Medvede sa už prebúdzajú. V Demänovskej Doline došlo k tragédii

Naháňačka s medveďom skončila tragicky

V piatok sa v Demänovskej doline stala tragédia. Obeťou sa mala stať 31-ročná občianka z Bieloruska. Prvé informácie naznačovali, že zomrela po útoku medveďa, no ako predbežne konštatoval lekár, zahynula na následky 150 metrov dlhého pádu.

V piatok v podvečerných hodinách (15. marca) prijala polícia na linku tiesňového volania oznámenie, že dvoch ľudí v katastrálnom území Demänovskej Doliny pri vrchu Na jame naháňa medveď. Rozbehla sa policajná akcia.

Ako vyplýva zo správy Policajného zboru SR, na miesto boli okamžite vyslané hliadky, aby dvojicu vypátrali. Privolaná bola aj Horská záchranná služba. Pomoc prišla neskoro. Muža našli, bol v poriadku. Žena bola nájdená bez známok života. Malo ísť o pár, ktorý bol na turistike.

Na miesto prišiel aj zásahový tím medveďa hnedého. „Na mieste prebiehajú všetky potrebné úkony, preto nie je možné poskytnúť bližšie informácie,“ informovala včera policajná správa.

Dnes (v sobotu 16. marca) už máme viac informácií o včerajšej tragédii. Horská záchranná služba na svojom portáli uviedla, že dvojica – muž, 29 rokov a žena, 31 rokov z Bieloruska, sa po strete s medveďom rozutekali každý iným smerom. Podľa človeka, ktorý volal na tiesňovú linku, sa medveď rozhodol prenasledovať ženu, tá mužovi zmizla z dohľadu a nemal s ňou následne ani žiadny hlasový kontakt.

Horskí záchranári pátrajú po žene a mužovi, ktorých naháňal v Demänovskej doline medveď
Horskí záchranári pátrajú po žene a mužovi, ktorých naháňal v Demänovskej doline medveď. Autor fotografie: HZS

Zo strany HZS sa do terénu vybrali záchranári z OS Nízke Tatry so psom, dvaja príslušníci Strediska lavínovej prevencie s dronmi a termovízou.

„Po krátkom čase služobný pes označil miesto pod skalným prahom, kde sa po páde strmým terénom bola medveďom prenasledovaná žena. Žiaľ už bez známok života. Medveď sa v tom čase nachádzal v ich blízkosti. Našťastie sa ho podarilo za pomoci služobného psa, kriku a varovného výstrelu príslušníka PZ SR zahnať,“ uvádza Horská záchranná služba

Horskí záchranári na mieste pádu ženy z Bieloruska
Horskí záchranári na mieste pádu ženy z Bieloruska. Autor fotografie: HZS

Na svojom portáli ďalej informuje, že s mužom sa podarilo nadviazať zvukový kontakt a následne ho druhá skupina záchranárov našla uviaznutého nad skalným prahom. Bol vystrašený ale bez zranení. Muža potom previezli do Domu HZS Lúčky. „Telo ženy bolo po nevyhnutných úkonoch pomocou spustov vyprostené z exponovaného terénu, pozemne transportované na Lúčky  a odovzdané príslušníkom PZ SR.  

Okolnosti tragédie sa ďalej vyšetrujú. No predbežne je známe, že k stretu s medveďom došlo počas vychádzky po trase z obce Lazisko smerom na vrch Sina. Vrch Na jame je neďaleko neho. Terén je tam veľmi exponovaný, husto zarastený stromami, so skalnými stenami a strmými zrázmi. „Je neoznačkovaný, ľudia tam nemali čo hľadať,“ povedal pre TV JOJ záchranár z Nízkych Tatier Jaromír Holuša.  Ako uvádza MY Liptov, žlto značený turistický chodník do Sedla Sinej je uzatvorený do 30. júna z dôvodu ochrany prírody. Pre turistov je podľa portálu uzatvorená trasa zo sedla až na Poľanu na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier.

