Známy tatranský nosič a prevádzkovateľ nosičského múzea Štefan Bačkor

Hľadáte výbornú kávu v Tatrách? Navštívte múzeum horského nosičstva

Myšlienka zmapovať  a združiť tatranskú subkultúru horských nosičov zrela v hlave Štefana Bačkora dlho. Už takmer tridsať rokov je jedným z nich a v dobrom závidel horským vodcom, že mali v Starom Smokovci až dve kaviarne, v ktorých sa dokázali stretnúť a tráviť voľný čas. Dnes už nefunguje ani jedna, zato Sherpa Caffe píše už druhú dekádu svojej histórie. S dúškom vynikajúcej kávy tu nasajete aj históriu slovenského horského nosičstva. 

Profesia horských nosičov je nielen v Európe, ale aj vo svete veľmi zriedkavá a okrem Nepálu neexistuje v takej podobe, ako ju poznáme my, hádam nikde inde. Podarilo sa ju zapísať do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO a veľkú zásluhu na tom má práve partia okolo Štefana Bačkora.

„Vnímam to ako poctu slovenskému tradičnému remeslu, ktorému sa teraz v Tatrách profesionálne venuje zhruba päťdesiat, šesťdesiat chlapov,“ komentuje tento úspech, ktorý bol zaknihovaný v roku 2019, Štefan Bačkor.  „Denne celoročne zásobujú šesť vysokohorských chát a bez ich zanietenia a vášne pre toto povolanie by Tatry stratili jednu zo svojich najtypickejších čŕt,“ dodáva.

Švajčiarsky dom
Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dnes majú aj miesto, kde sa môžu stretávať a kde sa v minimúzeu zhromažďujú artefakty nosičského remesla. Tým miestom je Sherpa Caffe vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci.

„Keď som sa približne pred desiatimi rokmi z telefonátu chatárky na Zamkovského chate Janky Kalinčíkovej dozvedel, že Švajčiarsky dom je voľný a mesto ho chce prenajať, neváhal som ani chvíľu,“ opisuje udalosti spred dekády.

Je to krásny dom, ozdoba Starého Smokovca, jedna z najstarších budov Vysokých Tatier umiestnená na úpätí Slavkovského štítu a od roku 2021 aj pamiatkovo chránená. Bola zrekonštruovaná a keď Štefan Bačkor predložil projekt jej využitia nielen na ubytovanie vo voľnom cestovnom ruchu, ale aj na kaviareň a klub pre horských nosičov s múzeom venovaným téme horského nosičstva, uspel.

Desaťročný nájom domu prospel. Stal sa centrom klubového života horských nosičov a múzeum zase miestom, ktoré našim a zahraničným návštevníkom ukázalo, prečo sú nosiči v Tatrách potrební, aká je ich práca a akých významných, horám oddaných ľudí, slovenské horské nosičstvo malo a má.

„Mnohí z mojej generácie nosičov už pomaly končia, cítil som potrebu zmapovať toto remeslo a prínos, ktorý pre Tatry má, a to aj s jeho ekologickým odkazom,“ púšťa sa do vysvetľovania podstaty múzea.

V múzeu pred rekonštrukciou. O jeho expozíciu prejavili záujem aj nemeckí filmári
V múzeu pred rekonštrukciou. O jeho expozíciu prejavili záujem aj nemeckí filmári. Autor fotografie: Visit Tatry

Jeho ideou je zaznamenať stopu čo najväčšieho počtu činných a legendárnych nosičov, opísať ich príbehy i aktivity, ich prácu, ktorá je síce vydretá, ale krásna a pre každého jej nositeľa i výnimočná. A ukázať aj životný štýl nosičov aj inak ako ich verejnosť pozná z chodníkov v tatranských dolinách. Do Švajčiarskeho domu pasuje.

Múzeum je zážitkové, ľudia si môžu všetko ohmatať i vyskúšať. Vlastne mohli. Už dva roky je múzeum pre rekonštrukciu elektroinštalácie, ktorá sa robila v celom Švajčiarskom dome, zatvorené. No rekonštrukcia umožnila popracovať na pláne rozšírenia múzea do dvoch miestností a zmeny technológií prezentácie zbierkových predmetov a dokumentov, k čomu dopomohla aj verejná zbierka cez Donio, v ktorej sa stále pokračuje.

