Pri Zelenom plese

Majú tam najlepšie buchty, vyberte sa za nimi na bicykli

Ilustračné foto:  Dáša Sýkorová

Zelené pleso sa skloňuje vo všetkých príručkách pre tatranských turistov. Patrí k najvyhľadávanejším v našich veľhorách. Dnes vám povieme, ako sa k nemu dostanete na bicykli.

Spolu s odporúčaním cyklotúry k Zelenému plesu dostane každý záujemca aj radu, že najlepšie je vydať sa na ňu z Tatranskej Lomnice, alebo z parkoviska Biela voda. Ak sa do osady chcete aj vrátiť, čaká vás 22 kilometrov šliapania po asfaltových a lesných cestách, pričom prekonáte asi 800 metrov prevýšenia. Ako na to? Približne v polovici Tatranskej Lomnice sa vydajte smerom k Tatranským Matliarom a Bielej vode, pokračujte po Tatranskej cyklomagistrále asi 3,5 kilometra. Pri zastávke Biela voda odbočte doľava smerom k známemu Penziónu Biela Voda a odtiaľ popri potoku s rovnomenným názvom prídete až k Zelenému plesu.

Cestou k Zelenému plesu si všímajte orientačné body. Jedným z nich je Šalviový prameň. Ilustračné foto:  MKreo

  • Hádam nezablúdite, ale pre istotu si všímajte známe orientačné body, ako sú Nad Matliarmi, Šalviový prameň či Kovalčíkova poľana a Chata pri Zelenom plese (kedysi známa ako Brnčalova chata). Nemusíte sa ponáhľať. Pokochajte sa pohľadom na Jastrabiu vežu, severnú stranu Malého Kežmarského štítu a keď už budete pri Zelenom plese, skúste si perspektívne naplánovať z tohto miesta aj túru. Znalci odporúčajú výstup na Jahňací štít, hoci nepatrí medzi najľahšie a chce to trocha viac skúseností. Alebo sa rozhodnite napríklad pre turistický chodník cez Malú Svišťovku na Skalnaté pleso.   

    Chata pri Zelenom plese má svoj príbeh. Dnes sa v nej dá občerstviť i prespať (mimochocom aj vo vlastnom spacáku vo vykurovanej nocľahárni), no kedysi prví návštevníci tohto miesta nocovali pod holým nebom či na salašoch na Rakúskej poľane a v Predných Meďodoloch. Ako uvádza portál Vysoké Tatry, prvá útulňa – Egidova chata – tu vyrástla v roku 1876, no keď ju premiestnili na južný breh plesa, vyhorela. Fridrichova chata sa stala súčasťou tohto miesta v roku 1897, postupne ju prístavbami menili a v povojnových z nej vznikol dnešný objekt. Po vojne niesol meno profesora telesnej výchovy a horolezeckého inštruktora Alberta Brnčala.

A sme v cieli. Zelené pleso a Chata pri Zelenom plese.  Ilustračné foto:  MKreo

Dnes ju turisti poznajú pod názvom Chata pri Zelenom plese a dobrý chýr sa z nej šíri aj kvôli tomu, že ponúka vychýrenú lahôdku – excelentné parené buchty. Po cyklotúre si ich pokojne môžete dať, kalórie spálite na ceste späť do Veľkej Lomnice.

A porozmýšľať môžete aj nad paradoxami života. Údajne prvým zdokumentovaným výletom do tejto oblasti bola výprava Kežmarskej spoločnosti s paňou Kežmarského hradu Beatou Lasky Koscieleckou. Bola veľmi bohatá a jej manžel Albert si ju priviezol z Poľska, aby mu jej peniaze pomohli žiť vysnívaný záhaľčivý život. Bola to na svoju dobu emancipovaná žena, chcela Tatry spoznať bližšie, no u manžela pochopenie pre ich návštevu nenašla. Jej muž sa viac venoval spoločnosti alchymistov, s ktorými chcel vyrobiť zlato. 

Výlet pani Beaty (ilustračné foto: Wikimedia) s kežmarskými mešťanmi, študentmi a pedagógmi tamojšieho lýcea nedopadol dobre. Podľa kezmarok.com sa vybrali pravdepodobne k Zelenému plesu. Albert o výprave svojej ženy nič nevedel, no keď sa o nej dozvedel, prišla mu vlastne vhod. Na výlet odišla bez svojho zákonitého manžela, a to sa priečilo prísnym pravidlám vtedajšej mravnosti. Cesta k Beatiným peniazom sa ukázala voľná.

Úbohú ženu uväznil v hladomorni. Chlieb a vodu dostávala cez malé okienko a druhým sa mohla pozerať na Tatry. Vraj tu strávila šesť rokov. Našiel ju až ďalší majiteľ hradu a pološialenú ženu vyslobodil. Onedlho ale umrela, uzatvára príbeh kezmarok.com.

Našťastie, náš život dnes nezväzujú nezmyselné konvencie a môžem si naplno vychutnať slobodu relaxu v Tatrách aj zo sedla bicykla. 

Na chodníku Orlia prť.

Na túre bola so sprievodcom, pošmykla sa a pád neprežila

Ilustračné foto:  Damian Pojak

Vysoké Tatry si v nedeľu zaknihovali ďalšiu tragédiu. Turistka sa zrútila z Orlej prte, ktorú označujú za najnáročnejší chodník v Tatrách. Nešťastne zakopla, pád neprežila.

Na poľskej strane Vysokých Tatier prišla v nedeľu (17. 9.) o život 40-ročná turistka, informovala ČTK. Podľa agentúry sa turistka vydala  na chodník v skupine a so sprievodcom. Orlia prť je podľa znalcov najnáročnejším chodníkom v Tatrách, turistka na ňom nešťastne zakopla, začala sa zosúvať z prudkého svahu a následne sa zrútila z veľkej výšky.

Záchranári, ktorých na miesto tragédie priviezol vrtulník, turistke už nedokázali pomôcť, opiera sa o poľskú rozhlasovú stanicu RMF 24 česká tlačová agentúra. Marcin Józefowicz z horskej záchrannej služby TOPR k tomu dodal, že žena zahynula na mieste, hoci sa k nej snažil dostať aj sprievodca a o udalosti dali vedieť aj ďalší turisti, ktorí sa v tejto oblasti nachádzali.

Najnebezpečnejší chodník Vysokých Tatier. Orlia prť je určená iba pre skúsených turistov. Ilustračné foto:  Johny Mountain

  • Poľská televízia k tomu dodáva, že žena sa zrútila do Bučinovej dolinky z miesta, ktoré Slováci poznajú pod menom Prostredné Sieczkovo sedlo nachádzajúce sa v nadmorskej výške 2 218 metrov. Telo turistky záchranári prepravili do Zakopaného.

