Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.

Ján Volko na Štrbskom plese

Ján Volko: Po štarte nevnímam súperov, idem sám za seba

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér sa každý rok pripravuje aj vo Vysokých Tatrách. V tomto rozhovore sa pozrieme do zákulisia jeho tréningového procesu a súťaží. Zaspomína aj na svoju prvú medailu z atletických majstrovstiev Bratislavy, ktorú tak trochu symbolicky považuje za začiatok svojej úspešnej kariéry. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami nejaký zážitok, niečo nezvyčajné?
Povedal by som, že taký najväčší míľnik, ktorý som dosiahol je, že som vyšiel na Gerlachovský štít. Bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal aj trošku strach a obavy a bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád za túto možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári, či už návštevy kina s kamarátmi, prečítať si knihu, stráviť čas s rodinou, ale občas sa aj povŕtať v garáži v autách, to je koníček, čo máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, že to len spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, čo by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Mladým atlétom by som poradil asi to, aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Jednoducho, bez toho to nejde aj keď viem, že je to jedna z najťažších úloh – nájsť za celý atletický alebo športový život tých správnych ľudí. Potom určite aj to, aby si šport užívali, aby sa tešili z každého dňa, kedy to môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a to je ťažký čas, ktorý musí človek nejako prežiť, dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel a mladý človek bude mať z toho radosť. V prvom rade by si mali šport užívať, nájsť si niečo, čo ich napĺňa a robí im radosť.

Šprintérsky svet je dynamický organizmus, konkurencia sa stále mení, ako sa s dianím v ňom vyrovnávate?
Čím ďalej je to náročnejšie, stojí to viac úsilia, peňazí a hlavne prípravy a času. Ale potom sa stane taký moment ako po halových majstrovstvách Európy, keď vám medailista, ktorý skončil pred vami o 4 stotiny sekundy povie, že ste preňho inšpiráciou. Je to veľmi dobrý, hrejúci pocit, aj keď som na šprintérskej scéne možno dlhšie ako moji mladší kolegovia, mám radosť z takýchto momentov. So súpermi sa vzájomne rešpektujeme a myslím si, že je to dôležité.

Keď odznie výstrel a vy štartujete, aké pocity prežívate?
Paradoxne, už teraz po mnohých hodinách mentálneho koučingu a rôznych iných psychologických sedeniach nevnímam súperov. Idem sám za seba alebo pre svoj tím, pre ľudí, ktorí mi veria, ktorí ma podporujú. Snažím sa bežať svoj beh, robiť to, čo som trénoval, to, čo mám mnohokrát aj vizualizované v hlave ako by som to mal urobiť. Myslím si, že je to správna cesta, to je ten priestor, ktorý tam mám, a mal by som ho využívať, nie sa príliš sústrediť na súperov. Neovplyvním to, ako oni pobežia, ale to, aký môžem podať výkon a urobiť výsledok ja.

K atletike vás vraj priviedol otec, ktorý k nej mal dobrý vzťah, je to pravda?
Je to pravda, vždy mal rád atletiku, vždy sledoval, či už majstrovstvá sveta, olympiádu alebo majstrovstvá Európy, a obzvlášť šprinty, takže mal k tomu blízko, aj keď atletiku nikdy nerobil profesionálne. Bol to práve on, kto sa ma spýtal, či by som nechcel vyskúšať tento šport. Zo začiatku som bol trochu skeptický, ale nakoniec som privolil a dopadlo to takto.

Kedy ste prišli na to, že máte vlohy na rýchlosť?
Neprišiel som na to ja, ale moji tréneri. Najprv na futbale, potom v atletike. Zo začiatku ma síce smerovali v atletike všeobecne, robil som rôzne disciplíny, ale postupne som sa vyprofiloval. Keď som sa dostal k svojim trénerom, bolo jasné, že budem robiť šprint.
Pamätáte si ešte na svoju prvú medailu z atletiky? Aký to bol pocit?
Pamätám si, bol to skvelý pocit. Vyhral som majstrovstvá Bratislavy na 60 metrov, mal som z toho veľkú radosť, bol to taký začiatok mojej atletickej kariéry.