„Získali sme smart projekt od jednej firmy a jeho využitie sa odvíjalo práve od kapacitných možností elektrorozvodov v budove,“ opisuje Štefan Bačkor. „Umožní prezentovať tému horského nosičstva moderne, aj cez monitory, na ktorých si návštevník navolí informácie, ktoré ho zaujímajú. A to aj v štyroch jazykoch, okrem slovenčiny aj v poľskej, nemeckej a anglickej verzii.“

Všetko by malo byť dokončené, naištalované  a spustené do prevádzky do začiatku letnej sezóny. Do priestoru sa vráti aj to, čo verejnosť pred zatvorením v múzeu videla – staré krošne, stará výstroj, lyže, veľa fotiek s príbehmi, informácie o nosičských memoriáloch, nosičských rekordoch a ich nositeľoch, časť prezentácie bude venovaná aj príprave vynášky.

Krošňa. Žiaden nosič na tú svoju nedá dopustiť
Krošňa. Žiaden nosič na tú svoju nedá dopustiť. Autor fotografie: archív ŠB

„Ľudia nám stále nosia veci, ktoré sú spojené s nosičstvom. Veľmi im za to ďakujem. Sú to fotky, audiovizuálne záznamy, dokumenty, videá. Postupne sa ich snažíme digitalizovať a hľadať spôsob, ako ich predstaviť verejnosti,“ hovorí s tým, že o návštevnosť múzea sa obávať netreba.

„V múzeu sme za tie roky urobili viac ako 300 prednášok – pre deti, dospelých a mnohých našich i zahraničných študentov. Pokiaľ viem, je to jediné nosičské múzeum v Európe, najbližšie je v Káthmandú. Ľudí táto téma zaujíma a fascinuje ich. Veľa o nej nevedia. Presviedčam sa o tom aj keď chodím prednášať do hotelov na rôzne medzinárodné konferencie. Ich účastníkov vždy prekvapí fakt, že toto remeslo ešte existuje a sú ohromení jeho náročnosťou a spôsobom, akým sa mu tatranskí nosiči vedia oddať,“ zdôrazňuje.

Verí v kombináciu starej budovy a modernej technológie a teší sa na zaujímavú prácu s návštevníkmi. „Keď budem v Sherpa Caffe, rád ich so zbierkami zoznámim,“ sľubuje a medzitým spomenie aj raritné predmety.

„Určite medzi nich patrí wermachtka, čo je stará konštrukcia na nosenie vojenského materiálu, ktorý v Tatrách ostal po horských jednotkách operujúcich v tejto oblasti. Bolo to na svoju dobu to najlepšie, čo sa v horách používalo. Mnohí strojári z okolia ju po vojne skúšali kopírovať a niektoré repliky máme v múzeu tiež,“ opísal Štefan Bačkor zaujímavosť múzea.

Pre neho osobne má hodnotu napríklad aj hliniková krošňa od známej horolezeckej legendy  Ivana Urbanoviča, ktorá bola aj v Himalájach. Má svoj príbeh, budovali s ňou základné tábory a možno bola aj na niektorom z himalájskych vrcholov. „Musíme k nej ešte získať pravdivý príbeh, aby sme ho mohli návštevníkom prerozprávať.  A rovnaká práca nás čaká aj s viacerými fotografiami, pri ktorých nám chýbajú mená, udalosti, lebo ľudia, ktorí na nich sú, mnohokrát už nežijú,“ naznačuje ďalšiu prácu na zveľaďovaní zbierok.

Chce to čas, lebo podstatnú časť práce robí tím okolo Štefana Bačkora svojpomocne. A až budúce roky ukážu, aký klenot sa im podarilo v Švajčiarskom dome pre budúce generácie vybrúsiť. Držíme im palce. 

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Horský nosič Štefan Bačkor

Štefan Bačkor: Byť sám so sebou v doline päť hodín, veď to je luxus. Kto si to môže dovoliť?

