Jazdecký šport patrí k Tatrám už viac ako sto rokov

Jazdecký šport patrí k Tatrám už viac ako sto rokov

Medzi športy, ktoré mohli návštevníci našich veľhôr vidieť na vlastné oči patrí aj konské pólo. Plánovaný turnaj Snow Polo High Tatras však museli organizátori pre nevhodné snehové podmienky zrušiť.

V Tatranskej Lomnici sa mali tento víkend 23. až 25. februára stretnúť štyri medzinárodné tímy, okrem Slovenska mali pricestovať hráči z Českej republiky, Poľska, Maďarska a Rakúska. Počasie však nakoniec rozhodlo inak, o zrušení informovali organizátori už počas uplynulého týždňa.

Naposledy mala široká verejnosť možnosť pozrieť si naživo stretnutie konského póla v Tatranskej Lomnici v septembri minulého roka. Hral sa tu exhibičný zápas dvoch tímov v priestoroch jazdeckého areálu pri futbalovom štadióne. Konské (alebo jazdecké) pólo má svoje presné pravidlá, ide o zladenie zručností hráčov s ovládaním koní a prehľadom na hracej ploche.

V roku 2010 sa konal zimný turnaj v tomto jazdeckom športe na zamrznutom Štrbskom plese. Stretli sa tu štyri trojčlenné tímy zo štyroch krajín, viacero vplyvných podnikateľov a politikov, akcia prilákala tisícky divákov. Ochranári stanovili pred podujatím prísne pravidlá, neštátni ochranári a niektorí miestni poslanci akciu kritizovali.

Druhý ročník tohto podujatia sa konal vo februári 2013 v Liptovskom Hrádku. Predstavili sa tu štyri trojčlenné družstvá s hráčmi z piatich krajín.

Konský šport má v Tatrách viac ako 130-ročnú tradíciu. Jazdecké pólo zatiaľ nie je na Slovensku veľmi rozšírenou hrou s patričným zázemím. Jediné regulárne ihrisko s rozmermi 250 x 180 metrov sa nachádza v Hrubej Borši v okrese Senec. V Tatranskej Lomnici sa malo hrať v aréne s rozmermi 100×150 metrov, tímy mali tvoriť namiesto štyroch len traja hráči.

Titulná ilustračná fotografia: Depositphotos.

Obľúbené bežkárske trate v Tatranskej Lomnici

Na bielych stopách pod majestátnym Lomnickým štítom

Ilustračné foto:  Matúš Jančík.

Ak našinec spomenie pred cudzincom Vysoké Tatry, zaručene dostane odpoveď: Štrbské Pleso, Starý Smokovec a Tatranská Lomnica. Posledné z vymenovaných stredísk za svoju pozíciu v rebríčku najznámejších lokalít našich veľhôr vďačí najmä polohe.

Leží pod majestátnym Lomnickým štítom, ktorý je jedným zo symbolov Vysokých Tatier. No čoraz viac je známe aj vďaka svojej povesti významného centra zimných športov. A mnohí naň nedajú dopustiť. Okrem zjazdárov, ktorí toto stredisko považujú za svoju mekku, si v ňom na svoje môžu prísť aj vyznávači bielej stopy. No treba jedným dychom dodať, že trate pre bežkárov v tomto našom najvyššie položenom stredisku sa odporúčajú prevažne zdatnejším športovcom.

Foto: Depositphotos.

Zaujímavý okruh s korčuliarskou aj klasickou stopou vedie cez areál Kolbiska, v blízkosti futbalového ihriska a budovy Štátnych lesov TANAP-u. Meria 2,4 km a je to skvelý zážitok, znásobený aj starostlivou úpravou trate. Je vhodná aj pre deti. Navyše, v požičovni Slnečný dom sa dajú požičať detské lyže. V blízkosti Tatranskej Lomnice sa nájde trať s prívlastkom – ľahká. Vybehnúť na 8 kilometrov dlhú klasickú stopu sa dá, ak sa vydáte z Tatranskej Lomnice smerom na Starú Lesnú. Po starolesnianskych lúkach sa dostanete až k náučnému chodníku pri Astronomickom ústave SAV. Ak je dostatok prírodného snehu, bežkovať môžete aj v známom golfovom areáli vo Veľkej Lomnici.

