Kniha, ktorú tvorila láska k Tatrám

S knihou CEZ HORY chceme prekročiť hranice Slovenska

Autorka titulnej fotografie: Gabriela Kinčoková.

S radosťou oznamujeme, že sa nám podarilo naplniť prvý míľnik v rámci našej kampane na podporu knihy CEZ HORY na platforme donio.sk. Teraz sa vydávame za naplnením druhého dôležitého míľnika. Kniha CEZ HORY je plná inšpiratívnych rozhovorov so známymi osobnosťami Tatier a ponúka hlboký pohľad do života a príbehov tých, ktorí sú s nimi úzko spätí.

Kniha „Cez Hory“ nie je len zbierkou rozhovorov, ale aj bohatým zdrojom informácií o tatranských štítoch, dolinách či chatách. Nahliadnuť môžete do podrobných opisov týchto krás, ktoré robia Tatry jedinečnými. Vydanie tejto knihy v anglickom jazyku nám umožní zdieľať tieto inšpiratívne príbehy a fascinujúce informácie s medzinárodným publikom, čím zvýšime povedomie o krásach a význame Tatier vo svete.

V knihe je všetko, čo robí Tatry jedinečnými
V knihe je všetko, čo robí Tatry jedinečnými. Autor fotografie: archív M Kreo

Príspevkom na našu zbierku na DONIO pomôžete pokryť náklady spojené s prekladom, tlačou a distribúciou knihy. Veríme, že s vašou pomocou dokážeme priniesť Tatry aj čitateľom za hranicami Slovenska.

Ďakujeme za vašu štedrosť a podporu! Odmenou za podporu Vám budú produkty ako sú tričká, ponožky či kniha CEZ HORY v slovenskom jazyku. Navštívte našu zbierku na DONIO a prispievajte k vydaniu anglickej verzie knihy CEZ HORY. Prispieť môžete tu: https://donio.sk/preklad-cezhory 

Autor titulnej fotografie: archív M Kreo

Tento text vám do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

V Podtatranskom múzeu je 54 tisíc zbierkových predmetov

Poďte zažiť príbehy dobrodružnejšie ako Harry Potter

Chcete vedieť, prečo sú v Podtatranskom múzeu v Poprade radi, keď prší? A prečo musí byť drevo z hrobky kniežaťa staré 1 600 rokov uložené v klimatizovaných vitrínach? Zaujíma vás, či môžete hodnotné veci z vašich domácností múzeu darovať a ako sa stanovuje ich cena?  

Ak chcete poznať odpovede na tieto otázky, máme pre vás odporúčanie. Naklikajte si na stránke cezhory.sk najnovší diel podcastu S batohom cez hory a dozviete sa ešte oveľa viac.

Lebo múzeá dnes už nie sú iba kamenné stavby, ale priestory s príbehmi, ktoré sú mnohokrát zaujímavejšie ako dobrodružstvá Harryho Pottera. Vladko a Tánička sa v ňom zhovárajú o povolaní kurátorky historických zbierok.

Magdaléna Bekessová, kurátorka historických zbierok v Podtatranskom múzeu
Magdaléna Bekessová, kurátorka historických zbierok v Podtatranskom múzeu

Inšpiráciu našli v profesijnom príbehu Magdalény Bekessovej, ktorá pracuje v Podtatranskom múzeu v Poprade. O zbierkach musí vedieť všetko, odkiaľ sú, čo „prežili“, kto ich našiel, ako pasujú do doby, v ktorej boli vyrobené, kto je ich autorom a ako môžu obohatiť vedomosti návštevníkov, keď sa v nejakom kontexte vystavia.

V múzeu je ich viac ako 54 tisíc z geológie, mineralógie, paleontológie, botaniky či zoológie, ale aj archeológie, etnografie, umenia a z mnohých ďalších odborov ľudskej činnosti.  Napríklad aj z numizmatiky.

Vladko a Tánička pri prehliadke výstav múzea
Vladko a Tánička pri prehliadke výstav múzea. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Vladko a Tánička vo svojom dialógu pripomínajú, že o jeho vznik sa pričinil prvý turistický spolok na území Uhorska, čo je rarita, ktorou sa Slovensko môže pýšiť. No spomínajú aj to, že jednotliví jeho členovia sa nevedeli dohodnúť, kde múzeum bude, tak časť zbierok uložili v Kežmarku. Aj to je typické slovenské.  A upozorňujú aj na unikátnu expozíciu Knieža z Popradu, ktorého hrobku našli počas stavebných prác v Matejovciach a v múzeu jeho príbeh prezentujú v piatich miestnostiach.

Do múzea chodia návštevníci Tatier najčastejšie vtedy, keď prší. Uplakané počasie na tatranských chodníkoch radi zamenia za zážitky, ktoré im sprostredkujú predmety z minulosti. Kurátorka ich mnohokrát nachádza na povalách či v pivniciach starých dreveníc a o poklady, ktoré majú vysokú kultúrnu hodnotu, a ktoré často pochádzajú aj od darcov, sa svedomito stará

 Témami podcastov, ktoré sa začali nahrávať v júli 2021, boli doposiaľ tatranské chaty, doliny, štíty, plesá, udalosti, záhady, patróni, zaujímavosti, jaskyne, špeciality, pravidlá a bezpečnosť návštevníkov v Tatrách, ale Vladko a Tánička nahrali aj niekoľko špeciálov. Všetky si môžete vypočuť, keď kliknete na stránku www.cezhory.sk/podcasty. V archíve je viac ako polstovka dielov.  

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Výstup na Ihlu môžete začať v obci Ihľany

Zažite výstup na Ihlu, Tatry budete mať ako na dlani

Máme pre vás turistický tip. Výstup na Ihlu. Nie na tú v Ostrve vo Vysokých Tatrách, ale na tretí najvyšší vrchol Levočských vrchov nad obcou Ihľany. Organizuje sa už túto sobotu (18. mája). A ak budete mať šťastie na počasie, otvorí sa vám z neho krásny výhľad na naše veľhory.

Hviezdicový výstup na Ihlu a Čiernu horu organizuje Regionálna rada Klubu slovenských turistov Levočské vrchy – Branisko spolu s obcou Ihľany a s miestnou spoločnosťou lesomajiteľov už túto sobotu (18.mája). No výstup na Ihlu si môžete urobiť aj kedykoľvek inokedy.

Vrch dal obci meno, je najvyšším vrcholom Kežmarského okresu (1 283 m) a z jeho vrcholovej časti, ktorá je odlesnená, sú zaujímavé výhľady nielen na Nízke a Vysoké Tatry, ale aj na okolité Levočské vrchy, Branisko, Ľubovniansku vrchovinu, Stolické a Volovské vrchy, Spišskú Maguru a dokonca aj na viaceré pohoria v Poľsku. Ostatné vrcholy v okolí sú o 250 i viac metrov nižšie, preto je záruka výhľadov garantovaná.

Na Ihlu sa môžete vydať aj skoro na jar, odvážnejší aj v zime
Na Ihlu sa môžete vydať aj skoro na jar, odvážnejší aj v zime. Autor fotografie: archív Prešovský samosprávny kraj

Aj kvôli nim známe, neznáme Levočské vrchy objavuje čoraz viac turistov, ktorým sa už „prejedli“ notoricky známe pohoria a chcú do svojho kalendára zapísať aj vrcholové zážitky z menej navštevovaných, no tiež krásnych miest našej krajiny. Záujem o okolie Ihlian začal narastať po zrušení Vojenského obvodu  Javorina (2010). V minulom roku bol preto na vrchol Ihly vyznačený nový, zelený turistický chodník.