Štefan Bačkor sa horskému nosičstvu venuje už takmer tridsať rokov. Je vyštudovaný ochranca prírody, ekológ, horský sprievodca, dobrovoľný horský záchranár a ostatné desaťročie sa venuje aj formovaniu nosičského minimúzea v Sherpa Caffe v Starom Smokovci. Témy na rozhovor sme nemuseli dlho hľadať.

Väčšina ľudí na Slovensku vie, že horské nosičstvo je tradičné remeslo, ktoré má svoj význam i zastúpenie v Tatrách. No niektorí si aj teraz myslia, že ide o frajerinu, úchylku, plezír či kombináciu toho. Vysvetlite, prečo je v Tatrách nevyhnutné mať horských nosičov?

Toto je taká večná otázka a nedá sa na ňu odpovedať jednou vetou. Horskí nosiči i chaty, ktoré zásobovali, boli súčasťou aj iných hôr v Európe či svete, no inde to postupne z rôznych dôvodov zanikalo a nahrádzalo sa inými spôsobmi. Iba u nás sa to remeslo v takejto tradičnej podobe zachovalo. Taktiež z rôznych dôvodov. Jedným z najdôležitejších je veľká tradícia ochrany prírody. Pracujeme v národnom parku, ktorý má nejaký režim, je jedným z najstarších v Európe, treba ho chrániť a nezaťažovať zbytočnou dopravnou infraštruktúrou.

A ďalšie dôvody?

Vyvinuli sa historicky. Nosiči tu vždy boli, chaty dostali, čo potrebovali, zásobovanie fungovalo s nosičmi a ani za bývalého režimu nebola chuť to meniť a budovať cesty či lanovky k menej prístupným chatám. Riešením nie sú ani vrtuľníky. Pred pár desaťročiami ich ani nebolo, ich použitie zakaždým limituje počasie, veď pracujeme v horských podmienkach. A keďže sa zachovala aj tradícia domácej kuchyne, kde sa varí denne z čerstvých surovín, ani teoreticky si neviem predstaviť, žeby nám vrtuľníky vozili na chaty každý deň napríklad čerstvé pečivo. Nehovoriac o tom, že limity národného parku by to nedovolili.

Koľko je nosičov v Tatrách?

Dnes zásobujeme šesť chát. Okrem Chaty pod Rysmi, kde platí zimná uzávera, všetky ostatné celoročne. Donedávna do tohto zoznamu patrila aj Kamenná chata pod Chopkom. Vybudovaním prepojenia lanovky Sever – Juh tam historické nosičstvo skončilo. Zásobujú sa aj útulne, ktoré sa buď budujú, alebo opravujú, a aspoň časť roka do nich treba robiť vynášku. Najmä v zime, keď sa k nim nedostane ani skúter, ani štvorkolka, terénne auto už vôbec nie. Horským nosičstvom sa v Tatrách teraz profesionálne živí asi päťdesiat, šesťdesiat chlapov, počas letnej sezóny sa ich počet takmer zdvojnásobuje brigádnikmi a chalanmi, ktorí si to chcú vyskúšať.

Vynášku tvoria predovšetkým potraviny?

Áno, hoci občas sa nájde niečo potrebné aj pre technické zázemie chaty, čo treba vyniesť. Ale potraviny sú základ. Domáci sú na to zvyknutí, ale keď sa u nás na chatách zastavia ostrieľaní horali, ktorí majú prechodené hory Európy či sveta, sú pozitívne šokovaní. Vybrať si môžu z troch- štyroch značiek čapovaného piva, v ponuke je niekoľko varených polievok, hlavných jedál, koláče, buchty. Toto na horských chatách inde vo svete nie je pravidlo. Tam sa často varí z polotovarov. Naša horská kuchyňa má dobrú povesť a nosiči ju pomáhajú udržiavať.

Štefan Bačkor počas nosičskej šichty
Štefan Bačkor počas nosičskej šichty. Autor fotografie: archív ŠB

Kto má v Tatrách na starosti organizovanie vynášok?

