Ešte jeden pohľad na Sliezsky dom.

Zima aj leto počas jednej túry? Na Tatranskej magistrále sa to teraz dá

Po krásnej noci v Sliezskom dome sa vraciame späť. Najprv po Tatranskej magistrále na Hrebienok, odtiaľ do Starého Smokovca, potom do cieľa našej cesty v Tatranskej Polianke.

Opäť ideme okolo Velického plesa, v druhej polovici apríla je tu stále dosť snehu. Vonku je chladno, máme na sebe všetky vrstvy oblečenia, ktoré sme si zobrali. Hladina horského jazera je stále na jednej polovici zamrznutá. Ešte jeden pohľad na budovu horského hotela v diaľke a pokračujeme po úzkom kamenistom chodníku. Treba sa pozerať pod nohy, aby niekto nespadol, prípadne sa nezosunul dole stráňou.

V pásme kosodreviny si opäť užívame prekrásne výhľady do diaľky, vidíme dokonca Poprad a okolité obce. Počas následnej cesty lesom sa výhľady stratili, ale naplno si vychutnávame krásu a vôňu tatranskej prírody. Spomedzi stromov vychádzame na typický tatranský turistický chodník, čiže lesnú cestičku s kameňmi. Zostupujeme, a zas si treba dávať pozor pod nohy.

V pásme kosodreviny sme si užili krásne výhľady do diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.
V pásme kosodreviny sme si užili krásne výhľady do diaľky. Foto: Gabriela Kinčoková.

Pri Vodopádoch Studeného potoka sme sa odmenili tyčinkami Corny Protein s príchuťou čokoláda a slaný karamel, sú fajn na doplnenie energie na ďalšiu cestu. Ak sme písali, že pri Velickom plese bolo chladno a sneh, tak na Hrebienku sme už len v krátkych tričkách. Je krásny slnečný deň, typické počasie na turistiku. Na chvíľu sme sa zastavili aj pri Bilíkovej chate v Studenej doline, ani tu sa nedá odolať výhľadom na okolité štíty, a pokračujeme nadol.

Na chvíľu sme sa zastavili aj pri Bilíkovej chate v Studenej doline. Foto: Gabriela Kinčoková.
Na chvíľu sme sa zastavili aj pri Bilíkovej chate v Studenej doline. Foto: Gabriela Kinčoková.

Chvíľku po červenej, potom po zelenej značke schádzame do Starého Smokovca. Trochu sme váhali nad možnosťou zviezť sa dole pozemnou lanovkou, ale nakoniec vyhrala možnosť ísť peši. Tatranskú železnicu sme využili pri presune zo Starého Smokovca do Tatranskej Polianky, vo vlaku ešte vyťahujeme posledné tyčinky Corny Protein, dobre padnú po dvoch dňoch strávených v horách. Na parkovisku v Tatranskej Polianke nesmú chýbať posledné selfíčka a fotky a potom už návrat do každodennej reality.

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Cestou na Zamkovského chatu okolo Malého Studeného potoka

Tri tipy na turistiku zo Starého Smokovca

Máte pred sebou voľný víkend a chcete popracovať na svojej kondícii? Alebo plánujete s rodinou jarnú vychádzku a neviete, kam sa vybrať na istotu? V takomto prípade máme pre vás dobrý tip.

Určite vás nesklame Hrebienok. Ak máte malé deti, alebo sa chcete po zimnom oddychu na túre iba tak skusmo zhlboka nadýchnuť, je to zaručený tip. Pre tých, ktorí majú chuť na onakvejšie výhľady, máme ponuku pokračovať na Zamkovského chatu a tým, ktorí majú lepšiu kondíciu, radíme pokračovať ďalej na Téryho chatu. Výhodou všetkých tipov je, že ak nebudete vládať, pokojne sa otočte a vráťte sa do Starého Smokovca

Hrebienok nikdy nesklame
Hrebienok nikdy nesklame. Autor fotografie: Jana Melišková

Začneme tým najjednoduchším, túrou zo Starého Smokovca na Hrebienok. Na trojkilometrovú vychádzku sa môžete vydať od dolnej stanice pozemnej lanovky asfaltkou po červenej značke nahor. Čaká vás asi hodinové mierne stúpanie, v rámci ktorého prekonáte asi 300 m prevýšenia. Trasa je nenáročná, zvládnu ju aj ľudia na vozíčkoch a rodiny s kočíkmi. A hore na Hrebienku sa možno občerstviť a odfotografovať pri drevených sochách medveďov.

Zamkovského chata
Zamkovského chata. Autor fotografie: Iva Mikulcová

Poďme ďalej na Zamkovského chatu. Je dlhá necelých šesť kilometrov a dobrý turista ju zvládne v čase okolo dvoch hodín. Kráčať budete po spevnenej ceste, kamennom a miestami aj lesnom chodníku s prevýšením približne 280 metrov. Túto klasiku turististi označujú ako príjemnú s ešte čarovnejším cieľom, ktorým je Zamkovského chata. Tá v ostatných rokoch prešla rozsiahlou rekonštrukciou a ponúka skvelé služby.

Slovíčko príjemná má ešte ďalší význam. Po ceste môžete obdivovať Obrovský vodopád na Malom Studenom potoku a urobiť si pritom pár fotiek. A to nie je všetko. Ak budete pracovať aj s malým odbočkami, môžete sa kochať Dlhým i Veľkým vodopádom a kaskády vody Studenovodského potoka.

Zamkovského chata je východiskovým bodom na viaceré zaujímavé miesta Vysokých Tatier, ale aj na Téryho chatu. Je to aj miesto, kde si treba premyslieť výstup, pretože cesta nahor trvá asi dve hodiny, dolu k Zamkovského chate ďalších 1,40 h a čas už mohol pokročiť. Musíte to plánovať tak, aby ste sa do Starého Smokovca dostali ešte pred zotmením. Znalci výstup považujú za stredne ľahký, zvládnu ju aj deti tak od veku desať rokov.  

Téryho chata
Téryho chata. Autor fotografie: Michal Peťovský

Ak si poviete, zvládnem to, čaká vás krásna túra s nádhernými výhľadmi. Téryho chata sa nachádza v nadmorskej výške 2 015 m, situovaná je v hornej časti Malej Studenej doliny pri Piatich Spišských plesách. Prístupná je celoročne a patrí k najvyhľadávanejším cieľom turistov. Aj preto, lebo z chaty je výhľad napríklad aj na Lomnický či Pyšný štít, vidno odtiaľ Baranie sedlo pod Baraními rohmi a Ľadový štít, ale aj Širokú vežu,  či Prostredný hrot či Žltú stenu, ktoré sa týčia priamo nad chatou.  

