Klaudia Medlová v Podbanskom

Klaudia Medlová: Aj keď sa to zdá, ale pri snowboardingu nejde o život

Foto: Martin Krystýnek.

Naša snowboardová reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši, lyžiarske stredisko mali kúsok od domu, takže od štyroch rokov jazdila na lyžiach. Asi v desiatich prešla na dosku, chodila aj na športovú gymnastiku, ale nakoniec u nej zvíťazil snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Podbanskom, kde vznikol aj tento rozhovor venovaný horám a jej najobľúbenejšiemu športu.

Šport, ktorý robíte sa spája s pobytom v prírode a horami. Trávite v nich veľa času, dokážete potom v horách aj relaxovať?

Či dokážem relaxovať na horách? Určite áno, hory milujem od detstva, ale samozrejme je to trošku iné, keďže jazdec cestuje alebo sa presúva po rôznych strediskách. Za tie roky už môžem povedať, že sa v podstate dookola striedajú tie isté miesta. Hory si dokážem stále užiť a snažím sa aj keď mám nejaké ťažšie obdobie pripomenúť si, že robím prácu, ktorá ma baví. Mám možnosť byť na čerstvom vzduchu a užívať si horské prostredie.

To je určite veľká motivácia, nie všetci športovci majú takýto „bonus“.

Snowboarding je krásny v tom, že to nie len o pretekoch, olympiáde, svetových pohároch. Máme aj vlastnú sériu pretekov, preteky Natural Selection robí aj jeden legendárnych jazdcov Travis Rice, takže by určite bola pre mňa motivácia dostať v budúcnosti pozvánku na túto akciu. Na snowboardingu ma veľmi baví, že môžeme aj vymýšľať, byť kreatívni, nielen drilovať jeden trik za druhým. Je to individuálny šport, sme súťaživí, ale samozrejme, že sme s inými jazdcami a jazdkyňami kamaráti.

Ktorý moment v profesionálnej kariére najviac spomínate?

Je ich určite viac ako jeden, mám veľa pekných spomienok. Keď si spomeniem, ako som začínala a dostala sa do tohto sveta, na ľudí, ktorí mi pomohli sa tam dostať, a určite aj na moment, keď som vyhrala Rookie of the Year, čiže nováčik roka. Začali ma vnímať na scéne medzi svetovou špičkou. Určite stoja za zmienku aj pozvánky na vrcholové súťaže X Games, US Open, to bolo pre mňa niečo. Ako sa hovorí, skákala som dva metre nad zem, keď mi prišla pozvánka. V našom športe je to vnímané možno viac ako olympiáda. Tam ide oveľa viac športovcov, ale na X Games sa robí výber a nie je to hodnotené podľa žiadneho rebríčka.

Môžete to bližšie vysvetliť?

X Games sú akousi métou každého snowboardistu. Aj pre mňa to bol jeden zo snov. Presne si pamätám, že som bola na pretekoch v Colorade, myslím, že som sa dostala do finále, a na základe toho si ma asi všimli a prišla mi pozvánka ako prvej náhradníčke. To znamená, že tam musím byť, trénovať, ak by niekto vypadol, idete namiesto neho. Bol to pre mňa obrovský zážitok, najlepší tréning, užívala som si to profesionálnej stránke. Bolo o nás po každej stránke perfektne postarané. Niekto sa, bohužiaľ, zranil a ja som mohla štartovať.

Aký je to pocit jazdiť na takýchto svetových podujatiach, zvlášť pre pretekárku zo Slovenska?

Je to úžasný pocit, teraz už viac vnímam to, že reprezentujem Slovensko. Predtým som išla do sveta a na Slovensku som sa snažila ukazovať snowboarding v najlepšom svetle. Snažila som sa presadiť taký svoj osobitý štýl, ukázať, o čom tento šport je. Na pretekoch Svetového pohára či na olympiáde si je športovec viac vedomý, že reprezentuje práve svoju krajinu. Ja som hrdá na to, že môžem reprezentovať Slovensko.

Minulý rok ste sa podrobili operácii kolena po zranení na Olympijských hrách v Pekingu. Ako ste sa vyrovnávali s tým, že ste museli vynechať zvyšok sezóny?