Toto si riešia chatári. V každom ročnom období musia mať zásobovanie dohodnuté tak, aby to fungovalo ako dobre namazaný stroj. Najmä leto je dôležité, lebo potom počas sezóny už nie je priestor na experimenty. Každá chata má svoj rytmus a každý chatár si musí dať dohromady partiu nosičov a pracovné zmeny, ktoré mu zabezpečia denný prísun potravín. V lete musí chata zarobiť aj na zimu, preto tá precíznosť.

Kedy vás zlákala práca horského nosiča?

Ja som začal niekedy v roku 1996. Na skúšku som nastúpil na Téryho chatu. Nevedel som, ako to vypáli, či ma to chytí, či si zvyknem. Vtedy v Tatrách fungovala silná generácia nosičov a veľa chalanov chodilo skúšať nosiť na chaty. Niektorí vydržali, niektorí skončili, niektorí nosili iba v lete, lebo chodili do školy. Aj ja som nastúpil na vysokú školu. Našťastie, mali sme kreditný systém, dalo sa to vyskladať tak, aby som mohol byť štyri dni s krošňou na chodníkoch a tri dni v škole. Samozrejme, že na to doplatila škola. Namiesto piatich som študoval sedem rokov, ale vynášok na chaty som sa nechcel vzdať.

Teraz vynášate na koľko chát?

Momentálne najviac na Zamkovského chatu a príležitostne aj na iné chaty. Jedna vynáška, to je asi 80 kilogramov na chrbte.Tovar si naberiem v skladoch, ktoré má každá chata na Hrebienku, uložím si ho čo najpohodlnejšie na krošňu a vyrážam. Sú chalani, ktorí po vynáške ešte ostávajú na chatách v pracovnej šichte. Robia v kuchyni, pri upratovaní, v technickom zázemí chaty. Chatár by to všetko sám neutiahol. A najmä v zime je každý zamestnanec navyše pre prevádzku chaty luxusom.

Pamätáte si na moment, keď ste sa rozhodli, že to s nosičstvom skúsite?

Rozhodlo asi prostredie, v ktorom som vyrastal. Čo už má robiť chlapec, ktorý sa ráno v Poprade zobudí a prvé, čo vidí, sú Tatry? Tak si možno nájde robotu v Tatrách. Robím si žarty, že keby sme sa narodili pri mori, asi by sme robili niečo na vode. Ale nie je to pravidlo. Naše Tatry majú veľa nosičov, ktorí nie sú miestni. Aj Čechov a Moravanov, a napríklad na Chate pod Rysmi je výborný poľský nosič.

Na chaty vynášate už takmer tridsať rokov. Akú životnosť má nosič?

Keď stretávam tých starých psov, ako si oni sami hovoria, čiže aj sedemdesiatnikov, ba máme aj 83-ročného aktívneho nosiča, tak si hovorím, že ešte mám čo robiť. Je to pre mňa taký dôkaz, že sa toto remeslo, ak sa robí rozumne, dá robiť dlho. Každý z nás má svoj dôvod, prečo to robí, no jedno je isté, iba pre peniaze to nie je. Podľa mňa ide o takú zmesku – je to šport, relax, tréning, je to reset hlavy, únik pred stresom a rýchlosťou života, ktorý tu dolu žijeme. Mne to dáva istý zmysel aj v tom, že som sám so sebou, keď idem hore. Byť sám so sebou v doline päť hodín, veď to je absolútne luxusná záležitosť. Kto si to dnes môže dovoliť?

Bežný človek pracuje päť dní v týždni. A vy koľko?

Na chatách sa to zapisuje, ale ja som si to nikdy nerátal. Takáto štatistika ide mimo mňa. A aj to, koľko ton som vyniesol. Občas sme sa hecovali s chalanmi v sezóne, koľko vydržíme. Či päť, alebo šesť dní za sebou. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Záleží od mnohých okolností. Necítim sa ešte starý, ale keď sme boli mladší, častejšie sme skúšali, koľko toho dáme a prekračovali sme limity. Teraz je dôležitejšie to, aby telo vydržalo robiť remeslo čo najdlhšie.