Čo vás na tomto športe stále baví?
Tým, že som v atletickom svete už trochu dospel, tak to nie je o výsledkoch, získaných medailách, pocite, že stojíte na pódiu alebo dosiahnete nejaký výkon. Už je to skôr o tej ceste, aby k tomu smerovala. Za tú cestu som rád, za každého človeka, ktorého som stretol, ktorý mi niečo dal. Za každý moment, ktorý bol možno ťažký alebo krásny, práve preto je tá cesta pre mňa dôležitá. Samozrejme, teším sa aj z výsledkov, výkonov, toho, k čomu smerovala príprava. Keď sa to podarí, je to ešte väčšia radosť.

Máte 26 rokov, ideálny vek pre šprintéra, takže iba opatrne kladiem otázku, rozmýšľali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení aktívnej športovej kariéry?
Určite áno, nechávam si nejaké zadné dvierka, aj keď nechcem zo športu úplne odísť. Máme s trénermi založenú akadémiu, kde by som sa chcel určitým spôsobom angažovať. Neviem síce presne, ktorým smerom ma to potiahne, ale tým, že študujem na vysokej škole, na fakulte elektrotechniky a informatiky, tak mám nejaké zadné vrátka. Nejakú možnosť, ktorú by som mohol robiť po skončení aktívnej kariéry. Je to aj môj koníček, aj na to sa trošku teším. Určite ale nechcem zo športu úplne odísť, chcem sa venovať mladým talentom. Možno nie ako tréner, ale skôr byť pre nich ako človek, ktorý im vie odovzdať svoje postrehy, skúsenosti, byť pre nich motivátorom, pomáhať im.

Záchranárska akcia na SV pilieri Ganku

Desiatim ľuďom v horách už záchranári nedokázali pomôcť

Ilustračné foto: archív  Horskej záchrannej služby.

Najvyšší počet zásahov zaknihovali horskí záchranári počas uplynulej zimnej sezóny na území Nízkych Tatier a najčastejšie ich pomoc potrebovali Slováci. Desiatim ľuďom na horách a trom mimo horských oblastí už nedokázali pomôcť.

Uplynulú zimnú sezónu v slovenských horách ovplyvňovali protipandemické opatrenia Covidu-19 už iba veľmi okrajovo. Preto sa v lyžiarskych strediskách, ale aj v iných horských lokalitách pohybovalo množstvo ľudí a mnohí z nich potrebovali pomoc záchranárov. Počas zimnej sezóny 2022/23 zasahovali horskí záchranári v 2 259 prípadoch.

O tom, či je to veľa, alebo málo, netreba polemizovať, lebo ostatná sezóna sa s tými predchádzajúcimi „kovidovými“ nedá porovnávať. No pravdou je to, ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, že do našich hôr sa vrátili nielen domáci, ale aj zahraniční turisti, lyžiari a horolezci.

Momentka z pátrania po skialpinistovi (28. 3.) v Nízkych Tatrách v oblasti Čertovice. Zdroj: HZS

Podľa záchranárskej štatistiky najvyšší počet zásahov – až 1 123 – bol vykonaný na území Nízkych Tatier. Je to logické, pretože tam sa nachádzajú naše najväčšie lyžiarske strediská, a tam sa vyskytlo aj najviac zranení. Zásahov, ktoré súviseli s lyžiarmi, bolo v Nízkych Tatrách 840. Pre porovnanie, na druhom mieste z hľadiska počtu zásahov bolo územie Malej Fatry (337), Veľkej Fatry (296) a Vysokých Tatier (238).

„ Lyžiari a snowboardisti sa na svahoch postarali o rušnú sezónu nielen v Nízkych Tatrách, ale v strediskách všetkých slovenských pohorí. Viac ako 71 percent záchranných akcií počas celej sezóny boli výjazdy na pomoc lyžiarom,  presne 1 618,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Dopĺňa, že aj napriek narastajúcemu trendu a obľube skialpinizmu, počet zásahov horských záchranárov, ktorí pomáhali skialpinistom v teréne, bol iba 38, čo je 1,68 percent z celkového počtu.