    Orlia prť (Orla Perć) je horská pešia magistrála na poľskej strane Vysokých Tatier a považuje sa za najnebezpečnejšiu, vhodnú iba pre skúsených turistov. Celková dĺžka magistrály je 4,5 km a dá sa prejsť v závislosti od počasia od šiestich do ôsmich hodín. Od vytvorenia chodníka tu zahynulo okolo 140 ľudí a aj preto sa z času na čas v Poľsku ozývajú hlasy profesijných skupín z turistického ruchu, aby sa demontovali všetky horolezecké pomôcky pozdĺž chodníka a vymenili sa za ferratu.

  • No vzhľadom na historické okolnosti vzniku chodníka, ktorý bol podľa Wikipedie vymyslený v roku 1901 a jeho značenie dokončené v roku 1911, sa tak nestalo. Napriek svojmu nespornému nebezpečenstvu patrí medzi obľúbené tatranské túry a nedeľná tragédia zrejme na tomto prívlastku nič nezmení.

Aj takéto úseky treba prekonať na Orlej prti.    Ilustračné foto:  Damian Pojak 

Každopádne platí, že hory si vyberajú obete aj medzi skúsenými turistami a aj vtedy, keď ich sprevádzajú skúsení sprievodcovia. Víkend bol zaťažkávajúcou skúškou aj pre našich horských záchranárov. Voľné dni využilo množstvo ľudí na relax v horách, no niektorým sa budú spájať aj s úrazmi a nevoľnosťami. V sobotu napríklad horskí záchranári zasahovali na Chate pri Zelenom plese, kde si poľská turistka spôsobila úraz kolena. Následne k nim dorazila požiadavka z Bílikovej chaty, tam ošetrili Slováka s rezným poranením predkolenia. A vzápätí zaregistrovali požiadavku z Chaty pod Rysmi, kde si poľská turistka pádom spôsobila tržné poranenie hlavy.

No to ešte stále nebolo všetko. Cez Aplikáciu HZS kontaktovala záchranárov matka 14-ročného chlapca, ktorý si v oblasti Šalviového prameňa spôsobil úraz kolena. Pomoc potrebovala aj turistka pri Jamskom plese, mala tržné poranenie hlavy a udávala aj nevoľnosť. V Hoteli Popradské pleso servis záchranárov využil aj turista s úrazom členka. Ich pomoc potreboval aj 64-ročný Slovák na parkovisku pod Bielou púťou v Nízkych Tatrách, ku ktorému ich privolali pre poranenie hlavy a nevoľnosť. Vážny kolaps museli horskí záchranári riešiť aj v piatok nad Žabími plesami. Turistku letecky transportovali do nemocnice (Ilustračné foto: HZS). Podrobnosti o zásahoch uvádza webová stránka Horskej záchrannej služby.

Tatry sú počas jesenných víkendov plné. A tam, kde sú ľudia, nie je núdza o nehody, zranenia, i tragédie. Tá z úvodu tohto textu by mala byť mementom.

Michaela Mišička

Veľký okruh okolo Liptovskej Mary. Liptáci tvrdia, že cyklotrasa je najkrajšou v regióne

Ilustračné foto:  Michaela Mišička

Liptáci na túto cyklotrasu nedajú dopustiť. Vraj je najkrajšia v regióne. Veľký okruh okolo Liptovskej Mary je síce určený pre vytrvalcov, ale môžete na neho nastúpiť či urobiť si finále v ktorejkoľvek z obcí, ktorou trasa prechádza. V takomto prípade na ňu zoberte aj deti.

Veľký okruh okolo Liptovskej Mary je ako stvorený na predĺžený víkend. Vedie z Liptovského Mikuláša cez Trstené, Bobrovec, Pavlovu Ves, Liptovské Behárovce, Liptovský Trnovec a Kvačany, pokračovať môžete na Dlhú Lúku, Prosiek, Liptovskú Annu, Bukovinu, Bobrovník, Vlašky, Vlachy, ďalej na Krmeš,  Fiačice, Galovany – tu sa dostanete až k úpätiu Nízkych Tatier, potom vás čaká Svätý Kríž, Lazisko, Pavčina Lehota a Demänovská dolina, trasa vedie k Ploštínu a Iľanovu späť do Liptovského Mikuláša.

Najfotogenickejšie miesto Liptovskej Mary. Časť Kostola Panny Márie (veža a pôdorys) z  bývalej obce Liptovská Mara zostala na okraji priehrady, jeho kópia je tiež v pribylinskom skanzene.  Ilustračné foto:  Norbert Kuklovský

  • Vhodný je horský alebo trekingový bicykel, lebo znalci jej dali prívlastok – ťažká. Meria okolo sedemdesiat kilometrov a počas prechodu obcami i podhoriami najväčšej vodnej nádrže na Slovensku prekonáte 377 m stúpania, ale aj 336 m klesania. Pripravte sa na riadny zaberák, trasu prejdete za približne osem hodín. Ale platí, že nastúpiť na ňu môžete v ktorejkoľvek obci a aj finále si môžete naplánovať podľa vlastných síl a kondície svojho, možno i deťmi vystuženého, cyklokolektívu.

    Čo vás čaká? Rázovité liptovské obce, v ktorých sa môžete zastaviť hoci aj na občerstvenie a chýrne liptovské jedlá, či prehliadku pamätihodností, ale obdivovať môžete aj výhľady nielen na vodnú hladinu, ale aj scenériu Nízkych, Vysokých a Západných Tatier. Trasa vedie nielen po cestách druhej a tretej triedy, ale aj poľnými nespevnenými cestami.

Kriváň od Liptovskej Mary. Aj takýto pohľad čaká cyklistu na Veľkom okruhu okolo Liptovskej Mary.   Ilustračné foto:  Michal Kollár 

Najlepšie je na okruh nastúpiť v Liptovskom Mikuláši. Mesto je východiskom pre mnoho turistických trás i cyklochodníkov, dostanete sa do neho autom, vlakom i autobusom a ako odmenu si po športovom výkone môžete naplánovať osvieženie v Tatralandii či blízkej Bešeňovej. V okolí Liptovskej Mary nie je núdza o možnosti občerstvenia v reštauráciách, rázovitých kolibách alebo bufetoch. Ešte stále je sezóna, radi vás privítajú. A ak ide o ubytovanie, ponúka sa i v súkromí.

Liptovská Mara je pre Liptákov ikonou. A tak sa k nej aj správajú. Návštevníkom sa najnovšie ponúka aj nová tematická cyklotrasa Po stopách zaplavených obcí. Okrem športového zážitku sa cyklisti môžu na 14 km dlhej trase dozvedieť čo-to o histórii nádrže, ktorú domáci vnímajú ako jednu z dominánt regiónu. Pod množstvom vody ukrýva 13 obcí a 10 tabúľ trasy ukazuje fakty o nich. Iba jednu z nich – Liptovskú Sielnicu – sa podarilo nanovo po boji s úradmi vybudovať.

