Vtáča vypadnuté z hniezda nezachraňujte

Tatranské kliešte

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Ilustračné foto: Depositphotos.

Ešte pred pár rokmi bol epicentrom výskytu kliešťov juh Slovenska. Dnes si ho poľahky môžeme odniesť domov ako neželaný suvenír hoci aj z túry po Veľkej Fatre či z Tatier.

„Hranica bežného výskytu kliešťa sa nám posúva stále viac na sever,“ hovorí zoologička Mária Apfelová. „Veľkým rizikom je už aj v najvyšších polohách Veľkej Fatry či v predhorí Tatier. Pri prechádzkach či športe sa ním môžeme poľahky infikovať.“

Zoologička to odôvodňuje tým, že je stále teplejšie a na juhu Slovenska už kliešť nemá najvhodnejšie podmienky pre svoj život. „Teploty sú v posledných rokoch vysoké, snehová pokrývka netrvá dlho, kliešť v južných oblastiach trpí nadmerným teplom a keďže má okrem tepla rád aj vlhko, nachádza si lepší priestor pre život aj v oblastiach, kde doteraz nebol taký hojný,“ vysvetľuje.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

Radí zároveň, aby sme sa po každej túre v horách doma poriadne skontrolovali, či sme si nepriniesli neželaného parazita. Ochranou pred ním nie je ani to, že sa na túrach pohybujeme v horských oblastiach. Aj tam nás môžu poštípať. Pomôže aj vhodné oblečenie s dlhými nohavicami a použitie repelentov. No treba pamätať aj na to, že kliešte prenášajú nielen veľké cicavce, ale aj drobné zemné cicavce, teda myšky či hraboše, no i jašterice alebo vtáky, čo zvyšuje riziko poštípania pri pohybe vo vysokej tráve.

Pripomeňme, že kliešť obyčajný je parazit, ktorý sa živí krvou divých a domácich zvierat a človeka. Nebezpečný je tým, že môže byť nositeľom rôznych chorôb. Pre človeka je nebezpečná lymská borelióza a kliešťová encefalitída, čo sú vážne zápalové ochorenia.

Kliešte sú už veľkým rizikom aj v predhorí Tatier.

Kúpele Nový Smokovec pod tatranskými štítmi

V Novom Smokovci predpisovali na liečbu aj brusnice

by ČlánkyTatranské kúpele

Foto: Melinda Antalová Riečinová.

Nebyť nespokojnosti a sklamania dolnokubínskeho rodáka Mikuláša Szontagha (1843 – 1899) z pomerov v kúpeľoch v Starom Smokovci, kde nastúpil ako lekár, možno by k založeniu tých jeho – v Novom Smokovci – hádam ani nedošlo.

Absolvent lekárskej fakulty na Viedenskej univerzite bol presvedčený o tom, že potenciál Vysokých Tatier treba lepšie využiť. Napriek tomu v Starom Smokovci a tamojších kúpeľoch ostal tri roky a keďže tatranské kúpeľné domy nebývali v tom čase otvorené aj mimo letných sezón, získaný čas využil na prácu v niekoľkých prímorských a horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Talianska a balkánskych štátov.

Osobitne sa zameral na novozaložené liečebne tuberkulózy v talianskom Merane a vo švajčiarskom Davose. Zarobil si a získal skúsenosti. Sen o vlastnom ústave, ktorý by poskytoval takú úroveň liečby, akú mali tie zahraničné, sa mu začal napĺňať v roku 1875.

Od veľkoslavkovských urbárnikov si prenajal hustý smrekový les juhozápadne od Starého Smokovca a dostal od nich aj drevo na stavbu a neskôr lekárovi urbárnici predali aj ďalšie pozemky. No už začiatok výkopových prác Nového Smokovca priniesli veľké prekvapenie a stavbu trochu zdržali. Našla sa tu strieborná minca z rokov panovania rímskeho cisára Marca Aurélia.

Pohľadnica z Nového Smokovca. Foto: Júlia Lešková.

Z budovania Nového Smokovca to síce urobilo raritu, no nález neovplyvnil formovanie osady, ktorej doménou malo byť liečebné poslanie. Mikuláš Szontagh v nej chcel vo svojom súkromnom celoročne využívanom sanatóriu uskutočniť vlastné predstavy klimatickej liečby.

Začal v roku 1876. Popri studenej vodoliečbe ordinoval pneumatickú liečbu, soľné, kosodrevinové a eukaliptické inhalácie, zástreky hrtana a hrdla, elektroterapiu. Pacientom odporúčal minerálky, výživnú stravu, konzumáciu mlieka, červeného vína i brusníc. Klienti sanatória nevylihovali na posteliach, ale voľný čas trávili na túrach, lyžovali sa, sánkovali i korčuľovali.