Horskí záchranári sa 11. 4. venovali aj pomoci chlapcovi po úraze v Jasnej. Zdroj: HZS

Hoci sa položartom, polovážne uvádza, že zraňovať sa chodia do našich hôr najviac Česi, pravda je taká, že v minulej sezóne potrebovali pomoc záchranárov najčastejšie Slováci. Tvorili až 47,63 percenta z celkového počtu zachraňovaných osôb. Je to výrazné číslo v porovnaní s turistami poľskej (18,24 percent) a českej (7,88 percenta) národnosti. Je to pochopiteľné, keďže drvivú časť návštevníkov stredísk a terénov hôr z radov lyžiarov, skialpinistov a turistov boli tvorili domáci.

Väčšina záchranárskych akcií bola úspešná, no desiatim návštevníkom našich hôr a trom mimo horských oblastí záchranári nedokázali pomôcť.

Medvedia ruja 1

Počas ruje nie je o tragédie v medvedej ríši núdza

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

O jelenej ruji vedia milovníci prírody takmer všetko. O medvedej máločo. Pritom práve v ríši hnedých šeliem nie je o tragédie počas nej núdza.

Jedna sa stala nedávno a obeťou stretu dvoch medveďov sa stala medvedica, ktorú našli mŕtvu v oblasti Javorovej doliny pri Belianskych Tatrách. Osudným sa jej zrejme stal pád lavínovým žľabom, takto sa k príčinám úhynu asi päť rokov starej medvedice vyjadrili pracovníci Tatranského národného parku.

Približne dvesto metrov nad nehybným telom zvieraťa našli kusy srsti, ktoré mohli nasvedčovať tomu, že na starom lesníckom chodníku sa medvedica pravdepodobne stretla so samcom, ktorý sa s ňou chcel páriť, a chcela mu uniknúť.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch a návštevníci hôr by mali rátať s tým, že sa môžu častejšie stretnúť s medvedicou a jej mláďatami, ktorá ich chráni pred samcom aj tým, že schádza do predhoria, alebo aj ešte bližšie k ľuďom.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch

Medvede si teraz hľadajú nového partnera. Môžu schádzať až k ľudským obydliam. Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

„Ak medveď stretne medvedicu, ktorá vodí so sebou mláďatá, má tendenciu ich zlikvidovať, aby sa medvedica skôr dostala do ruje,“ opisuje kolobeh života našej najväčšej šelmy zoologička Mária Apfelová.

A pokračuje: „Pokiaľ totiž medvedica dojčí, nie je u nej možná ovulácia a nie je ochotná páriť sa. Ak samec zabije mláďatá, medvedica príde do ruje skôr a je väčšia šanca, že medveď zabezpečí, aby sa jeho gény dostali ďalej a žili v ďalších potomkoch.“

Zoologička dodáva, že medvedice sa preto snažia opustiť priestor s dominantnými samcami, vychádzajú do predhoria, do remízok na poliach, snažia sa nájsť so svojimi mláďatami bezpečie a prichádzajú bližšie k ľudským obydliam, lebo vedia, že pri nich nájdu ochranu i potravu a že veľké samce tam za nimi neprídu.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„Zdrojom potravy blízko ľudí môžu pre nich byť nezabezpečené odpadky, vyhodené potraviny, otvorené komposty na konci pozemkov, ovocie, včely, slabo zabezpečené hospodárske zvieratá, alebo aj vyhodené zvyšky zvierat po domácich zabíjačkách. Na tom všetkom si vedia pochutiť, tam nájdu zdroj energie, ktorú práve v čase ruje pri hľadaní nového partnera a v úsilí dať zrod novej generácii, strácajú,“ dodáva M. Apfelová s tým, že práve v tom čase sa môžu naučiť na nový zdroj potravy, ktorú budú vyhľadávať aj neskôr a odovzdajú túto informáciu aj svojim mláďatám.

„To je riziko obdobia ruje,“ hovorí zoologička a upozorňuje, aby sme okolie svojich domov, či bytoviek na sídliskách, nemenili na špajzu pre medvedích návštevníkov a mysleli na prevenciu rovnako ako aj na ochranu našich zvierat.

Vo Vysokých Tatrách sa pripravte na dopravné obmedzenia

Do Tatier si v lete auto radšej neberte

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Cesty pod Tatrami prechádzajú po vyše 50 rokoch užívania bez opráv komplexnou rekonštrukciou. Podľa informácií Prešovskej župy tu modernizujú 43 kilometrov Cesty slobody od Podbanského po Tatranské Matliare.

