Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť

Viete, aké je najobľúbenejšie miesto markizáckeho tandemu v Tatrách?

Spolupracujú spolu už osem rokov a vedia o sebe takmer všetko. Takmer každý deň ich kroky smerujú do Tatier. Ako ich vnímajú, ako sa vedia dopĺňať a čo všetko im Tatry dávajú? Prezradili v rozhovore moderátor Ján Tribula a jeho kameraman a fotograf Martin Krystýnek.

Ako ste sa dali dokopy?
Ján:
Martina som mal niekoľkokrát v reportáži ako respondenta – fotografa. Zakaždým som obdivoval jeho „skladnú“ techniku a invenčné videnie sveta, čo ho kvalifikovalo aj do úlohy kameramana. A kým som kedysi obdivoval jeho fototvorbu, o nejaký čas som postupne začal obdivovať aj jeho prácu s kamerou.
Martin: Je to tak. Janko poznal moju prácu a časom sme si sadli aj v teréne.

Čo máte na svojej práci najradšej?
Martin: Keď je všetko urobené a maže sa mi medzipamäť. Som pripravený na ďalšie témy, aktivity i zážitky.
Ján: Baví ma práca v strižni, tvorba príbehu a skĺbenie všetkého do jedného celku. Veľa ľudí uniká pred stresom do hôr.

Ako únavu, vyhorenie alebo stres riešite vy dvaja?
Ján: Práveže hory nám ponúkajú opozitum k spravodajskému stresu. Pracujeme na spojnici toho najlepšieho, čo si možno priať. Pozitívny človek spolu s tvorivou prácou a fyzickou aktivitou v krásnych horách. Podľa mňa – dream job.
Martin: Ja mám k tomu – fotenie. Stres alebo únavu kompenzujem kreativitou. A športujem, dobre to vyčistí hlavu.

Viete sa vzájomne podporiť v práci, ale aj mimo nej?
Martin: Tým, že sme denne spolu, vieme si niektoré veci povedať. Vzájomné poznanie a dôvera je v tom, čo robíme, dôležitá.
Ján: Maťo je pokojná povaha, ja viem viac stresovať. V takých dvojičkách, ako sme my, je vyrovnávanie toho balansu dôležité. Ale vieme byť voči sebe aj kritickí. Večer, kým reportáž pošleme do Bratislavy, zvyknem Maťa zavolať na projekciu. A keď vidím, že sa usmieva a povie, že zas perfektné tri minúty, tak to je zase pre mňa perfektná spätná väzba.

Hory sú aj zradné. Museli ste už zabojovať o bezpečie?
Martin: Zatiaľ sa nám to nestalo. No keď ide o extrémne trasy, máme so sebou horského vodcu, ktorý sa stará o naše bezpečie. Inak som pri nakrúcaní v úplnej pohode.
Ján: Veľakrát sú fujavice, zmení sa počasie. Ja som sprachopud, bojím sa búrky, a keď vidím, že sa blíži, prášim z Tatier čo najrýchlejšie. Ale zmoknutí do nitky sme boli veľakrát.

Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť. Autor fotografie: Martin Krystýnek.
Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť. Autor fotografie: Martin Krystýnek.

A naopak, vaša obľúbená vtipná príhoda z reportáží?
Martin: Vtipné veci sa nám stávajú často. Niečo vyplynie z rozhovoru, niečo zo situácie a niečo je iba tak medzi nami.
Ján: Raz sme boli na túre s mladým párom. Chalan bol darcom obličky pre priateľku, ktorej obidve obličky zlyhali. Nie každý to vie, ale zlyhané obličky lekári nechajú v tele, ony sa opuzdria, zostanú nefunkčné, ale pre telo by bola väčšia záťaž, keby sa vyberali. Dievča malo dobré tempo, aj Maťa predbehlo. A ja som si ho preto doberal. On na mňa pozrel a hovorí: „To sa jej dobre kráča s tromi obličkami.“

A podpichovačky? Fungujú medzi vami?
Martin: On si zo mňa robí žarty, že som stále hladný, a ja, že nevládze. Ak potrebujem niečo nasnímať, pýtam sa, prečo stojíme.
Ján: Maťo každého nášho respondenta na túre presviedča, že keď nebude vládať, nech sa to nebojí povedať, že on počká, a my ostatní, keď sa chceme naháňať v Tatrách, nech si ideme. Niet sa kam ponáhľať, im bude dobre aj v základnom tábore.

Kto z vás má lepšiu kondičku?
Martin: Janko. Ale iba čo sa týka lezenia. Keďže hrám hokej, čo je výbušný šport, mám lepšiu krátkodobú kondičku. Kráčam na kratších úsekoch určite rýchlejšie ako Janko.
Ján: Je to pravda. Ale zase Maťo sa vie motivovať, keď sa treba ponáhľať na obed. Cesty späť sú u nás vždy kratšie.

Sú chvíle, keď sa vám nechce obuť turistické topánky?
Martin: Každý deň, keď mám ísť do práce a na túru. Má to tak asi každý.
Ján: Nechce sa mi vstávať. Ale keď viem, že sa máme stretnúť s dobrou partiou, že nás čaká skvelý hosť a tím, rád sa premôžem. Naša robota je aj o pekných momentoch, je darom od Boha, že môžeme robiť, čo nás baví. A ešte aj v nádhernom prostredí.

Martin Krystýnek má na svojom konte už viac ako 470 medzinárodných fotografických ocenení. Foto: archív Martina Krystýneka.
Martin Krystýnek má na svojom konte už viac ako 470 medzinárodných fotografických ocenení. Foto: archív Martina Krystýneka.

Maťo, ty si skvelý fotograf. Máš veľa ocenení, fotíš ľudí, prírodu. Kedy sú Tatry pre teba najfotogenickejšie?
Martin: Radšej mám portréty. Na človeku sa vždy nájde niečo zaujímavé. Ale rád fotografujem aj krajinu, nedá sa povedať, že nie. No pravdou je, že fotka krajiny je takmer nepredajná. Preto sa sám od seba ani nevyberiem do hôr, aby som fotil kopce.

