Biatlonistka Paulína Fialková na horách.

Paulína Fialková: Vyslovte svoj cieľ nahlas a choďte za ním

Rodáčka z Čierneho Balogu patrí medzi slovenské biatlonistky, ktorým sa podarilo prepracovať sa až do svetovej špičky. Slovensko reprezentuje v pretekoch Svetového pohára, štartovala aj na dvoch zimných olympiádach v Soči a v Pchjongjangu. Aj vďaka Tiposu sme mohli stráviť príjemný deň s Paulínou Fialkovou, opýtali sme sa jej na motiváciu, tréningy aj úspechy, ktoré dosiahla v biatlone.

Fotografie: Marek Hajkovský

Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.

Si ako športovkyňa súťaživý typ?

Vo všetkom, v čom sa súťažilo alebo v čom som sa mohla porovnávať so svojimi rovesníkmi, so spolužiakmi, som chcela patriť medzi najlepších. Už na základnej škole sa prejavovala moja súťaživosť, či už v známkach, ale prakticky pri akejkoľvek činnosti, v  športových hrách, ale aj v nešportových aktivitách. Napríklad aj vo výtvarnej výchove, vždy som chcela byť najlepšia. Bola som dobrá žiačka, mojím cieľom bolo mať dobré známky, podobne potom v športe som chcela dosiahnuť nejaký úspech.

Až sa ti podarilo dostať sa do svetovej biatlonovej špičky.

Je to dobrý pocit, svetová špička je naozaj široká a je tam strašne veľa dievčat alebo žien, ktoré tvrdo makajú, aby dosiahli úspech. Je úžasné, že som sa svojou prácou, cieľavedomosťou a vytrvalosťou dokázala prepracovať až do tejto špičky. Je to zadosťučinenie pre mňa a pre celý tím, že naša práca sa vypláca.

Biatlonistka Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.
Biatlonistka Paulína Fialková vo Vysokých Tatrách.

Čo považuješ za svoje najväčšie úspechy?

Určite sem musím zaradiť všetky pódiové umiestnenia. Každé jedno je niečím špeciálne a výnimočné a všetky si pamätám. Medzi svoje najväčšie úspechy radím piate miesto z olympiády v Južnej Kórei v Pchjongjangu, rovnako tak všetky umiestnenia do 10. alebo do 15. miesta, ktoré vzišli z nejakých okolností, a ja som dokázala zlomiť smolu alebo naskočiť na dobrú vlnu po nejakom nevydarenom štarte.

Svetový pohár a olympiádu samozrejme rozlišujem. Olympiáda je vrcholné podujatie a koná sa raz za štyri roky. Ale z hľadiska konkurencie, z hľadiska trate, podaného výkonu a všetkého tohto, čo k biatlonu patrí, je Svetový pohár presne to isté, čo olympiáda. Dokonca by som možno aj povedala že Svetový pohár je ešte ťažší, keďže tam z najlepších krajín môžu štartovať až šiesti pretekári a na olympiáde len štyria, čiže konkurencia z najlepších krajín je na olympiáde nižšia.

Biatlonistka Paulína Fialková v Tatrách.

Je aj nejaký neúspech, ktorý považuješ s odstupom času za prínos? Že ťa niečo naučil?

Žiadny neúspech nemôžem označiť za obľúbený, ale mám takú situáciu z roku 2018 z olympiády v Pchjongjangu, kedy sa mi podarilo pokaziť štafetu celému tímu, a vtedy som to brala ako niečo hrozné. V prvých hodinách to bola pre mňa katastrofa, ale musela som sa z toho rýchlo otriasť a už o dva dni znova podať výkon. Teraz s odstupom času to vnímam ako niečo, čo ma veľmi posunulo dopredu, hlavne mentálne.

Vôbec nemám pocit, že by mi v živote niečo ušlo. Skôr to vnímam tak, že šport mi dal všetko a spravil ma tým, kým dnes som a myslím si, že všetko si môžem ešte vynahradiť. Popri tom si uvedomujem, že šport je iba dočasný, že je to len určitá fáza života. Chcela som tomu vždy dať všetko a nikdy som nebola smutná z toho, že som si musela niečo oddrieť. Vždy som mala svoj cieľ, ktorý som chcela dosiahnuť a bola som tomu ochotná obetovať všetko.

Paulína FIalková v Tatrách.

Študovala si právo, vieš už, čo budeš robiť po ukončení športovej kariéry?

Vôbec ešte neviem povedať, čím sa budem živiť, keď ukončím aktívnu kariéru, ale jednou z možností je, že využijem to svoje štúdium. Nie je veľa takých právnikov na Slovensku, alebo teda neviem o žiadnom, ktorý by sa venoval športovému právu. Uvedomujem si to možno aj preto, že som si prešla takou situáciou ako športovec a nemal mi kto pomôcť vo chvíli, keď som to naozaj potrebovala.

Čo by si poradila mladým, ktorí sa chcú naplno venovať športu?

Určite by som športovcom poradila také klišé, že nikdy sa nevzdávajte, ale aj to, aby si vytýčili cieľ,  vyslovili ho nahlas, a išli za ním. Nenechajte sa odradiť prípadným neúspechom, lebo aj to je cesta, možno k niečomu veľkému. Aj to vás posilňuje, čiže, nebojte sa hlavne vysloviť ten svoj cieľ, lebo podľa mňa veľa ľudí má s tým problém. Keď sa niekoho opýtate, aký je jeho cieľ, tak sa hanbí povedať to. Možno preto, že sa obáva výsmechu. Napríklad: ty chceš dosiahnuť pódium vo Svetovom pohári? Však to je nereálne. Ale keď som to vyslovila, tak som to akoby manifestovala a potom sa mi to, aj napriek rôznym neúspechom, podarilo. Takže toto by som odporúčala aj mladým. Snívajte a choďte si za tým.

