Na Kôprovskom štíte. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.

Krásna turistka Ľubka sa fotí na tatranských štítoch v krojoch

Ísť na vysokohorskú túru v kroji je pre Ľuboslavu Cicoňovú zážitkom, ktorý ju napĺňa a podľa nej zapadá do tohto prostredia. Fotografie zo zdolaných štítov svedčia o tom, že nejde o jednorazovú záležitosť, prešla už asi všetky dostupné vysokotatranské vrchy. Začiatkom septembra sa jej podarilo vystúpiť aj na Gerlach. V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo chodí po kopcoch v kroji, v čom je to iné ako turistické oblečenie, pripájame aj báseň, ktorú napísala počas výstupu na náš najvyšší štít.

Čo vás inšpirovalo k turistike v kroji a foteniu na štítoch? 
Neholdujem turistike dlho, len tretí rok, a minulý rok som si prvýkrát prešla všetky dostupné tatranské štíty. Som podporovateľka ženskejšieho oblečenia na ženách, takmer celoročne nosím šaty a sukne v práci aj doma, tak prečo nie aj na turistike. Fotenie prírody a hôr ma vždy veľmi napĺňalo, strávim hodiny triedením a úpravou fotiek z turistiky, takže sa mi to tak nejako v hlave pospájalo dokopy.

Prečo práve v kroji? 
Milujem folklór, naše slovenské tradície. Prirodzene mi skrsla myšlienka, že by som si mohla vyjsť na všetky dostupné štíty vo Vysokých Tatrách v ženskom odeve s folklórnymi prvkami, pretože mi celkovo chýba viac ženskosti v horách. Je to pekné aj na pohľad a mnoho ľudí ma zastavuje po ceste s pochvalou, ako to do tohto prostredia zapadá a ladí. 

Tancovali ste v súbore? 
Nie nikdy, aj keď som o tom vždy snívala, pri počúvaní našich ľudoviek mi vrie krv v žilách. No popri troch deťoch mi to nevychádzalo.

Na vrchole najvyššieho slovenského štítu. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.
Na vrchole najvyššieho slovenského štítu. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.

Chodíte do Vysokých Tatier, tak ich asi máte rada…
Milujem všetky naše pohoria, no Vysoké Tatry zvlášť. Strávili sme tam s bratom najkrajší detský vek, naša teta tam pracovala (konkrétne v Starom Smokovci) a chodili sme k nej na prázdniny. Tatry sú moja srdcovka. Vždy, keď sa tam vraciam, cítim akoby som prišla domov.

Aké sú to kroje, v ktorých chodíte do hôr?
Musím podotknúť, že sukňa a blúzka, ktoré mám, nie sú tradičný kroj. Je to len ľahšia verzia odevu s folkovými prvkami z obyčajnej bavlny, na sukni s modrotlačou. Tradičný kroj je oveľa zložitejší, obsahuje minimálne aj spodnicu a vrchnú zásterku, a je to viac zdobené. V tomto by sa mi už ťažšie kráčalo na turistike. No na margo lajblíka (konkrétne červený na titulnej fotke), ten je šitý presne podľa výskumu v obci Víťaz v regióne Šariš, no farebne boli u nás preferované tmavé farby. Červenú farbu som si navrhla sama.

Ako sa vám kráča po kopcoch v takomto oblečení?
Mám mnoho športového turistického oblečenia, no v tomto sa mi ide skvele. Ľudia sa ma to stále pýtajú. Je to vzdušné, ľahké, v žiadnom pohybe ma to neobmedzuje. Samozrejme, že na Gerlach by som v tom nešla, tam treba mať na sebe sedák. Mala som šťastie na dobré počasie, ak by pršalo, musela by som sa prezliecť, keďže bavlna rýchlo navlhne.

Po Gerlachovskom vystúpila Ľuboslava aj na Slavkovský štít. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.
Po Gerlachovskom vystúpila Ľuboslava aj na Slavkovský štít. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.

Máte so sebou nejaký tím ľudí?
Som v partii ľudí, s ktorými som sa dala dokopy len tento rok. No konkrétne na výstupy vo Vysokých Tatrách sme boli spolu len raz – na Východnej Vysokej. Všetky ostatné štíty som prešla sama, fotili ma náhodne vytipovaní turisti/turistky, vždy veľmi ochotne, veľakrát aj Poliaci. Je to dôkaz toho, že každý môže byť dobrý fotograf, len musí urobiť aspoň tisíc záberov . Fotené je to len mojím mobilom alebo som si pomáhala statívom na mobil a 360 stupňovou kamerou.

Kam plánujete vyjsť v budúcnosti?
Náš najvyšší vrch už mám za sebou, tak teraz ma čakajú snáď Alpy… Určite chcem ísť na nejakú trojtisícovku. Zároveň ma láka prejsť aj naše iné, pre bežného turistu nedostupné štíty. Chcem absolvovať k tomu potrebné úkony, aby som mohla zdolávať horolezecké terény. Ešte nemám prechodenú poľskú časť Tatier, aj to ma čaká v budúcnosti, snáď vždy so šťastnou cestou nadol.

Výhľad na Temnosmrečinské plesá. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.
Výhľad na Temnosmrečinské plesá. Foto: archív Ľuboslavy Cicoňovej.