A hoci sobotný výstup je určený predovšetkým pre domácich a ľudí z okolitých obcí, pokojne sa k nim môžete pridať, a to aj s celou rodinou. Zažijete družnú atmosféru, spolupatričnosť a budete mať radosť z pohybu na čerstvom vzduchu.

Organizátori odporúčajú trasu z Ihlian, a to po zelenom turistickom chodníku. No keďže ide o časovo dlhší výstup, na ktorý by ste sa museli vydať skoro ráno, odporúčajú po dohode s obcou a vlastníkmi pozemkov skrátiť si cestu autom. Je možné tak urobiť po lokalitu Nad lesným mlynom, a potom pokračovať peši po žltej značke na Ihlu, no čaká vás asi dvojhodinový pochod určený pre kondične dobre pripravených turistov.

Alebo je možné autom zakerovať po lokalitu Peklo a odtiaľ sa vydať pešky po zelenej značke na vrchol Ihly, trvať to bude niečo málo nad dve hodiny. Výstup touto trasou zvládnu aj menej zdatní turisti. Je tu aj možnosť prísť autom po lokalitu Malý Václavák a pokračovať na vrchol po červenej značke. Miestni tento výstup označujú za menej náročný, trvá asi poldruha hodinu.

Keďže výstup na Ihlu má prívlastok hviezdicový, núkajú sa aj trasy z Nižných Ružbách po červenej značke, ale ide o päťhodinový náročný výstup. A na vrchol sa dá dostať aj z obcí Jakubany a Kolačkov podľa vlastného zváženie po neznačených cestách a chodníkoch.

Na Ihlu sa môžete vydať aj obce Kolačkov
Na Ihlu sa môžete vydať aj obce Kolačkov. Autor fotografie: Jerzy Opiola

Ešte je tu aj ponuka pre turistov starších ako 70 rokov. Pre nich organizátori umožnili výjazd autom k útulni a odtiaľ je Ihla pešky na dosah za takú trištvrtehodinku. K útulni sa dá dôjsť aj na bicykloch a je tu aj prameň pitnej vody a prístrešok.

Dôležitá je informácia pre účastníkov výstupu, že zraz všetkých, ktorí sa ho chcú zúčastniť, je na poludnie a čakať na nich bude aj chutný guľáš. A ak vám nebudú stačiť metre, ktoré budete mať v nohách, môžete sa od Ihly za približne polhodinu po hrebeni dostať na Čiernu horu, čo je najvyšší vrchol (1 289 m) Levočských vrchov.

Autor titulnej fotografie: archív obce Ihľany

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Na vhodnom uskladnení zimného výstroja by malo záležať hlavne turistom, horolezcom a skialpinistom

Nezabudnite na údržbu horského výstroja

Najvyššie položené lyžiarske strediská ukončili sezónu prvého mája. Šikovnejší lyžiari a turisti už stihli zaletniť zimnú výbavu. Tým ostatným pripomenieme, na čo určite netreba v ošetrení zimného výstroja zabudnúť.

S obracajúcimi sa listami v kalendári sme stále bližšie k letu, zimný športový výstroj odsúvame čoraz hlbšie do políc a skríň. Ale, zaletnili sme ho správne? Tu je pár rád, na čo pritom nezabudnúť, od odborníkov zo Strediska lavínovej prevencie HZS.

Pochopiteľne, ich rady sa sústreďujú predovšetkým na pomôcky súvisiace s prevenciou lavínových nehôd. Nabádajú, aby si lyžiari a turisti nezabudli vybrať batérie z lavínového hľadacieho prístroja, lebo aj moderné alkalické batérie dokážu vytiecť, skorodovať a poškodiť prístroj. Odporúčajú tiež prekontrolovať lavínovú sondu. Treba sa pozrieť na skladanie a rozkladanie, sústrediť sa na všetky spoje a hľadať praskliny. Počas leta je vhodné sondu uskladniť v dobre vetranom priestore bez priameho slnečného žiarenia.

Lavínoví špecialisti upozorňujú aj na lavínovú lopatu. Podľa nich sa treba sústrediť na miesto, kde sa násada vkladá na porisko a hľadať prítomnosť prasklín či iných vád. Počas leta treba aj lopatu uložiť na miesto, kde nebudú dopadať slnečné lúče.

Ak vlastníte elektronický lavínový batoh, špecialisti odporúčajú na leto ho nabiť na skladovaciu kapacitu tak, ako uvádzajú výrobcovia. Ak takúto kapacitu výrobca neudáva, treba ho nabiť na 75 percent, čo pomôže predĺženiu životnosti akumulátorov. Mechanické lavínové batohy si vyžadujú iný prístup. Treba ich prevážiť a overiť si ich naplnenie. Okrem toho treba prekontrolovať všetky tiahla, upínania a batoh uložiť tam, kde o slnko nenájde.

A teraz niečo k lyžiarkam. Odporúča sa vybrať z nich papuče, umyť ich a dobre vysušiť, a potom ich uskladniť v dobre vetranom priestore. Čo s lyžami? Pred letom treba navoskovať sklznicu, čím sa zabráni jej vyschnutiu. Lavínoví špecialisti odporúčajú voskom zaliať aj hrany, čím sa zabráni ich korózii.

Pozornosť horolezcov, turistov a skialpinistov upriamujú aj na stúpacie železá. Podľa nich je práve teraz ideálny čas nabrúsiť zodraté mačky a skontrolovať ich upínanie. A ešte je tu lekárnička. Treba prekontrolovať jej obsah, a to, čo je expirované, vymeniť.

Autor titulnej fotografie: Dominik Lačný

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Lavínoví špecialisti Horskej záchrannej služby počas cvičenia

Hory si počas zimy vyžiadali dvanásť obetí

Horskí záchranári počas poslednej zimnej sezóny zasahovali viac ako 2100-krát. Najčastejšie to bolo v oblasti Nízkych Tatier.

Najvyššie položené lyžiarske svahy uzavreli sezónu prvého mája, a to je aj dátum pre bilanciu zásahov Horskej záchrannej služby.

Do hôr na pomoc ľuďom, ktorí to potrebovali, vyrazili celkom 2 154-krát. Najčastejšie zasahovali v oblasti Nízkych Tatier, od prvého decembra to bolo 1 180-krát, na lyžiarske trate smerovali v nízkotatranských strediskách až 1 082-krát.

Ako informuje HZS na svojej webovej stránke, tamojšie početné lyžiarske strediská boli cieľom ich výjazdov násobne viackrát ako v iných oblastiach, kde operuje Horská záchranná služba.

Oblasťou s druhým najväčším počtom zásahov záchranárov bola v minulej zimnej sezóne Malá Fatra, no takmer identické číslo majú aj Vysoké Tatry. V našich veľhorách smerovali záchranári k 228 prípadom.

Podľa ich štatistiky, ale oproti minulosti mierne stúpol počet zásahov v Západných Tatrách. Išlo celkovo o 212 záchranných akcií, z nich 179 zranení sa udialo na lyžiarskych svahoch.