Ide o 35 miest, ktoré rozdelili podľa polohy do siedmich úsekov. Konkrétne v častiach Podbanské – Pavúčia dolina – križovatka s cestou II/538 – Batizovský potok – Starý Smokovec – Tatranské Matliare – križovatka s cestou I/66, ako aj na mostoch a oporných múroch na ceste II/537.
Stavebné aktivity sa týkajú územia Pribiliny, Starého Smokovca, Štrby, Štrbského Plesa aj Tatranskej Lomnice. V miestach prác regulujú dopravu, osadené je dočasné dopravné značenie i viaceré semafory. „Veľké stavebné činnosti na cestách so sebou prinášajú aj dopravné obmedzenia, s ktorými tu našinci i turisti musia počítať. Ide nám o maximálnu bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky i samotného priebehu prác a ja verím, že to motoristi pochopia a budú trpezliví. Je v záujme nás všetkých, aby táto dôležitá dopravná tepna spájajúca jednotlivé mestské časti Vysokých Tatier, bola čo najskôr kvalitná a mala nový asfalt,“ vysvetlil predseda Prešovského samosprávneho kraja (PSK) Milan Majerský.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Pri plánovaní cesty vo Vysokých Tatrách, preto počítajte pri presunoch autom s dlhšími časovými úsekmi. Prípadne využite namiesto auta verejnú dopravu. Podľa tlačovej správy PSK mali začiatkom júna na rekonštruovaných úsekoch umiestnených 21 semaforov, 19 dočasných dopravných značení, pomáhali aj regulovčíci. Tieto počty sa priebežne menia spolu s vývojom prác.
V súvislosti s dočasnými zmenami v doprave preto treba rátať s možnými uzávierkami, obmedzením do jedného jazdného pruhu a presmerovaním ciest. „Práce na Ceste slobody sú vo vysokom štádiu rozpracovanosti. Do konca roka by sa malo zrealizovať 80 % stavebných akcií a budúci rok zvyšných 20 %. Rekonštruovať sa bude celkovo 43 kilometrov ciest, 26 mostov, 96 priepustov, 26 oporných múrov a ďalšia cestná infraštruktúra,“ doplnil predseda PSK.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Doprave pod Tatrami na ceste II/537 by mali počas rekonštrukcie pomôcť opatrenia mesta Vysoké Tatry. Plánujú tu otvoriť záchytné parkoviská a prepravu zabezpečovať kyvadlovou a hromadnou dopravou. S realizáciou projektu začal Prešovský samosprávny kraj v júni minulého roku. Na komplexnú a náročnú modernizáciu Cesty slobody preinvestuje celkovo 42 miliónov eur z európskych fondov, štátneho i vlastného rozpočtu. Projekt by mali ukončiť v roku 2024.

Foto: Prešovský samosprávny kraj.

Ivona Fialková vo Vysokých Tatrách

Ivona Fialková: Sústredenie v Tatrách musí byť každý rok

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Mladšia z biatlonových sestier Fialkových má momentálne po dovolenke a začína prípravu na novú sezónu. Ivona, ktorá patrí medzi najvýraznejšie osobnosti nášho športu, v rozhovore hovorí o svojom vzťahu k Tatrám, ako reaguje na ľudí, keď sa s ňou chcú na túre odfotiť, aj o oblečení na šport a do hôr, o ktorom vraj dokáže hovoriť celé hodiny.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

K Tatrám a celkovo k turistike mám vzťah od útleho detstva. S rodičmi sme ako deti absolvovali množstvo výletov po našich horách. Najviac mi v spomienkach rezonuje Štrbské Pleso, pretože sme sa sem opakovane vracali v lete na turistiku a v zime na bežky.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Vo svete je veľa krásnych miest, ale vždy keď sa vrátim domov, poviem si tú otrepanú, ale pravdivú frázu: všade dobre doma najlepšie. Každý rok zaradím do svojho tréningového plánu jedno až dve sústredenia v Tatrách. Rada sa tam vraciam, ale musím sa priznať, že stále nemám zdolaný jeden z mojich cieľov, a tým je Gerlachovský štít. Snáď sa mi to tento rok podarí.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, len zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

