Chalani Riško a Petrík na kameni na Prednom Solisku.

Tip na nenáročnú túru v Tatrách, ktorú zvládnu aj menšie deti

Prázdniny sú predo dvermi a s nimi aj čas, kedy treba pripraviť pre svoje ratolesti nejaký nevšedný zaujímavý program. Čo tak túra na Predné Solisko?

Tento vrch patrí medzi tatranské dvojtisícovky a poskytuje nádherné výhľady na okolitú scenériu kopcov, ale aj na Furkotskú a Mlynickú dolinu či Nízke Tatry. Napriek tomu, že Predné Solisko patrí medzi vrchy vyššie ako 2 000 metrov (presne 2 117 m n. m.), túru naň zvládnu aj rodiny s menšími deťmi.

My sme vyrazili zo Štrbského plesa lanovkou na Solisko. Odtiaľ sme pokračovali po červenej značke na Predné Solisko, smerovník ukazoval, že by nám to malo trvať hodinu. Začali sme v pásme kosodreviny, ktorá postupne mizla a zostali len skaly. Je už síce horúce leto, ale po ceste sme ešte videli fľaky snehu, dalo sa aj poguľovať. Pocitovo bolo teplo, ale keď zafúkal vietor, museli sme si obliecť bundy.

Pohľad na lanovku okolitú krajinu zo Soliska. Foto: Monika Janigová.
Pohľad na lanovku okolitú krajinu zo Soliska. Foto: Monika Janigová.

Ako na mnohých iných miestach v našich veľhorách, aj tu zvykne fúkať silný vietor. Kamene na ceste však boli teplé. Akonáhle vyšlo slnko, bundy sme vyzliekali a išli len v krátkych tričkách. Na túre sme boli vo štvrtok a stretli sme viacero rodín s menšími deťmi, školské zájazdy, aj seniorov. Hore na kopci je kríž, výhľad je naozaj fantastický, napríklad na Kriváň z druhej strany, tak ako ho nepoznáme.

Naspäť sa dá ísť buď po tej istej ceste na Štrbské pleso alebo Furkotskou dolinou. My sme si vybrali druhú možnosť. S 11-ročnými chlapcami Peťkom a Riškom sme to zvládli bez problémov, skákali ako kamzíčatá. Absolvovali to aj omnoho menšie deti, ktoré sme stretli. Odskočili sme si aj k Chate pod Soliskom, kde sme sa trochu občerstvili, a pokračoval nadol.

Chata pod Soliskom. Foto: Monika Janigová.
Chata pod Soliskom. Foto: Monika Janigová.

Z Furkotskej doliny k rozcestníku na Škutnastú poľanu, odtiaľto sa dá ísť k Wahlenbergovmu plesu a na Bystrú lávku, sú to dve hodiny. My sme však pokračovali na Štrbské pleso, čo trvá asi hodinu a pol. Išli sme po kamenistom chodníku, ale aj veľmi pekným tienistým lesom, ktorý dobre chladil.

Na rozcestí Pod Furkotou sme sa dozvedeli, že na Štrbské pleso to máme po červenej značke asi polhodinku. Cestou nás sprevádzal krásny zurčiaci potok ozdobený veľkými balvanmi. Zdalo sa nám, že sme túto poslednú časť prešli za oveľa kratší čas ako bolo napísané na tabuľke.

Rozcestník na Škutnastej poľane. Foto: Monika Janigová.
Rozcestník na Škutnastej poľane. Foto: Monika Janigová.

Zhrnutie túry:
Zo Štrbského plesa hore lanovkou na Solisko – po červenej značke hodinu na Predné Solisko – odtiaľ k Chate pod Soliskom – cestou späť do Furkotskej doliny – od rozcestníka Pod Furkotou na Štrbské pleso.

Riško a Petrík po návrate na Štrbské pleso. Foto: Monika Janigová.
Riško a Petrík po návrate na Štrbské pleso. Foto: Monika Janigová.

Autorka titulnej fotografie:  Monika Janigová.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Štrbské pleso je východiskovým bodom viacerých vysokohorských túr.

Kde zaparkujete na Štrbskom plese a koľko vás to bude stáť

Štrbské pleso je pre mnohých návštevníkov akousi „vstupnou bránou“ do Vysokých Tatier. Je to začiatočný bod viacerých vysokohorských túr či výletov. Ak však cestujete autom, jednou z prvých vecí, ktorú musíte riešiť, je parkovanie.

Ak nemáte parkovanie zahrnuté v rámci svojho pobytu v niektorom z hotelov či penziónov, ktoré majú svoje parkovacie plochy určené len pre hostí, k dispozícii máte niekoľko verejných parkovísk. Podľa stránky strba.sk je kapacitne najväčšie Centrálne parkovisko, kam sa zmestí 350 áut. Za osobné auto tu za deň zaplatíte 10 eur, autobusy a karavany 20 eur za deň.

Takú istú sumu za osobné auto zaplatíte aj na parkovisku pri vstupe na Štrbské pleso pri penzióne Pleso, tu je však kapacita len 45 áut. Na parkovisko pri predajných stánkoch vojde 70 áut, tu sme parkovali počas týždňa aj my. Premávku na parkovisku usmerňovali dvaja zamestnanci označení v oranžových vestách. Priamo vám ukážu miesto, kam máte zaparkovať. Dali nám parkovací lístok, za ktorý sme zaplatili 10 eur. Nechali sme si ho za predným sklom auta, po návrate z túry sme už len odišli.

Štrbské pleso je východiskovým bodom viacerých vysokohorských túr. Foto: Monika Janigová.
Štrbské pleso je východiskovým bodom viacerých vysokohorských túr. Foto: Monika Janigová.

Na iných parkoviskách na Štrbskom plese sa okrem zamestnancov stretnete aj s automatmi, ktoré vydávajú parkovacie lístky, za ktoré pri odchode zaplatíte.

Počas letnej sezóny sú na Štrbskom plese k dispozícii aj dočasné – sezónne parkoviská. Ak sú otvorené, riaďte sa pokynmi obsluhy. Pri Novom Štrbskom plese je parkovisko pre 100 áut, za deň zaplatíte 10 eur. Takú istú sumu dáte za parkovanie na komunikácii smerom na FIS, je tam miesto pre 30 áut.

Parkovať sa dá aj na ďalších komunikáciách. Smerom na Popradské pleso sa zmestí 50 áut a 10 autobusov, za auto zaplatíte za celý deň 5,50 eura. Zaparkovať sa dá aj na komunikácii k bývalému Liečebnému domu Helios a na miestnej ceste od odbočky k Heliosu na spodné parkovisko, vojde sem 100 áut, platí sa tiež 10 eur.
Zdroj: strba.sk, strbskepleso.sk.

Autorka titulnej fotografie:  Monika Janigová.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Autor titulnej fotografie: archív Viliama Kriváka.

Zachraňovať ľudí v Tatrách? To chce odvahu, odolnosť a veľa zodpovednosti

V spoločnosti Air Transporte Europe (ATE), jednoduchšie v leteckej záchrannej službe, už takmer tridsať rokov pracuje aj Viliam Krivák. Je pilotom Vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby Slovenska a možno je to práve on, ktorý smeruje s tímom záchranárov k niekomu, kto sa zranil v Tatrách. Hovoríme s ním o tom, čo práca pilota obnáša a čo všetko treba urobiť, aby záchrana ľudí bola úspešná.

Povolanie – pilot záchranárskeho vrtuľníka nie je takým, ku ktorému sa človek dostane bežne. Je to aj pre vás výnimočná práca? 
Povedal by som, že je to povolanie síce iné ako bežné, ale nemyslím si, že je výnimočné. No je pravda, že sa k nemu nedostane každý a je možno krajšie ako hocijaké iné. Ale ten pocit výnimočnosti možno odvodiť aj od toho, že ľudí na tejto pozícii u nás nie je veľa. No pre mňa je to práca ako každá iná. 

Ako ste sa k nej dostali? 
Úplne obyčajne, v tej dobe najbežnejším spôsobom, ako sa to dalo. Bol som pilotom armádneho vrtuľníka a v armáde som odslúžil nejaké roky. A keď prišla ponuka ísť do civilu a zamestnať sa ako pilot záchranárskeho vrtuľníka, tak som to využil. Viac menej väčšina pilotov našej spoločnosti išla touto cestou. 

Dalo sa vyškoliť za pilota inde? 
V civilnej sfére vtedy nie. Iba ozbrojené zložky v tom čase mali vrtuľníky a pilotov. 

Pilotom vrtuľníkovej záchrannej služby ste ale väčšinu svojho profesionálneho života. Koľko rokov to už je?
O pár mesiacov to bude 27 rokov. Sú to zhruba dve tretiny času, čo robím pilota.  

Chlapci chcú byť kozmonautmi, hasičmi, smetiarmi. Vy ste vždy chceli lietať? 
Takéto rozhodnutia sa u každého rodia inak. Niekto od malička cielene smeruje k nejakému povolaniu, no u mňa to tak nebolo. Je síce pravda, že ako malý chlapec som sa venoval modelárstvu, chodil som do modelárskeho krúžku, kde sme zhotovovali lietadielka, ale nedá sa povedať, že by ma to nasmerovalo k budúcemu povolaniu. Oslovil ma až nábor do armády, keď som bol na strednej škole.

Vzali každého záujemcu?Kdeže! Na skúšky som išiel s malou dušičkou, lebo som vedel, že sú náročné. Potvrdilo sa to. Z našej dvadsaťčlennej skupinky sme nimi prešli iba dvaja. Bolo to husté sito. Mohli ste urobiť psychotesty, ale vzápätí vás mohli zastaviť zdravotné prehliadky. Ambícia stať sa pilotom mohla byť obrovská, no až tie skúšky ukázali, či na to máte. 

Ako ste prijali fakt, že ste obstáli?
Prijal som to s tým, že ide o niečo, čo sa nestáva každý deň a začal som si budovať kariéru v tejto oblasti. Keď iní uznali, že na to mám, bolo už iba na mne, ako sa s tým vysporiadam. Dnes viem, že som mal pred sebou ešte dlhú cestu, ale vtedy to bol zlom, šanca, ktorú som sa rozhodol využiť. 

Viliam Krivák je pilotom vrtuľníkovej záchrannej služby už 27 rokov. Foto: archív Viliama Kriváka.
Viliam Krivák je pilotom vrtuľníkovej záchrannej služby už 27 rokov. Foto: archív Viliama Kriváka.

Spomínate skúšky, prípravu na kariéru. Čo je v práci pilota vrtuľníka najdôležitejšie?
Nedá sa to vyjadriť jedným slovom. Pilot musí spĺňať veľa požiadaviek a zladiť to do výsledku, ktorým je bezpečný let. Zahŕňa rozvahu na palube, správne ovládanie vrtuľníka, a to nielen čo sa týka pilotáže, ale aj spolupráce s posádkou. Dôležitý je dobrý zdravotný stav, musíte byť fit, správne sa rozhodovať, vedieť prijať isté rozhodnutia aj v kritických situáciách, musíte vedieť povedať, či ísť do akcie, alebo nie. Jedným slovom pilot musí mať schopnosť vyhodnotiť mieru rizika za ktorú nemôže ísť. Nesmie ohroziť ani seba, ani ostatných na palube vrtuľníka.

Vyzdvihli ste spoluprácu na palube záchranárskeho vrtuľníka. Akú úlohu v tomto súkolí zohráva pilot?
Pri všetkej úcte k práci ostatných na palube vrtuľníka ale asi najdôležitejšiu. Lekár má nezastupiteľnú úlohu v záchrane pacienta, horský záchranár je v pozícii, že pomáha aj lekárovi, ale aj pilotovi, ale pilot v konečnom dôsledku zodpovedá za bezpečné vykonanie letu, rieši všetky kritické momenty, ktoré sa ho týkajú.

Vysvetlite to konkrétnejšie…
Predstavte si, že letíte pre pacienta a pri návrate sa dramaticky zhorší počasie. Pilot musí rozhodnúť, či doletí a ako do cieľa, či vyberie naplánovanú, alebo inú nemocnicu, on musí riešiť medzipristátie, ak to treba a podobne. Tých kľúčových momentov je viac a môžu vzniknúť kedykoľvek počas akcie. Bezpečnosť letu je iba na ňom a on je tou osobou, ktorá aj v takýchto zlomových situáciách motivuje tím na palube k spolupráci.

Viete spočítať, koľko hodín ste strávili v záchranárskom vrtuľníku?
Iba približne. Jednak sa tie lety mixujú a jednak pracujem aj ako inštruktor a odovzdávam skúsenosti adeptom tohto povolania. Ale taká hrubá bilancia je 6 200 nalietaných hodín, a približne 23 000 vzletov z ktorých bolo takmer 4000 v noci a 3 500 letov s lanom.

Čo si majú bežní smrteľníci predstaviť pod termínom – let s lanom?
Let s lanom je taká nadstavba záchranárstva. Viac sa s ňou stretávajú piloti na strediskách v blízkostí hôr – v Poprade, Banskej Bystrici či v Žiline. V Tatrách ale najčastejšie. Vyplýva to z toho, že v tomto pohorí sa nedá pristáť všade a pacienti si nevyberajú. Úraz sa stane na chodníku, v lese, na brale… a vy musíte pacienta z tohto miesta zachrániť. Iná možnosť nie je. Vysadenie lekára či horských záchranárov z vrtuľníka za pomoci lana či navijaka je najmä v Tatrách bežnou súčasťou práce leteckých záchranárskych tímov.

Ako vyzerá váš pracovný deň?
Ak mám byť presný, tak našu službu treba rozdeliť na – nástup, vykonanie letu a čas mimo letov.

Tak začnime príchodom…
Každý v tíme má svoje povinnosti. Pilot si prevezme stroj od predchádzajúceho kolegu, skontroluje ho, zapne batériu, skontroluje oleje, palivo a utvrdí sa , že vrtuľník je v poriadku a možno ho nasadiť do služby. Ak sa nájde technický problém, riešime ho s technickým úsekom. Hneď potom sa pilot venuje počasiu. Veľmi dôležitej veci, pretože od nej sa odvíja stupeň letovosti, ktorý treba nahlásiť lekárovi. Lekár a záchranár si v tom čase skontrolujú medicínske prístroje, lieky a všetko potrebné vybavenie. Následne skontrolujeme, či si každý z nás prevzal svoju pozíciu, či mu funguje všetko, čo má, či niečo nezabudol, čo môže potrebovať a či fungujú prístroje na palube vrtuľníka. Všetci – záchranár, lekár i pilot – potom, čo sa vrtuľník zapne do palubnej siete, skontrolujeme, či nám funguje spojenie: vrtuľník – vysielačka a vrtuľník – mobil. To všetko musí byť v poriadku.

V záchrannom tíme počas pretekov v Jasnej. Foto: archív Viliama Kriváka.
V záchrannom tíme počas pretekov v Jasnej. Foto: archív Viliama Kriváka.

Povedzme si podrobnejšie, čo je stupeň letovosti?
Máme tri stupne letovosti. Prvý znamená najlepšie počasie, slnko, bezvetrie, možno lietať všade, stačí mať iba informácie, kam treba ísť za pacientom. Druhý stupeň tiež predstavuje letové počasie, ale s výnimkami. Dá sa síce lietať, ale nie všade, iba určitým smerom, alebo do určitej nemocnice či oblasti. Vtedy treba vývoj počasia sledovať podrobnejšie, lebo ho môže zmeniť príchod nejakého frontu, alebo sa blížia búrky či prehánky, alebo už búrky niekde sú. Vtedy sa na krátkom brífingu rozhodujeme, kde môžeme lietať a kde už nie.

Tretí stupeň už znamená, že sa lietať nedá…
Je to tak. Tretí stupeň je neletový, máme hmlu, zlú viditeľnosť, nízku oblačnosť, búrku či silný vietor nad hranicou, ktorú dokáže vrtuľník zvládnuť.

Rozhodnutie padlo – dá sa lietať. Čo nastane, keď vám nahlásia pacienta?
Máme brífing, na ktorom si v rámci posádky zhrnieme všetky informácie o mieste, pacientovi, počasí, ako dlho bude trvať let, kam objednať sanitku, zhodnotí sa množstvo paliva a podobne. Nasadneme do vrtuľníka, zapneme si bezpečnostné pásy a spúšťame. Ešte aj tu sa môže stať že dostaneme upresňujúcu informáciu o pacientovi alebo mieste zásahu s ktorou sa oboznámia všetci v posádke.

Obzvlášť, keď ide o let v oblasti Tatier. Mýlim sa?
Nie celkom. Na každý let sa pripravujeme veľmi zodpovedne, no Tatry vyžadujú precíznejšiu prípravu. Na bežné zásahy je posádka oblečená štandardne, ale do hôr už musí záchranár aj lekár nastúpiť ustrojený v bezpečnostnom postroji. Informácie o pacientovi musia byť ešte podrobnejšie. Napríklad musíme vedieť, aký je mechanizmus jeho poranenia a či terén, kam máme ísť, je dostupný. Lekár i záchranár musia mať vo svojej výbave horolezeckú sedačku, lebo rovno za letu lekára vysadzujeme z vrtuľníka. Musíme tiež vo fáze prípravy na let vedieť, či akciu vykonáme sami, alebo v spolupráci s Horskou záchrannou službou. Môže ísť o ťažkú akciu – napríklad stenovú, kam náš lekár nemôže ísť, ale horskí záchranári áno. Vtedy lekárovi na lane privezieme pacienta tam, kde nás čaká.

Ideálne je, keď praje počasie…
Ale ono v Tatrách málokedy praje. Silný vietor, turbulencie, stúpavé a klesavé prúdy, oblačnosť, v lete búrky a podobne. To všetko nás v Tatrách často ovplyvňuje. Preto sa ešte pred nasadnutím do vrtuľníka zvažujú varianty, ako sa k pacientovi dostaneme, kde najbližšie sa môžeme dostať, ako k nemu dovezieme horských záchranárov. Ak pacienta kvôli počasiu nedosiahneme, musí ho zniesť horská služba ale ak áno, transportujeme ho do nemocnice. Tých možností je veľa, musím zvoliť tú najvhodnejšiu – pre posádku i pre pacienta.

Takže alchýmia. A čo situácia po lete? Papierovačky?
Aj tie. Po každom lete vypisujeme technický denník, má to svojej pravidlá i povinné údaje, vrtuľník musíme dotankovať a po technických zásahoch aj pozrieť, či je v poriadku. Vtedy sa robí aj poletový brífing, na ktorom zhrnieme, či bolo všetko v poriadku, či nedošlo k nejakej anomálii a ak áno, prečo. Rozoberieme to všetko, aby sme sa z každej akcie poučili.

Pilot v konečnom dôsledku zodpovedá za bezpečné vykonanie letu. Foto: archív Viliama Kriváka.
Pilot v konečnom dôsledku zodpovedá za bezpečné vykonanie letu. Foto: archív Viliama Kriváka.

Sú služby, počas ktorých sa lieta menej a aj také, pri ktorých niet čas ani na kávu. Boli aj také vo vašej kariére? Ktoré vám utkveli v pamäti?
Väčšinou sa nám zlievajú v pamäti. Každý pilot podobné služby zažil. Ja mám rekord – šesť akcií za službu. Toto je už samé osebe náročné a ešte náročnejšie je, keď sa akcie prelínajú.

Čo si pod tým treba predstaviť?
Letíme s lekárom na akciu a do toho vám nahlásia v inej doline iného pacienta. Stáva sa, že v rovnakom čase príde aj tretia naliehavá akcia a treba riešiť presuny horských záchranárov a lekára medzi nimi. Takže vo vzduchu musíme v takýchto prípadoch rýchlo zmanažovať časový sled všetkých akcií, kto je kde pripravený s doriešeným pacientom, akú nemocnicu pre neho zvoliť, kde dotankovať. Stáva sa, že tankujeme aj pri nahodených rotoroch, lebo v niektorých prípadoch záchrany každá minúta môže byť rozhodujúca.

A čo keď nelietate? Je čas na kávu, hokej, debaty?
Aj to, ale aj na všeličo iné. Každý z posádky má svoje, čo uprednostní. Máme na stredisku internet, televíziu, kávu, i športové prenosy pozeráme, ale keď príde hlásenie o nehode, pacientoch, ktorí nás potrebujú, v sekunde je po voľnom programe, vstávame a ideme. Mnohí z nás sa počas tohto voľna venujú aj vzdelávaniu. Pilot musí ovládať angličtinu a pripraviť sa na skúšky, ktoré sa periodicky opakujú.

Každý rok?
Áno, každý rok a niekoľkokrát. Minimálne raz počas dňa a raz v noci. Okrem toho absolvujeme preskúšanie po trati, pri letoch s lanom a dvoj až trojdňové teoretické školenie všetkých pilotov, záchranárov a lekárov spoločne. Okrem toho každých dvanásť mesiacov máme letový výcvik vo dne a v noci. Ako vidíte, je toho dosť ale, bezpečnosť je prvoradá. Bez hanby, z toho dvojhodinového preskúšania sa vraciame dosť vyžmýkaní. Najmä psychika dostane zabrať. Vo vzduchu sa prejdú všetky núdzové i normálne postupy. Inštruktor pilotovi modeluje krízové situácie, vypína motor, hydrauliku či iný systém a pilot to musí zvládnuť. Treba sa na to pripraviť. Každý pilot to musí absolvovať a ja naviac aj v úlohe inštruktora. Ak by niekto tie manévre nezvládol, je problém.

Poďme do Tatier. Ste z Košíc, máte služby aj na stredisku v Poprade?
Stále mám tú možnosť, hoci momentálne viac slúžim v Košiciach. Ale služby v Tatrách si nechávam ako bonbónik.

Prečo?
Potrebujem byť v tom doma, trénovať si svoju schopnosť v Tatrách lietať. Na stredisku v Poprade ide o také nadstavbové lietanie. Kontakt s horami a lanom je tu bezprostredný a častý a niežeby sa nedal zvládnuť, no nie každý je ochotný podstúpiť tú zodpovednosť a náročnosť, ktoré záchrana v Tatrách so sebou prináša. Mojou prvou tatranskou akciou bol let k pacientovi, ktorý spadol na snehovom poli pri Sivom plese. Bolo to 23. júna 1998.

Prečo naše veľhory vzbudzujú u pilotov taký rešpekt?
Aj ja ho mám a nepoznám presnú odpoveď na túto otázku, lebo každý z pilotov má tú svoju. A pritom môžu mať k horám veľmi pozitívny vzťah, sú vášniví turisti či skialpinisti alebo aj horolezci. V Tatrách stačí už malá zmena počasia, najmä vetra, a už je situácia iná a namiesto naplánovanej akcie príde improvizácia, mnohokrát blízko limitu vrtuľníka či posádky, pričom riešenie je na pilotovi. Túto výnimočnosť Tatier nám potvrdili aj švajčiarski inštruktori, ktorí nás svojho času školili na obsluhu záchranárskeho vrtuľníka typu Agusta A109K2. Na naša spoločnosť ho kúpila práve od švajčiarskej leteckej záchrannej služby REGA.

Ako to vysvetlili?
Hovorili nám, že lietanie v Tatrách je náročnejšie ako v Alpách. Tie sú síce majestátnejšie, ale Tatry majú úzke doliny a zmeny počasia, nárazový vietor a turbulencie, ktoré tu vznikajú, kladú na obsluhu vrtuľníkov oveľa vyššie nároky. Preto nám na začiatku akcie nestačí, ak vieme, aké počasie je v Poprade. Musíme mať údaje aj z Chopka, Lomničáku a Kasprovho vrchu. Vyhodnotiť tieto údaje, to chce skúsenosti, lebo Tatry vás vedia vytrápiť a aj sa často spotíme, kým pristaneme na zemi. Tatry z okna sú iné, ako Tatry z pohľadu z vrtuľníka.

S priateľmi na cyklotúre. Foto: archív Viliama Kriváka.
S priateľmi na cyklotúre. Foto: archív Viliama Kriváka.

Chodíte do Tatier aj oddychovať?
Už menej, lebo z Košíc to nie je jednodňová záležitosť. A nie vždy sa to dá naplánovať. Ale áno, keď mám možnosť, idem v zime na pásy trochu sa prejsť. Mám to rád a rád mám aj Tatry.

Vnímate ich inak ako turista a inak ako pilot záchranárskeho vrtuľníka?
Zaiste, lebo počas akcie nie je čas na krásu. Vnímam ich ako svojho partnera, prostredie, s ktorým musím narábať, lebo vtedy je podstatné zachrániť pacienta a vrátiť sa spolu s posádkou bezpečne, kam treba. Ale je pravda, že je tam moment, keď si dokážem uvedomiť ich krásu.

Kedy sa to stáva?
V situácii, že naberieme pacienta a letíme do nemocnice, všetko je v poriadku, rutinný zákrok, pohoda a aj počasie praje. Vtedy sa pokochám. A Tatry sú pre nás zhora krásne aj vtedy, keď sú z našej strany zaliate oblačnosťou a my letíme na zásah na severnú stranu hôr, tú oblačnosť obídeme a naraz sa pred nami rozprestrú v prekvapivej majestátnosti.

Čo vás na práci pilota záchranárskeho vrtuľníka najviac baví?
Asi to celé – atmosféra v posádke a lietanie ako také. Je to pekná práca a čím som starší, tak si viac uvedomujem, že som mal šťastie, keď som dostal šancu venovať sa jej. Najväčšou odmenou pre nás je, že sa podarí ukradnúť pacienta hrobárovi z lopaty.

Už sa vám aj niekto poďakoval?
Nie je to často a neočakávame to, ale stáva sa. Svoju prácu nerobíme pre poďakovanie, ale preto, že sme si ju vybrali a máme ju radi. No spomínam si na jeden prípad. Bolo to niekedy na prelome tisícročia, zachraňovali sme vtedy ľudí, ktorých ohrozila lavína pod Kraľovou hoľou. Jedného zasypala, zvyšní dvaja z trojčlenného výletu sa nám prišli poďakovať a opísali, akú chybu urobili v teréne. Pre všetkých nás to bolo poučné.

Čo pokladáte vo svojej práci za najťažšie?
Keď ide o ťažké technické akcie s dlhým lanom, v neprístupnom teréne a za turbulentného počasia. Také, pri ktorých treba zvažovať, či ešte áno, alebo či už akciu prerušiť alebo dokonca vôbec neletieť. Tá hrana rizika a jeho obhajoby je ťažká. Napríklad, keď sa začnete približovať k záchranárom pri stene, oni vám cez vysielačku povedia, že môžete, a naraz ich zakryje oblačnosť. Je to extrémne nebezpečné, lebo tam môže dôjsť k nehode a pilot za ňu zodpovedá.

Už vás niekedy pokúšalo, zavesiť svoje povolanie na klinec?
Nie, také stavy som nemal. Nerozmýšľal som nad tým, moje povolanie ma baví a po tých skúsenostiach, ktoré som nabral a ešte aj možnosti robiť inštruktora, ešte viac. Len aby zdravie vydržalo čo najdlhšie.

Obľúbený relax. Foto: archív Viliama Kriváka.
Obľúbený relax. Foto: archív Viliama Kriváka.

Čo má robiť záujemca, ak sa chce stať pilotom záchranárskeho vrtuľníka?
Dnes je viac možností, ako na túto cestu nastúpiť, ako sme mali my. Platí, že jednou z nich je armáda, ale záujemca sa musí stotožniť s tým, že pre ňu bude musieť niečo nalietať. No na druhej strane príde k nám dobre vycvičený pilot, schopný v relatívne krátkom čase sa zapojiť do nášho tímu.

A druhá možnosť?
Štúdium, teda klasická letecká škola, no záujemca si musí zaplatiť výcvik a ten nie je lacný. Pri prvom stupni výcviku získa adept preukaz športového či súkromného pilota, a po nalietaní ďalších hodín aj preukaz komerčného pilota. A to je prvý predpoklad pre zamestnanie u nás. No tento preukaz sa získava s náletom 150 až 200 hodín, u nás treba minimálne tisíc hodín. A ešte stále sme iba na začiatku.

Aká je ďalšia cesta?
Záujemca sa musí preškoliť na konkrétny typ vrtuľníka, tzv. Typovka. Potom sa musí preškoliť na lety HEMS – lietanie s pacientom, na lety s lanom, s navijakom, na lietanie v noci, v noci s okuliarmi, naštudovať si činnosti, ktoré sú spojené s prácou v tíme záchranárskeho vrtuľníka a predpismi Európskej únie a podobne. Tá cesta je veľmi dlhá, vyžaduje si veľa námahy, preto si treba kariéru dobre premyslieť a zrovnať si všetko v hlave, lebo platí aj to, že ak aj človek veľmi chce, môže sa ukázať, že na kariéru pilota záchranného vrtuľníka nie je vhodný. Vôbec to nie je chyba tohto človeka, ale naša práca si vyžaduje splniť isté požiadavky, ktoré niektorí ľudia splniť nedokážu, hoci by veľmi chceli.

Máte na mysli osobnostnú výbavu?
Je to komplex požiadaviek. Okrem ovládania vrtuľníka v akomkoľvek počasí a teréne sa vyžaduje aj perfektné zdravie, psychická odolnosť, schopnosť zvládať stres a riešiť život ohrozujúce situácie. Nie vždy sa to všetko stretne v jednom človeku.

Koľko je momentálne na Slovensku pilotov záchranárskych vrtuľníkov?
Je nás približne 30. Naozaj nás nie je veľa.

Kam chodíte relaxovať?
Ja najviac inklinujem k športu. Kedysi to bol futbal, no potom prišli drobné zranenia, ktoré mohli v budúcnosti ohroziť moju prácu, preto som ho nerozvíjal. Teraz je to bicykel. A mojím najlepším ventilom je chalupárčenie. Nedám na neho dopustiť.

Zaiste máte ako člen záchranárskeho tímu aj nejaké odporučenie pre návštevníkov hôr. Ako by sa mali správať, aby nemuseli využiť váš servis?
Jedným slovom – zodpovedne. A možno by sa mali naučiť, ako dať o sebe vedieť, keď požiadajú o pomoc. Dôležitá je presná lokalizácia, presná informácia o rozsahu zranenia a tiež spôsob, ako na seba upozorniť. Veď hľadajte z vrtuľníka v pestrom reťazci ľudí kráčajúcich po chodníku v lete na Rysy, kde presne sa zranený človek nachádza…

Je niečo, čo by ste chceli vo vašej profesii zmeniť?
Ani nie, no s našou prácou súvisí aj prílišná agresivita a arogancia niektorých ľudí. Nie často, ale stáva sa, že niektorí nie sú ochotní počkať, kým ošetríme a naberieme pacienta na turistickom chodníku. Prekračujú nás, zavadzajú, neponúknu pomoc. Čím som starší, tým viac mi to prekáža. Ale títo ľudia sa podobne správajú aj inde. Predbehnú vás v stopäťdesiatke cez plnú čiaru a ja už vidím, ako niekde v budúcnosti možno zabijú pri nehode nevinných ľudí, deti. Chýba nám všeobecne viac osvety v tom, aké je dôležité vážiť si zdravie a ľudský život.

Autor titulnej fotografie:  archív Viliama Kriváka.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Niekoľko farieb počasia v Tatrách v jednom okamihu. Foto: Vladimír Šterbák.

Kde môžeš sledovať aktuálne počasie, keď ideš do Tatier?

Iba hazardér ide dnes do hôr „na blind“, teda tak, že nevie, čo bude robiť, kam pôjde, kde bude spať, ako cestovať, a to všetko utají ešte aj pred svojimi blízkymi. Od takéhoto postoja je iba krok k tragédiám. Najmenej, čo treba pred túrami urobiť, je pozrieť si, aké bude počasie. Kde o ňom nájdete najviac informácií?

Našinec má veľa možností, ako sa dopátrať, ako bude tam, kam má namierené. Predpovede počasia sú pomerne presné a zodpovedný turista sa nimi aj riadi, lebo pochybenie v rozhodnutí či ísť, alebo zostať doma, mu nielenže môže skaziť zážitok z túry, ale môže ho to stáť aj nejaký-ten peniaz, keď ho bude treba zachrániť.

Pohľad pre Bohov. Našinca by ale mal varovať pred premenlivosťou počasie vo veľhorách. Foto: Zita Seifertová.
Pohľad pre Bohov. Našinca by ale mal varovať pred premenlivosťou počasie vo veľhorách. Foto: Zita Seifertová.

Takže, poďme sa pozrieť, na akú stránku máte kliknúť, keď sa chystáte na túru:

1. Hory.sk – v sekcii počasie nájdeš možnosti na rozliknutie predpovede v známych strediskách cestovného ruchu na Slovensku, vrátane pohorí. Keď si vyberieš cieľ svojej túry, dostaneš prehľad nielen o vývoji teploty počas dňa s výhľadom na niekoľko dní dopredu, ale aj silu a smer vetra, pravdepodobnosť a silu zrážok s výhľadom na celý deň.

2. Shmu.sk – na stránke okrem meteorologického spravodajstva pre jednotlivé lokality Slovenska nájdeš aj hydrologické spravodajstvo, spravodajstvo kvality ovzdušia a klimatologické spravodajstvo, vrátane výstrah.

3. Meteo.sk – poskytuje prehľad počasia a aj jeho niekoľkodňový výhľad podľa lokality, ktorú si vyberieš. Stránka je veľmi prehľadná a ponúka aj možnosť nahliadnuť do predpovede počasia jednotlivých lyžiarskych stredísk u nás a aj v Slovákmi najviac navštevovaných letovísk v Európe. Špeciálne si môžeš naklikať aj výhľad počasia pre Tatry. Ak máš záujem, môžeš sa cez web kamery prostredníctvom tejto stránky virtuálne dostať do tebou vybraného strediska. Osobitne je tento servis výborný počas zimnej sezóny.

4. Varuj.sk – portál poskytne prehľad aktuálneho počasia s reportom. No dôležitejšia je možnosť registrácie do varovného systému pre extrémne počasie. Ak má nastať, do mobilu a na e-mail ti príde varovanie pred nebezpečenstvom priamo pre tvoje miesto. Na stránke je možné online sledovať na meteoradare aktuálne zrážky.

5. Hzs.sk – Horská záchranná služba okrem systému varovaní pre jednotlivé pohoria Slovenska poskytuje v časti: meteoportál aj pohľad na navštevované lokality v horách s informáciami o teplote, smere a sile vetra, zrážkach, v zime aj hrúbke a kvalite snehu. Na stránke si môžeš naklikať aj jednotlivé horstvá a okrem výstrah (sneh, lavíny, vietor) sa dozvieš aj predpoveď počasia na tri dni, vrátane teploty v rôznych výškach pohorí. Je možné stiahnuť si aplikáciu HZS, informácie ti budú chodiť do mobilu.

6. Laviny.sk – stránku Strediska lavínovej prevencie HZS vyhľadávajú počas zimy hlavne turisti, skialpinisti a horolezci. Venuje sa predovšetkým lavínovej predpovedi a lavínovým výstrahám, vrátane komentovaniu lavínovej situácie v našich horstvách.

Vybrali sme iba niektoré zo stránok orientujúcich sa na počasie. Jeho predpoveď nájdeš aj na stránkach jednotlivých horských stredísk, ale aj rôznych záujmových skupín spojených s horami. Ktorú si vyberieš, je na tebe. Dôležité je, že sa výstrahy a predpovede budeš brať do úvahy, keď začneš plánovať pobyt v horách.

Autor titulnej fotografie:  Vladimír Šterbák.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

V Nízkych Tatrách bol doložený výskyt viac ako 1 300 druhov húb. Na snímke Bencúrova veža, ku ktorej vedie žltá značka od parkoviska pri Bielej Púti.

Zriadili poradňu pre hubárov v národnom parku

Hubárom už začala sezóna. Úlovkami sa chvália na sociálnych sieťach a možno ani netušia, že nie všade môžu hubárčiť. V národných parkoch napríklad iba na vyhradených miestach.

Základná informácia pre hubárov, ktorí by chceli zbierať huby všade, je, že v národných parkoch a chránených územiach s tretím a vyšším stupňom ochrany je povolený zber len na vyhradených miestach a len pre vlastnú spotrebu vlastníkov, správcov alebo nájomcov pozemkov. Ako uvádza Ministerstvo životného prostredia SR, vyhradené miesta sú napríklad v národných parkoch Slovenský raj, Slovenský kras, Veľká Fatra a tiež v prírodnej rezervácii Vydrica.

Komerčný zber lesných plodov sa trestá. Zberačom v blokovom konaní hrozí pokuta do 300 eur a odobratie plodov a náradia. V správnom konaní sa za daný priestupok ukladá pokuta do 3 319 eura. Dôvodom pre takýto postup je, že lesné plody patria predovšetkým pôvodným obyvateľom lesa a majú ich nasýtiť.

Ak by sme v zbere lesných plodov, medzi ktoré patria aj huby, zašli do extrémov, mohlo by to poškodiť prírodu nielen všeobecne, ale v národných parkoch by mohlo dôjsť aj k nezvratnému poškodeniu ekosystémov. Ministerstvo upozorňuje tiež, že zberači sa pohybujú mimo turisticky značených chodníkov, čo provokuje stret s divými zvieratami, poškodzujú iné rastliny a ich pohyb súvisí aj s nebezpečenstvom lesných požiarov. V prípade podozrenia na porušovanie pravidiel sa treba obrátiť na príslušnú správu národného parku, chránenej krajinnej oblasti či políciu.

Prášnica pichliačovitá je známa svojimi antimikrobiálnymi účinkami. Autor: archív NAPANT.
Prášnica pichliačovitá je známa svojimi antimikrobiálnymi účinkami. Autor: archív NAPANT.

Pokutu môže nezodpovedný hubár dostať aj za zber chránených druhov húb. Sú súčasťou zoznamu, ktorý si treba preštudovať, lebo za ich zber je možné zinkasovať pokutu od 100 do 300 eur v závislosti od lokality, vzácnosti huby či jej vplyvu na prírodu. K takto chráneným druhom patrí napríklad hríb kráľovský či hríb príveskatý, ale aj niektoré rýdziky, plávky, známy hríb satan alebo aj muchotrávka cisárska.

Základnou radou pre hubárov, ktorí by chceli hubárčiť v národných parkoch, je preštudovať si ich návštevný poriadok. Každý park ho má uverejnený na svojej webovej stránke, ale aj na adrese štátnej ochrany prírody, resp. aj na obecných úradoch obcí, ktoré sú vstupnými bránami do národných parkov.

V Národnom parku Nízke Tatry zašli ešte ďalej. V minulom roku zriadili mykologickú poradňu. Nebolo to samoúčelné. „Park patrí svojou rozlohou, rôznymi nadmorskými výškami, pestrými geologickými, pôdnymi pomermi a drevinovým zložením aj po mykologickej stránke k najzaujímavejším územiam Slovenska,“ uvádza jeho správa na svojej webovej stránke. S tým, že na tomto území bol doteraz doložený výskyt približne 1 300 druhov húb a každý rok sa podarí objaviť nové druhy húb.

Sírovec obyčajný je drevoosídlujúca huba, ktorej plodnice sú závažným parazitom stromov, no je zároveň využiteľná aj v kuchyni. Autor: archív NAPANT.
Sírovec obyčajný je drevoosídlujúca huba, ktorej plodnice sú závažným parazitom stromov, no je zároveň využiteľná aj v kuchyni. Autor: archív NAPANT.

Aj to bol dôvod pre zriadenie mykologickej poradne, adresátom jej servisu má byť široká verejnosť. Vedie ju odborníčka na ekológiu lesa a prieskum biodiverzity húb viditeľných voľným okom Katarína Bučinová.

„Cieľom poradne je zoznámiť ľudí so zásadami bezpečného zberu húb, a to aj s ohľadom na ochranu prírody v Národnom parku Nízke Tatry a otvoriť bránu do fascinujúceho sveta húb i laikom,“ je mottom poradne, s ktorými oslovili verejnosť.

Po minuloročných skúsenostiach, ako informuje portál NAPANT-u, a ľudia najviac zaujímajú o identifikáciu húb podľa zaslaných fotografií. Chcú vedieť, aký druh našli, či je huba jedlá, jedovatá alebo liečivá a ako ju možno využiť.

„Treba si uvedomiť, že identifikácia húb na základe fotografie je veľmi sporná už iba pre skreslenie farieb pokožky klobúka, lupeňov a ďalších častí plodnice a mnohé z húb nie sú tým, čím sa zdajú byť,“ pokračuje portál.

Preto je možné do poradne prísť aj osobne. Sídli na pracovisku NAPANT-u na Lichardovej ulici 52 v Slovenskej Ľupči. Záujemcom sa odporúča rezervovať si termín vopred mailom alebo telefonicky na čísle: +421 902 530 899. No stále platí, že otázky možno klásť aj prostredníctvom e-mailu: katarina.bucinova@napant.sk.

Autor titulnej fotografie:  Jano Krchnavý.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Na vrchole Slavkovského štítu. Foto: Ľuboš Čerešňák.

Fotí kroje na štítoch

Dychberúca atmosféra Vysokých Tatier spojená so slovenským folklórom. Aj toto sa snaží vo svojich fotografiách zachytiť Ľuboš Čerešnák.

„Krajinárska fotografia má v Tatrách trošku obmedzenia. Človek, ktorý ide už tridsiaty krát na Kôprovský štít, tak tam nenafotí takmer nič iné ako ostatní. Rozmýšľal som, ako sa odlíšiť od iných autorov a priniesť niečo nové,“ hovorí o svojej motivácii fotograf zo Zvolena. Tatry sú jeho obľúbeným pohorím, chodí sem pravidelne skoro každý víkend, či už na turistiku alebo fotiť.

Na vrchole Kriváňa. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na vrchole Kriváňa. Foto: Ľuboš Čerešňák.

Ženy v slovenských krojoch, ale aj v iných šatách, fotografuje v rámci svojho projektu Krása na horách. Vznikol na základe inšpirácie zo zahraničia. „Začal som s tým pred dvomi rokmi. Ťažko sa mi zháňali modelky na tento druh fotenia, nie každý má na to, aby vyšliapal až hore na tatranské štíty,“ spomína Ľuboš Čerešňák. Touto cestou chce však pokračovať aj ďalej. Folklór má rád asi ako každý Slovák, pestrofarebnosť krojov spolu s atmosférou Vysokých Tatier vytvárajú neopakovateľné scenérie.

Na Rysoch. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na Rysoch. Foto: Ľuboš Čerešňák.

Príprava na takúto „misiu“ je podľa neho jednoduchá – požičanie kroja, dohodnutie miesta s modelkou, a potom už len dúfať, že počasie tam hore dovolí urobiť plánované zábery. Podľa facebookového profilu Ľuboš Čerešňák Photography už má za sebou 10 častí projektu Krása na horách. Fotil na vrchole Malého ľadového štítu, pri Zelenom plese, na Chopku, Rysoch, Slavkovskom štíte, Kriváni a ďalších miestach.

Na Slavkovskom štíte. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na Slavkovskom štíte. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Pri Zelenom plese. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Pri Zelenom plese. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na Chopku. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na Chopku. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na vrchu Satan. Foto: Ľuboš Čerešňák.
Na vrchu Satan. Foto: Ľuboš Čerešňák.

Autor titulnej fotografie:  Ľuboš Čerešňák.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Peter Zemčák pred vozňami pozemnej lanovky v Tatrách.

Ako jediný sprevádzal anglickú kráľovnú Alžbetu II. na Hrebienok

Mohla to byť aj ozubnicová železnica, no napokon v roku 1908 vybudovali zo Starého Smokovca na Hrebienok trasu pozemnej kyvadlovej lanovky. Je jedinou pozemnou lanovkou na Slovensku a dnes ju prevádzkujú Tatry Mountain Resorts. Z údolnej po vrcholovú stanicu prekonáva 250 metrov nadmorskej výšky a jazdu na nej absolvovala aj bývalá anglická kráľovná Alžbeta II. S raritnou lanovkou je už takmer dvadsať rokov spojený aj Peter Zemčák.

Dnes ste vedúcim Pozemnej lanovej dráhy v Starom Smokovci. Aká bola vaša cesta k profesii lanovkára? Vybrala si ona vás, alebo vy ju?
Tak napoly. Keď som sa po skončení vysokoškolského štúdia a absolvovaní vojenčiny rozhodoval, čo ďalej, mal som dve možnosti. Ostať v Žiline, kde som doštudoval na Elektrotechnickej fakulte Žilinskej univerzity, alebo vrátiť sa domov a skúsiť si niečo nájsť vo Vysokých Tatrách, ktoré ma svojím prostredím a možnosťami veľmi lákali. Poslal som si žiadosť na vtedy ešte Tatranské lanové dráhy a na pohovoroch som uspel.

Potešilo vás to?
Určite. Mám totiž vyštudovanú rádiokomunikačnú techniku, a to bol odbor, v ktorom sa vtedy ťažšie hľadala práca. Bol som rád, že mi Železnice Slovenskej republiky dali šancu. Ale bol to iba začiatok.

Poviete o tom viac?
Prijali nás viacerých na adaptáciu absolventa na budúce povolanie a po roku malo padnúť rozhodnutie, či nás zamestnajú. Za lanovkára sa totiž nikde nemôžete vyučiť, všetko, čo toto povolanie obnáša, musíte získať v praxi. A tak sme si počas adaptácie vyskúšali všetky pozície na lanovkách a či ich dokážeme zvládať. Dnes som za túto prípravu veľmi vďačný, lebo podobne postupujem aj ja teraz, keď prijímame nových ľudí do kolektívu.

Pracovali ste od začiatku na lanovke v Starom Smokovci?
Nie. Adaptačným procesom sme prechádzali vo vtedajšom sídle Tatranských lanových dráh ŽSR v Tatranskej Lomnici. Potom spoločnosť prechádzala transformačným procesom a viacerými zmenami, vrátane vlastníckych, časť z toho som zažil už na pracovisku Pozemnej lanovej dráhy v Starom Smokovci.

Kontrola pred začatím práce lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Kontrola pred začatím práce lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

Ľudia nazývajú vašu profesiu jednoducho – lanovkár. Máte pre ňu priliehavejší názov?
Priliehavejší možno nie, ale presnejší. Sme prevádzkoví pracovníci lanovky na rôznych pozíciách. Každý z nás, vrátane mňa, si nimi prešiel. Je to nielen preto, že potrebujeme byť flexibilní a navzájom zastupiteľní na prevádzke lanovej dráhy, ale takto sa môžeme pripraviť na posun v kariérnom postupe, respektíve aj na doplnenie kvalifikácie. Podľa legislatívy a našich interných firemných predpisov musíme mať potrebné „papiere“ na obsluhu lanovej dráhy.

Takže nie je lanovkár ako lanovkár…
V kolektíve máme staničných sprievodcov, vyššou pozíciou je údržbár strojných alebo údržbár elektrických zariadení, potom je to operátor lanovej dráhy, ktorý ju spúšťa, a ja som vedúci prevádzky. Po rôznych organizačných zmenách už mám na starosti „iba“ prevádzku lanovky, niekdajší náčelníci mali kedysi v kompetencii aj správu budov, ich režim, pomocný personál a podobne. Riadim dvanásť ľudí, v zime, keď máme spustené aj pridružené vleky v Starom Smokovci, ďalších šiestich.

Skúste v skratke formulovať, čo obnáša práca vedúceho prevádzky lanovej dráhy?
Naozaj iba v skratke, ale je to výstižné. Musím sa starať o to, aby prevádzka lanovej dráhy bola bezpečná a fungovala bez porúch. Predpokladom toho je dôkladný prehľad o jej technickej stránke. Preto je aj nevyhnutné, aby nielen ja, ale aj ostatní ľudia na prevádzke mali, čo sa týka vzdelania, elektro alebo strojné zameranie. Najviac porúch ide na vrub elektriky, tie bežné dokážeme odstrániť sami, vlastnými ľuďmi. Závažnejšie riešim s vedúcim elektroúdržby vo firme.

Znamená to, že sa nedajú vždy predvídať?
Nie vždy. Samozrejme, že máme pravidelné jarné a jesenné údržby zariadenia, aby sme poruchám predchádzali. No ako každé iné zariadenie, aj technika na dráhe a vozne sa opotrebovávajú a môže sa stať, že sa porucha občas vyskytne aj bez výstrahy. Večer sa prevádzka lanovky vypne, ráno nemusí zariadenie naštartovať. Ak je to tento prípad, máme zrána čas poruchu odstrániť ešte pred príchodom cestujúcich. Horšie je, ak sa porucha vyskytne počas prevádzky na trati.

Technické zázemie lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Technické zázemie lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

Čo vy a čo cestujúci vtedy?
Treba si uvedomiť, že naša lanová dráha funguje kyvadlovým systémom, na trati sú v pohybe vždy dva vozne. Ak sa lanová dráha na trati kvôli poruche zastaví a cesta nemôže skončiť v stanici, tak príde na rad evakuácia cestujúcich. Bezpečnosť je bezpečnosť.

Už sa také niečo stalo?
Ak si dobre pamätám, tak počas prevádzky lanovky možno raz alebo dvakrát, no bolo to už dávno. Momentálne máme k dispozícii moderné zariadenie s dobrým elektronickým vybavením. Všetky bezpečnostné prvky sú istené dvakrát. Stačí, že jeden prvok z istenia zlyhá, a zariadenie sa znefunkční. Cestujúci sa nemusia báť, to iba my máme o povinnosť viac, a síce dbať o to, aby sme poruchám predchádzali.

Spomínali ste pravidelnú údržbu…
Áno, kompletnú jarnú a jesennú robia naši zamestnanci. Vtedy máme výluku, sme mimo prevádzky a rovnako je tomu aj počas generálnej údržby. Tá sa robí každých šesť rokov a počas tejto generálky podvozky vozňov, napojenie ťažného lana, na ktorom je vozeň zavesený na trati, ako aj prevádzková a bezpečnostná brzda idú k výrobcovi lanovky. Montér všetko kompletne odstrojí a po generálke opäť nainštaluje, odskúša a uvedie do prevádzky. V tom čase sa jazdiť nedá, lebo prevádzka lanovky funguje na spoločnom ťažnom lane s dvoma súčasne jazdiacimi vozňami, ktoré sa počas jazdy míňajú v mieste tzv. Abtovej výhybne. Kým nie je zariadenie, resp. jeho súčasti kompletne zgenerálkované, jazda je vtedy vylúčená.

Kedy je vaša práca najľahšia?
Keď všetko funguje, ako má, keď sú všetci zamestnanci v práci, nik nemaróduje, nik nemá paragraf.

Je takýchto dní v roku veľa?
Stane sa, že aj také máme. Ale život sa s nikým nemazná, a hoci máme pracovné zmeny naplánované na mesiac dopredu, a nemalo by nás prekvapiť nič zásadné, predsa len musíme byť pripravení aj na rýchle improvizácie. Napríklad, keď niekoho prekvapí choroba. Ak nemám rýchlo náhradu, idem sám na pozíciu, ktorú nemôže zastať maród. A medzitým organizujem, čo na druhý a ďalší deň.

Vo vozni lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Vo vozni lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

Dá sa to?
Dá, pretože máme také povolanie, ktoré predpokladá flexibilitu každého zamestnanca. Ľudia na prevádzke robia dvanástky, sú dva dni v práci, dva dni majú voľno, ale máme, vrátane mňa, pružnú pracovnú dobu. Ak treba, dajú sa veci preorganizovať, aby prevádzka fungovala ako treba. Klienti naše problémy nespozorujú.

Mení sa počas roka cestovný poriadok lanovky?
V Tatrách už vlastne neexistuje hlavná a vedľajšia, či letná a zimná sezóna. Ľudia do veľhôr prichádzajú počas celého roka. Vzhľadom na dĺžku dňa v lete lanovka premáva od 7. do 19. h, v zime od 8., resp. 8,30 do 16.30, 17. h. No ak sú akcie na Hrebienku, ako napríklad v zime Tatranský ľadový dóm, Tatry Ice Master, v lete trebárs medvedie dni, tak jazdíme až do 21. h. Ak sa pri dostatku prírodného snehu organizujú v utorky, piatky a soboty sánkovačky z Hrebienka do Starého Smokovca, tak pustíme lanovku od 19. do 21. h.

V polhodinových intervaloch?
V zásade áno, ale nie vždy. Cestovný poriadok síce máme, ale ak vidíme, že sa pri kase hromadia cestujúci, tak bežné jazdy zahustíme jazdami navyše. Napríklad teraz, keď je sezóna školských či táborových výletov. Vieme dať dohromady aj skupiny, ktoré idú spoločne na túru a poslať ich hore naraz. Pracujeme v cestovnom ruchu a klientom treba vyjsť v ústrety.

Dá sa to vždy?
Občas nie. Napríklad v prípadoch, keď si turisti časovo zle rozplánujú túry, prídu neskoro večer a až na stanici si uvedomia, že lanovka je vypnutá a oni majú v tíme babičku, malé deti, ktoré nevládzu, alebo zdravotne hendikepovaného človeka.

V ktorých momentoch vnímate, že máte ťažkú prácu?
Vtedy, keď treba riešiť nejaký problém s cestujúcimi. Všetci máme za sebou komunikačné školenia, snažíme sa dostať do krvi komunikačný protokol a vieme, že máme byť ústretoví, aj sa o to všetci snažíme. No občas sa stane, že aj nám dôjdu argumenty. Niekedy cestujúci už k nám príde nahnevaný, že nemohol nájsť parkovanie, u nás pred kasou stojí v rade, potom na turniketoch, potom mu nezafunguje lístok, lebo napríklad v snahe ušetriť na lístku si vyberie niečo, čo ani nechcel, alebo mu jeho lístok nezaručuje, čo chcel. A už je oheň na streche.

Pripravený na sprevádzanie vozňa. Foto: archív Petra Zemčáka.
Pripravený na sprevádzanie vozňa. Foto: archív Petra Zemčáka.

Pokiaľ vieme, verejnosť oceňuje rôzne varianty lístkov, ktoré ponúkate…
Ich ponuku sme aj vytvárali na základe požiadaviek cestujúcej verejnosti. Máme pestrú paletu výhod a kombinácií a aj vernostný program. Lístky sa dajú kúpiť u nás v pokladni i v samoobslužných automatoch, ale aj cez internet. Ceny sú rôzne, pri nákupe v predpredaji online cez Gopass alebo v samoobslužných kioskoch sú ceny výhodnejšie ako v pokladniach. No stáva sa, že ľudia si nevšimnú rôzne vysvetľujúce piktogramy. Preto veľa času venujeme vysvetľovaniu i pomoci pri kúpe lístka.

Je rozdiel v práci lanovkára v Tatrách a hocikde inde na Slovensku?
Určite je. Základný spočíva v technických danostiach jednotlivých lanoviek a v organizácii práce. No my máme bonus navyše – krásne prostredie a výhľady na končiare Tatier.

Aký je váš bežný pracovný deň? Čím sa začína?
Každý deň je iný. Keď prichádzam do práce, nikdy neviem, čo mimoriadne bude treba uprednostniť. Ale spravidla začíname krátkou poradou so zamestnancami, povieme si, čo je nové, preberieme, čo nás čaká, a potom urobíme každodenné kontroly zariadenia pred zahájením prevádzky lanovky. Ak netreba zaskočiť za niektorého z kolegov, tak ja sa potom venujem administratíve, riešim plány, poruchy, odstávky, nákupy alebo objednávky materiálu či súčiastok, venujem sa úlohám, ktoré prídu z vedenia, a ktoré súvisia s operatívnou prevádzkou či plánmi.

Ak by ste to mali zhrnúť, čo je vo vašej práci najdôležitejšie?
Prioritou je bezpečnosť. Aby sa nikomu nič nestalo. Nielen klientom, ale aj našim zamestnancom.

Tatry sú, čo sa týka počasia, nevyspytateľné, premenlivé. Vplýva počasie aj na prevádzku lanoviek? Ako?
Naša lanová dráha má celoročnú prevádzku a my ju nemusíme odstaviť, keď napríklad zafúka silnejší vietor, ako je tomu pri visutej lanovke v Tatranskej Lomnici. Samozrejme, stáva sa nám, že trať zafúka sneh a vodiace kladky, v ktorých je vedené ťažné lano, primrznú. V zmene máme spravidla štyroch ľudí, kto môže, ide odstraňovať námrazu, vrátane mňa. Je to dôležité, lebo keď klady nie sú v pohybe, vyderie nám ťažné lano gumené vyloženie kladiek a po zime ich musíme potom meniť.

Stanica pozemnej lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.
Stanica pozemnej lanovky. Foto: archív Petra Zemčáka.

A leto?
Platí to isté, čo na bežných železniciach. Teplo rozťahuje koľajnice a aj my sme často v situácii, že musíme znižovať na niektorých úsekoch rýchlosť. Trať je síce vedená v porastoch, ktoré nám dorastajú do výšky a dobre tienia, no niekde to nestačí.

Čo napríklad medvede, či iná zver? Už sa kvôli tomu, že sa zdržia na trati, zdržali aj lanovky?
Zvieratá sú v Tatrách doma, musíme to rešpektovať. No nemáme s nimi až tak veľa zážitkov, lebo popri trati našej lanovky vedie frekventovaný turistický chodník a asfaltka, takže sa týmto miestam vyhýbajú. Občas trať preskočí stádo jelenej zveri, či prebehne veverička a minule v nej ležal medveď. No trúbenie ho vyplašilo, tak sa pobral preč. Ale spomínam si, tuším to bolo roku 2021, prišiel medveď až k budove lanovky. Museli sme vtedy zatvoriť dvere, ktoré sú na senzor, lebo vyzeralo, že chce ísť pozrieť dnu.

Máte na trase lanovky obľúbené miesto, výhľad, scenériu, ktorá vás zakaždým poteší?
Každý také má. U mňa je takým pri ceste dolu mestská panoráma Popradu a Svitu, ak sa počasie vydarí, aj pohľad na Kráľovu hoľu. A keď sprevádzam vozeň pri ceste nahor, na Hrebienok, tak zakaždým obdivujem výhľad na Slavkovský štít a panorámu hôr, vrátane Lomnického štítu. Je to krása, aj v zime aj v lete.

To je aj pohľad, ktorý sa otvoril bývalej anglickej kráľovnej Alžbete II, keď sa viezla na Hrebienok…
Presne tak. Mal som to šťastie, že som doprevádzal vozeň, v ktorom sedela. Bol som jediný zo zamestnancov, ktorému túto úlohu pred desiatimi rokmi – 24. októbra 2008 zverili. Počasie vtedy nebolo najlepšie, ale predsa sa na okamih oblaky roztiahli a Tatry sa ukázali v plnej kráse.

Bolo náročné zabezpečiť takúto návštevu?
Všetci sme sa usilovali, aby to dobre dopadlo a nič sa nepokazilo. No príprava bola najviac sústredená na ochranu a bezpečnosť. Niektoré priestory museli byť zapečatené a ani zamestnanci neboli všetci v práci. Blízky prístup k delegácii bol prakticky vylúčený.

Lanová dráha má celoročnú prevádzku. Foto: archív Petra Zemčáka.
Lanová dráha má celoročnú prevádzku. Foto: archív Petra Zemčáka.

Začína aj pre prevádzku lanovky platiť, že ľudia sa vzhľadom na dopad zmeny klímy presúvajú viac do verejnej dopravy. Zbadali ste to už na počtoch prepravených ľudí?
Ak by som nebral do úvahy obdobie pandémie, tak platí, že to má rastúci trend. Ľudia navštevujú Tatry počas celého roka a keby sa kapacitne vyriešila doprava turistov z Popradu a postavili zberné parkoviská, tak by to mohlo byť možno ešte lepšie a pre životné prostredie optimálnejšie. Zatiaľ platí, že mnohí návštevníci uprednostňujú v doprave do Tatier osobné autá.

Čo vás na vašej práci najviac baví?
Tatry sú úžasné, pracovať v tomto prostredí je naozaj výnimočné. No dôležitý je aj pracovný kolektív, pracovná klíma, ktoré, u mňa určite, navodzujú pocit, že do práce nieže chodiť musím, ale chcem. Samozrejme, sú i lepšie i horšie dni, ale to má každý. My k tomu máme aj mnohé bonusy, keďže pracujeme vo firme pôsobiacej v cestovnom ruchu. Môžeme využívať rôzne zľavy, zamestnanecké pobyty. Aj to je prídavok k výnimočnosti našej práce.

Vy v Tatrách pracujete, sú pre vás Tatry aj miestom pre relax? Ak áno, kam najradšej chodievate? Čo vám zresetuje hlavu?
Párkrát do roka ideme s rodinou na túru v Tatrách. Je to úžasné miesto, ale snažíme sa, aby naše deti poznali aj iné časti Slovenska. No najčastejším miestom, kde dokážem úplne vypnúť, je naša chalupa na Zemplíne. Manželka je učiteľka, trávime tam s deťmi leto a takmer všetok voľný čas od jari až do jesene. Máme to tam radi.

Takto oddychuje. Foto: archív Petra Zemčáka.
Takto oddychuje. Foto: archív Petra Zemčáka.

Ak by sa niekto chcel stať lanovkárom, čo pre to musí urobiť?
Budem hovoriť za nás a náš postup pri prijímaní nových ľudí. V prvom rade musí mať záujemca strojné, elektro alebo dopravné vzdelanie. To je prvý krok. Druhým je po skončení školy napísať žiadosť, poslať životopis na naše personálne oddelenie. Ak sa na našom pracovisku uvoľňuje miesto, napríklad pre odchod do dôchodku, sťahovanie, či presun niektorého kolegu inde, oslovujem personalistov, aby mi posunuli vhodných kandidátov a ja si ich pozývam na pohovor. Vyberám si takých, ktorí majú vhodné vzdelanie a sú aj jazykovo zdatní. Robíme v cestovnom ruchu, vyžaduje sa to.

Čo sa potom stane s vhodným adeptom?
To, čo so všetkými mojimi kolegami. Absolvuje lekársku prehliadku a školenia – BOZP, poučenej osoby v elektrotechnike, prvej pomoci a ešte ďalšie. Musí prejsť rôznymi základnými pozíciami, aby sa s nimi zoznámil v pracovnom prostredí, až potom nabieha na teoretickú a praktickú prípravu za lanovkára. Následne musí absolvovať písomné a ústne skúšky a ak ich zvládne, dostane osvedčenie. Až potom ho zaradíme na pracovné miesto lanovkára, aby ho mohol vykonávať už samostatne. No možno sa stane, že počas takéhoto zácviku sám príde na to, že to nie je práca pre neho. Aj to sa stáva, lebo až v praxi môžeme vzájomne zistiť, či niečo človeku sadne, alebo nie. A u nás potrebujeme ľudí, ktorí nielenže zastanú svoju prácu, ale sú ochotní sa ďalej aj učiť.

Učenie?
Isteže, celoživotné. Periodicky prechádzame rôznymi preskúšaniami, musíme ovládať predpisy, lebo spadáme jednak pod dopravný úrad, ale aj ministerstvo dopravy, ktoré vyžadujú znalosti rôznych noriem a isté praktické zručnosti. Aj kolegovia, ktorých preradzujeme na vyššiu funkciu, musia absolvovať stanovené hodiny výcviku z teórie, legislatívnych noriem či praktickom ovládaní technického zariadenia. Nezriedka to prídu skontrolovať z dopravného úradu či inšpekcie práce. Je to v poriadku, vozíme ľudí, je to naša práca, musí byť vykonávaná so všetkým, čo k tomu patrí.

Autor titulnej fotografie:  archív Petra Zemčáka.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Žlto značený chodník cez Kotliská je ešte do konca júna uzatvorený.

Do konca júna sú uzatvorené niektoré chodníky

Vysoké Tatry sezónnu uzáveru ukončili o dva týždne skôr ako v minulých rokoch, v Nízkych sčasti trvá. Povieme vám, kam by ste do 30. júna nemali vkročiť.

V Národnom parku Nízke Tatry a jeho ochrannom pásme majú turisti k dispozícii viac ako 840 kilometrov značených turistických trás (TZT) a okrem nich aj 15 náučných chodníkov. Niektoré z turistických trás sú od 1. októbra do 30. júna nasledujúceho roku uzavreté. Každoročnú uzáveru motivuje predovšetkým ročný cyklus prírody, ktorá potrebuje na svoju regeneráciu a oddych aj pokoj. Zvieratá sa napríklad počas jari po prebudení dostávajú do obdobia párenia, hľadajú si potravu, niektoré sú aj pre človeka nebezpečné.

Text: V Národnom parku Nízke Tatry je 840 km značených turistických trás. Autorka fotografie: Jana Paukovie Bizupová.
Text: V Národnom parku Nízke Tatry je 840 km značených turistických trás. Autorka fotografie: Jana Paukovie Bizupová.

Aj z toho dôvodu sú ešte do 30. júna uzavreté žlto značené chodníky Kotliská – Žiar (TZT 8447), Poľana – sedlo Sinná Kotliská – Žiar (TZT 8619) a Demänovské sedlo – sedlo Javorie – Krupovské sedlo Kotliská – Žiar. V platnosti je tiež uzávera chodníka od Chaty M. R. Štefánika – Ďumbier (po zimnom tyčovom značení), a to v čase bez súvislej snehovej pokrývky s hrúbkou minimálne 15 cm.

Pre Národný park Nízke Tatry tiež platí, že návštevníci sa môžu počas roka s výnimkou zimnej uzávery pohybovať iba po turisticky značených trasách a náučných chodníkov. Túru treba skončiť pred západom slnka, čo sa ale nevzťahuje na rekreačné areály. Treba rešpektovať zákaz táborenia, stanovania, bivakovania mimo vyhradených miest, ale aj zberu rastlín a ich častí, zakladania ohňov mimo vymedzených priestorov. Do parku je možné zobrať psov, ale iba na vodiacom remeni a s náhubkom. Zakázané je tiež, ale ľudia to nerešpektujú, premiestňovanie prírodnín, najmä skál a stavanie kamenných kôp.

Autor titulnej fotografie: Joshuanna.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Pleso nad Skokom nájdete kúsok od vodopádu Skok.

Tip na sobotňajšiu túru s deťmi k vodopádu

Ideálnym cieľom pre rodiny s deťmi, ktoré hľadajú nenáročnú, no očarujúcu túru je výlet k Vodopádu Skok v srdci Vysokých Tatier. Táto turistická trasa ponúka nielen úžasné výhľady na tatranskú prírodu, ale aj možnosť vidieť jeden z najkrajších vodopádov u nás.

Zaberte si pohodlnú a pevnú obuv, chodník sa zmení na kamenistý, takže vysoké turistické topánky sú výhodou. Vhodné je aj oblečenie podľa počasia, nezabudnite na dostatok pitnej vody a malé občerstvenie. Pre deti je dôležité vziať aj niečo na zahryznutie a obľúbenú hračku, ktorá im spríjemní prestávky. Výstup k vodopádu Skok je považovaný za stredne náročnú túru, je vhodná aj pre mladšie deti.

Vyrazíte zo Štrbského plesa, na rozcestníku odbočíte k sedačkovej lanovke na Chatu pod Soliskom. Potom pokračujete po pravej strane areálu lanoviek do Mlynickej doliny. Postupne sa otvárajú neskutočné výhľady na okolitú scenériu. Trasa vedie cez les, kde sa deti môžu tešiť na rôzne zaujímavosti ako sú malé potôčiky, machové koberce a rozmanité druhy rastlín.

Po asi hodine a pol chôdze sa pred vami otvorí úchvatný pohľad na Vodopád Skok. Túra k tomuto vodopádu patrí medzi tatranské klasiky, ako napríklad výstup na Rysy alebo túra k Popradskému plesu. Je to jeden z najvyšších vodopádov v Tatrách s výškou okolo 25 metrov.

Voda padá po skalnej stene a vytvára nádhernú scenériu, ktorá očarí nielen dospelých, ale aj deti. Pri vodopáde je dôležité dávať pozor na deti, aby sa nepohybovali príliš blízko k okraju skalnej steny. Voda môže byť šmykľavá a kamene klzké. V blízkosti vodopádu Skok si môžete pozrieť aj niekoľko ďalších väčších i menších plies.

Po dostatočnom vychutnaní si krásy vodopádu Skok sa vydáte späť tou istou trasou na Štrbské Pleso. Zaujímavá je aj skutočnosť, že k vodopádu sa dostanete len po jednej trase, ktorú sme si v skratke predstavili. Je to preto, že sa nachádza v Mlynickej doline, uprostred štítov, hoci malou okľukou sa dá k nemu dostať aj cez Furkotskú dolinu cez Bystrú lávku.

Autor titulnej fotografie: Pavol Kubáň.

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!

Zelené pleso

Do Vysokých a Západných Tatier si ešte stále treba zobrať zimné bundy

Vo Vysokých a Západných Tatrách sú ešte stále miesta so súvislou snehovou pokrývkou, preto horskí záchranári odporúčajú na turistike kompletnú zimnú výstroj.

Ak plánujete trojdňový víkend v Tatrách, pripravte sa na premenlivé počasie a vo vyšších polohách aj nízke teploty. Preto si so sebou zbaľte kompletnú zimnú výstroj a zvýšiť treba aj opatrnosť pri pohybe, lebo na snehových poliach sa ľahko dá pošmyknúť. Do batohov ti treba vložiť aj nepremokavé oblečenie, lebo dnes a v nedeľu má vo Vysokých Tatrách pršať, v nedeľu aj v Západných a Nízkych Tatrách. Iba sobota bude turistom priať. Slnko zaleje najmä Nízke Tatry, inde bude polooblačno.

Stále platí zákaz prechodu po červenom značenom chodníku z Hrebienka k Rainerovej chate, bol tam zosuv pôdy a stále trvá hrozba ďalšieho zosuvu. Miesto sa dá obísť po zelenom chodníku okolo Bilíkovej chaty a Vodopádov Studeného potoka.

V Západných Tatrách stále platí, že zelený TZCH Svorad – Špania – Lomnô (Lomné) je zle značený, s obmedzenou priechodnosťou. Strhnuté a v zlom technickom stave sú mostíky v Bobroveckej doline, Hlbokej doline a Bystrej doline.

Horská záchranná služba pre Nízke Tatry upozorňuje, že niektoré turistické trasy boli pre schodnosť pozmenené, preto sa nemusia zhodovať ich GPS súradnice s mapovými podkladmi.

Autor titulnej fotografie: Andrea Bardovičová

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Hlasujte za podcast roka

Hlasujte za náš podcast S BATOHOM CEZ HORY v ankete podcast roka 2024. Podcast sa venuje Tatrám a všetkým témam s nimi spojenými. Učíme mladších, ale i starších láske k horám, ktorá je dnes veľmi dôležitá. Podporte nás v tejto významnej ankete a ukážte spoločne celému Slovensku, že na Tatrách záleží. 

Ako môžete hlasovať?

  1. Navštívte stránku https://bit.ly/podcast_roka_hlasovanie
  2. V kategórii Miláčik hlasujte za podcast S batohom cez hory
  3. V ostatných kategóriách môžete/nemusíte hlasovať
  4. Vyplňte meno a e-mailovú adresu
  5. Potvrďte svoj hlas cez e-mail

Ďakujeme veľmi pekne!