Stojí za to robiť ho čo najdlhšie?

Určite. Viktor Beránek, chatár z Chaty pod Rysmi hovorí, že človek musí byť na hory naladený. Nebude asi robiť nosiča či chatára, keď mu to prostredie nič nehovorí. Ak má rád toto prostredie, a nemusí to byť extrémny športovec, ale hoci aj obyčajný chalan, ktorý si na chrbát naloží polovicu toho, čo bežný nosič, urobí veľa preto, aby bol s týmto remeslom prepojený čo najdlhšie. Jasné, že vám to aj čosi berie, ale plus by malo byť väčšie ako mínus. Potom to dáva zmysel.

Krošňa i frajerka sa nepožičiava
Krošňa i frajerka sa nepožičiava. Autor fotografie: archív ŠB

Nosiči sú ľudia s očami upretými na chodník, do doliny. Máte aj vy počas vynášky miesta, kde sa zastavíte a potešíte sa výhľadom na štíty, panorámu horstva?

Samozrejme, každý z nás má také. Zastávky, po našom štandy, teda kamene v dobrej výške, kde sa dá s nákladom sadnúť, sú po trase na každú chatu. Na tie miesta sa teší každý nosič, lebo má vyrátané, kde potrebuje oddych. Niekto ich má viac, niekto menej, každý má iný rytmus, ale je to čas nielen na občerstvenie, prezlečenie, ale aj na výhľady. V zime je to inak, na niektoré chaty vystupujeme aj pomocou šliapacích lyží po vytýčených zimných chodníkoch a štandovanie v snehu je iné ako v lete. Štandíky sú pekné momenty v doline.

Poznajú ich aj bežní návštevníci Tatier?

Možno poznajú, možno nie. Ale určite nie pod slangom, aký na ich označenie používame my – nosiči. Keď sa medzi sebou zhovárame, presne vieme, kde sú Varhany, kde Slonie uši a kde Bufet. Sú to naše malé služobné tajomstvá. Máme radi tie miesta.

Spomínali ste, že najčastejšie vynášate potraviny. Vyniesli ste na chatu aj niečo raritné?

Je to tak. Rutina je najčastejšia, ale občas sa pritrafí niečo na spestrenie nosičského života. V mojom prípade to bol príbeh chalana z Banskej Bystrice. Od narodenia na vozíku, no výborne fotografoval a statočne bojoval so svojím osudom. Jeden kamarát nosič zachytil raz výzvu na sociálnych sieťach, žeby veľmi rád išiel na niektorú horskú chatu. Tak sme sa ponúkli, že ho vynesieme. Nás štyroch to dokopy nestálo nič, iba poldeň voľna, pre neho to bolo niečo mimoriadne.

Kde ste s ním boli?

Najskôr ho chalani zobrali na skúšku na Chatu pod Borišovom vo Veľkej Fatre. Tam mal premiéru, a potom sme s ním išli jeden rok na Téryho chatu, potom o rok na Zamkovského, kde sme mu vybavili aj nocľah s luxusnou večerou. Ďalší rok sme vyšli na Zbojnícku chatu. Zakaždým to bolo v inej zostave. Máme z toho veľa fotiek, vznikol i krátky film. Chceli sme aj Rysy, nech má zbierku horských chát kompletnú, no už sme to nestihli. Zomrel.

Tie výstupy museli byť mimoriadnym zážitkom…

Pre neho určite. Ale aj pre nás. Nielenže videl to, čo by sa mu bez nás asi nepodarilo, ale podarilo sa mu aj trochu sa nakopnúť. Stal sa mediálne známejším. A možno aj motivoval ostatných, že nič netreba vzdávať pre hendikep. Urobil si veľa fotiek, bol to talent, veľkoformátové zábery úspešne predával. Po celý čas sme boli v kontakte, ak mohol, do Vysokých Tatier prišiel, vedel sa tešiť z našej spoločnosti. V mojom zozname nosičských topiek sú cesty s ním na najvyššej priečke.

Sú jediné, ktoré prekročili každodennosť?

