Horskí záchranári riešili kolapsový stav pacienta na Štarte v Tatranskej Lomnici

Ľudia sú nepoučiteľní! Opäť ťažký víkend Horskej záchrannej služby

V slovenských horách je snehu málo, lyžiari, snowboardisti a skialpinisti majú jediný cieľ – Tatry. A do štatistík Horskej záchrannej služby pribudli počas uplynulého víkendu ďalšie výjazdy k ľuďom, ktorí potrebovali pomôcť. Dôvod? Často smola, zhluk okolností, ale aj riskovanie, zlý odhad kondície, možností a počasia.

V nedeľu popoludní bol na tiesňovú linku HZS nahlásený úraz 23-ročného slovenského skialpinistu. „Počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny si spôsobil úraz kolena. S pomocou oznamovateľov ešte zostúpil pod žľab, kde počkal na záchranárov,“ uvádza portál Horskej záchrannej služby. Záchranári sa k mužovi dostali pomocou snežného skútra, končatinu mu zafixovali a transportovali ho na Zverovku.

„Odtiaľ už na vlastnú žiadosť pokračoval sám,“ uzatvára informácia.

Skialpinista si počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny spôsobil úraz kolena
Skialpinista si počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny spôsobil úraz kolena. Autor fotografie: HZS

Horšie skončil skialpinista vo Furkotskej doline. Aj k nemu smerovali záchranári v nedeľu popoludní. Padol z vrcholu Predného Soliska smerom do Furkotskej doliny, poranil si hlavu, ruku a mal aj viac iných zranení. Horskí záchranári požiadali o pomoc posádku poľského TOPR-u. Ošetrili ho a evakuovali z terénu. „Skialpinista bol po medzipristátí v Starom Smokovci odovzdaný do starostlivosti našej rýchlej lekárskej pomoci a smeroval do nemocnice v Poprade.   

Skialpinistu vo Furkotskej doline zachraňovali Poliaci.
Skialpinistu vo Furkotskej doline zachraňovali Poliaci. Autor fotografie: HZS

V sobotu mali naši horskí záchranári „žatvu“, najmä v Tatranskej Lomnici.  Riešili napríklad kolapsový stav na Štarte. 37-ročný slovenský skialpinista na zjazdovke skolaboval a stratil vedomie. Ihneď k nemu vyrazili záchranári, ktorí slúžili v stredisku, pacienta vyšetrili a poskytli mu neodkladnú zdravotnú starostlivosť a odtransportovali ho k sanitke záchrannej zdravotnej služby, ktorá ho odviezla na ďalšie vyšetrenia do nemocnice.   

Záchranári na Štarte v Tatranskej Lomnici
Záchranári na Štarte v Tatranskej Lomnici. Autor fotografie: HZS

Podvečer dorazila k záchranárom žiadosť o pomoc pre 35-ročného poľského lyžiara, ktorý si pri páde zlomil nohu na zjazdovke z Lomnického sedla. Stredisko už bolo v tom čase zatvorené, preto horskí záchranári požiadali jeho prevádzkovateľa, aby zraneného Poliaka zviezol k lieviku a mimoriadne spustil lanovku, aby sa dostali k pacientovi. Rovnakou cestou ho po ošetrení zviezli do Tatranskej Lomnice, kde ho odovzdali posádke rýchlej zdravotnej pomoci.   

Zásah záchranárov v Lomnickom sedle
Zásah záchranárov v Lomnickom sedle. Autor fotografie: HZS

V sobotu potrebovala pomoc lyžiarka v Kotline Piatich Spišských plies. Požiadal o ňu horský vodca, ktorý nahlásil, že si poranila nohu v oblasti členka. Pre nepriaznivé počasie nemohol do oblasti štartovať vrtuľník, preto k zranenej vyrazili štyria záchranári pozemne a zároveň požiadali o spoluprácu poľskú vrtuľníkovú službu, keďže z poľskej strany Tatier bolo možné záchranársky vrtuľník použiť. „Medzitým horský vodca pomohol zranenej žene zostúpiť na Téryho chatu. Tu si ženu po prílete vrtuľníka prevzali do starostlivosti poľskí záchranári a letecky ju transportovali na heliport do Starého Smokovca, odkiaľ už s našou posádkou rýchlej zdravotnej pomoci pokračovala na ďalšie ošetrenia.   