Najčastejšie v minulej zimnej sezóne zasahovali záchranári v oblasti Nízkych Tatier
Najčastejšie v minulej zimnej sezóne zasahovali záchranári v oblasti Nízkych Tatier. Autor fotografie: archív HZS

„Hoci vo všetkých horských oblastiach boli najčastejšou príčinou zásahov poranenia lyžiarov, horskí záchranári pomáhali taktiež turistom, horolezcom a ostatným návštevníkom hôr. V 206 prípadoch išlo o záchranné akcie na turistických chodníkoch, horských chatách a v turisticky bežne dostupných lokalitách,“ uvádza HZS na svojom portáli.

No zároveň pridáva upozornenie, že návštevníci hôr sa zranili v teréne aj mimo značených chodníkov, tam smerovalo 23 zásahov.

Zima je v horách spojená aj s lavínami. Aktuálne skončená lavínová sezóna bola oproti tej z minulého roku o niečo kratšia a najmä v Malej a Veľkej Fatre sa sneh roztopil veľmi skoro. No napriek tomu počet lavínových nehôd stúpol z 22 na 23, išlo ale prevažne o menšie lavíny.

Hory si v uplynulej zimnej sezóne vyžiadali dvanásť obetí. Bol medzi nimi 49-ročný horolezec, ktorý zahynul v žľabe Satana, malý lyžiar na svahu v Jasnej či 63-ročný skialpinista vo Veľkej Studenej doline a ďalší. Príčinou úmrtí v horách je aj precenenie kondície, počasia, no aj neopatrnosť a neprimerané riskovanie.  

Autor titulnej fotografie: archív HZS

Tento text do zvukovej podoby načítal neurálny hlas.

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Cestou na Zamkovského chatu okolo Malého Studeného potoka

Tri tipy na turistiku zo Starého Smokovca

Máte pred sebou voľný víkend a chcete popracovať na svojej kondícii? Alebo plánujete s rodinou jarnú vychádzku a neviete, kam sa vybrať na istotu? V takomto prípade máme pre vás dobrý tip.

Určite vás nesklame Hrebienok. Ak máte malé deti, alebo sa chcete po zimnom oddychu na túre iba tak skusmo zhlboka nadýchnuť, je to zaručený tip. Pre tých, ktorí majú chuť na onakvejšie výhľady, máme ponuku pokračovať na Zamkovského chatu a tým, ktorí majú lepšiu kondíciu, radíme pokračovať ďalej na Téryho chatu. Výhodou všetkých tipov je, že ak nebudete vládať, pokojne sa otočte a vráťte sa do Starého Smokovca

Hrebienok nikdy nesklame
Hrebienok nikdy nesklame. Autor fotografie: Jana Melišková

Začneme tým najjednoduchším, túrou zo Starého Smokovca na Hrebienok. Na trojkilometrovú vychádzku sa môžete vydať od dolnej stanice pozemnej lanovky asfaltkou po červenej značke nahor. Čaká vás asi hodinové mierne stúpanie, v rámci ktorého prekonáte asi 300 m prevýšenia. Trasa je nenáročná, zvládnu ju aj ľudia na vozíčkoch a rodiny s kočíkmi. A hore na Hrebienku sa možno občerstviť a odfotografovať pri drevených sochách medveďov.

Zamkovského chata
Zamkovského chata. Autor fotografie: Iva Mikulcová

Poďme ďalej na Zamkovského chatu. Je dlhá necelých šesť kilometrov a dobrý turista ju zvládne v čase okolo dvoch hodín. Kráčať budete po spevnenej ceste, kamennom a miestami aj lesnom chodníku s prevýšením približne 280 metrov. Túto klasiku turististi označujú ako príjemnú s ešte čarovnejším cieľom, ktorým je Zamkovského chata. Tá v ostatných rokoch prešla rozsiahlou rekonštrukciou a ponúka skvelé služby.

Slovíčko príjemná má ešte ďalší význam. Po ceste môžete obdivovať Obrovský vodopád na Malom Studenom potoku a urobiť si pritom pár fotiek. A to nie je všetko. Ak budete pracovať aj s malým odbočkami, môžete sa kochať Dlhým i Veľkým vodopádom a kaskády vody Studenovodského potoka.

Zamkovského chata je východiskovým bodom na viaceré zaujímavé miesta Vysokých Tatier, ale aj na Téryho chatu. Je to aj miesto, kde si treba premyslieť výstup, pretože cesta nahor trvá asi dve hodiny, dolu k Zamkovského chate ďalších 1,40 h a čas už mohol pokročiť. Musíte to plánovať tak, aby ste sa do Starého Smokovca dostali ešte pred zotmením. Znalci výstup považujú za stredne ľahký, zvládnu ju aj deti tak od veku desať rokov.  

Téryho chata
Téryho chata. Autor fotografie: Michal Peťovský

Ak si poviete, zvládnem to, čaká vás krásna túra s nádhernými výhľadmi. Téryho chata sa nachádza v nadmorskej výške 2 015 m, situovaná je v hornej časti Malej Studenej doliny pri Piatich Spišských plesách. Prístupná je celoročne a patrí k najvyhľadávanejším cieľom turistov. Aj preto, lebo z chaty je výhľad napríklad aj na Lomnický či Pyšný štít, vidno odtiaľ Baranie sedlo pod Baraními rohmi a Ľadový štít, ale aj Širokú vežu,  či Prostredný hrot či Žltú stenu, ktoré sa týčia priamo nad chatou.  

Od Zamkovského chaty sa treba vydať po zelenej značke. Trasa vás povedie hore pozvoľným stúpaním až k Veľkému hangu. Ten sa dá zdolať v lete po serpentínach, v zime po tyčovom značení a Malý hang vás zavedie priamo k chate.

Autor titulnej fotografie: Lucia Čižmárová

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Expozícia tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici

Kde nájdete všetky tatranské rastliny na jednom mieste?

Dnes (8. mája)  sa po zimnej prestávke otvára Expozícia tatranskej prírody. Botanická záhrada v Tatranskej Lomnici, ako ju familiárne volajú návštevníci, má v tejto sezóne pripravených niekoľko noviniek.

Kým sa v Tatranskej Lomnici otvorili brány Expozície tatranskej prírody, v TANAP-e, ktorého súčasťou botanická záhrada je, bolo treba urobiť veľa práce. Patrilo k nim jarné upratovanie celého areálu, pracovníci národného parku ošetrili a inštalovali lavice, vyčistili jazierka a prívody vody do areálu, vypleli alpín a osadili k rastlinám nové menovky.

Lokalita botanickej záhrady s astrou alpínskou
Lokalita botanickej záhrady s astrou alpínskou. Autor fotografie: archív TANAP

Pripravili aj viacero noviniek. Súčasťou aktuálneho cenníka sú permanentky na tri alebo päť individuálnych vstupov pre deti i dospelých, ktoré využijú najmä skalní návštevníci, ktorí si zvykli v záhrade pravidelne relaxovať a obdivovať rastlinky.

Lomikamen metlinatý
Lomikamen metlinatý. Autor fotografie: archív TANAP

Mimochodom, najviac ich kvitne v máji a júni, preto návštevu expozície netreba dlho odkladať. Najkrajšia je práve teraz. A nebude chýbať ani obľúbený tradičný predaj tatranských rastlín a drevín. Sadenice, samozrejme, pochádzajú z vegetatívneho rozmnožovania, alebo sú vypestované zo semien. Aj tie sa dajú kúpiť.

