súťaž o knihu

Na papier chcel dať iba pár príhod. Netušil, že čitateľov nadchnú

Jeho dve knihy Ako som vozil Nórov sú bestsellermi. Potom sa k nim priradila ďalšia, rovnako výborná  – Ako som vozil Kórejcov. Všetky tri spája láskavý humor a briskné glosátorské diamanty zo sedadla vodiča autobusu. Slovo má ich autor Ondrej Sokol.

Na konci článku nájdete súťaž o knihu „Ako som vozil Kórejcov“ od Ondreja Sokola.

V akej pozícii sa lepšie cítite? Ako vodič, či ako spisovateľ?

Stále sa necítim úplne ako spisovateľ. K písaniu knižiek som prišiel ako slepé kura k zrnu. Rozhodne to nebolo plánované, pôvodne som iba chcel hodiť na papier pár príhod, pretože môjmu obľúbenému internetovému portálu chýbali články. Ale teraz mám napísaný môj prvý román, mal by vyjsť niekedy v polovici roka. Tak uvidíme, ako a či vôbec ho čitatelia prijmú. Ak áno, možno si aj na titul „spisovateľ“ zvyknem.

O pracovný post vodičov dnes nie je veľký záujem. Z vašich knižiek ale vyplýva, že napriek všetkým peripetiám, ktoré táto profesia prináša, ju máte rád. Mýlim sa?

K doprave som mal vzťah odmala.  Pre mňa je to ale vyložene koníček, za ktorý mi ešte aj je niekto ochotný platiť. Preto som zobral aj u slovenských dopravcov brigádu, ktorá by inak z finančného hľadiska nedávala zmysel. Ale podobne postihnutých magorov   veľa nie je, takže si dopravné spoločnosti musia hľadať , a následne udržať,  ľudí, ako najlepšie vedia. A, bohužiaľ, mnohé z nich to veľmi nevedia.

Už vám niektorá slovenská prepravná spoločnosť poďakovala za reklamu?

Nie, ale zato som bol niekoľkokrát na koberčeku. Občas som si nedal pozor na jazyk, a bolo to po zásluhe. Ale viackrát sa stalo, že aj keď som potom až úzkostlivo kontroloval každé slovo, ľudia nejaký môj výrok vytrhli z kontextu, alebo kontext úplne odignorovali, ako keby len hľadali zámienku uraziť sa. Naposledy mi takto pokazili prvý deň dovolenky. Vtedy som sa aj rozhodol, že už brigády na Slovensku brať nebudem.

Čo vás najviac nakoplo v rozhodnutí dať svoje postrehy na papier? A potom neskôr ich aj knižne vydať?

Nemalo to špecifický impulz. Ako som spomínal, môj obľúbený portál vyšiel s výzvou, nech im niekto pošle hoci aj hlúposť. Povedal som si, že takto nízko nastavené kritéria hádam zvládnem, hodil som na papier zopár článkov a tie sa uchytili. Neskôr som stretol môjho vydavateľa, ktorý vtedy ešte nebol vydavateľ, ale videl v mojich textoch potenciál. Mne sa do toho síce nechcelo, lebo písať knihu znelo ako strašne veľa roboty, ale prehovoril ma. Iba na okraj, potvrdilo sa to. Keby som vedel, koľko roboty to v skutočnosti je, asi by som sa do toho dotlačiť nedal.  Prvá kniha mala úspech, začal do mňa hučať, žeby možno nebolo zlé napísať ešte jednu, a ešte jednu… A už to šlo.

Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol

Vozili ste Nórov i Kórejcov. Bol to veľký rozdiel?

Hlavne v tom, že s Nórmi komunikujem priamo, zatiaľ čo medzi mnou a Kórejcami bol okrem jazykovej bariéry ešte medzičlánok ich sprievodcu/sprievodkyne. Takže reálne som s nimi mal obmedzený kontakt. V Nórsku som dovtedy vozil bežných ľudí na ich každodenných cestách do práce, školy a podobne. Kórejci boli turistické skupiny.

Dá sa s humorom sadnúť aj za volant slovenského autobusu?