Od Zamkovského chaty sa treba vydať po zelenej značke. Trasa vás povedie hore pozvoľným stúpaním až k Veľkému hangu. Ten sa dá zdolať v lete po serpentínach, v zime po tyčovom značení a Malý hang vás zavedie priamo k chate.

Autor titulnej fotografie: Lucia Čižmárová

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Známy tatranský nosič a prevádzkovateľ nosičského múzea Štefan Bačkor

Hľadáte výbornú kávu v Tatrách? Navštívte múzeum horského nosičstva

Myšlienka zmapovať  a združiť tatranskú subkultúru horských nosičov zrela v hlave Štefana Bačkora dlho. Už takmer tridsať rokov je jedným z nich a v dobrom závidel horským vodcom, že mali v Starom Smokovci až dve kaviarne, v ktorých sa dokázali stretnúť a tráviť voľný čas. Dnes už nefunguje ani jedna, zato Sherpa Caffe píše už druhú dekádu svojej histórie. S dúškom vynikajúcej kávy tu nasajete aj históriu slovenského horského nosičstva. 

Profesia horských nosičov je nielen v Európe, ale aj vo svete veľmi zriedkavá a okrem Nepálu neexistuje v takej podobe, ako ju poznáme my, hádam nikde inde. Podarilo sa ju zapísať do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO a veľkú zásluhu na tom má práve partia okolo Štefana Bačkora.

„Vnímam to ako poctu slovenskému tradičnému remeslu, ktorému sa teraz v Tatrách profesionálne venuje zhruba päťdesiat, šesťdesiat chlapov,“ komentuje tento úspech, ktorý bol zaknihovaný v roku 2019, Štefan Bačkor.  „Denne celoročne zásobujú šesť vysokohorských chát a bez ich zanietenia a vášne pre toto povolanie by Tatry stratili jednu zo svojich najtypickejších čŕt,“ dodáva.

Švajčiarsky dom
Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dnes majú aj miesto, kde sa môžu stretávať a kde sa v minimúzeu zhromažďujú artefakty nosičského remesla. Tým miestom je Sherpa Caffe vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci.

„Keď som sa približne pred desiatimi rokmi z telefonátu chatárky na Zamkovského chate Janky Kalinčíkovej dozvedel, že Švajčiarsky dom je voľný a mesto ho chce prenajať, neváhal som ani chvíľu,“ opisuje udalosti spred dekády.

Je to krásny dom, ozdoba Starého Smokovca, jedna z najstarších budov Vysokých Tatier umiestnená na úpätí Slavkovského štítu a od roku 2021 aj pamiatkovo chránená. Bola zrekonštruovaná a keď Štefan Bačkor predložil projekt jej využitia nielen na ubytovanie vo voľnom cestovnom ruchu, ale aj na kaviareň a klub pre horských nosičov s múzeom venovaným téme horského nosičstva, uspel.

Desaťročný nájom domu prospel. Stal sa centrom klubového života horských nosičov a múzeum zase miestom, ktoré našim a zahraničným návštevníkom ukázalo, prečo sú nosiči v Tatrách potrební, aká je ich práca a akých významných, horám oddaných ľudí, slovenské horské nosičstvo malo a má.

„Mnohí z mojej generácie nosičov už pomaly končia, cítil som potrebu zmapovať toto remeslo a prínos, ktorý pre Tatry má, a to aj s jeho ekologickým odkazom,“ púšťa sa do vysvetľovania podstaty múzea.

V múzeu pred rekonštrukciou. O jeho expozíciu prejavili záujem aj nemeckí filmári
V múzeu pred rekonštrukciou. O jeho expozíciu prejavili záujem aj nemeckí filmári. Autor fotografie: Visit Tatry

Jeho ideou je zaznamenať stopu čo najväčšieho počtu činných a legendárnych nosičov, opísať ich príbehy i aktivity, ich prácu, ktorá je síce vydretá, ale krásna a pre každého jej nositeľa i výnimočná. A ukázať aj životný štýl nosičov aj inak ako ich verejnosť pozná z chodníkov v tatranských dolinách. Do Švajčiarskeho domu pasuje.

Múzeum je zážitkové, ľudia si môžu všetko ohmatať i vyskúšať. Vlastne mohli. Už dva roky je múzeum pre rekonštrukciu elektroinštalácie, ktorá sa robila v celom Švajčiarskom dome, zatvorené. No rekonštrukcia umožnila popracovať na pláne rozšírenia múzea do dvoch miestností a zmeny technológií prezentácie zbierkových predmetov a dokumentov, k čomu dopomohla aj verejná zbierka cez Donio, v ktorej sa stále pokračuje.

„Získali sme smart projekt od jednej firmy a jeho využitie sa odvíjalo práve od kapacitných možností elektrorozvodov v budove,“ opisuje Štefan Bačkor. „Umožní prezentovať tému horského nosičstva moderne, aj cez monitory, na ktorých si návštevník navolí informácie, ktoré ho zaujímajú. A to aj v štyroch jazykoch, okrem slovenčiny aj v poľskej, nemeckej a anglickej verzii.“

Všetko by malo byť dokončené, naištalované  a spustené do prevádzky do začiatku letnej sezóny. Do priestoru sa vráti aj to, čo verejnosť pred zatvorením v múzeu videla – staré krošne, stará výstroj, lyže, veľa fotiek s príbehmi, informácie o nosičských memoriáloch, nosičských rekordoch a ich nositeľoch, časť prezentácie bude venovaná aj príprave vynášky.

Krošňa. Žiaden nosič na tú svoju nedá dopustiť
Krošňa. Žiaden nosič na tú svoju nedá dopustiť. Autor fotografie: archív ŠB

„Ľudia nám stále nosia veci, ktoré sú spojené s nosičstvom. Veľmi im za to ďakujem. Sú to fotky, audiovizuálne záznamy, dokumenty, videá. Postupne sa ich snažíme digitalizovať a hľadať spôsob, ako ich predstaviť verejnosti,“ hovorí s tým, že o návštevnosť múzea sa obávať netreba.