Máš obľúbený fotospot?
Martin: Mám, aj v Tatrách také sú. Vlastne všetko v tomto horstve sa dá dobre nasnímať. Som rád, keď ideme na Téryho chatu, alebo Zbojníčka je veľmi pekná, či Chata pri Zelenom plese… Nemyslím si, že chaty vznikali iba preto, že si niekto povedal, že tu budú stáť. Určite bol uchvátený prírodou okolo.

Janko, všetci ťa poznajú s mikrofónom v ruke, ale ty si známy aj tým, že si trénerom voltížneho jazdenia. Je náročné dať oboje dohromady?
Ján: Práca a kone sa v mojom prípade dopĺňajú. V stajni nikto nerieši, že som známa tvár, tam si to užívam, stíšim sa, vetrám si hlavu. Lebo v práci mám adrenalín. Takže to do seba zapasovalo ako ozubené koleso. Kone sú mojou vášňou od šiestich, venujem sa im štyri desiatky rokov a Markíza je mojou súčasťou vyše štvrťstoročia. Som bežcom na dlhú trať, uspokojujú ma veci, na ktorých výsledok treba čakať dlhšie. Potom si to o to viac vážime.

Hovorí sa, že novinárčina je poslanie, ale trénovať deti na koňoch je tiež poslaním. Ako to vnímaš?
Ján: Kone vnímam ako stretnutie s priateľmi. Konská duša je neuveriteľná, konské oko, ten pohľad, sú liečivé, pohyb koňa ešte viac. Rád sa za nimi ponáhľam. Aj za koňmi, aj do práce. Obidve vášne ma napĺňajú a robia ma šťastným.

Martin, máš fototografiu Tatier, na ktorú si obzvlášť hrdý?
Martin: Mám jednu, vznikla z vrtuľníka. Tatry ukazuje z vtáčej perspektívy, z pohľadu, ktorý nie je bežne prístupný. Keď sa človek na tú fotku pozrie, ani nevie povedať, odkiaľ to bolo fotené a či sú to vôbec Tatry.

Tatry máte doslova zlezené. Existuje miesto, kde ste ešte neboli?
Martin: Odhadujem, jedno percento mám zlezené. Hoci Tatry sú najmenšími veľhorami, potreboval by som sto životov, aby som si ich pozrel z každej strany.
Ján: A ja dvesto rokov. Je veľa miest, kde by som chcel ísť, resp. kde sa rád vraciam. Vysoká je pre mňa najkrajším štítom. Hovorí sa, že má jedinú chybu, nie je z nej vidieť Vysokú. Tam sú tie Tatry dookola a výhľady sú úžasné. Som veriaci človek, na štítoch mám pocit, že som bližšie k Bohu. Sadnem si bokom a rozjímam.

Autor titulnej fotografie: Martin Krystýnek.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek.

Exkluzívne s novým riaditeľom horských záchranárov: Pri zmenách rozhodnú dáta, nie pocity

Foto: archív Martina Matúška.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS) Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia, no horským záchranárom sa stal v roku 1996. Je lavínovým špecialistom a psovodom lavínového psa, zdravotným záchranárom, viacnásobným víťazom medzinárodných horských súťaží doma i v zahraničí, železným mužom Ozbrojených síl SR, známym skialpinistom a horským vodcom s osvedčením UIAGM. Hovoríme s ním o jeho plánoch na novej pracovnej pozícii.

S akými víziami ste nastúpili na svoj nový pracovný post?
Mojím cieľom je zlepšiť spoluprácu so všetkými zložkami integrovaného záchranného systému, a to aj mimo zásahových oblastí Horskej záchrannej služby, prehlbovať spoluprácu s vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou či správami národných parkov. Chcem pokračovať v materiálno-technickom vybavení oblastných stredísk, HZS by mala pokračovať v trende čerpania prostriedkov z európskych fondov. A najmä, plánujem obnoviť preventívnu a naštartovať edukačnú činnosť vo všetkých oblastiach záchrany.

Poďme nadviazať. Aké kroky už máte za sebou?
Rozbehli sme rozsiahle analýzy zamerané na zisťovanie stavu záchranárstva v porovnaní s minulosťou. Do leta by sme mali dostať výsledky, teda nielen pocity, ale aj dáta. A na ich základe budeme reorganizovať horskú záchrannú službu. Už teraz vieme, že sme v situácii, keď treba niektoré procesy urýchliť a zoptimalizovať.

Nie je to všetko, predpokladám…
Za tých niekoľko týždňov, čo som vo funkcii, som už nadviazal kontakty s takmer všetkými zložkami, s ktorými chcem spolupracovať, či už je to ochrana prírody, štátne inštitúcie, značkári, viaceré zväzové či klubové organizácie, ktoré pôsobia najmä vo Vysokých Tatrách. Nasledovať budú ostatné národné parky. Chcem nájsť prieniky vo vzájomnej spolupráci tak, aby sme našli riešenie napríklad aj pre optimálne uzávery chodníkov, a to nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj bezpečnosti návštevníkov.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Na čo z toho sa najviac tešíte a z čoho máte už teraz vrásky?
Vrásky mi pribúdajú najmä z množstva administratívnych povinností, ktoré mám na pracovnom stole, a ktoré treba v rozumných termínoch zvládnuť a zžiť sa s nimi. Administratíva, ktorú treba rešpektovať, zaberá mnohokrát viac času ako záchranársky výkon v teréne.

A čo radosť?
Momentálne mi robí najväčšiu radosť to, keď si stihnem ráno pred prácou alebo po nej zašportovať. No tú ozajstnú radosť budem mať až potom, keď sa mi podarí niektorý z mojich plánov aj zrealizovať. Na bilancovanie je teraz ešte skoro, až o pár mesiacov budem múdrejší. Budeme mať hotové analýzy a budeme vedieť, ako nastaviť nový systém práce a zaviesť ho do praxe. Zatiaľ ma teší najmä to, že tých plánov je dosť a že mám chuť ich aj realizovať.