Ale dá, čoby nie. Občas je to humor cez slzy, ale tá práca už zďaleka nie je to, čo to bývala. Vozový park sa modernizuje, štandardom je klimatizácia, aj platy išli hore, hoci inflácia posledných rokov ten nárast do veľkej miery znegovala. A hlavne, aj dopravným firmám už začína dochádzať, že by prístup k personálu mali zmeniť. Samozrejme, na západný štandard sa nechytáme a ani tak skoro nebudeme, ale nemôžem povedať, že by som sa vo firmách, kde som brigádoval, cítil vyslovene zle.

Čo vás príjemne prekvapilo na cestujúcej verejnosti v Nórsku a čím boli pre vás príjemné cesty s Kórejcami?

U Nórov ma príjemne prekvapila ich zdvorilosť a slušnosť – aj vo veľkomeste vás kopa ľudí pozdraví, pri výstupe poďakuje… To sa u nás nevidí, ani v prevádzkach, kde má vodič priamy kontakt s cestujúcimi. A čo sa týka Kórejcov, spoznal som s nimi kus Európy, videl mnohé nové a zaujímavé miesta, na ktoré by som sa inak nedostal. A ešte mi za to platili.

A čím vám na druhej strane najviac brnkli na glosátorskú strunu?

Páčilo sa mi ich nadšenie zo všetkého, čo videli. Občas boli doslova ako malé deti, natešení z každej maličkosti, všetko pre nich bolo nové a iné.  Boli schopní fotiť si smetné koše alebo reklamné bilbordy. Bolo to zlaté.

 

Plánujete rozprávačsko-humorne voziť aj iné národy?

Páčilo by sa mi dostať sa na Island. Prípadne Fínsko alebo severné časti Švédska by tiež neboli úplne márne, ale ten Island je zatiaľ nesplnený sen.

Keď majú vodiči v cudzej krajine voľno, čím si ho zvyknú vyplniť?

To závisí od človeka a aj od toho, ako do danej krajiny zapadne, respektíve či vôbec chce zapadnúť. Toto bolo vidieť hlavne v Osle, kde žije veľké množstvo Slovákov. Niektorí sa socializovali s domácimi, chodili s nimi na rôzne spoločenské akcie, na túry a podobne, a niektorí sedeli v izbe, pozerali na notebooku slovenskú televíziu a občas vyliezli do supermarketu po pivo. Podľa toho človek vedel aj dopredu určiť, kto sa v krajine asimiluje a kto sa zbalí a odíde domov.

Patríte medzi túto voľnočasovú vzorku? Alebo máte iné obľúbené a overené možnosti, ako sa zresetovať?

Ja nie som úplne sociálny typ, ľudí znášam iba v menších dávkach. Ale snažím sa nebyť úplný odľud. Okrem toho veľa chodím von, či už na celodenné túry a výlety, alebo len krátke prechádzky po práci. Snažím sa nachodiť každý deň aspoň 10-15 tisíc krokov, aby som nejako vykompenzoval fakt, že v práci celý deň sedím. Keď počasie nepraje, čo je v Nórsku veľmi  často, veľa čítam. Nórsko mám pochodené celkom slušne. Kopu času mi zaberie aj písanie.

Narodili ste sa síce v Trenčíne, ale vyrastali  na Liptove. Ľudia z tohto regiónu majú spravidla hory v DNA. Ako ste na tom vy?

Asi áno, na rovine som sa nikdy necítil dobre a vždy ma to ťahalo do kopcovitejších častí planéty. Škandinávia, Kanada, Aljaška, Patagónia, to sú moje destinácie snov.

Kto vo vás tento vzťah vypestoval?

Obaja rodičia pracovali v Jasnej – otec na Stredisku lavínovej prevencie pri Horskej záchrannej službe, mama ako prevádzkarka v hoteli. V Nízkych Tatrách som strávil, myslím, viac času ako doma. V tej dobe tam bolo iba niekoľko hotelov, sedačková lanovka na Chopok a kabínková na Brhliská, takže ani na vrchole sezóny sa to tam turistami nehemžilo tak ako dnes.