Poďme aj novinkám týkajúcim sa prehliadky. Od aktuálnej sezóny majú návštevníci k dispozícii online aplikáciu pre smartfóny, a to audiosprievodcu Smart Guide, ktorá obsahuje trinásť zastavení s komentárom v slovenskom a anglickom jazyku. Po nasnímaní QR kódov, ktoré sú pri jednotlivých zastaveniach, si záujemcovia vypočujú doplňujúce informácie k vybraným tematickým okruhom a alpínam.

Poniklec slovenský
Poniklec slovenský. Autor fotografie: archív TANAP

Prečo treba Expozíciu tatranskej prírody v Tatranskej Lomnici navštíviť? Jednoducho preto, lebo tu na jednom mieste možno nájsť všetky vzácne a ohrozené druhy tatranskej kveteny i dreviny. Spoznáte ich počas prechádzky medzi alpínami, čiže skalkami s rastlinstvom vápencových a silikátových podkladov. Sú situované na ploche 3,2 hektára. Čas, ktorý tu strávite, je určite užitočný a veľa sa naučíte.

Botanickú záhradu nájdete pri hoteli Sorea Titris v Tatranskej Lomnici, v sezóne je otvorená denne, od 8. mája do 31. augusta od deviatej do sedemnástej hodiny a v čase od 1. septembra do 15. septembra od deviatej do pätnástej hodiny. Vyhľadávajú ju aj tí návštevníci, ktorým obmedzenia vo fyzickej zdatnosti bránia vydať sa za poznávaním prírody po turistických chodníkoch v horách.

Takto rastie v botanickej záhrade vachta trojlistá
Takto rastie v botanickej záhrade vachta trojlistá. Autor fotografie: archív TANAP

A čo v nej môžete obdivovať? Predovšetkým typickú vegetáciu mokradí a vrchovísk, slatín a lesov až po druhy alpínskych holí a najvyšších polôh Tatier. Návštevníci tu nájdu zhruba 330 druhov rastlín a drevín, ktoré prirodzene rastú v Tatranskom národnom parku.

Niektoré z nich sa počas túry nedajú vidieť, pretože sa nenachádzajú v blízkosti značených chodníkov, v botanickej záhrade ich môžete obdivovať do sýtosti. A to všetko v príjemnej mikroklíme záhrady, ktorú pomáhajú vytvárať dreviny, jazierka, potôčiky či vodopád.

Trochu histórie. budovanie botanickej záhrady v roku 1990, pohľad zo žulového alpínia
Trochu histórie. budovanie botanickej záhrady v roku 1990, pohľad zo žulového alpínia. Autor fotografie: archív TANAP

Správa TANAP-u začala expozíciu budovať v roku 1987, vstupný areál a architektonicko-krajinárske riešenie navrhol architekt Pavol Repka v spolupráci s akademickým sochárom Štefanom Kovaľom. Biologický a floristický inventár navrhli botanici Výskumnej stanice TANAP-u Anna Šoltésová, Rudolf Šoltés a Zuzana Kyselová. Verejnosť môže botanickú záhradu navštevovať od rok 1992.

Autor titulnej fotografie: archív TANAP

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Kostol sv. Anny v Tatranskej Javorine

Viete, ktorý tatranský kostolík je najfotogenickejší?

Proti gustu žiaden dišputát. Nie všetci, ktorí videli drevený Kostol sv. Anny v Tatranskej Javorine, môžu tvrdiť, že je najfotogenickejší. No čaro mu rozhodne nemôžu uprieť. A aj množstvo záberov na sociálnych sieťach dokladá, že táto malebná stavba oko fotografov, ktorí zablúdia pod Belianske Tatry, neomylne pritiahne. 

Kostolík v Tatranskej Javorine dal postaviť jeden z najbohatších šľachticov v histórii Tatier knieža Christian Kraft Hohenlohe (1848 – 1926). Pochádzal z nemeckej rodiny, bol priemyselníkom, vášnivým poľovníkom, ale aj ochrancom prírody. Bielovodskú a Javorovú dolinu a oblasť Javoriny s Lendakom a časťou Belianskych Tatier kúpil v roku 1879 a neskôr dokúpil aj Vyšné Hágy s Mengusovskou, Batizovskou a Štôlskou dolinou.

Romantika pri Kostole sv. Anny
Romantika pri Kostole sv. Anny. Autor fotografie: Sisa Silvia

Mohol sa usadiť kdekoľvek, no Tatranskú Javorinu a jej okolie miloval. Preto z nej spravil centrum správy svojich majetkov a pre seba domov. Postavil tu známy lovecký, dnes prezidentský, Hohenloheho zámoček a dal postaviť aj drevený katolícky kostol napriek tomu, že sám bol evanjelik.

Nočná idyla
Nočná idyla. Autor fotografie: Bohuš Bedruň

Kostol sv. Anny, patrónky lesnej práce, stojí od roku 1902 na okraji obce, nad ním sa týčia Belianske Tatry a okolo neho sa rozprestiera  cintorín. Na počesť kniežaťa je na čestnom mieste v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe.

Kostol s výhľadom na Belianske Tatry
Kostol s výhľadom na Belianske Tatry. Autor fotografie: Dana Dubcová Nemčoková

No nielen on púta pozornosť návštevníkov. Zážitkom je, keď sa do stien dreveného interiéru oprú lúče slnka a ich jagot pohladí vnútro Božieho stánku. Vtedy si nielen duša romantikov uvedomí, že je účastníkom zážitku, ktorý vie ponúknuť iba neprekonateľný režisér – príroda. 

Hviezdy nad kostolíkom
Hviezdy nad kostolíkom. Autor fotografie: Marián Dujnič

Pozornosť v areáli kostolíka si zaslúži aj cintorín, a najmä veľká hrobka. Odpočíva v nej správca Javoriny Eduard Kégel. Knieža si svojho správcu vážil natoľko, že mu nechal hrobku vybudovať na znak svojej vďaky za vynikajúce spracovanie majetkov. Blízko hrobky je miesto posledného odpočinku aj kniežaťa Hohenlohe a jeho milovanej Otlie Lubraniec-Dambskej. Na cintoríne odpočíva aj Jaroslav Votruba, známy tatranský maliar.

Pre fotografia pohľad, ktorý núti stisnúť spúšť
Pre fotografia pohľad, ktorý núti stisnúť spúšť. Autor fotografia: Oxy Vital

Kostol spolu s cintorínom, drevenou márnicou, hrobkou Kogelovcov a pomníkmi kniežaťa Hohenlohe a J. Votrubu sú národnými kultúrnymi pamiatkami.  Vstup do kostolíka je potrebné vopred si dohodnúť  pomocou registračného formulára. Prehliadka je možná každý štvrtok od 12. h, posledný vstup je o 13.30 h.

Videli ste už niečo čarovnejšie?
Videli ste už niečo čarovnejšie? Autor fotografie: Rado Kubík

Novinkou je, že jeho interiér obnovili študenti. Vlani sa opäť zaskvel v novej kráse. Študenti odboru konzervátorstva a reštaurátorstva Školy umeleckého priemyslu v Kežmarku zrekonštruovali pod vedením Vlada Rezického jednotlivé časti neogotického dreveného kostolíka a ako uvádza správa TASR, venovali sa hlavne mobiliáru kostolíka.

Jeseň v Tatranskej Javorine
Jeseň v Tatranskej Javorine. Autor fotografie: Michaela Mišička

Pozlátili oltár, krstiteľnicu, kazateľnicu, spovednicu, patronátnu lavicu a neskôr zhotovené paškálové svietniky, ambonu a obetný stôl. Vraj sa tým splnilo želanie kniežaťa Hohenloheho, ktorý zlátenie interiéru síce chcel zadať, ale vtedajší remeselníci jeho predstavy nedokázali splniť.     