„V múzeu sme za tie roky urobili viac ako 300 prednášok – pre deti, dospelých a mnohých našich i zahraničných študentov. Pokiaľ viem, je to jediné nosičské múzeum v Európe, najbližšie je v Káthmandú. Ľudí táto téma zaujíma a fascinuje ich. Veľa o nej nevedia. Presviedčam sa o tom aj keď chodím prednášať do hotelov na rôzne medzinárodné konferencie. Ich účastníkov vždy prekvapí fakt, že toto remeslo ešte existuje a sú ohromení jeho náročnosťou a spôsobom, akým sa mu tatranskí nosiči vedia oddať,“ zdôrazňuje.

Verí v kombináciu starej budovy a modernej technológie a teší sa na zaujímavú prácu s návštevníkmi. „Keď budem v Sherpa Caffe, rád ich so zbierkami zoznámim,“ sľubuje a medzitým spomenie aj raritné predmety.

„Určite medzi nich patrí wermachtka, čo je stará konštrukcia na nosenie vojenského materiálu, ktorý v Tatrách ostal po horských jednotkách operujúcich v tejto oblasti. Bolo to na svoju dobu to najlepšie, čo sa v horách používalo. Mnohí strojári z okolia ju po vojne skúšali kopírovať a niektoré repliky máme v múzeu tiež,“ opísal Štefan Bačkor zaujímavosť múzea.

Pre neho osobne má hodnotu napríklad aj hliniková krošňa od známej horolezeckej legendy  Ivana Urbanoviča, ktorá bola aj v Himalájach. Má svoj príbeh, budovali s ňou základné tábory a možno bola aj na niektorom z himalájskych vrcholov. „Musíme k nej ešte získať pravdivý príbeh, aby sme ho mohli návštevníkom prerozprávať.  A rovnaká práca nás čaká aj s viacerými fotografiami, pri ktorých nám chýbajú mená, udalosti, lebo ľudia, ktorí na nich sú, mnohokrát už nežijú,“ naznačuje ďalšiu prácu na zveľaďovaní zbierok.

Chce to čas, lebo podstatnú časť práce robí tím okolo Štefana Bačkora svojpomocne. A až budúce roky ukážu, aký klenot sa im podarilo v Švajčiarskom dome pre budúce generácie vybrúsiť. Držíme im palce. 

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Horský nosič Štefan Bačkor

Štefan Bačkor: Byť sám so sebou v doline päť hodín, veď to je luxus. Kto si to môže dovoliť?

Štefan Bačkor sa horskému nosičstvu venuje už takmer tridsať rokov. Je vyštudovaný ochranca prírody, ekológ, horský sprievodca, dobrovoľný horský záchranár a ostatné desaťročie sa venuje aj formovaniu nosičského minimúzea v Sherpa Caffe v Starom Smokovci. Témy na rozhovor sme nemuseli dlho hľadať.

Väčšina ľudí na Slovensku vie, že horské nosičstvo je tradičné remeslo, ktoré má svoj význam i zastúpenie v Tatrách. No niektorí si aj teraz myslia, že ide o frajerinu, úchylku, plezír či kombináciu toho. Vysvetlite, prečo je v Tatrách nevyhnutné mať horských nosičov?

Toto je taká večná otázka a nedá sa na ňu odpovedať jednou vetou. Horskí nosiči i chaty, ktoré zásobovali, boli súčasťou aj iných hôr v Európe či svete, no inde to postupne z rôznych dôvodov zanikalo a nahrádzalo sa inými spôsobmi. Iba u nás sa to remeslo v takejto tradičnej podobe zachovalo. Taktiež z rôznych dôvodov. Jedným z najdôležitejších je veľká tradícia ochrany prírody. Pracujeme v národnom parku, ktorý má nejaký režim, je jedným z najstarších v Európe, treba ho chrániť a nezaťažovať zbytočnou dopravnou infraštruktúrou.

A ďalšie dôvody?

Vyvinuli sa historicky. Nosiči tu vždy boli, chaty dostali, čo potrebovali, zásobovanie fungovalo s nosičmi a ani za bývalého režimu nebola chuť to meniť a budovať cesty či lanovky k menej prístupným chatám. Riešením nie sú ani vrtuľníky. Pred pár desaťročiami ich ani nebolo, ich použitie zakaždým limituje počasie, veď pracujeme v horských podmienkach. A keďže sa zachovala aj tradícia domácej kuchyne, kde sa varí denne z čerstvých surovín, ani teoreticky si neviem predstaviť, žeby nám vrtuľníky vozili na chaty každý deň napríklad čerstvé pečivo. Nehovoriac o tom, že limity národného parku by to nedovolili.

Koľko je nosičov v Tatrách?

Dnes zásobujeme šesť chát. Okrem Chaty pod Rysmi, kde platí zimná uzávera, všetky ostatné celoročne. Donedávna do tohto zoznamu patrila aj Kamenná chata pod Chopkom. Vybudovaním prepojenia lanovky Sever – Juh tam historické nosičstvo skončilo. Zásobujú sa aj útulne, ktoré sa buď budujú, alebo opravujú, a aspoň časť roka do nich treba robiť vynášku. Najmä v zime, keď sa k nim nedostane ani skúter, ani štvorkolka, terénne auto už vôbec nie. Horským nosičstvom sa v Tatrách teraz profesionálne živí asi päťdesiat, šesťdesiat chlapov, počas letnej sezóny sa ich počet takmer zdvojnásobuje brigádnikmi a chalanmi, ktorí si to chcú vyskúšať.

Vynášku tvoria predovšetkým potraviny?

Áno, hoci občas sa nájde niečo potrebné aj pre technické zázemie chaty, čo treba vyniesť. Ale potraviny sú základ. Domáci sú na to zvyknutí, ale keď sa u nás na chatách zastavia ostrieľaní horali, ktorí majú prechodené hory Európy či sveta, sú pozitívne šokovaní. Vybrať si môžu z troch- štyroch značiek čapovaného piva, v ponuke je niekoľko varených polievok, hlavných jedál, koláče, buchty. Toto na horských chatách inde vo svete nie je pravidlo. Tam sa často varí z polotovarov. Naša horská kuchyňa má dobrú povesť a nosiči ju pomáhajú udržiavať.

Štefan Bačkor počas nosičskej šichty
Štefan Bačkor počas nosičskej šichty. Autor fotografie: archív ŠB

Kto má v Tatrách na starosti organizovanie vynášok?

