Danka-Dubcová-Nemčokováihi

Svoju líšku má aj Skalnaté pleso

Nielen v okolí Rainerovej chaty, ale aj na iných miestach v Tatrách môžete natrafiť na divo žijúce zvieratá, ktoré si zvykli na ľudí a vyhľadávajú ich spoločnosť. Má to pre ne aj jeden bonus, a tým je možnosť získať od týchto dvojnohých návštevníkov prírody niečo pod zub.

V okolí stanice lanovky na Skalnatom plese sme aj my mali šťastie na veľmi peknú líšku, ktorá sa tu pohybovala a od ľudí si držala len mierny odstup. Skoro vôbec sa nás nebála. Nikto z turistov, ktorí tam práve boli, jej neponúkol nič na jedenie, neurobili sme to ani my. Asi je to tak lepšie, pretože odborníci radia neprikrmovať voľne žijúce zvieratá. Takáto strava im môže skôr uškodiť ako pomôcť.

Foto: Danka Dubcová Nemčoková

Nezistili sme ani, či má líška nejaké meno, ale ak bude pravidelne vyhľadávať spoločnosť ľudí, určite si nejaké vyslúži. Samozrejme, vytiahli sme telefóny a začali si ju (jeho?) fotiť, aby nám známi po návrate verili. Trochu nám „zapózovala“ potom sa presunula do kosodreviny, kde si sadla a dívala sa na nás.

Po tomto stretnutí sme sa išli prejsť okolo Skalnatého plesa, to sa nedá vynechať. V jazere nebolo veľa vody, je známe, že odtiaľto ubúda, ale stále vyzerá ako horské pleso, nie ako kaluž. Nielen chodníky v okolí, ale aj tie okolo plesa sú poriadne kamenisté a kráčať po nich nie je jednoduché. Tu sa vždy oplatí mať pevné turistické topánky, ktoré spevnia nohu a uľahčujú chôdzu v takomto náročnom teréne.

Túra na Skalnaté pleso patrí medzi najobľúbenejšie ciele v našich veľhorách. Dá sa sem dostať z viacerých smerov, v okolí je množstvo chodníkov, známa Skalnatá chata, a o výhľadoch snáď netreba ani hovoriť. Keď je dobrá viditeľnosť, máte pred sebou krajinu ako na dlani. Ak je v tejto výške akurát hmla, vidíte len pár desiatok metrov pred seba, ale aj to je zážitok. Hlavne, keď sa hmla behom pár minút rozplynie a ukáže sa nádherná scenéria. Medzi atrakcie na Skalnatom plese patrí i prvé observatórium u nás – Observatórium Astronomického ústavu SAV, ale aj pohľad na visutú lanovku na Lomnický štít stojí za to. Späť do Tatranskej Lomnice sa môžete odviezť lanovkou, prípadne zísť peši na stanicu Štart a odviezť sa odtiaľ.

Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranské osady – Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Nový Smokovec bol prvou osadou vo Vysokých Tatrách, v ktorej sa liečilo aj v zime.

Nový Smokovec bol prvou osadou, v ktorej sa liečilo aj v zime

Historici nemajú úplne jasno v tom, ktorý rok pripísať vzniku osady Nový Smokovec. Časť z nich sa prikláňa k roku 1875, lebo počas neho si lekár Mikuláš Szontágh prenajal od obce Veľký Slavkov 20 hektárov pozemkov v blízkosti dnešného Starého Smokovca. Chcel tam vybudovať prvé klimatické sanatórium vo Vysokých Tatrách. O rok (1. júla 1876) najstaršie z nich otvorili. A to bol podľa lekára deň D vzniku osady.

Dokladá to aj mohutný žulový balvan pri rodinnej vile zakladateľa s vytesaným rokom – 1876. Mikuláš Szontágh, rodák z Dolného Kubína, pôsobil najskôr ako lekár v blízkom Starom Smokovci. No ako uvádza oficiálna webová stránka Kúpeľov Nový Smokovec, bol sklamaný z pomerov, aké tam vládli. Napriek dezilúziám, ostal tam tri roky, aby si zarobil a nadobudol skúsenosti. Mimo letných sezón pracoval v niekoľkých prímorských i horských kúpeľoch Nemecka, Švajčiarska, Anglicka, Francúzska, Talianska i balkánskych štátov, najmä tam, kde sa špecializovali na liečbu tuberkulózy.