Pamätáte si na svoje prvé ozajstné horské dobrodružstvo?

Asi to bola prvá cesta starou sedačkovou lanovkou z Kolieska na Chopok. Veľa si z toho nepamätám, mal som možno päť rokov, na sedačke som sa skoro prešmykol popod bezpečnostnú tyč,  čo ma mala udržať na sedadle. Ale dokonale si vybavujem ten pocit, keď sme sa dostali nad hranicu stromov a zrazu som mal celú dolinu pod sebou ako na dlani, až úplne dolu po Liptovský Mikuláš a Liptovskú Maru. A hory naokolo sa zdali byť na dotyk.

Ktoré pohorie či miesta u nás najviac testovali váš vzťah k turistike či športom v horách? Ako často sa tam vraciate?

Momentálne bývam u priateľky v Bratislave, ak práve nie som v práci. No snažím sa vracať na Liptov aspoň občas. Ale už to nie je ono. Možno som konzerva, ale Demänovská dolina v dnešnej podobe mi pripadá hrôzostrašná, tie okolité sa zatiaľ držia, ale tiež mám pocit, že niektorí ľudia nebudú spokojní, kým tam zostane stáť jediný strom.

Keď Slováci idú domov po nejakom dlhšom pobyte v cudzine, obyčajne tvrdia, že sa tešia na náš chlieb, halušky a Tatry. Máte to tak aj vy?

Ja sa teším hlavne na priateľku a naše dva psy, ale každému podľa jeho gusta. Výhodou sezónnej práce v zahraničí je, že som doma celú jeseň. Podľa mňa, suverénne najkrajšie ročné obdobie. Plus, aj tie najprefláknutejšie turistické miesta v Tatrách sú prázdnejšie. Môžem si ich vychutnať bez toho, aby som sa stresoval, či budem mať kde zaparkovať, nekráčam po turistických chodníkoch v zástupe, aj ceny sú trochu prijateľnejšie.

Podobajú sa naše Tatry niečomu, čo ste videli, navštívili? Napríklad v Nórsku….

Ani nie. Tatry sú veľmi kompaktné veľhory, autom ich obídete dookola za nejaké dve hodiny. V Nórsku sa hory tiahnu v podstate stredom krajiny od juhu až na sever. Preto tam ani nezažijete také davy turistov ako u nás, keď sa napríklad na Kriváň od júna do septembra ide doslova v zástupe. V Nórsku sa  ľudia na celej ploche hôr nejako rozptýlia.

Čo vás tam najviac prekvapilo, príjemne naladilo, inšpirovalo?

Prístup a správanie sa ľudí v službách, na úradoch, všade, kde prichádzajú do styku s verejnosťou. V drvivej väčšine sú priateľskí, usmiati, ochotní… U nás mám niekedy pocit, akoby niektorí trpeli nejakým komplexom a silou-mocou museli zákazníkovi dávať najavo, že oni ho vôbec nepotrebujú. Človeku ten kontrast udrie do očí hneď, ako prekročí hranice.

Keby ste mohli, presťahovali by ste tú vľúdnosť aj k nám?

Keby som mohol… Hoci nechápem, prečo v čase otvorených hraníc a nízkym číslam nezamestnanosti  niekto zostáva v práci, ktorá ho očividne obťažuje a trpí v nej.

Ako je to s ich či našim vzťahom k horám? Vážime si viac (či menej) to, čo u nás unikátne v prírode máme? Vy už môžete porovnávať…

Práveže mám pocit, že si to vôbec nevážime. Akoby jediné, čo vieme, je rúbať, píliť, betónovať a unifikovať. Kamkoľvek idem, stretávam kamióny naložené drevom, uprostred lesov sú turistické chodníky rozjazdené nákladniakmi a lesnými traktormi, hory sú pokryté holorubmi. Na jednej strane sa bijeme do pŕs, aký máme turistický potenciál a ako sem chceme lákať turistov, a na druhej si v mene krátkodobého zisku ničíme presne to, za čím by k nám ľudia mali prísť.