Na trase cyklistov čaká vyhliadka i oddychové miesto. Dozvedia sa, že medzi zaplavené obce patrili napríklad Čemice či Ráztoky, v chotári ktorej vyrástla Tatralandia. Alebo aj Parižovce, obec, v ktorej stál gotický kaštieľ zo 14. storočia a jeho kópia je umiestnená v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Zaplavená bola Liptovská Sielnica, Zadiel, Nežitovce, Sestrč i Liptovská Mara, ktorá dala meno nádrži. Časť Kostola Panny Márie (veža a pôdorys) z tejto obce zostala na okraji priehrady, jeho kópia je tiež v pribylinskom skanzene (ilustračné foto: Región Liptov).

V tejto obci napríklad upálili na hranici najznámejšieho stredovekého falšovateľa kráľovských donačných listín Jána Literáta z Madočian.  V Sokolčí sa napríklad narodil Stanislav Guoth, ktorého pod menom Stan Mikita poznajú v celom hokejovom svete.  A menovať by sme mohli aj ďalej. No lepšie je vstrebať históriu i význam obci priamo pri vodnej nádrži.

A ešte tip možno na budúcoročnú dovolenku. K Liptovskej Mare a do jej okolia sa môžete vydať aj keď ste ubytovaní na Chopku. Tam je štart jednej z dielčích cyklotrás. Vydajte sa smerom na Bešeňovú a križovatku pri Partizánskej Ľupči. Tu sa môžete otočiť a vrátiť sa späť. Je to dlhá jazda, meria okolo 50 km, no po trase vás nič neprekvapí. Je to pohoda, žiadne prekážky, mierna náročnosť a zvládnu ju aj tí menší cyklisti.  

O vodnej nádrži Liptovská Mara

Plocha povodia sa nachádza na  rozlohe 1 482 km2, maximálna výška hrádze je 45 m a jej dĺžka v korune meria 1 225 m.  Zatopená plocha nádrže predstavuje približne 22 km2 a objem nádrže je 362 miliónov m3. Celkový inštalovaný výkon elektrárne predstavuje 198 MW.

Zdroj: Visit Liptov, Spoznaj.eu

Jana Futejová

Za jeden či dva dni na bicykli popod celé Tatry

Ilustračné foto:  Jana Futejová

Toto je pozvánka pre vytrvalcov. Najdlhšia cyklotrasa od Podbanského až po Tatranskú Javorinu a Lysú Poľanu meria takmer sedemdesiat kilometrov. No absolvovať Podtatranskú cyklomagistrálu stojí za to.

Podtatranská cyklomagistrála 007, ktorú vám ponúkame ako tip na niektorý z vašich víkendových dní, vám urobí prehliadku celého podtatranského regiónu, a to od západu na východ. (Ak by ste ju chceli absolvovať v opačnom smere, nič tomu nebráni.) Vedie po červenej približne po trase Cesty slobody, je pohodlná, široká, s kvalitným asfaltom, odborníci ju označujú ako stredne obtiažnu. Z osady Podbanské prekonáte tiahle stúpanie k Štrbskému plesu, potom až na malé výnimky klesáte cez Starý Smokovec a Tatranskú Lomnicu až do Tatranskej Kotliny. Potom nasleduje tiahly stupák cez Ždiar až na hranicu s Poľskom do Lysej Poľany.

Okolie Lysej Poľany, no najmä Bielovodská dolina, patria medzi turistické zážitky. Ilustračné foto:  Juraj Struhár

  • Lysá Poľana je osada nachádzajúca sa na území dvoch štátov – Slovenska a Poľska. Má tiež unikátny prívlastok – je najsevernejšou vo Vysokých Tatrách a miestom, na ktorom končí cestný okruh našich veľhôr – Cesta slobody. Ak nepatríte medzi turistov, Lysá Poľana vám bude evokovať medzinárodný hraničný cestný priechod. No pravdu majú aj tí návštevníci Vysokých Tatier, ktorí si ju spájajú s jednoznačným východiskom pre túry na Morské oko na poľskej strane, ale aj do Bielovodskej doliny alebo do Veľkej Studenej doliny u nás. 

    Ak sa ale vrátime k cyklomagistrále, možné sú aj rôzne odbočky z Cesty slobody, a to mimo zaťažených dopravných zón. Úseky sú preznačené napríklad v časti z Tatranskej Lomnice po Lysú Poľanu, ale preznačený je aj úsek od Tatranských Žľabov po Tatranskú Lomnicu.

    Na tento cyklovýlet si ale treba vyhradiť čas. Zdatní jazdci ho vraj zvládnu za štyri hodiny, no nemusí to tak byť, lebo po ceste vás môžu zaskočiť rôzne lákadlá, ktorým neodoláte. Naľavo budete mať výhľad na hory a ak vášnivo fotografujete a vyberiete si dobré počasie, vrátite sa s extra úlovkami. Napravo sa vám bude otvárať podhorie, a to po celej dĺžke trasy. Počas cyklovýletu natrafíte na množstvo reštaurácií, osviežiť sa a doplniť kalórie nie je problém. 

    Do Podbanského sa dostanete autom, v osade zaparkujete a môžete si sadnúť na bicykel. Cesta späť je na vás. Môžete to opäť skúsiť v sedle bicykla, alebo kombinovať trasu tatranskými električkami či autobusmi.

    Podbanské je najzápadnejšia tatranská turistická osada, ktorá sa nachádza na rozhraní Západných a Vysokých Tatier. Možno neviete, ale bola známa približne od 15. storočia a jej osídľovanie súviselo s krivánskym baníctvom. Ťažila sa tu železná ruda, zlato, striebro, ale najmä meď. Práve z latinského názvu meď – cuprum sa odvodzuje aj meno blízkej Kôprovej doliny.  Dodnes sú v brale Kriváňa a na lúkach pod Surovým hrádkom viditeľné stopy po baníckej činnosti s množstvom jám a zásekov. Možno to bude zábava – skúste ich vyhľadať.

Kôprová dolina zdedila svoje meno po slávnej baníckej minulosti.  Ilustračné foto:  Jana Futejová 

No je tu aj iná pozvánka. Začať trasu 007 už v Kvačanoch na Liptove, pokračovať cez Žiarsku dolinu do Podbanského. Svoj pôvodný plán si ale predĺžite o zhruba 35 kilometrov po asfalte, spevnenej ceste a lesnej ceste, je zaradená k MTB trasám. Prepája Oravskú cyklomagistrálu s dolinami v Západných Tatrách a začína sa v Kvačanoch na križovatke s touto magistrálou. Prejdete Liptovské Matiašovce, odkiaľ začína cesta stúpať nad obce Horného Liptova. Budete mať z nej krásne výhľady na Liptov i tatranské štíty. Prejdete Bobroveckou Vápenicou, lokalitou Tokariny a vstúpite do Jaloveckej doliny a popod Tatry sa dostanete k ústiu Žiarskej doliny odkiaľ treba pokračovať do Podbanského.