Gerlach 5. 9. 2024
(keď sen sa stane skutočnosťou)
Kde sa človek spojí do celku?
Tam kde sa najprv rozbije na kúsky…
Človek hľadiaci na hôr velikosti
nachádza krásu v každej maličkosti.
Tam zaškrtíš všetkých temných hadov,
v búrlivom vetre utíšiš sám seba,
zrušíš všetky limity vlastnou hlavou.
Kráčajúc a lezúc na Gerlach…
vymažeš chmúrnosť z mysle,
vyliečiš zbytočný strach.
Poklonu vzdávaš prírode a sebe,
tam môžeš byť na kolenách.
Čo vzdialené zdalo sa… je nadosah…
čo narúšalo blízkosť je bezpečne vzdialené.
Hory spájajú, tvoria radosť,
dostávajú do prítomnosti,
mažú minulosť.
Srdce bije sprudšia, zrýchľuje sa dych.
Čas tu nehrá žiadnu rolu, rýchlo sa ide pomaly.
Po ceste zhodiť všetky kríže zo seba,
aby sa ukázal ten… týčiaci sa do neba.
Nesiem v sebe srdce slovanské, na sebe ženskosť…
nech ma nazývajú divným bláznom,
lež tento prívlastok je pre mňa cnosť.

Autor titulnej fotografie: archív Ľuboslavy Cicoňovej.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

O svojej láske k horám hovorí Zdeno Skokan.

Do Tatier chodí celý život, ale nedovolí si povedať, že ich dokonale pozná

Odmalička žije vo Svite, keď otvorí doma okno, Tatry má ako na dlani. V našich veľhorách prežil kus života, vynášal na chaty, bol dobrovoľným strážcom prírody, behával horské kros preteky. Dnes sa venuje turistike, pretože pohyb v prírode potrebuje k životu. O svojej láske k horám hovorí Zdeno Skokan.

Vyzerá to tak, že v Tatrách žijete celý život…
Áno, narodil som sa v Liptovskom Mikuláši, ale odmalička žijem vo Svite. Z okna vidím scenériu od Kriváňa až po Kežmarský štít. Celé Tatry mám ako na dlani, stále mi nezovšedneli. Pre každodenný život ich nepotrebujem, ale preto, aby som žil ich potrebujem. To je moja filozofia.

V minulosti som bol dobrovoľný strážca v Tatranskom národnom parku, v klube JAMES, ale keď som sa oženil, tak som mal na tieto aktivity menej času. V mladých rokoch som aj vynášal na chaty. Raz som išiel z Popradského plesa s Viktorom Beránkom a slovo dalo slovo, že by som to mohol skúsiť. Nerobil som to profesionálne, nosil som len keď som mal čas. Na dovolenky som nechodil k moru, ale s krošňou na Rysy, na Zbojníčku, aj Téryho chatu, je to už viac ako 40 rokov dozadu.

Takou mojou základňou bolo Popradské pleso, odtiaľ som vyrážal na vynášky. Najťažšie boli asi pivové sudy, tých som sa čosi nanosil, preto som pivo ani nepil. Behával som v Tatrách aj horské krosy, rôzne memoriály. Naposledy som bol Psotkovom memoriáli, dobehol som medzi poslednými, ale o to mi nešlo. Chcel som si uctiť tohto človeka, v Tatrách to bol pojem.

Účastníci komunitného výstupu na Kmeťov vodopád, Foto: Vladimír Tošovec.
Účastníci komunitného výstupu na Kmeťov vodopád, Foto: Vladimír Tošovec.

Vás ľudia volajú Barry alebo Barry Hay. Odkiaľ to pochádza?
Vzniklo to ešte keď som chodil na učilište. Veľmi som mal rád holandskú skupinu Golden Earring a jej spevák sa tak volal, tak mi to odvtedy ostalo.

Kam dnes chodíte v Tatrách najviac?
Ako som už hovoril, moje najobľúbenejšie miesto v Tatrách je Popradské pleso. Pamätám si, že ešte ako chlapca ma tam otec vozil na bicykli. Je to pre mňa taký kúsok raja v Tatrách. V horách som spoznal veľa vynikajúcich ľudí, tam sa zistí, kto je kto. Človek sa nemôže dlho pretvarovať, nefunguje falošnosť a pretvárka. Platí to hlavne pri lezení, tam si ľudia musia veriť, istia si svoje životy.

Vždy platilo, že ten, čo ide zvrchu má prednosť, hlavne pri vynáškach. Takisto kedysi bolo pravidlom, že na vysokohorskom chodníku sa ľudia zdravili, dnes je to skôr rarita. Od detstva som sa učil o Tatrách, žijem tu celý život, ale nedovolím si povedať, že ich dokonale poznám. Vždy však viem, kde sa práve nachádzam.

Zdeno Skokan (vľavo) tesne pod Kmeťovým vodopádom. Foto: Jaroslav Kizek.
Zdeno Skokan (vľavo) tesne pod Kmeťovým vodopádom. Foto: Jaroslav Kizek.

Čo by mal človek robiť, keď stretne v Tatrách nosiča?
Mal by mu ustúpiť, neklásť mu otázky. Tým ho len rozptyľuje a pre nosiča je dôležitý každý krok. Prestávky na štandoch (oddychových miestach pre nosičov) majú vyrátané takmer presne na kroky.

Vy sa dnes venujete už len turistike?
Mám vymenené obidva bedrové kĺby, už cítiť, že to nie je ono, operované mám aj členky. Dá sa povedať, že som to obetoval Tatrám, ale spomienky mi nikto nezoberie. Ak by som sa ale nehýbal, tak by som tu dnes asi nebol. Minulý rok v septembri sa mi stala nepríjemná vec, z Brnčalky som išiel hore na Svišťovku a zrazu som dostal nevoľnosť. Zložila ma silná srdcová arytmia. Sedel som asi 20 minút, nepáčilo sa mi to, prišiel som dole na Bielu vodu, akurát išiel autobus, vodič si myslel, že som opitý. Nevedel som sa udržať na nohách. Dostal som sa domov, akurát bol u nás zať z Nemecka, naložili ma do auta a odviezli do nemocnice. Tam mi povedali, že som mal veľké šťastie, aj to len preto, že som mal dobrú fyzickú kondíciu.

