Ako sa tvorí podcast S batohom cez hory

Zábava na voľný čas? Aj to, no najmä učia láske k horám

Vladko Suchanič spoluvytvára podcasty S batohom cez hory od leta 2021, Tánička Altusová sa k nemu pridala pred pár mesiacmi. Foto:  MKreo

„Milí nielen turisti a turistky“, týmito slovami sa prihováral v prvých podcastoch v lete 2021 vtedy iba 11-ročný Vladko Suchanič. Ukecaný chlapec, ktorý svoju záľubu v čítaní kníh skĺbil s túrami do Tatier, a o tom, čo sa na cestách dozvedel a zažil, rozprával svojim poslucháčom. Neskôr sa k nemu pridala Tánička Altusová, ktorá má veľký vzťah k čistote hôr a ekológii vôbec. Odvtedy sa spolu vydávajú na cesty, aby najmä deťom rozprávali o tatranských túrach a zaujímavostiach v podcaste S batohom cez hory.

Nie je tajomstvom, že podcast je určený pre deti, ale aj pre starostlivých rodičov, ktorí hľadajú kvalitný obsah pre svoje ratolesti. Má inšpirovať novú generáciu a byť rozumnou náhradou súčasného bezmyšlienkového detského obsahu na sociálnych sieťach. Posolstvom podcastu, ktorý mladí tínedžeri vyrábajú pre portál www.cezhory.sk, je okrem zábavy rozvíjať v deťoch i dospelých pozitívny vzťah k našim Tatrám. 

Spomenieš si na prvý výlet do Tatier?

Vladko: Rodičia ma odmalička brávali do Tatier na dlhé aj krátke túry. Na to, keď som bol batoľa v nosiči si, samozrejme, nespomínam, ale fotky v rodinnom albume hovoria za všetko. Keď som bol starší a musel som do kopcov šliapať, tak sa mi veľakrát nechcelo. Ešte to ušlo, keď išla väčšia skupina detí, ale mnohé celodenné hrebeňovky som dosť neznášal. Teraz, keď som starší, idem už aj sám do lesa, aj niekoľkokrát do týždňa. Mám psa Peggy, ktorá sa navyše potrebuje vybehať.

Tánička: Mňa rovnako naši už odmalička ťahali do prírody a do Tatier, hlavne tatino. Sú nesmierne krásne a veľmi rada sa do nich vraciam. Majú úžasnú atmosféru. Ale priznám sa, že nedávno som bola v Tatrách a robili sme len nenáročné prechádzky. To bol tiež super zážitok.

Ste iba tínedžeri, čo vás baví na podcastoch, ktoré nahrávate?

Vladko: Hlavne to robím so super partiou ľudí, ako je Tánička, zvukár Jarko Kizek a dramaturgička Peťa Tvrdá, takisto sa mi páči, že sa prihovárame práve deťom. Dnes sa už do hôr na túry teším a viem, že je to aj preto, že mi ich rodičia odmalička vštepovali. Chcel by som, aby bolo čoraz viac detí, ktoré budú mať radi naše Tatry.

Tánička: Chodíme aj medzi deti, keď sú nejaké festivaly, a deti sa naozaj zapájajú, a vidno že ich to zaujíma. Alebo keď niekde spomeniem, že nahrávam podcasty o Tatrách, tak sa hneď pýtajú, že čo a ako a kde a kedy a už aj niekoľkokrát pochválili, že je super, keď mladí robia niečo takéto. 

Ak by ste sa mali rozhodnúť ešte raz pre podcasty, išli by ste opäť do toho?

Tánička: Určite áno. Obaja chodíme na literárno-dramatický odbor na Základnej umeleckej škole Ferka Špániho v Žiline. Nahrávať spolu podcasty je akoby sme pracovali ako dospeláci v tomto odbore. Baví nás to oboch.

V podcaste sa doberáte. Platí to aj mimo mikrofónu?

Vladko: Scenár je postavený tak, že si ma Tánička má neustále doberať. Tak si ma doberá.

Tanička: Ja jeho…? No áno, ale ja si ho doberám aj bežne, mimo mikrofónu. Stále si ho doberám. (smiech)

Vladko: Je to pravda. No, čo už, zvykol som si, že mi robí zle.

Tanička: Priznávam, trošičku aj hej. Vnímam ho ako staršieho brata. Ja som, naopak, jeho mladší súrodenec. A ako to už býva, poštuchujeme sa. Vyzerá, že Vladko je tak trochu stotožnený s tým, že mu niekto robí zle. (smiech)

Tánička Altusová a Vladko Suchanič sú v lese ako doma. Foto: MKreo

Ktoré miesto v Tatrách vám najviac učarovalo?

Vladko: Bol to výstup na Téryho chatu. Alebo aj Zamkovského chata je fajn a cestou k nej Rainerova chata. Páčil sa mi ten výstup a nebol až taký hrozný, svietilo vtedy slnko. Napriek tomu, že som v Tatrách pečený-varený, tak mám smolu, lebo nikdy som nevidel líšku Elišku, ktorá sa často túla pri Rainerke. Príde mi to už ako kliatba. Vždy ju tam chcem nájsť, ale ešte sa mi to nepodarilo. Raz okolo nás prebehla cestou na Zbojníčku, ale to bol len okamih a to asi nebola ona.

Tánička: Mne najviac asi učarovala Zbojnícka chata. Keď sme tam išli s ocinom, bolo pekne, ale vydali sme sa na ňu neskoro, tak nás zastihla tma. Priznám, trochu som sa bála, aj som sa párkrát pošmykla. Vtedy mi nebolo všetko jedno, ale nakoniec sme sa na tom s ocom dobre zasmiali. Takže to bolo také fajn.