A to sa hocikde iba tak nenájde. Je to trasa pre klasických vyznávačov bielej stopy, ktorí sa netrhajú za výkonom, pohyb si vychutnávajú, dokážu sa zastaviť a kochať sa pohľadmi do okolia. V tomto prípade sú to nádherné výhľady na Vysoké Tatry, čo deň na bežkách urobia nezabudnuteľným. Trasa je upravená. Rovnako sa upravuje aj chodník z Tatranskej Lomnice až do Tatranskej Kotliny. Aj vás lyžovanie baví a chcete o ňom vedieť viac, navštívte v Tatranskej Lomnici Ski Museum. Uvidíte atrakciu – 3,07 metra dlhé lyže, ale aj dielňu na výrobu lyží, palíc a topánok a môžete ich porovnať s tými, ktoré tvoria dnešnú lyžiarsku výbavu.

Ján Volko v Nízkych Tatrách

Najrýchlejší Slovák zdolal aj Gerlach

Foto: Martin Krystýnek.

Náš najznámejší šprintér Ján Volko vysokohorské prostredie doslova miluje a každý rok chodí na začiatku sezóny do Tatier na sústredenie. Prezradil nám, že Vysoké Tatry má prechodené takmer celé s výnimkou štítov, kam treba ísť s horským vodcom. Strávili sme s ním príjemný deň na Štrbskom Plese, kde vznikol aj tento rozhovor.

Spája sa vám s Tatrami niečo nezvyčajné?
Zaiste, najväčší míľnik, ktorý som dosiahol. Vyšiel som na Gerlachovský štít a bol to veľký zážitok. Musím sa priznať, že som mal vtedy aj trošku strach a obavy, bolo to celkom náročné, ale určite to stálo za to. Som veľmi rád, že som mal tú možnosť, ktorú mi dali chalani z horskej služby a všetci horskí vodcovia, ktorí nás tam vyviedli ako skupinu.

Môže mať rodený Bratislavčan taký dobrý vzťah k horám?
Myslím si, že áno. Určite to závisí od konkrétneho človeka, no ja mám dobrý vzťah k horám všeobecne. Do Vysokých Tatier chodíme každoročne na začiatku sezóny na také úvodné vysokohorské sústredenie. Robíme turistiku alebo beháme veľké množstvo úsekov, kopcov. Takže Tatry majú v mojom živote, v mojom srdci, nezastupiteľné miesto a naozaj sa sem vždy teším. Povedal by som, že som ich prechodil skoro celé, teda okrem vrcholov, na ktoré treba sprievod horského vodcu. Výstup na Gerlach je jedným z mojich splnených cieľov.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Vraj vás rodičia v detstve viedli aj k lyžovaniu?
Nielen k lyžovaniu, ale aj k iným športom spojeným s horami. Bolo to super a som im za to veľmi vďačný, lebo nie každé dieťa má takú možnosť. Ja som začal lyžovať na Donovaloch, kde máme dom a rodinu, vždy som sa tam tešil.

Keby ste sa mohli znova rozhodnúť, stali by ste sa profesionálnym šprintérom?
Ak by som mal rovnaký talent, rovnakých ľudí okolo seba, tak určite áno. Neľutujem to, že robím vrcholový šport, že sa tým živím. Je to moja záľuba, koníček, náplň života aj práca, takže z tohto pohľadu by som naozaj nemenil.

Za čo vďačíte atletike ako športovec aj ako človek?
Dostal som veľa možností precestovať svet, dostať sa na miesta, o ktorých by som za normálnych okolností ani len nerozmýšľal, že by som tam mohol ísť. Atletika mi dala priateľstvá na celý život, skvelých ľudí okolo seba, množstvo zážitkov, takže je veľmi veľa toho, čo mi dala. A oveľa menej toho, čo vzala.

Ktoré je vaše obľúbené miesto, keď idete relaxovať ako bežný človek, nie ako profesionálny športovec?
To miesto je doma, keďže počas roka sa naozaj veľa nacestujem a chvíľku chcem byť aj s rodinou a blízkymi. Pre mňa to znamená úplne vypnúť, robiť len aktivity, ktoré počas roka nemajú miesto v kalendári. Jednoducho, idem do kina s kamarátmi, prečítam si knihu, som s rodinou, ale občas sa povŕtam aj v garáži v autách. To je koníček, ktorý máme s kamarátmi.