Nórsko je kráľovstvo, Slovensko republika. V čom inom zásadnom sú tieto krajiny odlišné? A v čom podobné?

Nórsko je síce na papieri monarchia, ale kráľ je iba ceremoniálna funkcia bez reálneho vplyvu. Reálnu moc má vláda na čele s ministerským predsedom/predsedníčkou, podobne ako u nás. Systém je v podstate veľmi podobný nášmu, akurát že v Nórsku nie je tolerovaný extrémizmus, ani korupcia. Ak niekoho pristihnú prijímať ani nie úplatok, ale len službičku, ktorá by mohla byť vnímaná ako konflikt záujmov, dotyčný končí. Dopláca na to napríklad bývalá premiérka, ktorej manžel v čase jej pôsobenia vo funkcii zarobil na obchodovaní s akciami firiem, ktoré mali vládne zákazky, nejakých 180 tisíc eur. Bude trestne stíhaný. Rozdiel je aj vo vyjadreniach na verejnosti.  Politik si o prisťahovalcoch, LGBT ľuďoch a podobne môže myslieť, čo chce, a nerobím si ilúzie, že niektorí si to nemyslia, ale skúsil by čokoľvek neprístojné povedať nahlas. Jeho kariéra by sa skončila. Jeho vlastná strana by mu to spočítala, pretože keby nie, vo voľbách by to voliči spočítali jej.

Nóri vraj patria medzi najšťastnejšie národy sveta. Ako ste to vnímali?

Majú jedny z najvyšších platov na svete, kvalitné zdravotníctvo, bezplatné školstvo, päť  týždňov plne platenej dovolenky a obrovský penzijný fond tvorený príjmami z predaja ropy a zemného plynu. Bolo by na počudovanie, keby boli nešťastní.

A sú tam šťastní aj vodiči autobusov?

Väčšina áno. No aj tam sú také typy ľudí, ktorí sa programovo rozhodnú byť nešťastnými  mrzútmi a následne gánia na celý svet. Ale takí sa asi nájdu všade a niet im pomoci.

Ondrej Sokol nórsko
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol
Autor fotografie: Ondrej Sokol

Autor titulnej fotografie: Ondrej Sokol

Zapojte sa do súťaže o knihu „Ako som vozil kórejcov“ od spisovateľa a najznámejšieho autobusára široko-ďaleko – Ondreja Sokola. Stačí, ak si prečítate článok vyššie a vyberiete správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už vo štvrtok 08.01.2024. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.

Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.

    Gratulujeme výhercovi našej súťaže ste**n.f****19**@gmail.com


    Zamkovského chata

    Zamka je obľúbený cieľ turistov, no svojmu staviteľovi veľa šťastia nepriniesla + SÚŤAŽ

    Návštevníci Vysokých Tatier si Zamkovského chatu obľúbili pre jej dostupnosť a malebnosť. Je jedinou, ktorej v našich veľhorách šéfuje žena. Momentálna rekonštrukcia jej má vrátiť pôvodný vzhľad, no turisti tu aj dnes nájdu základné občerstvenie a zázemie na oddych.

    Na konci článku nájdete súťaž o tričko s medveďom tatranským.

    Horská chata, ktorá sa nachádza v ústí Malej Studenej doliny a blízko populárneho Hrebienka, má pohnutú históriu. Postavil ju Štefan Zamkovský v rokoch 1942 – 1943, bol to známy horozelec a horský vodca, pracoval aj ako horský nosič na Téryho a Zbojníckej chate. Počas druhej svetovej vojny bola chata útočiskom pre partizánov, prenasledovaných i politických väzňov.

    Po vojne si ju návštevníci Vysokých Tatier veľmi obľúbili pre jej malebnosť i polohu, keďže stojí na križovatke turistických chodníkov na Téryho chatu a Skalnaté pleso. Pre svoju ľahkú dostupnosť je cieľom aj rodín s malými deťmi a turistov, ktorí v Tatrách uprednostňujú ľahšie túry.