Kostolík s mrakmi nad Belianskymi Tatrami
Kostolík s mrakmi nad Belianskymi Tatrami. Autor fotografie: Samuel Leško

Autor titulnej fotografie: Ivka Baňárová

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Známy tatranský nosič a prevádzkovateľ nosičského múzea Štefan Bačkor

Hľadáte výbornú kávu v Tatrách? Navštívte múzeum horského nosičstva

Myšlienka zmapovať  a združiť tatranskú subkultúru horských nosičov zrela v hlave Štefana Bačkora dlho. Už takmer tridsať rokov je jedným z nich a v dobrom závidel horským vodcom, že mali v Starom Smokovci až dve kaviarne, v ktorých sa dokázali stretnúť a tráviť voľný čas. Dnes už nefunguje ani jedna, zato Sherpa Caffe píše už druhú dekádu svojej histórie. S dúškom vynikajúcej kávy tu nasajete aj históriu slovenského horského nosičstva. 

Profesia horských nosičov je nielen v Európe, ale aj vo svete veľmi zriedkavá a okrem Nepálu neexistuje v takej podobe, ako ju poznáme my, hádam nikde inde. Podarilo sa ju zapísať do národného Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO a veľkú zásluhu na tom má práve partia okolo Štefana Bačkora.

„Vnímam to ako poctu slovenskému tradičnému remeslu, ktorému sa teraz v Tatrách profesionálne venuje zhruba päťdesiat, šesťdesiat chlapov,“ komentuje tento úspech, ktorý bol zaknihovaný v roku 2019, Štefan Bačkor.  „Denne celoročne zásobujú šesť vysokohorských chát a bez ich zanietenia a vášne pre toto povolanie by Tatry stratili jednu zo svojich najtypickejších čŕt,“ dodáva.

Švajčiarsky dom
Švajčiarsky dom v Starom Smokovci so Sherpa Cafee. Autor fotografie: Jaroslav Kizek

Dnes majú aj miesto, kde sa môžu stretávať a kde sa v minimúzeu zhromažďujú artefakty nosičského remesla. Tým miestom je Sherpa Caffe vo Švajčiarskom dome v Starom Smokovci.

„Keď som sa približne pred desiatimi rokmi z telefonátu chatárky na Zamkovského chate Janky Kalinčíkovej dozvedel, že Švajčiarsky dom je voľný a mesto ho chce prenajať, neváhal som ani chvíľu,“ opisuje udalosti spred dekády.

Je to krásny dom, ozdoba Starého Smokovca, jedna z najstarších budov Vysokých Tatier umiestnená na úpätí Slavkovského štítu a od roku 2021 aj pamiatkovo chránená. Bola zrekonštruovaná a keď Štefan Bačkor predložil projekt jej využitia nielen na ubytovanie vo voľnom cestovnom ruchu, ale aj na kaviareň a klub pre horských nosičov s múzeom venovaným téme horského nosičstva, uspel.

Desaťročný nájom domu prospel. Stal sa centrom klubového života horských nosičov a múzeum zase miestom, ktoré našim a zahraničným návštevníkom ukázalo, prečo sú nosiči v Tatrách potrební, aká je ich práca a akých významných, horám oddaných ľudí, slovenské horské nosičstvo malo a má.

„Mnohí z mojej generácie nosičov už pomaly končia, cítil som potrebu zmapovať toto remeslo a prínos, ktorý pre Tatry má, a to aj s jeho ekologickým odkazom,“ púšťa sa do vysvetľovania podstaty múzea.

V múzeu pred rekonštrukciou. O jeho expozíciu prejavili záujem aj nemeckí filmári
V múzeu pred rekonštrukciou. O jeho expozíciu prejavili záujem aj nemeckí filmári. Autor fotografie: Visit Tatry

Jeho ideou je zaznamenať stopu čo najväčšieho počtu činných a legendárnych nosičov, opísať ich príbehy i aktivity, ich prácu, ktorá je síce vydretá, ale krásna a pre každého jej nositeľa i výnimočná. A ukázať aj životný štýl nosičov aj inak ako ich verejnosť pozná z chodníkov v tatranských dolinách. Do Švajčiarskeho domu pasuje.

Múzeum je zážitkové, ľudia si môžu všetko ohmatať i vyskúšať. Vlastne mohli. Už dva roky je múzeum pre rekonštrukciu elektroinštalácie, ktorá sa robila v celom Švajčiarskom dome, zatvorené. No rekonštrukcia umožnila popracovať na pláne rozšírenia múzea do dvoch miestností a zmeny technológií prezentácie zbierkových predmetov a dokumentov, k čomu dopomohla aj verejná zbierka cez Donio, v ktorej sa stále pokračuje.

„Získali sme smart projekt od jednej firmy a jeho využitie sa odvíjalo práve od kapacitných možností elektrorozvodov v budove,“ opisuje Štefan Bačkor. „Umožní prezentovať tému horského nosičstva moderne, aj cez monitory, na ktorých si návštevník navolí informácie, ktoré ho zaujímajú. A to aj v štyroch jazykoch, okrem slovenčiny aj v poľskej, nemeckej a anglickej verzii.“

Všetko by malo byť dokončené, naištalované  a spustené do prevádzky do začiatku letnej sezóny. Do priestoru sa vráti aj to, čo verejnosť pred zatvorením v múzeu videla – staré krošne, stará výstroj, lyže, veľa fotiek s príbehmi, informácie o nosičských memoriáloch, nosičských rekordoch a ich nositeľoch, časť prezentácie bude venovaná aj príprave vynášky.

Krošňa. Žiaden nosič na tú svoju nedá dopustiť
Krošňa. Žiaden nosič na tú svoju nedá dopustiť. Autor fotografie: archív ŠB

„Ľudia nám stále nosia veci, ktoré sú spojené s nosičstvom. Veľmi im za to ďakujem. Sú to fotky, audiovizuálne záznamy, dokumenty, videá. Postupne sa ich snažíme digitalizovať a hľadať spôsob, ako ich predstaviť verejnosti,“ hovorí s tým, že o návštevnosť múzea sa obávať netreba.

„V múzeu sme za tie roky urobili viac ako 300 prednášok – pre deti, dospelých a mnohých našich i zahraničných študentov. Pokiaľ viem, je to jediné nosičské múzeum v Európe, najbližšie je v Káthmandú. Ľudí táto téma zaujíma a fascinuje ich. Veľa o nej nevedia. Presviedčam sa o tom aj keď chodím prednášať do hotelov na rôzne medzinárodné konferencie. Ich účastníkov vždy prekvapí fakt, že toto remeslo ešte existuje a sú ohromení jeho náročnosťou a spôsobom, akým sa mu tatranskí nosiči vedia oddať,“ zdôrazňuje.

Verí v kombináciu starej budovy a modernej technológie a teší sa na zaujímavú prácu s návštevníkmi. „Keď budem v Sherpa Caffe, rád ich so zbierkami zoznámim,“ sľubuje a medzitým spomenie aj raritné predmety.

„Určite medzi nich patrí wermachtka, čo je stará konštrukcia na nosenie vojenského materiálu, ktorý v Tatrách ostal po horských jednotkách operujúcich v tejto oblasti. Bolo to na svoju dobu to najlepšie, čo sa v horách používalo. Mnohí strojári z okolia ju po vojne skúšali kopírovať a niektoré repliky máme v múzeu tiež,“ opísal Štefan Bačkor zaujímavosť múzea.