Práca a život majú byť v rovnováhe, ako si ju budujete vy?
Ja mám šťastie, že moja práca je aj mojím relaxom, oddychom, iba to spojím. Je to dobre vyvážené, a tým, že robím vrcholový šport, môžem navštevovať rôzne miesta, na ktoré by som sa za bežných okolností nedostal. Vyplýva z toho radosť, a tým aj balans, ktorý v živote potrebujeme.

Čo by ste povedali mladým atlétom, ako by ste im poradili na ceste, ktorá by bola podobná vašej?
Aby si našli dobrých ľudí okolo seba, lebo to je základ. Dôležité tiež je, aby si šport užívali, tešili sa z každého dňa, keď ho môžu robiť, lebo určite príde aj zranenie, a treba to prežiť a dostať sa cez to. Ale o to viac potom teší, keď sa podarí niečo ďalšie dosiahnuť. Vtedy to bude dávať zmysel.

Letecký záchranách, horský vodca, lekár, Ján Kořínek.

Lekára z vrtuľníka hory neskutočne bavia

Foto: archív Jána Kořínka.

Dnes sa tomu smeje, ale medicínu vlastne vyštudoval preto, lebo chcel ísť s kamarátom lyžovať. A z Prahy bolo bližšie do Álp. Dnes má bližšie do Tatier, ktoré považuje za najkrajšie hory na svete. Letecký záchranár, horský vodca, skialpinista a horolezec Ján Kořínek.

Ste z Liptova, od Tatier na skok. Kedy ste si uvedomili, že sú vaším osudom?
Pochádzam zo Smrečian, obce na južnej časti Západných Tatier, pod Žiarskou dolinou. Na Tatry som sa pozeral každý deň a zaujímalo ma, ako vyzerá Liptov z druhej strany – od nich, zhora. Začalo sa mi to plniť v čase, keď som trávil prázdniny so starou mamou, pracovala v lesnej škôlke. Stromčeky sme sadili čoraz vyššie a tie pohľady dolu boli stále krajšie. Neskôr som to už mal v rukách sám – začal som s bežkami, bavil ma skialpinizmus a k horolezectvu som sa dostal cez manželku, ktorá je dcérou legendárneho Vladimíra Tatarku. Po návštevách v jeho dome, kde na vás padne všetko, čo s ním súvisí, sa už nedalo inak – cesta bola jasná.

Čo vám Tatry dali a dávajú?
Som presvedčený o tom, že sú to najkrajšie hory na svete. Je to miesto, kam vodím klientov, kde pracujem, sú pre mňa miestom, kde si oddýchnem a ešte stále si v nich viem naplniť športové ciele – skialpinistické či horolezecké.

Zachraňujete ľudí na vrtuľníku ako lekár leteckej záchrannej služby, zároveň ste medzinárodným horským vodcom. Nebijú sa medzi sebou tieto pozície?
Viem to skĺbiť, lebo presne toto som v živote chcel. Chcel som byť lekár a pracovať v teréne, chcel som lietať a zároveň liezť či chodiť po horách ako certifikovaný medzinárodný horský vodca. Pripravoval som sa na to, preto sa to vo mne nebije.

Kam najčastejšie mierite s klientmi?
Do Tatier aj do zahraničných hôr. Trebárs do Álp na Mont Blanc, Matterhorn či iné štvortisícovky, vodím lyžiarske túry do Álp alebo na sever Škandinávie. A v Tatrách? Hádam najčastejšie vystupujem na Gerlach.

Takže vkus slovenských turistov sa nemení…
Čo sa týka Gerlachu, tak nie. Niekedy mi to pripadá tak, že ľudia si povedia: mám za sebou bungee jumping, ruské kolo, ešte Gerlach mi chýba. A vystúpia naň a už nikdy sa v horách neukážu. Kedysi sa ľudia tešili z výstupu, výhľadov. Dnes si mnohí vyberú mobil, urobia selfíčka, vyťukajú esemesky alebo vytočia pár známych a pokecajú si. Akoby ten výstup nerobili pre seba, ale aby sa mohli pochváliť. Toto nechápem.

Ale nie všetci sú takí.
Určite nie. Asi polovicu turistov, ktorých vyvediem na vrchol, vysokohorská turistika chytí, alebo Gerlach bol pre nich ďalším ohnivkom reťaze náročných túr, ktoré si už vydreli. Chodia na túry so mnou aj ďalej, vyberám pre nich ďalšie zaujímavé miesta. Teší ma, keď môžem s takýmito turistami pracovať a posúvať ich k novým cieľom.