Toto si riešia chatári. V každom ročnom období musia mať zásobovanie dohodnuté tak, aby to fungovalo ako dobre namazaný stroj. Najmä leto je dôležité, lebo potom počas sezóny už nie je priestor na experimenty. Každá chata má svoj rytmus a každý chatár si musí dať dohromady partiu nosičov a pracovné zmeny, ktoré mu zabezpečia denný prísun potravín. V lete musí chata zarobiť aj na zimu, preto tá precíznosť.

Kedy vás zlákala práca horského nosiča?

Ja som začal niekedy v roku 1996. Na skúšku som nastúpil na Téryho chatu. Nevedel som, ako to vypáli, či ma to chytí, či si zvyknem. Vtedy v Tatrách fungovala silná generácia nosičov a veľa chalanov chodilo skúšať nosiť na chaty. Niektorí vydržali, niektorí skončili, niektorí nosili iba v lete, lebo chodili do školy. Aj ja som nastúpil na vysokú školu. Našťastie, mali sme kreditný systém, dalo sa to vyskladať tak, aby som mohol byť štyri dni s krošňou na chodníkoch a tri dni v škole. Samozrejme, že na to doplatila škola. Namiesto piatich som študoval sedem rokov, ale vynášok na chaty som sa nechcel vzdať.

Teraz vynášate na koľko chát?

Momentálne najviac na Zamkovského chatu a príležitostne aj na iné chaty. Jedna vynáška, to je asi 80 kilogramov na chrbte.Tovar si naberiem v skladoch, ktoré má každá chata na Hrebienku, uložím si ho čo najpohodlnejšie na krošňu a vyrážam. Sú chalani, ktorí po vynáške ešte ostávajú na chatách v pracovnej šichte. Robia v kuchyni, pri upratovaní, v technickom zázemí chaty. Chatár by to všetko sám neutiahol. A najmä v zime je každý zamestnanec navyše pre prevádzku chaty luxusom.

Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli, že to s nosičstvom skúsite?

Rozhodlo asi prostredie, v ktorom som vyrastal. Čo už má robiť chlapec, ktorý sa ráno v Poprade zobudí a prvé, čo vidí, sú Tatry? Tak si možno nájde robotu v Tatrách. Robím si žarty, že keby sme sa narodili pri mori, asi by sme robili niečo na vode. Ale nie je to pravidlo. Naše Tatry majú veľa nosičov, ktorí nie sú miestni. Aj Čechov a Moravanov, a napríklad na Chate pod Rysmi je výborný poľský nosič.

Na chaty vynášate už takmer tridsať rokov. Akú životnosť má nosič?

Keď stretávam tých starých psov, ako si oni sami hovoria, čiže aj sedemdesiatnikov, ba máme aj 83-ročného aktívneho nosiča, tak si hovorím, že ešte mám čo robiť. Je to pre mňa taký dôkaz, že sa toto remeslo, ak sa robí rozumne, dá robiť dlho. Každý z nás má svoj dôvod, prečo to robí, no jedno je isté, iba pre peniaze to nie je. Podľa mňa ide o takú zmesku – je to šport, relax, tréning, je to reset hlavy, únik pred stresom a rýchlosťou života, ktorý tu dolu žijeme. Mne to dáva istý zmysel aj v tom, že som sám so sebou, keď idem hore. Byť sám so sebou v doline päť hodín, veď to je absolútne luxusná záležitosť. Kto si to dnes môže dovoliť?

Bežný človek pracuje päť dní v týždni. A vy koľko?

Na chatách sa to zapisuje, ale ja som si to nikdy nerátal. Takáto štatistika ide mimo mňa. A aj to, koľko ton som vyniesol. Občas sme sa hecovali s chalanmi v sezóne, koľko vydržíme. Či päť, alebo šesť dní za sebou. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Záleží od mnohých okolností. Necítim sa ešte starý, ale keď sme boli mladší, častejšie sme skúšali, koľko toho dáme a prekračovali sme limity. Teraz je dôležitejšie to, aby telo vydržalo robiť remeslo čo najdlhšie.

Stojí za to robiť ho čo najdlhšie?

Určite. Viktor Beránek, chatár z Chaty pod Rysmi hovorí, že človek musí byť na hory naladený. Nebude asi robiť nosiča či chatára, keď mu to prostredie nič nehovorí. Ak má rád toto prostredie, a nemusí to byť extrémny športovec, ale hoci aj obyčajný chalan, ktorý si na chrbát naloží polovicu toho, čo bežný nosič, urobí veľa preto, aby bol s týmto remeslom prepojený čo najdlhšie. Jasné, že vám to aj čosi berie, ale plus by malo byť väčšie ako mínus. Potom to dáva zmysel.

Krošňa i frajerka sa nepožičiava
Krošňa i frajerka sa nepožičiava. Autor fotografie: archív ŠB

Nosiči sú ľudia s očami upretými na chodník, do doliny. Máte aj vy počas vynášky miesta, kde sa zastavíte a potešíte sa výhľadom na štíty, panorámu horstva?

Samozrejme, každý z nás má také. Zastávky, po našom štandy, teda kamene v dobrej výške, kde sa dá s nákladom sadnúť, sú po trase na každú chatu. Na tie miesta sa teší každý nosič, lebo má vyrátané, kde potrebuje oddych. Niekto ich má viac, niekto menej, každý má iný rytmus, ale je to čas nielen na občerstvenie, prezlečenie, ale aj na výhľady. V zime je to inak, na niektoré chaty vystupujeme aj pomocou šliapacích lyží po vytýčených zimných chodníkoch a štandovanie v snehu je iné ako v lete. Štandíky sú pekné momenty v doline.

Poznajú ich aj bežní návštevníci Tatier?

Možno poznajú, možno nie. Ale určite nie pod slangom, aký na ich označenie používame my – nosiči. Keď sa medzi sebou zhovárame, presne vieme, kde sú Varhany, kde Slonie uši a kde Bufet. Sú to naše malé služobné tajomstvá. Máme radi tie miesta.

Spomínali ste, že najčastejšie vynášate potraviny. Vyniesli ste na chatu aj niečo raritné?

Je to tak. Rutina je najčastejšia, ale občas sa pritrafí niečo na spestrenie nosičského života. V mojom prípade to bol príbeh chalana z Banskej Bystrice. Od narodenia na vozíku, no výborne fotografoval a statočne bojoval so svojím osudom. Jeden kamarát nosič zachytil raz výzvu na sociálnych sieťach, žeby veľmi rád išiel na niektorú horskú chatu. Tak sme sa ponúkli, že ho vynesieme. Nás štyroch to dokopy nestálo nič, iba poldeň voľna, pre neho to bolo niečo mimoriadne.