Táto časť Podtatranskej cyklomagistrály je veľmi ťažká, prejazd trvá asi štyri hodiny, prekonáte 793 m stúpania a asi 1 100 m klesania. Parkovať môžete v Kvačanoch. Liptovské osady po trase vám ponúknu občerstvenie, ubytovať sa môžete v menších hoteloch či penziónoch. Spomíname to preto, lebo je tu aj možnosť rozdeliť si zdolanie Podtatranskej magistrály na dva dni. Z Podbanského či rovno zo Žiarskej doliny, ak máte so sebou menej zdatnú cyklospoločnosť, sa napríklad vrátiť a pridať si v Kvačanoch prehliadku Oblazov.  

Kvačianske mlyny sú kultúrnou pamiatkou, ktorá sa nachádza v Kvačianskej doline a je obľúbeným návštevníckym miestom. Ak si ho pozriete, nebudete sklamaní.

Pôvodne boli v doline tri, dokonca sa spomína že aj štyri, mlyny. Postupne chradli. Od roku 1980 začali pamiatkari tieto skvosty vidieckej architektúry  zachraňovať a dnes sú už úplne zrekonštruované. Horný mlyn bol uvedený do prevádzky a návštevníci si môžu pozrieť technológiu mletia múky starodávnym spôsobom. Prehliadke je prístupný aj dolný mlyn.

Miesto je čarovné aj tým, že dobrovoľníci, ktorí sa tu každoročne striedajú, sú tu ubytovaní a žijú tu uprostred prírody bez elektriny ako za starých čias.

Jano  Krchavý

Ak idete do hôr, radšej o tom niekomu povedzte

Ilustračné foto:  Jano Krchavý

September a október sú v horách najkrajšie. Aj preto si mnohí z nás práve na tento čas rezervovali dovolenky a tešia sa na relax v slnkom zaliatom zdravom horskom teréne. Treba si ho dopriať, ale zároveň aj rešpektovať isté pravidlá, ktoré zaručia, že sa domov vrátime zdraví a v poriadku.

Upozornenie je na mieste. Iba v oblasti Tatier  horskí záchranári od začiatku septembra riešili niekoľko zranení či nevoľnosti, ktoré sa pri troche opatrnosti či predvídavosti nemuseli stať.  Pri úraze členka a drobnom poranení hlavy asistovali už prvého septembra v blízkosti Roháčskeho vodopádu. 65-ročná turistka spadla na chodníku pri Opálovom pliesku. Záchranári ju transportovali na Zverovku, kde ju odovzdali do starostlivosti posádke Rýchlej zdravotnej služby.

Pre nehybné telo pod Zlobivou sa záchranári vybrali za pomoci VZZS. Ilustračné foto:  HZS

  • O deň nato sa k Roháčskemu vodopádu vracali znova, pomoc potreboval 75-ročný vyčerpaný český turista. Podali mu tekutiny, zateplili ho a transportovali k terénnemu vozidlu a do bezpečia. S vrtuľníkovou záchrannou zdravotnou službou (VZZS) museli záchranári letieť 1. septembra k 55-ročnej slovenskej turistke, ktorá si pádom na strmom úseku chodníka pri zostupe z Hincovho plesa vážne poranila predkolenie a spôsobila si aj tržné poranenie na hlave. Zranenú ženu letecky evakuovali z terénu na transport do nemocnice v Poprade. Nález tela bez známok života pod Zlobivou nahlásili v utorok 5. septembra dvaja poľskí turisti. Horskí záchranári spolu s VZZS telo z terénu vyzdvihli, po totožnosti mŕtveho sa pátra.

Na túry sa nevydávajme sami. Akýkoľvek úraz potom sťažuje privolanie pomoci. Ilustračné foto: Martina Kacinová 

Hovorí sa, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Ak toto slovenské príslovie prispôsobíme realite, aj hory sú mnohokrát synonymom nešťastia – z neopatrnosti, nepredvídavosti, smoly, zhluku náhod… No dá sa tomu predchádzať. Na chodníkoch sa síce aktuálne pohybuje veľa turistov, no kto sa z akéhokoľvek dôvodu rozhodne vyraziť na túru, mal by o svojich plánoch informovať rodinu či priateľov. Toto odporúčajú horskí záchranári, lebo v prípade akejkoľvek nehody, či zranenia sa dajú ľudia, ktorí sú z rôznych dôvodov na túrach osamotení, ľahšie dohľadať.

Odporúča sa to vždy, ale hlavne v prípade, že sa turista bude pohybovať terénom, v ktorom chýba pokrytie mobilnými operátormi. Vtedy je vhodné blízkym vopred oznámiť aj predpokladaný návrat z túry. „Svojím zodpovedným konaním tak dokáže turista predísť zbytočnému zásahu horských záchranárov,“ uvádza webová stránka Horskej záchrannej služby.

Upozorňuje pritom, že pátranie po nezvestnom turistovi, ktorý len pozabudne rodine oznámiť, že je v bezpečí, stojí záchranárov čas, ktorý môže byť potrebný pri poskytovaní pomoci inému človeku v núdzi.

Preto horskí záchranári neodporúčajú relax v prírode bez spoločníka. A to nielen vo vysokohorskom teréne, ale aj v prípade menej náročných túr. Dvojica je pre nich ten najmenší kolektív, ktorý má vykročiť na túru. „V prípade poranenia je jednoduchšie privolať pomoc. Ak ide o niekoľkodňový prechod, je vhodné informovať o svojich plánoch, predpokladaných miestach nocľahu o to zodpovednejšie,“ dodáva stránka.

Veľmi dôležité je aj počasie. Hoci je predpoklad, že v najbližších dňoch bude slnečno, vždy treba zvážiť terén, v ktorom sa turisti chcú pohybovať. Počasie v horách je nevyspytateľné, môže sa veľmi rýchlo zmeniť. Počas búrok, ktoré je ešte možné očakávať, nie je vhodné podľa horských záchranárov pohybovať sa exponovaným terénom a po otvorených priestranstvách, ani prechádzať po hrebeňoch hôr. Aj čas po daždi je nebezpečný. Terén je  často blatistý, mokrý a hrozí pošmyknutie. Osamotený človek má v takejto situácii menšie šance privolať si pomoc.

Záchranári pre akúkoľvek situáciu v horách a pre zvýšenie komfortu a vlastnej bezpečnosti odporúčajú bezplatnú mobilnú aplikáciu Horskej záchrannej služby, ktorá umožňuje nielen rýchlo a jednoducho privolať pomoc, ale aj naplánovať trasu a získať informácie o výstrahách a počasí. Dôležité je aj vhodné poistenie. Každá túra sa nekončí na vrchole štítov, ale až návratom domov.

Cyklisti pri chate Magurka

Na bicykli za zlatom na Magurku. A to doslova

Ilustračné foto:  Visit Liptov

Dnes máme tip na cyklovýlet najmä pre tých, ktorých fascinuje banícka história Slovenska. Lebo nie všetko o podzemnom bohatstve Slovenska sa dozvieme v Banskej Štiavnici či na Spiši. Tajomstvá ťažby nás prekvapia aj tam, kde by sme to možno najmenej čakali. Napríklad v horskej osade Magurka pod Nízkymi Tatrami.