Pri Kmeťovom vodopáde. Foto: Vladimír Tošovec.
Pri Kmeťovom vodopáde. Foto: Vladimír Tošovec.

To muselo poriadne ovplyvniť váš život, ale vidieť, že ste späť v horách…
Lekári mi radili, aby som sa šetril, nenamáhal. Začiatkom apríla som si povedal, že musím dokončiť túru, ktorú som minulý rok v septembri prerušil. Pokračoval som tam, kde som skončil a došiel do konca. Pomaly to znova skúšam, horšie je, že nemám parťákov, s ktorými by som chodil. Na tento rok mám však plán, chystám sa na Poludnicu zo Závažnej Poruby.

Mojou veľkou záľubou je aj cyklistika. Najdlhšiu trasu, čo som robil, bol Svit – Bardejovské kúpele a späť. Za jeden deň 252 kilometrov, ráno o šiestej som vyrazil a podvečer o päť minút šesť som bol späť pred vchodom. Na bicykli chodím aj do Tatier – na Popradské pleso, Sliezsky dom, Hrebienok.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť

Viete, aké je najobľúbenejšie miesto markizáckeho tandemu v Tatrách?

Spolupracujú spolu už osem rokov a vedia o sebe takmer všetko. Takmer každý deň ich kroky smerujú do Tatier. Ako ich vnímajú, ako sa vedia dopĺňať a čo všetko im Tatry dávajú? Prezradili v rozhovore moderátor Ján Tribula a jeho kameraman a fotograf Martin Krystýnek.

Ako ste sa dali dokopy?
Ján:
Martina som mal niekoľkokrát v reportáži ako respondenta – fotografa. Zakaždým som obdivoval jeho „skladnú“ techniku a invenčné videnie sveta, čo ho kvalifikovalo aj do úlohy kameramana. A kým som kedysi obdivoval jeho fototvorbu, o nejaký čas som postupne začal obdivovať aj jeho prácu s kamerou.
Martin: Je to tak. Janko poznal moju prácu a časom sme si sadli aj v teréne.

Čo máte na svojej práci najradšej?
Martin: Keď je všetko urobené a maže sa mi medzipamäť. Som pripravený na ďalšie témy, aktivity i zážitky.
Ján: Baví ma práca v strižni, tvorba príbehu a skĺbenie všetkého do jedného celku. Veľa ľudí uniká pred stresom do hôr.

Ako únavu, vyhorenie alebo stres riešite vy dvaja?
Ján: Práveže hory nám ponúkajú opozitum k spravodajskému stresu. Pracujeme na spojnici toho najlepšieho, čo si možno priať. Pozitívny človek spolu s tvorivou prácou a fyzickou aktivitou v krásnych horách. Podľa mňa – dream job.
Martin: Ja mám k tomu – fotenie. Stres alebo únavu kompenzujem kreativitou. A športujem, dobre to vyčistí hlavu.

Viete sa vzájomne podporiť v práci, ale aj mimo nej?
Martin: Tým, že sme denne spolu, vieme si niektoré veci povedať. Vzájomné poznanie a dôvera je v tom, čo robíme, dôležitá.
Ján: Maťo je pokojná povaha, ja viem viac stresovať. V takých dvojičkách, ako sme my, je vyrovnávanie toho balansu dôležité. Ale vieme byť voči sebe aj kritickí. Večer, kým reportáž pošleme do Bratislavy, zvyknem Maťa zavolať na projekciu. A keď vidím, že sa usmieva a povie, že zas perfektné tri minúty, tak to je zase pre mňa perfektná spätná väzba.

Hory sú aj zradné. Museli ste už zabojovať o bezpečie?
Martin: Zatiaľ sa nám to nestalo. No keď ide o extrémne trasy, máme so sebou horského vodcu, ktorý sa stará o naše bezpečie. Inak som pri nakrúcaní v úplnej pohode.
Ján: Veľakrát sú fujavice, zmení sa počasie. Ja som sprachopud, bojím sa búrky, a keď vidím, že sa blíži, prášim z Tatier čo najrýchlejšie. Ale zmoknutí do nitky sme boli veľakrát.

Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť. Autor fotografie: Martin Krystýnek.
Ján Tribula má Tatry doslova zlezené, ešte stále je však veľa miest, na ktoré by chcel ísť. Autor fotografie: Martin Krystýnek.

A naopak, vaša obľúbená vtipná príhoda z reportáží?
Martin: Vtipné veci sa nám stávajú často. Niečo vyplynie z rozhovoru, niečo zo situácie a niečo je iba tak medzi nami.
Ján: Raz sme boli na túre s mladým párom. Chalan bol darcom obličky pre priateľku, ktorej obidve obličky zlyhali. Nie každý to vie, ale zlyhané obličky lekári nechajú v tele, ony sa opuzdria, zostanú nefunkčné, ale pre telo by bola väčšia záťaž, keby sa vyberali. Dievča malo dobré tempo, aj Maťa predbehlo. A ja som si ho preto doberal. On na mňa pozrel a hovorí: „To sa jej dobre kráča s tromi obličkami.“

A podpichovačky? Fungujú medzi vami?
Martin: On si zo mňa robí žarty, že som stále hladný, a ja, že nevládze. Ak potrebujem niečo nasnímať, pýtam sa, prečo stojíme.
Ján: Maťo každého nášho respondenta na túre presviedča, že keď nebude vládať, nech sa to nebojí povedať, že on počká, a my ostatní, keď sa chceme naháňať v Tatrách, nech si ideme. Niet sa kam ponáhľať, im bude dobre aj v základnom tábore.