To je pravda. Nikdy sa do Tatier nevyberiem bez nepremokavej vetrovky, aj keď predpoveď ukazuje celý deň slnečno. Odkedy som objavila a vyskúšala oblečenie značky Karpos, tak nemám problém s tým, čo si do hôr obliecť. Ich produkty sú prepracované do detailov a ešte nikdy ma v horách nezradili. Osobne mám vysoké nároky na prekryté uši a celkovo hlava musí byť v teple, milujem ako majú všetky vetrovky riešené kapucne. V skratke chcem povedať, že napriek tomu, aký majú ich veci krásny dizajn, prioritou ostáva funkčnosť a vysoká kvalita. To som celá ja, o oblečení by som vedela rozprávať donekonečna.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Máte nejaké obľúbené miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Nízke Tatry mám doslova za domom. Na Chopku aj Ďumbieri som už bola toľkokrát, že to ani nedokážem spočítať, a napriek tomu ma tieto výstupy neprestali baviť. Je to srdcová záležitosť.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Okrem už spomínaného Gerlachovského štítu sa už dlhšie chystám navštíviť chodník korunami stromov v Bachledovej doline, no stále sa mi to nepodarilo zrealizovať. Celkovo by som chcela viac spoznať Belianske Tatry.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

V horách ma spoznáva najviac ľudí, pretože je tam vysoká koncentrácia športovcov a ľudí, ktorí šport sledujú a poznajú slovenských reprezentantov. Odfotiť sa s nimi je pre mňa príjemné, pretože viem, že takýto ľudia si vážia moju prácu a vedia oceniť tú drinu, ktorú vrcholový šport prináša.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

Čo máte v pláne počas leta? Nájdete si čas aj na dovolenku na Slovensku?

Pre náš šport je dovolenkovým obdobím mesiac apríl. Vtedy máme priestor vypnúť aj na dva-tri týždne a poriadne si oddýchnuť. V lete je tvrdá príprava a dôležité sústredenia, z ktorých môžeme následne v zime čerpať. Vždy, keď sa vrátim z dlhého a ťažkého sústredenia, snažím sa načerpať sily výletmi po Slovensku. Milujem naše kúpeľné mestá, vinárske oblasti, Banskú Štiavnicu a samozrejme hory.

Foto: Archív Ivony Fialkovej.

vtáča vypadnuté z hniezda nikdy nezachraňujte

Ak uvidíte vtáča vypadnuté z hniezda, toto nikdy nerobte!

Ilustračné foto: Mária Apfelová.

Možno sa to stalo aj vám. Zbadali ste na zemi vtáčatko vypadnuté z hniezda a rozhodli ste sa, že ho zachránite. Nerobte to.

Najmä teraz na jar, keď sa hniezda vtákov preplnia rastúcim potomstvom, sa často stáva, že na prechádzkach či pri nástupe na túry, hoci aj v tatranských osadách, natrafíte na vtáčatko, ktoré v nejakej húštine zúfalým piskotom volá svojich rodičov. Domnievate sa, že potrebuje pomoc, vezmete ho do rúk a odnesiete k veterinárovi, do chovnej stanice či na správu národného parku. Ste presvedčení o tom, že robíte pre jeho záchranu to najlepšie. Opak je pravdou.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„V prírode je normálne, že veľká časť vtáčích mláďat skončí ako potrava pre svojich prirodzených predátorov. Preto majú vtáky veľa mláďat, lebo sa ráta s tým, že väčšina neprežije,“ vysvetľuje zoologička Mária Apfelová. „Keďže rastúce potomstvo má v hniezde čoraz menej miesta, ich stratégia je taká, že len čo mláďatám narastú prvé letky na krídlach, hniezdo opúšťajú. No ešte stále nie sú schopné samé si hľadať potravu, skrývajú sa vo  vegetácii, ozývajú sa svojím rodičom a tí ich podľa hlasu nájdu a prikrmujú,“ pokračuje a dodáva, že ľudia sa domnievajú, že vtáčiky treba zachrániť pred predátormi.