K nešťastiu sa vyjadrilo v sobotu aj Ministerstvo životného prostredia SR. Uviedlo, že orgánom činným v trestnom konaní rezort poskytuje plnú súčinnosti a ak sa potvrdí, že žena zomrela v dôsledku útoku medveďa, ututlávať nič nebude.  Ministerstvo tvrdí, že k nešťastiu došlo v časti Repiská, ktoré označilo ako súčasť Jasnej. Nachádzajú sa severne od lyžiarskeho strediska, bez zjazdoviek.

Presnú príčinu smrti ženy určí až pitva, obhliadajúci súdny lekár konštatoval predbežne, že smrť nastala v dôsledku zlyhania centrálneho nervového systému pre pád z výšky. Pád spôsobil devastačné poranenie hlavy. Informovala o tom žilinská policajná hovorkyňa Zuzana Šefčíková, ktorá zároveň uvidela, že poverený príslušník OO PZ Liptovský Mikuláš začal trestné stíhanie za prečin usmrtenia.

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Slašťan

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti.

Rešpekt k horám je otázkou prežitia

Jeho život je spätý s horami. Od 80. rokov je aktívnym horolezcom, v súčasnosti vedie k tejto činnosti aj deti. Peter Čaplický sa okrem vysokohorského lezenia venuje cestovaniu, fotografovaniu, na základe svojich zážitkov a skúseností zo života v Číne vydal niekoľko kníh. V rozhovore okrem iného prezradil, k čomu vedú deti v horolezeckom klube pri poznávaní prírody a hôr, aj čo by mali ľudia vedieť predtým ako sa vyberú na vysokohorskú túru.

Ako ste sa dostali k horolezectvu?
Začal som s vysokohorskou turistikou, ktorá bola v čase mojej mladosti veľmi populárna. Časom sme zistili, že už sme pochodili skoro všetky vysokohorské túry, a chceli sme niečo viac. Ďalším krokom bolo lezenie, začali sme sa pohybovať po skalách. Najprv v okolí Žiliny, v Porúbke, nasledovala výzva, ktorou bolo lezenie v Tatrách. Začali sme s ľahkými skalnými cestami. V tej dobe bol systém výkonnostných tried. Každá mala svoje postupnosti, najprv sme museli prekonať čakateľskú triedu, dobu čakateľa, postupne sme sa dostali k tomu, že sme mohli začať liezť ťažké cesty v severných stenách. To bola výzva, za ktorou sme išli.

Išli ste teda postupne, krok za krokom po výkonnostných stupňoch?
Áno, a dobré na tom bolo, že sme si prešli všetky stupne náročnosti. Dnes ich väčšina horolezcov preskakuje a nemajú pritom skúsenosti s pohybom vo vysokohorskom teréne, horách, odhad počasia. Tento systému umožňoval postupne pochopiť hory, veľké steny, fungovanie vo Vysokých Tatrách. Vtedy bol systém výkonnostných tried rozdelený na skalné a zimné lezenie. Zimné lezenie bolo akceptované len vo východných a severných stenách a len v období kalendárnej zimy. Liezli sme severnú stenu Javora, Hrubô a ďalšie. Steny, ktoré sa dnes už nelezú, lebo sú dlhé a ťažko dostupné, čo nezodpovedá dnešnému trendu lezenia. Dnes sa lezú klasifikačne veľmi náročné cesty, ale blízko alebo na južných stenách aj počas zimného obdobia.

V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.
V horolezeckom klube sú deti od 10 do 16 rokov. Foto: archív Petra Čaplického.

K horolezectvu vediete v klube aj deti, ako to funguje?
Sme jeden z najväčších klubov v meste – JAMES SHS Žilina. Sú u nás dve kategórie – športové lezenie a lezenie v horách. Každé dieťa má niečo vo svojom vnútri, nejaký talent. Buď je to atlét, tí sa venujú športovému lezeniu na lezeckých stenách, iní majú v sebe horolezca. Našou úlohou je objaviť u detí, čo majú v sebe a orientovať ich správnym smerom.