Kto z vás má lepšiu kondičku?
Martin: Janko. Ale iba čo sa týka lezenia. Keďže hrám hokej, čo je výbušný šport, mám lepšiu krátkodobú kondičku. Kráčam na kratších úsekoch určite rýchlejšie ako Janko.
Ján: Je to pravda. Ale zase Maťo sa vie motivovať, keď sa treba ponáhľať na obed. Cesty späť sú u nás vždy kratšie.

Sú chvíle, keď sa vám nechce obuť turistické topánky?
Martin: Každý deň, keď mám ísť do práce a na túru. Má to tak asi každý.
Ján: Nechce sa mi vstávať. Ale keď viem, že sa máme stretnúť s dobrou partiou, že nás čaká skvelý hosť a tím, rád sa premôžem. Naša robota je aj o pekných momentoch, je darom od Boha, že môžeme robiť, čo nás baví. A ešte aj v nádhernom prostredí.

Martin Krystýnek má na svojom konte už viac ako 470 medzinárodných fotografických ocenení. Foto: archív Martina Krystýneka.
Martin Krystýnek má na svojom konte už viac ako 470 medzinárodných fotografických ocenení. Foto: archív Martina Krystýneka.

Maťo, ty si skvelý fotograf. Máš veľa ocenení, fotíš ľudí, prírodu. Kedy sú Tatry pre teba najfotogenickejšie?
Martin: Radšej mám portréty. Na človeku sa vždy nájde niečo zaujímavé. Ale rád fotografujem aj krajinu, nedá sa povedať, že nie. No pravdou je, že fotka krajiny je takmer nepredajná. Preto sa sám od seba ani nevyberiem do hôr, aby som fotil kopce.

Máš obľúbený fotospot?
Martin: Mám, aj v Tatrách také sú. Vlastne všetko v tomto horstve sa dá dobre nasnímať. Som rád, keď ideme na Téryho chatu, alebo Zbojníčka je veľmi pekná, či Chata pri Zelenom plese… Nemyslím si, že chaty vznikali iba preto, že si niekto povedal, že tu budú stáť. Určite bol uchvátený prírodou okolo.

Janko, všetci ťa poznajú s mikrofónom v ruke, ale ty si známy aj tým, že si trénerom voltížneho jazdenia. Je náročné dať oboje dohromady?
Ján: Práca a kone sa v mojom prípade dopĺňajú. V stajni nikto nerieši, že som známa tvár, tam si to užívam, stíšim sa, vetrám si hlavu. Lebo v práci mám adrenalín. Takže to do seba zapasovalo ako ozubené koleso. Kone sú mojou vášňou od šiestich, venujem sa im štyri desiatky rokov a Markíza je mojou súčasťou vyše štvrťstoročia. Som bežcom na dlhú trať, uspokojujú ma veci, na ktorých výsledok treba čakať dlhšie. Potom si to o to viac vážime.

Hovorí sa, že novinárčina je poslanie, ale trénovať deti na koňoch je tiež poslaním. Ako to vnímaš?
Ján: Kone vnímam ako stretnutie s priateľmi. Konská duša je neuveriteľná, konské oko, ten pohľad, sú liečivé, pohyb koňa ešte viac. Rád sa za nimi ponáhľam. Aj za koňmi, aj do práce. Obidve vášne ma napĺňajú a robia ma šťastným.

Martin, máš fototografiu Tatier, na ktorú si obzvlášť hrdý?
Martin: Mám jednu, vznikla z vrtuľníka. Tatry ukazuje z vtáčej perspektívy, z pohľadu, ktorý nie je bežne prístupný. Keď sa človek na tú fotku pozrie, ani nevie povedať, odkiaľ to bolo fotené a či sú to vôbec Tatry.

Tatry máte doslova zlezené. Existuje miesto, kde ste ešte neboli?
Martin: Odhadujem, jedno percento mám zlezené. Hoci Tatry sú najmenšími veľhorami, potreboval by som sto životov, aby som si ich pozrel z každej strany.
Ján: A ja dvesto rokov. Je veľa miest, kde by som chcel ísť, resp. kde sa rád vraciam. Vysoká je pre mňa najkrajším štítom. Hovorí sa, že má jedinú chybu, nie je z nej vidieť Vysokú. Tam sú tie Tatry dookola a výhľady sú úžasné. Som veriaci človek, na štítoch mám pocit, že som bližšie k Bohu. Sadnem si bokom a rozjímam.

Autor titulnej fotografie: Martin Krystýnek.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek.

Exkluzívne s novým riaditeľom horských záchranárov: Pri zmenách rozhodnú dáta, nie pocity

Foto: archív Martina Matúška.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby (HZS) Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia, no horským záchranárom sa stal v roku 1996. Je lavínovým špecialistom a psovodom lavínového psa, zdravotným záchranárom, viacnásobným víťazom medzinárodných horských súťaží doma i v zahraničí, železným mužom Ozbrojených síl SR, známym skialpinistom a horským vodcom s osvedčením UIAGM. Hovoríme s ním o jeho plánoch na novej pracovnej pozícii.