„Netreba to robiť. Ak nie je vtáča evidentne zranené, treba ho nechať tam, kam doletelo. Ak ho vezmeme preč, stratí kontakt s rodičmi, nenaučí sa, kde je jeho potrava, ako ju získať a ochudobníme ho o prirodzený spôsob života, ktorý ho naučia iba rodičia. Pre svoj život potrebujú veľké množstvo hmyzu, ktoré sa v umelých podmienkach nedá zabezpečiť,“ zdôrazňuje M. Apfelová.

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

Dodáva tiež, že keď vtáčatá chytíme, môže to pre nich znamenať istú smrť, lebo predátori – kuna či lasica sa riadia čuchom a ľudský pach považujú za niečo, čo treba nasledovať a nechtiac ich takto privedieme k potrave. Namiesto záchrany sa operenec stane obeťou. To neplatí pre holé vtáčatá, ktoré do hniezda, ak ho vidíme, môžeme doložiť, vtáčím rodičom náš pach nevadí.

Podľa zoologičky sa treba zmieriť s tým, že vtáčích mláďat je tak veľa, že časť z nich sa stane potravou pre predátora. V prírode to tak chodí, veľa ďalších druhov je odkázaných aj na takúto potravu a treba to prijať.

Ilustračné foto: Pixabay.

Sanatórium Tatranská Kotlina

Terapia v jaskyni? V Tatranskej Kotline je to samozrejmosťou

Foto: Asociácia slovenských kúpeľov

Špecialitou kúpeľov v Tatranskej Kotline je speleoterapia, teda cvičenie v Belianskej jaskyni. A práve unikátny jaskynný priestor stál pred približne 140 rokmi aj na prahu vzniku tejto tatranskej osady, ktorá je dnes jednou z perál na šnúre tatranského kúpeľníctva.

Jaskyňu vo snahu Kobylieho vrchu objavili Ján Britz a Július Husz zo Spišskej Belej v roku 1881, no našli v nej aj nápisy staršie o vyše 150 rokov. Zlatokopom či hľadačom iných pokladov jej priestor nebol neznámy. Sprístupnili ju o rok neskôr a jej kratšia verzia sa ihneď stala magnetom. Veľmi rýchlo prehliadkovú trasu predĺžili umelými drevenými schodíkmi a zábradliami na viac ako 5 tisíc metrov, a kotlina v jej blízkosti sa hneď vzápätí stala jedným z dôležitých východiskových miest pre poznávanie Belianskych Tatier.

Po útulniach, hoteloch, penziónoch, zámočkoch sa tu začali stavať aj kúpeľné domy. Aristokracia objavila blahodarné účinky tatranskej prírody a aj tohto miesta na liečbu tuberkulóznych chorôb a preslávila ho rovnako dobre ako Belianska jaskyňa. Už vtedy tu okrem vodoliečby ponúkali aj slávny Kneipov liečebný telocvik.

Kotlina – neskôr premenovaná na Tatranskú Kotlinu sa časom stala synonymom pre kúpeľnú liečbu. Najskôr sa odporúčala pacientom s nervovými ochoreniami, chudokrvnosťou a srdcovými chorobami. Počas prvej svetovej vojny sa tu zotavovali vojaci, po vojne Spišská Belá, na pozemkoch ktorej sa osada začala formovať, predala kúpele podnikateľovi Josefovi Ondřichovi a ten neskôr lekárnikovi Ctiborovi Zelenému. Práve on sprístupnil liečbu tbc menej náročným a menej zámožným pacientom. Medzi dvoma svetovými vojnami po požiari vybudovaný komplex už napojili na zdravotnú poisťovňu. Nové sanatórium sa na záujem pacientov nemohol sťažovať.

Belianska jaskyňa. V jej priestoroch sa uskutočňuje unikátna speleoterapia. Foto: Vladimír Ruček

Osada má dnes štatút klimatických kúpeľov. Poskytuje komplexnú ústavnú starostlivosť o dospelých chorých s prieduškovou astmou, obštrukčnou chorobou pľúc a inými netuberkulóznymi ochoreniami dýchacieho systému. Sanatórium Tatranská Kotlina funguje ako odborný liečebný ústav a aj ako prírodné klimatické kúpele. Na precíznu diagnostiku má hádam najkomplexnejšie vybavené stredisko a laboratórium vo Vysokých Tatrách.