    No svojmu majiteľovi nepriniesla veľa šťastia. Štefan Zamkovský, ktorý ju aj prevádzkoval so svojou manželkou Ľudmilou, zažil znárodnenie a ako „kapitalista“ musel z nej po roku 1952 aj s rodinou odísť. Síce iba neďaleko – na Bílikovu chatu, no po krátkom čase ho režim odohnal aj z nej. S rodinou sa tento levočský rodák usadil na Počúvadle v Banskej Štiavnici, kde utrápený v roku 1961 zomrel. Mal iba 53 rokov.

    Zamkovského chata

    Zamkovského chata pred rekonštrukciou. // Foto: Iva Šimo Mikulcová

    Jeho chatu prevzal do správy Slovakotour, premenovali ju na Chatu kpt. Nálepku – po vojakovi a účastníkovi protifašistického odboja, ktorý nemal k Vysokým Tatrám žiaden vzťah. Návštevníci Tatier ale na jej pôvodného majiteľa nezabudli. Chatu po svojom nazývali aj naďalej Zamok, čo sa používa aj dnes. Po nežnej revolúcii ju vrátili dedičom Štefana Zamkovského a tí ju prenajali. Najskôr ju spravoval Ladislav Kulanga, potom Jana Kalinčíková, ktorá je od roku 2003 jej majiteľkou.

    Hoci na chate boli v predchádzajúcich rokoch urobené viaceré rekonštrukcie, tá rozsiahla sa deje až teraz – už štvrtý rok. Po nej najpopulárnejšia chata vo Vysokých Tatrách, ktorú palivom i potravinami sčasti zásobujú horskí nosiči, a ktorej interiér množstvom fotografií nostalgicky spomína na svojho staviteľa, nadobudne pôvodný vzhľad, no jej prevádzke i komfortu návštevníkov budú pomáhať už moderné technológie.  

    K rekonštrukcii majiteľka pristúpila veľmi citlivo. V jej prvej časti sa riešila technická a environmentálna prevádzka chaty. Vymenili tu kotol na tuhé palivo za ekologický paletkový, ale aj technológiu čistiarne odpadových vôd – v lete jej prevádzku zabezpečuje malá vodná elektráreň, v zime dieselagreát, ktorý nabíja moderná akumulátorová batéria. Úpravu pitnej vody má na starosti technológia ultrafialového žiarenia. Druhá časť rekonštrukcie je spojená s prestavbou jedálne, ubytovacej zóny a verejných toaliet.  

    Výnimočnosť celej rekonštrukcie znásobuje aj fakt, že všetok stavebný odpad musia stavbári dobre zabaliť, potom ho odváža vrtuľník. Tak káže poriadok Tatranského národného parku.

    Napriek stavebného ruchu je ale chata v prevádzke, poskytuje občerstvenie i zázemie pre oddych návštevníkov. Preto neváhajte, a nevynechajte ju zo svojich prázdninových plánov. Chata je prístupná celoročne. Najľahšie sa k nej dostanete zo Starého Smokovca po červenej značke na Hrebienok, čo trvá asi 40 minút. Môžete využiť aj pozemnú lanovku (premáva celoročne v 30-minútových intervaloch), ňou sa na Hrebienok dostanete za 7 minút. Z Hrebienka na  Zamkovského chatu dorazíte pohodlne po červenej značke asi za hodinu a desať minút.

    Zamkovského chata

    Zamkovského chata kedysi. 

    Najskôr prídete magistrálou na rázcestie nad Rainerovou chatou, potom je k Zamku už iba hodinka. Chodníkom zostúpime k Studenému potoku, nasleduje jemný „stupák“ k Obrovskému vodopádu a odtiaľ sa tiahlou serpentínou dostaneme až ku rázcestiu pri Zamkovského chate. Z chodníka je výhľad na Slavkovský štít, Veľkú a Malú Studenú dolinu.

    Paráda výlet! Vezmite na neho aj deti. Túra vedie pekným a pestrým prostredím, ktoré zaujme aj najmenších turistov. Ak budete mať chuť a kondíciu, môžete využiť polohu Zamkovského chaty, ktorá je lokalizovaná na frekventovaných turistických trasách, a pokračovať na Téryho chatu v Malej Studenej doline, alebo na Skalnatú chatu na Skalnaté pleso.   