S akými víziami ste nastúpili na svoj nový pracovný post?
Mojím cieľom je zlepšiť spoluprácu so všetkými zložkami integrovaného záchranného systému, a to aj mimo zásahových oblastí Horskej záchrannej služby, prehlbovať spoluprácu s vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou či správami národných parkov. Chcem pokračovať v materiálno-technickom vybavení oblastných stredísk, HZS by mala pokračovať v trende čerpania prostriedkov z európskych fondov. A najmä, plánujem obnoviť preventívnu a naštartovať edukačnú činnosť vo všetkých oblastiach záchrany.

Poďme nadviazať. Aké kroky už máte za sebou?
Rozbehli sme rozsiahle analýzy zamerané na zisťovanie stavu záchranárstva v porovnaní s minulosťou. Do leta by sme mali dostať výsledky, teda nielen pocity, ale aj dáta. A na ich základe budeme reorganizovať horskú záchrannú službu. Už teraz vieme, že sme v situácii, keď treba niektoré procesy urýchliť a zoptimalizovať.

Nie je to všetko, predpokladám…
Za tých niekoľko týždňov, čo som vo funkcii, som už nadviazal kontakty s takmer všetkými zložkami, s ktorými chcem spolupracovať, či už je to ochrana prírody, štátne inštitúcie, značkári, viaceré zväzové či klubové organizácie, ktoré pôsobia najmä vo Vysokých Tatrách. Nasledovať budú ostatné národné parky. Chcem nájsť prieniky vo vzájomnej spolupráci tak, aby sme našli riešenie napríklad aj pre optimálne uzávery chodníkov, a to nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj bezpečnosti návštevníkov.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Na čo z toho sa najviac tešíte a z čoho máte už teraz vrásky?
Vrásky mi pribúdajú najmä z množstva administratívnych povinností, ktoré mám na pracovnom stole, a ktoré treba v rozumných termínoch zvládnuť a zžiť sa s nimi. Administratíva, ktorú treba rešpektovať, zaberá mnohokrát viac času ako záchranársky výkon v teréne.

A čo radosť?
Momentálne mi robí najväčšiu radosť to, keď si stihnem ráno pred prácou alebo po nej zašportovať. No tú ozajstnú radosť budem mať až potom, keď sa mi podarí niektorý z mojich plánov aj zrealizovať. Na bilancovanie je teraz ešte skoro, až o pár mesiacov budem múdrejší. Budeme mať hotové analýzy a budeme vedieť, ako nastaviť nový systém práce a zaviesť ho do praxe. Zatiaľ ma teší najmä to, že tých plánov je dosť a že mám chuť ich aj realizovať.

Váš názor na nový návštevný poriadok Tatranského národného parku?
Vstúpil do platnosti iba nedávno a už sú voči nemu vážne výhrady. Ani z pohľadu turistu – pešieho, lyžiara, bežkára či skialpinistu, lezca, horolezca a iných návštevníkov nie je poriadok nastavený ideálne. No treba ho, lebo v horách si nemôžeme robiť všetko, čo chceme. Pravidlá musia byť, rovnako aj ich zmeny, ak sa ukáže, že prax potrebuje niečo inak, ako sú nastavené. Ani návštevný poriadok nemusí byť nemenný, potrebuje väčší súlad záujmov ochranárov a záujmov návštevníkov našich veľhôr.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.

Vo viacerých vystúpeniach zdôrazňujete potrebu výchovy a vzdelávania návštevníkov hôr. Aká je vaša predstava, aby sa prehĺbila?
Mám na mysli široký záber činností. Od prednášok, besied až po múzeá, od najmenších detí až po reálnu edukačnú, kontrolnú a represívnu činnosť v teréne. Ich praktickým výstupom môžu byť cykly prednášok určených verejnosti pri stretnutia alebo vo virtuálnom priestore, alebo hoci aj informačné tabule v teréne, ktoré by sa osadzovali v spolupráci s tými inštitúciami, ktoré majú v danej lokalite pôsobnosť. V tom, ako na to, sa nám treba vrátiť možno o štvrťstoročie dozadu a nadviazať na to pozitívne, čo sa už dosiahlo. Mám osobnú skúsenosť s takýmto pôsobením v Centre lavínovej prevencie. Treba tu viac spolupráce, napríklad aj medzi HZS a národnými parkami. No nielen to, na vyššiu úroveň je nevyhnutné nastaviť aj vzdelávanie v rámci jednotlivých zložiek integrovaného záchranného systému až po reálny výkon v našich zásahových lokalitách.

Máte nejaké rady z hľadiska prevencie úrazov voči návštevníkom hôr?
Ak sú už v horách, dávať rady je neskoro. To, ako sa majú správať voči prírode a sebe navzájom sa treba naučiť skôr. Musíme sa vrátiť späť k zdravému sedliackemu rozumu, pristupovať k prírode a športovaniu v nej s pokorou, pokojom a pripraviť sa na to, čo nás v horách môže stretnúť.

Čo konkrétne to znamená?
Túry si treba naplánovať, hľadať informácie tam, kde ich uverejňujú odborníci a nenechať sa učičíkať komentármi na sociálnych sieťach, že to či ono bola „brnkačka“ a že to dáte tiež. Nikdy neviete, či človek, ktorý takto zľahčene komentuje svoju túru, bol, či nebol kondične dobre alebo výborne zdatný, akú mal výbavu a akú podporu. Dnes je o trasách, výstupoch, výkonoch popísané veľa, ale zakaždým platí, že aktuálne počasie môže úplne zmeniť situáciu a aj najľahšia túra sa stane bojom o život. V horách dvojnásobne platí, že najďalej sa dá zájsť pomaly. Ak mám dať radu, tak treba sa púšťať iba do takého výkonu, ktorý sa dá zvládnuť a na ktorý máte sily a výbavu.

