podľa mňa je to dôležité, pretože ak to človek robí len pre úspech, tak pri prvej alebo druhej prekážke zistí, že je to príliš náročné a skončí. Tento šport mám rád a vďaka tomu ho robím tak dlho.

Spomínate si ešte na moment, keď ste sa rozhodli, že sa budete triatlonu venovať profesionálne?

Áno, bolo to na mojich posledných majstrovstvách Slovenska v plávaní v roku 2009 v Trenčíne. Mal som vtedy úspechy, aj nejaké rekordy Slovenska v plávaní, ale mal som už aj skúsenosť s triatlonom a vedel som, že ho chcem robiť naplno. Napriek tomu, že plávanie mi išlo, triatlon mi prinášal možnosť viac cestovať po svete, robiť tri športy, ktoré mám rád, a tréning je oveľa zábavnejší. Plávanie môžem trénovať v mori alebo v jazere, na cyklistickom tréningu spoznávam krajinu, v ktorej práve som, a to isté platí aj o behu. Vďaka triatlonu spoznávam nové krajiny a kultúry.

O triatlonistoch sa viac ako o iných športovcoch hovorí, že vyznávajú fair play. Prečo je to podľa vás tak?

Myslím si, že je to tým, že jeden k druhému máme rešpekt. Je to asi aj preto, že triatlon je sám osebe dosť náročný, prekonávame pri ňom veľa prekážok, preto si vážime súperov, ktorí tiež prešli tvrdým tréningom, prípravou, prekonali sami seba. Už triatlonové preteky sú samy úspechom, tým pádom je tam to fair play akosi prirodzené. Je to rešpekt jedného voči druhému.

Čo je podľa vás najviac príťažlivé na trojkombinácii: plávanie, bicyklovanie a beh?

Triatlon vznikol tak, že traja kamaráti na Havaji sa rozprávali, ktorý šport je pre jeho vyznávačov najväčšou výzvou. Rozhodovali sa medzi plávaním, cyklistikou a behom, a tak ich dali dokopy. Potom zistili, že táto kombinácia je veľmi náročná, ale napriek tomu sa stala fenoménom. Myslím si, že práve preto sa jej ľudia venujú, snažia sa prekonať sami seba.

Počas kariéry ste zažili veľa úspechov, ale aj ťažších momentov. Sú také, na ktoré nedokážete zabudnúť?

Pre mňa bol taký najväčší moment, keď sme čakali prvé dieťa a podaril sa mi môj najväčší úspech, stal som sa majstrom Európy v šprint triatlone v Estónsku. Myslím si, že to nikto nečakal, ani ja sám. Vedel som, že na tom mám a naozaj dali sa dokopy všetky potrebné okolnosti. Počas rokov v triatlone sa mi viackrát veľa vecí pokazilo, aj keď som mal výbornú formu. Ale vtedy všetko klaplo ako malo a bola to naozaj krásna emócia. Pri cieli ma čakala moja žena aj brat, celá rodina. Je to pre mňa najsilnejší emotívny moment v kariére.

Ak by chceli mladí športovci začať s triatlonom, čo by ste im poradili?

V prvom rade začať. Človek je taký, že sa bojí urobiť prvý krok, pustiť sa do niečoho nového. Začať je prvá vec, druhou je nájsť si okolo seba dobrých ľudí, ktorí pomôžu, podporia a majú zo športu tiež radosť.

Vráťme sa späť do hôr. Pre mnohých športovcov je príprava v takomto prostredí súčasťou tréningu. Platí to aj pre vás?

Je to tak. Každú letnú prípravu využívame vysokohorské prostredie ako prostriedok na zlepšenie vytrvalostných schopností. Preto často chodievame do Vysokých Tatier na Štrbské pleso. Ako som už spomínal, keďže som vyrastal v Nízkych Tatrách, tak sa v tom prostredí cítim veľmi dobre, je mi blízke. Hory sú miestom, kde dokážem vypnúť. To ticho a pokoj, keď som niekde hore na Ďurkovej chate a som tam sám alebo len s pár ľuďmi. Keď vidím tie hory, naberiem silnú, veľmi pozitívnu energiu, z ktorej sa potom dá dlho čerpať.