Váš názor na nový návštevný poriadok Tatranského národného parku?
Vstúpil do platnosti iba nedávno a už sú voči nemu vážne výhrady. Ani z pohľadu turistu – pešieho, lyžiara, bežkára či skialpinistu, lezca, horolezca a iných návštevníkov nie je poriadok nastavený ideálne. No treba ho, lebo v horách si nemôžeme robiť všetko, čo chceme. Pravidlá musia byť, rovnako aj ich zmeny, ak sa ukáže, že prax potrebuje niečo inak, ako sú nastavené. Ani návštevný poriadok nemusí byť nemenný, potrebuje väčší súlad záujmov ochranárov a záujmov návštevníkov našich veľhôr.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Vo viacerých vystúpeniach zdôrazňujete potrebu výchovy a vzdelávania návštevníkov hôr. Aká je vaša predstava, aby sa prehĺbila?
Mám na mysli široký záber činností. Od prednášok, besied až po múzeá, od najmenších detí až po reálnu edukačnú, kontrolnú a represívnu činnosť v teréne. Ich praktickým výstupom môžu byť cykly prednášok určených verejnosti pri stretnutia alebo vo virtuálnom priestore, alebo hoci aj informačné tabule v teréne, ktoré by sa osadzovali v spolupráci s tými inštitúciami, ktoré majú v danej lokalite pôsobnosť. V tom, ako na to, sa nám treba vrátiť možno o štvrťstoročie dozadu a nadviazať na to pozitívne, čo sa už dosiahlo. Mám osobnú skúsenosť s takýmto pôsobením v Centre lavínovej prevencie. Treba tu viac spolupráce, napríklad aj medzi HZS a národnými parkami. No nielen to, na vyššiu úroveň je nevyhnutné nastaviť aj vzdelávanie v rámci jednotlivých zložiek integrovaného záchranného systému až po reálny výkon v našich zásahových lokalitách.

Máte nejaké rady z hľadiska prevencie úrazov voči návštevníkom hôr?
Ak sú už v horách, dávať rady je neskoro. To, ako sa majú správať voči prírode a sebe navzájom sa treba naučiť skôr. Musíme sa vrátiť späť k zdravému sedliackemu rozumu, pristupovať k prírode a športovaniu v nej s pokorou, pokojom a pripraviť sa na to, čo nás v horách môže stretnúť.

Čo konkrétne to znamená?
Túry si treba naplánovať, hľadať informácie tam, kde ich uverejňujú odborníci a nenechať sa učičíkať komentármi na sociálnych sieťach, že to či ono bola „brnkačka“ a že to dáte tiež. Nikdy neviete, či človek, ktorý takto zľahčene komentuje svoju túru, bol, či nebol kondične dobre alebo výborne zdatný, akú mal výbavu a akú podporu. Dnes je o trasách, výstupoch, výkonoch popísané veľa, ale zakaždým platí, že aktuálne počasie môže úplne zmeniť situáciu a aj najľahšia túra sa stane bojom o život. V horách dvojnásobne platí, že najďalej sa dá zájsť pomaly. Ak mám dať radu, tak treba sa púšťať iba do takého výkonu, ktorý sa dá zvládnuť a na ktorý máte sily a výbavu.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.
Bratia Žampovci začínali s lyžovaním v Tatrách.

Lyžovanie je rodinnou tradíciou Žampovcov

Foto: Martin Krystýnek.

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od predminulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. Bratia Žampovci.

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?
Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Nedávno som získal pilotný preukaz, doteraz na to nebol veľmi čas. Odmalička som o tom sníval. Sem-tam si idem zalietať ponad Tatry. Mamina si síce do lietadla so mnou ešte nesadla, ale je to krásny pocit, človek si vyčistí hlavu.
Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale možno aj preto, že mám parašutistický kurz.
Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách, alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam sa dá dosiahnuť veľká rýchlosť, a je to veľmi podobné tomu, čo zažívam na lyžiach.

Všetci traja ste sa upísali jednej disciplíne. Panuje medzi vami veľká rivalita?
Adam: Áno, občas je to medzi nami dosť divoké. Nie občas, ale často. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten moment, ktorý potrebujem, aby som do toho dal všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Lyžiarska história vašej rodiny siaha hlboko do minulosti. Nemýlime sa, však?
Andreas: Je to pravda, sme štvrtá generácia, ktorá lyžuje. Začal to náš pradedko, potom dedko aj s babkou a takisto aj náš otec a teraz sme s lyžami spojení Adam, ja a Teo.
Adam: Z rozprávania našich viem, že môj pradedo robil lanovkára na Lomnický štít, na Skalnaté pleso, bol aj výpravca, a popri tom reprezentoval Slovensko aj Československo ako jeden z prvých. Máme po ňom krásne trofeje. Dedko bol Čech, za babkou prišiel do Vysokých Tatier. Babka sa narodila na medzistanici Štart v Tatranskej Lomnici. Do školy chodila na lyžiach a domov lanovkou, nie autobusom. U nás doma bolo lyžovanie vždy prioritné.
Teo: Keď som mal dva roky, bratia ma dotiahli na lyže na Jakubkovej lúke v Starom Smokovci. Vraj už som dosť starý, aby som lyžoval.
Andreas: Samozrejme, že sme ho spustili rovno dole. Držal sa. Takže sme to my, kto ho naučil lyžovať. A nás dvoch zase motivovali rodičia. Nikdy to nebolo o tom, že musíte pretekať. Otec sa nás opýtal, či chceme ísť do lyžiarskeho klubu. Ja som mal deväť a Adam dvanásť. Tak nás to chytilo, že najväčším trestom pre nás bolo, keď sme nemohli ísť na tréning alebo von.