Kde ste s ním boli?

Najskôr ho chalani zobrali na skúšku na Chatu pod Borišovom vo Veľkej Fatre. Tam mal premiéru, a potom sme s ním išli jeden rok na Téryho chatu, potom o rok na Zamkovského, kde sme mu vybavili aj nocľah s luxusnou večerou. Ďalší rok sme vyšli na Zbojnícku chatu. Zakaždým to bolo v inej zostave. Máme z toho veľa fotiek, vznikol i krátky film. Chceli sme aj Rysy, nech má zbierku horských chát kompletnú, no už sme to nestihli. Zomrel.

Tie výstupy museli byť mimoriadnym zážitkom…

Pre neho určite. Ale aj pre nás. Nielenže videl to, čo by sa mu bez nás asi nepodarilo, ale podarilo sa mu aj trochu sa nakopnúť. Stal sa mediálne známejším. A možno aj motivoval ostatných, že nič netreba vzdávať pre hendikep. Urobil si veľa fotiek, bol to talent, veľkoformátové zábery úspešne predával. Po celý čas sme boli v kontakte, ak mohol, do Vysokých Tatier prišiel, vedel sa tešiť z našej spoločnosti. V mojom zozname nosičských topiek sú cesty s ním na najvyššej priečke.

Sú jediné, ktoré prekročili každodennosť?

Určite nie. Do Tatier v ostatnom čase chodí veľa filmárov. Najímajú si nás na vynášku citlivej techniky. V teréne potrebujú nosičov a pre nás je to dobrá práca a zárobok.  Spolupráca s nimi je spestrením nosičského chlebíka. Dáme dokopy dobrú partiu, tak to bolo napríklad aj nedávno, keď sme pomáhali Poliakom na ich strane Tatier dokončiť pomerne rozsiahle filmové dielo. Tam sa chodilo na týždňovky a okrem vynášky sme pomáhali aj pri istení či filmovaní záchranárskych scén a inom servise, ktorý filmári potrebovali. Takže aj takto môžu byť horskí nosiči užitoční.

Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee
Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dali ste dohromady aj partiu ľudí, ktorej sa podarilo zapísať horské nosičstvo do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Aký máte z toho pocit?

Taký zvláštny, lebo ešte pred pár rokmi som ani netušil, že niečo také je možné. Je to také zadosťučinenie a zvýšenie autority remesla, ktorému sa venujeme. Bolo nám to navrhnuté a hoci išlo o dlhý proces, pustili sme sa do toho. O nosičoch a nosičstve už dovtedy vyšlo veľa publikácií, ale tú žiadosť bolo treba podložiť vedeckou argumentáciou. Veľmi nám v tom pomohla dnes už vysokoškolská pedagogička Katarína Slobodová Nováková, ktorá si svojho času ako diplomovku vybrala tému horského nosičstva. Zmapovala pritom históriu, fakty a získali sme tak potrebný základ pre materiály, ktoré komisia potrebovala. Horské nosičstvo je zapísané do tohto zoznamu od roku 2019. Je to taká medaila pre celú našu komunitu.

Je známe, že vás to povzbudilo aj k zápisu do svetového zoznamu UNESCO. Už sa na tom pracuje?

Tá myšlienka žije, podklady zhruba máme spracované, čakáme na vyhlásenie výzvy. No uvažujeme o tom, že by sme mohli ísť do spoločnej nominácie s nepálskymi šerpami. Sme síce tatranskí nosiči, ale v podstate tiež šerpovia a pokiaľ viem, iba u nás a v tejto nepálskej etnickej skupine sa nosičstvo v horách v tom pôvodnom význame zachovalo.

Sú tejto myšlienke naklonení aj v Nepále?

Možno ešte viac ako u nás, pretože dobývanie vrcholov Himalájí ich tradičný spôsob života prevalcovalo, prichádzajú o cenné veci charakterizujúce ich kultúru a potrebujú túto tému spracovať historicky i faktograficky. Chcú to zachrániť, spolupracujeme na tom, aby sa im to podarilo. Opakovane bol u nás Pasang Dawa Sherpa, honorárny konzul pre Slovensko, Česko a Nemecko v Nepále, a víta túto aktivitu. On sám je zakladateľom Nosičského múzea v Káthmandú, táto téma je celý jeho život.

A porozumeli ste si aj čo sa týka prevádzky nosičských múzeí? Lebo sám ste zakladateľom takého vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci…

Pýtal sa ma, či viem, kde je najbližšie podobné múzeum. Nevedel som. Tak mi povedal, že v Káthmandú. Aj z toho je jasné, že nosičské remeslo je vo svete raritou. Svoje zázemie má iba na Slovensku a v Nepále. Preto stojí za to, uchádzať sa o zápis do svetového zoznamu UNESCO. Hoci je to práca asi na päť rokov, pokúsime sa o oň.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás horský nosič?

Dobre to triafa jedna kapitola z knižky Na chrbte, ktorá nedávno o nosičoch vyšla. Kamarát, výborný nosič, jeden z najlepších, Filip Zacher ju nazval: Nebyť sprostý. Vzťahuje sa na situácie, ktorým často čelíme na chodníkoch. Ľudia sa chcú s nami fotiť, kamarátiť, vypytujú sa na rôzne veci. A my ledva dýchame. Skúste nebyť sprostý! Ale to žartujem. Počas víkendu je v špičke letnej sezóny v doline aj dvetisíc ľudí, nedá sa každému, kto je kontaktný venovať. Ja sa snažím aspoň na deti seniorov „byť dobrý“. Preto sme zriadili Sherpa mini múzeum u nás vo Švajčiarskom dome a keď k nám prídu na šálku dobre kávy, môžu sa dozvedieť niečo z upoteného sveta nosičov. Tu na to máme priestor a čas.

A tie vlastnosti?

Ideálne – nosič by mal byť mladý, silný, naivný a optimista. To je taká dobrá kombinácia pre túto prácu.

Prečo má každý nosič inú krošňu?

Každý sme iný, máme iný chrbát, preto si inak potrebujeme nastaviť náklad, popruhy. Proste, každý sa dá do komfortu podľa seba, aby vynáška nebola iba o drine, ale aj o radosti. S drobnými úpravami sa oplatí pohrať, nosenie je potom príjemnejšie. Smejeme sa, že krosná a frajerka sa nepožičiavajú.