Autor titulnej fotografie: HZS

Cyklotúry Tatrami

Uvažujú o cykloprepojení dvoch vysokotatranských stálic turistického ruchu

Tatry chcú mať zokruhované. Tomuto zámeru môže pomôcť aj výstavba cyklotrasy, o ktorej v mestách Vysoké Tatry a Poprad uvažujú.

Myšlienka spojiť Poprad so Starým Smokovcom nielen autobusmi, električkami a po železnici, ale aj cyklotrasou nie je nová. Vedenie miest Poprad a Vysoké Tatry sa ňou zaoberali už pred viac ako desiatimi rokmi a pôvodne sa uvažovalo vybudovať ju okolo cesty spájajúcej tieto dve veľké stálice tatranského turistického ruchu.

No teraz sa zaoberajú aj možnosťou vybudovať cyklotrasu, ktorá by lemovala dráhu električky z Popradu do Starého Smokovca. Ako informovala SITA, potvrdil jej to primátor Vysokých Tatier Jozef Štefaňák s tým, že ide o jeden z posledných návrhov na cykloprepojenie oboch miest, čo by napomohlo aj myšlienke zokruhovať Tatry, o ktoré sa mesto Vysoké Tatry vo svojich rozvojových plánoch usiluje.

Ak by sa táto trasa presadila v plánoch miest, cyklotrasa by zrejme viedla po ľavej strane trate Tatranských elektrických železníc. Primátor túto úvahu podložil argumentom, že štát tam má vysporiadané pozemky, v okolí trate je dostatočne široké ochranné pásmo, kde sa nenachádzajú žiadne stavby a aj profil cyklotrasy by nemal veľmi prudké stúpania, čo by tiež prispelo k bezpečnosti cyklistov.

Toto trasovanie podporuje aj fakt, že by tam bol dostatok miesta aj pre záchranárske zložky, hasičov a podobné zásahy.

Autor titulnej fotografie: Monika Vojteková Lippartová

Záber z filmu Šťastný nový rok

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.

Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.

Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.

Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.

Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.

Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.

Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.

Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.

Autor fotografie: Šťastný nový rok
Autor fotografie: Šťastný nový rok

Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.

Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.

Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok

Bezkovanie Smokovce 1

V Smokovcoch zažijete bežkovanie na prírodných tratiach

Foto: Matúš Jančík.

Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou a dnes aj administratívnym centrom Vysokých Tatier. Ak doň mierite za športom, vezmite do úvahy aj problém s parkovaním, odporúčame využiť verejnú dopravu. A platí to aj pre bežkárov.

Toto horské mestečko má vo svojej blízkosti 21 kilometrov bežeckých tratí. Pre časť z nich je štartovacou i cieľovom stanicou niektorý zo Smokovcov alebo blízka Tatranská Polianka. Najväčším tromfom Smokovcov sú prírodné trate, na ktorých nie je nával. Najdlhšou z nich je obľúbený chodník popri Ceste slobody z Nového Smokovca do Vyšných Hágov, ktorý sa v zime mení na 8 km dlhú bežkársku trasu s krásnymi výhľadmi a minimálnym prevýšením. Stúpanie predstavuje 212 m, klesanie 125 m. Je vhodná aj pre deti, trasu tam aj späť , čo je spolu 16 km, zvládnu, hoci bedekre k nej dávajú prívlastok – stredne náročná.

Je pravidlom, že trasa je upravovaná tak, aby vedľa nej ostal priestor aj pre chodcov, žiada si to toleranciu z ich strany, aby stopu zbytočne neničili. Do Vyšných Hágov mieria aj tí bežkári, ktorí chcú „urobiť“ okruh na tamojšom futbalovom ihrisku, mimochodom, najvyššie položenom u nás. Bežkársky okruh je dlhý pol kilometra a pokojne na ňom môžete zaúčať do tajov bežeckého lyžovania všetkých začiatočníkov vrátane detí. Prevýšenie takmer žiadne, obísť si ho môžete, koľkokrát len chcete.