Tento krásny projekt TATRY S LEGENDAMI sa nám podarilo zrealizovať aj vďaka podpore TIPOS, národná lotériová spoločnosť, a.s. 

Podbanské s nádherným výhľadom na Kriváň.

Tatranské osady – Podbanské stavilo na ticho a čistú prírodu

Všadeprítomné ticho a čistá príroda. To sú najčastejšie argumenty pre rozhodnutie, navštíviť Podbanské. No nebolo tomu tak vždy. Už názov osady, ktorej časť administratívne patrí do Vysokých Tatier a časť obci Pribylina, napovedá, že sa tu kedysi ťažilo a obchodovalo.

Foto: Viktor Beličák

Najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier, bola známa približne od 15. storočia a súviselo to s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov.

Iniciátorom ťažby, ako uvádza oficiálna stránka obce Pribylina, ktorej bola v roku 2000 vrátená časť územia osady Podbanské, bol uhorský kráľ Ferdinand I., ktorý svojimi nariadeniami prakticky znárodnil uhorské baníctvo. Peniazmi, ktoré získal za vyťaženú rudu, chcel financovať cisárske vojsko bojujúce proti Turkom a uhorskej šľachte. Naplno sa ale ťažba rozbehla až za vlády cisára Maximiliána.

Cez Tomanovské sedlo, Tichú dolinu a Podbanské viedla obchodná cesta z Poľska, prevážali po nej soľ, no do histórie Slovenska sa zapísala aj tým, že bola rajom pašeráctva. Pašovali tu nielen kone a statok, ale aj iné tovary. Od 17. storočia sa lúkach dnešného Podbanského pásli pribylinské stáda. V pastierskych kolibách nachádzali nocľah aj prví turisti.  

Ako uvádza stránka Nostalgické Tatry, zrejme najstaršou budovou v priestore dnešného Podbanského bola horáreň Pod Kamenistou zo začiatku 19. storočia. Patrila zemianskej rodine Pongráczovcov. Stála na pravom brehu riečky Belá a po roku 1887 zanikla. V jej blízkosti v 70. a 90. rokoch stála aj vodná píla a mlyn na drvenie smrekovej kôry pre továreň v Liptovskom Hrádku. Z nej liptovskí garbiari vyrábali trieslo na spracovanie koží.    

Za rok vzniku osady Podbanské sa ale považuje rok 1871. Vtedy tu postavili štátnu horáreň – na vyvýšenine nad ľavým brehom Belej. Pôsobil v nej chýrny Ján Harman, horár, horský vodca, znalec Vysokých Tatier, ktorý, podľa Nostalgických Tatier, dal horármi aj meno. Hovorili jej Harmanova.  Poskytovala turistom lacnú domácku stravu a núdzový nocľah. Približne o dve desaťročia neskôr k nej pristavili ďalšiu budovu a dve izby vyčlenili iba pre turistov – nocľažníkov. 

Koncom 19. storočia chceli mikulášski turisti v oblasti Podbanského propagovať budovanie liptovských kúpeľov, no až po prvej svetovej vojne sa tu podarilo presadiť výstavbu prvej skromnej turistickej nocľahárne. Niekedy v tom istom čase upravili aj lesnú cestu zo Štrbského Plesa cez Tri studničky na Podbanské.

Na svoju chvíľu potom osada čakala niekoľko desaťročí. Medzitým prehrmeli salvy druhej svetovej vojny. Podbanské sa počas SNP stalo významným strediskom partizánskej aktivity oddielu Vysoké Tatra, priebeh bojov dnes znázorňuje kovová plastická mapa na ústrednom parkovisku.  

Po druhej svetovej vojne v osade postavili v rámci projektu lesného závodu desať drevených domcov s murovanými základmi a elektrickým osvetlením. V jednom z nich urobili jedáleň, ostatné slúžili ako ubytovacie baraky. V auguste 1956 sa tu uskutočnil II. celoštátny zraz turistov, na ktorý prišlo okolo 4 tisíc účastníkov.

Propagácii osady to veľmi pomohlo a pred majstrovstvami sveta v klasickom lyžovaní v roku 1970, ktorých dejiskom sa stalo Štrbské Pleso, tu predĺžili Cestu slobody z Podbanského do Liptovského Hrádku a na svahu Hliny pribudol lyžiarsky vlek. Vzápätí otvorili hotel Kriváň a v roku 1981 zotavovňu Permon.  Od roku 1995 medzi hotelmi Permon a Kriváň (dnes Pieris) vyrástli štyri lyžiarske vleky s prepravnou kapacitou, ktorá takmer vylučuje čakanie. Pri nich ponúka svoje služby kvalitná lyžiarska snowbordová škola.

Podbanské sa stalo vyhľadávaným strediskom pre letnú a zimnú turistiku. Pribudlo tu množstvo ubytovacích zariadení a služieb pre návštevníkov. Okrem toho, že je dopravne veľmi dobré prístupné, tvorí východisko pre množstvo túr vo Vysokých Tatrách a záujemcovia o aktívny oddych tu môžu využiť aj rafting a splav na rieke Belá, a to v dĺžke niekoľkých kilometrov až do Liptovského Hrádku. Osade dominuje majestátny tatranský štít Kriváň spojený s ďalšími vrcholmi. Veľmi rýchlo sa odtiaľto dostanete do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

Ľahšie túry poskytuje Tichá a Kôprová dolina, Liptovské kopy či Kamenistá dolina. Tichou dolinou vedie aj cyklotrasa, podobne aj Kôprovou až ku Kmeťovmu vodopádu. Môžete si vyšliapať na Vyšné Kôprovské sedlo, do Sedla Závory a Hladkého sedla, ale aj na Kasprov vrch. Cyklotrasa vedie aj Cestou slobody.