Nový Smokovec sa pod Szontaghovým vedením rozrastal. K pôvodnému sanatóriu s 27 izbami bol pristavený kúpeľný dom i nová budova s ďalšími izbami. Vznikla tu promenáda i objekt určený pre voľný cestovný ruch s prijímacou kanceláriou, laboratóriom a poštou. Časom sa zakladateľ Nového Smokovca sa stal výlučným majiteľom jeho historickej časti. Keď v roku 1899 zomieral, bolo v osade 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex pre liečbu. Zvyšok boli letohrádky.

Mikuláš Szontágh nebol iba lekárom, veľa aktivity venoval turistike. V roku 1882 napríklad zorganizoval a viedol zdravotnícke, terénne, orientačné i lezecké školenie pre horských vodcov. Vybavil ich sanitnými potrebami a zúčastňoval sa na záchranných akciách. Na jeho počesť boli v Slavkovskej doline pomenované dve bezmenné plesá na Szontaghovo pleso a Malé Szontaghovo pleso.

Osada časom stavebne splynula so Starým Smokovcom, no štatút známych klimatických kúpeľov nestratila. Po druhej svetovej vojne sa stali štátnymi kúpeľmi, v roku 1995 akciovou spoločnosťou, ktorá následne odštartovala veľkú prestavbu a modernizáciu kúpeľov s rozšírením o športovú halu, kongresové centrum, wellnes centrom a relax zónou.

Kúpele sú dnes multifunkčným komplexom s reštauráciou a tromi hotelmi. Sústreďujú sa v nich na liečbu netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest, chorôb poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, duševné choroby a choroby z povolania. Základnou liečebnou metódou je klimatoterapia a aktívny pohyb na čerstvom vzduchu. Tomu sú kúpele verné od Szontaghových čias. A samozrejme, v ponuke sú balneologické a fyziatrické procedúry, masáže, dychové rehabilitácie, rôzne zameraná telesná výchova, nordick walking a mnohé iné. Do kúpeľov môžu prísť klienti cez zdravotné poisťovne i samoplatcovia.
Zdroj: Kupele Nový Smokovec, wikipédia, vysoketatry.region

Tánička, Vladko a Jaro v nahrávacom štúdiu

Podpor nás! Aj S BATOHOM CEZ HORY môže byť podcastom roka!

by Články

Hory sú našou srdcovkou, o tom niet pochýb. Dôkazom je aj podcast S batohom cez hory, ktorý učí láske k prírode nielen deti a má za sebou už 35 častí.

K turistovi a knihomoľovi Vladkovi sa pridala Tánička, ktorej záleží na tom, aby naše lesy a lúky zostali čisté aj pre nasledujúce generácie. Hlavným obsahom podcastu je okrem zábavy rozvíjať v deťoch i dospelých pozitívny vzťah k horám, v našom prípade hovoríme o Tatrách, nielen Vysokých, ale aj Nízkych, Západných a Belianskych.

Robíme to preto, aby sme hovorili o prírode, aktívnom pohybe v nej a priblížili zaujímavé miesta i príbehy – obľúbené aj menej známe, ktoré stoja za to. Okrem toho je dnes viac ako dôležité nielen viesť diskusiu, ale aj konať v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Počúvaš nás? Alebo je čas, aby si nás objavil, prípadne trochu podporil? Hoď nám svoj hlas v ankete Podcast roka 2023.

Ako na to?

Klikni na stránku https://podcastroka2023.sk/hlasovanie/

Stlač HLASOVAŤ

Do rámčeka v kategórii MILÁČIK Absolútny víťaz podcastu roka napíš S batohom cez hory.

Môžeš alebo nemusíš zahlasovať aj v ostatných kategóriách podcastov.

Nakoniec vyplň svoje meno, priezvisko, e-mail a okrem podpory našej práce hráš o atraktívne ceny.

ĎAKUJEME!

Pohľad na Horný Smokovec

Štafetu liečby dnes nesú vnučky zakladateľov kúpeľov

by ČlánkyTatranské kúpele

Foto: Jana Chorvátová.

Kúpele Horný Smokovec sa orientujú na liečbu detí a mládeže, sú jedinými s takýmto zameraním vo Vysokých Tatrách a zároveň najvyššie položenými. Starostlivosť poskytujú celoročne.

Základom liečby v kúpeľoch je klimatoterapia, teda kombinácia jedinečnej horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu, s rehabilitáciami na posilňovanie imunity. V kúpeľoch je 117 lôžok, z toho 25 izieb pre matky s deťmi.

Deti môžu prísť samostatne i s rodičmi

Deti môžu prísť do kúpeľov samostatne, alebo v sprievode rodiča, súčasťou kúpeľov je základná i materská škola a školský klub detí a poskytujú tu aj bohatý športový, kultúrny a voľnočasový program spojený s poznávaním Vysokých Tatier. Pedagógovia sa snažia odpútať ich od choroby a vrátiť im na tvár úsmev.  

Osudová láska mala praktické vyústenie

Za vznik kúpeľov môžeme vďačiť Jánovi Opatrnému a Zdenke Opatrnej. On na narodil vo Vodňanoch, ona v Prahe. Zoznámili sa vo Vysokých Tatrách. Ján Opatrný pôsobil ako ftizeológ v Novom Smokovci, Zdenka prišla do veľhôr na liečenie. Osudová láska mala aj praktické vyústenie. Rozhodli sa, že v neďalekom Hornom Smokovci postavia a budú prevádzkovať liečebňu pre pacientov s tuberkulóznymi ochoreniami. Ich plán sa stal realitou v roku 1928.

Na Rysy, Kriváň či do Kôprovej doliny. Blíži sa otvorenie vysokohorských chodníkov

Čítaj tu

Areál Kúpeľov Horný Smokovec. Foto: archív Kúpeľov Horný Smokovec

História hovorí, že sanatórium, v ktorom mal on na starosti lekársku starostlivosť a ona prevádzku, bolo na svoju dobu moderne a nadštandardne vybavené. A hoci Horný Smokovec popri snobskejšom a drahom Štrbskom Plese a Starom Smokovci, pôsobil skromnejšie, pacienti ho vyhľadávali. Tuberkulózu mali nielen bohatí, ale najmä chudobnejší ľudia, sanatórium Opatrných ich možnostiam vyhovoval.

Vyvlastnenie a po polstoročí vrátenie sanatória dedičom

Po vojne bolo sanatórium znárodnené (1948). Nová republika jeho majiteľov považovala za kapitalistov a majetok im skonfiškovala. Vzniklo tam preventórium pre deti tuberkulóznych rodičov s názvom Detská ozdravovňa Horný Smokovec. V roku 1971 sa zmenilo na zariadenie určené na liečbu detí s ochoreniami dýchacích ciest – stalo sa súčasťou Československých, neskôr Slovenských štátnych kúpeľov.

Na základe uplatnenia reštitučného zákona bola v roku 1997 budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. Vnučky manželov Jána a Zdenky Opatrných Karin Frieszová a Bibiana Prekopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe pacientov s ochorením dýchacích ciest.

Kým poľovníci zišli z posedu, už bol pri strelenom diviakovi medveď

Čítaj tu
Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest

Použijeme teraz viac odborných termínov, ktoré ale rodičia detí s chorobami dýchacích ciest dobre poznajú. V Kúpeľoch Horný Smokovec, ktoré sú dnes už neštátnymi, sa liečia recidivujúce katary dýchacích ciest s oslabenou odolnosťou, alergické nádchy, opakované zápaly priedušiek, opakované zápaly pľúc, sinobronchitída, obštrukčná bronchitída, bronchiálna astma a dermorespiračný syndróm. Hlavnou procedúrou je klimatická liečba, inhalačná liečba, liečebný telocvik, masáže, medikamentózna liečba, fyzikálna terapia, cvičenie v bazéne a saunovanie. Sú jedinými tatranskými kúpeľmi zameranými na liečbu nešpecifických ochorení dýchacích ciest. Špecializujú sa na liečbu detí a dorastu vo veku od 3 do 18 rokov.

Zdroj: Kúpele Horný Smokovec, Asociácia slovenských kúpeľov, lekari.sk, tatranskekupele.sk

Klaudia Medlová v Podbanskom

Klaudia Medlová: Aj keď sa to zdá, ale pri snowboardingu nejde o život

by Články

Foto: Martin Krystýnek.

Naša snowboardová reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši, lyžiarske stredisko mali kúsok od domu, takže od štyroch rokov jazdila na lyžiach. Asi v desiatich prešla na dosku, chodila aj na športovú gymnastiku, ale nakoniec u nej zvíťazil snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Podbanskom, kde vznikol aj tento rozhovor venovaný horám a jej najobľúbenejšiemu športu.

Šport, ktorý robíte sa spája s pobytom v prírode a horami. Trávite v nich veľa času, dokážete potom v horách aj relaxovať?

Či dokážem relaxovať na horách? Určite áno, hory milujem od detstva, ale samozrejme je to trošku iné, keďže jazdec cestuje alebo sa presúva po rôznych strediskách. Za tie roky už môžem povedať, že sa v podstate dookola striedajú tie isté miesta. Hory si dokážem stále užiť a snažím sa aj keď mám nejaké ťažšie obdobie pripomenúť si, že robím prácu, ktorá ma baví. Mám možnosť byť na čerstvom vzduchu a užívať si horské prostredie.

To je určite veľká motivácia, nie všetci športovci majú takýto „bonus“.

Snowboarding je krásny v tom, že to nie len o pretekoch, olympiáde, svetových pohároch. Máme aj vlastnú sériu pretekov, preteky Natural Selection robí aj jeden legendárnych jazdcov Travis Rice, takže by určite bola pre mňa motivácia dostať v budúcnosti pozvánku na túto akciu. Na snowboardingu ma veľmi baví, že môžeme aj vymýšľať, byť kreatívni, nielen drilovať jeden trik za druhým. Je to individuálny šport, sme súťaživí, ale samozrejme, že sme s inými jazdcami a jazdkyňami kamaráti.

Ktorý moment v profesionálnej kariére najviac spomínate?

Je ich určite viac ako jeden, mám veľa pekných spomienok. Keď si spomeniem, ako som začínala a dostala sa do tohto sveta, na ľudí, ktorí mi pomohli sa tam dostať, a určite aj na moment, keď som vyhrala Rookie of the Year, čiže nováčik roka. Začali ma vnímať na scéne medzi svetovou špičkou. Určite stoja za zmienku aj pozvánky na vrcholové súťaže X Games, US Open, to bolo pre mňa niečo. Ako sa hovorí, skákala som dva metre nad zem, keď mi prišla pozvánka. V našom športe je to vnímané možno viac ako olympiáda. Tam ide oveľa viac športovcov, ale na X Games sa robí výber a nie je to hodnotené podľa žiadneho rebríčka.

Môžete to bližšie vysvetliť?

X Games sú akousi métou každého snowboardistu. Aj pre mňa to bol jeden zo snov. Presne si pamätám, že som bola na pretekoch v Colorade, myslím, že som sa dostala do finále, a na základe toho si ma asi všimli a prišla mi pozvánka ako prvej náhradníčke. To znamená, že tam musím byť, trénovať, ak by niekto vypadol, idete namiesto neho. Bol to pre mňa obrovský zážitok, najlepší tréning, užívala som si to profesionálnej stránke. Bolo o nás po každej stránke perfektne postarané. Niekto sa, bohužiaľ, zranil a ja som mohla štartovať.

Aký je to pocit jazdiť na takýchto svetových podujatiach, zvlášť pre pretekárku zo Slovenska?

Je to úžasný pocit, teraz už viac vnímam to, že reprezentujem Slovensko. Predtým som išla do sveta a na Slovensku som sa snažila ukazovať snowboarding v najlepšom svetle. Snažila som sa presadiť taký svoj osobitý štýl, ukázať, o čom tento šport je. Na pretekoch Svetového pohára či na olympiáde si je športovec viac vedomý, že reprezentuje práve svoju krajinu. Ja som hrdá na to, že môžem reprezentovať Slovensko.

Minulý rok ste sa podrobili operácii kolena po zranení na Olympijských hrách v Pekingu. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste museli vynechať zvyšok sezóny?

Najskôr som si po tom páde myslela, že to nebude až také vážne. Prvú disciplínu som kvôli tomu vynechala, ale na druhú, ktorá mala byť o dva týždne, som sa snažila dať spolu s fyzioterapeutom a trénerom zo všetkých síl dohromady. Nakoniec som štartovala, koleno sa dalo ako-tak dokopy, ale keď som prišla domov, začala som pociťovať stále viac bolesť. Stále som si myslela, že sezónu odjazdím a potom si to dám dokopy. Ale na druhej strane to beriem pozitívne, zdravie je na prvom mieste a treba sa dať dokopy.

Ide zatiaľ všetko tak ako má?

Ide to trošku pomalšie ako som očakávala, pretože takéto zranenie som ešte nemala. Vždy, keď som mala s niečím problém, tak som bola veľmi rýchlo späť, aj po tých operáciách alebo čisteniach kolena som bola naspäť o tri týždne alebo mesiac, ale toto ma odstavilo na pár mesiacov. Trošku sa s tým vyrovnávam, ale už to beriem tak, že táto sezóna je na rehabilitáciu, že sa dám dokopy a začnem už možno v lete s nejakými výjazdami.

Laický pohľad bežných ľudí je, že pri súťažiach snoubordingu sa pozerajú na pretekárov akoby im išlo o život. Čo na to hovoríte?

Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Čo sa týka bezpečnosti, o život nejde. Podľa mňa máme úžasné podmienky čo sa týka bezpečnosti. Ako sa hovorí: safety first, bezpečnosť je na prvom mieste. Momentálne sa už stavajú super skoky, jazdci majú natrénované, najazdené, naskákané. Mimo snehu skáču do takzvaných airbagov, čo sú nafukovacie vaky a hádžete sa akoby do vankúša, takže trénujete bezpečne. Samozrejme, každý jazdec ide o život a snaží sa dať v pretekoch zo seba všetko, ale určite by som nepovedala, že ide o život.

HZS-2

Ak vás hory dobehli, ešte sú tu horskí záchranári

by Články

Foto: archív HZS.

Iba za posledné dva týždne zachraňovali lyžiara na severnej strane Chabenca, v Kôprovej doline ratovali 75-ročného turistu, ďalšieho pri Šalviovom prameni. Pomáhali tiež zranenému cyklistovi pod Sliezskym domom, ale aj uviaznutým turistom pod Krupovou hoľou, pátrali po turistke vo Futkotskej doline i skialpinistovi v oblasti Skalky.

A to všetko iba v oblasti Tatier. Zásahy horských záchranárov boli úspešné a nevyrátali sme všetky. Horskú záchrannú službu potrebujeme. Približne o mesiac si bude pripomínať 20. výročie svojho vzniku. Za dve desaťročia sa stala celosvetovo uznávanou a je dôležitým partnerom záchrany v horách u nás i v zahraničí.

Ako sa to začalo? Nová etapa záchrany v horách na Slovensku sa začala písať od 10. júla 2003. Národná rada SR schválila zákon o Horskej záchrannej službe (HZS), ktorý sa stal základom pre zjednotenie profesionálnych horských záchranárov u nás. HZS je odvtedy rozpočtovou organizáciou Ministerstva vnútra SR, rezort ju podporuje v technickej i metodickej oblasti.

Ako sa uvádza na stránke HZS, vďaka tomu je možné zabezpečovať rozvoj jej oblastných stredísk tak, aby záchrana v horách bola poskytovaná na čo najvyššej úrovni tým, ktorí ju potrebujú. Aktuálne pôsobí v šiestich oblastných strediskách a na dvoch špecializovaných pracoviskách.

Momenty zo záchranárskych akcií Horskej záchrannej služby. Foto: archív HZS

Mimoriadne dôležitú úlohu má Stredisko lavínovej prevencie, ktoré je súčasťou HZS, no na Slovensku funguje od roku 1972. „Výsledky a spôsob práce tohto strediska sú unikátne,“ citujeme zo stránky HZS. „Zaoberá sa monitorovaním snehových zrážok a snehovej pokrývky a jej vývoja, vytvára lavínové predpovedné modely, analyzuje okolnosti vzniku lavín, vďaka čomu je možné lavínam lepšie rozumieť. Výsledky práce slovenských odborníkov majú v svetovej odbornej komunite svoje pevné miesto.“

Partnerom strediska je Slovenský hydrometeorologický ústav, ktorý mu poskytuje cenné údaje, čím sa spolupodieľajú na prevencii v horách. Z tejto spolupráce podľa horských záchranárov vzišlo zriadenie 47 meteostaníc. Dodnes Stredisko lavínovej prevencie vydalo viac ako 3 tisíc lavínových výstrah.

Výborné meno doma i v zahraničí má skupina kynológov. So svojimi záchranárskymi prácami sú nasadzovaní v podmienkach, v ktorých by záchrana života nebola možná. „Za zmienku iste stojí horský modul HZS a účasť kynológov na záchrannej akcii v Turecku počas nedávnych ničivých zemetrasení,“ konštatuje sa na stránke HZS. Spomenúť v tejto súvislosti treba aj jaskynných záchranárov, túto formu záchrany má Slovensko ako jedna z mála krajín. Uznanie si záchranári vyslúžili napríklad na rozsiahlej akcii v Snežnej jaskyni v roku 2019. Na poľskej strane Tatier tam pátrali po dvoch speleológoch.

Neoddeliteľnou súčasťou HZS sa stali aj dobrovoľní záchranári prostredníctvom stavovskej organizácie Asociácie horských záchranárov a dnes zmluvní záchranári plnohodnotne pôsobia v mnohých horských oblastiach na Slovensku.

Prečo potrebujeme Horskú záchrannú službu? Lebo Slovensko je jednou z najhornatejších krajín Európy, má výborné podmienky na pohyb v prírode, horskú turistiku a iné športy. Hojne ich navštevujú nielen domáci, ale máme aj tisíce zahraničných návštevníkov, ktorí k nám prichádzajú počas celého roka. Keď sa v druhej polovici 19. storočia začala zvyšovať návštevnosť Tatier a hory sa tešili veľkej obľube, už vtedy sa začala formovať potreba organizovanej horskej záchrany.

Prešla členitým vývojom a dnes je jedinečná tým, že v nej pracujú profesionálni horskí záchranári.

Záchranári pôsobia celoročne, ich operačné stredisko má 24-hodinovú prevádzku na linke 18300. V priebehu 20 rokov mali takmer 42 500 zásahov. Pracujú tímovo, odhodlane, ich nasadenie je ľudsky i profesionálne uznávané aj v zahraničí.

Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

by ČlánkyTatranské kúpele

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Jelene zhadzujú parožie od jesene do jari

Zbieranie nparohov v Tatrách

by ČlánkyUžitočné tipy
 na hory

Foto: Depositphotos.

Zbierať jelenie parožie nemôže hocikto. Je na to zákon. Nelegálnych zberačov motivuje aj napriek hrozbe pokuty a obmedzenia slobody najmä biznis.