Vladko: Ja som v Malej Studenej doline zle skočil na skalu pri potoku a jednou nohou som do neho spadol. 

Tánička: No ale veď to sa nesmie… Do tatranského plesa alebo potoka nesmieš. Máme o tom dokonca podcast!

Vladko: To predsa viem. Nekúpal som sa v ňom, to by som nikdy neurobil. Ja som do vody neskočil, iba som si trochu namočil nohu, keď som sa pošmykol. Našťastie sa to stalo po ceste naspäť z túry, ale aj tak som mal nohu ešte dlho mokrú.

Tánička: No teda…

V ankete podcast roka v kategórii Miláčik ste získali 6. miesto. Vedia o vašej podcasterskej činnosti spolužiaci?

Tánička: Bývalí spolužiaci sa o tom dozvedeli, ale až ku koncu školského roka. Netušili, že ide o celoslovenskú záležitosť. Od septembra chodím na strednú školu. Moji terajší spolužiaci o tom ešte nevedia.

Vladko: Väčšina mojich spolužiakov o tom vie. Hoci, ktovie, nerozprával som sa s každým žiakom v škole. Niektorí reagovali, že jupí…, už je zasa štvrtok, bude ďalší podcast. Teraz mi to už nehovoria, asi si zvykli. 

V podcastoch preberáte, ako sa správať v horách, po akých trasách chodiť, kde a čo ochutnať… Viete si prestaviť, že by ste si vyskúšali prácu horského vodcu?

Vladko: Raz by som to chcel vyskúšať. Ale raz by mi úplne stačilo. Myslím si, že je to oveľa náročnejšie, ako si ľudia predstavujú.

Tánička: Predstaviť by som si to vedela, ale neviem, či by to dobre dopadlo pre tých turistov. Zaujímavé by to bolo, ale je to veľká zodpovednosť. Iba mi tak chodí hlavou, že taký horský vodca musí na sto percent poznať trasy, po ktorých vodí turistov, musí odhadnúť, čo na nich číha, musí ich vedieť ochrániť. Má v rukách ich život. A to je veľmi, veľmi náročné.

Vladko: A to ešte nespomíname zmeny počasia, ktoré sú v Tatrách bežné. A búrky v lete… Také túry by sme museli odvolať. Moja mamina s kamarátkou išla nedávno na Gerlach s horským vodcom a ten ich kvôli počasiu vrátil z Gerlachovského kotla.

Tánička: Ale to nie je len o búrke. Predstav si, že teraz sa tam niekto šmykne, spadne… A bude pomaly sťahovať dole celú skupinu, tí začnú panikáriť, a ak k tomu nemáš poriadne pochodené hory, tak je to hotová katastrofa. Tomu vodcovi nie je čo závidieť.

Vladko: A hlavne na takúto prácu vodcu potrebuješ mať aj kvalifikáciu, skúsenosti. A tie nemáme…

Akého hosťa by ste si vedeli predstaviť ako hosťa podcastu?

Vladko: Zaujímavý by bol napríklad nejaký turista, ktorý sa v horách vyzná. Alebo aj chatár a rozprávali by sme sa o chate. Alebo možno by sme mohli vybrať takého, ktorý ešte nikdy nebol v horách, a bavili by sme sa v podcaste o tom, že nevie o horách skoro nič. Žeby nejakého youtubera,

čo nechodí do Tatier? Ale je vôbec niekto taký?

Tánička: Ja by som si vedela predstaviť nejakého strážcu lesa alebo nosiča. Príhody nosičov musia byť fakt super. Alebo potom môžeme osloviť aj nejakého kníhkupca, ja takého poznám. Vždy, keď prídem do kníhkupectva, tak mi dá tip na knižky v štýle: pozrite sa, teraz vyšla nová knižka, aké je to úžasné, krásne… Viem, že rozhovor s ním by bol určite zaujímavý.

Čo by ste odporučili svojim poslucháčom? Taký váš tip na dobrú túru…

Vladko: Ja by som im rozhodne odporučil výstup na Téryho chatu. Aj na Rainerovu a Zamkovského chatu. Sú postupne na jednej trase. Pre mňa je to vždy zážitok, zaiste bude aj pre druhých.

Tánička: Ja by som im odporučila, aby sa pred túrou na parkovisku obhadzovali šiškami. Aspoň sa dobre rozcvičia, lebo v lese sa už musia správať slušne. My sme to s Vladkom skúsili a bola to celkom sranda. Aj keď to možno trochu zabolí. Stojí to za to. (Smiech)

Vladko: Ale pozor! S jedným chlapcom som sa nedávno obhadzoval a bol dobrý. Takmer ma trafil do oka.

Tánička: Ale ja som ťa do oka netrafila.

Vladko: No, lebo si ma netrafila.

Tánička: Trafila som ťa trikrát!

Vladko, a aká je Tánička jedným slovom?

Usmievavá.

Tánička, aký je Vladko?

Priateľský a dobrý kamoš.

Ján Kořínek

Sneh mení pravidlá turistiky. Ako sa na ňu pripraviť?

Ilustračné foto:  Ján Kořínek

Turistiku v Tatrách zmenila nielen zimná uzávera chodníkov, ale aj prechod z letného na zimný čas. No nielen tieto dve udalosti majú zásadný vplyv na to, aby sme  z návštevy hôr mali radosť a vrátili sa domov zdraví a v poriadku. Pozrime sa na ne bližšie.

Prvý november je v kalendári označený červenou farbou kvôli Sviatku všetkých svätých. No návštevníci Vysokých Tatier vedia, že ide aj o prvý deň stopky na vstup na mnohé značené turistické chodníky v týchto veľhorách.