Možno sa k nej dostať viacerými trasami, ale my sme pre vás vybrali tú od Ružomberka cez Liptovskú Osadu, Liptovskú Lúžnu na Magurku. Tam aj späť meria 64 km, znalci odporúčajú MTB/Trek bicykle, lebo budete šliapať nielen po asfaltke, ale aj po lesných a poľných cestách. Čaká vás prevýšenie 730 metrov.

Inšpirácia na  túry či cyklotúry. Z Bašovne je možné zamieriť si to k Sedlu Latiborskej hole, k horárni Kapustisko, alebo do Ľupčianskej doliny, ale aj na Striebornicu, alebo k Sedlu Zámostskej hole. Foto:  MKreo

  • Ak pricestujete do Ružomberka autom, vlakom či autobusom, najlepšie je vydať sa od Štefánikovho nábrežia, po Ulici Zarevúca (alebo Hurbanova), po Riadku, cez Plavisko a Krčméryho atď. stále popri riečke Revúca na juh. Cez Biely Potok a Podsuchú sa dostanete až po Liptovskú Osadu. Potiaľto je to po cyklotrase č. 033. Pred Liptovskou osadou odbočíte doľava na Liptovskú Lúžnu (to už je cyklotrasa č. 042) a pred Železným je odbočka doprava. To už máte v nohách takmer 29 kilometrov. Cez Kapustisko a Bašovňu došliapete do Magurky. Ticho, voľnosť a radosť  z pohybu budú najdôležitejšie pocity, ktoré cestou zaznamenáte.

     A ste v cieli. Môžete sa trochu poobhliadnuť a okrem zrubovej chaty, ktorá je súčasťou tejto horskej osady, a kde sa vám postarajú o vysmädnuté hrdlá a hladné žalúdky, je dobré si uvedomiť, že stojíte na pôde, ktorá na mape slovenského baníctva svojho času znamenala veľmi veľa. Osadu založili niekedy v trinástom storočí nemeckí baníci, ktorí sa tu venovali ťažbe striebra a zlata. Miesto v závere Ľupčianskej doliny bolo známe tým, že sa tu ryžovalo najmä zlato, a to z náplavov horských tokov pod svahmi Latiborskej hole, Zámostskej hole a Ďurkovej.

V roku 1912 bol v osade dostavaný neogotický kostolík Ružencovej Panny Márie, pôvodne zasvätený  sv. Klementovi, patrónovi baníkov. V jeho veži sa zachoval veľký rapkáč. Foto: archív mesta Ružomberok 

Ryžovanie neskôr ustúpilo banskej ťažbe. V polovici 19. storočia bola Magurka považovaná za najväčšie nálezisko antimónu v Európe. V roku 1920 dosahovala celková dĺžka štôlní takmer 13 km, najdlhšou boli Kilian a Adolf, Leopold a Russegger. V roku 1912 bol v osade dostavaný neogotický kostolík Ružencovej Panny Márie, pôvodne zasvätený  sv. Klementovi, patrónovi baníkov. V jeho veži sa zachoval veľký rapkáč, ktorý zvolával baníkov zo širokého okolia do práce. A ešte jedna rarita – vyše 7 kg vážiaca hruda zlata, ktorá sa tu našla v roku 1917, je v múzeu v Budapešti.

 Niekoľko storočí trvajúcu ťažbu v roku 1923 uzavreli. Dôvodom bola nerentabilnosť . No v okolí osady nájdeme ešte aj dnes dôkazy po nej. Nad osadou je zrúcanina bašovne, v ktorej sa premývala ruda, a tiež potok, ktorý ale netečie zhora nadol, ale po vrstevnici kopca. Ak budete viac hľadať, možno natrafíte na haldu bane Kilián, alebo aj viaceré zvyšky rozličných stredovekých stavieb zo zlatého veku baníckej Magurky. Zaraďte medzi ne aj chatu Magurka, ktorá stojí na základoch bývalého banského administratívneho domu a jej vek sa po rôznych prestavbách odhaduje na viac ako 200 rokov. Aj ponuka tamojších jedál je tradičná – také makové šúľance alebo strapačky, to už hej!

Ak si naplánujete na Magurke nocľah, neoľutujete. Stopercentný elektronický detox, nebolo plné hviezd a kúpanie na nádvorí v kadi s teplou vodou… Náplasť na všetky rany civilizácie. Na druhý deň vám odporúčame návštevu Magurského zlatého chodníka (na snímke). Tvorí ho 11 tabúľ umiestnených na 8,7 km dlhom okruhu v Ľupčianskej doline. Vedie prevažne po modrej a následne žltej turistickej trase, vyhraďte si na neho 4 až 5 hodín . Autorom textov je Martin Chovan z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, po ktorom je pomenovaný aj striebrosivý minerál z tejto oblasti.

Tatranské kúpele Lučivná

Medzi kratochvíle hostí patrilo aj chytanie rakov. Dnes je Lučivná plná detí

Ilustračné foto: Tatranské kúpele Lučivná

Zima – leto, kúpele v Lučivnej dnes majú dvere pre deti otvorené stále.  Vlani si pripomenuli okrúhlu stopäťdesiatku a cestu, ktorú prešli od chvíle, keď sa o ich vznik pričinil miestny statkár Donáth IV. Várady-Szakmáry. Hostia mali vtedy naordinované aj chytanie rakov či člnkovanie.

Podobne ako mnohí vlastníci pôdy a lesov vo Vysokých Tatrách a pod Vysokými Tatrami statkár pochopil, že blízkosť veľhôr a ich klímu môže zúročiť aj na iný  spôsob ako len, obrazne povedané, na „dorábanie chleba“.  A keď bola Lučivná o dva roky neskôr spojená s okolitým svetom železnicou, vyriešilo to aj cestovanie hostí.

Časť areálu kúpeľov v Lučivnej. Foto: archív Tatranské kúpele Lučivná

  • Kúpele vznikli na ploche 25 jochov lesíka, ktorým preteká potôčik Rakovec, prvou jeho stavbou bol dvojposchodový hotel Neptún, ku ktorému neskôr pribudli vilky Tereza, Fortuna, Zora, Nezábudka a postupom času aj mnohé ďalšie. Spočiatku nemali lekára, tak sa tejto funkcie ujal sám ich majiteľ.

    Sezóna, ako všade inde v Tatrách, trvala aj v Lučivnej od apríla do septembra. Ordinovali sa zábaly, potné kúry, bylinkové kúpele, no táto základná liečba bola doplňovaná prechádzkami, člnkovaním na umelom jazierku, poľovačkami, rybačkou a chytaním rakov. Medzi liečebné ústavy boli kúpele zaradené od roku 1885.

    Po prvej svetovej vojne to bolo vážne, hrozilo, že kúpele zaniknú. No nestalo sa tak. Dokonca sa tu stavalo. Po februári 1948 bola témou dňa detská tuberkulóza. Kúpele, ktoré vtedy disponovali kapacitou 285 postelí, boli zaradené do šíku tých zariadení, ktoré sa s chorobou pustili do boja. V Lučivnej to zároveň bola éra pôsobenia doktora Petra Pártoša, ktorý zaviedol modernú chirurgickú liečbu pľúcnej a kostnej tuberkulózy.

    V tom čase sa kúpele stali plnoprávnym členom rodiny liečebných ústavov v tatranskej oblasti, no keď sa detská tuberkulóza dostala do útlmu, detskú liečebňu v Lučivnej priradili pod správu Československých štátnych kúpeľov v Novom Smokovci. Zmenilo sa zameranie – orientácia na liečbu chorôb dýchacích ciest detských pacientov.

Leto v areáli kúpeľov v Lučivnej. Foto: archív Tatranské kúpele Lučivná

V tomto trende pokračujú aj dnes. Za ostatné polstoročie prešli viacerými rekonštrukciami, jedna z najrozsiahlejších sa uskutočnila začiatkom tretieho milénia a v roku 2008 boli Tatranské kúpele Lučivná znovu otvorené.

Dobre, že sa ich podarilo zachovať. Majú neobyčajne dobrú klímu. Čistý vzduch a dostatok slnečných dní znásobujú účinky horskej klímy. Spolu s liečebnými procedúrami a terapeutickými technikami  a za pomoci špecialistov z oblasti fyziatrie, balneológie, liečebnej rehabilitácie, pediatrie, infektológie, otorinolaryngológie a internej medicíny sú veľmi dobrým miestom pre liečbu detí s netuberkulóznymi chorobami dýchacích ciest.

Zopakujme si, že liečba v Lučivnej je určená pre detských pacientov s opakovanými zápalmi horných dýchacích ciest, alergickými nádchami, opakovanými zápalmi priedušiek, zápalmi pľúc, prieduškovou astmou a podobne. Novinkou od roku 2020 je liečba netuberkulóznych chorôb dýchacích ciest po dovŕšení 18 roku veku pacientov, ale aj choroby porúch látkovej výmeny a ťažká obezita pred 18 rokov veku pacientov.

To, čo má Lučivná, nemajú žiadne ide kúpele na Slovensku. Takmer  50 hektárov rozsiahly zelený areál v uzavretom lesoparku bez dopravy, v ktorom sú rozmiestnené liečebné domy, nové polyfunkčné ihriská a detské parky, v ktorých organizátori voľnočasových aktivít organizujú pre deti množstvo podujatí. Základná škola s materskou školou sú ich pevnou súčasťou.

Do kúpeľov môžu prísť deti samé, ale aj so súrodencom či rodičom. Možná je aj rodinná dovolenka vo Family Resort Lučivná s naordinovaním relaxačných procedúr.  Nájdete ich medzi masívom Vysokých a Nízkych Tatier, pri ceste z Tatranskej Štrby do Popradu.

Zdroj: megaubytovanie.sk, tatranske kupele Lucivna, vysoketatry.sk, slovenskycestovatel.sk

Návštevnosť v horách

Les nie je naša obývačka, tam sú doma zvieratá

Ilustračné foto: Martin Mišenčík

Medveďov lákame na odpadky, obzeráme si diviačie mláďatá v hniezde a púšťame na voľno psov, nech sa prebehnú. Ľudia sú pri pohybe v prírode často nepoučiteľní. 

V národných parkoch sú doma zvieratá. My tam ideme iba na návštevu. A ako dobrí hostia by sme mali vedieť, ako sa správať.

„Stačí dodržiavať návštevný poriadok, vopred si naplánovať trasu podľa svojich síl a schopností,  nenechávať za sebou odpadky a nemali by po nás ostávať nedojedky,“ hovorí k základným pravidlám pohybu ľudí v národných parkoch zoologička Mária Apfelová.

Zoologička Mária Apfelová.  Foto:  Viera Legerská

  • Všetky sa porušujú. Ľudia počas pandémie nachádzali únik v prírode, naučilo sa ich do národných parkov chodiť viac ako po predchádzajúce roky, no, žiaľ, snažili sa vyhľadávať aj miesta, ktoré neboli také preľudnené, schádzali z turistických trás, túlali sa mimo nich a toto správanie sa prenieslo aj do pokovidových mesiacov.

    „Nové, neoficiálne trasy sú navštevované stále, a tak zvieratá sú rušené návštevnosťou, ktorá nie je koordinovaná a nie je v súlade s potrebami národných parkov,“ hovorí k tejto téme zoologička. Zdôrazňuje, že vyhradené turistické trasy, v zime bežecké a skialpinistické trasy, zvieratá akceptujú, sú zvyknuté na prítomnosť ľudí na nich a vyhýbajú sa týmto miestam. „Nekoordinovaný pohyb mimo nich zvyšuje riziko nechcených stretnutí so šelmami či diviakmi alebo inými zvieratami, ktoré nemusí vždy skončiť šťastne. Zviera vyrušené nedisciplinovaným návštevníkom, môže pri úteku ohroziť úplne iného človeka,“ upozorňuje.

Nesprávame sa zodpovedne. Líšky napríklad kŕmime žemľami s maslom a salámou. Potom sa nedivme, že zvieratá strácajú plachosť.  Ilustračné foto: Dominika Priečková 

Rovnaké riziko sa spája s odpadom. „Ak si niečo ľudia do hory donesú, mali by to z nej aj odniesť. A najmä nenechávať po sebe zvyšky jedla, či obaly z neho,“ pripomína zoologička. „Nám sa nemusí nič stať, ale zvieratá lákajú pachy z odpadkov a odhodených zvyškov jedla. Neraz skonzumujú igelity, plastové obaly, ktoré im môžu poškodiť zdravie. Nehovoriac  o tom, že ten, kto príde na miesto našej desiaty po nás, si môže odniesť nepríjemný zážitok zo stretu so šelmou, ktorú tam prilákala vôňa jedla.“

Ak kráčame mimo vyznačených trás, alebo aj veľmi skoro ráno či neskoro večer, je pravdepodobnosť, že pretneme cestu zvieraťu, ktoré si hľadá potravu, veľmi vysoká. Obzvlášť je to nebezpečné v čase, keď sú s mláďatami, alebo naďabíme na ich obydlia.

„Nielen medvedica, aj diviačica vie byť veľmi rýchla, keby sme v húštine ohrozovali jej mláďatá, obzerali si ich či chytali do rúk. Stačí jej pár sekúnd po zakvičaní prasiatka a je pri nás,“ naznačuje nebezpečenstvo M. Apfelová s tým, že v takomto prípade k útoku naozaj nie je ďaleko a treba mu predchádzať a ustúpiť, kým to je možné.

Ľudia podceňujú aj zákaz púšťať psov z vôdzok v národných parkoch. Nechajú ich „prebehnúť sa“, pritom si neuvedomujú, že domáce zviera sa môže stretnúť s výkalmi divých zvierat, ktoré môžu byť pre nich potenciálne infekčné. Vystavujú ich tak rôznym problémom, ktoré budú musieť riešiť u veterinára.

„Psi často plašia živočíchy v lese, môžu na nich útočiť, spôsobiť im stres alebo zranenie, v krajných prípadoch môžu k svojim majiteľom doviezť aj nahnevanú šelmu,“ poukazuje na dôsledky voľného pohybu psov pri turistike ich majiteľov odborníčka.

Zdôrazňuje, že pri návšteve národných parkov by sme sa mali snažiť o rovnováhu medzi našimi relaxačnými a športovými záujmami a potrebami voľne žijúcich zvierat, pre ktorých je les domácim prostredím a svojím správaním ju zbytočne nenarúšať. 

Bicyklom okolo Tatranskej Javoriny

Objavte zo sedla bicykla príbeh Tatranskej Javoriny

Ilustračné foto: MKreo

Tatranská Javorina je malebná obec iba 11 km vzdialená od hraničného priechodu do Poľska na Lysej Poľane. Meno jej dali javory, ktoré tu kedysi rástli v hojnom počte. Zničilo ich pálenie drevného uhlia a spotreba dreva v niekdajších železiarňach a lepenkárni. 

Dnes by ste po nich ťažko hľadali stopy. Naznačíme ich ale neskôr. A možno aj kvôli nim sa budete do tejto oblasti Belianskych Tatier radi vracať. Hoci aj na bicykli. Lebo aj tu sú trasy, ktoré vám prinesú radosť zo športového výkonu a výhľady na Tatry. O niektorých sa trochu pobavíme. Tatranská Javorina je vhodnou zastávkou pre viaceré z nich.

Zadné Meďodoly naznačujú banícku históriu

Začneme trebárs trasou, ktorú zvládne s trochou kondície aj bežný cyklista. Začína sa v Ždiari, pokračuje cez Tatranskú Javorinu a jej cieľom sú Zadné Meďodoly. Tam i späť meria 28 km.

Zadné  Meďodoly je meno doliny i názov náučného chodníka, ktorý sa začína v Tatranskej Javorine a končí v Kopskom sedle. Možno je to na iný výlet ako na cyklotúru, ale odporúčame ho. Chodník sa dá pokojnou chôdzou prejsť za tri hodinky a počas nej vás desať infotabúľ poučí o o flóre, faune i banskej i priemyselnej histórii doliny. Môže to byť prvá stopa, ktorá vás do týchto končín privedie ešte raz.

Do poľského Zakopaného na poľské špeciality

Ak máte chuť prekračovať hranice, vyberte sa na bicykli z Tatranskej Javoriny cez Lysú Poľanu do poľského Zakopaného. Znalci hovoria o strednej náročnosti, potrebujete trekking, MTB. Do jedného z centier poľskej strany Vysokých Tatier dorazíte po zdolaní 21 km s celkovým prevýšením 553 m. Trasa vedie sčasti po štátnej ceste I. triedy, miestnych a účelových lesných komunikáciách. Zakopané je najvyššie položeným mestom v Poľsku, domáci mu dali prívlastok hlavné zimné mesto.

Ale aj v lete je v ňom čo obdivovať. Prekvapí bulvár na hlavnej ulici, kde sa dá nakúpiť množstvo vybavenia do hôr, ponuka poľskej gastronómie, ktorá stavia na lokálnych špecialitách. Ale ochutnáte tu aj jedinečnú zmrzlinu.

Bielovodská dolina.  Ilustračné foto:  Veronika Svetlíková

  • Na bicykli zdoláte aj časť najkrajšej doliny Tatier

    Vráťme sa ale domov a ponúknime aj inú lahôdku, tentoraz pastvu pre oči. Nájdete ju, keď sa na bicykli vydáte po trase Ždiar – Tatranská Javorina – Bielovodská dolina. Začnite na hornom konci obce, približne po dvoch kilometroch jazdy odbočíte vľavo na Tatranskú Javorinu, na jej konci po pravej strane nájdete zámoček kniežaťa Hohenlohe. K nemu trochu neskôr, lebo pred sebou máte asi po troch kilometroch jazdy Lysú Poľanu, tam pred mostom odbočíte vľavo na Bielovodskú dolinu.

Poľovnícky zámoček kniežaťa Ch. Hohenlohe, dnes reprezentačné prezidentské sídlo. Pozrieť si ho môžete každý štvrtok. Ilustračné foto: Michaela Mišička 

A začína ozajstný zážitok. Pokoj, pohoda, les a aj priame výhľady na okolité tatranské štíty. Mnohí tvrdia, že je najkrajšou dolinou celých Tatier. Necháme to na vás. Má dĺžku desať kilometrov, no pre cyklistov (modré značenie) je prístupných iba 3,5 kilometra, ktoré ústia pri horárni. Potom sa musíte tou istou cestou vrátiť späť.

Do Ždiaru za filmovačkou

Pre rodiny s deťmi (tak od desať rokov) tu máme ľahko zdolateľnú trasu: Tatranská Kotlina – Ždiar. Má niečo cez dvanásť kilometrov a v smere od Kotliny predstavuje prevýšenie 422 metrov. Začínate na križovatke cesty od Lendaku, cyklotrasa je vľavo. Po pár metroch prichádzate k bývalému kameňolomu, v ktorom sú dnes cvičné horolezecké skalky a dve ferraty. Cyklotrasa sa vlní ďalej lesom, mostami, napravo vidíte hlavnú cestu do Ždiaru. V obci prechádzate ústím Monkovej doliny do Širokého sedla. Smerujete na Strednicu a dnom v okolí údolných staníc vlekov sa dostávate k zasnežovacej nádrži, kde si treba oddýchnuť, lebo máte pred sebou poslednú časť trasy – po serpentíne k hlavnej ceste.

Návrat je možný tou istou trasou. Ale predtým sa ešte rozhliadnite po rázovitom Ždiari, nájdete tu okrem iného aj pár zaujímavých odkazov na filmovačky, ktoré túto obec preslávili široko-ďaleko.

Bez kniežaťa v Tatranskej Javorine ani na krok

My sa ale vráťme k stopám, ktoré sme naznačili v súvislosti s Tatranskou Javorinou. Knieža Christian Hohenlohe v nej zanechal hádam najhlbšiu. Na scénu tento zástupca pruského kniežacieho rodu prišiel v Tatranskej Javorine, vtedy ešte iba Javorine, v roku 1879, keď odkúpil tamojšie majetky. Oblasť mu patrila až do roku 1936, keď prešla do vlastníctva československého štátu. 

V čase, keď Christan Hohenlohe v Javorine zainvestoval, bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov. V Javorine zriadil správu svojich európskych revírov, v lete 1885 tu dostaval podľa projektu Gedeona Majunkeho svoj poľovnícky zámoček. Dnes je po úpravách reprezentačným sídlom Slovenskej republiky, prezident Andrej Kiska ho otvoril aj pre verejnosť, ktorá si ho môže pozrieť každý štvrtok.

Kostol sv. Anny, cintorín, alebo aj dobre spracované lesy

Knieža bol síce evanjelikom, ale v úlohe patróna dal v roku 1903 vysvätiť novopostavený katolícky drevený Kostol sv. Anny, ktorý je dnes klenotom osady. Ak ho navštívite, odhalia sa vám nádherné výhľady na Belianske Tatry (na snímke Samuela Leška v pozadí Ľadový, Snehový, Kolový štít a Baranie rohy). Aj interiér kostolíka je nádherný, najmä keď sa do jeho stien oprie slnko. Na počesť kniežaťa je v kostole umiestnený erb rodu Hohenlohe. 

Christián rád poľoval, no ním spravované územie dnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAP-u. Zaužívané prírodoochranné opatrenia plynule prešli do prírodoochranných zásad nielen TANAP-u, ale aj iných národných parkov. Tatranskú Javorinu aj pre toto dedičstvo zaradili medzi významné lesnícke miesta.

Niektoré pramene uvádzajú, že knieža celý život prežil so svojou mladšou družkou – neurodzenou poľskou umelkyňou  Otýliou Lubraniec – Dambskou. Iné tvrdia, že si ju vzal za manželku. Každopádne, bol to ukážkový vzťah, prežitý v ústraní pred jeho urodzenými príbuznými. Keď v roku 1922 zomrela, CH. Hohenlohe ju dal pochovať na javorinskom cintoríne. On sám ďalšie štyri roky prežil v Szomogyszobe, kde v roku 1926 vo veku 78 rokov zomrel. Wikipedia upresňuje, že jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali vedľa Otýlie. Na jeho pohrebe sa zišla nielen európska aristokracia, ale aj zástupcovia československej štátnej moci a rôznych spolkov. V krojoch sa s ním rozlúčili aj miestni – z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Štôly a ďalších osád Vysokých Tatier.

Christiánov majetok potom nemal kto zveľaďovať. Vlastné deti nemal, majetok zdedil jeho bratranec August Hohenlohe, no keďže k nemu nemal vzťah, predával ho postupne až do roku 1936 Československej republike.

Dnes sa Tatranskú Javorinu oplatí navštíviť. Okrem už spomínaného zámočka a Kostola sv. Anny je tu aj cintorín s veľkou hrobkou. Tú dal knieža postaviť na znak úcty správcovi svojho majetku Eduardovi Kégelovi. Vľavo nad hrobkou je miesto posledného odpočinku Christiana a Otýlie. Na cintoríne odpočíva aj známy maliar Tatier Jaroslav Votruba.

Malebná Tatranská Javorina má svoje príbehy. A vy k nim môžete pridať aj ten svoj – cyklistický.  

Kúpele Nová Polianka

Palicu nad Novou Poliankou našťastie nezlomili

Ilustračné foto: MKreo

Najskôr to bola zlá správa – pre pacientov, rekreantov, turistov i osadu Nová Polianka. Tamojší vojenský liečebný ústav v roku 2016 zrušili a mnohí nad ním lámali palicu. A potom prišla dobrá správa – ministerstvo obrany sa rozhodlo historické kúpele rekonštruovať, na mieste ústavu vznikli klimatické kúpele s hotelom.

Vyzeralo to ako zlý sen. Po šesťdesiatich rokoch prevádzky zatvorili v roku 2016 vojenský liečebný ústav v Novej Polianke. Tiché prostredie kúpeľov, odkiaľ bol exkluzívny výhľad na Gerlachovský štít, ale aj iné tatranské štíty a Poprad, ešte viac stíchlo.  Stopka liečby ovplyvnila aj osadu, ktorá vlastne vznikla ako zázemie pre ňu, mimochodom podľa projektov známeho architekta Milana M. Harminca, a vytvárala pre pacientov a hostí spoločenské i športové zázemie a potrebný servis. Obavy z úpadku boli opodstatnené.  Osada sa mohla vyľudniť a zmiznúť z mapy služieb aj pre bežných turistov.  

Bazén, ktorý bol kedysi raritou Vysokých Tatier. Dnes je opustený. Ilustračné foto: Juraj Kredatus

  • Jej raritou bol svojho času plavecko-rekreačný bazén s vyhrievanou vodou, ktorý bol umiestnený v nadmorskej výške 1 060 m n. m. pod holým nebom a bol súčasťou materskej školy v areáli liečebného domu, ale bez prístupnosti verejnosti.

    Štátnu zotavovňu, presnejšie Vysokošpecializovaný ústav pre pľúcne choroby v Novej Polianke, „položilo“ na kolená zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a predtým aj nízky počet hospitalizovaných pacientov a prepad tržieb.  Spoločnosť Horezza, ktorá spadá pod rezort obrany, mala s objektom ústavu plány, vzniknúť   tu mali klimatické kúpele s hotelom, no transformačný proces ministerstvo vtedy pozastavilo.

    Pred pár rokmi sa ale Ministerstvo obrany SR rozhodlo pre veľkú rekonštrukciu liečebne s cieľom vrátiť historické klimatické kúpele rekreácii vojakov, ale aj civilnej verejnosti.  Kultúrnu pamiatku revitalizovala spoločnosť Horezza s cieľom orientovať ju na poskytovanie liečby nešpecifických chorôb najmä dýchacích ciest. Zrekonštruovaný bývalý vojenský ústav sa stal súčasťou siete hotelov Granit. Po komplexnej prestavbe a modernizácii, vrátane služieb, nadobudol štatút klimatických kúpeľov. Otvorili ho v roku 2020.

Areál kúpeľov poskytuje jedinečné pohľady na panorámu Vysokých Tatier. Ilustračné foto: Hotel Granit 

Do Novej Polianky sa tak vrátil život, rekreanti oceňujú možnosti turistiky, cyklisticky, bežkovania, môžu holdovať skialpinizmu alebo prechádzkam a kochať sa výhľadmi na končiare hôr. Blízko je Starý i Nový Smokovec alebo aj Štrbské pleso, presun za ďalšími atrakciami Vysokých Tatier je nekomplikovaný. Stráviť čas možno aj v unikátnom Retro kine.

Hotel disponuje aj zdravotným úsekom s lekárom, fyzioterapeutom a mnohými procedúrami, ktoré sú ordinované individuálne s dôrazom na zdravotnú úľavu pacientov, najmä čo sa týka liečby ochorení horných dýchacích ciest, a to nielen v rámci ústavnej kúpeľnej starostlivosti, ale tiež ambulantnej liečby.

A na ktoré indikácie sa v klimatických kúpeľoch predovšetkým orientujú? Ide o netuberkulózne choroby dýchacích ciest, chronickú bronchitídu, obštrukčnú pľúcnu chorobu, zápaly horných dýchacích ciest, alergické nádchy či pľúcne fibrózy.  Granit v Novej Polianke má kapacitu viac ako 140 lôžok a potrebné zázemie pre množstvo rehabilitačných a zdravotných procedúr, z ktorých časť využíva aj jedinečnosť  klimatickej liečby Vysokých Tatier.

Zdroj: TASR, Tatry.sk, wikipedia, MO SR