A máme tu ďalšiu ponuku pre začiatočníkov. Volá sa Dolný Smokovec – Farské lúky, okruh sa nachádza medzi budovou základnej školy, farou a sídliskom. Má dĺžku zruba 0,4 km a bežkári mu dávajú prívlastok – jednoduchý. Stúpanie na ňom je naozaj pre deti – predstavuje 9 m, rovnako ako aj klesanie. Bežky na tomto okruhu môžete striedať s korčuľovaním na blízkom klzisku. Bežkári si obľúbili aj športovanie na dvoch okruhoch na lúkach medzi Tatranskou Poliankou a blízkym Gerlachovom, prvý má dva a druhý tri kilometre. Tatranská Polianka má bohatú lyžiarsku históriu, začiatkom minulého storočia bola jediným lyžiarskym strediskom v Uhorsku, takže zdolávanie kilometrov môže mať pre vás nostalgický podtón.

Starý Smokovec

7 dôvodov, prečo budete najstaršiu tatranskú osadu milovať aj vy

Titulná fotografia:  Eva Danišová

Núdzu o krásne výhľady, turistické chodníky rôznych náročností či možnosti relaxu a zábavy v nej mať nebudete. Najstaršia tatranská osada je dnes obľúbeným miestom, z ktorého turisti začínajú svoje dobrodružstvá. Viete, o akom mieste hovoríme? Správne, reč je o Starom Smokovci.

  1. Celoročne dostupné trasy

Rodinná túra môže byť zážitkom za každého počasia. Zvlášť v zime majú Tatry rozprávkovú atmosféru. Jednou z „klasík“, ktorú zvládne každý, je trasa zo Starého Smokovca na Hrebienok. Ide sa po asfaltovej ceste, takže pokojne zoberte aj menšie deti v kočíku. Začína sa pri dolnej stanici pozemnej lanovky, potom po červenej značke, do cieľa sú to asi tri kilometre. Keď už ste na Hrebienku, nenechajte si ujsť príležitosť pozrieť si Vodopády Studeného potoka medzi Hrebienkom a Bilíkovou chatou.

  1. Kúsok britskej kráľovskej rodiny v Tatrách

Už v týchto dňoch môžete obdivovať aj známy Tatranský ľadový dóm. Tento rok i s monumentálnou stavbou Westminsterského opátstva na počesť 15. výročia návštevy britskej kráľovnej Alžbety II. na Slovensku a vo Vysokých Tatrách. Každý, kto tento rok ľadový dom navštívi, má šancu odniesť si jednu z pamätných guľôčok Tatranského ľadového dómu.

  1. Neokúsiť miestnu kuchyňu by bol hriech

Na jedlo sa môžete zastaviť v známej Kolibe Kamzík. Ich tradičné jedlá sú z domácich surovín a majú vlastnú výrobu pirôh, rezancov, mrveničky, špeciálnych druhov pečiva mnoho iného. A ak ešte nepočuli o legendárnej parenej buchte z Koliby Kamzík, tak šikovne utekajte ochutnať. 

  1. Kreslenie svetlom zaujme aj deti

Prekvapením pre deti, ale aj dospelých, môže byť návšteva Kvantaria na Hrebienku. Je to galéria svetla ponúkajúca multimediálnu prehliadku vrátane laserovej šou či kreslenia svetlom, ale dozviete sa tu viac aj o niektorých fyzikálnych záhadách.

  1. Starý Smokovec z inej perspektívy

Chcete spoznať Starý Smokovec z inej perspektívy? Potom sa vyberte na Peknú vyhliadku. Ide o nenáročnú túru, ku ktorej vedie krížová cesta s najvyššie položenou kalváriou v strednej Európe. Cestou nevynechajte ani liečivý prameň Smokovecká kyselka. Kvalita vody z prameňa je pozorovaná a je vhodná na pitie, no nie je určená na dlhodobú konzumáciu.

  1. Byť verný Tatrám sa oplatí

Ak počasie nie je priaznivé, prekvapte deti napríklad návštevou Tricklandie a vychutnajte si množstvo optických ilúzií. Navyše, teraz máte možnosť v rámci programu benefitov MYAPLEND využiť zľavu 20 % na vstup. Taký istý benefit sa dá uplatniť v detskej interaktívnej galérii Dobrá hračka v Tatranskej Lomnici, digitálnej galérii Poliankovo v Tatranskej Polianke či v spomínanej interaktívnej galérii svetla Kvantarium na Hrebienku.

  1. Deň naviac zadarmo

Ak ešte plánujete pobyt v jeseni v Tatrách a ste členom MYAPLEND, stále máte možnosť využiť až do 10. decembra akciu 3+1 noc zadarmo vo vybraných zariadeniach – Koliba Kamzík v Starom Smokovci, Resort Beatrice, HotelLujza Major v Tatranskej Lomnici a Tatry Holiday Resort vo Veľkom Slavkove.