Začala na nich platiť zimná uzávera a treba ju pri turistických plánoch rešpektovať.  Zmena času pár dní predtým zase skrátila deň o hodinu, čo z hľadiska návštevníka  znamená prepracovať logistiku túr a ako pripomína Horská záchranná služba, treba zmeniť aj čas nástupu túr a návratu domov. Lebo tma je nie je najlepším spoločníkom turistu.

Prvý sneh na Zelenom plese. Ilustračné foto: Samuel Leško

  • Horskí záchranári preto odporúčajú vyraziť na túry v skorých ranných hodinách a prispôsobiť ich dĺžku a náročnosť fyzickým schopnostiam.

  • „Z dôvodu bezpečnosti odporúčame turistom návrat z túry pred západom slnka. Teplota po zotmení môže výrazne klesnúť,“ zdôrazňujú na svojej stránke, ktorú treba sledovať, lebo denne na nej pribúdajú základné informácie o počasí a výstrahách pre turistov.

    So snehom prichádza do hôr aj ďalšie nebezpečenstvo. Aj v nižších polohách, najmä v ranných hodinách, ale aj na mnohých tienistých miestach počas celého dňa, sa môže vyskytovať mráz, tenká vrstva ľadu a sneh. Preto je dôležité, ako pripomínajú horskí záchranári, v tomto ročnom období neustále so sebou nosiť aspoň retiazkové „nesmeky“, prípadne stúpacie železá.

Dobrá výbava je základ zimnej turistiky. Ilustračné foto: Jozef Foso Juriga

„Pri náhlom zhoršení počasia, výraznom ochladení, či silnom vetre, ktoré s prichádzajúcou zimou nie sú na horách výnimočné, je vhodné vybaviť sa výstrojom do zimných podmienok,“ upozorňujú  s tým, že pri pohybe v horách vždy hrozí turistom isté riziko, ktoré nikto nedokáže vylúčiť.

„Ale snahou pokúsiť sa ho eliminovať na minimum, sa môžeme pričiniť o záchranu vlastného, prípadne cudzieho života. Pri zodpovednom časovom naplánovaní a vhodnom vybavení sa na túru, existuje vyšší predpoklad šťastného návratu domov,“ citujeme zo stránky Horskej záchrannej služby.

No nie je to všetko, čo potrebujete vedieť, keď sa chystáte na zimnú túru. S prichádzajúcou zimou je vhodné pri pohybe v horách nezabudnúť na zdroj svetla (čelovku), dostatočné množstvo tekutín, vhodné teplé oblečenie a myslieť treba aj na to, aby ste mali dobitú batériu v mobilnom telefóne.

Odporúča sa tiež nainštalovať bezplatnú aplikácia HZS. Ak máte problém, čo sa počas zimy v horách môže často stať, dokáže určiť polohu a poskytnúť záchranárom potrebné informácie pre urýchlenie zásahu. V prípade potreby privolania pomoci značne uľahčí následky aj poistenie na hory, na čo tiež netreba zabúdať.

Lepšie je byť dobre pripravený ako volať záchranárov. Ilustračné foto: Horská záchranná služba

A kedy sa túram či skialpu alebo športovaniu v horskom teréne vyhnúť? Na to je ľahká odpoveď – vtedy, keď je zlé počasie. Jeho predpovede je možné zistiť takmer okamžite z rôznych zdrojov. Vtedy aj výstrahy Horskej záchrannej služby jasne naznačujú, že riziko poškodenia zdravia či zbytočných tragédií je vysoké. Aj veľmi skúsení a fyzicky zdatní turisti by mali v takejto situácii pred živlami ustúpiť.

„Vietor ustane, nebo sa rozjasní, hory počkajú, ale ľudský život a čas sa nevrátia,“ uzatvárajú svoje rady pred zimnou sezónou v horách horskí záchranári.

Tatranskí krásavci

Vidmo či svadby pod končiarmi. Tatry žijú každý deň

Mládenci z Tatier. Foto:  Jozef Antol

Pozorovať Tatry, to je akoby ste sledovali nádherný film. Čo minúta, to iná scenéria, iný zážitok. Napríklad také zasnežené končiare… Alebo vidmo, ktoré sa podarilo nafotografovať viacerým  prispievateľom našej facebookovej skupiny. Pozrite sa na výber zaujímavých fotografií z minulého týždňa.

Poznáte vidmo? Je to úkaz, keď sa okolo vášho tieňa urobí dúhová svätožiara. Traduje sa, že prvé uvidenie vidma znamená, že hory človeka vítajú. Pri druhom zjavení varujú pred nebezpečenstvom a pri treťom si vás hory ponechajú. Svoje prvé vidmo odfotil aj František Bednár. Eva Mesiarkinová k tomuto úkazu dodala, že je to niečo neopísateľné, behá pri tom mráz po chrbte.

  • V Tatrách už snežilo, 5. novembra dostali veľhory nie poprašok, ale prvú ozajstnú snehovú perinu. Akoby príroda čakala na moment, v ktorom začne platiť uzávera tatranských chodníkov a okrem nariadenia ich zatvorila aj kvôli bezpečnosti turistov. Uzávera ale neplatí pre krásne momenty, ktoré zvečňujú neopakovateľné okamihy. Hlavný protagonista – Tatry, spúšť stláčali Ivetka Kinclová, Mountain Majk, Janka Mrázová a Borievky Photogallery. A možno sa podarilo zvečniť aj prvého tohtoročného tatranského snehuliaka…

Štrbské pleso je vraj jedno z najenergetickejších miest Vysokých Tatier. Tvrdí to v komentári k fotografii Ľuboša Popoviča Adriana Kurtulíková. Pridáva sa k nej aj Gabriela Sisková, ktorá dopĺňa, že druhým takým je Kriváň a tretím Mohyla pod Dolným Smokovcom, v časti Pod lesom. Každopádne Štrbské pleso si na svadobné fotenie vyberá veľa párov. Ten na snímke k energii miesta pridal aj slovenské kroje. Sú nádherné, rovnako ako je nádherný aj pár, ktorý sa rozhodol práve v nich zažiť najkrajší deň svojho života.

Tatry ako scenéria svadby sú naozaj okúzľujúce. Ako aj na fotografii Petra Čišovského.  

Hory milovali a hory si ich vzali. Návštevníci symbolického cintorína pri Popradskom plese si aj tohto roku „na dušičky“ zaspomínali na obete hôr.  Milena Mácsaiová k fotografii Martiny Perestovej dodáva, že krajšie miesto na pietu a zamyslenie, ako je cintorín pod Ostrvou, ani nemohli vybrať.

„Tie zvieratá vás musia milovať, keď vám tak nádherne zapózujú,“ komentovala fotografiu Jozefa Antola Veronika Balážová. Autor ju nazval: Mládenci z Tatier. Skupina jeleňov naozaj pôsobí, akoby si ju tam nainštaloval. No opak je pravda. O Jozefovi Antolovi vieme, že dokáže hodiny čakať na ten najsprávnejší moment a keď príde, stlačí spúšť. Dôkazom je aj táto fotografia. Mnohí návštevníci našej facebookovej skupiny ju komentovali iba v superlatívoch.

Tomu sa hovorí parťák! Vraj v Tatrách je málo krtincov, tak do hôr treba zobrať krtka. Alebo sa náš rozprávkovo vymódený podzemný cicavec iba vybral na výlet…, pozrieť kámošov svišťov? Jeho nosič možno práve teraz ľutuje, že si nevybral lanovku. To by mal krtko iný zážitok! Keď sa už konečne dostal spod zeme na slnko…

Ivo Malysz

Výstup na Ďumbier je teraz – na jeseň – turistickou lahôdkou

Ilustračné foto:  Ivo Malysz

Je najvyšším vrchom v Nízkych Tatrách i sladko-pikantným korením. Jedno i druhé sa navzájom nevylučuje. Chutia rovnako – omamne, príjemne, spomienkovo výrazne i nezabudnuteľne.

Každý, kto ich „ochutnal“, môže potvrdiť, že to bol zážitok. Superlatívy si treba užiť. Nízkotatranský Ďumbier (2043 m) ich ponúka rovnako v lete, ako aj v zime, ale aj teraz – na jeseň. Kým jeho južné svahy pôsobia mierne, severné sú plné žulových zrázov. Raj pre horolezcov v zime. Je to populárny i jedinečný kopec nielen kvôli nim, ale aj vďaka dostupnosti. Za ideálneho počasia zvládne výstup i staršie dieťa či aktívny dôchodca.

Typický obrázok – vrchol Ďumbiera s dvojkrížom.    Ilustračné foto:  Jaro Šlejzák

  • A ak to nejde na sto percent pešky, sú tu lanovky. Najmä pre starších návštevníkov má výstup symboliku. V okolitých horách sa odohrávali boje SNP, vrchol stelesňuje národnú hrdosť, je tam osadený slovenský dvojkríž. Dostať sa do bezprostrednej blízkosti rozosiatych pamätníkov po okolí znamená byť v tesnej blízkosti slávnej minulosti, ktorá poznačila život odchádzajúcej generácie.

Možno budete mať šťastie a cestou na Ďumbier natrafíte na takéhoto krásavca. Hoci, ktovie! Svište sa ukladajú na zimný spánok už koncom októbra. Ilustračné foto:  Dana Dubcová Nemčoková

Tá dnešná má Ďumbier rada pre jeho jedinečnosť, možnosti prístupu, výhľady prakticky na všetky pohoria stredného a severného Slovenska a dychberúce pohľady do dolín pod nohami. Vždy ich podfarbuje ročné obdobie. Ak nám nestačia tri z nich, určite športové očakávania splní zima, lyžovanie a skialpinizmus, ktoré sú na Ďumbieri lahôdkou.

Na vrchol sa dá prísť z rôznych smerov, každý chodník je niečím zaujímavý, a to každom ročnom období. Možností je nesmierne veľa a pri viacerých sa „do cesty“ postavia dve chaty – Kamenná a Štefánička (na obr.), obe s celoročnou prevádzkou a čarovnou atmosférou. Najpriamejší výstup  je od parkoviska na Trangoške, kúsok od Srdiečka, údolnej stanice lanovky na Chopok.

Mimochodom, „urobiť“ za deň dva nízkotatranské vrcholy, teda okolo tisíc výškových metrov, má tiež čo do seba.        

Ilustračné foto: Ivan Krajčovič

Rainerova útulňa.

Pozývame vás do útulnej útulne, ktorá má dušu

Ilustračné foto:  Janka Ďurajková

Rainerka. Kto by ju nepoznal… Útulná útulňa, najstaršia tatranská chata. O jej vybudovanie sa zaslúžil Ján Juraj Rainer. Tomuto zdatnému obchodníkovi vďačíme aj za rozvoj Starého Smokovca.

Jedným z jeho cieľov bolo naštartovať vysokohorskú turistiku. Stál za uľahčením prístupu na Hrebienok, ale aj za budovaním niektorých turistických chodníkov a aj turistického prístrešku, prvého na slovenskej strane Tatier. 