Určite nie. Do Tatier v ostatnom čase chodí veľa filmárov. Najímajú si nás na vynášku citlivej techniky. V teréne potrebujú nosičov a pre nás je to dobrá práca a zárobok.  Spolupráca s nimi je spestrením nosičského chlebíka. Dáme dokopy dobrú partiu, tak to bolo napríklad aj nedávno, keď sme pomáhali Poliakom na ich strane Tatier dokončiť pomerne rozsiahle filmové dielo. Tam sa chodilo na týždňovky a okrem vynášky sme pomáhali aj pri istení či filmovaní záchranárskych scén a inom servise, ktorý filmári potrebovali. Takže aj takto môžu byť horskí nosiči užitoční.

Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee
Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dali ste dohromady aj partiu ľudí, ktorej sa podarilo zapísať horské nosičstvo do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. Aký máte z toho pocit?

Taký zvláštny, lebo ešte pred pár rokmi som ani netušil, že niečo také je možné. Je to také zadosťučinenie a zvýšenie autority remesla, ktorému sa venujeme. Bolo nám to navrhnuté a hoci išlo o dlhý proces, pustili sme sa do toho. O nosičoch a nosičstve už dovtedy vyšlo veľa publikácií, ale tú žiadosť bolo treba podložiť vedeckou argumentáciou. Veľmi nám v tom pomohla dnes už vysokoškolská pedagogička Katarína Slobodová Nováková, ktorá si svojho času ako diplomovku vybrala tému horského nosičstva. Zmapovala pritom históriu, fakty a získali sme tak potrebný základ pre materiály, ktoré komisia potrebovala. Horské nosičstvo je zapísané do tohto zoznamu od roku 2019. Je to taká medaila pre celú našu komunitu.

Je známe, že vás to povzbudilo aj k zápisu do svetového zoznamu UNESCO. Už sa na tom pracuje?

Tá myšlienka žije, podklady zhruba máme spracované, čakáme na vyhlásenie výzvy. No uvažujeme o tom, že by sme mohli ísť do spoločnej nominácie s nepálskymi šerpami. Sme síce tatranskí nosiči, ale v podstate tiež šerpovia a pokiaľ viem, iba u nás a v tejto nepálskej etnickej skupine sa nosičstvo v horách v tom pôvodnom význame zachovalo.

Sú tejto myšlienke naklonení aj v Nepále?

Možno ešte viac ako u nás, pretože dobývanie vrcholov Himalájí ich tradičný spôsob života prevalcovalo, prichádzajú o cenné veci charakterizujúce ich kultúru a potrebujú túto tému spracovať historicky i faktograficky. Chcú to zachrániť, spolupracujeme na tom, aby sa im to podarilo. Opakovane bol u nás Pasang Dawa Sherpa, honorárny konzul pre Slovensko, Česko a Nemecko v Nepále, a víta túto aktivitu. On sám je zakladateľom Nosičského múzea v Káthmandú, táto téma je celý jeho život.

A porozumeli ste si aj čo sa týka prevádzky nosičských múzeí? Lebo sám ste zakladateľom takého vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci…

Pýtal sa ma, či viem, kde je najbližšie podobné múzeum. Nevedel som. Tak mi povedal, že v Káthmandú. Aj z toho je jasné, že nosičské remeslo je vo svete raritou. Svoje zázemie má iba na Slovensku a v Nepále. Preto stojí za to, uchádzať sa o zápis do svetového zoznamu UNESCO. Hoci je to práca asi na päť rokov, pokúsime sa o oň.

Aké vlastnosti musí mať podľa vás horský nosič?

Dobre to triafa jedna kapitola z knižky Na chrbte, ktorá nedávno o nosičoch vyšla. Kamarát, výborný nosič, jeden z najlepších, Filip Zacher ju nazval: Nebyť sprostý. Vzťahuje sa na situácie, ktorým často čelíme na chodníkoch. Ľudia sa chcú s nami fotiť, kamarátiť, vypytujú sa na rôzne veci. A my ledva dýchame. Skúste nebyť sprostý! Ale to žartujem. Počas víkendu je v špičke letnej sezóny v doline aj dvetisíc ľudí, nedá sa každému, kto je kontaktný venovať. Ja sa snažím aspoň na deti seniorov „byť dobrý“. Preto sme zriadili Sherpa mini múzeum u nás vo Švajčiarskom dome a keď k nám prídu na šálku dobre kávy, môžu sa dozvedieť niečo z upoteného sveta nosičov. Tu na to máme priestor a čas.