Vzniklo ako nezisková organizácia v roku 2003, predtým ho klienti poznali pod názvom OLÚRCH Tatranská Kotlina. Zabezpečuje ústavnú i kúpeľnú starostlivosť, ale aj relaxačné pobyty pre jednotlivcov. Vďaka nízkej nadmorskej výške a priaznivej klíme môžu sa v tomto prostredí liečiť aj ľudia, ktorí trpia srdcovo-cievnymi ochoreniami či onkologickými ťažkosťami.

Už spomínaná speleoterapia v Belianskej jaskyni nie je jedinou raritou kúpeľov. Okrem inhalácií, vodoliečby, elektroliečby, dychových a relaxačných cvičení a liečebnej rehabilitácii sa tu poskytuje novinka – fotoliečba sliznice nosa (Rhinolight), ktorú vyhľadávajú hlavne ľudia trpiaci na sennú nádchu.

Veterná smršť v roku 2004 oblasť akoby zázrakom obišla, sanatórium je preto obklopené zeleňou lesov, čo znásobujú možnosti vychádzok do ihličnatých lesov. Aktívni návštevníci môže využiť aj cyklochodník z Tatranskej Kotliny do Spišskej Belej. Atraktívnou pre nich môže byť aj návšteva rázovitých obcí Lendak a Ždiar, ktoré sú blízko osady.
Zdroj: kupele.org, tatranskakotlina.kupele, tatry.sk, slovakia.travel, Nostalgické Tatry

Ján Volko na Štrbskom plese

Najrýchlejší Slovák zdolal Gerlach, čo má v pláne v lete?

Foto: Martin Krystýnek.

Vysokohorské prostredie doslova miluje. Každý rok na začiatku sezóny chodí do Tatier na sústredenie, a vždy sa sem teší. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé, až na kopce, kam treba ísť s horským vodcom. S Jánom Volkom sme strávili príjemný deň na natáčaní na Štrbskom plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, ale ja ako Bratislavčan mám dobrý vzťah k horám, a nielen k Tatrám. Každoročne sem chodíme na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie, kde robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, naozaj nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé okrem nejakých vrcholov, na ktoré sa musí ísť s vysokohorským vodcom. Už som vyšiel aj na Gerlach, takže jeden z hlavných cieľov mám splnený.

Vraj vás rodičia v detstve viedli k lyžovaniu?
Rodičia ma viedli k lyžovaniu aj k iným aktivitám ako je turistika a návštevy hôr. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť, nie každý môže chodiť lyžovať. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala a oveľa menej toho, čo vzala.

Vaša trénerka Naďa Bendová povedala, že vďaka futbalovému trénerovi, ktorý vás nechával sedávať na lavičke, ste prišli k atletike. Je to pravda?
Čiastočne to je pravda, keďže som v podstate celý čas hrával s o rok staršími chalanmi, lebo ich bolo menej. Potom posledný rok, čo som hrával futbal, som prešiel k môjmu ročníku, tam ich bolo dosť a tréner mal svojich obľúbených hráčov. Napriek tomu, že som bol možno fyzicky lepšie pripravený z toho vyššieho ročníka, tak som sedával na lavičke. Nie, že by mi to nejako veľmi prekážalo, ale pre každého chalana, ktorý hrá futbal a zažil ten pocit z hry, je lepšie, keď je na ihrisku. Aj to bol jeden z dôvodov, že to bol posledný rok vo futbale. Prešiel som na atletiku, kde som našiel uplatnenie a využil svoju rýchlosť.

Ako vidíte blížiace sa šprintérske leto?
V lete sa budú konať Majstrovstvá sveta v Budapešti. Je to svetový šampionát, takže tam nie je až taká veľká šanca uspieť, lebo sa zapája celý svet a konkurencia je raz taká ako na európskych šampionátoch. Každopádne, zatiaľ sa pohybujem v rebríčku celkom dobre, mal by som sa tam dostať ak sa nič nepredvídateľné nestane. Teším sa na tento šampionát, budem sa snažiť zabojovať o čo najlepší výsledok, aby mi to pomohlo aj k olympiáde, ktorá bude na budúci rok.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili že vrcholový šprint už nie je o tom, kto viac natrénuje či správne načasuje formu, o čom teda je?
Vrcholový šport je už spojením viacerých vedných disciplín, či už biológie, biochémie, biomechaniky, takisto matematiky, fyziky, pretože sa do toho zapájajú rôzne testovania, parametre, kontaktné časy. Aj nastavenie vnútorného prostredia, či už krvného obrazu alebo nutričnej suplementácie, je veľmi náročné. Je to už naozaj o spojení takýchto detailov, ktoré celkovo dajú konečný výsledok a obraz.

Označili vás za lídra slovenskej atletiky, čo to pre vás znamená?
Je to určite aj nejaká zodpovednosť a možnosť vrátiť atletike to, čo mi dala. Možnosť prilákať k tomuto športu nové tváre, hlavne deti, ktorých tam myslím si celkovo dosť pribúda. Mám možnosť byť im pozitívnym vzorom. Šport je jedna z vecí, ktorá im môže zmysluplne vyplniť voľný čas a môžu potom lepšie uspieť v živote, byť šťastnejší a lepšie pripravení na všetko, čo ich čaká.

O vašich tréneroch opakovane hovoríte, že by ste ich nevymenili ani za svet. Prečo? V čom si s nimi rozumiete a čo si na nich ceníte?
S mojimi trénermi tvoríme naozaj veľmi dobrý tím, a nie je to len o ich vedomostiach, ktoré majú naozaj na špičkovej úrovni. Obaja sú odborníci, profesionáli, majú najvyššie vzdelanie, aké je možné dosiahnuť v športe alebo v telovýchove, a to je len jedna stránka veci. Tá druhá je ľudský prístup, to aký máme vzťah, ako sa to celé dotvára, to je častokrát dôležitejší faktor ako samotné vedomosti. Pokiaľ nie je v tíme pohoda, necítite sa dobre ako športovec, oni sa necítia dobre ako tréneri, tak jednoducho výsledok a výkon nebude taký, aký by sme očakávali. Myslím si, že moji tréneri nie sú moji nadriadení, ale sú to moji priatelia. Sú to ľudia, s ktorými trávim každý deň dosť veľa času, oni mi obetujú svoj čas, ktorý by mohli stráviť s rodinami, čo si veľmi vážim a som im za to vďačný. To je dôvod, prečo by som ich nevymenil.

Horolezec 1

Zachránili horolezca i hlodavca v jeho batohu

Zo zásahu v oblasti Ostrvy. Foto: HZS.

Horských záchranárov privolali v tomto týždni k štyrom zásahom, ten vysokotatranský mal príchuť kuriozity. Spolu s horolezcom zachránili v jeho batohu aj hlodavca.

Záchrannú službu z Vysokých Tatier požiadali v pondelok o pomoc pre 26-ročného poľského horolezca, ktorý vypadol z horolezeckého terénu na Ostrve. Počas asi 6 metrov dlhého pádu a následnými nárazmi o skaly si poranil dolnú končatinu v oblasti bedrového kĺbu a stehna.

Keďže terén, v ktorom sa zranený horolezec nachádzal, si vyžadoval letecký zásah, Horská záchranná služba požiadala o súčinnosť vrtuľníkovú záchrannú zdravotnú službu. „V Starom Smokovci zobrala na palubu horského záchranára a spolu leteli na pomoc,“ uvádza HZS na svojej stránke.

Zo zásahu v oblasti Ostrvy.

Zo zásahu v oblasti Ostrvy. Foto: HZS.

Spolulezcovi sa zraneného podarilo dostať pod stenu, horský záchranár bol pomocou palubného navijaku k nemu spustený a po základnom ošetrení bol Poliak vrtuľníkom transportovaný k Popradskému plesu, kde si ho vzal do opatery lekár a následne ho odviezli do popradskej nemocnice.

Ako sa neskôr ukázalo, zásah mal kurióznejšie priebeh ako obvykle. Informovali o tom leteckí záchranári a Korzár. Okrem zraneného horolezca viezli na palube aj malého hlodavca, ktorý sa na palubu dostal pravdepodobne v batohu zachraňovaného Poliaka.