Pre neho osobne má hodnotu napríklad aj hliniková krošňa od známej horolezeckej legendy  Ivana Urbanoviča, ktorá bola aj v Himalájach. Má svoj príbeh, budovali s ňou základné tábory a možno bola aj na niektorom z himalájskych vrcholov. „Musíme k nej ešte získať pravdivý príbeh, aby sme ho mohli návštevníkom prerozprávať.  A rovnaká práca nás čaká aj s viacerými fotografiami, pri ktorých nám chýbajú mená, udalosti, lebo ľudia, ktorí na nich sú, mnohokrát už nežijú,“ naznačuje ďalšiu prácu na zveľaďovaní zbierok.

Chce to čas, lebo podstatnú časť práce robí tím okolo Štefana Bačkora svojpomocne. A až budúce roky ukážu, aký klenot sa im podarilo v Švajčiarskom dome pre budúce generácie vybrúsiť. Držíme im palce. 

Autor titulnej fotografie: Jaroslav Kizek

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.
Pripravovať turistický magazín znamená aj absolvovať všetko, čo ponúka

Ukazuje miesta, o ktorých ľudia často nemajú ani tušenia

Hovorí, že žije svoj sen. Má prácu, ku ktorej ju pritiahlo srdce a inštinkt a v magazíne Televíkend pre nás objavuje krásne miesta na Slovensku. Moderátorka, scenáristka a režisérka Martina Kacinová.

Aká bola vaša cesta za pozíciou redaktorky a režisérky turistickej relácie?

Relácia Televíkend vznikla ešte v roku 1990, takže okrem Správ a Večerníčkov je zrejme jediným takto dlho vysielaným programom. Reláciu som poznala a sledovala od mala. A keď som sa v dospelosti intenzívnejšie vrátila k turistike a objavila veľa nádherných miest, o ktorých mnoho ľudí nemá tušenia, uvedomila som si, že je to veľká škoda. Vtedy niekedy sa vo mne sformovalo presvedčenie, že ak by som mala šancu, určite by som urobila niečo pre ich propagáciu. No netušila som, ako, či kedy sa mi to môže podariť.

Ale, podarilo sa. Ako sa to stalo?

Dnes, v dobe rozmachu sociálnych sietí by to bolo možno inak, ale vtedy som sa rozhodla osloviť Štúdio RTVS Banská Bystrica, či by bolo možné nadviazať nejakú formu spolupráce. Vyzerá to tak, že som sa ozvala v najsprávnejší čas. Hoci som nikdy nemala ambíciu stáť pred kamerou, už na prvom pohovore ma presvedčili, že potrebujú iba človeka, ktorý bude aj redaktor a moderátor. Tak som to skúsila. Ale bol to iba začiatok dlhej cesty.

Martina Kacinová vie, že do terénu sa treba vybrať za každého počasia
Martina Kacinová vie, že do terénu sa treba vybrať za každého počasia. Autor fotografie: archív MK

Vybrali ste sa na ňu. Prečo?

Ten okamih doslovného výberu a rozhodnutia prišiel až potom, ako som s kameramanom nakrútila dve skúšobné reportáže. Asi sa páčili, lebo zo strany RTVS mi napokon na osobnom pohovore povedali, žeby som sa relácii mohla venovať naplno. Bol to pre mňa šok, lebo ja som plánovala občasnú externú spoluprácu popri mojom zamestnaní. V ňom som bola pokojná, cítila som istotu.

Takže to nebolo ľahké rozhodovanie…

Nebolo jednoduché. Vedela som, že sa mi ide život otočiť o 180 stupňov, ale výzvu som prijala. Dnes viem, že sa stala najväčším dobrodružstvom môjho života a za ten výber je zodpovedné srdce a inštinkt.

Napĺňa vás? Čím? Čo vás na práci redaktorky a ežisérky najviac baví?

Každá reportáž má za sebou jedinečný príbeh. Začína ako veľká detektívka pri objavovaní lokality, ktorá bude vhodná, a pri pátraní po sprievodcovi, ktorý by bol schopný a ochotný venovať sa nám. Nie je to jednoduché, lebo nie každý túži po mediálnej sebaprezentácii.  Umením je aj vybrať vhodný deň na nakrúcanie, lebo počasie nie je vždy kamarát, a skombinovať kolegov do štábu, keďže každý z nich sa venuje aj inej práci. Dať dokopy dobrý tím v jednom čase a na jednom mieste je niekedy alchýmia.

A to ešte nie sme pri nakrúcaní…

To je tá najkrajšia časť mojej práce.  Vďaka skvelým sprievodcom sme sa dostali na množstvo nádherných miest Slovenska a som za to vďačná. A aj za chvíle, kedy aj bežná prechádzka obyčajným lesom prinesie vďaka sprievodcovi také informácie a kontexty, že človek začne hľadieť na prírodu inými očami. Vnorí sa do dejov a harmónie v nej, alebo sa mu napríklad poodhalia zaujímavé udalosti, ktoré sa v tých miestach odohrali… Často mám počas kráčania ťažšiu hlavu ako nohy, lebo treba vymyslieť, aby sme so štábom čo najvernejšie sprostredkovali informácie a emócie divákom.

No ešte stále je to iba „surovina“.

Niekedy aj hodina „suroviny“, pritom štandardný priestor na reportáž je šesť minút. Hoci spracovanie materiálu je posledným bodom príbehu o vzniku reportáže, je to veľmi dôležitá časť.  Je to niečo podobné ako hubárčenie. Byť vonku a hľadať huby je tá nádherná fáza, ale potom si prinesiete domov plné košíky a práca ešte len začne. Pre mňa je to často práca, na ktorú „potrebujem“ umelé svetlo, takže ju riešim nerušene večer či v noci. Je to síce práca za počítačom, ale ide o tvorivý proces, ktorý vie povzniesť dušu.

Aj voľný čas Martiny Kacinovej je spojený s horami
Aj voľný čas Martiny Kacinovej je spojený s horami. Autor fotografie: archív MK

Televíkend vysiela RTVS (STV) niekoľko desiatok rokov. Predpokladám, že ste nasadli do osvedčenej koncepcie. Boli ste s ňou spokojná?

Relácia vznikla krátko po Nežnej revolúcii na podporu cestovného ruchu. Hlavná myšlienka relácie sa v toku času nemení, no jej prípravu ovplyvnil napríklad aj prudký rozvoj technológií. Ten ale rozšíril i možnosti tvorby, priniesol miniaturizáciu filmovej techniky, začali sa používať akčné kamery i drony, a to všetko išlo ruka v ruke s možnosťami vyberať náročnejšie trasy a autentickejšie sprostredkovať divákom zážitok. Išlo to rýchlo a už v čase, keď som vstúpila do relácie,  sme fungovali naplno digitálne. Kolegovia predtým museli inak premýšľať, ako si pripraviť záber, kým nakrúcali na filmový pás, ktorý sa následne fyzicky manuálne strihal. Všetci predchádzajúci tvorcovia relácie majú môj obrovský obdiv!

Takže sme sa dostali k inováciám. Neovplyvnila ich iba technika. Alebo?