Andreas, Teo a Adam Žampovci vo Vysokých Tatrách.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Aké ste mali detstvo v Tatrách?
Andreas: Krásne. Keď nasnežilo, vždy sme leteli von, sánkovali sme sa a lyžovali. V lete to bol futbal, plno naháňačiek, schovávačiek, bicyklovania. Šport u nás patril k dennej rutine. Ale keď sme mali na výber, čo robiť profesionálne, tak zjazdové lyžovanie vyhralo. Jasný výber nadväzujúci na rodinnú tradíciu.
Adam: Teraz, po trinástich rokoch vo Svetovom pohári vidím, čo všetko pre nás rodičia robili. Mamina nás vozila na tréningy, jeden v škole, druhý už na svahu alebo naopak, a keď sa narodil Teo, tak počas pretekov nás čakala v cieli s Teom v kočíku. Do toho nám pomáhala babka s dedkom, celá rodina sa obetovala, aby sme mohli ten sveťák jazdiť. Veľký rešpekt.

Existuje vo svete podobná trojica športovcov, ako ste vy?
Teo: V lyžovaní ani nie, ale v hokeji tu boli bratia Šťastní, ktorí hrali za jeden tím a v jednej formácii.
Andreas: Nejaké dvojice určite existujú, ale trojica je už výnimočná. Fungujeme ako tím a vieme sa vždy podporiť.
Adam: Ja som bol vo sveťáku za nás prvý a som rád, že sa doň prepracoval aj Andy a Teo. Práve on nám doniesol do tímu tú svoju mládežnícku dravosť, na tréningoch nás motivuje, posúva, robíme stávky. Je to podobne, ako keď v zahraničí príde do tímu niekto mladý a podporí ho. My sa nemusíme hľadať, sme bratia. A chémia v tíme lepšie funguje.
Andreas: Musím povedať, že to takto super funguje. Páči sa nám, že Teo niekedy príde a prvá veta, ktorú povie je, že sa to nedá. A my, že áno. A zrazu to ideme dať.

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?
Adam: Určite. Pred sezónou alebo počas nej si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem, dám si ďalšie, lebo tiež viem, že ma k nim bratia postrčia. Robím to, čo ma baví, a dôležitá je u mňa už samotná cesta k výsledkom. Veľakrát som zranený ležal v nemocnici a vtedy som si uvedomil, aké je lyžovanie krásne.
Andreas: Všetci traja chceme ísť na kopec a podať výkon. A potom ísť ďalej a zlepšiť to. Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.
Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, a ty nás chceš predbehnúť?
Teo: Samozrejme. Rivalita je to, čo potrebujeme. Je to obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti.

Čo pre vás teraz, keď ste dospelí, znamenajú Tatry?
Adam: Je to môj domov. Keď precestujete celý svet, uvedomíte si, ako vám chýbajú.
Andreas: Najkrajšie miesto na Slovensku. Čo môže byť krajšie, ako vyrastať v národnom parku?
Teo: Najkrajšie hory na svete. Moja srdcovka je Zelené pleso a Belianske Tatry. Ticho, pohoda.
Andreas: Chaty sú nádherné, jedlo, kamaráti, pohoda v nich. A keď sa ráno zobudíte, ste sám s prírodou.
Adam: Mne sa najviac páči, keď ideme na Zbojnícku chatu a klasickou cestou to prejdeme cez Pyšné sedlo na Téryho chatu. Zobral som tam už aj pár kamarátov. Boli uveličení.
Andreas: Najsmutnejšie nám bolo, keď v roku 2004 spadli všetky stromy. Dnes sa tešíme, že rastú nové a les možno bude ešte krajší.

Trénujete aj v Tatrách?
Teo: Kondičné tréningy máme v Tatrách – v Starom Smokovci, vo Veľkej Lomnici či na mostíkoch na Štrbskom Plese.
Andreas: Tatry sú ihrisko v prírode, bicyklom na Sliezsky dom či na Hrebienok – to je malina.
Adam: Celé Slovensko chodí do Tatier športovať a relaxovať a my ich máme pod nosom. Super! Aj vtedy, keď potrebujeme zresetovať hlavu.
Andreas: A motivovať aj deti. Pre mnohé sme vzorom. Preto organizujeme Žampa cup. Nie pre medaily, ale preto, aby mali deti zážitok a získalo ich to pre šport. Prekvapilo nás, aký bol o preteky záujem po kovidovej pauze.

Miki Knižka - vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate

Miki Knižka: Svet je pekný – Tatry sú však krajšie

Foto: Martin Krystýnek, archív Mikiho Knižku.

Vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate. Jeho druhým domovom je Kanada, v ktorej žil jedenásť rokov. Vo svete je veľa miest, ktoré pokladá za krásne, no Tatry sú aj pre neho jedinečné. Miki Knižka.

Ste chatárom na Zbojníckej chate, ktorá je otvorená celoročne. Čo treba urobiť, aby aj v zime bola útulná?
Zima je vo Vysokých Tatrách veľmi dlhá, okrem bežných vecí ju treba zásobiť aj palivom. My kúrime peletami, a tak na chatu treba previezť dostatok peliet, čo zabezpečujú vrtuľníky. Máme povolené lietať dvakrát do roka.

Robíte si aj zásoby potravín?
Nie, potraviny a bežné veci nám denne vynášajú nosiči. Nosí sa aj v zime, no keďže v zime je výrazne menej turistov, menej je aj vynášok. Máme podobnú ponuku jedál ako na ostatných vysokohorských chatách, dávame prednosť lokálnym výrobcom, na chatu vynášame vždy čerstvé potraviny.

V zime je však prístup na chatu komplikovanejší. Nad pásmom lesa sú miesta so záľahou snehu, kde sa bez lyží či snežníc nedá pohnúť. Ako to nosiči zvládajú?
V takomto počasí, keď extrémne fúka a sneží alebo sú vyhlásené lavínové výstrahy, dáme nosičom vedieť, aby nechodili. Alebo aby si vzali lyže. O pár dní sa spravidla donáška obnoví. O nič nejde, vtedy sa ani turisti k nám nedostanú. Aj tí, čo majú zarezervovaný nocľah, volajú, žeby radi prišli, ale nedá sa.

Takže chata ostáva aj prázdna?
To sa v zime stáva často, že nikto k nám nevyjde aj niekoľko dní po sebe.