Interiér Rainerky nadchne každého návštevníka.   Ilustračné foto:  Ewa Jurkiewicz Dlutek

  • Nič náročné, nič veľké, len útulná, kamenná stavba bez základov, s malými okienkami na vetranie a ohniskom uprostred. Postavili ju v roku 1863 v nadmorskej výške 1 301 m na Starolesnianskej poľane. Turisti si v nej podávali kľučku, no po Rainerovej smrti začala chátrať. A po postavení chaty Kamzík (1884) si na ňu už nikto ani nespomenul.

    Pár pokusov o jej oživenie síce tatranské dejiny zaznamenali, no pre vstávanie útulne z popola je najdôležitejšie rozhodnutie chatára, bývalého horského nosiča Petra Petrasa, ktorý si spustnutú Rainerku v roku 1997 prenajal a časom jej vdýchol dušu. Premenil ju na malé nosičské minimúzeum a zároveň príjemný bufet s občerstvením a podujatiami, ktoré sa stali legendami. Spomeňme Betlehem zo snehu. Keď sa v útulni zastavíte, s úsmevom vám naleje čaj, prehodí pár slov.

Peter Petras, chatár na Rainerke. Foto:  Ľuboš Popovič

Prístup k nej je jednoduchý. Zo Starého Smokovca môžete vyjsť na Hrebienok (alebo sa nechajte vyviezť pozemnou lanovkou). Potom treba zbehnúť po červenej značke okolo Bilíkovej chaty dolu po chodníčku k Rainerke. Trvá to polhodinku. Ide o túru s prívlastkom – špecifická, lebo ju môžu absolvovať aj mamičky s kočíkmi či turisti s deťmi v nosičoch. K útulni vedie aj cesta vrchom, na ktorej vôbec nie sú kamene. 

Neďaleký náučný chodník veľa povie o vodopádoch Studeného potoka, ktoré sú iba kúsok od útulne. Alebo si na rázcestí nad Rainerovou útulňou naplánujte túru. No možno až v lete, teraz platí na veľkej časti tatranských chodníkov zimná uzávera. Ale pripomeňme, že na Skalnaté pleso je odtiaľto dve hodiny, k Chate pri Zelenom plese takmer päť a k Veľkému Bielemu plesu o polhodinu viac. Za fotku stojí aj socha sediaceho horského nosiča pri útulni. Akoby tam patrila odjakživa. A tú si môžete „cvaknúť“ aj teraz.

Ilustračné foto: Vladimír Filo

Roman Šimko

Cyklopromenáda tatranskými osadami

Ilustračné foto:  Roman Šimko

Ktovie, možno nastávajúci víkend bude jedným z posledných, počas ktorých sa bežný cyklista ešte odváži na tatranské cyklotrasy. Pozývame vás zo sedla bicykla na prehliadku viacerých tatranských osád.

Začíname v centre Vysokých Tatier – na Štrbskom Plese. Tam vysadneme na bicykel s odhodlaním poraziť sami seba a možno aj nepredvídateľné tatranské počasie. Naším cieľom je Hrebienok a cestou nás čakajú Vyšné Hágy, Nová Polianka, Tatranská Polianka, Tatranské Zruby, Nový a Starý Smokovec, a potom je už iba kúsok doľava  – 2,4 kilometra a prevýšenie 275 metrov – na Hrebienok. V pedáloch budeme mať zhruba 28 kilometrov.

Výhľady na Tatry sú z každej strany fascinujúce.  Ilustračné foto: Peťo F. Čimbora

  • Na jeden deň dosť, a hoci šliapeme po magistrále, bude to zaberák, najmä od Starého Smokovca nahor. Vcelku ide o kopcovitú a náročnú trasu, ale s asfaltovým povrchom, vhodnú pre rôzne typy bicyklov. Ale, cestou môžete spoznať dôležitú časť tatranskej kúpeľnej histórie.

    Osady so známymi kúpeľmi budete mať ako na dlani. Vyšné Hágy sú známe liečbou tuberkulózy, zrekonštruovaný bývalý vojenský ústav v Novej Polianke sa dnes sústreďuje na liečbu horných dýchacích ciest, Tatranská Polianka sa v Sanatóriu dr. Guhra venuje ľuďom s astmou a rôznymi alergiami, Tatranské Zruby sú známe liečbou netuberkulóznych ochorení dýchacích ciest a v Novom Smokovci si k tomu pridali aj liečbu porúch látkovej výmeny, duševné choroby a choroby z povolania.

Vo Vyšných Hágoch môžete vstúpiť do tunela, ktorým kedysi zásobovali  liečebný dom. Foto:  Ján Sekely

O všetkých týchto osadách je známe, že majú nádherný intravilán plný možností na nenáročné športovanie, veľa ubytovacích kapacít, ktoré sú spojené aj s možnosťou ambulantnej liečby a do viacerých kúpeľných domov môžete prísť ako samoplatca, hoci, ak máte kondičku a na bicykli si ju neustále zvyšujete, je málo pravdepodobne, že to budete potrebovať. Lenže, prevencia je prevencia… Keď ste už tam, môžete sa poinformovať.

Dôležitým momentom tejto cyklotrasy je možnosť kedykoľvek ju prerušiť a využiť výborné dopravné prepojenie osád i vašu východiskovú či cieľovú stanicu a povoziť sa Tatrami s očami upretými na krásnu okolitú prírodu.  Alebo sa zastavíte na niektorú špecialitu a svoj cyklovýlet osviežite gurmánskym tatranským zážitkom.

Ilustračné foto: Nikolka Fosnarová

Symbolický cintorín pri Popradskom plese

Pod Ostrvou bude v sobotu opäť zvoniť zvon

Ilustračné foto:  Eva Benková

Na Symbolickom cintoríne pod Ostrvou sa v sobotu (21. 10.) zídu príbuzní, priatelia i známi obetí horských nešťastí, aby si spolu s ostatnými návštevníkmi hôr pripomenuli pamiatku ľudí, ktorých život i prácu spojila láska k Tatrám.

Spomienkový program sa roky nemení. Zvon v kaplnke sa rozozvučí o 11. h a následne prečítaním mien obetí, ktoré pribudli v štatistikách horských záchranárov na našej i poľskej strane Tatier od ostatnej spomienky, vzdajú účastníci hold ich pamiatke.

Pietny akt uzavrie svätá omša za všetkých zosnulých v horách. Sobotné podujatia je jednou z posledných možností ako navštíviť Symbolický cintorín. Lokalita nie je prístupná celoročne, od prvého novembra sa na ňu vzťahuje sezónna uzávera

Každý ich fotografuje. Povestné detvianske drevené kríže sú symbolom Symbolického cintorína.  Ilustračné foto: Lucie Přecechtělová

  • Ako informoval TANAP, od minulej jesene na Symbolickom cintoríne pribudli štyri nové mená. Jedno z nich patrí poľskému horolezcovi a inštruktorovi Kacperovi Tekielimu, v máji ho strhla vo švajčiarskych Alpách lavína, bol účastníkom viacerých himalájskych expedícií a svoju kariéru začal práve v Tatrách. Spolu s ním má tabuľku pod Ostrvou aj horolezec Matúš Brezovský, ktorý zahynul pod Mont Blancom ešte v roku 2019.

    Ďalšia z nových tabuliek patrí inštruktorovi vysokohorskej turistiky Jánovi Jamborekovi, jeho pri schádzaní zo Zlobivej zasiahla v auguste 2021 padajúca skala. Na štvrtej je meno Renáty Uhlárovej, dlhoročnej členky Klubu slovenských turistov, ktorej v roku 2021 zlyhalo srdce pri zostupe z Kriváňa. V najbližších dňoch by mali na Symbolickom cintoríne osadiť pamätnú tabuľku Dawidovi Urbańczykovi, ktorý v júni tohto roku zahynul po páde z Batizovského štítu.

Interiér kaplnky Symbolického cintorína.  Foto:  Eva Beková

Symbolický cintorín otvorili v auguste 1940, je najstarším venovaným obetiam hôr u nás. Myšlienka zriadiť ho má ale starší dátum – prišiel s ním v dvadsiatych rokoch minulého storočia český maliar Otaka Štáfl. Projekt kaplnky vypracoval Róbert Vosyka z Popradu, drevorezbu v jej interiéri vytvoril Ladislav Tfist. Od roku 1963 je Symbolický cintorín zapísaný do Ústredného pamiatkového fondu SR. Nikto tam nie je pochovaný, umiestňujú sa tam iba pamätné tabule s menami obetí ľudí spojených s Tatrami. Prvé symbolické, ručne vyrezávané, kríže v priestore cintorína pochádzajú od rezbára Jozefa Fekiača – Šumného z Detvy. 

„Momentálne je v limbovom háji pod Ostrvou 404 tabuliek s 554 menami obetí hôr. Ak bude priať počasie, tak do soboty by k nim mala pribudnúť aj pamätná tabuľa venovaná murárskemu majstrovi Michalovi Orolinovi, jeho pomocníkom Jánovi Orolinovi a Jánovi Svitaňovi, ktorí spolu s tesárom Jozefom Keďuchom v roku 1936 kaplnku v areáli postavili,“ informuje TANAP. Ilustračné foto: GAbriela Škurlová

Správa národného parku dodáva, že schvaľovanie nových tabuliek podlieha kompetencii Kuratória Symbolického cintorína, ich inštalovanie má na starosti Stredisko starostlivosti o turistickú infraštruktúru Správy TANAP-u so sídlom v Tatranskej Lomnici. Tá sa stará o údržbu areálu, vrátane povestných detvianskych krížov a kaplnky. V nej sa nachádza zvon s mottom: Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu! Tento rok ľudia z TANAP-u zreparovali štyri z vyše sedemdesiatich drevených krížov a ešte pred sezónou opravili dva mostíky v areáli cintorína.

Pietne spomienky venované obetiam hôr z radov horských záchranárov organizuje od polovice októbra na pietnych miestach vo svojich oblastných strediskách na celom Slovensku aj Horská záchranná služba. Na Kláštorisku sa uskutoční 22. 10. (11. h), vo Vrátnej 22. 10. (13. h) a na Ostredku-Stodôlky 4.11 (11. h).

Cyklovýlet do Tichej doliny

Tichou dolinou

Ilustračné foto:  Katarína Švehlová

Je najdlhšou dolinou Vysokých Tatier a je tichá. Tento prívlastok sa v jej prípade najviac spája s kalamitou v roku 2004. Vtedy naozaj stíchla, no tamojšie lesy nezničila iba víchrica, ale aj lavíny, kôrovce, dokonca i oheň. Ani dnes Tichá dolina nepatrí k najnavštevovanejším, hoci prejsť ju môžete peši, na bicykli, ale aj tlačiac detský kočiarik.

Tichú dolinu nájdete v Západných Tatrách, je dlhá 17 km a vedie popri Tichom potoku,  pravdepodobne jej dal meno, z veľkej časti  po asfaltke, ktorú lemujú lesy.  Na západe ju tvorí hrebeň Liptovských Tatier, na východe Liptovské Kopy a na severe a severozápade štátna hranica s Poľskom.

Tichý potok. Jeho zurkot vás sprevádza celou cestou. Zrejme dal meno aj doline. Ilustračné foto: Ján Prexta

  • Ak očakávate, že v nej nájdete skalné prahy, alebo plesá ako v iných tatranských dolinách, nesplní sa vám to. Tie sú v jej bočných dolinách. Je národnou prírodnou rezerváciou a napriek tomu, že je veľmi dobre značená, nepatrí k najnavštevovanejším.

  • Možno aj preto sa tu darí vzácnym druhom živočíchov. Doma je tu tetrov hlucháň, či orol skalný, kamzíky a svište a žije v nej najväčšia populácia medveďov na Slovensku.

    Na jej prechod preto potrebujete možno aj trochu viac odvahy. No odmenou vám môže byť relax sprevádzaný šumením lesa, žblnkotom potoka a zvukmi čistej prírody, ktoré inde tak ľahko nenájdete. Turistické príručky o Tichej doline uvádzajú, že sa do nej môžete vydať v zime na bežkách, v lete peši, hoci aj s detským kočiarikom, ale aj na horskom bicykli.

  • Vedie tadiaľ oficiálna cyklotrasa (zelená značka), prevýšenie (420 m) zvládnu aj menej zdatní cyklisti. Cyklotrasa má dĺžku niečo cez 24 km (tam aj späť) a otočiť sa treba pri cyklistickom Rázcestníku Vysoké Tatry.

    Najlepším východiskom aj pre cyklonávštevu Tichej doliny je osada Podbanské. Dolina je precízne značená, nemusíte mať obavy, že sa v nej stratíte. Kedykoľvek počas trasy sa môžete otočiť a vrátiť späť.  

Jedna z dominánt doliny  v jej závere – Liptovský Košiar. Foto:  Jana Melišková

No ak ste si jej návštevu naplánovali, treba čas využiť, schovať bicykle do kosodreviny a prejsť sa aj bočnou Tomanovou dolinou (červená značka), kde nájdete vodopád a plieska rovnakého mena. Alebo v závere Tichej doliny budete chodníkom (žltá značka) pokračovať do Suchého sedla až pod vrchol Kasprovho vrchu k štátnej hranici s Poľskom.  

Môžete sa rozhodnúť aj inak. Na konci asfaltovej cesty ísť ďalej do Zadnej Tichej doliny. Chodník (červená značka) tam stúpa do sedla Závory a neskôr do Hladkého sedla. Neďaleko je aj Ľaliové sedlo tvoriace západnú hranicu hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Zo sedla Závory zostupuje chodník po zelenej značke do Kôprovej doliny s jej Kmeťovými vodopádmi.  

No ani tu nie je možnostiam koniec. Tichá dolina vysiela do svojich strán až 24 bočných dolín a žľabov. Okrem Tomanovej doliny je tu napríklad Kôprovnica, Grapy, Krížna dolina, Temná Tichá dolina, Malé, Veľké i Zadné Licierovo, Magurský žľab a ďalšie. Viaceré aj s pohľadnými plieskami. Každá stojí za preskúmanie.

No treba tiež pripomenúť, že Tichá dolina patrí medzi ochranársky najvýznamnejšie územia Tatier. Mimochodom, už v minulosti predstavovala spojnicu medzi Liptovom a poľským Podhalím. Počas druhej svetovej vojny tu v okolí Tomanovho štítu havarovalo nemecké lietadlo Juncker 52, ktorého trosky sú tam dodnes.

No väčšou atrakciou Tichej doliny je jej divokosť, nedotknutosť a výhľad na dominantu – Kriváň. Je to miesto, kde po spore ochranárov a lesníkov ostalo kalamitné drevo nevyťažené, jeho ťažba je tu zakázaná. Víchrica v roku 2004 zničila v Tichej a Kôprovej doline na ploche takmer 300 hektárov približne 185 tisíc stromov. Prírodný les i prales v oboch dolinách pod tlakom lykožrútov vysychá, mení sa. Ak ste v Tichej doline boli raz, po ďalší raz nájdete vždy inú krajinu. 

Ilustračné foto: Ivana Pavellová

Hotel Grand Starý Smokovec

Cyklotrasa Starý Smokovec – Hrebienok

Ilustračné foto:  Viktor Juriga

Ak vás aj v tomto jesennom premenlivom počasí láka cykloturistika v Tatrách, máme pre vás tip – trasu zo Starého Smokovca na Hrebienok po tzv. sánkarskej dráhe.

Štart i cieľ sú známymi tatranskými bodmi s miestnou históriou, veľmi dobrou ponukou služieb, ale sú i športovou výzvou. A tá je v prípade trasy Starý Smokovec – Hrebienok, ak si zvolíte bicykel, na mieste.  Hore zhruba niečo do troch kilometrov, dole tiež, ale pripravte sa na stupák, pretože za krátky čas treba prekonať asi 250 – 275 metrov prevýšenia. Patrí k tým stredne náročným až náročným trasám a volia si ju dobre trénovaní a zdatní cestní cyklisti s dobrou cyklovýbavou, ale aj majitelia e-bikov.

Cesta na Hrebienok. Jazdia po nej autá, chodia turisti, cyklista musí byť opatrný a tolerantný. Ilustračné foto: Cyklokopce

  • Začať možno pri bývalom smokoveckom amfiteátri, resp. parkovisku pri hoteli Grand, odtiaľto vychádza asfaltová cesta, ktorú znalci nazývajú aj „sánkarskou“. Slúži aj ako zásobovacia, vedie popri dráhe pozemnej lanovky  a dostanete sa po nej až k hotelu Hrebienok (1 275 m nadmorskej výšky), resp. k hornej stanici pozemnej lanovky.

    Šliapete stále po modrej značke. Od začiatku takmer po cieľ strmo stúpa a vedie na striedačku kalamitnými a lesnými úsekmi. A hoci pešky ju zvládnu aj deti od desať rokov, cyklisti sa musia pripraviť na poriadny zaberák. Vydýchnuť sa na nej veľmi nedá, no pár úsekoch takých nájdete, napríklad aj tesne pred cieľom.

    Okrem toho treba dávať pozor na turistov, zásobovacie či záchranárske vozidlá, ale aj ľudí na kolobežkách. Najmä po ceste nadol je to dôležité, lebo klopené zatáčky lákajú k veľkej rýchlosti, opatrnosti nikdy nie je dosť.

Drevené medvedie sochy sú jednou z atrakcií Hrebienka. Nie jedinou. Foto:  Jana Melišková

Hrebienok je jedno z najstarších turistických stredísk vo Vysokých Tatrách, nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu. Kto ho nenavštívil, akoby v Tatrách ani nebol. Kávička s výhľadom na Liptovskú kotlinu a Nízke Tatry, vám bude po športovom výkone chutiť ešte lepšie. „Mesačnú krajinu“ po kalamite už trochu viac zmierňujú nové stromčeky, ktoré postupne menia ráz krajiny. (Ilustračné foto: Eduard Lipták) 

Čo robiť na Hrebienku?  Čas na oddych, kým sa rozhodnete pre zjazd, môžete využiť na návštevu interaktívnej galérie svetla, pozrieť si môžete výstavu miniatúr tatranských chát, vyfotografovať sa dá pri medveďovi Kubovi alebo obdivovať drevené medvedie sochy, alebo aj naplánovať si niektoré túry v budúcnosti, keďže Hrebienok je štartovacím miestom viacerých turistických trás. No do diára si určite zapíšte návštevu Tatranského ľadového dómu v zime a v budúcom roku trebárs termíny niektorých tradičných podujatí, ako sú Medvedie dni, Tatry Ide Master či bežecké preteky do vrchu, ktorými je Hrebienok preslávený.

Popradské pleso

Z Tatranskej Štrby cez Štrbské Pleso k Popradskému plesu

Ilustračné foto:  Mário Badík

Babie leto cyklotúram stále praje, hoci zrána treba rátať s prízemnými mrazíkmi. Preto sme dnes vybrali príjemnú trasu, nie dlhú, ani nie náročnú, ale takú, ktorá vám poskytne okrem športového vyžitia aj trochu romantiky. Tatranská Štrba – Štrbské Pleso – Popradské pleso.

Cyklotúra má dĺžku 31 km, začína sa v Tatranskej Štrbe, vedie po frekventovaných asfaltových a lesných cestách až k Štrbskému Plesu, no keď si ju chcete trochu skrátiť – asi o 12 km, môžete si urobiť štart až na železničnej stanici v tomto centre turistického ruchu vo Vysokých Tatrách. Ani v jednom, ani v druhom prípade neprídete o krásne výhľady a budete môcť obdivovať nádherné prírodné scenérie.

Spomienka na zakladateľa Štrbského Plesa. Jozef Szentiványi  má pamätnú tabuľu osadenú pri plese. Foto: Ľuboš Herda

  • Na Štrbskom Plese sa môžete napojiť na Tatranskú magistrálu, alebo odbočiť doľava na parkovisko pri zastávke električky, značená cesta vás dovedie potom až na Popradské pleso. Celý výlet vedie známou Mengusovskou dolinou, je značená modrou turistickou značkou, ktorou je zároveň značkou aj pre cyklotrasu. Na trase vás čaká zdolanie prevýšenia asi 690 m, čo je slušný výkon. Stúpanie a zákruty vás potrápia najmä potom, čo necháte za sebou Štrbské Pleso, no ide iba o pár sto metrov, potom pokračujete v miernom stúpaní.

    Trasu môžete zdolať na jeden šup, alebo aj s odpočinkom, lemuje ju viacero miest s lavičkami, pri ktorých  sa môžete zastaviť. Platí to aj o Popradskom plese, pri tamojšej chate nájdete aj priestor na uzamknutie bicyklov. Ak by ste sa totiž chceli prejsť okolo plesa, čo odporúčame, chodník je určený iba pre peších. Pochopiteľne, je to jedno z najfotogenickejších miest Vysokých Tatier, príležitosť urobiť unikátne zábery si netreba nechať ujsť.

Blízko pri Popradskom plese je aj Symbolický cintorín obetiam Vysokých Tatier. Nájdete ho v Limbovom háji a stojí za chvíľu ticha spomienok. Foto: Mario Babík

A možno bude pritom priestor naplánovať aj  nejaké túry. Od Popradského plesa sa dá dostať napríklad na Rysy, Kôprovský štít, lebo hoci aj Sedlo pod Ostrvou. Blízko je aj Symbolický cintorín obetiam Vysokých Tatier. Nájdete ho v Limbovom háji a stojí za chvíľu ticha spomienok.

Späť na Štrbské Pleso – to je paráda. Zjazd si vychutnajte, ale opatrne. Cesta je určená aj pre turistov a je veľmi frekventovaná.

Deň môžete zakončiť pri Jazierkach lásky. Nachádzajú sa v blízkosti Štrbského plesa, ktoré je dominantou tejto tatranskej obce. Nie sú určené iba pre zaľúbených, hoci práve preto sa považujú za jedno z najromantickejších miest v Tatrách. A pritom vznikli z čisto praktických dôvodov – zakladateľ osady Jozef Szentiványi ich založil ako rybníky na chov pstruhov. Preto sa aj kedysi volali Štrbské rybníky.  Ilustračné foto: Ján Sekely

Dnes k týmto vodným pokladom vedie cestička lemovaná informačnými tabuľami, z nich sa dozviete všetko, čo s Jazierkami lásky súvisí – o osobnostiach, flóre, faune, ale aj o tom, že na dne väčšieho z jazierok sa nachádza slovenský dvojkríž, ktorý tu umiestnili v roku 1940.