Tešia ju ľudia na tatranských chodníkoch, teší ju každá vynáška a aj to, že sa tam hore cíti spokojná a šťastná. Na horské chaty vynáša štrúdle z rodinnej cukrárne. Zakaždým sa podľa nej na ceste nahor niečo v jej malom svete udeje, z čoho má radosť. Hovoríme s vždy dobre naladenou a optimistickou Martinou Blaškovou.
Poďme sa predstaviť. Volám sa Martina…
… a celý život žijem pod Tatrami. Vlastním útulnú cukráreň Malý princ v Poprade. Je spojená aj s cukrárenskou výrobou. Ide o rodinnú firmu zameranú na výrobu, predaj ale aj distribúciu našich výrobkov, v čom pokračujem v šľapajách svojich rodičov. Ktovie, možno raz toto remeslo prevezme môj teraz osemnásťročný syn a rodinná tradícia bude pokračovať aj ďalej.
Nevidieť to každý deň – mladé žieňa s naloženou krošňou. Kto alebo čo vás motivovalo pre túto prácu? Prečo sa žena ako vy rozhodne vynášať?
Na vynášky nechodím s krošňou. Zatiaľ si všetko nakladám do obrovského ruksaka. Zatiaľ hovorím preto, lebo pravdepodobne postupne budem musieť prejsť na krošňu pre väčší priestor, ktorý mi tá krošňa vytvorí na štrúdle a ostatné naše výrobky, ktoré vynášam.
A ten motív?
V roku 2022 som bola často chorá, mala som respiračné problémy. Preto som sa rozhodla chodiť do hôr, aby som zlepšila svoj zdravotný stav a kondíciu. Bol to úplne spontánny nápad. A keďže som nemala vždy parťáka k sebe, hlavne počas týždňa, vyberala som si chodníky, ktoré poznám. A potom som si povedala, že nebudem chodiť hore len tak naprázdno. Povedala som si, že zoberiem po ceste naše štrúdle a vynesiem ich na chaty. Predchádzala tomu, samozrejme, dohoda s chatármi.
Vynášate iba pre Téryho chatu, alebo sú vašim cieľom aj iné?
Začala som najskôr Zamkovského chatou. Teraz vynášam štrúdle na Téryho chatu pravidelne každý týždeň. Na jeseň by som chcela ísť zopárkrát aj na Chatu pod Rysmi k Viktorovi Beránkovi. On od nás berie štrúdle najdlhšie, už dobrých 14 rokov.
Hovoríte, že vynášate štrúdle, ktoré aj vyrábate. Čo si pod tým treba predstaviť?
Nápad a receptúru na štrúdľu priniesol do nášho rodinného podniku môj nebohý otec pred viac ako šestnástimi rokmi. Spolu s mojimi šikovnými cukrárkami a cukrárkami sme receptúru na štrúdľu vyšperkovali do konečnej podoby. Do takej ako chutí dnes. Je to spoločná práca, štrúdle sú s láskou napečené a s láskou a rešpektom k horám vynesené do horských chát.
Vynášate aj niečo iné, alebo iba štrúdľu?
Áno, vynášala som aj iné koláčiky. Zvyknú sa na chaty vynášať aj torty. Tie ale pre obmedzený priestor ruksaka nosiť nemôžem. V budúcnosti ale nevylučujem.
A čo vaši mužskí kolegovia? Keď sa stretnete na chodníku, čo vám povedia?
Pozdravíme sa. Stáva sa aj, že mi poradia, prípadne prehodíme pár slov, ak je na to vhodná chvíľa.
Prijali vás medzi seba, medzi nosičov?
Ja sa necítim úplne ako nosič, neovládam ich remeslo. Som obyčajné žieňa, čo miluje hory a fyzickú aktivitu. Ja nepozerám na váhu ani na čas, za ktorý to vynesiem. Nič za to nechcem. Stačí mi byť zdravá, šťastná a silná.
Vynášate iba druhý rok. Je to dočasné, alebo sa tomu chcete venovať trvale?
Určite sa tomu chcem venovať aj ďalej, kým mi budú sily stačiť. Preto na sebe makám aj tu dole, v Poprade. Mávam pravidelne silové tréningy s osobným trénerom. Posilňujem celé telo.
Do hôr s vynáškou idete denne? Alebo iba občas?
Vynášam raz týždenne. Zatiaľ nebudem vynášať častejšie, nakoľko mám aj iné aktivity. Rada bicyklujem, rada fotografujem prírodu pri západe a východe slnka, ale aj nočnú oblohu na miestach mimo svetelného smogu.
Spomenuli ste problémy s dýchaním. Liečba vynáškou pomohla?
Odkedy vynášam pravidelne, už som nebola chorá. Myslím, že z najhoršieho som vonku. Trápili ma časté respiračné choroby a choroby dutín.
Už vám ponúkli turisti na chodníku pomoc? Ako reagujete?
Áno často mi ponúkajú pomoc. Ale nielen na chodníku, aj na sociálnych sieťach. Odpovedám s úsmevom: ,,Nie ďakujem, čo som si naložila, to si musím aj sama vyniesť.“ Aké otázky vám najčastejšie kladú?
Či idem prespať na chatu, či idem aj na Priečne sedlo, či ma vyhodili z domu, či som si nenaložila príliš veľa, či vládzem, či nechcem za jeden domácej, koľko to váži, prečo som sama a tak podobne. Často sa na tých otázkach a odpovediach spolu zasmejeme.
Vynášate v každom počasí? A nebojíte sa?
Väčšinou sa snažím vybrať si deň v strede týždňa a taký, kedy mi nehrozia aspoň búrky. A strach? Nie, nemám ho. Zrejme by ma príliš zväzoval. Mám ale veľký rešpekt pred prírodou a pred cudzími ľuďmi… Som opatrná.
Na chodníkoch sa možno stretnúť s kadečím? Čo vás pri vynáške najviac prekvapilo, potešilo?
Poteší ma pozitívna reakcia od ľudí. Potešia ma aj prázdne chodníky. Poteší ma každá vynáška, cítim sa tam hore spokojná. Poteší ma, keď sa šťastná, zdravá a unavená vrátim domov. Prekvapilo ma to, že každá vynáška je vždy iná. Zakaždým sa v tom mojom malom svete niečo udeje.
A niečo aj potrápilo? Máte i taký zážitok?
Najviac ma trápi moje dýchanie, ale už sa to zlepšuje, rovnako ako moja kondícia. Raz tesne predo mňa skočil kamzík. Hodne som sa vtedy zľakla, až som skríkla, takže on asi mal z toho väčšiu traumu, ako by som mala mať ja. Trápi ma Veľký a Malý hang, prudké stúpanie v Jazernej stene pod Téryho chatou. Ale ja nebojujem, neponáhľam sa, len s pokorou prijímam tú bolesť a oddychujem, keď to treba.
Čo máte na horskom nosičstve najradšej?
Mňa nosičstvo učí trpezlivosti. Nič sa tam nedá uponáhľať. Všetko má svoj čas a priestor. Spoznávam tam seba a svoje telo, svoje hranice. Učí ma vytrvalosti a vážiť si všetko, čo nám život prináša. Aj maličkosti. Učím sa, ako sa poučiť z každej chyby a počúvam skúsenejších. Vážim si pokoru, ktorú v sebe nosím, ktorú mi vštepili už moji rodičia. Ďakujem im aj za to a ďakujem aj všetkým, ktorí mi na mojej ceste pomáhajú. Prajem všetkým, aby v horách našli minimálne to isté, čo ja.
Autor titulnej fotografie: archív Martiny Blaškovej
Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.