Čo vás na vašej práci najviac baví?

Každý nosič vám odpovie inak – po chvíľke ticha. Lebo na túto otázku sa nedá odpovedať jednou vetou. A je jedno, či ide o starého psa, alebo začiatočníka. Každý má svoj príbeh a svoje dôvody, prečo to robí, ale určite by sme sa zhodli na jednom slove. Sloboda. Sme páni, sami so sebou, je na mojom rozhodnutí, koľko si naložím. Nejde tu o súboj s prírodou a gravitáciou, kto to dá a či to zvládne, ale o súhru s prostredím. Čo deň, to iná vynáška, hoci ideme stokrát po tom istom chodníku. Sloboda je najväčší bonus, ostatné bonusy si každý z nás dopĺňa za seba.

Boli ste aj v ohrození života? Stalo sa vám to?

V horách sa to stáva, patrí to k nim. Treba mať tú dolinu dobre prečítanú a mať skúsenosti, čo prichádza s vekom. Ale aj dobrý nosič môže spraviť chybu. Keď urobíte tisíc krokov, jeden môže byť chybný, to je štatistika. To platí aj v profesionálnom športe, aj inde. Nie je to slabosť, je to v danej chvíli aj o tom, že možno pri vás nestalo šťastie. Švajčiarsky dom, ktorý si prenajímam, je miestom pre stretávanie sa komunity nosičov a za ten čas nám odišli štyria kamaráti. Traja zahynuli v lavíne, jeden po páde. Boli to smutné roky, dúfam, že ich máme za sebou. Všetko to boli skúsení borci, chalani na vrchole svojich fyzických síl i skúseností. Stať sa to môže každému, patrí to k nášmu remeslu.

Čo je dôležité v príprave na dráhu profesionálneho horského nosiča? Ako na to?

Tak na to nie je žiadna príručka. Žartom hovorím, že tu, v Starom Smokovci, máme „školiace stredisko“, v ktorom na počkanie dokážeme z niekoho spraviť horského nosiča. Samozrejme, tak to nefunguje. Je to preto, lebo teórie okolo toho remesla je málo. Všetko ostatné je o praxi a skúsenostiach. Nakoniec, človek si vždy najlepšie zapamätá to, čo ho vytrápi a keď to bolí. Vtedy si dá pozor, aby sa tomu nabudúce vyhol. Ak si ale nechá poradiť, ušetrí čas a energiu. To platí aj všeobecne, malo by aj u nosičov. No faktom je aj to, že chlapi sú ješitní a nosiči obzvlášť nosiči.

Nespomínate fyzičku…

Tá sa predpokladá. Ak záujemca nemá nejaký závažný hendikep, je zdravý a s optimistickým pohľadom na svet, má šancu „to“ dať, ale dopredu sa to nedá povedať. Poznám nosičov, ktorí sa na remeslo dali v zrelšom, ale aj staršom veku, možno aj po nejakom zenite a funguje to dobre. Nemusia válať nejaké extra „šupy“ rekordy, ak si to dobre nastavia, môžu sa horskému nosičstvu venovať dlho. A robiť radosť sebe i chatárovi, ktorého zásobujú.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Kostolík v Starom Smokovci je z najhoršieho vonku

Kostolík v Starom Smokovci je z najhoršieho vonku

Je jednou z najkrajších pamiatok vo Vysokých Tatrách. Kostol Nepoškvrneného počatia Panny Márie v Starom Smokovci cestou k lanovke na Hrebienok určite neprehliadnete.

Postavili ho v roku 1888 v alpskom štýle s charakteristickým hrazdeným murivom. Zaujme na prvý pohľad zdobenými štítmi, pekne ladí s okolitým prostredím.

V súčasnosti prebieha jeho rekonštrukcia, ktorú už nevyhnutne potreboval. Za sebou má kompletnú výmenu šindľov na streche. Záchranné a rekonštrukčné práce realizuje občianske združenie Zachráňme poklady Tatier. V septembri 2023 po demontáži vrchných kameňov vstupného schodiska zistili, že južné nosné stĺpy veže kostola sú vo veľmi zlom stave a môže dôjsť k nakloneniu alebo až zrúteniu veže.

Oceľové podpery pomáhajú držať vežu kostola pred výmenou nosných hranolov. Foto: autor.
Oceľové podpery pomáhajú držať vežu kostola pred výmenou nosných hranolov. Foto: autor.

Tento rok vo februári namontovali k veži oceľové podpery, aby sa predišlo najhoršiemu. Zhnité časti konštrukcie vymenia za nové, opraviť bude treba aj zhnitý prah a časť drevenej podlahy v podveží. Hranoly z červeného smreka, ktoré nahradia nefunkčnú konštrukciu, sú už usušené. Od novembra minulého roka sa sušili v kaplnke farského kostola v Novom Smokovci.

Rozpočet na opravu stĺpov je takmer 50-tisíc eur. OZ Zachráňme poklady Tatier sa uchádza o podporu v rámci výzvy Obnov si svoj dom, financie sa snaží získať aj pomocou transparentného účtu na záchranu tejto pamiatky vo Vysokých Tatrách. Po oprave veže kostola majú v pláne pokračovať opravou hlavnej lode a interiéru.

Vo vnútri kostola sa na oltári nachádza faksimile sochy gotickej madony z Ruskinoviec, jej originál je v Národnom múzeu v Bratislave. V roku 1981 tu postavili nový píšťalový organ. Vitráže okien kostolíka zhotovil uznávaný akademický maliar Vincent Hložník so svojou manželkou a dcérou.

Vedľa kostola bol donedávna altánok s lavičkou, na ktorej sa na Sliezskom dome modlil pápež Ján Pavol II. Tatry navštívil počas svojej druhej návštevy Slovenska 3. júla 1995. O tejto významnej udalosti svedčí pamätná tabuľa na stene kostola.

Pamätná tabuľa na stene kostola pripomínajúca návštevu pápeža Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Foto: autor.
Pamätná tabuľa na stene kostola pripomínajúca návštevu pápeža Jána Pavla II. vo Vysokých Tatrách. Foto: autor.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek.

Horskí záchranári riešili kolapsový stav pacienta na Štarte v Tatranskej Lomnici

Ľudia sú nepoučiteľní! Opäť ťažký víkend Horskej záchrannej služby

V slovenských horách je snehu málo, lyžiari, snowboardisti a skialpinisti majú jediný cieľ – Tatry. A do štatistík Horskej záchrannej služby pribudli počas uplynulého víkendu ďalšie výjazdy k ľuďom, ktorí potrebovali pomôcť. Dôvod? Často smola, zhluk okolností, ale aj riskovanie, zlý odhad kondície, možností a počasia.