Foto: Miroslav Nagy

Chcel, aby tie jeho kúpele, o ktorých po celý čas sníval, boli na takej úrovni ako zahraničné. Sen si začal plniť v spomínanom roku 1875. S výkopmi základovej jamy prišlo prekvapenie. Robotníci objavili strieborniak z rokov panovania cisára Marca Aurelia.

Prizvaný viedenský archeológ Ignác Spöttl potom odhalil na ľavom brehu Slavkovského potoka, pod Cestou slobody, metalurgické pracovisko, kde laténski hutníci tavili železnú rudu aj v čase, keď rímske vojská prenikli až po Trenčín. Ako uvádza Wikipédia, stopy po príbytkoch sa síce nenašli, no objavená bola relatívne dobre zachovaná taviaca pec, mohutná žulová nákova, grafitové kokily na odlievanie rudy a „pagáče“ kujného železa, haldy vytavenej trosky a zásoba netavenej rudy, ale aj železná plastika brodivého vtáka, ktorá je dnes vystavená v Múzeu Tatranského národného parku v Tatranskej Lomnici. Rímske platidlo mohlo byť dôkazom obchodných kontaktov tatranských hutníkov s rímskymi légiami.

Najstaršie sanatóriá, ktoré doktor Szontágh dal do prevádzky v roku 1876, boli prvými špeciálizovanými na liečbu tuberkulózy v Uhorsku.  A ešte jedno zaujímavé prvenstvo sa spája s osadou.  Nový Smokovec bol prvou tatranskou osadou, ktorá bola v prevádzke aj v zime (začalo to v sezóne 1881-82).  Podľa autora publikácie Osudy tatranských osád Ivana Bohuša M. Szontágh bol jedným z priekopníkov zimných športov, pacientom predpisoval lyžovanie i sánkovania ako dôležitú liečebnú procedúru. A tomu aj stavebne prispôsoboval ďalšiu výstavbu či dostavbu sanatória a služby pre pacientov.

Celoročná prevádzka znamenala aj rozsiahly stavebný boom Nového Smokovca. Ivan Bohuš tvrdí, že v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia tu pribudlo množstvo víl bohatých ľudí, predovšetkým z radov maďarskej šľachty, ktorí sa nechali ambulantne liečiť v szontaghovských sanatóriách. Na prelome storočí mal Nový Smokovec 38 budov, 26 z nich tvorilo komplex sanatórií s hospodárskym zázemím.

Prvá svetová vojna zmenila „klientelu“ szontághovských sanatórií. Premenili sa na vojenské lazarety. Ale ani dunenie vojnového konfliktu nezastavilo budovanie osady. Začalo sa tu stavať veľké sanatórium účastinnej spoločnosti. Nazvali ho Palace a odovzdali do užívania v roku 1925. Neskôr ho návštevníci poznali pod názvom Penzák. Priekopnícky čin zaznamenal Československý Červený kríž založením protituberkulózneho preventória. V roku 1930 v Novom Smokovci dali do užívania prvý Parkhotel a neskôr – v roku 1933 – moderný liečebný dom so staronovým názvom Palace. A časom pribúdali ďalšie a ďalšie.  

Takmer o všetkých budovách osady, by sa dali napísať samostatné príbehy. Boli by dramatické, lebo menili majiteľov a tí zase mali svoje osudy, ktoré popísala druhá svetová vojna, následné znárodňovanie, odborárska anabáza s jej zotavovňami a na konci minulého storočia aj reštitúcie a privatizácia. Čo desaťročie, to nové popisné číslo hotela, liečebne, penzióny, zotavovne, chaty… Spomenúť ešte treba, že na západnom okraji osady vyrástlo rozsiahle obytné sídlisko Sibír.

Niekdajšie rozhranie medzi Starým a Novým Smokovcom už zaniklo. Kým osadu v prvých desaťročiach existencie návštevníci vyhľadávali predovšetkým pre liečbu, postupne sa jej funkcia rozšírila aj na služby turizmu a vyrástol tu tiež lyžiarsky areál s menej náročnými terénmi. Osada leží na úpätí Slavkovského štýlu, čo ju favorizuje ako východiskový bod pre túry do dolín. Kúpele Nový Smokovec ponúka zase komplexné služby pre individuálne pobyty a skupinové podujatia. Okrajom osady cez Jakubkovu lúku, ktorá sa v zime mení na lyžiarsky areál, vedie chodník do Velickej doliny.

Ak si potrebujete oddýchnuť od ruchu Tatier, navštívte v Novom Smokovci evanjelický kostolík. Vyrástol v roku 1887 asi 100 metrov poniže Szontaghových sanatórií aj so štedrým prispením zakladateľa osady. Jeho projektantom a staviteľom bol Gedeon Majunke, ktorý nechal svoju pečať na množstve stavieb vo Vysokých Tatrách. Nostalgické Tatry uvádzajú, že pod kostolom je krypta rodiny Szontagh a je tam pochovaný aj Mikuláš Szontagh starší.

 

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje.

Tatranská Polianka spojila liečbu s básnikmi

Tatranská Polianka má mnoho unikátov, no jeden ju predsa len prevyšuje. Spája sa nám s hodinami literatúry a českým básnikom Jiřím Wolkrom. Je ikonou tohto miesta aj pre svoj tragický osud. Talentovaný český básnik si v roku 1923 liečil v sanatóriu Michala Guhra tuberkulózu. Býval na izbe č. 23 a často chodil k jazierkam neďaleko sanatória a pri tom severnom, 36 dní pred svojou smrťou, napísal známy epitaf.

Dnes je tam osadená pamätná tabuľa a epitaf na nej všetkým pripomína tragédiu mladíka, ktorý miloval život, ale osud mu nedovolil ho naplniť.  S Tatranskou Poliankou sú výrazne spojené mená ďalších dvoch mužov. Prvý – Pavol Weszter – ju založil, druhý – MUDr. Michal Gur – stál pri zlomových udalostiach, ktoré naplnili jej ďalší osud ako dôležitého strediska klimatoterapie.

Foto: Julia Chreňová

Osada leží v ústi Velickej doliny a rozkladá sa na oboch stranách Cesty slobody medzi Starým Smokovcom a Štrbským Plesom. Patrí medzi najstaršie v Tatrách, podľa archeologických nálezov bolo jej okolie osídlené už v praveku. Priestor, na ktorom Tatranská Polianka neskôr vyrástla, sa volalo Polianka, hodne zaužívaný bol aj názov podľa jej zakladateľa – Weszterovo. Osade dnešný názov úradne priznali v roku 1919.

Polianka bola lúka, ktorú v roku 1881 od potomkov Mariášiovcov kúpili veľkoslavkovskí gazdovia Pavol Weszter, Michal Guhr a Samuel Nitsch z Veľkej Lomnice. Už vtedy na nej stála gerlachovská obecná horáreň. Pavol Weszter neďaleko nej dal postaviť poľovnícku chatu, ktorá sa stala obľúbeným miestom vtedajších turistov, lebo sa v nej dalo kúpiť občerstvenie. Chata po prestavbách slúži na rekreáciu dodnes. Turisti ju poznajú ako Sosnu.

Čoskoro tu pribudli ďalšie turistické domy, no fakt, že osada bola iba akýmsi odpočinkovým bodom na ceste medzi Smokovcami a Štrbským Plesom Pavla Wesztera neuspokojovalo. Nechal sa inšpirovať liečebnými výsledkami Nového Smokovca a postaral sa o to, aby jeho synovec – Michal Guhr mladší vyštudoval medicínu a po potrebnej praxi už viedol od roku 1902 v klimatické sanatórium. Jeho zvuk má svoj odraz aj v súčasnosti. Liečba sa zameriavala na klimatoterapiu, vodoliečbu a elektroliečbu. Vyhľadávaným sa stalo pre ľudí s chorobami štítnej žľazy, trpiacimi na nervové ochorenia a chudokrvnosť.

Osada sa postupne rozrastala, zariadenia v nej modernizovali, rekreačnú funkciu niektorých z nich nahrádza liečebná. Najmä po prvej svetovej vojne sa zariadenie i služby v nich čoraz viac podriaďovali liečbe pacientov, najmä tých, ktorí mali tuberkulózu. Dr. Guhr zomrel v roku 1933, sanatórium prevzal Dr. Nitsch a po ňom národná správa. Znárodnenie po roku 1948 znamenalo aj zmenu funkcie sanatória.

Premenovali ho na Wolkerov odborný liečebný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Po úbytku pacientov s TBC sa v ňom liečili pacienti s nešpecifikovanými respiračnými chorobami, ako sú astma, chronická bronchitída, rôzne alergie a podobne.  K pôvodnému názvu sa Sanatórium Dr. Guhra vrátilo v roku 2003, a to po transformácii štátnej príspevkovej organizácie na neziskovú poskytujúcu všeobecne prospešné služby.

Osada nezabúda ani na svojho básnika. Pomenovala po ňom jazierka, ktoré sa nachádzajú približne 100 metrov nad sanatóriom. Vedie k nim parkový chodník s lavičkami a je od nich nádherný výhľad na Gerlachovských štít. Každú jeseň sa tu stretávajú aj  mladí básnici na Wolkrovej Polianke, súťaži v pôvodnej básnickej tvorbe.

No Tatranská Polianska sa stala aj dôležitým východiskom aj pre túry a výstupy vo Vysokých Tatrách. Blízko je odtiaľ na Sliezsky dom či Chatu pri Popradskom plese. Vydať sa môžete na Východnú Vysokú cez Sliezsky dom a Poľský hrebeň. Je najnavštevovanejším štítom Vysokých Tatier s podmanivými výhľadmi na veľkú časť našich veľhôr. Z Tatranskej Polianky sa môžete dostať aj do sedla Prielom. Je jedným z mála turisticky prístupných sediel hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Oddeľuje Divú vežu a štít Východná Vysoká a zároveň spája Veľkú Studenú a Bielovodskú dolinu, ktorú zdobí aj Hviezdoslavov vodopád. A ak máte dosť odvahy a guráže, tak si naplánujte so sprievodcom výstup na Gerlachovský štít.

Pre mladších návštevníkov Tatranskej Polianky môže byť zaujímavá Digitálna galéria Poliankovo, ale aj  Zverofarma Hubert v Gerlachove.

Vznik osady Horný Smokovec sa podobá ostatným, ktoré sa skôr či neskôr sformovali na území Vysokých Tatier.

Horný Smokovec – začalo sa to Peknou vyhliadkou

Začalo sa to Peknou vyhliadkou. Drevenú rozhľadňu postavili v druhej polovici 19. storočia na východ od Starého Smokovca. A podčiarklo kúpeľmi pre deti a mládež. Sú najvyššie položenými u nás a ich základy položili lekár Jan Opatrný a jeho manželka Zdenka o niekoľko desaťročí neskôr. Osada Horný Smokovec.

Foto: Ivan Mišak

Vznik osady Horný Smokovec sa podobá  ostatným, ktoré sa skôr či neskôr sformovali na území Vysokých Tatier. Turisti či bádatelia si najskôr nejaké miesto obľúbia, postavia tu útulňu alebo rovno chatu a neskoršia návštevnosť podnieti vznik iných stavieb v okolí, ktorým dajú jasný obsah – nocľaháreň, oddych, liečba, služby pre návštevníkov.

V prípade Horného Smokovca bola takýmto podnetom Pekná vyhliadka. Išlo o drevenú rozhľadňu, ktorú postavili v druhej polovici 19. storočia. Časom k nej pribudlo niekoľko rodinných penziónov, ktoré postavili prevažne hoteloví zamestnanci, aby tak povzbudili záujemcov o pobyt v týchto končinách. Začali byť totiž stále známejšie svojou klímou, ktorá blahodarne pôsobila na liečbu tuberkulóznych onemocnení. Toto zoskupenie budov v roku 1930 úradne vyhlásili za novú tatranskú osadu s menom Horný Smokovec.

 V tom čase už druhým menom osady bolo: zdravie. V roku 1928 tu vyrástlo klimatoterapeutické sanatórium dr. Jana Opatrného. Meno tohto lekára je dodnes v osade pojmom. Spolu s manželkou Zdenkou, ktorá sa starala o prevádzku sanatória, tu vybudovali a prevádzkovali zariadenie nadštandardného vybavenia, ktoré sa zameriavalo predovšetkým na tuberkulózne ochorenia. Ani po druhej svetovej vojne svoju dobrú povesť nestratilo, no v roku 1948 ho znárodnili a liečebňa sa začala ako súčasť Slovenských (predtým Československých) štátnych kúpeľov špecializovať na deti a choroby horných dýchacích ciest.

Ďalším dôležitým dátum pre osud osady a tamojších kúpeľov bol rok 1997. Na základe uplatnenia reštitučného nároku bola budova liečebne vrátená dedičom pôvodných majiteľov. No vnučky manželov Opatrných Karin Frieszová a Bibiána Prokopová sa rozhodli zachovať tradíciu liečebne a pokračovať v liečbe. Urobili veľmi dobre. Jediné tatranské kúpele na liečbu nešpecifikovaných ochorení dýchacích ciest tak môžu pokračovať vo svojej činnosti.

Súčasťou kúpeľov je od roku 2001 aj pavilón pre matky s deťmi, čo znamená, že zdravotnú starostlivosť tu možno poskytnúť aj bábätkám. Základom liečby je klimatoterapia, kombinácia horskej klímy, čistého vzduchu a slnečného svitu spolu s rehabilitáciami.  Za roky existencie liečebne tu odliečili viac ako 23 tisíc pacientov. Deti tu majú materskú i základnú školu a dobré športové zázemie pre voľnočasové aktivity.

Horný Smokovec ale nie je iba o kúpeľoch. Je aj o oddychu a relaxe dospelých. Aj preto sa okolité penzióny po roku 1948 zmenili na odborárske zotavovne. Pribudli hotely: Bellevue a Šport, Juniorhotel CKM, ale aj zotavovňa výrobných družstiev Nový život. Po roku 1989 prešli do súkromného vlastníctva.

 

V ústraní od bohatšieho a rušnejšieho Starého Smokovca nájdete v Hornom Smokovci všetko to, čo hľadáte pre relax, posilnenie svojho zdravia, to všetko s vhodným zázemím dobrého východiska pre náročnejšie i menej náročné túry do našich veľhôr. Je blízko všetkých troch ostatných Smokovcov, ale i Tatranskej Lesnej či Tatranskej Lomnice. Ak zatúžite po výletoch, tak do Popradu je 14 km, do Kežmarku 17, do Ždiaru 21 a na Podbanské 30 km. Tatranci a návštevníci Vysokých Tatier vedia, že v osade má sídlo riaditeľstvo Horskej záchrannej služby.

Povedzme si teraz, kam všade sa môžete z Horného Smokovca vybrať.  Obľúbený je chodník okolo Smokovcov, blízko je na Hrebienok a odtiaľ na túry podľa výberu a takmer v susedstve je Veľká či Malá Studená dolina s ich nádhernými vodopádmi. Ak ste stúpencom adrenalínových zážitkov, vyskúšajte jazdu horských kolobežiek z Hrebienka do Starého Smokovca a vybrať si môžete aj výstup na Slavkovský štít. V zime vás do tejto osady môže prilákať aj dobrá lyžovačka, napríklad v blízkej Tatranskej Lomnici. Deťom urobíte radosť návštevou Dinoparku Tatry v Dolnom Smokovci, Poliankova – Digitálnej galérie v Tatranskej Lomnici či Tricklandu v Starom Smokovci.

Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Tatranské osady: Tatranské Matliare má v životopise aj Franz Kafka

Liečivé byliny, drevo, kožušiny, ale aj železo, meď, ba i zlato boli veľkými lákadlami Vysokých Tatier už v stredoveku. Veľkým bolo aj zelené zlato – pasienky pre dobytok a ovce. Pastierske usadlosti položili základ viacerých tatranských osád, medzi nimi aj dnešných Tatranskych Matliarov.

Foto: Ivan Mišak

Osada dostala meno po svojich zakladateľoch, ktorí prišli do podhoria Vysokých Tatier z tirolskej horskej usadlosti Matrei v 14. storočí a venovali sa tu pastierstvu. No niekedy okolo roku 1360 osada zanikla, dôvod nepoznáme. Ľudia si ale zachovali názov oblasti – horské pasienky Matreičanov. Časom ho komolili, prekladali a upravovali, dnešné meno sa ustálilo potom, čo tu postavili prvú budovu. Matlarháza – Matliarsky dom. Pastierstvo dlhé desaťročia v dnešných Tatranských Matliaroch predstavovalo hlavný zdroj obživy. Až v 19. storočí sa postupne ukázalo, že ním môže byť aj poskytovanie ubytovania či iných služieb pre cestovateľov a bádateľov, ktorí najmä po postavení Košicko-bohumínskej železnice a objavení Belianskej jaskyne začali Tatry navštevovať v hojnejšom počte.

Ako uvádza právnik, bibliograf a historik Ján Gašpar, V Matliaroch už vtedy stála aj horáreň huncovského komposesorátu, no jeden z jeho členov – Matej Loisch – správne vycítil, že čoskoro nebude tlaku návštevníkov stačiť. Dal si v jej susedstve najskôr postaviť poľovnícku chatu a neskôr (roku 1884) zrubovú vilu, ku ktorej postupne pristavoval ďalšie objekty, aby zväčšil kapacitu a služby. V roku 1889 v osade, ktorá začala byť čoraz populárnejšia, pribudol aj väčší 27-izbový turistický hotel
Studený potok, ktorý už ponúkal aj domácke jedlá a kúpeľné procedúry. Osade, ktorá je iba 1,5 km vzdialená od Veľkej Lomnice, začalo odbíjať na lepšie – kúpeľno-rekreačné časy. S nimi v Tatranských Matliaroch pribúdalo hotelov, penziónov i viliek. Ich korunou bola neskôr v roku 1938 novostavba civilného sanatória Esplanade, ktorým do zoznamu objektov určených na liečenie,
po prestavbách existujúcich hotelových budov tiež prispela rodina Loischovcov. Najväčší rozmach ale osada zaznamenala začiatkom 20. storočia. Stala sa aj obľúbeným strediskom zimných športov, sánkovania, lyžovania a v tom čase moderného skijöringu.

To už ale nad Tatrami hrmeli salvy prvej svetovej vojny. Ján Gašpar, ktorý sa celý život venoval aj regionálnej histórii uvádza, že Rakúsko-Uhorská vojenská správa v západnej časti osady zriadila vojenský lazaret s liečbou tuberkulózy. Baraky tu slúžili vojakom až do konca štyridsiatych rokov. Pomáhali pri stavbe Votrubovej chaty pod Predným Kopským sedlom, usporadúvali lyžiarske kurzy, no historici uvádzajú, že tamojšia vojenská posádka sa zaslúžila aj o urovnanie hraničných sporov s Poľskom a na ustálení štátnej hranice hrebeňom Tatier. Medzi svetovými vojnami sa československá verejnosť osade vyhýbala. Najmä počas vojnového Slovenského štátu ju navštevovali predovšetkým spišskí Nemci, maďarskí turisti a pacienti. Riaditeľom kúpeľov bol až do roku 1945 profesor Arpád Forberger zo Spišskej Novej Vsi, ktorý má veľkú zásluhu na stavebných investíciách a rozvoji kúpeľov v medzivojnovom čase.

Po roku 1945 bolo sanatórium Esplanade rýchlo skonfiškované. Vojenské baraky naďalej slúžili ako poľná nemocnica na doliečovanie zranených. A keď v roku 1956 postavili v Novej Polianke Vojenský liečebný ústav pre pľúcne choroby, v Tatranských Matliaroch sa zrušila liečba tuberkulózy. Ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, potom sa osada preorientovala na rekreáciu a na liečbu chudokrvnosti, neurasténie a respiračných chorôb. V rokoch 1982 – 1986 na mieste
vojenských barakov postavili odborárske zotavovne pre ľudí z VSŽ Košice – Metalurg a Hutník.

Do dejín osady prispeli aj slávni ľudia. Od decembra 1920 do augusta 1921 si v Tatranských

Matliaroch tuberkulózu liečil spisovateľ Franz Kafka. Býval vo vile Tatra a na jeho pamiatku na lúke povyše vojenskej zotavovne v roku 2001 odhalili pamätnú tabuľu. Umiestnili ju na žulové kamene z Veľkej Studenej doliny. V barakovom tábore istý čas ako vojak pobudol básnik a prozaik Fraňo Kráľ. Práve tu čerpal námety na svoje prózy Čenkovej deti a Jano, ktoré ho preslávili. Toto prostredie inšpirovalo aj diela významného spišského maliara a historika Elemíra Köszeghy-Winklera a zdržiaval sa tu aj profesor Viliam Forberger, ktorý na svojich grafikách zanechal verné obrazy prírody Vysokých Tatier. Osadu zvykol navštevovať aj prezident Ludvík Svoboda, oddychoval tu aj olympijský víťaz Emil Zátopek.

Rozhodnutie o zrušení liečby tuberkulózy Tatranské Matliare zmenilo. Stratili časť svojho čara. Po roku 1957 tu asanovali štyri najstaršie hrazdené budovy a dnes už pri prechádzke chodníkom vedúcim k Loischovmu prameňu a do Doliny Bielej vody a Skalnatým potokom neuvidíte z nich ani torzo. Ak by ste niekedy zašli do Tatranských Matliarov, určite si niečo naštudujte o Národnej prírodnej rezervácii Pramenište. Chráni najzachovalejší borovicovo-brezový porast v tatranskej oblasti, no nie je
prístupná verejnosti. Čo ale určite nevynechajte, to je túra chodníkmi do Skalnatej doliny, Huncovskej kotlinky a Doliny Bielej vody. Osada je východiskom pre túru k Chate pri Zelenom plese s pokračovaním k Veľkému Bielemu plesu. A ak vám to kondícia dovolí, je tu aj tip na výstup na Jahňací štít.