Najskôr som si po tom páde myslela, že to nebude až také vážne. Prvú disciplínu som kvôli tomu vynechala, ale na druhú, ktorá mala byť o dva týždne, som sa snažila dať spolu s fyzioterapeutom a trénerom zo všetkých síl dohromady. Nakoniec som štartovala, koleno sa dalo ako-tak dokopy, ale keď som prišla domov, začala som pociťovať stále viac bolesť. Stále som si myslela, že sezónu odjazdím a potom si to dám dokopy. Ale na druhej strane to beriem pozitívne, zdravie je na prvom mieste a treba sa dať dokopy.

Ide zatiaľ všetko tak ako má?

Ide to trošku pomalšie ako som očakávala, pretože takéto zranenie som ešte nemala. Vždy, keď som mala s niečím problém, tak som bola veľmi rýchlo späť, aj po tých operáciách alebo čisteniach kolena som bola naspäť o tri týždne alebo mesiac, ale toto ma odstavilo na pár mesiacov. Trošku sa s tým vyrovnávam, ale už to beriem tak, že táto sezóna je na rehabilitáciu, že sa dám dokopy a začnem už možno v lete s nejakými výjazdami.

Laický pohľad bežných ľudí je, že pri súťažiach snoubordingu sa pozerajú na pretekárov akoby im išlo o život. Čo na to hovoríte?

Neviem, nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Čo sa týka bezpečnosti, o život nejde. Podľa mňa máme úžasné podmienky čo sa týka bezpečnosti. Ako sa hovorí: safety first, bezpečnosť je na prvom mieste. Momentálne sa už stavajú super skoky, jazdci majú natrénované, najazdené, naskákané. Mimo snehu skáču do takzvaných airbagov, čo sú nafukovacie vaky a hádžete sa akoby do vankúša, takže trénujete bezpečne. Samozrejme, každý jazdec ide o život a snaží sa dať v pretekoch zo seba všetko, ale určite by som nepovedala, že ide o život.

Klaudia Medlová v Tatrách

Klaudia Medlová: Snowboarding som nemusela doma obhajovať

Foto: Martin Krystýnek.

Slovenská reprezentantka vyrastala v Liptovskom Mikuláši. Kúsok od bydliska mala lyžiarske stredisko a od štyroch rokov tam trávila všetok voľný čas. Najprv lyžovala, robila aj športovú gymnastiku, ale jej športom číslo jeden sa stal snowboarding. S Klaudiou sme strávili príjemný deň na natáčaní v Tatrách, počas ktorého vznikol aj tento rozhovor.

Pamätáte sa, kedy ste prešli z lyží na snowboard?

Na doske som začala jazdiť asi od desiatich rokov a trvá to dodnes. Bola to láska na prvý pohľad. Vtedy veľa ľudí v lyžiarskom stredisku nesnowboardovalo, ale videla som tam jedného „týpka“, a práve to bol môj prvý učiteľ. Predtým lyžoval, potom začal snowboardovať, mňa to veľmi nadchlo. Chcela som to vyskúšať a začala som tiež. Nekládla som si vtedy otázky, či chcem tento šport robiť profesionálne. Jednoducho ma nadchol ten prvý moment a veľmi ma to bavilo.

Keď vidí vaše výkony bežný človek, tak si možno povie, že toto by svojmu dieťaťu nedovolil. Ako ste si doma obhájili jazdu na doske?

Prišlo to prirodzene, nič som nemusela obhajovať. Môj ocino snowboardoval so mnou, takisto bol dobrý lyžiar, ale keď neskôr videl, že jazdím na doske, tak sa ku mne pridal. Rodičia ma v tom úprimne podporovali, myslím, že boli radi, že športujem.

Pochádzate z Liptovského Mikuláša, ktoré hory sú vaše najobľúbenejšie?

Sú to Tatry, veľmi rada mám Západné aj Nízke Tatry, pretože som tam vyrastala. Myslím, že to máme dookola veľmi pekné. Domov sa vraciam veľmi rada. Kedysi som z domu viac-menej utekala, tešila som sa do sveta, ale teraz sa mi domov spája s tým, že si tam idem oddýchnuť. Aj keď som bola chorá, nikde inde som sa nevedela vyliečiť z choroby tak ako doma.

O snowboardingu sa hovorí ako o športe, ktorý charakterizuje nezávislosť, cítite to tak tiež?

Určite sa to nesie v duchu, že v tomto športe je voľnosť, jazdci vlastne nemajú žiadne pravidlá. Môžu si určovať a rozvíjať svoju kreativitu, a to ma tiež veľmi baví. Nemusím ísť len po zjazdovke, ale naplno využívať terén.

Hovorí sa, že najväčším nepriateľom snowboardistov je vietor. Dá sa naň nejako pripraviť?

Na vietor a počasie sa nedá dopredu pripraviť, vždy treba správne vyhodnotiť situáciu. Samozrejme, pri tréningu je to iné ako v súťaži, kde treba ísť za rôznych podmienok. Spoliehame sa na organizátora, ktorý vyhodnotí, či je to pre jazdcov bezpečné alebo nie.

Ako by ste zhodnotili cestu, ktorá vás doviedla až do svetovej snowboardingovej špičky?

Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ono to naozaj všetko prišlo prirodzene. Tento šport som si zamilovala od prvého momentu, najprv som samozrejme jazdila iba doma. Potom neskôr prišiel lokálny sponzor a ja som začala pozerať videá na internete, ktoré ma veľmi inšpirovali. V tej dobe ich ešte nebolo tak veľa ako dnes a povedala som si, že aj ja by som to mohla niekedy v budúcnosti dotiahnuť niekam do sveta.

S vašimi úspechmi sú spojené mená dvoch trénerov – Marek Hliničan a Matej Matys. Vybrali ste si ich vy alebo oni vás?

S Marekom Hliničanom som jazdila od začiatku a tento človek mi veľmi pomohol v kariére. Dá sa povedať, že bez neho by som nebola tam, kde teraz som. Je takisto z Liptovského Mikuláša, snowboarduje, a je vlastne taká legenda. Bol to jeden z prvých ľudí, ktorí s tým začali, popri ňom som sa ťahala, neskôr sme začali jazdiť na preteky, prišli aj prvé úspechy.

Marek robil v jednom lokálnom obchode, kam som chodila obzerať snowboardy. Keď ma videli ako jazdím a aké mám nadšenie pre ten šport, tak sa ma ujali a začali mi dávať nejaké veci. Bola som z toho nadšená, tento človek mi veľmi pomohol na začiatku kariéry. Potom som jazdila na preteky sama, ale to mi nevyhovovalo, chcela som okolo seba nejaký tím, pretože inak to už nešlo. Tento šport išiel veľkým vývojom dopredu, snowboarding sa dostal aj na olympiádu. Na Slovensku máme jazdca Samuela Jaroša, Matej Matys bol jeho tréner, fungovalo im to spolu. Povedala som si, že by som sa k nim pridala a budeme taký slovenský snowboardový tím.

Tí, čo robia tento šport musia mať poriadnu odvahu, môžete to potvrdiť?

Áno, môžem to potvrdiť. Keď som bola dieťa, mala som rada adrenalín, naozaj som sa ničoho nebála, v žiadnom športe, ani v gymnastike. Do vecí som išla veľakrát bezhlavo. Časom, keď prídu skúsenosti, človek si niečo odžije, tak trošku viac rozmýšľa na vecami, ale kedysi som sa vôbec ničoho nebála. Nemala som ani potuchy, že môže prísť nejaké zranenie, dnes už ten rešpekt mám. Takisto platí pravidlo, že skúsený snowboardista by sa mal vedieť rýchlo adaptovať na dané podmienky.

Koľko času trávite na snehu?

Počas rokov sa to mení. Na začiatku toho bolo menej, ale teraz je to pre mňa vlastne práca, takže sa snažím tráviť na snehu čo najviac času. Je to asi 10 mesiacov v roku, kedy jazdec trénuje, potom príde obdobie pretekov, keď skončia, prídu ďalšie povinnosti, hlavne marketingové, a potom tréning na mäkkom jarnom snehu, ten mi celkom vyhovuje.

Liečebňa vo Vyšných Hágoch

Pytliaci najčastejšie lovia veľké šelmy. Aj chráneného medveďa hnedého

Pytliaci podľa odhadov zabijú na Slovensku ročne okolo sto medveďov. Sú prakticky nevypátrateľní a iba zlomok z ich počtu dostane trest.

Fotografie: Polícia SR

Zopakujme si – medveď hnedý je na Slovensku chráneným druhom živočícha európskeho významu, patrí medzi pôvodné druhy domácej fauny. Usmrcovať ho je trestným činom. Napriek tomu sa tak deje.

Dôvody môžu byť rôzne, no je medzi nimi i nenávisť, keďže naša najväčšia šelma si často hľadá potravu v blízkosti ľudských obydlí a vzbudzuje strach. Deje sa tak hlavne v oblastiach vysokého výskytu medveďov, teda v Nízkych či Vysokých Tatrách, Malej i Veľkej Fatre, ale aj v Kremnických vrchoch či v oblasti Poľana.

Inokedy môže byť impulzom pre pytliactvo chuť na dobrodružstvo či potreba adrenalínu. Iba pred pár dňami žilinskí policajti chytili českých pytliakov s usmrtenou medvedicou v kufri auta, o čom informovala Polícia SR na sociálnej sieti. Proti mužom bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin porušovania ochrany rastlín a živočíchov a pytliactvo. Mužom hrozí až päťročný trest za mrežami.

Medvedia polícia

„Odhaduje sa, že na Slovensku padne pytliakom za obeť asi stovka medveďov za rok,“ hovorí Jaroslav Slašťan zo Štátnej ochrany prírody SR. „Vieme to podľa toho, koľko preparátori dovezú foriem na medvede. Veď, načo by ich dovážali, keby ich nepotrebovali, však? Keďže u nás je strieľať medvede zakázané,“ doplnil.

Spomenul tiež, že ochranári nachádzajú v hore upytliačené medvede, alebo zvyšky z nich. Pri ich telách sa nájdu aj projektily. „Na dolapenie páchateľov to nestačí. Pytliaci prevažne strieľajú nelegálnymi zbraňami, ktoré nemajú v držbe. Často ide o rôzne upravené zbrane, niektoré dokonca aj z druhej svetovej vojny prispôsobené tak, aby sa ich majiteľ nedal dohľadať,“ skonštatoval J. Slašťan s tým, že ochrancovia prírody a enviropolícia sú pri odhaľovaní pytliactva logicky menej úspešní.  

Štátna ochrana prírody apeluje na efektívne stíhanie trestných činov spojených s pytliactvom. Na svojej stránke vyzýva verejnosť, aby nájdené podozrivé nálezy telesných pozostatkov živočíchov nahlásila na policajnú telefonickú linku 158. Dodajme, že spoločenská hodnota medveďa hnedého je päťtisíc eur, ak sa usmrtený jedinec nájde v chránenom území, spoločenská hodnota sa zvyšuje trojnásobne.

Ak sa pýtate na riešenie problémových medveďov, ktoré sú často príčinou pytliactva, tak v Štátnej ochrane prírody zdôrazňujú, že efekt donesie iba kombinácia odstránenia príčin zmeny správania sa medveďov spolu s identifikáciou a znížením počtu medveďov s už nenávratne zmeneným správaním. Ochranári tento trend zabezpečujú prostredníctvom troch zásahových tímov pre medveďa hnedého, ktoré sú na Slovensku zriadené pre oblasti juh, sever a západ.  

Medvedia polícia
Varga-foto-titulka

Richard Varga: Nízke Tatry sú mojím druhým domovom

Foto: Martin Krystýnek.

V zasnežených Tatrách sme strávili jeden krásny deň s triatlonistom Richardom Vargom. V rámci natáčania sme si našli čas aj na rozhovor. Dvojnásobný reprezentant Slovenska na olympijských hrách nám povedal, prečo sa rozhodol pre taký náročný šport ako je triatlon, ako sa pripravuje na preteky, ale prezradil nám aj niečo o svojom vzťahu k Tatrám, a na ktorých miestach sa cíti najlepšie.

Ste rodený Bratislavčan, aký je váš vzťah k horám?

Som síce Bratislavčan, ale počas detstva boli pre mňa druhým domovom Nízke Tatry. Sú odtiaľ moji starí rodičia, máme v Demänovej dom. Každé prázdniny či letné alebo zimné sme trávili hlavne tam, či na bicykli, lyžiach alebo na Liptovskej Mare. Takže k horám mám vďaka týmto zážitkom veľmi pozitívny vzťah.

Venujete sa triatlonu, čo sú tri športy v jednom, prináša vám trojitú radosť?

Myslím, že áno. Zvolil som si taký šport, ktorý obsahuje až tri druhy športových aktivít. Nevedel som si medzi nimi vybrať, a tak som si zvolil triatlon, kde sú zastúpené všetky. Myslím si, že každý športovec, ak má byť úspešný, musí mať to, čo robí rád. Inak by to ďaleko nedotiahol. Podľa mňa je to dôležité, pretože ak to človek robí len pre úspech, tak pri prvej alebo druhej prekážke zistí, že je to príliš náročné a skončí. Tento šport mám rád a vďaka tomu ho robím tak dlho.

Spomínate si ešte na moment, keď ste sa rozhodli, že sa budete triatlonu venovať profesionálne?

Áno, bolo to na mojich posledných majstrovstvách Slovenska v plávaní v roku 2009 v Trenčíne. Mal som vtedy úspechy, aj nejaké rekordy Slovenska v plávaní, ale mal som už aj skúsenosť s triatlonom a vedel som, že ho chcem robiť naplno. Napriek tomu, že plávanie mi išlo, triatlon mi prinášal možnosť viac cestovať po svete, robiť tri športy, ktoré mám rád, a tréning je oveľa zábavnejší. Plávanie môžem trénovať v mori alebo v jazere, na cyklistickom tréningu spoznávam krajinu, v ktorej práve som, a to isté platí aj o behu. Vďaka triatlonu spoznávam nové krajiny a kultúry.

O triatlonistoch sa viac ako o iných športovcoch hovorí, že vyznávajú fair play. Prečo je to podľa vás tak?

Myslím si, že je to tým, že jeden k druhému máme rešpekt. Je to asi aj preto, že triatlon je sám osebe dosť náročný, prekonávame pri ňom veľa prekážok, preto si vážime súperov, ktorí tiež prešli tvrdým tréningom, prípravou, prekonali sami seba. Už triatlonové preteky sú samy úspechom, tým pádom je tam to fair play akosi prirodzené. Je to rešpekt jedného voči druhému.

Čo je podľa vás najviac príťažlivé na trojkombinácii: plávanie, bicyklovanie a beh?

Triatlon vznikol tak, že traja kamaráti na Havaji sa rozprávali, ktorý šport je pre jeho vyznávačov najväčšou výzvou. Rozhodovali sa medzi plávaním, cyklistikou a behom, a tak ich dali dokopy. Potom zistili, že táto kombinácia je veľmi náročná, ale napriek tomu sa stala fenoménom. Myslím si, že práve preto sa jej ľudia venujú, snažia sa prekonať sami seba.

Počas kariéry ste zažili veľa úspechov, ale aj ťažších momentov. Sú také, na ktoré nedokážete zabudnúť?

Pre mňa bol taký najväčší moment, keď sme čakali prvé dieťa a podaril sa mi môj najväčší úspech, stal som sa majstrom Európy v šprint triatlone v Estónsku. Myslím si, že to nikto nečakal, ani ja sám. Vedel som, že na tom mám a naozaj dali sa dokopy všetky potrebné okolnosti. Počas rokov v triatlone sa mi viackrát veľa vecí pokazilo, aj keď som mal výbornú formu. Ale vtedy všetko klaplo ako malo a bola to naozaj krásna emócia. Pri cieli ma čakala moja žena aj brat, celá rodina. Je to pre mňa najsilnejší emotívny moment v kariére.

Ak by chceli mladí športovci začať s triatlonom, čo by ste im poradili?

V prvom rade začať. Človek je taký, že sa bojí urobiť prvý krok, pustiť sa do niečoho nového. Začať je prvá vec, druhou je nájsť si okolo seba dobrých ľudí, ktorí pomôžu, podporia a majú zo športu tiež radosť.

Vráťme sa späť do hôr. Pre mnohých športovcov je príprava v takomto prostredí súčasťou tréningu. Platí to aj pre vás?

Je to tak. Každú letnú prípravu využívame vysokohorské prostredie ako prostriedok na zlepšenie vytrvalostných schopností. Preto často chodievame do Vysokých Tatier na Štrbské pleso. Ako som už spomínal, keďže som vyrastal v Nízkych Tatrách, tak sa v tom prostredí cítim veľmi dobre, je mi blízke. Hory sú miestom, kde dokážem vypnúť. To ticho a pokoj, keď som niekde hore na Ďurkovej chate a som tam sám alebo len s pár ľuďmi. Keď vidím tie hory, naberiem silnú, veľmi pozitívnu energiu, z ktorej sa potom dá dlho čerpať.