V nedeľu popoludní bol na tiesňovú linku HZS nahlásený úraz 23-ročného slovenského skialpinistu. „Počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny si spôsobil úraz kolena. S pomocou oznamovateľov ešte zostúpil pod žľab, kde počkal na záchranárov,“ uvádza portál Horskej záchrannej služby. Záchranári sa k mužovi dostali pomocou snežného skútra, končatinu mu zafixovali a transportovali ho na Zverovku.

„Odtiaľ už na vlastnú žiadosť pokračoval sám,“ uzatvára informácia.

Skialpinista si počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny spôsobil úraz kolena
Skialpinista si počas lyžovania Ypsilonu zo Salatína smerom so Salatínskej doliny spôsobil úraz kolena. Autor fotografie: HZS

Horšie skončil skialpinista vo Furkotskej doline. Aj k nemu smerovali záchranári v nedeľu popoludní. Padol z vrcholu Predného Soliska smerom do Furkotskej doliny, poranil si hlavu, ruku a mal aj viac iných zranení. Horskí záchranári požiadali o pomoc posádku poľského TOPR-u. Ošetrili ho a evakuovali z terénu. „Skialpinista bol po medzipristátí v Starom Smokovci odovzdaný do starostlivosti našej rýchlej lekárskej pomoci a smeroval do nemocnice v Poprade.   

Skialpinistu vo Furkotskej doline zachraňovali Poliaci.
Skialpinistu vo Furkotskej doline zachraňovali Poliaci. Autor fotografie: HZS

V sobotu mali naši horskí záchranári „žatvu“, najmä v Tatranskej Lomnici.  Riešili napríklad kolapsový stav na Štarte. 37-ročný slovenský skialpinista na zjazdovke skolaboval a stratil vedomie. Ihneď k nemu vyrazili záchranári, ktorí slúžili v stredisku, pacienta vyšetrili a poskytli mu neodkladnú zdravotnú starostlivosť a odtransportovali ho k sanitke záchrannej zdravotnej služby, ktorá ho odviezla na ďalšie vyšetrenia do nemocnice.   

Záchranári na Štarte v Tatranskej Lomnici
Záchranári na Štarte v Tatranskej Lomnici. Autor fotografie: HZS

Podvečer dorazila k záchranárom žiadosť o pomoc pre 35-ročného poľského lyžiara, ktorý si pri páde zlomil nohu na zjazdovke z Lomnického sedla. Stredisko už bolo v tom čase zatvorené, preto horskí záchranári požiadali jeho prevádzkovateľa, aby zraneného Poliaka zviezol k lieviku a mimoriadne spustil lanovku, aby sa dostali k pacientovi. Rovnakou cestou ho po ošetrení zviezli do Tatranskej Lomnice, kde ho odovzdali posádke rýchlej zdravotnej pomoci.   

Zásah záchranárov v Lomnickom sedle
Zásah záchranárov v Lomnickom sedle. Autor fotografie: HZS

V sobotu potrebovala pomoc lyžiarka v Kotline Piatich Spišských plies. Požiadal o ňu horský vodca, ktorý nahlásil, že si poranila nohu v oblasti členka. Pre nepriaznivé počasie nemohol do oblasti štartovať vrtuľník, preto k zranenej vyrazili štyria záchranári pozemne a zároveň požiadali o spoluprácu poľskú vrtuľníkovú službu, keďže z poľskej strany Tatier bolo možné záchranársky vrtuľník použiť. „Medzitým horský vodca pomohol zranenej žene zostúpiť na Téryho chatu. Tu si ženu po prílete vrtuľníka prevzali do starostlivosti poľskí záchranári a letecky ju transportovali na heliport do Starého Smokovca, odkiaľ už s našou posádkou rýchlej zdravotnej pomoci pokračovala na ďalšie ošetrenia.   

Autor titulnej fotografie: HZS

Cyklotúry Tatrami

Uvažujú o cykloprepojení dvoch vysokotatranských stálic turistického ruchu

Tatry chcú mať zokruhované. Tomuto zámeru môže pomôcť aj výstavba cyklotrasy, o ktorej v mestách Vysoké Tatry a Poprad uvažujú.

Myšlienka spojiť Poprad so Starým Smokovcom nielen autobusmi, električkami a po železnici, ale aj cyklotrasou nie je nová. Vedenie miest Poprad a Vysoké Tatry sa ňou zaoberali už pred viac ako desiatimi rokmi a pôvodne sa uvažovalo vybudovať ju okolo cesty spájajúcej tieto dve veľké stálice tatranského turistického ruchu.

No teraz sa zaoberajú aj možnosťou vybudovať cyklotrasu, ktorá by lemovala dráhu električky z Popradu do Starého Smokovca. Ako informovala SITA, potvrdil jej to primátor Vysokých Tatier Jozef Štefaňák s tým, že ide o jeden z posledných návrhov na cykloprepojenie oboch miest, čo by napomohlo aj myšlienke zokruhovať Tatry, o ktoré sa mesto Vysoké Tatry vo svojich rozvojových plánoch usiluje.

Ak by sa táto trasa presadila v plánoch miest, cyklotrasa by zrejme viedla po ľavej strane trate Tatranských elektrických železníc. Primátor túto úvahu podložil argumentom, že štát tam má vysporiadané pozemky, v okolí trate je dostatočne široké ochranné pásmo, kde sa nenachádzajú žiadne stavby a aj profil cyklotrasy by nemal veľmi prudké stúpania, čo by tiež prispelo k bezpečnosti cyklistov.

Toto trasovanie podporuje aj fakt, že by tam bol dostatok miesta aj pre záchranárske zložky, hasičov a podobné zásahy.

Autor titulnej fotografie: Monika Vojteková Lippartová

Záber z filmu Šťastný nový rok

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.

Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.

Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.

Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.

Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.

Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.

Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.

Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.

Autor fotografie: Šťastný nový rok
Autor fotografie: Šťastný nový rok

Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.

Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.

Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok

Bezkovanie Smokovce 1

V Smokovcoch zažijete bežkovanie na prírodných tratiach

Foto: Matúš Jančík.

Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou a dnes aj administratívnym centrom Vysokých Tatier. Ak doň mierite za športom, vezmite do úvahy aj problém s parkovaním, odporúčame využiť verejnú dopravu. A platí to aj pre bežkárov.

Toto horské mestečko má vo svojej blízkosti 21 kilometrov bežeckých tratí. Pre časť z nich je štartovacou i cieľovom stanicou niektorý zo Smokovcov alebo blízka Tatranská Polianka. Najväčším tromfom Smokovcov sú prírodné trate, na ktorých nie je nával. Najdlhšou z nich je obľúbený chodník popri Ceste slobody z Nového Smokovca do Vyšných Hágov, ktorý sa v zime mení na 8 km dlhú bežkársku trasu s krásnymi výhľadmi a minimálnym prevýšením. Stúpanie predstavuje 212 m, klesanie 125 m. Je vhodná aj pre deti, trasu tam aj späť , čo je spolu 16 km, zvládnu, hoci bedekre k nej dávajú prívlastok – stredne náročná.

Je pravidlom, že trasa je upravovaná tak, aby vedľa nej ostal priestor aj pre chodcov, žiada si to toleranciu z ich strany, aby stopu zbytočne neničili. Do Vyšných Hágov mieria aj tí bežkári, ktorí chcú „urobiť“ okruh na tamojšom futbalovom ihrisku, mimochodom, najvyššie položenom u nás. Bežkársky okruh je dlhý pol kilometra a pokojne na ňom môžete zaúčať do tajov bežeckého lyžovania všetkých začiatočníkov vrátane detí. Prevýšenie takmer žiadne, obísť si ho môžete, koľkokrát len chcete.

A máme tu ďalšiu ponuku pre začiatočníkov. Volá sa Dolný Smokovec – Farské lúky, okruh sa nachádza medzi budovou základnej školy, farou a sídliskom. Má dĺžku zruba 0,4 km a bežkári mu dávajú prívlastok – jednoduchý. Stúpanie na ňom je naozaj pre deti – predstavuje 9 m, rovnako ako aj klesanie. Bežky na tomto okruhu môžete striedať s korčuľovaním na blízkom klzisku. Bežkári si obľúbili aj športovanie na dvoch okruhoch na lúkach medzi Tatranskou Poliankou a blízkym Gerlachovom, prvý má dva a druhý tri kilometre. Tatranská Polianka má bohatú lyžiarsku históriu, začiatkom minulého storočia bola jediným lyžiarskym strediskom v Uhorsku, takže zdolávanie kilometrov môže mať pre vás nostalgický podtón.

Starý Smokovec

7 dôvodov, prečo budete najstaršiu tatranskú osadu milovať aj vy

Titulná fotografia:  Eva Danišová

Núdzu o krásne výhľady, turistické chodníky rôznych náročností či možnosti relaxu a zábavy v nej mať nebudete. Najstaršia tatranská osada je dnes obľúbeným miestom, z ktorého turisti začínajú svoje dobrodružstvá. Viete, o akom mieste hovoríme? Správne, reč je o Starom Smokovci.

  1. Celoročne dostupné trasy

Rodinná túra môže byť zážitkom za každého počasia. Zvlášť v zime majú Tatry rozprávkovú atmosféru. Jednou z „klasík“, ktorú zvládne každý, je trasa zo Starého Smokovca na Hrebienok. Ide sa po asfaltovej ceste, takže pokojne zoberte aj menšie deti v kočíku. Začína sa pri dolnej stanici pozemnej lanovky, potom po červenej značke, do cieľa sú to asi tri kilometre. Keď už ste na Hrebienku, nenechajte si ujsť príležitosť pozrieť si Vodopády Studeného potoka medzi Hrebienkom a Bilíkovou chatou.

  1. Kúsok britskej kráľovskej rodiny v Tatrách

Už v týchto dňoch môžete obdivovať aj známy Tatranský ľadový dóm. Tento rok i s monumentálnou stavbou Westminsterského opátstva na počesť 15. výročia návštevy britskej kráľovnej Alžbety II. na Slovensku a vo Vysokých Tatrách. Každý, kto tento rok ľadový dom navštívi, má šancu odniesť si jednu z pamätných guľôčok Tatranského ľadového dómu.

  1. Neokúsiť miestnu kuchyňu by bol hriech

Na jedlo sa môžete zastaviť v známej Kolibe Kamzík. Ich tradičné jedlá sú z domácich surovín a majú vlastnú výrobu pirôh, rezancov, mrveničky, špeciálnych druhov pečiva mnoho iného. A ak ešte nepočuli o legendárnej parenej buchte z Koliby Kamzík, tak šikovne utekajte ochutnať. 

  1. Kreslenie svetlom zaujme aj deti

Prekvapením pre deti, ale aj dospelých, môže byť návšteva Kvantaria na Hrebienku. Je to galéria svetla ponúkajúca multimediálnu prehliadku vrátane laserovej šou či kreslenia svetlom, ale dozviete sa tu viac aj o niektorých fyzikálnych záhadách.

  1. Starý Smokovec z inej perspektívy

Chcete spoznať Starý Smokovec z inej perspektívy? Potom sa vyberte na Peknú vyhliadku. Ide o nenáročnú túru, ku ktorej vedie krížová cesta s najvyššie položenou kalváriou v strednej Európe. Cestou nevynechajte ani liečivý prameň Smokovecká kyselka. Kvalita vody z prameňa je pozorovaná a je vhodná na pitie, no nie je určená na dlhodobú konzumáciu.

  1. Byť verný Tatrám sa oplatí

Ak počasie nie je priaznivé, prekvapte deti napríklad návštevou Tricklandie a vychutnajte si množstvo optických ilúzií. Navyše, teraz máte možnosť v rámci programu benefitov MYAPLEND využiť zľavu 20 % na vstup. Taký istý benefit sa dá uplatniť v detskej interaktívnej galérii Dobrá hračka v Tatranskej Lomnici, digitálnej galérii Poliankovo v Tatranskej Polianke či v spomínanej interaktívnej galérii svetla Kvantarium na Hrebienku.

  1. Deň naviac zadarmo

Ak ešte plánujete pobyt v jeseni v Tatrách a ste členom MYAPLEND, stále máte možnosť využiť až do 10. decembra akciu 3+1 noc zadarmo vo vybraných zariadeniach – Koliba Kamzík v Starom Smokovci, Resort Beatrice, HotelLujza Major v Tatranskej Lomnici a Tatry Holiday Resort vo Veľkom Slavkove.