Od akého veku u vás deti začínajú liezť?
Je to od 10 do 16 rokov, to je najlepší vek na formovanie, s mladšími deťmi je to zložité. Zaujímavá je skutočnosť, že horolezci sa necítia až tak dobre na umelých lezeckých stenách, športovým lezcom zas prekážajú prírodné vplyvy, napríklad nepriaznivé počasie. Deti sa formujú samy a potom je na nás, aby sme ich viedli na ich ceste.

Kam chodíte liezť?
V okolí Žiliny došlo k obmedzeniu lezeckých možností, Súľov je zavretý, tak nám ostávajú len dve lezecké oblasti, to je Porúbka a Belá. Skalné lezenie s deťmi robíme hlavne na týchto miestach. V zime chodíme trénovať aj do Tatier. Snažíme sa naučiť deti liezť na ľade, kde je väčšia možnosť športového vyžitia. Robíme s nimi prechody zo severnej do južnej doliny, čo bol kedysi základ pohybu vo Vysokých Tatrách. Učíme ich pohybovať sa vo vysokohorskom teréne – v strmom snehu, aby sa naučili cítiť nebezpečenstvo, kedy sa blíži lavína, kedy vám hory ponúknu „ľahkú cestu“, po ktorej sa dá ísť, a kedy je to naopak.

Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.
Deti učia pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok. Foto: archív Petra Čaplického.

Takže niečo ako rozumieť horám…
Deti učíme od prvej fázy pohybovať sa v relatívne ľahkom teréne a postupne prechádzať do náročných podmienok, aby pochopili správanie sa hôr voči človeku. To je dôležité. Dnes sú návštevníci hôr materiálne veľmi dobre pripravení, ale na druhej strane nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Často nevedia správne vyhodnotiť ani relatívne ľahké situácie. Skúsený návštevník hôr by to jednoducho vyriešil, ale oni sa dostávajú do komplikácií. Problém teda nie je vo fyzickej príprave, ani vo výstroji, ale v tom, že ľudia sa nevedia správne pohybovať vo vysokohorskom prostredí. Učíme to deti a na tom môžu potom stavať ďalej. Naučia sa pohybovať v strmom a hlbokom snehu, v takmer lavinóznom prostredí a vedia posúdiť situáciu. Ak túto skúsenosť nemajú, tak idú vlastne do neznáma.

Majú deti o lezenie v horách záujem?
Náš klub má 130 členov, čo je na horolezectvo veľká základňa, z toho detí je viac ako 50. Takže polovica je mladšia ako 16 rokov. Aj keď radi prijímame nových členov, momentálne na to nemáme kapacity, ani trénerské a inštruktorské. Ešte treba povedať, že deti, ktoré podchytíme, získajú lásku k horám a budú sa k nim správať tak, ako sa má. Budú mať aj túžbu liezť, pohybovať sa v horách, vidieť nové cesty, nové končiare, krásu hôr. Nie je to len o športovom vyžití, ale aj o vzťahu k horám. Každé dieťa má vo svojom vnútri začarovanú dušu, a je na nás, aby sme ju odkryli.

Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.
Návštevníci hôr dnes často nevedia posúdiť ten bod, kedy začína riziko. Foto: archív Petra Čaplického.

Autor titulnej fotografie: archív Petra Čaplického.

Zbojnícka chata

Keď budem veľký, chcel by som byť chatárom v Tatrách

Zbojnícka chata  v zime. Foto: Attila László Péntek

Čo robia tatranskí chatári v zime? Napríklad na Zbojníčke? Tak na túto otázku vám odpovie najnovší diel podcastu S batohom cez hory. Vladko a Tánička tentoraz hovoria o Zbojníckej chate a tamojšom chatárovi. Nahrali pre vás jubilejný – päťdesiaty diel podcastov venovaných Tatrám.

Témami podcastov, ktoré sa začali nahrávať v júli 2021, boli doposiaľ tatranské chaty, doliny, štíty, plesá, udalosti, záhady, patróni, zaujímavosti, jaskyne, špeciality, pravidlá a bezpečnosť návštevníkov v Tatrách, ale Vladko a Tánička nahrali aj niekoľko špeciálov. Všetky si môžete vypočuť, keď kliknete na stránku www.cezhory.sk/podcasty. V archíve je päťdesiat častí.

Tánička a Vladko

Tánička a Vladko v podcaste S batohom cez hory o povolaní – horský chatár. Foto: MKreo

Pozývame vám vyspočuť si jubilejný – päťdesiaty diel. Témou je Zbojnícka chata, jej chatár Miki Knižka. Vladko a Tánička rozoberajú, čo taký chatár robí – v lete aj v zime, kedy má najviac práce, čo všetko musí vedieť a v čom všetkom sa musí vyznať, ak má byť chata príťažlivá pre turistov, skialpinistov a horolezcov.

Chatár na Zbojníckej chate Miki Knižka

Miki Knižka – chatár na Zbojníckej chate. Foto: archív MK

Miki Knižka je zaujímavá tatranská osobnosť. Okrem chatárčenia sprevádza turistov po horách, nielen u nás, ale aj v ďalekom zahraničí a keď bol mladší, patril medzi najlepších tatranských nosičov.

Viac neprezradíme. Ak máte pár voľných minút a chcete poznať bližšie prácu chatára na Zbojníčke, vyhľadajte si najnovší diel podcastov S batohom cez hory na www.cezhory.sk.    

Ikonická Kamenná chata v Nízkych Tatrách.

Hitovkou na tomto mieste v Nízkych Tatrách je parená buchta

Foto: Martin Krystýnek.

Kamenná chata, Kamienka. Nachádza sa v Nízkych Tatrách, je ikonická. Treba na ňu vyšliapať do nadmorskej výšky 1 985 m n. m. Nájdete ju tesne pod vrcholom Chopku, takže najlepšie je túru začať z parkoviska Biela Púť smerom hore po zjazdovke.

Obísť treba Priehybu a pokračovať na Chopok. Prístup je možný aj zo severnej strany – zo Záhradok. Núka sa aj južná strana – od parkoviska Krupová. Ak držíte za ruku malé deti, rozhodnite sa pre lanovku. A práve lanovka urobila z Chopku najväčšie lákadlo všetkých rekreantov a lyžiarov. Aj kvôli nim bolo treba Kamienku rozšíriť a zväčšiť. Pôvodne ju vybudovali v roku 1950, mala poskytovať útočisko pre robotníkov stavajúcich lanovku, ale aj občerstvenie pre návštevníkov tejto časti Nízkych Tatier. K rekonštrukcii došlo v roku 1959, chata získala aj dvanásť lôžok na núdzové ubytovanie.

Potom fungovala aj ako útulňa pre vysokoškolákov, tí stavali chodníky na hrebeni Nízkych Tatier. Po revolúcii jej pomohli nadšenci. Do rúk si ju vzala dobrá partia ľudí a pod vedením chatárov Anky Pažitnej a Marcela Melicherčíka ju drží dodnes. Z nadšencov sa stali profesionáli a z Kamienky vytvorili novú vysokohorskú chatu s celoročnou prevádzkou, v ktorej život rozhýbalo najmä prepojenie Chopka lanovkami z oboch strán. Hore k nej sa bežný návštevník, hoci aj taký, ktorý ešte nemá občiansky preukaz, dostane asi za dve hodinky.

Pohľad na nedávno vynovenú chatu stojí za to. Je ako nová, s moderným vybavením i zázemím. Výrazná stavebná rekonštrukcia podľa projektu Emila Kríža nadviazala na všetko pôvodné, čo Kamienku robilo Kamienkou. No dostala nový strešný pancier, okná sporiace energiu, zabudovanú rekuperáciu, zväčšená bola jedáleň, ktorá je už dnes rozdelená na bar, jedáleň a obývačku. Dajte si Maxi buchtu Chopok. Je to mňamka. Nocľaháreň pojme 20 ľudí, k dispozícii je sušiareň i sprcha. A majú tu aj pec s otvoreným ohňom. Obľúbený cieľ turistov, hrebenárov, bežcov, skialpinistov, lyžiarov, ale aj detí so sladkými chúťkami.

Veža na Štrbskom plese je najvyššia a najvyššie položená veža na Slovensku

Výhľad z veže na Štrbskom plese je autentickým zážitkom z Vysokých Tatier

Foto: Michal Druga.

Najvyššia a najvyššie položená veža na Slovensku vám sprostredkuje nádherný výhľad na tatranské štíty – Kriváň, Veľké Solisko, Predné Solisko, Štrbský štít, Satan, Patriu či Krátku.

Prostredníctvom zážitkovej prehliadky predstaví tatranskú prírodu, históriu vzniku Vysokých Tatier, ich jedinečnú faunu a flóru a zapojí návštevníkov do environmentálnej výchovy. Ak vaším cieľom práve nie je vysokohorská turistika, máte príležitosť vychutnať si panoramatické výhľady z tejto veže.

Na svoje si prídu aj tí, ktorí majú radi adrenalínové dobrodružstvo. Svoje limity môžete otestovať na atrakciách vysunutých do voľného priestoru. Tí najodvážnejší sa prejdú po visutej sieti vo výške 43 metrov nad zemou. Tento pocit si určite zapamätáte, ale aj ostatní, ktorí vás budú napäto sledovať, ako sa pasujete s týmto dobrodružstvom.

Iným druhom zážitku je jazda v 61 metrov dlhom tobogane, ktorou si môžete skrátiť cestu nadol. Táto jazda nie je súčasťou vstupného na vežu, treba si zakúpiť vstupenku. Tobogan je v prevádzke, len keď je vonkajšia teplota vyššia ako 5 °C.

Tatras Tower je mierne naklonená veža vysoká 53 metrov, s nástupom v nadmorskej výške 1 367 m.n.m. Obvodový nosný plášť tvorí 24 oceľových stĺpov, ktoré sú vinuté v dvoch smeroch, náklon veže je 15°. Pochôdzna časť je drevená, lávka v hornej časti veže je ukončená vyhliadkovou plošinou so sieťou. Najvzdialenejší cíp plošiny je presklený.

Výstup na vyhliadkovú vežu je bezbariérový, takže výhľady si vychutnajú aj tí, ktorým sú Tatry inak nedostupné. Sklon chodníka je od 6 do 8 percent.
Zdroj: vezasnov.sk

V Poliankove sa dostanete na neprístupné miesta

V Poliankove sa dostanete na neprístupné miesta, hoci aj na Severný pól

Foto: poliankovo.sk

Tatranská Polianka je východiskovým bodom túry na Sliezsky dom, prípadne ďalej na Gerlach, ale nájdete tu aj digitálnu galériu a kaviareň s názvom Poliankovo.

Otvorili ju v marci 2019 s cieľom vytvoriť pekný vizuálny zážitok a pomocou moderných technológií priblížiť návštevníkom umenie. Ak hľadáte vo Vysokých Tatrách oddychový program pre deti, aj pre dospelých, ste na správnom mieste.

Digitálnu galériu a kaviareň nájdete v Tatranskej Polianke nad železničnou stanicou. Je to zážitková prehliadka nedostupných miest našej planéty. Mladší i starší návštevníci sa dozvedia veľa zaujímavých informácií a zažijú aj klasické umenie zábavnou formou. Za ideovým obsahom jednotlivých expozícií je od začiatku známy dokumentarista Pavol Barabáš.

Medzi aktuálne výstavy patrí aj jeho Dialóg s Planétou. Pomocou digitálnych projekcií si môžete vyskúšať, aký je to pocit stáť na najvyššom vodopáde na Zemi, ako splaviť neznámu rieku či prejsť cez Severný pól. Cieľom je, aby ste si vo svojom vnútri odniesli pocit, ktorý motivuje k hlbšiemu poznávaniu našej planéty a vzťahu k nej.

Navštíviť môžete aj neprístupné časti jaskyne Domica, najznámejšej a najdlhšej jaskyne v Slovenskom krase. Pomocou virtuálnej reality sa dostanete do nedostupnej siene s názvom Klenotnica alebo si pozriete Samsonove stĺpy. Stačí si nasadiť virtuálne okuliare.

V Poliankove sa spája umenie s modernými technológiami, ako je už spomenutá virtuálna realita, 3D projekcie, rozšírená realita, hologram, tieňohra a ďalšie. Inštalácie sa nachádzajú na ploche približne 600 metrov štvorcových, ponúkajú 140 m2 projekčných plôch a 120 m2 zrkadiel. Výstava je doplnená o rôzne interaktívne prvky.

Súčasťou galérie je aj obchod s originálnymi suvenírmi a kaviareň. V nej si môžete nechať vytvoriť svoj obrázok alebo fotografiu priamo na káve.
Zdroj: poliankovo.sk

Kežmarský hrad

Kežmarok nie sú iba remeslá, tamojšie múzeum ponúka aj iné rarity

Foto:  Mesto Kežmarok

Podtatranské mesto Kežmarok Slováci poznajú predovšetkým cez júlový jarmok tradičných remesiel. No ich pozornosť si určite zaslúži aj Múzeum v Kežmarku. Jeho súčasťou je aj Kežmarský hrad.

Otvorme jeho brány a nazrime, čo si v ňom návštevník môže pozrieť.  K jeho stálym expozíciám patrí prehliadka historických vozidiel a hasičskej techniky. Unikátne autá a motorky fascinujú návštevníkov, obdiv vzbudzuje hlavne hasičské auto Škoda 154 z roku 1929, ktoré je jediné svojho druhu v Európe.

Expozícia historických vozidiel

Veterány na Kežmarskom hrade. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Návštevníci si ale môžu vybrať aj z ďalších stálych expozícií hradu. Napríklad tú, ktorá sa venuje cechom a remeslám, keďže v meste kedysi existovalo až 36 samostatných cechov.

Zaujímavá je aj radničná miestnosť so zariadením niekdajšej kežmarskej radnice so symbolmi privilégií Kežmarku. Alebo si treba pozrieť expozíciu zbraní či streleckého bratstva v Kežmarku, ale aj expozíciu venovanú rodine Tököli, keďže kedysi vlastnila hrad a patrilo do nej i knieža Imrich Tököli, vodca jedného z protihabsburgských povstaní.

Dobová lekáreň v Kežmarku

Dobová lekáreň v Múzeu Kežmarok. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Milovníkov histórie možno nadchne prehliadka lekárne venovaná spolku spišských lekárov a lekárnikov, alebo hoci aj expozícia venovaná životu a dielu Dr. Vojtecha Alexandra, ktorý si ako prvý lekár na Slovensku zaobstaral röntgenový prístroj.

Romantici zase ocenia prehliadku hladomorne a vyhliadkovej veže, čo pripomína nešťastný osud bohatej hradnej panej Beaty Laskej. Šľachtičná absolvovala prvý zdokumentovaný výlet do Vysokých Tatier bez dovolenia manžela, a ten ju kruto potrestal dlhoročným väzením. 

Na hrade návštevníci nájdu aj expozíciu dokumentujúcu politický rozvoj mesta, galériu s historickými portrétmi, hradnú kaplnku, ktorú postavili pre Máriu Gyulaffy a v tamojšej hrobke je pochovaná, ale aj expozíciu venovanú vzťahom Kežmarčanov k Vysokým Tatrám a lapidárium s kamennými článkami pochádzajúcimi zo sakrálnych a svetských stavieb.