V titulkoch relácie si môžete všimnúť aj pozíciu dramaturga. Je to človek, s ktorým na obsahu relácie intenzívne spolupracujeme. Mal by dobre poznať potreby a očakávania verejnoprávneho diváka a našej cieľovej skupiny a obsah relácie odzrkadľuje aj našu vzájomnú spoluprácu. Mali sme obdobie, kedy sme sa viac venovali najmä prírode a turistike, ale aj v súvislosti s nástupom sociálnych sietí sa snažíme prinášať pestrejší obsah s rôznymi formami turistiky, teda nielen pešej, ale aj cyklistickej, vodáckej, či lyžiarskej, spolu rôznymi turistickými atrakciami, ktoré sú v dnes veľkým lákadlom.

Čo je dnes náplňou Televíkendu?

K dispozícii máme časovú dotáciu 26 minút v programe Dvojky RTVS. Reláciu tvoria štyri reportáže z rôznych lokalít Slovenska, prevažne z prírody a z oblasti turistiky, ale pridávame aj kultúrno-historické tipy a pozvania. Dramaturgiu sa vždy snažíme koncipovať tak, aby si v každej relácii každý divák mohol nájsť niečo pre seba. Znamená to, že ponúkame trasy rôznej náročnosti a z rôznych častí  krajiny, aby si divák aspoň pri jednej téme mohol povedať, že je to plus-mínus práve pre neho.

Podľa čoho si vyberáte témy do relácie?

Snažíme sa, aby bola čo najpestrejšia a aby zároveň zodpovedala súčasným turistickým trendom, ročnému obdobiu, podmienkam a počasiu. Ak máme so sebou univerzálneho sprievodcu, ktorý dobre pozná región, môžeme si dovoliť aj improvizovať podľa počasia. Už sa nám stalo, že sme sa ráno stretli a až na mieste podľa aktuálneho vývoja, radaru  a predpovedí sme rozhodli, ktorý z predbežných variantov ideme realizovať.

Aj takéto zážitky sú spojené s prácou reportérky
Aj takéto zážitky sú spojené s prácou reportérky. Autor fotografie: archív MK

Aby to bola pastva pre oči, nielen fakty?

Keďže väčšinu podnetov spracúvame zrakom, snažíme sa o ňu. Aby bola čo najlepšia. Hoci často treba v priebehu týždňa nakrútiť tri reportáže, termíny musíme vyberať s predstihom a je nereálne, aby sa nám vždy podaril dokonalý vizuálny zážitok.

Predstavte nám svoj štáb… Vybrali ste si ho vy? Alebo štáb si vybral vás?

Štandardne sme v teréne traja – najužšie spolupracujem s kameramanom a zvukárom. V prípade svetelne náročného nakrúcania občas privoláme osvetľovača, ale máme šikovných zvukárov, ktorí sa často profesionálne zhostia aj osvetľovania. Zloženie štábu je dynamické, ale naďalej spolupracujeme s dvoma kolegami, ktorí v magazíne pracovali  ešte pred mojím nástupom. Ostatní kameramani sa priebežne menia.

A ako ste sa našli?

Tak, to je celkom pestré. Istý čas s nami spolupracoval aj Rasťo Hatiar, v medzičase sa už venuje autorskej relácii Extrémne v horách. Zopár reportáží pre nás nakrútil aj Patrik Paulínyi, no neskôr sa začal venovať svojim projektom. Som ale rada, že sa nám v ostatnom čase darí stabilizovať tím nadšených milovníkov prírody a turistiky, ktorí nejdú do práce iba preto, že je to ich zamestnanie, ale spoločne žijeme témami, ktoré spracúvame.

Viete spočítať, koľko dní v roku ste v teréne?

Za ostatné roky sme mali 37 premiér relácie do roka, čo je v mojom prípade 111 dní v teréne. A toľko dní v roku určite nie je ideálnych na nakrúcanie! Takže sme vďační aj za nakrúcanie v jaskyniach, či v interiéri kultúrno-historických pamiatok.

Koľko reportáží máte za sebou?

Presný počet nepoznám. Nedávno som však oslávila výročie 10 rokov v Televíkende. Viem len to, že ich je viac ako tisíc.

Nad obcou Horná Poruba v Strážovských vrchoch počas trasy na Vápeč s miestnym klubom turistov z Hornej Poruby. Čaro miestu dodal majestátny buk – miesto na sedenie, ale aj poklona všemocnej prírode.
Nad obcou Horná Poruba v Strážovských vrchoch počas trasy na Vápeč s miestnym klubom turistov z Hornej Poruby. Čaro miestu dodal majestátny buk – miesto na sedenie, ale aj poklona všemocnej prírode. Autor fotografie: archív MK

Sú medzi nimi také, na ktoré nezabudnete?

Rozhodne! Nikdy nezabudnem na cesty do „exotickejších“ regiónov, kam ma zavial až Televíkend a celé prostredie, jeho atmosféra a energia boli pre mňa celkom nové. Takými miestami sú aj lokality, ktoré nie sú verejnosti bežne prístupné, ale my máme to veľké šťastie spoznať ich – napríklad s ochranármi prírody, horskými vodcami, sprievodcami alebo s jaskyniarmi. Nedá sa zabudnúť ani na jeden z veľkých letných prechodov krížom cez Tatry, kedy sme mali možnosť zostať v objatí štítov aj v noci na vysokohorských chatách.

Asi sa to nedá všetko ani vymenovať…

Naozaj nie. Vracajú sa mi spomienky aj na nakrúcanie v dokonalých podmienkach, a, naopak, v extrémnych podmienkach. Vždy zostanú v pamäti prvé reportáže s novými kolegami alebo s veľmi podnetnými sprievodcami. Nevyblednú ani reportáže, ktoré som nakrúcala so sadrou na ruke a cestovala som za nimi hromadnou dopravou. Mimoriadne silné boli aj emócie po Trnavskej stovke, kedy sme v priebehu 24 hodín prešli sto kilometrov. Je ich naozaj nesmierne veľa.

Čo je podľa vás na vašej práci najťažšie?

Viete, že nad tým som sa nikdy nezamyslela?! (smiech). Niekedy je to skoré ranné vstávanie, inokedy neskoré nočné šoférovanie domov po náročnom dni. Zažili sme aj kruté zimné nakrúcania s extrémnou pocitovou teplotou alebo naopak filmovačky počas búrok v horách. Ale najťažší je napokon pocit zodpovednosti. Prichádzať každý týždeň, s výnimkou poslednej soboty v mesiaci, kedy namiesto Televíkendu vysielame reláciu Extrémne v horách, s novými témami, „objednať“ pekný deň, vytvoriť štáb ľudí, zabezpečiť sprievodcu, dúfať, že všetko v teréne „klapne“, že technika nezlyhá a že sa podarí postaviť pekný scenár a sfinalizovať reportáž pri strihu.

A čo najkrajšie?

Pre mňa osobne to vždy bude objavovanie nových tém a pobyt v prírode. A keď sa podarí spojiť tie najlepšie energie nás všetkých a usmeje sa na nás aj počasie, je to tá najlepšia odmena.

Mali ste aj smutné momenty?

Za vyslovene smutné viem označiť iba prípady, kedy sme sa dozvedeli, že niektorí naši sprievodcovia alebo členovia turistického komparzu už opustili tento svet.

So štábom na Gerlachu
So štábom na Gerlachu. Autor fotografie: archív MK

Ako vyzerá váš pracovný deň?

