Podbanské s nádherným výhľadom na Kriváň.

Tatranské osady – Podbanské stavilo na ticho a čistú prírodu

Všadeprítomné ticho a čistá príroda. To sú najčastejšie argumenty pre rozhodnutie, navštíviť Podbanské. No nebolo tomu tak vždy. Už názov osady, ktorej časť administratívne patrí do Vysokých Tatier a časť obci Pribylina, napovedá, že sa tu kedysi ťažilo a obchodovalo.

Foto: Viktor Beličák

Najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, bola známa približne od 15. storočia a súviselo to s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov.

Iniciátorom ťažby, ako uvádza oficiálna stránka obce Pribylina, ktorej bola v roku 2000 vrátená časť územia osady Podbanské, bol uhorský kráľ Ferdinand I., ktorý svojimi nariadeniami prakticky znárodnil uhorské baníctvo. Peniazmi, ktoré získal za vyťaženú rudu, chcel financovať cisárske vojsko bojujúce proti Turkom a uhorskej šľachte. Naplno sa ale ťažba rozbehla až za vlády cisára Maximiliána.

Cez Tomanovské sedlo, Tichú dolinu a Podbanské viedla obchodná cesta z Poľska, prevážali po nej soľ, no do histórie Slovenska sa zapísala aj tým, že bola rajom pašeráctva. Pašovali tu nielen kone a statok, ale aj iné tovary. Od 17. storočia sa lúkach dnešného Podbanského pásli pribylinské stáda. V pastierskych kolibách nachádzali nocľah aj prví turisti.  

Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, zrejme najstaršou budovou v priestore dnešného Podbanského bola horáreň Pod Kamenistou zo začiatku 19. storočia. Patrila zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre továreň v Liptovskom Hrádku. Z nej liptovskí garbiari vyrábali trieslo na spracovanie koží.    

Za rok vzniku osady Podbanské sa ale považuje rok 1871. Vtedy tu postavili štátnu horáreň – na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej. Pôsobil v nej chýrny Ján Harman, horár, horský vodca, znalec Vysokých Tatier, ktorý, podľa Nostalgických Tatier, dal horármi aj meno. Hovorili jej Harmanova.  Poskytovala turistom lacnú domácku stravu a núdzový nocľah. Približne o dve desaťročia neskôr k nej pristavili ďalšiu budovu a dve izby vyčlenili iba pre turistov – nocľažníkov. 

Koncom 19. storočia chceli mikulášski turisti v oblasti Podbanského propagovať budovanie liptovských kúpeľov, no až po prvej svetovej vojne sa tu podarilo presadiť výstavbu prvej skromnej turistickej nocľahárne. Niekedy v tom istom čase upravili aj lesnú cestu zo Štrbského Plesa cez Tri studničky na Podbanské.

Na svoju chvíľu potom osada čakala niekoľko desaťročí. Medzitým prehrmeli salvy druhej svetovej vojny. Podbanské sa počas SNP stalo významným strediskom partizánskej aktivity oddielu Vysoké Tatra, priebeh bojov dnes znázorňuje kovová plastická mapa na ústrednom parkovisku.  

Po druhej svetovej vojne v osade postavili v rámci projektu lesného závodu desať drevených domcov s murovanými základmi a elektrickým osvetlením. V jednom z nich urobili jedáleň, ostatné slúžili ako ubytovacie baraky. V auguste 1956 sa tu uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, na ktorý prišlo okolo 4 tisíc účastníkov.

Propagácii osady to veľmi pomohlo a pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970, ktorých dejiskom sa stalo Štrbské Pleso, tu predĺžili Cestu slobody z Podbanského do Liptovského Hrádku a na svahu Hliny pribudol lyžiarsky vlek. Vzápätí otvorili hotel Kriváň a v roku 1981 zotavovňu Permon.  Od roku 1995 medzi hotelmi Permon a Kriváň (dnes Pieris) vyrástli štyri lyžiarske vleky s prepravnou kapacitou, ktorá takmer vylučuje čakanie. Pri nich ponúka svoje služby kvalitná lyžiarska snowbordová škola.

Podbanské sa stalo vyhľadávaným strediskom pre letnú a zimnú turistiku. Pribudlo tu množstvo ubytovacích zariadení a služieb pre návštevníkov. Okrem toho, že je dopravne veľmi dobré prístupné, tvorí východisko pre množstvo túr vo Vysokých Tatrách a záujemcovia o aktívny oddych tu môžu využiť aj rafting a splav na rieke Belá, a to v dĺžke niekoľkých kilometrov až do Liptovského Hrádku. Osade dominuje majestátny tatranský štít Kriváň spojený s ďalšími vrcholmi. Veľmi rýchlo sa odtiaľto dostanete do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

Ľahšie túry poskytuje Tichá a Kôprová dolina, Liptovské kopy či Kamenistá dolina. Tichou dolinou vedie aj cyklotrasa, podobne aj Kôprovou až ku Kmeťovmu vodopádu. Môžete si vyšliapať na Vyšné Kôprovské sedlo, do Sedla Závory a Hladkého sedla, ale aj na Kasprov vrch. Cyklotrasa vedie aj Cestou slobody.

Detské nôžky zvládnu chodník k Lavičke s dokonalým panoramatickým výhľadom, môžete si vybrať edukatívnu Čarovnú lesnú cestičku, ale aj Chodník sovích strážcov a Údolie permoníkov s domčekom na strome. A keď sme  už pri zaujímavostiach, tak jednou z najväčších je nález odtlačku chodidla dinosaura v Tichej doline. Jeho kópia je vystavená v Múzeu TANAP-u.   

Danka-Dubcová-Nemčokováihi

Svoju líšku má aj Skalnaté pleso

Nielen v okolí Rainerovej chaty, ale aj na iných miestach v Tatrách môžete natrafiť na divo žijúce zvieratá, ktoré si zvykli na ľudí a vyhľadávajú ich spoločnosť. Má to pre ne aj jeden bonus, a tým je možnosť získať od týchto dvojnohých návštevníkov prírody niečo pod zub.

V okolí stanice lanovky na Skalnatom plese sme aj my mali šťastie na veľmi peknú líšku, ktorá sa tu pohybovala a od ľudí si držala len mierny odstup. Skoro vôbec sa nás nebála. Nikto z turistov, ktorí tam práve boli, jej neponúkol nič na jedenie, neurobili sme to ani my. Asi je to tak lepšie, pretože odborníci radia neprikrmovať voľne žijúce zvieratá. Takáto strava im môže skôr uškodiť ako pomôcť.

Foto: Danka Dubcová Nemčoková

Nezistili sme ani, či má líška nejaké meno, ale ak bude pravidelne vyhľadávať spoločnosť ľudí, určite si nejaké vyslúži. Samozrejme, vytiahli sme telefóny a začali si ju (jeho?) fotiť, aby nám známi po návrate verili. Trochu nám „zapózovala“ potom sa presunula do kosodreviny, kde si sadla a dívala sa na nás.

Po tomto stretnutí sme sa išli prejsť okolo Skalnatého plesa, to sa nedá vynechať. V jazere nebolo veľa vody, je známe, že odtiaľto ubúda, ale stále vyzerá ako horské pleso, nie ako kaluž. Nielen chodníky v okolí, ale aj tie okolo plesa sú poriadne kamenisté a kráčať po nich nie je jednoduché. Tu sa vždy oplatí mať pevné turistické topánky, ktoré spevnia nohu a uľahčujú chôdzu v takomto náročnom teréne.

Túra na Skalnaté pleso patrí medzi najobľúbenejšie ciele v našich veľhorách. Dá sa sem dostať z viacerých smerov, v okolí je množstvo chodníkov, známa Skalnatá chata, a o výhľadoch snáď netreba ani hovoriť. Keď je dobrá viditeľnosť, máte pred sebou krajinu ako na dlani. Ak je v tejto výške akurát hmla, vidíte len pár desiatok metrov pred seba, ale aj to je zážitok. Hlavne, keď sa hmla behom pár minút rozplynie a ukáže sa nádherná scenéria. Medzi atrakcie na Skalnatom plese patrí i prvé observatórium u nás – Observatórium Astronomického ústavu SAV, ale aj pohľad na visutú lanovku na Lomnický štít stojí za to. Späť do Tatranskej Lomnice sa môžete odviezť lanovkou, prípadne zísť peši na stanicu Štart a odviezť sa odtiaľ.

Vysoké Tatry - víchrica

Víchrica v Tatrách. Bolo to akoby za oknami išiel vlak v plnej rýchlosti

V sobotu 19. novembra si pripomíname 18 rokov od veternej smršte, ktorá sa prehnala územím Slovenska a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Okrem nich narobila škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie. Počas tejto veternej smršte bol v Tatranských Matliaroch, v zariadení Sorea Hutník, ubytovaný aj Braňo Šindel, ktorý sa na ďalší deň chystal domov. V rozhovore opisuje, čo zažil počas večera a noci, ktoré poznamenali tvár našich veľhôr na dlhé roky.

Foto: Braňo Šindel

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Kedy ste zistili, že sa deje niečo nezvyčajné?
Boli sme akurát v hoteli na večeri. Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku. Bol to piatok, my sme tento večer končili pobyt, mali sme mať rozlúčkovú párty a ráno odísť domov. Mal som už zistený vlak do Popradu a potom do Žiliny.

Tušili ste vtedy, že to nebude len obyčajná búrka?
Už počas večere sa začal v telocvični hotela schádzať krízový štáb – horská služba, hasiči, záchranári, hovorili, že budú mať asi nočnú pohotovosť. Vysielačkami si dávali informácie, našu rozlúčkovú párty sme museli predčasne ukončiť. Až potom v noci v izbe som si poriadne uvedomil, čo sa vonku deje. Z druhej strany hotela bol brezový háj a za ním smrekový les. V tme som presne nevidel, čo sa deje s tým lesom, ale brezy ohýbalo tak, že sa skláňali skoro až k zemi. Na druhý deň som zistil, že brezy to vydržali, ale ihličnatý les bol celý zvalený. Bývali sme na druhom poschodí, dovtedy sme pre les nevideli na Lomnický štít, a teraz sme ho mali pred sebou.

Ten vietor ste museli poriadne počuť?
V noci prichádzal vietor v takých návaloch. Vnímal som to, ako keby sa blížil do stanice vlak, zvuk sa pomaly zosilňoval, ale potom akoby ten vlak nezastavil, ale preletel stanicou v plnej rýchlosti. Triaslo oknami, možno aj celým hotelom. Trvalo to približne 20 minút, potom akoby ten vlak postupne odišiel. Asi 20 minút bolo ticho, a potom sa to vrátilo. Občas som počul rinčanie skla v hoteli. Z voľných postelí, gauča a foteliek som povyberal matrace, do okien sa nedali dať, tak sme si z nich urobil také provizórne „múriky“ okolo postelí ako ochranu proti prípadným črepom alebo niečomu, čo by vletelo oknom dnu. Takto to trvalo skoro až do rána. Samozrejme, nespal som ani chvíľu.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Čo sa dialo ráno, keď ste videli tú spúšť?
Išiel som ráno do hotelovej reštaurácie a videl som, že personál má na rukách čierne pásky. Pýtali sme sa, čo sa stalo. Povedali nám, že údržbár z hotela, ktorý mal dennú službu, išiel večer za rodinou a cestou domov mu priamo na auto spadol strom.
V reštaurácii sme mali ešte deň predtým výhľad len na les, teraz sme videli z jednej strany Poprad a z druhej Lomnický štít. Zo zeme trčali pahýle stromov, všetky ihličnaté stromy boli preč, niektoré vytrhané aj s koreňmi. Skoro ako mesačná krajina. Dostali sme správy, že celé Tatry sú neprejazdné, že sa z hotela nikam nedostaneme. Parkovisko bolo zasypané troskami stromov, majitelia áut sa len neveriacky pozerali.

Koľko ste sa zdržali v hoteli oproti plánovanému odchodu?
V hoteli stále fungoval krízový štáb. Na raňajkách nám riaditeľ povedal, že pri tejto situácii sa nikam nedostaneme. Hasiči a záchranári, že pracujú na sprejazdnení ciest. Čakali sme do obeda, nechceli nás pustiť ani von z hotela. Volali sme rodinám, aby mali o nás informácie, viacerí si dohodli odvoz. Aj pre mňa prišla kamarátka autom, podarilo sa jej doraziť k hotelu okolo 14.00 popoludní, to už boli hlavné cesty v Tatrách sprejazdnené. Cestou domov som sa len neveriacky pozeral, aké veľké škody narobila nočná víchrica – stromy popadané na strechy domov a chát, z lesov len torzá stromov, vyvrátené z koreňov alebo zvyšky kmeňov. Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mi naskakujú zimomriavky.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.
Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranské osady – Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.