A tie vlastnosti?

Ideálne – nosič by mal byť mladý, silný, naivný a optimista. To je taká dobrá kombinácia pre túto prácu.

Prečo má každý nosič inú krošňu?

Každý sme iný, máme iný chrbát, preto si inak potrebujeme nastaviť náklad, popruhy. Proste, každý sa dá do komfortu podľa seba, aby vynáška nebola iba o drine, ale aj o radosti. S drobnými úpravami sa oplatí pohrať, nosenie je potom príjemnejšie. Smejeme sa, že krosná a frajerka sa nepožičiavajú.

Čo vás na vašej práci najviac baví?

Každý nosič vám odpovie inak – po chvíľke ticha. Lebo na túto otázku sa nedá odpovedať jednou vetou. A je jedno, či ide o starého psa, alebo začiatočníka. Každý má svoj príbeh a svoje dôvody, prečo to robí, ale určite by sme sa zhodli na jednom slove. Sloboda. Sme páni, sami so sebou, je na mojom rozhodnutí, koľko si naložím. Nejde tu o súboj s prírodou a gravitáciou, kto to dá a či to zvládne, ale o súhru s prostredím. Čo deň, to iná vynáška, hoci ideme stokrát po tom istom chodníku. Sloboda je najväčší bonus, ostatné bonusy si každý z nás dopĺňa za seba.

Boli ste aj v ohrození života? Stalo sa vám to?

V horách sa to stáva, patrí to k nim. Treba mať tú dolinu dobre prečítanú a mať skúsenosti, čo prichádza s vekom. Ale aj dobrý nosič môže spraviť chybu. Keď urobíte tisíc krokov, jeden môže byť chybný, to je štatistika. To platí aj v profesionálnom športe, aj inde. Nie je to slabosť, je to v danej chvíli aj o tom, že možno pri vás nestalo šťastie. Švajčiarsky dom, ktorý si prenajímam, je miestom pre stretávanie sa komunity nosičov a za ten čas nám odišli štyria kamaráti. Traja zahynuli v lavíne, jeden po páde. Boli to smutné roky, dúfam, že ich máme za sebou. Všetko to boli skúsení borci, chalani na vrchole svojich fyzických síl i skúseností. Stať sa to môže každému, patrí to k nášmu remeslu.

Čo je dôležité v príprave na dráhu profesionálneho horského nosiča? Ako na to?

Tak na to nie je žiadna príručka. Žartom hovorím, že tu, v Starom Smokovci, máme „školiace stredisko“, v ktorom na počkanie dokážeme z niekoho spraviť horského nosiča. Samozrejme, tak to nefunguje. Je to preto, lebo teórie okolo toho remesla je málo. Všetko ostatné je o praxi a skúsenostiach. Nakoniec, človek si vždy najlepšie zapamätá to, čo ho vytrápi a keď to bolí. Vtedy si dá pozor, aby sa tomu nabudúce vyhol. Ak si ale nechá poradiť, ušetrí čas a energiu. To platí aj všeobecne, malo by aj u nosičov. No faktom je aj to, že chlapi sú ješitní a nosiči obzvlášť nosiči.

Nespomínate fyzičku…

Tá sa predpokladá. Ak záujemca nemá nejaký závažný hendikep, je zdravý a s optimistickým pohľadom na svet, má šancu „to“ dať, ale dopredu sa to nedá povedať. Poznám nosičov, ktorí sa na remeslo dali v zrelšom, ale aj staršom veku, možno aj po nejakom zenite a funguje to dobre. Nemusia válať nejaké extra „šupy“ rekordy, ak si to dobre nastavia, môžu sa horskému nosičstvu venovať dlho. A robiť radosť sebe i chatárovi, ktorého zásobujú.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek