Záchranárska akcia na SV pilieri Ganku

Desiatim ľuďom v horách už záchranári nedokázali pomôcť

by Články

Ilustračné foto: archív  Horskej záchrannej služby.

Najvyšší počet zásahov zaknihovali horskí záchranári počas uplynulej zimnej sezóny na území Nízkych Tatier a najčastejšie ich pomoc potrebovali Slováci. Desiatim ľuďom na horách a trom mimo horských oblastí už nedokázali pomôcť.

Uplynulú zimnú sezónu v slovenských horách ovplyvňovali protipandemické opatrenia Covidu-19 už iba veľmi okrajovo. Preto sa v lyžiarskych strediskách, ale aj v iných horských lokalitách pohybovalo množstvo ľudí a mnohí z nich potrebovali pomoc záchranárov. Počas zimnej sezóny 2022/23 zasahovali horskí záchranári v 2 259 prípadoch.

O tom, či je to veľa, alebo málo, netreba polemizovať, lebo ostatná sezóna sa s tými predchádzajúcimi „kovidovými“ nedá porovnávať. No pravdou je to, ako uvádza stránka Horskej záchrannej služby, že do našich hôr sa vrátili nielen domáci, ale aj zahraniční turisti, lyžiari a horolezci.

Momentka z pátrania po skialpinistovi (28. 3.) v Nízkych Tatrách v oblasti Čertovice. Zdroj: HZS

Podľa záchranárskej štatistiky najvyšší počet zásahov – až 1 123 – bol vykonaný na území Nízkych Tatier. Je to logické, pretože tam sa nachádzajú naše najväčšie lyžiarske strediská, a tam sa vyskytlo aj najviac zranení. Zásahov, ktoré súviseli s lyžiarmi, bolo v Nízkych Tatrách 840. Pre porovnanie, na druhom mieste z hľadiska počtu zásahov bolo územie Malej Fatry (337), Veľkej Fatry (296) a Vysokých Tatier (238).

„ Lyžiari a snowboardisti sa na svahoch postarali o rušnú sezónu nielen v Nízkych Tatrách, ale v strediskách všetkých slovenských pohorí. Viac ako 71 percent záchranných akcií počas celej sezóny boli výjazdy na pomoc lyžiarom,  presne 1 618,“ uvádza stránka Horskej záchrannej služby. Dopĺňa, že aj napriek narastajúcemu trendu a obľube skialpinizmu, počet zásahov horských záchranárov, ktorí pomáhali skialpinistom v teréne, bol iba 38, čo je 1,68 percent z celkového počtu.

Horskí záchranári sa 11. 4. venovali aj pomoci chlapcovi po úraze v Jasnej. Zdroj: HZS

Hoci sa položartom, polovážne uvádza, že zraňovať sa chodia do našich hôr najviac Česi, pravda je taká, že v minulej sezóne potrebovali pomoc záchranárov najčastejšie Slováci. Tvorili až 47,63 percenta z celkového počtu zachraňovaných osôb. Je to výrazné číslo v porovnaní s turistami poľskej (18,24 percent) a českej (7,88 percenta) národnosti. Je to pochopiteľné, keďže drvivú časť návštevníkov stredísk a terénov hôr z radov lyžiarov, skialpinistov a turistov boli tvorili domáci.

Väčšina záchranárskych akcií bola úspešná, no desiatim návštevníkom našich hôr a trom mimo horských oblastí záchranári nedokázali pomôcť.

Medvedia ruja 1

Počas ruje nie je o tragédie v medvedej ríši núdza

by Články

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

O jelenej ruji vedia milovníci prírody takmer všetko. O medvedej máločo. Pritom práve v ríši hnedých šeliem nie je o tragédie počas nej núdza.

Jedna sa stala nedávno a obeťou stretu dvoch medveďov sa stala medvedica, ktorú našli mŕtvu v oblasti Javorovej doliny pri Belianskych Tatrách. Osudným sa jej zrejme stal pád lavínovým žľabom, takto sa k príčinám úhynu asi päť rokov starej medvedice vyjadrili pracovníci Tatranského národného parku.

Približne dvesto metrov nad nehybným telom zvieraťa našli kusy srsti, ktoré mohli nasvedčovať tomu, že na starom lesníckom chodníku sa medvedica pravdepodobne stretla so samcom, ktorý sa s ňou chcel páriť, a chcela mu uniknúť.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch a návštevníci hôr by mali rátať s tým, že sa môžu častejšie stretnúť s medvedicou a jej mláďatami, ktorá ich chráni pred samcom aj tým, že schádza do predhoria, alebo aj ešte bližšie k ľuďom.