Detské nôžky zvládnu chodník k Lavičke s dokonalým panoramatickým výhľadom, môžete si vybrať edukatívnu Čarovnú lesnú cestičku, ale aj Chodník sovích strážcov a Údolie permoníkov s domčekom na strome. A keď sme  už pri zaujímavostiach, tak jednou z najväčších je nález odtlačku chodidla dinosaura v Tichej doline. Jeho kópia je vystavená v Múzeu TANAP-u.   

Sám na horách alebo sólo turistika.

Sólo turistika ako skvelý spôsob meditácie

Pobyt v prírode osamote a v tichu môže byť ideálne stráveným voľným časom. Napriek tomu, že sme sociálne tvory a radi zdieľame zážitky s inými, v niektorých situáciách si želáme okúsiť svet sami.

I keď je tento spôsob úniku pred hektickým každodenným životom pre mnohých bežná súčasť života, pre iných môže byť výzvou. Nie každý má rád samotu, prípadne ju jednoducho považuje za nudu. Avšak, budete prekvapení, že ústranie vie byť v určitej miere liečivé. Rozjímanie v horskom prostredí nielenže upokojuje myseľ, ale pomáha nám zbaviť sa aj určitého strachu. Prekonáme mylné presvedčenia o sebe aj o svete, ktoré nás len obmedzujú, a to prichádza so zistením, že život si dokážeme užívať aj bez spoločnosti.

Foto: Tomáš Hugy Hudec

Odporučiť môžeme aj vodopád Skok alebo Vodopády Studeného potoka

Dokonca nás to ušetrí od vyčerpávajúceho procesu organizovania, ktorý spravidla nastane pred výletom so skupinou. Spomeňte si na všetky tie plány, ktoré záviseli od toho, či má druhá strana čas alebo chuť niekam s vami ísť. Bohužiaľ, stáva sa aj to, že prispôsobovanie sa niekoho tempu a fyzickej kondícii uberie na vašom zážitku.

Z miest, ktoré si môžeme dovoliť prebádať aj na vlastnú päsť, je skutočne veľa. Odporúčame pohodlnejší terén s lesnými a kamennými chodníkmi, ktorý je jasne a prehľadne označený. Dobrý tip na nenáročný výstup je napríklad Predné Solisko alebo aj Skalnaté pleso, z ktorých máme panoramatický výhľad na širokú krajinu. 

Je dôležité, aby ste mysleli aj na riziká, ktoré môžu pri sólo turistike nastať. Často, žiaľ, počúvame a čítame o prípadoch, kedy musela úradovať horská záchranná služba, pretože ľudia podcenili bezpečnosť. V prípade, že sme sami, nemali by sme presahovať vlastné limity a radšej zvolili istejšiu a kratšiu trasu. Hlavne v zimnom období. Dôležité je dobre sa pripraviť a predovšetkým, vždy treba niekomu povedať, kam idete.

Nesmieme zabudnúť, že v prírode by sme mali byť vždy v strehu, preto nenoste slúchadlá, aby ste počuli okolie.

Skontrolujte predpoveď počasia vždy predtým, než si naplánujete výlet a podľa toho sa poctivo vystrojte. Horské počasie sa vyznačuje tým, že býva premenlivé a hlavne rôznorodé podľa nadmorskej výšky, a teda je dobré sledovať, aké sú aktuálne podmienky pre turistiku.

Turistika v zime nemusí byť nuda. Máme pred sebou jedno z najkrajších období v roku.

Zimná turistika v Tatrách. Čo na seba?

Už viac ako tri týždne sú tatranské vysokohorské chodníky uzavreté, stále však máte množstvo možností, kam sa vybrať na výlet či túru. Obľúbenými sú hlavne cesty k vysokohorským chatám. Všetky, okrem Chaty pod Rysmi, sú otvorené celoročne, teda aj v zimnom období. K dispozícii je približne 20 kilometrov značených turistických chodníkov vo vyšších polohách, prístupných aj počas zimnej uzávery.

Foto: Martina Lepe

Rozdiel medzi zimnou a letnou turistikou

Dôležité je nezabúdať na rozdiely medzi letnou a zimnou turistikou. Mnohí považujú zimné hory za krajšie ako letné, ale je to vec názoru a skúseností. Tí, ktorí nevydržia doma, vedia, že okrem zimných zážitkov si môžu posilniť imunitu, odreagovať sa od každodenného stresu či zlepšiť kondíciu. Po pár hodinách chôdze budete mať pocit, akoby ste mali za sebou náročný kondičný tréning.

Nevyhnutnosťou je však zimné oblečenie a obuv. Už v tomto čase je vo Vysokých Tatrách väčšina terénu pod snehom. Absolútnym základom sú správne turistické topánky. V zime to platí dvojnásobne. Ich výber by sme nemali podceňovať. Nohy by mali byť v teple a suchu, obuv by teda mala byť zateplená a vode odolná. Zároveň by nemala byť veľmi ťažká, aby sme neboli veľmi skoro unavení. Je to o skúšaní, do topánok by sa nám mala vojsť hrubá ponožka, ale nemali by byť veľmi veľké, aby sa nám dobre kráčalo.

Odporúčanie od nás

Naša redakcia odporúča turistické topánky od slovenského výrobcu BOSP. Ak hľadáte obuv, ktorá vás nesklame v žiadnom počasí, tak si prezrite stránku www.bosp.sk

Čo sa týka turistického oblečenia, známe pravidlo hovorí, že je lepšie mať na sebe viac vrstiev. Základom je bielizeň – tričko alebo tielko, spodné nohavice a kvalitné ponožky. Mali by byť priliehavé, odvádzať vlhkosť, aby bolo telo v suchu. Čo sa týka materiálu, mal by to byť polyester, polyamid alebo merino. Mikina by mala byť flísová, aby udržiavala teplo a zároveň odvádzala vlhkosť zo spodnej vrstvy. Na vrch patrí vetrovka s membránou a vode odolnou vrstvou. V prípade potreby je možné niektorú z vrstiev vyzliecť. So sebou treba mať aj náhradné kusy oblečenia, hlavne z tej najspodnejšej vrstvy.

Nemenej dôležité je sledovať predpoveď počasia, ale aj snehovú situáciu a výstrahy, hlavne týkajúce sa lavínového nebezpečenstva. V zime sa vždy snažte reálne zhodnotiť situáciu, nepreceňovať vlastné schopnosti, a ak treba, kedykoľvek sa radšej vrátiť.

pleso

Tatranské osady – Štrbské Pleso je symbolom turistiky a lyžovania

Za zakladateľa osady Štrbské Pleso sa považuje Jozef Szentiványi z Liptovského Jána, ktorý si v roku 1872 dal postaviť na južnom brehu morénového plesa dva zruby. Keďže nebol poľovníkom, jeden z nich sprístupnil verejnosti. Zrub mu poskytoval útočište počas jeho potuliek Vysokými Tatrami.

 Nebol sám, ktorého očarili. Naše veľhory propagoval aj Uhorský karpatský spolok, ktorý vznikol v roku 1873, a ktorého hlavným cieľom bola podpora a rozšírenie cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách. Szentiványi bol jedným z jeho spoluzakladateľov.

Foto: Katka Pastorová

Budúca osada, inak po Starom SmokovciTatranskych Matliaroch tretia najstaršia vo Vysokých Tatrách, sa aj napriek dokončeniu košicko-bohumínskej trate (1782) so zastávkou v Štrbe len pomaly vzmáhala. Dopravu hostí zo štrbskej stanice k plesu a chatám robili štrbskí fiakristi a cestu využívali aj na prevoz ľadu na chladenie nápojov. Ľad sa vtedy ťažil v plese vo veľkom a vyvážal sa až do Viedne, Vroclavi či Budapešti. Ako uvádza webová stránka Štrby, Štrbské Pleso bolo až do roku 1904 odkázané na Poštový úrad v Štrbe a transport zásielok oboma smermi zaobstarával lesník Ján Sýkora zo Štrby. Aj v zime – a ako prvý šrbskopleský lyžiar na vlastnoručne zhotovených lyžiach.

Jozef Szentiványi osadu vlastnil a spravoval až do roku 1901, potom ju predal uhorskému štátu. Niet sa preto čo diviť, že najpočetnejšími hosťami osady s cieľom športu, turistiky či rekreácie bola na prelome storočí prevažne šľachta. Aj Štrbské Pleso sa stalo obľúbenou destináciou pre Maďarov, Nemcov i Rakúšanov a z malých loveckých chát sa prebudovávaním postupne stali väčšie hotely s vyšším štandardom služieb. Po roku 1918 Vysoké Tatry a aj Štrbské Pleso postupne objavili Česi.

Fanúšikovia hokeja si iste spomenú, že v roku 1925 bolo pleso, okolo ktorého sa osada rozkladá, dejiskom majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. Štatistiky uvádzajú, že priemerne 155 dní v roku je pokryté ľadom. Po Veľkom Hincovom plese je druhé najväčšie vo Vysokých Tatrách. Dnes si astmosféru jazera možno vychutnať z Náučného chodníka Štrbské pleso alebo aj z vodnej hladiny. Člnkovanie na ňom má viac ako 130-ročnú tradíciu. Kedysi sa v ňom ľudia i kúpali, chytali ryby, na juhovýchodnom okraji plesa bola plaváreň, neskôr lodenica. V zime sa tu hral hokej, bola tu výborná korčuľovačka. Toto je už minulosť.

Parnú ozubnicovú železnicu medzi Tatranskou Štrbou a Štrbským Plesom vybudovali v roku 1896. Znamenala prudký rozvoj cestovného ruchu na štrbskom území, jazdila až do roku 1933. Na prelome storočí, ako uvádza Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, tvorilo Štrbské Pleso 15 budov so 72 hosťovskými izbami. Začiatkom storočia, potom ako sa vlastníkom osady stal uhorský štát, vybudovala Wagons Lits Cook prvú časť plánovaného komplexu hotelov na južnom brehu plesa.  Položil sa tak základ rozvoja lyžovania v osade. Stala sa tak najatraktívnejším strediskom zimných športov vo Vysokých Tatrách. Spojenie so Starým Smokovcom sa vyriešilo elektrickou železnicou (1912).

Prvá svetová vojna, podobne ako v iných tatranských osadách, zmenila hotely, penzióny a chaty na liečbu rekonvalescentov. Potom osadu prevzalo československé ministerstvo zdravotníctva. Prevádzka v nej bola potom predovšetkým hotelová, no pribudli klimatoterapeutické zariadenia, ktoré pracovali pod lekárskym dozorom. 

Po druhej svetovej vojne sa orientácia osady zmenila na liečbu prieduškovej astmy a alergických chorôb horných dýchacích ciest, čo bol dôsledok krutých vojnových čias. V roku 1976 pribudol do portfólia kúpeľníctva nový liečebný dom Helios, inak najvyššie položený na Slovensku. Ešte aj po privatizácii v roku 1990 nejaký čas poskytoval služby, no po zmenách majiteľov v roku 2005 bol opustený a začal chátrať.  Aj strata tohto objektu znamenala zánik kúpeľno-liečebného charakteru Štrbského Plesa.

Trochu sme predbehli čas a rok 1970. Vtedy zažila osada najväčší rozmach. Štrbské Pleso sa stalo dejiskom Majstrovstiev sveta FIS v klasických lyžiarskych disciplínach. Osada sa musela na stovky športovcov a tisíce návštevníkov pripraviť. V Mlynickej doline vyrástol lyžiarsky športový areál, bývalú parnú ozubnicovú železnicu nahradila nová elektrická. Po prvých ubytovniach vyrástli postupne luxusné budovy, hotely FIS, Panoráma, Baník, Patria a iné, palác spojov, veľké poschodové parkovisko, ktoré neskôr začali slúžiť aj voľnému turistickému ruchu. Dobudovala sa tu aj obchodná sieť.

Dnes je Štrbské Pleso najvyššie položenou osadou Vysokých Tatier, v roku 2007 bol ukončený dlhoročný spor o vrátenie osady Štrbe, keďže dovtedy bola po násilnom odčlenení súčasťou vytvoreného mesta Vysoké Tatry. Rozvíja sa teda v kontinuite s podhorím. Obec dokončuje sochu Szentiványiho, ktorú chcú umiestniť na čestné miesto blízko brehov jazera na pripomenutie toho, kto bol na začiatku vzniku osady. Žije tu necelá stovka obyvateľov, dnes je synonymom turistiky a lyžovania.

Štrbské Pleso je zaručene dobrým východiskovým bodom pre túry do širokého okolia. Dostanete sa z neho na Symbolický cintorín, ku Chate pri Popradskom plese, na Sliezsky dom cez Ostrvu, na Chatu pod Rysmi a Rysy, na Chatu pod Soliskom i na Predné Solisko. Dá sa z neho dôjsť na Kriváň, prejsť sa Tatranskou magistrálou, ale aj k vodopádu Skok, do Mlynickej, Mengusovej či Furkotskej doliny i k Hincovým plesám, ale aj na Kôprovský štít či k Batizovskému plesu.

A ak vás túry unavia, môžete si ísť pozrieť blízke múzeum vo Važci, Važeckú jaskyňu, alebo sa prejsť okolo plesa, ktoré odráža končiare Vysokých Tatier a návštevníci ho považujú za najfotografovanejšie v našich veľhorách.

Danka-Dubcová-Nemčokováihi

Svoju líšku má aj Skalnaté pleso

Nielen v okolí Rainerovej chaty, ale aj na iných miestach v Tatrách môžete natrafiť na divo žijúce zvieratá, ktoré si zvykli na ľudí a vyhľadávajú ich spoločnosť. Má to pre ne aj jeden bonus, a tým je možnosť získať od týchto dvojnohých návštevníkov prírody niečo pod zub.

V okolí stanice lanovky na Skalnatom plese sme aj my mali šťastie na veľmi peknú líšku, ktorá sa tu pohybovala a od ľudí si držala len mierny odstup. Skoro vôbec sa nás nebála. Nikto z turistov, ktorí tam práve boli, jej neponúkol nič na jedenie, neurobili sme to ani my. Asi je to tak lepšie, pretože odborníci radia neprikrmovať voľne žijúce zvieratá. Takáto strava im môže skôr uškodiť ako pomôcť.

Foto: Danka Dubcová Nemčoková

Nezistili sme ani, či má líška nejaké meno, ale ak bude pravidelne vyhľadávať spoločnosť ľudí, určite si nejaké vyslúži. Samozrejme, vytiahli sme telefóny a začali si ju (jeho?) fotiť, aby nám známi po návrate verili. Trochu nám „zapózovala“ potom sa presunula do kosodreviny, kde si sadla a dívala sa na nás.

Po tomto stretnutí sme sa išli prejsť okolo Skalnatého plesa, to sa nedá vynechať. V jazere nebolo veľa vody, je známe, že odtiaľto ubúda, ale stále vyzerá ako horské pleso, nie ako kaluž. Nielen chodníky v okolí, ale aj tie okolo plesa sú poriadne kamenisté a kráčať po nich nie je jednoduché. Tu sa vždy oplatí mať pevné turistické topánky, ktoré spevnia nohu a uľahčujú chôdzu v takomto náročnom teréne.

Túra na Skalnaté pleso patrí medzi najobľúbenejšie ciele v našich veľhorách. Dá sa sem dostať z viacerých smerov, v okolí je množstvo chodníkov, známa Skalnatá chata, a o výhľadoch snáď netreba ani hovoriť. Keď je dobrá viditeľnosť, máte pred sebou krajinu ako na dlani. Ak je v tejto výške akurát hmla, vidíte len pár desiatok metrov pred seba, ale aj to je zážitok. Hlavne, keď sa hmla behom pár minút rozplynie a ukáže sa nádherná scenéria. Medzi atrakcie na Skalnatom plese patrí i prvé observatórium u nás – Observatórium Astronomického ústavu SAV, ale aj pohľad na visutú lanovku na Lomnický štít stojí za to. Späť do Tatranskej Lomnice sa môžete odviezť lanovkou, prípadne zísť peši na stanicu Štart a odviezť sa odtiaľ.

Vysoké Tatry - víchrica

Víchrica v Tatrách. Bolo to akoby za oknami išiel vlak v plnej rýchlosti

V sobotu 19. novembra si pripomíname 18 rokov od veternej smršte, ktorá sa prehnala územím Slovenska a najviac zasiahla Vysoké Tatry. Okrem nich narobila škody aj v Nízkych Tatrách, na Horehroní, hornej Orave i v Slovenskom raji. Vietor, ktorého rýchlosť sa pohybovala okolo 200 km/h, zničil lesný porast na rozlohe takmer 13-tisíc hektárov. Na druhý deň po víchrici zatarasili popadané stromy takmer všetky cesty v Tatrách, na viacerých miestach bolo poškodené elektrické vedenie. Počas tejto veternej smršte bol v Tatranských Matliaroch, v zariadení Sorea Hutník, ubytovaný aj Braňo Šindel, ktorý sa na ďalší deň chystal domov. V rozhovore opisuje, čo zažil počas večera a noci, ktoré poznamenali tvár našich veľhôr na dlhé roky.

Foto: Braňo Šindel

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Kedy ste zistili, že sa deje niečo nezvyčajné?
Boli sme akurát v hoteli na večeri. Cez okná reštaurácie sme videli, že začal fúkať dosť silný vietor, upozornenia už vysielali aj v rádiu. Videli sme, ako sa ohýbajú stromy, počas večere vietor stále viac zosilňoval. Zrazu som si všimol, ako z jedného stromu odletel vrcholec. Akoby ho nejaká neviditeľná ruka odtrhla a zahodila do diaľky. Z ďalšieho stromu sa odlomila časť a padla medzi autá. Bol tam aj karavan, ktorý asi nebol pripevnený k autu, lebo vietor ho doslova nosil po parkovisku. Bol to piatok, my sme tento večer končili pobyt, mali sme mať rozlúčkovú párty a ráno odísť domov. Mal som už zistený vlak do Popradu a potom do Žiliny.

Tušili ste vtedy, že to nebude len obyčajná búrka?
Už počas večere sa začal v telocvični hotela schádzať krízový štáb – horská služba, hasiči, záchranári, hovorili, že budú mať asi nočnú pohotovosť. Vysielačkami si dávali informácie, našu rozlúčkovú párty sme museli predčasne ukončiť. Až potom v noci v izbe som si poriadne uvedomil, čo sa vonku deje. Z druhej strany hotela bol brezový háj a za ním smrekový les. V tme som presne nevidel, čo sa deje s tým lesom, ale brezy ohýbalo tak, že sa skláňali skoro až k zemi. Na druhý deň som zistil, že brezy to vydržali, ale ihličnatý les bol celý zvalený. Bývali sme na druhom poschodí, dovtedy sme pre les nevideli na Lomnický štít, a teraz sme ho mali pred sebou.

Ten vietor ste museli poriadne počuť?
V noci prichádzal vietor v takých návaloch. Vnímal som to, ako keby sa blížil do stanice vlak, zvuk sa pomaly zosilňoval, ale potom akoby ten vlak nezastavil, ale preletel stanicou v plnej rýchlosti. Triaslo oknami, možno aj celým hotelom. Trvalo to približne 20 minút, potom akoby ten vlak postupne odišiel. Asi 20 minút bolo ticho, a potom sa to vrátilo. Občas som počul rinčanie skla v hoteli. Z voľných postelí, gauča a foteliek som povyberal matrace, do okien sa nedali dať, tak sme si z nich urobil také provizórne „múriky“ okolo postelí ako ochranu proti prípadným črepom alebo niečomu, čo by vletelo oknom dnu. Takto to trvalo skoro až do rána. Samozrejme, nespal som ani chvíľu.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.

Čo sa dialo ráno, keď ste videli tú spúšť?
Išiel som ráno do hotelovej reštaurácie a videl som, že personál má na rukách čierne pásky. Pýtali sme sa, čo sa stalo. Povedali nám, že údržbár z hotela, ktorý mal dennú službu, išiel večer za rodinou a cestou domov mu priamo na auto spadol strom.
V reštaurácii sme mali ešte deň predtým výhľad len na les, teraz sme videli z jednej strany Poprad a z druhej Lomnický štít. Zo zeme trčali pahýle stromov, všetky ihličnaté stromy boli preč, niektoré vytrhané aj s koreňmi. Skoro ako mesačná krajina. Dostali sme správy, že celé Tatry sú neprejazdné, že sa z hotela nikam nedostaneme. Parkovisko bolo zasypané troskami stromov, majitelia áut sa len neveriacky pozerali.

Koľko ste sa zdržali v hoteli oproti plánovanému odchodu?
V hoteli stále fungoval krízový štáb. Na raňajkách nám riaditeľ povedal, že pri tejto situácii sa nikam nedostaneme. Hasiči a záchranári, že pracujú na sprejazdnení ciest. Čakali sme do obeda, nechceli nás pustiť ani von z hotela. Volali sme rodinám, aby mali o nás informácie, viacerí si dohodli odvoz. Aj pre mňa prišla kamarátka autom, podarilo sa jej doraziť k hotelu okolo 14.00 popoludní, to už boli hlavné cesty v Tatrách sprejazdnené. Cestou domov som sa len neveriacky pozeral, aké veľké škody narobila nočná víchrica – stromy popadané na strechy domov a chát, z lesov len torzá stromov, vyvrátené z koreňov alebo zvyšky kmeňov. Je to jeden z mojich najsilnejších zážitkov, ešte teraz, keď si na to spomeniem, tak mi naskakujú zimomriavky.

V roku 2004 sa Tatrami prehnala víchrica, ktorá za sebou zanechala úplnú spúšť.
Zaujímavosti o Tatranskej Lomnici, ktoré ste možno nevedeli.

Tatranské osady – Tatranská Lomnica, miesto, ktoré si užijete

Tatranská Lomnica je jedna z najväčších a najkrajších osád Vysokých Tatier, ideálna pre zimné športy, je vyhľadávanou vstupnou bránou k túram a cyklotúram v našich veľhorách. Je sídlom vedenia Tatranského národného parku a sídlom jeho múzea. Ubytovať sa tu môžete od kempingu po luxusné hotely, fungujú tu kasína, fitnescentrá, kultúrne a zábavné zariadenia.

No aj ona začínala podobne ako jej známejšie či menej známe susedky. Jej zárodok tvorila štátna horáreň a niekoľko letohrádkov. Písal sa rok 1892. V tom roku rodinný veľkostatok v tejto oblasti, rozdrobený komplikovanými dedičskými vzťahmi viacerých rodín, kúpil Uhorský štát. Motívom kúpy bola snaha využiť toto atraktívne miesto na rozvoj návštevnosti Vysokých Tatier. Pôdu štát rozdelil na 69 stavebných parciel a tie rozpredal. Začalo sa stavať. Už v roku 1893 bol postavený hotel Lomnica – vtedy najväčší na území Vysokých Tatier, o niečo neskôr pozoruhodný Kúpeľný Dom s bazénom a vodoliečbou a v roku 1905 reprezentačný
Grandhotel, v roku 1919 premenovaný na Grandhotel Praha.

Foto: Martin Mafo Jankura

Ako pripomína Ivan Bohuš v publikácii Osudy tatranských osád, Uhorský štát chcel z Tatranskej Lomnice urobiť konkurenta Starého Smokovca, preto podporoval jej rozvoj. Zaviedli sa letné a zimné sezóny a popri golfe, tenise a konských dostihoch sa tu v zime rozvíjalo lyžovanie, sánkovanie i korčuľovanie. V smere k Skalnatej doline postavili v roku 1909 sánkársku i bobovú dráhu s drevenými bariérami , mechanickým výťahom a elektrickým časomerným zariadením. Na tie časy išlo o výnimočné rozhodnutie i realizáciu. Rozvoj Tatranskej Lomnice potom pribrzdili nové nájomné podmienky, ktoré si začal štát uplatňovať od roku 1908. Stavebný boom opadol. A dovŕšila to prvá svetová vojna. Počas nej časť kapacity Tatranskej Lomnice slúžila uhorskej armáde na rekonvalescenciu vojakov a lyžiarske kurzy. Po rozpade Rakúsko-Uhorska, ako tvrdí Ivan Bohuš, odviezli uhorské orgány časť zariadenia erárnych hotelov do Budapešti.

Rozvoj Tatranskej Lomnice nezastavili. V medzivojnovom období pribudlo do strediska množstvo rodinných a súkromných rezidencií. No vyrástla tu aj moderná a veľká zotavovňa Morava, ktorá patrila Zemskej životnej poisťovni v Brne. Výstavbou unikátnej visutej lanovky na Skalnaté pleso a Lomnický štít (1937 – 1940) získala osada hlavnú turistickú atrakciu, ktorá jej dodala pečať rarity aj za hranicami Slovenska. Okrem iného umožnila aj výstavbu astronomických a meteorologických pracovísk na Skalnatom plese a Lomnickom štíte. Boli to roky, ktoré Tatranskej Lomnici priali. No nepriala jej druhá svetová vojna. Na jej sklonku ustupujúci fašisti zničili údolnú stanicu lanovky a jej technické zariadenia. No po vojne rozvoju osady už nebránilo nič. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch sa stala centrom odborárskej rekreácie a množstvo objektov na jej území odborári vlastnia dodnes. A ešte niečo sa zapísalo do dejín Tatranskej Lomnice výraznými písmenami. V súvislosti s organizáciou svetového zrazu medzinárodnej asociácie karavanistov (FICC) bola južne od osady v roku 1974 ukončená výstavba Eurocampu FICC pre autocamping s množstvom športových a rekreačných zariadení.

Už pár rokov predtým počas príprav na Majstrovstvá sveta v severskom lyžovaní, ktoré sa vo Vysokých Tatrách konali v roku 1970, sa začalo s prestavbou lanovky na kabínkovú, postupne nahradila tú starú. Stredisko sa začalo meniť na medzinárodné centrum cestovného ruchu a rekreácie a tomu zodpovedali aj služby v ňom a formovanie podmienok pre rekreačný, ale aj poznávací
program.

Tatranská Lomnica sa svojou dopravnou prístupnosťou stala východiskom pre návštevu Skalnatého plesa, Lomnického štítu, Vodopádov Studeného potoka, možno sa odtiaľ vybrať do Tatranských Matliarov, Tatranskej či Starej alebo Novej Lesnej či inde a využiť turistické trasy v okolí týchto osád. V okolí je Skalnatá dolina, Skalnatá chata, Lomnické sedlo, Kežmarský štít, Veľká Svišťovka a iné známe miesta, ktoré sa môžu stáť cieľom športového programu. No stredisko najviac láka lyžiarov. Je najvyššie položeným na Slovensku a ponúka aj najvyššie prevýšenie. Celková dĺžka zjazdoviek presahuje 12 kilometrov. Veľká Lomnica má aj iné možnosti, ako stráviť voľný čas. Ponúka sa tu napríklad návšteva Múzea TANAP-u. Patrí medzi najnavštevovanejšie na Slovensku. K jeho vysunutým expozíciám patrí sezónne otvorená Tatranská botanická záhrada. Ak máte dobrodružnejšiu povahu, nevynechajte Tatrabob na Slnečnej lúke. S deťmi choďte do Galérie Dobrá hračka. Nájdete v nej množstvo hlavolamov, hudobné
i kreatívne hračky a dopravné ihrisko. V stredisku si môžete pozrieť aj Ski múzeum, ktoré zachytáva históriu vzniku a vývoja zimných športov vo Vysokých Tatrách.

Hrebienok je jedno z najlahšie dostupných miest v Tatrách.

Pomaličky až na Hrebienok aj s kočíkom

Sú dni, keď nám jesenné počasie naznačuje, aby sme skôr ostali niekde vo vnútri a túru či výlet odložili na neskôr. Ale čo, keď naše deti už nevedia vydržať a najlepšie, čo môžeme urobiť je vybrať sa niekam von. Po wellnesse a iných službách tatranských hotelov a penziónov dobre padne príjemná prechádzka. Ak ste v Starom Smokovci a jeho okolí, tak sa vyberte napríklad na Hrebienok.

Foto: Viktor Juriga

Deti vezmite so sebou, pokojne aj ak sú ešte veľmi malé. Zo Starého Smokovca sa dá ísť po asfaltovej ceste aj s kočíkom. Táto trasa je trochu dlhšia ako turistický chodník, ale nemusíte prekonávať terénne nerovnosti. Pôjdete stále do kopca, stúpanie je síce mierne, ale trvá stále až do cieľa. Trasa je dlhá približne tri kilometre, po ceste sa môžete občerstviť v horskom hoteli Hrebienok alebo v Bilíkovej chate. Inou alternatívou je trasa po turistickom chodníku, začína vľavo od stanice, táto cesta však nie je vhodná pre kočíky, deti ju ale zvládnu. Dnes je Hrebienok stále obľúbeným celoročne ľahko dostupným turistickým cieľom. Nachádza sa na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu nad Starým Smokovcom. Kúpeľní hostia sem chodili už od polovice 19. storočia.

Dnes tu nájdete samoobslužnú reštauráciu, snack bar v budove lanovky, sochu 350 kilogramového medveďa Kuba i sezónne atrakcie. Teraz v zimnom období to opäť bude Tatranský ľadový dóm. Deti určite ocenia sánkovačku z Hrebienka do Starého Smokovca, treba si však počkať na dostatočnú snehovú pokrývku. Ak by ste predsa len mali chuť na dlhšiu túru, Hrebienok je východiskovým bodom pre rôzne dlhé turistické trasy, viaceré sa dajú zvládnuť aj s deťmi.

Z Hrebienka sa napríklad môžete prejsť popri Vodopádoch Studeného potoka až k Rainerovej chate. Cestu môžete deťom prípadne uľahčiť kombináciou lanovky a turistiky.

Skalnaté pleso patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná.

Ako na Skalnaté pleso? Peši či lanovkou?

Patrí medzi obľúbené turistické ciele vo Vysokých Tatrách. V jeho okolí je množstvo chodníkov, poskytuje nádherné výhľady, a pritom túra na Skalnaté pleso nie je až taká náročná. Nehovoriac o tom, že jazdu lanovkou tiež mnohí považujú za nezabudnuteľný zážitok.

My sme však turisti, a preto ideme peši. Čaká nás les, voľné priestranstvo a hore pásmo kosodreviny. Začíname za Grand hotelom Praha pri rázcestníku a smerujeme k miestu, ktoré sa volá Štart. Dole píšu, že by sme to mali po zelenej značke zvládnuť za dve aj trištvrte hodiny, čaká nás prevýšenie 858 metrov. Po príchode na stanicu Štart pokračujeme do kopca ku Skalnatej chate, ktorá je otvorená po celý rok, potom na rázcestie a k Skalnatému plesu. Ku koncu je to už poriadne stúpanie, pomaly sme aj zabudli, že prvú časť cesty sme absolvovali dokonca po asfaltke.

Zaujímavou alternatívou tejto najznámejšej trasy je chodník po Tatranskej magistrále, po červenej značke, od Zamkovského chaty po rázcestie pri Skalnatej chate. Chodník z Brnčalky, čiže Chaty pri Zelenom plese cez Veľkú Svišťovku je v zimnom období uzavretý. Ak by ste sa chceli vybrať na Skalnaté pleso po tejto ceste, tak až na budúci rok od polovice júna.

Na Skalnaté pleso sa dá dostať aj iným spôsobom – môžete sa až k nemu vyviezť kabínkovou lanovkou. Lanoviek je tu niekoľko, sedačková končí napríklad na stanici Štart a odtiaľ sa dá pokračovať inou kabínkovou lanovkou. Hore pri plese sa nachádza reštaurácia, ktorá patrí k najvyššie položeným na Slovensku. Dá sa tu najesť, napiť, navštíviť WC alebo si posedieť na vonkajšej terase. Ak je dobrá viditeľnosť, tak máte celú krajinu ako na dlani. My sme teraz na jeseň videli len sivú hmlu z mrakov pár metrov pred sebou, rozjasnilo sa až po zostupe nižšie. O výhľadoch sme si teda len hovorili – tam je taká obec, tam taká a tamto vpravo je Poprad.

Samozrejme, nemohla chýbať prechádzka okolo plesa a čítanie si zaujímavostí na náučných tabuliach okolo neho. Vedeli ste, že v okolí jazera žijú vzácne vysokohorské živočíchy – kamzíky a svište už od doby ľadovej a počas viac ako 10-tisíc ročnej izolácie tu vytvorili jedinečné populácie? Voda v plese však pomaly vysychá, môže za to stavba visutej lanovky, počas roka má rôznu výšku hladiny. Teraz na jeseň je v ňom vody pomerne málo, ale stále pripomína jazero a nie väčšiu mláku.

Túra k tomuto horskému plesu je však dobrým tipom. Je tu jednoduchá orientácia, na cieľ vidíte už počas cesty, dá sa občerstviť a stúpanie v druhej polovici trasy preverí vaše fyzické i psychické schopnosti.