    Na Zamkovského chatu si môžete si vybrať aj inú trasu, dlhšiu, s prevýšením 549 m. Ide o chodník z Tatranskej Lesnej najskôr po žltej, potom zelenej a červenej značke cez dolinu a Vodopády Studeného potoka. Trasa Tatranská Lesná – Vodopády Studeného potoka – Rainerova chata – nad Rainerovou chatou – Zamkovského chata vám môže trvať 2,5 hodiny.

    tričko s medveďom tatranským

    Zapojte sa do súťaže o tričko s medveďom tatranským, ktoré poznáte z nášho e-shopu (predávame v pánskej aj dámskej verzii). Článok vyššie je venovaný Zamkovského chata a jej vzniku, preto aj súťažná otázka bude práve o tejto vysokohorskej chate. Vyberte správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už v pondelok 21.08.2023 . Šťastný výherca/výherkyňa získa 1 originálne tričko v ľubovoľnej veľkosti. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.

    SÚŤAŽ

    Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.

      Súťaž o originálne tričko


      kamzik_vrchovsky

      Tipnite si, koľko žije kamzíkov v Tatrách!

      Počty kamzičej zveri v Tatrách klesajú. O príčinách sa zatiaľ nepolemizuje. V rokoch 2014 až 2017 sa počty z jarného sčítania kamzičej zveri hýbali nad tisíckou. Za posledné roky populácia kamzíka vrchovského tatranského pod túto hranicu klesla. 

      Na konci článku nájdete súťaž o tričko „Naše Tatry“ s kamzíkom vrchovským.

      Slovenskí a poľskí zoológovia pred pár dňami vyhodnotili výsledky pravidelného jarného sčítania kamzíka vrchovského tatranského, ktoré koncom júna organizujú na obidvoch stranách národných parkov Tatier. Ukázalo sa, že dobrovoľníci počas sčítania kamzičej zveri zahliadli iba 63 tohtoročných mláďat. Znamená to, že populácia tatranského endemitu mierne poklesla.

      Počítanie sprevádzalo dusno, kamzíky to prinútilo hľadať úkryt pred teplom už v ranných hodinách. Sčítajúci to mali preto omnoho ťažšie, zvieratá neboli dobre viditeľné.

      „Nie je to iba teplom, populáciu máme s najväčšou pravdepodobnosťou ozaj nižšiu. Za posledné roky sa na jar nevieme dostať cez hranicu tisíc jedincov. Očakávali sme ale, že populačná krivka oproti rekordu mierne poklesne. O príčinách je momentálne ešte predčasne hovoriť,“ uviedla Erika Feriancová, zoologička Správy Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, ktorá pravidelné spočítanie kamzičej zveri zastrešuje.

      kamzík vrchovský

      Populácia tatranského kamzíka mierne poklesla, je pod tisíckou. // Foto: Marcel Tobis

      A teraz k výsledkom. Na slovenskej strane Tatier zaznamenali presne 555 kamzíkov, z toho 45 tohtoročných mláďat. U našich severných susedov videli 261 jedincov, z nich bolo 18 kamzíčat. Najväčšie čriedy sa už tradične nachádzali v Belianskych Tatrách, je tam bohatá ponuka potravy pre kamzíky a pokoj, ktorý zabezpečuje uzávera vzácnej lokality.

      Jedinečné kamzíky rátajú v TANAP-e dva razy do roka – na jar a na jeseň. Jarné sčítavanie sa sústreďuje najmä na prírastky mláďat, jesenné zase na početnosť kmeňových stavov pred zimou. V TANAP-e sa tak získava prehľad o tom, ako sa populácia endemického druhu vyvíja.

      Sčítavanie kamzíkov má aj príchuť dobrodružstva a velkých otáznikov spojených s výsledkom. Kým pred desiatimi rokmi napočítali v našich veľhorách 963 kamzíkov, v rokoch 2014 až 2017 sa počty z jarného sčítania kamzíčej zveri hýbali nad tisíckou.