Veľmi rôznorodo, lebo každý deň nakrúcania je jedinečný. Ak nie som v teréne, obyčajne prežívam deň pri telefóne a za počítačom, keď hľadám nové témy a možných sprievodcov, alebo spolu s kolegami skladáme scenáre na reportáž. Sú pri tom aj minútky radosti z postrihaného diela, ale aj hodiny tvorby komentárov a úvodného moderátorského slova, finalizácie relácie a podobne.

A marketing…

Aj ten. Je to komunikácia so sponzormi súťaže, žrebovanie, tvorba avíz na sociálne siete… Nie všetko možno považovať za súčasť mojej práce, ale kľúčovo to k nej patrí. Napríklad, keď  nás čaká nakrúcanie vo vysokohorskom prostredí a počasie je veľmi premenlivé, som schopná aj desaťkrát denne otvoriť meteorologické portály, či zatelefonovať meteorológom a hľadať s nimi čo najlepšie „okná“ dobrého počasia alebo varianty našich trás.

Vie sa o vás, že pochádzate z Považia, no bývate pod Tatrami. Čím si vás naše veľhory získali?

Ak mám byť racionálna, tak by som mohla odpovedať, že Vysoké Tatry si ma získali svojím nezameniteľným vysokohorským prostredím, drsnosťou i materskosťou súčasne, dominanciou, mohutnosťou, skalami. Ale je v tom niečo omnoho viac..

Napríklad…?

Už v detstve sme chodievali niekoľkokrát ročne do Tatier a každý návrat domov bol pre mňa mimoriadne ťažký a oplakaný. Zaujímavé bolo, že mne samej nenapadla možnosť presťahovať sa pod štíty. Až následne si ma Tatry pritiahli k sebe vývojom životných okolností a veľmi hladko a rýchlo som tu našla pravý pocit prijatia a domova. Ako medzi miestnymi, tak aj tam hore.

Trávite v nich čas iba pracovne, alebo v nich aj relaxujete?

Každý jeden voľný deň na Tatry je dar. Či len relaxovať v pásme lesa pri energiou nabitých horských bystrinách a stromoch, cítiť s miestnymi lesnými obyvateľmi vôňu pôdy, ihličia, kvetov alebo snehu. Alebo sa presunúť vyššie, kráčať po chodníkoch dolinami a objavovať vysokohorskú flóru a faunu a stúpať až na vrcholky Snežných hôr, ako vraj kedysi Vysokým Tatrám hovorili. Rozhodne dobre mi je aj v prostredí, kde už sú len skaly a živly. Takže akonáhle môžem, so skúsenými kamarátmi sa nadšene vyberám aj na vysokohorské alebo ľahšie lezecké túry na štíty a hrebene.

Krásne miesta na Slovensku si treba najskôr ohmatať
Krásne miesta na Slovensku si treba najskôr ohmatať. Autor fotografie: archív MK

Skúste si spomenúť na ľudí či situácie, ktoré na vás v súvislosti s Tatrami najviac zapôsobili?

Každá reportáž z Tatier má v sebe emóciu príbehu, ktorý je za ňou. Má v sebe čistejšiu energiu vysokohorského prostredia, lebo sa odohráva ďalej od civilizácie. Spolu s kolegami určite nezabudneme ani na jednu z nich.

Trebárs…

Či už sme chceli ísť na Jahňací štít a v septembri nasnežilo, alebo sme nakrúcali 6-dňový prechod cez Tatry a v predpovedi počasia bola na každý deň búrka, ale napokon nás nezastihla ani jedna z nich. Zakvitnuté Belianske Tatry pri prechode z Tatranskej Javoriny do Ždiaru alebo snehom obsypaný a námrazami vyzdobený Svišťový štít, kde sme v zime aj trochu liezli cez SOS stienku. Vrcholom dobrodružstva bol snežný splaz, ktorý sme zažili pri výstupe na Gerlach začiatkom októbra a nástupom následných teplých dní sneh úplne zmizol. Bolo to počas nakrúcania cesty z najnižšieho bodu Slovenska na najvyšší, teda z Klinu nad Bodrogom na bicykli na Sliezsky dom, a potom s horskými vodcami na Gerlach. Štíty, sedlá, doliny, chaty, ľudia… Všetky majú v našich spomienkach miesto, ktoré nevybledne.

Niekto povie: Mám dream job. Hovoríte si to aj vy?

Určite. Momentálne nepoznám inú prácu, ktorá by natoľko harmonizovala s mojou dušou, osobnosťou a skúsenosťami. Robím to najkrajšie, čo si viem predstaviť. Divák síce vidí vo finále iba to najlepšie, čo sa nám podarilo nakrútiť a za tým je ako v každej inej práci veľa starostí, prebdetých nocí  a obáv, koordinácie množstva ľudí, keďže ide o kolektívnu tvorbu, a teda aj riziko, že niečo môže zlyhať, no je to v poriadku. Ak má divák z našej práce pocit, že sme na výlete, vtedy to funguje tak, ako má.

Aké vlastnosti by mal mať dobrý redaktor, tvorca a režisér relácie takého typu, akú robíte?

V prvom rade by mal byť nadšený a riešiť povinnosti nielen hlavou, ale aj srdcom. Mal by byť všeobecne rozhľadený a výborný motivátor a organizátor, ale pritom kúsok v duši aj umelec s pochopením pre umeleckú audio-vizuálnu tvorbu. Mal by vedieť hľadieť na prírodu inými očami, mať rád ľudí a byť aj dobrý psychológ – pri interakcii s kolegami, ale najmä našimi sprievodcami v teréne.

Ste s turistickým magazínom spokojná? Kam by sa dal či mohol posunúť a čo k tomu treba?

Keďže reláciu pripravujeme pre verejnoprávnu televíziu, vždy sa snažíme okrem zážitku pridať aj informačnú hodnotu. Je to vždy výzva, ako ju „ukryť“ do zážitku alebo príbehu tak, aby bola prijateľná aj pre publikum zvyknuté najmä na zábavu. Toto je scenáristická otázka, s ktorou sa dá určite ešte pracovať. Rada by som prinášala aj viac reportáží na pokračovanie a seriálov, ktoré si vedia získať diváka.

Dávate ľuďom tipy na víkend. Aká je vaša predstava krásneho víkendu?

Na prežitie krásneho víkendu mi stačí priestor pre seba a najbližších a k tomu nerušené prírodné prostredie. Ale ten najideálnejší víkend by sa mohol v sobotu odohrávať vysoko v horách na skialpinistických lyžiach, v nedeľu na slnkom vyhriatych skalách a medzitým v saune.

Je na Slovensku miesto, ktoré si nechávate pre seba a nepustili by ste do jeho blízkosti kameru?

Keďže naša príroda je nesmierne pestrá, určite sa oplatí objavovať ju naprieč celou krajinou. Práve o tom je turistika. Ale okrem nej mám rada aj túlanie sa a pobyt v prírode bez cieľa. A vtedy ma skutočne teší, že sú stále miesta, ktoré patria iba úzkej skupine návštevníkov. Určite aj vy máte lokality, ktoré korešpondujú s vaším „ja“, kde sa nemusí nachádzať žiadna zaujímavá atrakcia, torá by vás len zbytočne rušila o zážitku a jednoduchého „bytia v prírode“. A tam sa kamery dostať nemusia.  

Autorka titulnej fotografie: archív MK

Máte radi Tatry? Pomôžte nám o nich povedať aj ľuďom v zahraničí. Prispejte na zbierku knihy o Tatrách v angličtine. Vyberte si jednu z atraktívnych odmien.

Kniha Tatry zbierka Donio.