Jelene zhadzujú parožie od neskorej jesene do skorej jari. Ich hľadači sa za nimi vyberajú aj teraz, keď pohybu v teréne už nebráni snehová prikrývka. No treba objasniť, že toto právo nemá každý. Povolenku na poľovačku, v ktorej je aj možnosť zberu parožia, vydáva užívateľ poľovného revíru iba držiteľovi poľovného lístka. Ako uvádza na svojej stránke Štátny podnik Lesy SR, zhody jeleňov či danielov škvrnitých sú významným prvkom hodnotenia kvality genfondu a zdravotného stavu poľovnej zveri.

Pripomína, že na základe zhodov majú lesníci prehľad o počte, veku a kvalite populácie jeleňov a danielov. Parožie je majetkom užívateľa poľovného revíru a údaje o ňom sú dôležitou súčasťou jeho databázy. Ak človek náhodne počas prechádzky v lese nájde zhodené parožie, mal by ho ponechať na mieste, resp. oznámiť túto skutočnosť poľovnému hospodárovi. Ak vás prichytia s parožím v ruke, hoci ste ho mohli nájsť náhodne, riskujete obvinenie z pytliactva s hrozbou trestu odňatia slobody až na dva roky.

Jeleň lesný so svojou laňou na ležovisku. Foto: Eduard Žákovic.

Do lesov na zhody sa ale vyberajú aj ľudia bez spomínaného povolenia. Parožie je predmetom, významného biznisu a čulého obchodovania, jeho cena každý rok stúpa. Výkupcovia nemusia dokazovať pôvod parožia a ľudia, ktorí ho na trh umiestnia, si tak môžu prísť na pekné peniaze. Ale na druhej strane aj na pokutu. Štátne lesy upozorňujú, že takíto pytliaci obyčajne vchádzajú do lesov nelegálne, parkujú na zakázaných miestach, ničia oplotenia zverníc, plašia a naháňajú zver, poškodzujú fotopasce – čo je dosť dôvodov na peňažný trest.

Poľovníci vedia, že skúsení zberači idú naisto. Pohybujú sa hlavne v zimoviskách jeleňov. V Tatrách jelene uprednostňujú život na hornej hranice lesa a v týchto priestoroch zanechávajú parohy. A hoci užívatelia poľovných revírov v spolupráci s políciou robia pravidelné akcie zamerané na boj proti zberateľom zhodov, nie vždy bývajú úspešní, lebo votrelcov treba prichytiť pri čine či odvoze parohov.

No snaha získať kráľovské ozdoby môže byť terčom aj iných atakov. Máme na mysli medvede. Zberač sa totiž pohybuje mimo turistických chodníkov, obyčajne skoro ráno a ticho, aby nedal o sebe vedieť, čo môže viesť k vyrušeniu šelmy.

Stretnúť jeleňa na turistickom chodníku je výnimočné. Foto: Stanislav Pokus.

„Ak nás medveď stretne na krátku vzdialenosť a vyhodnotí si, že už nemá priestor na útek, k útoku nie je ďaleko,“ zdôrazňuje Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody, vedúci jedného zo zásahových tímov medveďa hnedého na Slovensku. Dopĺňa, že to bývajú škaredé útoky. Obeť skončí v nemocnici prinajlepšom doudieraná a doškriabaná, ak nie ešte horšie.

Jelenie parožie je impozantným výtvorom prírody. Práve v tomto čase začína rásť – až do júla – augusta. Je biele a jeleň si ho vytĺka na okolitých drevinách. Až potom zdobí zviera v celej svojej kráse, majestátnosti, aby poslúžilo na potvrdenie postavenia v stáde a boji počas ruje s neodbytným sokom. Znižujúci sa prívod živín na prelome zimy a jari vedie k zhodom, no málokedy sa stane, že oba zhody ostanú na jednom mieste. Mladé jelene napríklad dokážu s druhým parohom odbehnúť aj pár kilometrov ďalej. Okrem jeleních možno v revíroch nájsť aj srnčie či danielie zhody, záleží od zastúpenia zveri v revíri.

Parožie sa považuje za trofej a podľa zákona o poľovníctve si ju nemožno nechať. Neoprávnený zber zhodov je priestupkom, za ktorý môže byť uložená pokuta až do výšky 3 tisíc eur. V prípade právnickej osoby sa ukladá pokuta v rozmedzí 5 až 15 tisíc eur.

Martin Nikodým v Tatrách.

Martin Nikodým: Naše hory mám v srdci, možno aj v DNA

by Články

Titulná fotografia: Osobný archív Martin Nikodýma

Obľúbený moderátor, herec, cestovateľ i najznámejší slovenský včelár hovorí o svojom vzťahu k výletom za hranice všedných dní i k našim veľhorám. Po svete vraj cestuje preto, aby sa mohol porovnávať, ale nezabúda ani na Tatry, ktoré považuje za výnimočné. Okrem prípravy na túru netreba podľa neho zabúdať ani na kvalitný výstroj, aj táto skutočnosť môže výrazne ovplyvniť úspech nášho pobytu vo vysokohorskej prírode.

Martin Nikodým v prírode.

Spomínate si, kedy ste boli prvýkrát v Tatrách? Bolo to ešte v detstve?

Ja som síce rodený Bratislavčan, ale v Tatrách som prežil kus zimného detstva. Ako 5-ročný som si na Bielej púti obúval šnurovacie lyžiarky značky Chopok, na nohy dal drevené lyže s kandahárom a nechal sa vystreliť kotvou smerom nahor.

Martin Nikodým na lodi.

Máte čo-to precestované, aký je váš vzťah k našim veľhorám dnes?

Ja cestujem po celom svete, ale to najmä preto, aby som mohol porovnávať. Domáce hory mám v srdci, možno aj v DNA. Tatry sú výnimočné.

Martin Nikodým na horách.

Patríte k pravidelným návštevníkom hôr. Máte radšej so sebou veselú spoločnosť alebo ste radšej skôr v kruhu rodiny?

To sa dúfam nevylučuje  Ja sa najradšej nasmejem aj s členmi rodiny, ale je pravda, že za skitouringom chodím skôr s priateľmi.

Martin Nikodým na lyžovačke.

Zdolali ste už aj nejaké tatranské štíty. Stala sa vám niekedy situácia, keď ste sa museli v horách zachraňovať?

Áno, zopár tatranských štítov už na zozname mám. Hádam iba raz som sa pošmykol pri lezení a odvisol som na lane, ktoré už pevne zvieral horský vodca Jaro Michalko, ale inak sme našťastie cudziu pomoc nepotrebovali. Samozrejme, občas sa stane, najmä v zime, že tma príde skôr ako sme čakali, ale na tento účel už z batohu nikdy nevyberám čelovku.

Martin Nikodým na turistike.

Hovorí sa, že neexistuje zlé počasie, ale zle oblečený turista. Aká je tá vaša povinná výbava, bez čoho sa do hôr rozhodne nikdy nevyberiete?

Ak hovoríme o skialpe, tak určite nikam nejdem bez kompletnej lavínovej výbavy. Inak mám zväčša vo vaku veci aj do rezervy, tak aby som sa mohol v prípade potreby prezliecť do suchého, prípadne ak sa veľmi ochladí, aby ma to nezaskočilo. V tomto prípade je Karpos naozaj topka. Veci sú ľahučké a perfektne funkčné.

Martin Nikodým skialp.

Je nejaké miesto v Tatrách (Vysokých, Nízkych či Západných), na ktorom ste už boli viackrát a ešte sa tam plánujete vrátiť?

Mám rád túru do Kopského sedla. Býva tam pekná lyžovačka. Tam som bol už viackrát a ešte by som tam šiel. Aj Zlomisková dolina je krásna, až k Železnej bráne.

A naopak, je miesto v Tatrách, ktoré sa už dlho chystáte navštíviť, ale zatiaľ sa vám to nepodarilo?

Zatiaľ sme sa iba raz museli otočiť, v auguste tesne pod vrcholom Ľadového, lebo dokonale dostal svojho mena a my sme mali iba letnú výbavu, bolo to z našej strany rozumné rozhodnutie.

Spoznávajú vás ľudia v horách, chcú sa s vami fotiť? Ako na to reagujete?

Samozrejme, stáva sa to. Nemám s tým problém. Ak ma niekto osloví, zapózujem. Horšie by predsa bolo, keby sa už fotiť nechceli 

Ste asi najznámejší slovenský včelár, ako ste sa k tomu dostali? Od koho sa učíte?

Asi ako ku všetkému, náhodou, ale pritom na náhody neverím. Učíme a obohacujeme sa navzájom jeden od druhého. Včelári sa radi podelia o zaujímavú skúsenosť, ak vedia, že pomôže aj druhým včelárom.

Martin Nikodým na lodi.
hlucháne v Tatrách

Fascinujúce pytačky pri východe slnka. No hlucháne nie sú iba na parádu

by Články

Foto: Jozef Drozd.

Milujú východ slnka, samotu, bobule, ihličie, mravce a veľký priestor na život. Sú pustovníkmi i top tanečníkmi prírody. Dlhé zimné noci prežívajú zahrabané v snehovom bunkri. Majú svoj svet, v ktorom je človek zbytočný.  Hlucháne.

Teraz ale dávajú hlucháne o sebe vedieť. Ich jarné tokanie, ktoré sa ozýva v apríli a máji v korunách stromov ešte za tmy je legendárne. Predvádzajú fascinujúce pytačky, ktoré zrežírovala príroda. Oči ľudí k tomu nepotrebujú. Na rovnováhu v prírode ich ale potrebujeme my.

 

Nie je to žiadna novinka – hlucháne z našich lesov miznú. A to prežili od doby ľadovej. A hoci sú trvalou súčasťou aj fauny Vysokých, Západných, Belianskych  i Nízkych Tatier a požívajú vysoký štatút ochrany, pred časťou návštevníkov, barbarským hospodárením v lesoch či premnoženými predátormi ich ani ten neochráni. Hlucháň (hôrny, lesný, obyčajný) dopláca na viaceré činnosti človeka.  

 

Ako uvádza Štátna ochrana prírody SR, populácia hlucháňa hôrneho za uplynulé štyri desaťročia poklesla o viac ako 70 percent. Podľa posledných údajov za roky 2013 až 2018 sa veľkosť populácie odhaduje na približne 650 až 850 jedincov, z nich je približne 250 – 400 tokajúcich samcov. Červený zoznam vtákov ho na Slovensku zaradil medzi druhy v kategórii silne ohrozených taxónov.

Stav a vývoj jeho populácie je indikátorom stavu našich ekosystémov. Ochranári argumentujú potrebou ochrany hlucháňa aj preto, lebo tak vytvárame tzv. ochranný dáždnik nad ďalšími vzácnymi a ohrozenými druhmi.  Pred šiestimi rokmi spolupracovali s ministerstvom životného prostredia na Programe záchrany hlucháňa hôrneho, ktorého cieľom je stabilizovať jeho populáciu vo voľnej prírode cez zvýšenie rozlohy vhodných biotopov a obmedzenie vyrušovania a tiež genetický výskum.

 

Je dôležitý, pretože slovenská populácia hlucháňa je geneticky odlišná od populácií v Alpách a vo Východných Karpatoch. Dokument slúži tiež okresným úradov pri rozhodovaní o spôsoboch hospodárenia v chránených územiach. 

 

Tento náš najväčší kurovitý vták je schopný prežiť iba vďaka stromom rozvetveným až po zem, na ktorých si hľadá potravu. Čučoriedkové podrasty sú pre neho hotovým prestretým stolom. V odlesnených teritóriách nedokáže prežiť. Iba v Národnom parku Nízke Tatry od roku 2004, ako uvádza štátna ochrana prírody, zaniklo v dôsledku vyťaženia asi 7 tisíc hektárov starých lesov a s nimi najmenej 24 tokanísk. Na druhej strane aktivisti dôvodia, že v Tichej a Kôprovej doline kalamity od toho istého roku nespôsobili zánik žiadneho tokaniska a podľa ich odhadov populácia hlucháňa tu začína rásť.

 

Jadrom populácie hlucháňa na Slovensku sú dva národné parky – Nízke Tatry a Veľká Fatra. V Nízkych Tatrách štátna ochrana prírody eviduje zhruba sto jedincov. Práve v tomto národnom parku pracuje ministerstvo životného prostredia na zriadení Prírodnej rezervácie Hluchánia, ktorá má byť odpoveďou Európskej komisii na hrozbu niekoľkomiliónovej pokuty pre Slovensko, ktorú sme dostali  za  nedostatočnú ochranu ohrozeného hlucháňa hôrneho.

No nielen hospodárenie v lesoch ohrozuje stav populácie hlucháňa.  Vyrušujú ho aj štvorkolkári, hubári či turisti, ktorí zájdu do teritórii, v ktorých nemajú čo hľadať. No najväčšou pohromou sú pre nich premnožené krkavce.  Nájazdy vtákov priamo ohrozujú hluchánie sliepky, ich znášky alebo hluchánice s mláďatami. A neprestanú, kým ich nevyničia. Udomácnili sa aj v Nízkych Tatrách.

Krkavce u nás netrpia, mimoriadne sa premnožili aj preto, že na rozsiahlych skládkach komunálneho odpadu vždy nájdu dosť potravy. „Nielen tam,“ uvádzajú ochranári. „Kŕmia ich aj poľovníci, ktorí nechávajú v lesoch po ulovenej zveri desaťtisíce vývrhov.“

Nebezpečenstvo premnoženia niektorého druhu zveri na prírodu a človek potvrdil aj Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody. „Ak má niektorý živočíšny druh ľahký prístup k zdroju potravy, rozmnožuje sa viac.“

Ak sa pýtate, ako má obyčajný človek prispieť k ochrane hlucháňa, odpoveď je jednoduchá. V horách by sme sa mali správať ako slušný hosť, doma a pri svojich koníčkoch ako dobrý hospodár. Nikdy nevieme, ako naša nezodpovednosť ovplyvní niečo vzácne, čo potrebujeme aj pre svoj život. 

Trochu viac informácií o hlucháňoch môžeme získať na náučnom chodníku zo Štrbského na Jamské pleso vo Vysokých Tatrách. Počas vychádzky sa o tomto vzácnom živočíchovi dozvieme niečo viac, ale akoby jeho očami. Možno nás prekvapí, aký je výnimočný a pre prežitie ľudí dôležitý.