Čo sa v nej vtedy deje?
To, čo sa nestihne v lete. Opravujeme vybavenie, ošetrujeme drevené časti interiéru, maľujeme… Ale najmä – odhadzujeme sneh. Ak by sme to nerobili, chatu zafúka. Aj keď chceme ísť von na toaletu, treba, aby sme si urobili cestičku.

Aj vy ešte robíte vynášku? Hovorí sa o vás, že ste jedným z najlepších tatranských nosičov.
Od chlapca som vysokohorských nosičov obdivoval a keď som mal sedemnásť, stal som sa jedným z nich. Áno, je pravda, že kedysi bolo nosenie pre mňa všetkým, no časom som sa začal orientovať aj na horolezectvo, skialpinizmus a horské vodcovstvo a nosičstvo ustúpilo do úzadia. Mal som však komplikovaný úraz členka a lekári mi povedali, že druhý pokus o reparát už nebude. Skúšam čosi vyniesť aj teraz, tak zo zvyku, ale už si nenaložím toľko ako za starých čias.

Našla si Zbojnícka chata vás alebo vy ste si našli Zbojnícku chatu?
Bol to zhluk okolností. Pred tromi rokmi som si podal žiadosť na Chatu pod Rysmi. Počul som, že tamojší chatár Viktor Beránek chce skončiť. Išiel som za ním, či to mám urobiť, lebo nikdy by som nešiel proti nemu. Vážim si ho ako človeka i pre všetko, čo urobil pre vysokohorské chaty. Povzbudil ma, že si ma vie predstaviť ako chatára, ktorý ho nahradí, ale zároveň mi povedal, že ešte nie je rozhodnutý, či skončí. Tak som podal súbežne aj žiadosť o miesto chatára Zbojníckej chaty.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Dnes vieme, že na realitu sa premenila tá druhá…
Bol som na pohovoroch, ktoré organizovali Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES, a oznámili mi, že sa zo mňa stal chatár na Zbojníčke, za čo som im neskutočne vďačný.

Chatu ste však poznali?
Veľmi dobre. Za bývalého chatára Eduarda Záhora – Gazdu som na ňu vynášal a keď chata vyhorela a stavala sa nanovo, pomáhali sme tam viacerí nosiči. Najskôr sme vyniesli hore, čo bolo treba, potom sme ostali pomáhať. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že v nej budem chatárom.

Aký máte tím?
Veľmi dobrý. Máme chlapský kolektív, lebo okolo chaty je stále prevaha fyzickej práce. Na leto berieme brigádničky. V chate je viac turistov, dievčatá robia v kuchyni, pri obsluhe, upratujú. Aj pre tento mix je naša chata obľúbená.

Už sme spomenuli, že je vám blízke horské vodcovstvo. Ste držiteľom certifikátu UIAGM, čo je najvyšší punc kvality, aký môže horský vodca získať. Ako sa dá zladiť tento váš záujem s pozíciou chatára?
Horského vodcu robím ostatných dvanásť rokov a bol to môj sen, na ktorý sa mi podarilo siahnuť. Začal som s ním už v Kanade, kde som istý čas žil. V mojej situácii sa nedá robiť počas celého roka, lebo chata ma najmä v lete potrebuje celého, je to práca na plný úväzok. Snažím sa nevypadnúť z toho a sprevádzam turistov sem-tam v lete, a hlavne v medziobdobí, ako jeseň či jar, sprevádzam klientov aj do zahraničia.

Kam ich najčastejšie sprevádzate?
Určite do Kanady, kde som jedenásť rokov žil a mám tam kontakty, ale aj do Japonska či Nórska. To hovorím o zimných športových aktivitách, ako je skialpinizmus, freeride či heliskiing. Kanada je určite moja topka, ale aj Japonsko je vynikajúca destinácia, najmä čo sa týka kvality snehu, ale aj zážitkov, pretože v tej krajine je všetko inak ako u nás a človek to zbadá ihneď, ako vystúpi z lietadla. Na leto odporúčam náročnejším turistom Peru alebo Bolíviu.

Ako v Kanade, ktorú poznáte veľmi dobre, funguje systém horských chát?
Vo väčšine prípadov ide o chaty bez personálu a služieb pre turistov, zaplatíte si ubytovanie, dostanete kód, ktorý vám otvorí dvere, a ostatné je na vás. Musíte sa o seba postarať, pripraviť si vlastné jedlo a podobne. A potom sú tu komerčné chaty so servisom, podobné ako u nás, ale turisti tam chodia nie na jedno prenocovanie, ale na viac dní, často ich tam privezú vrtuľníky a oni za ten čas robia túry do okolia. Je to prosto iná krajina, ale mne sa páči.

Ale Tatry máte rád, však?
Isteže, veď preto som sa vrátil. V Kanade som mal zabehnutý život a na mojom mieste by sa 90 percent ľudí už na Slovensko nevrátilo. Mal som firmu na výškové práce, zarábal som slušné peniaze, aké už mať asi nebudem. No stále ma to ťahalo domov. Hovoril som si, že svet je pekný, ale Tatry sú ešte krajšie. Mnohí majú peknú prírodu, krásne hory na rozsiahlom území a my to máme v Tatrách všetko pekne pohromade na jednom mieste. Snažím sa ich medzi klientmi propagovať. Mnohí ani netušia, že existujú.

Ak by ste mali niekoľkými vetami pozvať ľudí na Zbojnícku chatu, ktoré by to boli?
Naša chata leží v nádhernom prostredí Veľkej Studenej doliny, dostanú sa k nám ľudia po viacerých značkovaných chodníkoch, napríklad aj od Hrebienka. Alebo zdatnejší turisti po prechode Bielovodskou či Javorovou dolinou, alebo zo severu od Sliezskeho domu cez Poľský hrebeň a Prielom. V susedstve má niekoľko plies a keďže je orientovaná východ-západ a pred sebou má Slavkovský štít, cez ktorý nevidno svetlo do doliny a Popradu, je to miesto takmer bez svetelného smogu. Hovorí sa, že jedno z najkrajších miest na Slovensku na pozorovanie nočnej oblohy.

Ján Volko v Nízkych Tatrách

Najrýchlejší Slovák zdolal aj Gerlach

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér Ján Volko vysokohorské prostredie doslova miluje a každý rok chodí na začiatku sezóny do Tatier na sústredenie. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé s výnimkou štítov, kam treba ísť s horským vodcom. Strávili sme s ním príjemný deň na Štrbskom Plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami niečo nezvyčajné?
Zaiste, najväčší míľnik, ktorý som dosiahol. Vyšiel som na Gerlachovský štít a bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal vtedy aj trošku strach a obavy, bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád, že som mal tú možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, no ja mám dobrý vzťah k horám všeobecne. Do Vysokých Tatier chodíme každoročne na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie. Robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé, teda okrem vrcholov, na ktoré treba sprievod horského vodcu. Výstup na Gerlach je jedným z mojich splnených cieľov.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Vraj vás rodičia v detstve viedli aj k lyžovaniu?
Nielen k lyžovaniu, ale aj k iným športom spojeným s horami. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala. A oveľa menej toho, čo vzala.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Pre mňa to znamená úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári. Jednoducho, idem do kina s kamarátmi, prečítam si knihu, som s rodinou, ale občas sa povŕtam aj v garáži v autách. To je koníček, ktorý máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, iba to spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport, môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, ako by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Dôležité tiež je, aby si šport užívali, tešili sa z každého dňa, keď ho môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a treba to prežiť a dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel.

Barabas 1

Barabášov film zaujal horských vodcov z Álp

Foto: archív Pavla Barabáša.

Filmár, režisér, scenárista a cestovateľ Pavol Barabáš je vo Vysokých Tatrách doma. Formovali ho ako nosiča i horolezca a neskôr ich zachytil v množstve oceňovaných filmov. Spomeňme Slobodu pod nákladom, Žiť pre vášeň, Vysoké Tatry – divočina zamrznutá v čase, Vábenie výšok, Stopy na hrebeni či šesťdielny seriál Príbehy tatranských štítov, alebo nedávny Horský vodca. Aj o ňom je náš rozhovor.

Čo vás motivovalo spracovať vo filme tému horského vodcovstva?
Výnimočnosť tejto témy. Tatry si v tomto roku pripomenuli 150 rokov organizovaného vodcovstva v našich veľhorách a to bola príležitosť urobiť o tomto povolaní a ľuďoch, ktorí sú nositeľmi tohto odkazu, film.

Materiál na film vznikal niekoľko rokov. Bolo niečo, čo vás vo finále aj vytrápilo?
Pre mňa sú paradoxne jednoduchšie filmy, ktoré robím z nejakého iného prostredia – o prírodných ľuďoch, z pralesov, zo zlaňovania najvyšších vodopádov či iných hôr… Ťažšie sú tie z domáceho prostredia. Na Vysoké Tatry sme všetci odborníci, tam si nemôžem dovoliť nejakú nepresnosť. Ale všetkými filmami, ktoré robím, chcem povedať, čo krásne máme na našej planéte, čo je vzácne v Tatrách, ako sa máme k Zemi i našim veľhorám správať, akú hodnotu pre nás predstavujú.

Takže, akým odkazom pre Slovensko a Slovákov je film Horský vodca?
Prešiel som všetky najvyššie pohoria sveta. A myslím si, že hoci Tatry sú malé, vyžarujú niečo svojské, iné. Pýtal som sa na to aj iných ľudí, ktorí sú s nimi spätí – vodcov, horolezcov, či to bol Ferko Kele, alebo Ivan Gálfy, povedali mi, že je to tak. Tatry sú horami, do ktorých sa veľmi radi vracali. Platí to aj o mne. Keď prídem domov z expedícií, moje prvé kroky vedú do Vysokých Tatier, lebo na mňa dýchajú niečím neuchopiteľným. Našťastie to nevieme ani presne pomenovať, iba niektorí cítime, že je to taký drahokam na našej planéte.

Horský vodca je film o profesii, podobnej ste sa už venovali v prípade tatranských nosičov. Čím bola pre vás téma vodcov nová, iná?
Mojím zámerom bolo predstaviť horských vodcov inak, ako to bolo u nosičov, ktorí vnímajú svet Tatier z doliny. No pohľad horských vodcov vo Vysokých Tatrách je pohľadom orla z hrebeňov a výšok. Je to sen mnohých ľudí. Horskí vodcovia sú tí, ktorí im môžu ukázať tú krásu, veľkoleposť, tie steny, vrcholy, hrebene. Poznám všetkých horských vodcov vo Vysokých Tatrách a som presvedčený o tom, že túto robotu môže robiť iba dobrý človek.

Z filmu divák vycíti, že profesiu horských vodcov vnímate nielen ako veľmi krásnu, prínosnú, nezastupiteľnú, ale aj náročnú…
Je to tak. Táto téma vo mne žila už veľmi dlho. A bolo to tak aj preto, že som sa nevedel dostať horským vodcom pod kožu. Horský vodca musí byť už od základu svojej profesie sebavedomým človekom, s potrebnou autoritou, ktorý nemôže na sebe nechať badať neistotu. Musí vyžarovať silu, rozhodnosť, musí vedieť, kadiaľ vedie cesta, či sa tadiaľ dá zlaniť alebo prejsť, aké počasie môže nastať a ako sa s ním vyrovnať. A dostať sa pod kožu takýmto ľuďom, aby povedali aj niečo o sebe, s čím možno zápasia počas túry, to si vyžadovalo vybudovať veľkú dôveru. Museli mi jednoducho veriť, že nezneužijem to, čo mi povedali.

Zmenilo filmovanie a vaše túry s nimi po hrebeňoch a končiaroch Vysokých Tatier váš pohľad na nich?
Asi je to ešte väčší rešpekt pred týmto remeslom. Stále sa nad tým zamýšľam, kde berú každý deň tú energiu, ktorú musia odovzdať ľuďom.

Horskí vodcovia sú súčasťou každého pohoria, sú tatranskí odlišní od tých v zahraničí?
Minulý rok v novembri bolo v Starom Smokovci valné zhromaždenie medzinárodnej organizácie horských vodcov z celého sveta. Premietli sme im Horského vodcu v angličtine a všimol som si, že niektorým z nich sa tlačili slzy do očí. Vraj je to prvý film, ktorý ukazuje aj odvrátenú tvár tejto profesie a že ju ukazuje ľudsky a pravdivo. Pre mňa to bolo najväčšie vyznamenanie, že aj horskí vodcovia z iných krajín ho ohodnotili tak veľmi vysoko. A zároveň prácu našich horských vodcov a boli prekvapení, že aj na tomto malom území, akým Slovensko je, existuje také pohorie, ako sú Vysoké Tatry.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Mnohí ľudia žijú s predstavou, že profesia horského vodcu je viac-menej o romantike. Ako veľmi sa mýlia?
S horskými vodcami som bol všade a strávil som s nimi na tatranských túrach veľa času. Viem, že je to povolanie, v ktorom sa skrýva veľa driny, zodpovednosti a psychickej záťaže. Veď vstávať ráno o štvrtej, pol piatej, aby o šiestej zobrali klientov trebárs na Gerlach, vybrať pre nich trasu, ktorú zvládnu, sprostredkovať im zážitok, za ktorým prišli do hôr, zodpovedať za ich bezpečnosť a za to, aby sa v poriadku dostali z hrebeňov či štítov, a potom zregenerovať, pripraviť sa na ďalší výstup na druhý deň, ktorý je tiež náročný, to si žiada naozaj veľa odhodlania a sebazaprenia, ale i lásky k horám. Romantiky je tam menej.

Má táto profesia budúcnosť?
Keď prežila 150 rokov, tak si myslím, že prežije aj ďalšieho pol druha storočia. Je to tradičné remeslo v našej krajine a myslím, že takým aj ostane. Lebo aj dnešný človek potrebuje trošku nasmerovať svoju pozornosť tam, kde by mala byť – do horskej kultúry.

Tatry sú dokumentaristami hodne využívané. Dá sa v téme našich veľhôr nájsť ešte ďalšia inšpirácia pre vás?
Tých tém je stále dosť. Ale ak chcete, aby som vám povedal niečo konkrétne, tak vás sklamem. Teraz si potrebujem od Tatier oddýchnuť.

Máte ešte niekde odložený filmársky sen?
Za každým týmto snom je veľmi veľa filmárskej roboty. Tie sny nie sú zadarmo, naozaj si ich musíte odpracovať.

Vy ste si zo sveta priniesli viac ako 400 ocenení. Aký je recept na dobrý dokument?
Dobrý dokument – to je naozaj robota, veľmi náročná robota. Sú to týždne a mesiace, keď sa snažíte z nakrúteného materiálu postrihať film. Treba milovať túto prácu, nie je jednoduchá. Kedysi dávno som už aj rozmýšľal, či ju nezmením, ale keď som si ju analyzoval, uvedomil som si, že robím najkrajšiu prácu, ktorá na svete existuje. A odvtedy to mám v sebe vysporiadané.

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Jasná je pre Petru domov

Foto: Martin Krystýnek.

Taška v kúte po návrate zo školy a potom svah na sídlisku. Takto sa začala kariéra našej najúspešnejšej slalomárky Petry Vlhovej. Až keď bola v žiackej kategórii, rodičia si všimli, že je lepšia ako jej rovesníčky. No ešte stále o veľkom lyžovaní neuvažovali. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. Prvé signály na zmenu prichádzali z medzinárodných žiackych pretekov a z prvých stupňov víťazov. Zrodila sa pretekárka.

Lyžovanie jej bolo predurčené. Keď prišla zo školy, hodila tašku do kúta a poďho na sídlisko. V Liptovskom Mikuláši na Podbrezinách mala svah hneď za domom. Cez víkend zase Petra Vlhová chodila s bratom Borisom do Jasnej. Ich rodičia tam na Záhradkách prevádzkovali bufet.„Kým rodičia pracovali, s bratom sme boli stále na kopci a lyžovali,“ spomína na svoje začiatky Vlhová.
„Boli samostatná jednotka. Zalyžovali si, potom si dali hotdog a pokračovali. Nikto neriešil vážne lyžovanie. Brali to ako zábavu a formu hry,“ približuje Vlhovej otec Igor.

Z postele ich vyhnal chlieb vo vajci
Prvé lyžiarske oblúky začala jeho dcéra kresliť pod dohľadom brata Borisa staršieho o štyri roky. Mala tri, keď jej rodičia kúpili prvé „papučkové“ lyže. Kým sa spustila na snehu, skúšala si ich v obývačke na koberci. Postupne nabrala odvahu a popri Borisovi začala jazdiť aj na svahu. Nemala žiadneho inštruktora. Stačil jej starší brat, po ktorom všetko opakovala. Lyžovanie ich bavilo. Chodili do hlbokého snehu, stavali si skoky, vymýšľali prekážky. Ešte nemala ani päť rokov, keď ju rodičia prihlásili do klubu, kam chodil aj Boris. „V začiatkoch som neuvažoval, že by mohla športovať vrcholovo. Chodila na lyžiarsky krúžok, ktorý mala popri škole. Až neskôr sa to pozvoľne začalo rozbiehať,“ naznačil Vlha. Preteky boli vždy v okolí. Martinské hole, Kubínska hoľa, Donovaly či Brezno. To bola výhoda. Tak či tak museli vstávať ráno aj o piatej. „Niekedy ich nebolo jednoduché vyhnať z postele, tak som im musel každé ráno vypražiť chlieb vo vajci. Boli od neho závislí,“ dodáva.

Byť superhviezdou na Slovensku nič neznamená
V zime sa naháňala na lyžiach a v lete hľadala útočisko v chalupe pri Liptovskej Mare. S bratom a dvoma kamarátmi tam mali svoj vlastný svet. Na stromoch si stavali bunkre, jazdili na štvorkolke či skákali do vody na Liptovskej Mare. „Som šťastná za svoje detstvo. Boli sme stále v pohybe. Teraz majú deti telefóny, tablety, ale my sme tieto veci neriešili,“ vraví Vlhová. Už v žiackej kategórii rodičia vnímali, že ich dcéra je ďalej ako jej rovesníčky. Stále však neuvažovali o veľkom lyžovaní. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. „Vedeli sme, že byť superhviezdou na Slovensku ešte nič neznamená. Skutočné zrkadlo nám nastavia až medzinárodné súťaže,“ poznamenal Vlhovej otec. Postupne prichádzali ďalšie signály. Na medzinárodných žiackych pretekoch sa Vlhová začala dostávať na stupne víťazov. Niektoré aj vyhrala.

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovaná sánka
Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru mohlo zabrzdiť nepríjemné zranenie. Stalo sa v Jasnej. Počas tréningu sa mladučká Petra zrazila na svahu so starším pánom. Mala otras mozgu, zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovanú sánku. „Bola to moja najvážnejšia nehoda na lyžiach. Zachránila ma prilba. Na kopci ju majte, prosím, vždy na hlave,“ odporúča Vlhová. Mala desať či jedenásť rokov. Rodičia mali o ňu vtedy najväčší strach v živote. „To bol horor, vtedy som si povedal, že končíme. Bolo to dosť vážne. Keď vidíte dieťa na áre s drôtmi, neubránil som sa slzám,“ spomína Vlha. Možno iné deti či dospelí by sa po takomto zážitku už nikdy nepostavili na lyže. Vlhová je z iného cesta. Ukázala svoju nepoddajnosť i lásku k lyžovaniu. „Veľa si z nehody nepamätám. Viem len, že som chcela ďalej lyžovať. Hoci som mala zdrôtovanú sánku, prosila som rodičov, aby ma pustili na preteky,“ načrtla.

Oci, musím začať poriadne trénovať
V Jasnej prežila aj ďalšie nezabudnuteľné momenty. Už v pätnástich tam štartovala v Európskom pohári. V osemnástich získala v stredisku v Nízkych Tatrách titul juniorskej majsterky sveta v slalome. Po prvom kole slalomu bola tretia. Už vtedy sa musela vyrovnávať s tlakom. „Po prvom kole som od každého počula len medaila, medaila, víťazstvo, víťazstvo. Na psychiku to veľmi dobré nebolo, ale zvládla som to,“ priznala Vlhová. „Už keď bola druhý rok juniorka, povedali sme si, že to asi má význam. Prišla vtedy za mnou a hovorí: „Oci, musím už začať poriadne trénovať,“ spomína Igor Vlha. V roku 2016 si v Jasnej prvýkrát vyskúšala preteky Svetového pohára. Bolo to v prelomovej sezóne, v ktorej vo švédskom Aare prvýkrát v kariére vyhrala slalom na takejto úrovni. V Jasnej bola po prvom kole slalomu na výbornom treťom mieste. V druhej jazde sa nevyhla menším chybám a napokon skončila deviata.

V Jasnej si vytvorila vlastnú bublinu
Keď sa do svojho domovského stánku vrátila v Európskom pohári v roku 2019 ako čerstvá majsterka sveta v obrovskom slalome z Aare, zažila nevídané šialenstvo. Ľudia boli ako v tranze. Každý jej pohyb sledovali tisícky fanúšikov. Túžili sa s ňou odfotografovať alebo sa jej dotknúť. Dokonca si chceli kupovať vstupenky, hoci na podujatie sa dalo dostať zdarma. „Ešte som ani neodštartovala z búdky a už kričali. Potom kričali ešte viac. Bol to veľký ošiaľ,“ opisuje Vlhová.
Počas Svetového pohára v roku 2021 bola atmosféra pokojnejšia pre opatrenia súvisiace s COVID-19. „Doma je doma. Vyrastala som tu odmalička a chcela v Jasnej zvíťaziť. Bohužiaľ, sa to nepodarilo. Taký je šport,“ povedala po treťom mieste v slalome. Na druhý deň zvíťazila v obrovskom slalome, čím urobila dôležitý krok k zisku veľkého glóbusu za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. „Úplne som sa uvoľnila a vytvorila si cez víkend vlastnú bublinu, v ktorej som sa sústredila sama na seba a neriešila vonkajší svet,“ doplnila.

Vystúpila až na Gerlachovský štít
Hoci počas roka slovenská lyžiarka cestuje po celom svete, domov sa vracia vždy s veľkou radosťou. V rámci prípravy si viackrát odskočila do Vysokých Tatier, kde pod dohľadom svojho kondičného trénera Šimona Klimčíka trénovala v skalnatom teréne s vysokohorskými plesami a s krásnou prírodou. Raz spolu s kamarátmi a priateľom Michalom vystúpili na najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít, ktorý meria 2 655 metrov. „Najlepší výstup, najlepšia partička a skoro najlepšie počasie,“ napísala Vlhová na svojej sociálnej sieti. Na Liptove si rada oddýchne aj preto, že sú na ňu ľudia zvyknutí a napriek veľkej popularite si môže vychutnávať aj svoj bežný život. Stávajú sa jej aj vtipné momenty, keď ide po meste. „Pozri, Peťa,“ vykríknu, potom sa akoby spamätajú a povedia: „Dobrý deň, Petra.“ Je milé sledovať ich reakcie. Najčastejšie chcú fotku alebo sa porozprávať,“ prezrádza Vlhová.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Záber z filmu Šťastný nový rok

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.

Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.

Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.

Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.

Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.

Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.

Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.

Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.

Autor fotografie: Šťastný nový rok
Autor fotografie: Šťastný nový rok

Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.

Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.

Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok

Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.

Ján Volko na Štrbskom plese

Ján Volko: Po štarte nevnímam súperov, idem sám za seba

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.

Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.

Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.

K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.

Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.

Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.

Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.