Múzeum bytovej kultúry

Múzeum bytovej kultúry v Kežmarku. Foto:  Múzeum v Kežmarku

Druhou časťou Múzea v Kežmarku je Múzeum bytovej kultúry so sídlom v meštianskom dome, ktorý patril rodine zlatníka Daniela Haltza. Je v ňom expozícia dokumentujúca vývoj nábytku z obdobia 17. až 20. storočia. Medzi exponátmi sú aj hodiny, bytový textil, osobné predmety a odevné doplnky. K unikátom patrí napríklad pec so soškou „holohlavého“ havrana, vyhynutého vtáka z tatranskej oblasti, ktorá pochádza z kaštieľa v Huncovciach.

Móda 19. storočia

Múzeum v Kežmarku má aj výstavnú sieň a v tej je momentálne inštalovaná výstava Móda 19. storočia. Pozrieť si ju môžete ešte do 9. februára 2024. Výstavy sa pravidelne obmieňajú. Výstavná sieň sídli v Kežmarku na Ulici Dr. Alexandra 11.

Tatranská galéria v Poprade

Sídlom Tatranskej galérie je skvost – rekonštruovaná parná elektráreň

Foto:  Prešovský samosprávny kraj

Tatranská galéria vznikla v roku 1960 a jej prvým sídlom bol Starý Smokovec a dodnes fungujúca výstavná sieň – Vila Flóra. Svojou akvizičnou, vedeckovýskumnou a výstavnou činnosťou spracováva a verejnosti približuje tvorbu najmä výtvarných umelcov Spiša a širšieho východoslovenského regiónu, ale prezentuje aj významné osobnosti slovenského výtvarného diania.

Po viacerých miestach pôsobenia sa definitívne usídlila v Poprade a dnes svoju činnosť prezentuje v bývalej parnej elektrárni na Hviezdoslavovej ulici, ale aj v iných kultúrnych inštitúciách podtatranského regiónu.

Budova Elektrárne je rovnako príťažlivá pre náhodných okoloidúcich, návštevníkov galérie, ale aj pre profesionálnych tvorcov v oblasti architektúry, záchrany technických pamiatok, či technického inžinierstva.

Zaujmú ich predovšetkým dokonalé detaily stavby, veľkorysé priestorové riešenie i jej celkový architektonický dojem, ktorý vyžaruje dobovú atmosféru. 

Jedna z výstavných hál Tatranskej galérie.

Foto:  Tatranská galéria Poprad

Galéria v bývalých surových priemyselných priestoroch organizuje celoslovenské a medzinárodné výstavné akcie s presahmi do netradičných kultúrnych aktivít. Kredit galérii získala už prvá výstava v týchto priestoroch Severné Anglicko na severnom Slovensku a galéria začala postupne získavať cveng aj vo svete. Návštevníci v nej zakaždým nájdu zaujímavé výstavy.

Do portfólia Tatranskej galérie stále patrí Vila Flóra v Starom Smokovci, ktorú pred niekoľkými rokmi rekonštruovali a jej priestory patria výtvarnému umeniu spojenému s témou Tatier.

Ďalšou zo stálych expozícií Tatranskej galérie je Galéria Ferdinanda Kleinbergera Katonu v Spišskej Starej Vsi umiestnená v budove Ľudovej banky. Nachádza sa v nej približne polstovka olejomalieb a tridsať kresieb tohto autora. Katona bol významný maďarský majster krajinomalieb, ktorý sa narodil v Spišskej Starej Vsi a ako začínajúci umelec sa inšpiroval Ladislavom Medňanským.  

Podtatranské múzeum patrí k Popradu už takmer 150 rokov

Podtatranské múzeum patrí k Popradu už takmer 150 rokov

Foto: Podtatranské múzeum v Poprade.

Ak hľadáte počas návštevy Vysokých Tatier okrem športového vyžitia a aktívneho oddychu aj možnosti dozvedieť sa niečo viac o regióne pod našimi veľhorami, skúste Podtatranské múzeum v Poprade.

V historickej budove na vás čakajú dve stále expozície. Prvá z nich – Knieža z Popradu a jeho hrobka, vychádza z archeologického nálezu európskeho významu, keď v roku 2005 objavili počas stavebných prác v Poprade – Matejovciach dokonale zachovanú hrobku germánskeho kniežaťa z prelomu 4. a 5. storočia nášho letopočtu. Na výskume tohto nálezu sa spolu so slovenskými vedcami podieľajú špecialisti z nemeckého Schleswigu a bádatelia z ďalších štátov (Dánsko, Belgicko, USA, Česká republika, Maďarsko a iné).

Druhá stála expozícia má názov Poprad a okolie v zrkadle vekov. Je rozdelená do piatich častí podľa časových úsekov a poskytuje návštevníkom informácie o živote a prírodnom prostredí mesta a okolia od praveku po súčasnosť. Na webových stránkach múzea si môžete pozrieť tieto expozície aj formou virtuálnej prehliadky s komentárom.

V Podtatranskom múzeu spravujú približne 52 500 kusov zbierkových predmetov, v knižnici majú viac ako 18 000 zväzkov vzácnych kníh. Pobočku má v Spišskej Sobote, kde sú štyri stále expozície: Cechy a remeslá, Meštianske bývanie, Vznešenosť a pokora a Osobnosti Spišskej Soboty.

Múzeum v Poprade prešlo počas mnohých desaťročí rôznymi etapami vývoja. Jeho predchodcami boli Karpatské múzeum v Kežmarku a Tatranské múzeum vo Veľkej. Muzeálna spoločnosť Velického Tatranského múzea sprístupnila svoju prvú expozíciu v roku 1882. Pre Karpatské múzeum v Poprade postavil Uhorský karpatský spolok samostatnú budovu, v roku 1887 v nej otvorili expozície pre verejnosť. Po roku 1945 zlúčili obe samostatné spolkové múzeá do jedného so sídlom v Poprade. Svoj dnešný názov má od roku 1967.

Belianska jaskyňa je známa bohatým výskytom kalcitovej sintrovej výplne

Ak je v Tatrách nepriaznivé počasie, skúste Beliansku jaskyňu

Foto: Depositphotos.

Má niekoľko výnimočností. Hádam najzaujímavejším je fakt, že sa využíva na ozdravovacie speleoklimatické pobyty. No nielen pacienti, ale aj bežní návštevníci si v nej uvedomujú, že majú možnosť byť súčasťou výnimočného prírodného javu.

Jaskyňa je známa bohatým výskytom kalcitovej sintrovej výplne. A hoci sa skúma už mnoho desaťročí, jednoznačne presné zákonitosti jej vytvárania sú záhadou. Je to najväčšia a jediná kvapľová sprístupnená jaskyňa v Tatranskom národnom parku, leží v oblasti severného svahu Kobylieho vrchu. Je otvorená v mesiacoch január až november, pondelky býva zatvorená. Dostanete sa k nej z Tatranskej Kotliny a k jej vchodu vedie zo spoplatneného parkoviska náučný chodník lesom, ktorý je dlhý kilometer. Stúpanie vás dovedie k cieľu približne za 25 minút.

Prehliadka jaskyne trvá asi 70 minút, jej dĺžka je 1 370 metrov so 125-metrovým prevýšením a 874 schodmi, ktoré treba prekonať. Námaha však stojí za to. Návštevníkom sa v jej interiéri otvorí pohľad na pagodovité stalagmity, sintrové vodopády, jazierka a ďalšiu jaskynnú výzdobu. Dostanú sa aj do Hudobnej siene, meno má podľa zvukov kvapiek vody dopadajúcich na hladinu jazierka. Organizovali sa v nej koncerty reprodukovanej klasickej hudby. Má výbornú akustiku. Aj v tejto jaskyni platí, že vstupy sú načasované a prehliadka sa začne až vtedy, keď pri pokladnici budú stáť najmenej štyria záujemcovia. Je dobrým tipom aj pre prípad, že v Tatrách prší a vám padnú plány na dobrú túru.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope