Ty ale patríš medzi slovenskú špičku extrémneho lezenia, tak zrejme si čas nájdeš…
Isteže, človek musí mať aj záľubu, ktorá ho napĺňa a u mňa je to extrémne lezenie. Ale na dlhšie expedície či väčšie projekty dôjde až potom, keď zabezpečím to, čo je prvoradé – rodinu a prácu. Do Patagónie, ktorá je už niekoľko rokov za sebou cieľom mojej lezeckej sebarealizácie, sa dokážem uvoľniť maximálne na mesiac raz do roka a inak v priebehu roka sú to krátke výjazdy napríklad do Dolomitov či Vysokých Tatier, ktoré sa dajú „otočiť“ za pár dní.
Na ktoré zo svojich lezeckých úspechov si najviac hrdý?
Takýto rebríček sa ťažko zostavuje. Nie vždy totiž ide o dosiahnutie vrcholu nejakého kopca. Dôležitá je aj cesta k nemu. Lezkyňa svetového mena Lynn Hill povedala jednu múdru vetu: Nie je dôležité, čo človek vylezie, ale to, čo sa v tejto etape živote naučí. Môžem to len potvrdiť. Lezenie má pre mňa väčší význam v tom, čo ma naučilo. V prístupe k životu a v tom, ako viem riešiť zložité situácie. A neplatí to iba v stene, ale aj v bežnom živote, v rodine a v práci.
Treba tomu rozumieť aj tak, že ťa posilní aj lezecký neúspech?
Prehrou sa síce nikto nechváli, no vo vrcholovom športe platí, že 98 percent situácií, ktoré športovec rieši, sú prehry. A každá prehra ho robí odolnejším a silnejším. Ak si, samozrejme, vie analyzovať, čo sa stalo, opäť sa postaviť, vziať si z toho ponaučenie a pracovať na tom, aby to nabudúce vyšlo. Pre lezenie to platí tiež. Nedosiahnuť cieľ, nie je vždy prehra, ale motivácia k tomu, aby som na sebe viac pracoval, zlepšil prípravu, lepšie sa spoznal. Keď sa naučím, čo sa naučiť mám, úspech mi bude dopriaty.
Ale v horách to neplatí takto priamočiaro…
Isteže, nie všetky faktory dokáže lezec ovplyvniť. Viem ovplyvniť to, čo natrénujem, akú taktiku zvolím. Zvyšok je na externých okolnostiach, čo platí hlavne o veľkých horách. Môžem do nich vstúpiť s formou, akú chcem, ale keď príde zvrat počasia, tak ideme dole. Preto si vážim, že sa mi podarili viaceré významné prelezy doma i v zahraničí. V mojej sebarealizácii ma uspokojili, no na druhej strane viem, že práve vtedy stála pri nás aj súhra šťastlivých okolností, s ktorými lezec napriek príprave, obetavosti a cieľavedomosti vlastne nikdy nemôže na sto percent počítať.
Aký je rozdiel medzi športovým lezením a horolezectvom?
Vyvinulo sa to historicky. Príprava na horolezectvo v horách prebiehala na tzv. cvičných skalkách. Išlo o jednodĺžkové steny, lezenie na nich bolo vhodnou prípravou pre získanie skúseností a kondície. Postupom času sa z lezenia na cvičných skalkách vytvorila osobitná disciplína, vzniklo športové lezenie. Každá cesta na týchto skalách má istú obťažnosť, ktorá zároveň určuje aj športovú hodnotu daného prelezu. Pripraviť sa na ne dá aj na umelej stene. V dnešnej dobe sa preteká už primárne len na umelých stenách, a to v troch disciplínach – obťažnosť, rýchlosť a bouldering.