Ako horský vodca nesiete za ľudí, ktorých vezmete na túru, zodpovednosť. Ako si ich „preklepnete“?
Záleží na náročnosti túry a očakávaní turistov. Sú aj takí, ktorí na prvú zdolajú Matterhorn. A sú iní, ktorí to v polovici cesty vzdajú. Väčšinou sa s ľuďmi, ktorých mám brať do terénu, stretnem dopredu. Po pár otázkach zistím motív, pochopím potenciál, oni pochopia, či na to majú. Pripadalo by mi nefér, keby som im neodhalil riziká túry a zobral ich na ňu, lebo si to zaplatili. Každá túra musí mať zmysel, lepšie je odložiť ju a po tréningu sa o vytúžený cieľ pokúsiť opäť.

Čo bolo prvé vo vašom rozhodnutí, byť lekárom alebo byť záchranárom, a preto vyštudovať medicínu?
Nemal som vysnívané, že budem lekárom. Viac som inklinoval k prírodovede, geografii, biológii. A v čase, keď som sa rozhodoval, čo ďalej po strednej škole, vybral som si prírodovedu. No vtedy som sa už venoval aj skialpinizmu a kamarát, s ktorým som tohto koníčka pestoval, ma jedného dňa prehovoril, aby som išiel s ním študovať medicínu do Prahy. Vraj budeme mať odtiaľ bližšie na lyžovačku do Álp. Počas šiestich rokov štúdia sme tam boli raz. Dnes sa smejem, že sa mi ju podarilo vyštudovať preto, lebo som chcel ísť s kamarátom lyžovať. Ale neľutujem.

Kedy ste sa rozhodli, že biely plášť niekde v ordinácii vymeníte za vetrovku, batoh, zimu, dážď, adrenalín v záchranárskom tíme?
Už počas vysokej školy som chodil s mojou terajšou manželkou a hory boli to, čo ma ťahalo najviac. Nastúpil som síce na ARO do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, ale napriek tomu, že tam bol výborný kolektív a práca ma bavila, vedel som, že nie je pre mňa. Jedinou cestou, ako to skĺbiť, bolo robiť lekára – záchranára.

No prax na ÁRE nebola zbytočná…
Bola to tá najlepšia prax pre leteckého záchranára. V teréne potrebujete robiť presne to, čo robí anestéziológ v nemocnici.

V horách zachraňujete životy. Aj vám išlo niekedy o život?
Leteckého záchranára robím štrnásť rokov a za ten čas zahynuli počas zásahov dve posádky vrtuľníkov. Áno, máme nebezpečnú prácu, ale nejde nám o život tak, ako to ľudia vidia v seriáloch. Máme zásadu – vylietame traja, späť sa musíme vrátiť štyria aj s pacientom. Moji kolegovia – pilot a záchranár – sú profesionáli, musíme si pripraviť také podmienky na zásah, aby sme to pravidlo naplnili.

Aký je bežný deň záchranára vo vašej pracovnej pozícii?
Vždy začíname o 6.45 h. Urobíme si prípravu – venujeme sa počasiu a jeho predpovedi, musíme skontrolovať vrtuľník, koľko kyslíka máme, aby sme vedeli pacienta ventilovať, dopĺňame lieky, kontrolujeme si materiál, s ktorým budeme pracovať, preskúšame komunikáciu. A keď to všetko je za nami, dáme si raňajky, kávu a čakáme na pokyn na zásah.

Čo robíte, keď ten pokyn nechodí?
Úprimne? Ja spím. U lekárov je to bežné. Kompenzujem si tak nedostatok spánku. No viem rýchlo vyskočiť a skoncentrovať sa.

Má aj vrtuľníková záchranná zdravotná služba časové limity na štart?
U nás platí pravidlo, radšej stratiť minútu na zemi ako vo vzduchu. Tým, že si dôkladne zistíme informácie od pacienta v teréne, aby sme poznali rozsah jeho zranenia, čo najpresnejšie miesto, kde sa nachádza, čo má oblečené, vysvetlíme mu, ako má na seba upozorniť, keď sa priblížime a následne vyberieme z vrtuľníka veci, ktoré nebudeme potrebovať, lebo ľahší je ovládateľnejší, tak vieme byť efektívnejší pri zásahu.

Aký musí byť človek, ktorý sa chce stať lekárom v leteckej záchrane?
Musí to byť tímový hráč. Nejaké egá sa u nás neuchytia. Musí to byť človek, ktorý sa vie rýchlo rozhodnúť a vedieť si poradiť v teréne bez špekulovania nad detailmi. Naša úloha je jednoduchá. Človeku zachraňujeme život tým, že ho dostaneme rýchlo do nemocnice.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Pixabay

Toto nie, v národnom parku určite nie!

Ilustračné  foto: Pixabay

Možno aj vy si silvestrovskú zábavu a vítanie nového roka neviete predstaviť bez petárd a ohňostrojov. V národných parkoch, aj tých tatranských, si ich ale musíte odpustiť. Hrozia vysoké pokuty.

Správy národných parkov v oblasti Tatier apelujú na návštevníkov, domácich obyvateľov i podnikateľov, aby na vítanie nového roku nepoužívali zábavnú pyrotechniku. Hluk, ktorý sa tým vyvolá, pôsobí na zvieratá ohlušujúco a horskom prostredí s hlbokými dolinami vyvoláva efekt ozveny, ktorý počuť na veľké vzdialenosti, pričom jeho intenzita klesá od zdroja iba veľmi pomaly.

Zákon o ochrane prírody a krajiny nedovoľuje v národných parkoch používať svetelné a zvukové efekty a jeho porušenie sa trestá blokovou pokutou do výšky 300 eur, v priestupkovom konaní to môže byť až nad tritisíc eur a u právnických osôb nad deväťtisíc eur.

„Mnoho silvestrujúcich v Tatrách si stále nedokáže oslavu predstaviť bez zábavnej pyrotechniky, hoci vedia, že napríklad aj v domácich podmienkach hluk veľmi sužuje psy. Rovnako trpia aj voľne žijúce zvieratá,“ uvádza Správa Národného parku Vysoké Tatry. „U chráneného živočícha, ako je kamzík vrchovský tatranský, môže nadmerný hluk v podobe výbuchov, ešte umocnený efektom odrazov od skalných útvarov, spôsobiť stres, ktorý má za následok jeho nekontrolované správanie sa,“ pripomína Erika Feriancová, zoologička Správy TANAP-u. 

Dodáva, že celé čriedy často utekajú a dostávajú sa do kritickej situácie, napríklad do hlbokého snehu, kde ich pobyt vysiľuje, alebo do exponovaných žľabov, v ktorých im hrozí pád či odrhnutie lavíny. Námaha v zimnom období znižuje schopnosť kamzíkov, ale i ostatných druhov žijúcich v Tatranskom národnom parku čeliť nepriaznivým podmienkam. Ilustruje to aj príkladom z prelomu rokov 2017 a 2018 pre telemetricky monitorovanú kamzicu Jesicu. Pravdepodobne silvestrovská zábava pri ubytovacom zariadení vo Velickej doline spôsobila, že utiekla do lavinózneho terénu, kde na extrémne zľadovatenom povrchu zahynula.

Správa TANAP-u apeluje na ľudskosť a tolerantnosť, keďže reštrikčné opatrenia nie sú vždy účinné. „V tatranskej prírode sme iba návštevníkmi. Domácimi sú tu zvieratá, ktoré v nej žijú po celý rok,“ uzatvára Feriancová.

Vhodnou alternatívou oslavy sú prskavky a sviečky. Zvieratá nerušia a nenarobia škody na životnom prostredí. Ilustračné foto: Pixabay

Pripomeňme, že odpaľovanie ohňostrojov nie je zakázané iba na území národných parkov, ale aj v ich ochrannom pásme. Každoročne sú najviac problémovými miestami, kde sa zákaz porušuje vo veľkom, Donovaly, Demänovská Dolina, Tatranská Lomnica, ale aj iné tatranské osady, pričom sa vie, že pyrotechniku najčastejšie používajú pri súkromných chatách a hoteloch. Na oslavu sa odporúčajú jemnejšie alternatívy, napríklad prskavky alebo sviečky.

Používanie ohňostrojov a petárd sa obmedzuje aj v bežnom prostredí, nielen v horách. Tento Silvester bude zrejme posledný, ktorý strávime v ich „spoločnosti“. Od 2. januára 2024 začnú platiť zmeny v zákone, ktoré celoročne zakážu predaj a používanie pyrotechniky určenej na výrobu hluku, pyrotechnika s vizuálnym efektom do tohto zákazu nespadá.

Určené sú aj hodiny, kedy sa v závere roka bude môcť používať a súčasťou obmedzení je aj to, že sa zábavná pyrotechnika nesmie odpaľovať v blízkosti nemocníc, hospicov, rôznych zariadení sociálnych služieb, zoologických záhrad, zvieracích útulkov, hospodárskych budov so zvieratami. 

Zjazd skialpinistu vo Veľkej studenej doline

Veľká Studená dolina je skialpinistická klasika

Foto: Martin Krystýnek.

Vyznávačom skialpinizmu ponúkame do ich športového kalendára aj túru Veľkou Studenou dolinou. Je známa silným vetrom, ktorý hlavne pri severných smeroch na začiatku sezóny znepríjemňuje výstup.

Je určená pre skúsenejších lyžiarov. Tu sú základné usmernenia. Východiskovým bodom pre vstup do doliny je Hrebienok, na ktorý sa dostanete zo Starého Smokovca buď pozemnou lanovkou, alebo po zjazdovke, či sánkarskej dráhe. Z Hrebienka sa vydajte po magistrále, za rázcestím nad Rainerovou chatou sa treba držať zimnej trasy, ktorá vedie popod značkovaný chodník, bližšie k potoku.

Ak chcete podrobnejšiu orientáciu, tak domáci to volajú Húpačky. O tom, že ide o výstižné meno, sa presvedčíte pri zjazde dole. Pri výstupe z lesa sa vrátite na značkovaný chodník. V týchto miestach budete križovať viacero lavínových dráh zo žľabov, napríklad Veverkov vodopád, Kráľovský vodopád, preto sa radšej zastavte až vyššie v doline. Prvý výstup budete zdolávať po zimnom tyčovom značení, ktoré vás privedie po zasneženom potoku do úžiny Brány.
Tento úsek býva v zime naviaty snehom po ľavej strane a aj pre vás môže znamenať lavínovú pascu. Potom je tu výber z dvoch možností – buď sa vydáte rovno dolinou na jej koniec, alebo doľava po chodníku na Zbojnícku chatu. Ak sa k nej dostanete, môžete po krátkom občerstvení pokračovať do záveru doliny a po trase letného chodníka.

Ak by ste mali chuť ešte na jeden výstup a snehové podmienky by boli vhodné, vyšliapnite si do sedla Malý Závrat. Určite ste už o ňom počuli, je častým cieľom lyžiarskych túr, patrí medzi najpopulárnejšie medzi skialpinistami. Odmenou bude zjazd Generálom a dolinou až k rázcestiu nad Rainerovou chatou. O nádherných výhľadoch nemusíme ani hovoriť.
V závere vás čaká rovinatý úsek po magistrále, kde si budete môcť preskúšať korčuľovanie a tiež, či ešte vládzete. Veľká Studená dolina je veľmi obľúbeným cieľom skialpinistov. Ku klasike patria zjazdy okrem sedla Závrat aj zo Svišťového štítu či Priečneho sedla a cez Strelecké polia. Možno niekedy nabudúce, čo poviete?

Horskí záchranári pri zásahu

Extrém – šesťdesiat lyžiarskych úrazov za deň

Foto:  HZS

Včerajšok dal horským záchranárom zabrať. V stredu 27. decembra zasahovali v horských strediskách pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch. Viaceré majú domicil v Tatrách.  

Horskí záchranári informovali, že včerajšok bol pre nich extrémne náročným dňom. V lyžiarskych strediskách na Slovensku zasahovali pri šesťdesiatich lyžiarskych úrazoch, pričom v prevažnej miere išlo o vážnejšie zranenia. Ako sa uvádza na stránke Horskej záchrannej služby, išlo prevažne o dôsledky zrážok lyžiarov a snowboardistov a po pádoch na zjazdovkách pribúdali aj zranenia končatín.

Extrémne veľa výjazdov mali horskí záchranári z Nízkych Tatier, ktorí ošetrili počas jedného dňa mimoriadny počet lyžiarskych úrazov. „Na severnej strane Chopka si lyžiari na svahoch privodili až 30 úrazov, ktoré bolo potrebné ošetriť a zranených následne zo zjazdovky transportovať. Na južnej strane Chopka bolo spolu 14 úrazov,“ uvádza sa na spomínanom portáli.  Jeden z úrazov si dokonca vyžiadal súčinnosť s posádkou Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby a letecký transport do nemocnice.

Vážnu štatistiku úrazov majú aj Roháče – Spálená a Tatranská Lomnica, v týchto strediskách zasahovali horskí záchranári v stredu po tri razy.

Ako príčinu veľkého množstva úrazov uviedla Horská záchranná služba veľký počet návštevníkov lyžiarskych stredísk, náročnejšie zľadovatené podmienky na svahoch, ktoré podľa nej sviatkujúcich lyžiarov zaskočili. Natopená vrstva snehu z vianočného oteplenia z predchádzajúcej chladnej noci prituhla a počas slnečnej  stredy spôsobovala problémy najmä technicky menej zdatným lyžiarom.

Keďže lyžiarov bude v prázdninovom čase ešte pribúdať, horskí záchranári apelujú na návštevníkov lyžiarskych stredísk, aby boli ohľaduplní, nepreceňovali svoje schopnosti, jazdu prispôsobovali podmienkam na zjazdovkách a plne rešpektovali pravidlá správania Bieleho kódexu.

Bežkárske trate na Štrbskom plese

Na Štrbské Pleso idú bežkári na profesionálne upravené trate

Foto: Matúš Jančík.

Najobľúbenejšie bežkárske trate v Tatranskom národnom parku sú v okolí Štrbského Plesa.

Táto významná osada sa do hľadáčika bežkárov postupne dostávala po roku 1970, vtedy bola dejiskom majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní a vtedy došlo aj k budovaniu bežkárskych tratí v tomto stredisku. V širšom okolí prekrásneho horského jazera je dnes 20 až 30 km tratí. Tie okolo jazera sa už neupravujú, prednostne ide o chodník pre peších. V Areáli bežeckého lyžovania Snow na Štrbskom Plese je osem bežeckých okruhov v dĺžke od 1,5 – 5 km. Štadión, ale aj okruhy do 2,5 km je možné využívať počas celej zimnej sezóny, lebo sú umelo zasnežované.

Niektoré z tratí sú homologizované FIS certifikátom, väčšina z nich vedie horským terénom vrátane prevýšenia, čo umožňuje aj kondičné a športové lyžovanie. K nim patrí aj Šprintérska trať, Andelova trať, ale aj séria okruhov do Furkotskej doliny, ktoré patria k top bežkárskym zážitkom. Najkratšia z profilovo ťažkých trás (2,5 km) s prevýšením 90 m vedie okolo slepého plesa. Areál je pravidelným dejiskom majstrovstiev SR v behu na lyžiach, konajú sa tu medzinárodné súťaže FIS Cup, k nedávnym významným podujatiam patrí Svetová zimná univerziáda 2015.

Pre bežných bežkárov, začiatočníkov i deti je v Areáli Snow určená predovšetkým trať na štadióne s prívlastkom – ľahká. Výhodou areálu, ktorého trate sa už spoplatňujú, sú požičovňa lyží, bežecká lyžiarska škola, stan na úschovu oblečenia či prezliekanie. Prosto, vybrať sa dá z veľkej ponuky a treba dodať, že všetky trate sú vhodné na klasickú aj voľnú techniku.
Poďme však von z neho a spomeňme tiež bežkársku trať starou cestou zo Štrbského Plesa do Tatranskej Štrby. Jej štart je pod Móryho vyhliadkou a odporúča sa pre prípad priaznivých snehových podmienok namiesto jazdy zubačkou. Ide o zjazd dlhý okolo štyroch kilometrov, určený pre bežkárov, ktorí si vedia vychutnať aj rýchlu jazdu. Na bežky môžete vyraziť aj do podhoria – do areálu Mengusovský bežkár, ale aj do okolia Štrby či do Lopušnej doliny.

Anastasia Kuzminová vo Vysokých Tatrách

Tatry s legendami – čo spája Kuzminovú, Fialkovú, Volka, Vargu, Žampovcov a Medlovú?

Foto: Martin Krystýnek.

Je to nielen láska k Tatrám, ale aj skromnosť, húževnatosť, pracovitosť či optimizmus. Málokedy sa podarí vidieť špičkových športovcov inde ako v televízii počas súťaží či rozhovorov. My sme mali možnosť stretnúť našich reprezentantov počas natáčania relácie Tatry s legendami a ukázalo sa, že v súkromnom živote sú to priateľskí a cieľavedomí ľudia.

Ak v priamych prenosoch pôsobia často prehnane sústredene, v objatí tatranských lesov a štítov sme mali možnosť zažiť ich uvoľnených, porozprávať sa o bežných veciach, aj o zaujímavostiach z tréningového a súťažného života. Asi najväčšou legendou z celej série príbehov bola naša viacnásobná olympijská víťazka Nasťa Kuzminová. Napriek veľkým prekážkam zotrvala pri svojom športe a roky napĺňala očakávania fanúšikov. „Víťazom je ten, kto sa nevzdáva. Držím palce všetkým, ktorí sa dajú na šport nielen s chuťou sa zabávať, ale myslia to vážne. Nech sa nikdy nevzdávajú, prekážky nech berú ako príležitosť naučiť sa nové veci a zdokonaľovať sa,“ odkázala všetkým športovcom Nasťa Kuzminová.

Anastasia Kuzminová. Foto: Martin Krystýnek.

Do biatlonovej špičky patrí aj ďalšia športovkyňa, ktorú sme spoznali pri natáčaní Tatier s legendami – Paulína Fialková. Pri vychádzke na Predné Solisko sme pochopili, že sa na nič nehrá. Za jej na prvý pohľad krehkým výzorom je oveľa viac – poctivá príprava, vzorná životospráva a tvrdý tréning. „Vytýčte si cieľ, vyslovte ho nahlas, choďte si za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta možno k niečomu veľkému,“ Paulína doplnila, že veľa ľudí sa akoby hanbí za svoj cieľ a nevysloví ho nahlas. Aj ona vraj bola taká, ale podarilo sa jej tieto obavy prekonať.

Paulína Fialková. Foto: Marek Hajkovský.

Tvrdá príprava a vzorná životospráva patrí aj k najrýchlejšiemu Slovákovi Jánovi Volkovi. Každý jeho deň je naplánovaný doslova na minúty. Práve jeho disciplína a oddanosť tréningu mu pomohli dostať sa tam, kde je dnes. Svoje skúsenosti už odovzdáva aj mladým talentom. „Konkurencia je naozaj veľká. Ak si mladý človek nenastaví všetko okolo športu alebo toho, čo aktuálne robí, tak nemá šancu podať maximálne výkony a uspieť. Bez maximálneho možného úsilia to v dnešnej dobe nejde,“ vysvetlil halový majster Európy v šprinte na 60 metrov.

Ján Volko. Foto: Martin Krystýnek.

Pre triatlonistu Richarda Vargu neexistuje deň bez aktívneho pohybu. Potvrdil to aj počas pobytu s nami v Tatrách. Po celodennom natáčaní si vybehol na „vychádzkový“ skialp, aj keď počasie nebolo najpriaznivejšie. „V prvom rade treba začať, pustiť sa do niečoho. Potom nájsť si dobrých ľudí okolo seba, aby ste s toho mali dobrý pocit a užívali si šport,“ doplnil náš najznámejší triatlonista.

Richard Varga. Foto: Martin Krystýnek.

Bratia Žampovci pretekajú nielen v alpskom lyžovaní, ale, ako sme zistili, aj v súkromnom živote. Už cestou lesom sme pochopili, že ide o veselú partiu – vzájomné hecovanie, rôzne stávky, ale aj bratská pomoc sú jednou z hlavných častí ich úspechu. Podľa nich je lepšie, keď je človek v tíme, ako keď chodí na preteky len sám s trénerom a servismanom. „Na kopci ide každý sám za seba, ale mimo lyžiarskej trate fungujeme ako tím,“ vysvetlil najstarší z bratov Adam.

Andreas, Teo a Adam Žampovci. Foto: Martin Krystýnek.

Veľmi dobrou a pohodovou spoločníčkou pri natáčaní v Tatrách bola aj naša snowboardová reprezentantka Klaudia Medlová. Počas svojej kariéry veľakrát dokázala, že v živote neexistujú prekážky, len výzvy, ktoré môžeme prekonať s odhodlaním a radosťou. „Je jedno, na akej úrovni to robíte, dôležité je hýbať sa. Ja si bez športu neviem predstaviť svoj život, priniesol mi veľmi veľa,“ doplnila Klaudia Medlová.

Klaudia Medlová. Foto: Martin Krystýnek.