Nový riaditeľ Horskej záchrannej služby Martin Matúšek v nej profesionálne pôsobí už dve desaťročia.
Bratia Žampovci začínali s lyžovaním v Tatrách.

Lyžovanie je rodinnou tradíciou Žampovcov

Foto: Martin Krystýnek.

Výnimočné bratské trio z Vysokých Tatier reprezentuje Slovensko v zjazdovom lyžovaní. Adam pravidelne jazdí preteky Svetového pohára, na olympiáde v Soči získal piate miesto v super kombinácii. Andreas už má tiež skúsenosti zo súťaží medzi svetovou elitou, od predminulého roka sa k nim pridal aj najmladší Teo. Bratia Žampovci.

Vyhľadávate adrenalín aj v živote mimo lyžovania?
Adam: Áno, väčšinou, keď si potrebujem zresetovať hlavu. Nedávno som získal pilotný preukaz, doteraz na to nebol veľmi čas. Odmalička som o tom sníval. Sem-tam si idem zalietať ponad Tatry. Mamina si síce do lietadla so mnou ešte nesadla, ale je to krásny pocit, človek si vyčistí hlavu.
Andreas: Ja som si s Adamom do lietadla sadol, ale možno aj preto, že mám parašutistický kurz.
Teo: Ja mám veľmi rád horolezectvo, či už lezenie v horách, alebo na lezeckej stene. Bavia ma tiež motokáry, lebo aj tam sa dá dosiahnuť veľká rýchlosť, a je to veľmi podobné tomu, čo zažívam na lyžiach.

Všetci traja ste sa upísali jednej disciplíne. Panuje medzi vami veľká rivalita?
Adam: Áno, občas je to medzi nami dosť divoké. Nie občas, ale často. Keď sme napríklad počas tréningu na štarte, dávam paličky na miesta, sústredím sa, a príde nejaká poznámka, že určite nebudem mať najlepší čas. Alebo veta, že ma niekto iný porazí. To je presne ten moment, ktorý potrebujem, aby som do toho dal všetko. Ešte je tu slovné spojenie „stav sa“, to sa u nás spomína skoro denne a všetci sa hneď smejeme, lebo vieme, čo to v tíme znamená.

Lyžiarska história vašej rodiny siaha hlboko do minulosti. Nemýlime sa, však?
Andreas: Je to pravda, sme štvrtá generácia, ktorá lyžuje. Začal to náš pradedko, potom dedko aj s babkou a takisto aj náš otec a teraz sme s lyžami spojení Adam, ja a Teo.
Adam: Z rozprávania našich viem, že môj pradedo robil lanovkára na Lomnický štít, na Skalnaté pleso, bol aj výpravca, a popri tom reprezentoval Slovensko aj Československo ako jeden z prvých. Máme po ňom krásne trofeje. Dedko bol Čech, za babkou prišiel do Vysokých Tatier. Babka sa narodila na medzistanici Štart v Tatranskej Lomnici. Do školy chodila na lyžiach a domov lanovkou, nie autobusom. U nás doma bolo lyžovanie vždy prioritné.
Teo: Keď som mal dva roky, bratia ma dotiahli na lyže na Jakubkovej lúke v Starom Smokovci. Vraj už som dosť starý, aby som lyžoval.
Andreas: Samozrejme, že sme ho spustili rovno dole. Držal sa. Takže sme to my, kto ho naučil lyžovať. A nás dvoch zase motivovali rodičia. Nikdy to nebolo o tom, že musíte pretekať. Otec sa nás opýtal, či chceme ísť do lyžiarskeho klubu. Ja som mal deväť a Adam dvanásť. Tak nás to chytilo, že najväčším trestom pre nás bolo, keď sme nemohli ísť na tréning alebo von.

Andreas, Teo a Adam Žampovci vo Vysokých Tatrách.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Aké ste mali detstvo v Tatrách?
Andreas: Krásne. Keď nasnežilo, vždy sme leteli von, sánkovali sme sa a lyžovali. V lete to bol futbal, plno naháňačiek, schovávačiek, bicyklovania. Šport u nás patril k dennej rutine. Ale keď sme mali na výber, čo robiť profesionálne, tak zjazdové lyžovanie vyhralo. Jasný výber nadväzujúci na rodinnú tradíciu.
Adam: Teraz, po trinástich rokoch vo Svetovom pohári vidím, čo všetko pre nás rodičia robili. Mamina nás vozila na tréningy, jeden v škole, druhý už na svahu alebo naopak, a keď sa narodil Teo, tak počas pretekov nás čakala v cieli s Teom v kočíku. Do toho nám pomáhala babka s dedkom, celá rodina sa obetovala, aby sme mohli ten sveťák jazdiť. Veľký rešpekt.

Existuje vo svete podobná trojica športovcov, ako ste vy?
Teo: V lyžovaní ani nie, ale v hokeji tu boli bratia Šťastní, ktorí hrali za jeden tím a v jednej formácii.
Andreas: Nejaké dvojice určite existujú, ale trojica je už výnimočná. Fungujeme ako tím a vieme sa vždy podporiť.
Adam: Ja som bol vo sveťáku za nás prvý a som rád, že sa doň prepracoval aj Andy a Teo. Práve on nám doniesol do tímu tú svoju mládežnícku dravosť, na tréningoch nás motivuje, posúva, robíme stávky. Je to podobne, ako keď v zahraničí príde do tímu niekto mladý a podporí ho. My sa nemusíme hľadať, sme bratia. A chémia v tíme lepšie funguje.
Andreas: Musím povedať, že to takto super funguje. Páči sa nám, že Teo niekedy príde a prvá veta, ktorú povie je, že sa to nedá. A my, že áno. A zrazu to ideme dať.

Takže vám takéto podpichovanie pomáha aj pri stanovení cieľov, ktoré chcete dosiahnuť?
Adam: Určite. Pred sezónou alebo počas nej si dám ciele, ktoré chcem splniť. Keď ich dosiahnem, dám si ďalšie, lebo tiež viem, že ma k nim bratia postrčia. Robím to, čo ma baví, a dôležitá je u mňa už samotná cesta k výsledkom. Veľakrát som zranený ležal v nemocnici a vtedy som si uvedomil, aké je lyžovanie krásne.
Andreas: Všetci traja chceme ísť na kopec a podať výkon. A potom ísť ďalej a zlepšiť to. Teo: Ja myslím, že mňa posúva dopredu to, že sa nikdy nevzdám.
Andreas: Takže aj to, že sme zatiaľ lepší, a ty nás chceš predbehnúť?
Teo: Samozrejme. Rivalita je to, čo potrebujeme. Je to obrovská výhoda oproti ostatným súperom, že mám dvoch bratov, ktorí mi odovzdávajú svoje skúsenosti.

Čo pre vás teraz, keď ste dospelí, znamenajú Tatry?
Adam: Je to môj domov. Keď precestujete celý svet, uvedomíte si, ako vám chýbajú.
Andreas: Najkrajšie miesto na Slovensku. Čo môže byť krajšie, ako vyrastať v národnom parku?
Teo: Najkrajšie hory na svete. Moja srdcovka je Zelené pleso a Belianske Tatry. Ticho, pohoda.
Andreas: Chaty sú nádherné, jedlo, kamaráti, pohoda v nich. A keď sa ráno zobudíte, ste sám s prírodou.
Adam: Mne sa najviac páči, keď ideme na Zbojnícku chatu a klasickou cestou to prejdeme cez Pyšné sedlo na Téryho chatu. Zobral som tam už aj pár kamarátov. Boli uveličení.
Andreas: Najsmutnejšie nám bolo, keď v roku 2004 spadli všetky stromy. Dnes sa tešíme, že rastú nové a les možno bude ešte krajší.

Trénujete aj v Tatrách?
Teo: Kondičné tréningy máme v Tatrách – v Starom Smokovci, vo Veľkej Lomnici či na mostíkoch na Štrbskom Plese.
Andreas: Tatry sú ihrisko v prírode, bicyklom na Sliezsky dom či na Hrebienok – to je malina.
Adam: Celé Slovensko chodí do Tatier športovať a relaxovať a my ich máme pod nosom. Super! Aj vtedy, keď potrebujeme zresetovať hlavu.
Andreas: A motivovať aj deti. Pre mnohé sme vzorom. Preto organizujeme Žampa cup. Nie pre medaily, ale preto, aby mali deti zážitok a získalo ich to pre šport. Prekvapilo nás, aký bol o preteky záujem po kovidovej pauze.

Miki Knižka - vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate

Miki Knižka: Svet je pekný – Tatry sú však krajšie

Foto: Martin Krystýnek, archív Mikiho Knižku.

Vysokohorský nosič, horský vodca, lyžiar, skialpinista, chatár na Zbojníckej chate. Jeho druhým domovom je Kanada, v ktorej žil jedenásť rokov. Vo svete je veľa miest, ktoré pokladá za krásne, no Tatry sú aj pre neho jedinečné. Miki Knižka.

Ste chatárom na Zbojníckej chate, ktorá je otvorená celoročne. Čo treba urobiť, aby aj v zime bola útulná?
Zima je vo Vysokých Tatrách veľmi dlhá, okrem bežných vecí ju treba zásobiť aj palivom. My kúrime peletami, a tak na chatu treba previezť dostatok peliet, čo zabezpečujú vrtuľníky. Máme povolené lietať dvakrát do roka.

Robíte si aj zásoby potravín?
Nie, potraviny a bežné veci nám denne vynášajú nosiči. Nosí sa aj v zime, no keďže v zime je výrazne menej turistov, menej je aj vynášok. Máme podobnú ponuku jedál ako na ostatných vysokohorských chatách, dávame prednosť lokálnym výrobcom, na chatu vynášame vždy čerstvé potraviny.

V zime je však prístup na chatu komplikovanejší. Nad pásmom lesa sú miesta so záľahou snehu, kde sa bez lyží či snežníc nedá pohnúť. Ako to nosiči zvládajú?
V takomto počasí, keď extrémne fúka a sneží alebo sú vyhlásené lavínové výstrahy, dáme nosičom vedieť, aby nechodili. Alebo aby si vzali lyže. O pár dní sa spravidla donáška obnoví. O nič nejde, vtedy sa ani turisti k nám nedostanú. Aj tí, čo majú zarezervovaný nocľah, volajú, žeby radi prišli, ale nedá sa.

Takže chata ostáva aj prázdna?
To sa v zime stáva často, že nikto k nám nevyjde aj niekoľko dní po sebe.

Čo sa v nej vtedy deje?
To, čo sa nestihne v lete. Opravujeme vybavenie, ošetrujeme drevené časti interiéru, maľujeme… Ale najmä – odhadzujeme sneh. Ak by sme to nerobili, chatu zafúka. Aj keď chceme ísť von na toaletu, treba, aby sme si urobili cestičku.