Starý Smokovec

Starý Smokovec je najstaršou osadou v našich veľhorách

Keď sa povie Vysoké Tatry, väčšina ľudí si ihneď spomenie na Starý Smokovec. Najstaršia tatranská osada, dnes aj administratívne centrum Vysokých Tatier, patrí medzi najvýznamnejšie strediská cestovného ruchu v našich veľhorách.

Titulná fotografia: Michaela Adamovičová

Príbeh Starého Smokovca sa začal vďaka vode pri kedysi výdatných prameňoch. Ale aj vďaka železnej hute situovanej v lokalite Hámor, ktorá podľa historikov na prelome nášho letopočtu obchodovala s rímskymi obchodníkmi. Odtiaľ pochádza aj možný názov osady. A ako uvádza známy tatranský autor Anton Marec, jeho korenie siahajú k jazyku starogermánskych kmeňov k slovu „smeik“ či „smeuk“ a iným podobným, ktoré sa dajú preložiť ako dym či dymiť. No podľa neho to môže byť aj spojenie „zum Schmeks“, ktorým spišskí Nemci označovali cieľ svojej cesty. Huty tu stáli ešte v polovici 15. storočia.  

No mohlo to byť aj inak. Pripúšťa to aj A. Marec. V pôvodnej oblasti Starého Smokovca bolo veľa hadov, preto sa sídlo mohlo volať aj Smokovec (Hadovo – v staroslovienskom jazyku Zmok(ovec). Zmokovcom nazývali aj okolitý les. Zmokovec sa mohol premenovať na Smokovec a mohlo to mať aj inú prozaickú príčinu. Keď Nemci ochutnávali kyselku, navzájom sa pýtali: Schmeckt’s? Od toho k „šmeksu“ už nebolo ďaleko.

Ale nechajme domnienky domnienkami. Dôležité je uviesť že osada okolo prameňov sa najskôr menovala Czákyho osada, neskôr Tatranské kúpele, resp. Staré Tatranské kúpele, čo prešlo aj do uhorského názvoslovia. Ako uvádza Wikipedia, názov Schmeks sa začal používať až okolo roku 1830, keď výstavba v obci prerástla až k potoku Schuttergraben tvoriaci hranicu medzi dnešným Starým a Novým Smokovcom. Starým sa náš Smokovec začal nazývať až vtedy, keď v jeho susedstve vyrástla nová osada (1875) – Nový Smokovec. Oficiálne sa osada ako Starý Smokovec začala aj úradne nazývať po roku 1918.

Vráťme sa ešte o pár desaťročí do minulosti.  Internetová encyklopédia nás poučuje, že koncom 18. storočia les, v ktorom Starý Smokovec vyrástol, vlastnil iliašovský veľkostatkár Štefan Csáky. Kúpil ho od rodiny Zápoľských. Pri prameni kyselky si v roku 1783 postavil poľovnícky domček. Miesto mu odporučil evanjelický kazateľ, prírodovedec a milovník Tatier Tomáš Mauksch, pôvodom z Kežmarku. Žil vo Veľkom Slavkove a aj na jeho podnet vybudoval Csáky okolo prameňa tri drevené ubytovne pre letných návštevníkov a kaplnku.

Položil tak základ prvého tatranského letoviska. A hoci po rodinných nezhodách stratil o neho záujem, pravda je taká, že bol to on, ktorý nasmeroval orientáciu novej osady na kúpeľníctvo. Dozvedáme sa, že kúpeľní hostia sa liečili v kyselke, časom tam pribudli nové kóje, jedáleň, tanečná sála, taverna a kočiareň so stajňou.  Gróf Csáky podpísal v roku 1883 nájomnú zmluvu so spišskosobotským hostinským Jánom Jurajom Rainerom a jeho manželkou. Práve oni v neskorších rokoch letovisko a aj kúpele zveľadili a podporili ich hydroterapeutické procedúry. Klienti tu mali možnosť liečiť sa tzv. Priessnitzovou metódou a v tom čase sa začal riešiť aj prístup do horskej osady rozšírením cesty.

V roku 1841 sa osada stala majetkom mlynických urbárnikov, Mlynica časom nadviazala na nájomnú zmluvu s Reinerovcami. Zlatý vek osady pokračoval.

Rozvoj Tatier i Starého Smokovca podporilo dokončenie Košicko-bohumínskej železnice (1871). Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, v posledných rokoch 19. storočia bolo v osade 23 budov s 300 posteľami v 214 izbách. Štyri z budov boli súkromné šľachtické letohrádky. To už mala osada za sebou šok v podobe nevyhnutnej akceptácie rovnako rýchlo sa vzmáhajúcich susedných osád a stratila lesk výlučnosti. O svoje pozície a klientelu sa musela uchádzať rovnako ako všetky ostatné turistické či kúpeľné strediská Vysokých Tatier.

Návštevnosť Starého Smokovca oživilo dokončenie prvého tatranského veľkohotela Grand (1904), ktorého projektantom bol budapeštiansky architekt Quido Hoepfner, a zavedenie pravidelných zimných sezón s propagáciou zimných športov. O štyri roky neskôr, pokračuje I. Bohuš, spojila Poprad so Starým Smokovcom elektrická železnica. V roku 1911 ju predĺžili do Tatranskej Lomnice a v roku 1912 po Štrbské Pleso. Koncom roku 1908 pribudla do dopravnej výbavy strediska pozemná lanovka na Hrebienok.

Už v roku 1905 mal Starý Smokovec prvé prírodné klzisko a o desať rokov neskôr sa tu uskutočnili majstrovstvá Uhorska v krasokorčuľovaní. Prvé auto prišlo do osady v roku 1900.

Snobský Starý Smokovec sa dlho bránil menším a lacnejším penziónom. Tento postoj prelomila až prvá svetová vojna. Ako prvý cenovo prístupnejší hotel vyrástol Hoepfnerov dom, uvádza I. Bohuš, neskôr bol známejší ako Úderník či hotel Smokovec.

Obdobie medzi svetovými vojnami bolo v Starom Smokovci poznamenané rôznymi prestavbami budov a pribúdaním nových, aby sa zlepšili služby pre širokú turistickú i kúpeľnú klientelu. Rozšírili a vyasfaltovali úsek cestnej magistrály od Štrbského Plesa po Tatranskú Kotlinu – vznikla Cesta slobody. V osade pribudli obchody, škola, rozvíjali športové súťaže. Svoje stredisko tu mali horskí vodcovia. V závere druhej svetovej vojny si osada zažila aj priame boje partizánov a jednotiek fašistického wehrmachtu.

Po vojne sa Starý Smokovec stal administratívnym strediskom Vysokých Tatier s pôsobnosťou od Podbanského po Tatranskú Kotlinu. Hoci ho vojna najviac poškodila, rekonštrukcia osady postupovala veľmi rýchlo. Internetová encyklopédia sa zmieňuje napríklad aj o tom, že okrem ubytovacích kapacít pribudli administratívne budovy, obchody, amfiteáter, cesty, parkoviská, zdravotné strediská, požičovne, cestovné kancelárie, expozitúry bánk, pošta, služby… Rozvoju osady pomohli aj Majstrovstvá sveta v klasických lyžiarskych disciplínach, ktorých dejiskom boli Vysoké Tatry v roku 1970. Po roku 1989 boli mnohé objekty a rekreačné zariadenia sprivatizované.    

Osada, ktorú založili v roku 1793, je dnes obľúbeným turistickým miestom. Viaceré turistické stránky oceňujú skutočnosť, že okrem štandardnej ponuky, ku ktorej patrí možnosť túr do blízkych dolín či magistrál alebo na vrcholy štítov a v zime zase lyžovania a sánkovania, je tu možné navštíviť bludisko v Tricklandii či Kvantárium,  prezrieť si Tatry vnútri, blízke Vodopády Studeného potoka a známe chaty, ale vybehnúť aj na Peknú vyhliadku či vyjsť na krížovú cestu alebo ponoriť sa do seba v Kostole Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Blízko je na Slavkovský štít, k Piatim Spišským plesám, do Priečneho sedla, na Skalnaté pleso, ale s rodinou aj do Dinoparku Tatry. Vyskúšať si možno sankársky štartovací trenažér, ale aj letný tubing. Na bicykli si môžete prejsť celú Cestu slobody. Stačí prísť – v Starom Smokovci možno relaxovať na desiatky rôznych spôsobov.