Medvedia ruja vrcholí práve v týchto týždňoch

Medvede si teraz hľadajú nového partnera. Môžu schádzať až k ľudským obydliam. Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

„Ak medveď stretne medvedicu, ktorá vodí so sebou mláďatá, má tendenciu ich zlikvidovať, aby sa medvedica skôr dostala do ruje,“ opisuje kolobeh života našej najväčšej šelmy zoologička Mária Apfelová.

A pokračuje: „Pokiaľ totiž medvedica dojčí, nie je u nej možná ovulácia a nie je ochotná páriť sa. Ak samec zabije mláďatá, medvedica príde do ruje skôr a je väčšia šanca, že medveď zabezpečí, aby sa jeho gény dostali ďalej a žili v ďalších potomkoch.“

Zoologička dodáva, že medvedice sa preto snažia opustiť priestor s dominantnými samcami, vychádzajú do predhoria, do remízok na poliach, snažia sa nájsť so svojimi mláďatami bezpečie a prichádzajú bližšie k ľudským obydliam, lebo vedia, že pri nich nájdu ochranu i potravu a že veľké samce tam za nimi neprídu.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„Zdrojom potravy blízko ľudí môžu pre nich byť nezabezpečené odpadky, vyhodené potraviny, otvorené komposty na konci pozemkov, ovocie, včely, slabo zabezpečené hospodárske zvieratá, alebo aj vyhodené zvyšky zvierat po domácich zabíjačkách. Na tom všetkom si vedia pochutiť, tam nájdu zdroj energie, ktorú práve v čase ruje pri hľadaní nového partnera a v úsilí dať zrod novej generácii, strácajú,“ dodáva M. Apfelová s tým, že práve v tom čase sa môžu naučiť na nový zdroj potravy, ktorú budú vyhľadávať aj neskôr a odovzdajú túto informáciu aj svojim mláďatám.

„To je riziko obdobia ruje,“ hovorí zoologička a upozorňuje, aby sme okolie svojich domov, či bytoviek na sídliskách, nemenili na špajzu pre medvedích návštevníkov a mysleli na prevenciu rovnako ako aj na ochranu našich zvierat.

vtáča vypadnuté z hniezda nikdy nezachraňujte

Ak uvidíte vtáča vypadnuté z hniezda, toto nikdy nerobte!

by Články

Ilustračné foto: Mária Apfelová.

Možno sa to stalo aj vám. Zbadali ste na zemi vtáčatko vypadnuté z hniezda a rozhodli ste sa, že ho zachránite. Nerobte to.

Najmä teraz na jar, keď sa hniezda vtákov preplnia rastúcim potomstvom, sa často stáva, že na prechádzkach či pri nástupe na túry, hoci aj v tatranských osadách, natrafíte na vtáčatko, ktoré v nejakej húštine zúfalým piskotom volá svojich rodičov. Domnievate sa, že potrebuje pomoc, vezmete ho do rúk a odnesiete k veterinárovi, do chovnej stanice či na správu národného parku. Ste presvedčení o tom, že robíte pre jeho záchranu to najlepšie. Opak je pravdou.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

„V prírode je normálne, že veľká časť vtáčích mláďat skončí ako potrava pre svojich prirodzených predátorov. Preto majú vtáky veľa mláďat, lebo sa ráta s tým, že väčšina neprežije,“ vysvetľuje zoologička Mária Apfelová. „Keďže rastúce potomstvo má v hniezde čoraz menej miesta, ich stratégia je taká, že len čo mláďatám narastú prvé letky na krídlach, hniezdo opúšťajú. No ešte stále nie sú schopné samé si hľadať potravu, skrývajú sa vo  vegetácii, ozývajú sa svojím rodičom a tí ich podľa hlasu nájdu a prikrmujú,“ pokračuje a dodáva, že ľudia sa domnievajú, že vtáčiky treba zachrániť pred predátormi.

„Netreba to robiť. Ak nie je vtáča evidentne zranené, treba ho nechať tam, kam doletelo. Ak ho vezmeme preč, stratí kontakt s rodičmi, nenaučí sa, kde je jeho potrava, ako ju získať a ochudobníme ho o prirodzený spôsob života, ktorý ho naučia iba rodičia. Pre svoj život potrebujú veľké množstvo hmyzu, ktoré sa v umelých podmienkach nedá zabezpečiť,“ zdôrazňuje M. Apfelová.

Ilustračné foto: archív Márie Apfelovej.

Dodáva tiež, že keď vtáčatá chytíme, môže to pre nich znamenať istú smrť, lebo predátori – kuna či lasica sa riadia čuchom a ľudský pach považujú za niečo, čo treba nasledovať a nechtiac ich takto privedieme k potrave. Namiesto záchrany sa operenec stane obeťou. To neplatí pre holé vtáčatá, ktoré do hniezda, ak ho vidíme, môžeme doložiť, vtáčím rodičom náš pach nevadí.

Podľa zoologičky sa treba zmieriť s tým, že vtáčích mláďat je tak veľa, že časť z nich sa stane potravou pre predátora. V prírode to tak chodí, veľa ďalších druhov je odkázaných aj na takúto potravu a treba to prijať.

Ilustračné foto: Pixabay.

Horolezec 1

Zachránili horolezca i hlodavca v jeho batohu

by Články

Zo zásahu v oblasti Ostrvy. Foto: HZS.

Horských záchranárov privolali v tomto týždni k štyrom zásahom, ten vysokotatranský mal príchuť kuriozity. Spolu s horolezcom zachránili v jeho batohu aj hlodavca.

Záchrannú službu z Vysokých Tatier požiadali v pondelok o pomoc pre 26-ročného poľského horolezca, ktorý vypadol z horolezeckého terénu na Ostrve. Počas asi 6 metrov dlhého pádu a následnými nárazmi o skaly si poranil dolnú končatinu v oblasti bedrového kĺbu a stehna.

Keďže terén, v ktorom sa zranený horolezec nachádzal, si vyžadoval letecký zásah, Horská záchranná služba požiadala o súčinnosť vrtuľníkovú záchrannú zdravotnú službu. „V Starom Smokovci zobrala na palubu horského záchranára a spolu leteli na pomoc,“ uvádza HZS na svojej stránke.

Zo zásahu v oblasti Ostrvy.

Zo zásahu v oblasti Ostrvy. Foto: HZS.

Spolulezcovi sa zraneného podarilo dostať pod stenu, horský záchranár bol pomocou palubného navijaku k nemu spustený a po základnom ošetrení bol Poliak vrtuľníkom transportovaný k Popradskému plesu, kde si ho vzal do opatery lekár a následne ho odviezli do popradskej nemocnice.

Ako sa neskôr ukázalo, zásah mal kurióznejšie priebeh ako obvykle. Informovali o tom leteckí záchranári a Korzár. Okrem zraneného horolezca viezli na palube aj malého hlodavca, ktorý sa na palubu dostal pravdepodobne v batohu zachraňovaného Poliaka.

Vtáča vypadnuté z hniezda nezachraňujte

Pozor na tatranské kliešte! Tu by ste ich naozaj nečakali

by Články

Ilustračné foto: Depositphotos.

Ešte pred pár rokmi bol epicentrom výskytu kliešťov juh Slovenska. Dnes si ho poľahky môžeme odniesť domov ako neželaný suvenír hoci aj z túry po Veľkej Fatre či z Tatier.

„Hranica bežného výskytu kliešťa sa nám posúva stále viac na sever,“ hovorí zoologička Mária Apfelová. „Veľkým rizikom je už aj v najvyšších polohách Veľkej Fatry či v predhorí Tatier. Pri prechádzkach či športe sa ním môžeme poľahky infikovať.“

Zoologička to odôvodňuje tým, že je stále teplejšie a na juhu Slovenska už kliešť nemá najvhodnejšie podmienky pre svoj život. „Teploty sú v posledných rokoch vysoké, snehová pokrývka netrvá dlho, kliešť v južných oblastiach trpí nadmerným teplom a keďže má okrem tepla rád aj vlhko, nachádza si lepší priestor pre život aj v oblastiach, kde doteraz nebol taký hojný,“ vysvetľuje.

Zoologička Mária Apfelová. Foto: Viera Legerská.

Radí zároveň, aby sme sa po každej túre v horách doma poriadne skontrolovali, či sme si nepriniesli neželaného parazita. Ochranou pred ním nie je ani to, že sa na túrach pohybujeme v horských oblastiach. Aj tam nás môžu poštípať. Pomôže aj vhodné oblečenie s dlhými nohavicami a použitie repelentov. No treba pamätať aj na to, že kliešte prenášajú nielen veľké cicavce, ale aj drobné zemné cicavce, teda myšky či hraboše, no i jašterice alebo vtáky, čo zvyšuje riziko poštípania pri pohybe vo vysokej tráve.

Pripomeňme, že kliešť obyčajný je parazit, ktorý sa živí krvou divých a domácich zvierat a človeka. Nebezpečný je tým, že môže byť nositeľom rôznych chorôb. Pre človeka je nebezpečná lymská borelióza a kliešťová encefalitída, čo sú vážne zápalové ochorenia.

Kliešte sú už veľkým rizikom aj v predhorí Tatier.

Kúpele Nový Smokovec pod tatranskými štítmi

V Novom Smokovci predpisovali na liečbu aj brusnice

by Články

Foto: Melinda Antalová Riečinová.

Nebyť nespokojnosti a sklamania dolnokubínskeho rodáka Mikuláša Szontagha (1843 – 1899) z pomerov v kúpeľoch v Starom Smokovci, kde nastúpil ako lekár, možno by k založeniu tých jeho – v Novom Smokovci – hádam ani nedošlo.

Absolvent lekárskej fakulty na Viedenskej univerzite bol presvedčený o tom, že potenciál Vysokých Tatier treba lepšie využiť. Napriek tomu v Starom Smokovci a tamojších kúpeľoch ostal tri roky a keďže tatranské kúpeľné domy nebývali v tom čase otvorené aj mimo letných sezón, získaný čas využil na prácu v niekoľkých prímorských a horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Francúzska, Talianska a balkánskych štátov.

Osobitne sa zameral na novozaložené liečebne tuberkulózy v talianskom Merane a vo švajčiarskom Davose. Zarobil si a získal skúsenosti. Sen o vlastnom ústave, ktorý by poskytoval takú úroveň liečby, akú mali tie zahraničné, sa mu začal napĺňať v roku 1875.

Od veľkoslavkovských urbárnikov si prenajal hustý smrekový les juhozápadne od Starého Smokovca a dostal od nich aj drevo na stavbu a neskôr lekárovi urbárnici predali aj ďalšie pozemky. No už začiatok výkopových prác Nového Smokovca priniesli veľké prekvapenie a stavbu trochu zdržali. Našla sa tu strieborná minca z rokov panovania rímskeho cisára Marca Aurélia.

Pohľadnica z Nového Smokovca. Foto: Júlia Lešková.

Z budovania Nového Smokovca to síce urobilo raritu, no nález neovplyvnil formovanie osady, ktorej doménou malo byť liečebné poslanie. Mikuláš Szontagh v nej chcel vo svojom súkromnom celoročne využívanom sanatóriu uskutočniť vlastné predstavy klimatickej liečby.

Začal v roku 1876. Popri studenej vodoliečbe ordinoval pneumatickú liečbu, soľné, kosodrevinové a eukaliptické inhalácie, zástreky hrtana a hrdla, elektroterapiu. Pacientom odporúčal minerálky, výživnú stravu, konzumáciu mlieka, červeného vína i brusníc. Klienti sanatória nevylihovali na posteliach, ale voľný čas trávili na túrach, lyžovali sa, sánkovali i korčuľovali.

Nový Smokovec sa pod Szontaghovým vedením rozrastal. K pôvodnému sanatóriu s 27 izbami bol pristavený kúpeľný dom i nová budova s ďalšími izbami. Vznikla tu promenáda i objekt určený pre voľný cestovný ruch s prijímacou kanceláriou, laboratóriom a poštou. Časom sa zakladateľ Nového Smokovca sa stal výlučným majiteľom jeho historickej časti. Keď v roku 1899 zomieral, bolo v osade 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex pre liečbu. Zvyšok boli letohrádky.

Mikuláš Szontágh nebol iba lekárom, veľa aktivity venoval turistike. V roku 1882 napríklad zorganizoval a viedol zdravotnícke, terénne, orientačné i lezecké školenie pre horských vodcov. Vybavil ich sanitnými potrebami a zúčastňoval sa na záchranných akciách. Na jeho počesť boli v Slavkovskej doline pomenované dve bezmenné plesá na Szontaghovo pleso a Malé Szontaghovo pleso.

Osada časom stavebne splynula so Starým Smokovcom, no štatút známych klimatických kúpeľov nestratila. Po druhej svetovej vojne sa stali štátnymi kúpeľmi, v roku 1995 akciovou spoločnosťou, ktorá následne odštartovala veľkú prestavbu a modernizáciu kúpeľov s rozšírením o športovú halu, kongresové centrum, wellnes centrom a relax zónou.

Kúpele sú dnes multifunkčným komplexom s reštauráciou a tromi hotelmi. Sústreďujú sa v nich na liečbu netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest, chorôb poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, duševné choroby a choroby z povolania. Základnou liečebnou metódou je klimatoterapia a aktívny pohyb na čerstvom vzduchu. Tomu sú kúpele verné od Szontaghových čias. A samozrejme, v ponuke sú balneologické a fyziatrické procedúry, masáže, dychové rehabilitácie, rôzne zameraná telesná výchova, nordick walking a mnohé iné. Do kúpeľov môžu prísť klienti cez zdravotné poisťovne i samoplatcovia.
Zdroj: Kupele Nový Smokovec, wikipédia, vysoketatry.region

Tánička, Vladko a Jaro v nahrávacom štúdiu

Podpor nás! Aj S BATOHOM CEZ HORY môže byť podcastom roka!

by Články

Hory sú našou srdcovkou, o tom niet pochýb. Dôkazom je aj podcast S batohom cez hory, ktorý učí láske k prírode nielen deti a má za sebou už 35 častí.

K turistovi a knihomoľovi Vladkovi sa pridala Tánička, ktorej záleží na tom, aby naše lesy a lúky zostali čisté aj pre nasledujúce generácie. Hlavným obsahom podcastu je okrem zábavy rozvíjať v deťoch i dospelých pozitívny vzťah k horám, v našom prípade hovoríme o Tatrách, nielen Vysokých, ale aj Nízkych, Západných a Belianskych.

Robíme to preto, aby sme hovorili o prírode, aktívnom pohybe v nej a priblížili zaujímavé miesta i príbehy – obľúbené aj menej známe, ktoré stoja za to. Okrem toho je dnes viac ako dôležité nielen viesť diskusiu, ale aj konať v súvislosti s ochranou životného prostredia.

Počúvaš nás? Alebo je čas, aby si nás objavil, prípadne trochu podporil? Hoď nám svoj hlas v ankete Podcast roka 2023.

Ako na to?

Klikni na stránku https://podcastroka2023.sk/hlasovanie/

Stlač HLASOVAŤ

Do rámčeka v kategórii MILÁČIK Absolútny víťaz podcastu roka napíš S batohom cez hory.

Môžeš alebo nemusíš zahlasovať aj v ostatných kategóriách podcastov.

Nakoniec vyplň svoje meno, priezvisko, e-mail a okrem podpory našej práce hráš o atraktívne ceny.

ĎAKUJEME!

Pohľad na Horný Smokovec

Štafetu liečby dnes nesú vnučky zakladateľov kúpeľov

by Články

Foto: Jana Chorvátová.

Kúpele Horný Smokovec sa orientujú na liečbu detí a mládeže, sú jedinými s takýmto zameraním vo Vysokých Tatrách a zároveň najvyššie položenými. Starostlivosť poskytujú celoročne.

Základom liečby v kúpeľoch je klimatoterapia, teda kombinácia jedinečnej horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu, s rehabilitáciami na posilňovanie imunity. V kúpeľoch je 117 lôžok, z toho 25 izieb pre matky s deťmi.

Deti môžu prísť samostatne i s rodičmi

Deti môžu prísť do kúpeľov samostatne, alebo v sprievode rodiča, súčasťou kúpeľov je základná i materská škola a školský klub detí a poskytujú tu aj bohatý športový, kultúrny a voľnočasový program spojený s poznávaním Vysokých Tatier. Pedagógovia sa snažia odpútať ich od choroby a vrátiť im na tvár úsmev.  

Osudová láska mala praktické vyústenie

Za vznik kúpeľov môžeme vďačiť Jánovi Opatrnému a Zdenke Opatrnej. On na narodil vo Vodňanoch, ona v Prahe. Zoznámili sa vo Vysokých Tatrách. Ján Opatrný pôsobil ako ftizeológ v Novom Smokovci, Zdenka prišla do veľhôr na liečenie. Osudová láska mala aj praktické vyústenie. Rozhodli sa, že v neďalekom Hornom Smokovci postavia a budú prevádzkovať liečebňu pre pacientov s tuberkulóznymi ochoreniami. Ich plán sa stal realitou v roku 1928.

Na Rysy, Kriváň či do Kôprovej doliny. Blíži sa otvorenie vysokohorských chodníkov

Čítaj tu

Areál Kúpeľov Horný Smokovec. Foto: archív Kúpeľov Horný Smokovec

História hovorí, že sanatórium, v ktorom mal on na starosti lekársku starostlivosť a ona prevádzku, bolo na svoju dobu moderne a nadštandardne vybavené. A hoci Horný Smokovec popri snobskejšom a drahom Štrbskom Plese a Starom Smokovci, pôsobil skromnejšie, pacienti ho vyhľadávali. Tuberkulózu mali nielen bohatí, ale najmä chudobnejší ľudia, sanatórium Opatrných ich možnostiam vyhovoval.

Vyvlastnenie a po polstoročí vrátenie sanatória dedičom

Po vojne bolo sanatórium znárodnené (1948). Nová republika jeho majiteľov považovala za kapitalistov a majetok im skonfiškovala. Vzniklo tam preventórium pre deti tuberkulóznych rodičov s názvom Detská ozdravovňa Horný Smokovec. V roku 1971 sa zmenilo na zariadenie určené na liečbu detí s ochoreniami dýchacích ciest – stalo sa súčasťou Československých, neskôr Slovenských štátnych kúpeľov.

Na základe uplatnenia reštitučného zákona bola v roku 1997 budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. Vnučky manželov Jána a Zdenky Opatrných Karin Frieszová a Bibiana Prekopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe pacientov s ochorením dýchacích ciest.

Kým poľovníci zišli z posedu, už bol pri strelenom diviakovi medveď

Čítaj tu
Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest

Použijeme teraz viac odborných termínov, ktoré ale rodičia detí s chorobami dýchacích ciest dobre poznajú. V Kúpeľoch Horný Smokovec, ktoré sú dnes už neštátnymi, sa liečia recidivujúce katary dýchacích ciest s oslabenou odolnosťou, alergické nádchy, opakované zápaly priedušiek, opakované zápaly pľúc, sinobronchitída, obštrukčná bronchitída, bronchiálna astma a dermorespiračný syndróm. Hlavnou procedúrou je klimatická liečba, inhalačná liečba, liečebný telocvik, masáže, medikamentózna liečba, fyzikálna terapia, cvičenie v bazéne a saunovanie. Sú jedinými tatranskými kúpeľmi zameranými na liečbu nešpecifických ochorení dýchacích ciest. Špecializujú sa na liečbu detí a dorastu vo veku od 3 do 18 rokov.

Zdroj: Kúpele Horný Smokovec, Asociácia slovenských kúpeľov, lekari.sk, tatranskekupele.sk

Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb v Dolnom Smokovci

V Dolnom Smokovci liečila prvá slovenská lekárka. Osada má ale viac kúpeľných rarít

by Články

Foto: Facebook NÚDTaRCH.

Dolný Smokovec, ktorý je dnes centrom liečby detskej tuberkulózy a respiračných chorôb u nás, má pôvod v jednom obyčajnom rozhodnutí.

Išlo o plán postaviť útulňu pre študentov, aby lepšie spoznali veľhory a ich liečivú silu. Jozefovi Bohušovi tento plán v roku 1881 nevyšiel, no miesto, ktoré si vyhliadol, sa krátko na to stalo jedným z tatranských centier uhorskej aristokracie. Tá si tu okrem oddychu nachádzala čoraz viac možností na liečbu. Tamojšie kúpele, v ktorých sa využívali kosodrevinové a teplé uhličité kúpele a zábaly z rašelinového bahna, mali už v roku 1883 svojho lekára. Na tie časy išlo o raritu.

Po prvej svetovej vojne sa už aristokracia do kúpeľov nevrátila. Krátko po vzniku Československej republiky sa ich vlastníkom stal štát, ktorý vzápätí musel riešiť problém s narastajúcim výskytom tuberkulózy. Aj u detí. Tatry boli prvá voľba v ich liečbe, Dolný Smokovec so svojím kúpeľným zázemím prišiel vhod. V roku 1920 vznikol Šrobárov ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, o rok neskôr tu otvorili chirurgické oddelenie. Hneď od svojho vzniku sa ústav zaradil medzi špičkové pracoviská u nás a Vysoké Tatry so svojou liečivou silou mu k tomu pomohli.

Výpočet zaujímavostí sa tým nekončí. Pri ústave vznikla prvá základná škola s materskou školou na Slovensku založená pri detskej liečebni, čo následne inšpirovalo podobnú aktivitu aj v iných zdravotníckych zariadeniach. V rokoch 1925 – 1958 v ústave pracovala aj prvá slovenská lekárka – MUDr. Mária Bellová.

Pohľadnica z Dolného Smokovca. Foto: Lenka Nemcová

Jej životný príbeh vzbudzuje obdiv ešte aj dnes. Napriek neprajnosti spoločnosti a predsudkom vyštudovala medicínu, no ako ženu – lekárku ju na Slovensku nikde nechceli zamestnať. Muži ju medzi seba neprijali. Do sanatória prišla v začiatkoch jeho formovania. Najskôr sa o malých pacientov starala ako lekárka, neskôr sa stala primárkou. Jej empatia bola známa široko ďaleko. Vlastnú rodinu si nezaložila, rodinou jej boli deti, ktoré liečila.

Počas svojej existencie prešiel ústav viacerým organizačnými zmenami, rekonštrukciami, rozšíril svoju pôsobnosť i služby a niekoľkokrát zmenil aj svoje meno.

Od roku 2004 je Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb (toto je nateraz posledná zmena jeho názvu, udiala sa v roku 2017) neštátnym zdravotníckym zariadením. Poskytuje špecializovanú, ústavnú a ambulantnú starostlivosť v oblasti detskej pneumoftizeológie, imunoalergológie a cystickej fibrózy.

V roku 2003 sa ústav stal detašovaným pracoviskom Kliniky detí a dorastu JLF UK v Martine pre praktickú výučbu študentov, o sedem rokov neskôr to vyústilo do založenia kliniky lekárskej fakulty a ústavu, čo bolo základom pre rozvoj vedeckých poznatkov v týchto špecifických lekárskych disciplínach, ale aj pre pregraduálne štúdium a prax medikov.

Detskí pacienti sú hospitalizovaní na lôžkových oddeleniach. K dispozícii je 285 lôžok a aj jednotka intenzívnej starostlivosti. Dve oddelenia sa nachádzajú v samostatnej budove, tu sa liečia deti vo veku 0-6 rokov v sprievode rodiča alebo bez sprievodu. Oddelenie tuberkulózy, ktoré má k dispozícii 25 lôžok, je izolované od ostatných oddelení a má svoj samostatný režim. I pacienti s cystickou fibrózou majú k dispozícii samostatné ubytovanie a telocvičňu.

Zdroj: Národný ústav detskej tuberkulózy a respiračných chorôb, Jesseniova lekárska fakulta UK, Ivan Bohuš: Osudy tatranských osád, Wikipédia

Starý Smokovec

Tatranské osady – Starý Smokovec je najstaršou osadou v našich veľhorách

by Články

Keď sa povie Vysoké Tatry, väčšina ľudí si ihneď spomenie na Starý Smokovec. Najstaršia tatranská osada, dnes aj administratívne centrum Vysokých Tatier, patrí medzi najvýznamnejšie strediská cestovného ruchu v našich veľhorách.

Titulná fotografia: Michaela Adamovičová

Príbeh Starého Smokovca sa začal vďaka vode pri kedysi výdatných prameňoch. Ale aj vďaka železnej hute situovanej v lokalite Hámor, ktorá podľa historikov na prelome nášho letopočtu obchodovala s rímskymi obchodníkmi. Odtiaľ pochádza aj možný názov osady. A ako uvádza známy tatranský autor Anton Marec, jeho korenie siahajú k jazyku starogermánskych kmeňov k slovu „smeik“ či „smeuk“ a iným podobným, ktoré sa dajú preložiť ako dym či dymiť. No podľa neho to môže byť aj spojenie „zum Schmeks“, ktorým spišskí Nemci označovali cieľ svojej cesty. Huty tu stáli ešte v polovici 15. storočia.  

No mohlo to byť aj inak. Pripúšťa to aj A. Marec. V pôvodnej oblasti Starého Smokovca bolo veľa hadov, preto sa sídlo mohlo volať aj Smokovec (Hadovo – v staroslovienskom jazyku Zmok(ovec). Zmokovcom nazývali aj okolitý les. Zmokovec sa mohol premenovať na Smokovec a mohlo to mať aj inú prozaickú príčinu. Keď Nemci ochutnávali kyselku, navzájom sa pýtali: Schmeckt’s? Od toho k „šmeksu“ už nebolo ďaleko.

Ale nechajme domnienky domnienkami. Dôležité je uviesť že osada okolo prameňov sa najskôr menovala Czákyho osada, neskôr Tatranské kúpele, resp. Staré Tatranské kúpele, čo prešlo aj do uhorského názvoslovia. Ako uvádza Wikipedia, názov Schmeks sa začal používať až okolo roku 1830, keď výstavba v obci prerástla až k potoku Schuttergraben tvoriaci hranicu medzi dnešným Starým a Novým Smokovcom. Starým sa náš Smokovec začal nazývať až vtedy, keď v jeho susedstve vyrástla nová osada (1875) – Nový Smokovec. Oficiálne sa osada ako Starý Smokovec začala aj úradne nazývať po roku 1918.

Vráťme sa ešte o pár desaťročí do minulosti.  Internetová encyklopédia nás poučuje, že koncom 18. storočia les, v ktorom Starý Smokovec vyrástol, vlastnil iliašovský veľkostatkár Štefan Csáky. Kúpil ho od rodiny Zápoľských. Pri prameni kyselky si v roku 1783 postavil poľovnícky domček. Miesto mu odporučil evanjelický kazateľ, prírodovedec a milovník Tatier Tomáš Mauksch, pôvodom z Kežmarku. Žil vo Veľkom Slavkove a aj na jeho podnet vybudoval Csáky okolo prameňa tri drevené ubytovne pre letných návštevníkov a kaplnku.

Položil tak základ prvého tatranského letoviska. A hoci po rodinných nezhodách stratil o neho záujem, pravda je taká, že bol to on, ktorý nasmeroval orientáciu novej osady na kúpeľníctvo. Dozvedáme sa, že kúpeľní hostia sa liečili v kyselke, časom tam pribudli nové kóje, jedáleň, tanečná sála, taverna a kočiareň so stajňou.  Gróf Csáky podpísal v roku 1883 nájomnú zmluvu so spišskosobotským hostinským Jánom Jurajom Rainerom a jeho manželkou. Práve oni v neskorších rokoch letovisko a aj kúpele zveľadili a podporili ich hydroterapeutické procedúry. Klienti tu mali možnosť liečiť sa tzv. Priessnitzovou metódou a v tom čase sa začal riešiť aj prístup do horskej osady rozšírením cesty.

V roku 1841 sa osada stala majetkom mlynických urbárnikov, Mlynica časom nadviazala na nájomnú zmluvu s Reinerovcami. Zlatý vek osady pokračoval.

Rozvoj Tatier i Starého Smokovca podporilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice (1871). Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, v posledných rokoch 19. storočia bolo v osade 23 budov s 300 posteľami v 214 izbách. Štyri z budov boli súkromné šľachtické letohrádky. To už mala osada za sebou šok v podobe nevyhnutnej akceptácie rovnako rýchlo sa vzmáhajúcich susedných osád a stratila lesk výlučnosti. O svoje pozície a klientelu sa musela uchádzať rovnako ako všetky ostatné turistické či kúpeľné strediská Vysokých Tatier.

Návštevnosť Starého Smokovca oživilo dokončenie prvého tatranského veľkohotela Grand (1904), ktorého projektantom bol budapeštiansky architekt Quido Hoepfner, a zavedenie pravidelných zimných sezón s propagáciou zimných športov. O štyri roky neskôr, pokračuje I. Bohuš, spojila Poprad so Starým Smokovcom elektrická železnica. V roku 1911 ju predĺžili do Tatranskej Lomnice a v roku 1912 po Štrbské Pleso. Koncom roku 1908 pribudla do dopravnej výbavy strediska pozemná lanovka na Hrebienok.

Už v roku 1905 mal Starý Smokovec prvé prírodné klzisko a o desať rokov neskôr sa tu uskutočnili majstrovstvá Uhorska v krasokorčuľovaní. Prvé auto prišlo do osady v roku 1900.

Snobský Starý Smokovec sa dlho bránil menším a lacnejším penziónom. Tento postoj prelomila až prvá svetová vojna. Ako prvý cenovo prístupnejší hotel vyrástol Hoepfnerov dom, uvádza I. Bohuš, neskôr bol známejší ako Úderník či hotel Smokovec.

Obdobie medzi svetovými vojnami bolo v Starom Smokovci poznamenané rôznymi prestavbami budov a pribúdaním nových, aby sa zlepšili služby pre širokú turistickú i kúpeľnú klientelu. Rozšírili a vyasfaltovali úsek cestnej magistrály od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu – vznikla Cesta slobody. V osade pribudli obchody, škola, rozvíjali športové súťaže. Svoje stredisko tu mali horskí vodcovia. V závere druhej svetovej vojny si osada zažila aj priame boje partizánov a jednotiek fašistického wehrmachtu.

Po vojne sa Starý Smokovec stal administratívnym strediskom Vysokých Tatier s pôsobnosťou od Podbanského po Tatranskú Kotlinu. Hoci ho vojna najviac poškodila, rekonštrukcia osady postupovala veľmi rýchlo. Internetová encyklopédia sa zmieňuje napríklad aj o tom, že okrem ubytovacích kapacít pribudli administratívne budovy, obchody, amfiteáter, cesty, parkoviská, zdravotné strediská, požičovne, cestovné kancelárie, expozitúry bánk, pošta, služby… Rozvoju osady pomohli aj Majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktorých dejiskom boli Vysoké Tatry v roku 1970. Po roku 1989 boli mnohé objekty a rekreačné zariadenia sprivatizované.    

Osada, ktorú založili v roku 1793, je dnes obľúbeným turistickým miestom. Viaceré turistické stránky oceňujú skutočnosť, že okrem štandardnej ponuky, ku ktorej patrí možnosť túr do blízkych dolín či magistrál alebo na vrcholy štítov a v zime zase lyžovania a sánkovania, je tu možné navštíviť bludisko v Tricklandii či Kvantárium,  prezrieť si Tatry vnútri, blízke Vodopády Studeného potoka a známe chaty, ale vybehnúť aj na Peknú vyhliadku či vyjsť na krížovú cestu alebo ponoriť sa do seba v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Blízko je na Slavkovský štít, k Piatim Spišským plesám, do Priečneho sedla, na Skalnaté pleso, ale s rodinou aj do Dinoparku Tatry. Vyskúšať si možno sankársky štartovací trenažér, ale aj letný tubing. Na bicykli si môžete prejsť celú Cestu slobody. Stačí prísť – v Starom Smokovci možno relaxovať na desiatky rôznych spôsobov.