Aj vy ešte robíte vynášku? Hovorí sa o vás, že ste jedným z najlepších tatranských nosičov.
Od chlapca som vysokohorských nosičov obdivoval a keď som mal sedemnásť, stal som sa jedným z nich. Áno, je pravda, že kedysi bolo nosenie pre mňa všetkým, no časom som sa začal orientovať aj na horolezectvo, skialpinizmus a horské vodcovstvo a nosičstvo ustúpilo do úzadia. Mal som však komplikovaný úraz členka a lekári mi povedali, že druhý pokus o reparát už nebude. Skúšam čosi vyniesť aj teraz, tak zo zvyku, ale už si nenaložím toľko ako za starých čias.

Našla si Zbojnícka chata vás alebo vy ste si našli Zbojnícku chatu?
Bol to zhluk okolností. Pred tromi rokmi som si podal žiadosť na Chatu pod Rysmi. Počul som, že tamojší chatár Viktor Beránek chce skončiť. Išiel som za ním, či to mám urobiť, lebo nikdy by som nešiel proti nemu. Vážim si ho ako človeka i pre všetko, čo urobil pre vysokohorské chaty. Povzbudil ma, že si ma vie predstaviť ako chatára, ktorý ho nahradí, ale zároveň mi povedal, že ešte nie je rozhodnutý, či skončí. Tak som podal súbežne aj žiadosť o miesto chatára Zbojníckej chaty.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Dnes vieme, že na realitu sa premenila tá druhá…
Bol som na pohovoroch, ktoré organizovali Klub slovenských turistov a Slovenský horolezecký spolok JAMES, a oznámili mi, že sa zo mňa stal chatár na Zbojníčke, za čo som im neskutočne vďačný.

Chatu ste však poznali?
Veľmi dobre. Za bývalého chatára Eduarda Záhora – Gazdu som na ňu vynášal a keď chata vyhorela a stavala sa nanovo, pomáhali sme tam viacerí nosiči. Najskôr sme vyniesli hore, čo bolo treba, potom sme ostali pomáhať. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že v nej budem chatárom.

Aký máte tím?
Veľmi dobrý. Máme chlapský kolektív, lebo okolo chaty je stále prevaha fyzickej práce. Na leto berieme brigádničky. V chate je viac turistov, dievčatá robia v kuchyni, pri obsluhe, upratujú. Aj pre tento mix je naša chata obľúbená.

Už sme spomenuli, že je vám blízke horské vodcovstvo. Ste držiteľom certifikátu UIAGM, čo je najvyšší punc kvality, aký môže horský vodca získať. Ako sa dá zladiť tento váš záujem s pozíciou chatára?
Horského vodcu robím ostatných dvanásť rokov a bol to môj sen, na ktorý sa mi podarilo siahnuť. Začal som s ním už v Kanade, kde som istý čas žil. V mojej situácii sa nedá robiť počas celého roka, lebo chata ma najmä v lete potrebuje celého, je to práca na plný úväzok. Snažím sa nevypadnúť z toho a sprevádzam turistov sem-tam v lete, a hlavne v medziobdobí, ako jeseň či jar, sprevádzam klientov aj do zahraničia.

Kam ich najčastejšie sprevádzate?
Určite do Kanady, kde som jedenásť rokov žil a mám tam kontakty, ale aj do Japonska či Nórska. To hovorím o zimných športových aktivitách, ako je skialpinizmus, freeride či heliskiing. Kanada je určite moja topka, ale aj Japonsko je vynikajúca destinácia, najmä čo sa týka kvality snehu, ale aj zážitkov, pretože v tej krajine je všetko inak ako u nás a človek to zbadá ihneď, ako vystúpi z lietadla. Na leto odporúčam náročnejším turistom Peru alebo Bolíviu.

Ako v Kanade, ktorú poznáte veľmi dobre, funguje systém horských chát?
Vo väčšine prípadov ide o chaty bez personálu a služieb pre turistov, zaplatíte si ubytovanie, dostanete kód, ktorý vám otvorí dvere, a ostatné je na vás. Musíte sa o seba postarať, pripraviť si vlastné jedlo a podobne. A potom sú tu komerčné chaty so servisom, podobné ako u nás, ale turisti tam chodia nie na jedno prenocovanie, ale na viac dní, často ich tam privezú vrtuľníky a oni za ten čas robia túry do okolia. Je to prosto iná krajina, ale mne sa páči.

Ale Tatry máte rád, však?
Isteže, veď preto som sa vrátil. V Kanade som mal zabehnutý život a na mojom mieste by sa 90 percent ľudí už na Slovensko nevrátilo. Mal som firmu na výškové práce, zarábal som slušné peniaze, aké už mať asi nebudem. No stále ma to ťahalo domov. Hovoril som si, že svet je pekný, ale Tatry sú ešte krajšie. Mnohí majú peknú prírodu, krásne hory na rozsiahlom území a my to máme v Tatrách všetko pekne pohromade na jednom mieste. Snažím sa ich medzi klientmi propagovať. Mnohí ani netušia, že existujú.

Ak by ste mali niekoľkými vetami pozvať ľudí na Zbojnícku chatu, ktoré by to boli?
Naša chata leží v nádhernom prostredí Veľkej Studenej doliny, dostanú sa k nám ľudia po viacerých značkovaných chodníkoch, napríklad aj od Hrebienka. Alebo zdatnejší turisti po prechode Bielovodskou či Javorovou dolinou, alebo zo severu od Sliezskeho domu cez Poľský hrebeň a Prielom. V susedstve má niekoľko plies a keďže je orientovaná východ-západ a pred sebou má Slavkovský štít, cez ktorý nevidno svetlo do doliny a Popradu, je to miesto takmer bez svetelného smogu. Hovorí sa, že jedno z najkrajších miest na Slovensku na pozorovanie nočnej oblohy.