      Pár slov k rekordom. Ten jarný si držia ročníky 2014 a 2016, keď v teréne napočítali zhodne po 1 232 kamzíkov. Rok 2018, ako uvádza správa TANAP-u, priniesol do štatistík 989 jedincov, ten nasledujúci 950, o ďalší rok to bolo 972 kamzíkov.

      kamzik vrchovský na snehu

      Na snehových poliach sa kamzíky sčítavajú lepšie. // Foto: Marcel Mitura 

      No bez oficiálnych výsledkov skončili jarné sčítania vlani i predvlani, keď sa zvieratá najprv ukrývali pred sparnom a o rok neskôr zver skryli pred očami sčítajúcich hmly. Absolútny rekord spomedzi inventúr si stále drží jeseň 2018, keď v TANAP-e zahliadli celkovo 1 431 kamzíkov. Naopak, najnižšie stavy zaznamenali koncom 90. rokov minulého storočia, keď sa počty narátaných kamzíkov pohybovali okolo kritickej hranice dvesto jedincov.

      KAMZIK_TRICKO

      Zapojte sa do súťaže o tričko s kamzíkom vrchovským „Naše Tatry“, ktoré poznáte z nášho e-shopu (predávame v pánskej aj dámskej verzii). Stačí ak si prečítate článok vyššie, zapojíte kúsok matematického myslenia a vyberiete správnu odpoveď z ponúkaných možností v súťažnom formulári. Zo správnych odpovedí žrebujeme už v piatok 14.07.2023 . Šťastný výherca/výherkyňa získa 1 originálne tričko v ľubovoľnej veľkosti. Výhercu budeme kontaktovať po uskutočnení žrebovania na zadaný e-mail.

       

      SÚŤAŽ UZATVORENÁ

       správna odpoveď 816
      Z 286 odpovedí súťažiacich zapojených do súťaže bol náhodne vyžrebovaný šťastný výherca – Veronika  (i***s195@g***l.com), ktorého sme kontaktovali do e-mailu. Gratulujeme k výhre!

      Sledujte nás na našich sociálnych sieťach pre viac podobných súťaží o atraktívne ceny.

        Súťaž o originálne tričko


        Tánička, Vladko a Jaro v nahrávacom štúdiu

        Podpor nás! Aj S BATOHOM CEZ HORY môže byť podcastom roka!

        Hory sú našou srdcovkou, o tom niet pochýb. Dôkazom je aj podcast S batohom cez hory, ktorý učí láske k prírode nielen deti a má za sebou už 35 častí.

        K turistovi a knihomoľovi Vladkovi sa pridala Tánička, ktorej záleží na tom, aby naše lesy a lúky zostali čisté aj pre nasledujúce generácie. Hlavným obsahom podcastu je okrem zábavy rozvíjať v deťoch i dospelých pozitívny vzťah k horám, v našom prípade hovoríme o Tatrách, nielen Vysokých, ale aj Nízkych, Západných a Belianskych.

        Robíme to preto, aby sme hovorili o prírode, aktívnom pohybe v nej a priblížili zaujímavé miesta i príbehy – obľúbené aj menej známe, ktoré stoja za to. Okrem toho je dnes viac ako dôležité nielen viesť diskusiu, ale aj konať v súvislosti s ochranou životného prostredia.

        Počúvaš nás? Alebo je čas, aby si nás objavil, prípadne trochu podporil? Hoď nám svoj hlas v ankete Podcast roka 2023.

        Ako na to?

        Klikni na stránku https://podcastroka2023.sk/hlasovanie/

        Stlač HLASOVAŤ

        Do rámčeka v kategórii MILÁČIK Absolútny víťaz podcastu roka napíš S batohom cez hory.

        Môžeš alebo nemusíš zahlasovať aj v ostatných kategóriách podcastov.

        Nakoniec vyplň svoje meno, priezvisko, e-mail a okrem podpory našej práce hráš o atraktívne ceny.

        ĎAKUJEME!