Bachledka, chodník korunami stromov s výhľadom

7 tipov, čo robiť v Bachledke

Keď sa povie Bachledova dolina, väčšine z nás sa vybaví Chodník korunami stromov. Toto najrýchlejšie sa rozvíjajúce celoročné rodinné horské stredisko ponúka omnoho viac.

1. Výborné podmienky pre všetkých lyžiarov
Dostatok snehu na začiatku zimy umožnil, že stredisko Bachledka spustilo novú lyžiarsku sezónu už 8. decembra. Na lyžiarov je pripravených 8,5 km perfektne upravených zjazdoviek všetkých typov náročností. Na hrebeň, kde sa spájajú všetky zjazdovky, sa z Bachledovej doliny vás vyvezie 10-miestna kabínková lanovka. K dispozícii je aj 4-sedačková lanovka Jezersko a ďalších šesť lyžiarskych vlekov. Začiatočníci môžu rozvíjať svoje lyžiarske schopnosti na modrých zjazdovkách ako na hrebeni, tak aj v doline.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

2. Najväčšia lyžiarska škola pre deti v okolí
Svoje deti môžete zveriť do rúk profesionálnych inštruktorov v najväčšej lyžiarskej škole v okolí – ohradenom areáli Bachledka Detský svet na zjazdovke Hrebeň. Trasa je postavená z rozprávkových postavičiek a ďalšie zábavné pomôcky pre staršie i najmenšie deti. Okrem výučby si tu deti užijú sánkovanie a minikolotoč. Ak je von veľká zima, môžu sa ohriať a vyšantiť vo vnútornom detskom kútiku.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

3. Bežkovanie s krásnymi výhľadmi
Bežecké lyžovanie spojené s nádhernými výhľadmi na hrebeň Belianskych Tatier, to je trasa hrebeňom Spišskej Magury. Pri slnečnom počasí a dobrej viditeľnosti ide o naozaj silný zážitok. Trať začína na vrchole Spišskej Magury, pokračuje na Ždiar – Príslop. Dlhá je 7 kilometrov, ak pôjdete aj späť, prejdete dvojnásobnú vzdialenosť. Trať upravujú ratrakom, nie je na nej bežkárska stopa, je vhodná na klasický aj korčuliarsky štýl bežkovania.

4. Populárny skialp
Vedeli ste, že preteky vojenských hliadok na lyžiach, podobné dnešnému skialpinizmu, boli v programe už prvých zimných olympijských hier v roku 1924? Odvtedy tento druh aktívneho pohybu na snehu prešiel veľkým vývojom nabral na popularite. V Bachledovej doline začnete pri Aprés Ski reštaurácii, koniec je na vrchole Spišskej Magury pri Chodníku korunami stromov. Zjazd absolvujete po zjazdovke Bachledka I. Trasa meria 2,3 kilometra s prevýšením 254 metrov, mali by ste ju zvládnuť približne za polhodinu.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

5. Výhľad, ktorý neomrzí v žiadnom ročnom období
Chodník korunami stromov môžeme zaradiť medzi jednu z najväčších turistických atrakcií celých Tatier. Trasa je dlhá viac ako 600 metrov a vedie doslova až nad korunami stromov. Je na nej množstvo informačných tabúľ o živote v miestnych lesoch, aj o ničivej sile počasia. Neskutočným zážitkom je výhľad z 32 metrov vysokej vyhliadkovej veže. Les okolo seba, štíty Belianskych Tatier, ale aj Pieniny a Zamagurie budete mať ako na dlani.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

6. Výborná kuchyňa s panoramatickými výhľadmi
Po aktívnom pohybe dobre padne obed či večera v príjemnom podniku. V Bachledovej doline nájdete viaceré druhy gastro zariadení – reštaurácia Panorama s ponukou rôznych jedál a vonkajšou terasou, reštaurácia La Gamba je zameraná skôr na taliansku kuchyňu, má aj aprés ski bar. Ak dáte prednosť rýchlemu občerstveniu a teplému varenému jedlu, je tu napríklad bistro Jezersko alebo bistro Furmanec.

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

7. Zážitkový večerný program pre celú rodinu
Ak máte večer chuť zažiť ešte niečo zaujímavé, opäť si môžete vybrať z viacerých možností. Stredisko Bachledka pripravilo trikrát týždenne Čarovnú krajinku. Každú stredu, piatok a sobotu čaká návštevníkov večerná prechádzka Chodníkom korunami stromov za svitu mesiaca a zábavná večerná sánkovačka na 2,5 kilometra dlhej sánkarskej trati. Stredisko ponúka aj hudobný program, snežné párty i koncerty živej ľudovej hudby.

Tak čo? Navnadili sme vás na dobrodružstvo v Bachledke?

Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun
Autor fotografie: Bachledka Ski & Sun

Autor titulnej fotografie: Bachledka Ski & Sun

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Jasná je pre Petru domov

Foto: Martin Krystýnek.

Taška v kúte po návrate zo školy a potom svah na sídlisku. Takto sa začala kariéra našej najúspešnejšej slalomárky Petry Vlhovej. Až keď bola v žiackej kategórii, rodičia si všimli, že je lepšia ako jej rovesníčky. No ešte stále o veľkom lyžovaní neuvažovali. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. Prvé signály na zmenu prichádzali z medzinárodných žiackych pretekov a z prvých stupňov víťazov. Zrodila sa pretekárka.

Lyžovanie jej bolo predurčené. Keď prišla zo školy, hodila tašku do kúta a poďho na sídlisko. V Liptovskom Mikuláši na Podbrezinách mala svah hneď za domom. Cez víkend zase Petra Vlhová chodila s bratom Borisom do Jasnej. Ich rodičia tam na Záhradkách prevádzkovali bufet.„Kým rodičia pracovali, s bratom sme boli stále na kopci a lyžovali,“ spomína na svoje začiatky Vlhová.
„Boli samostatná jednotka. Zalyžovali si, potom si dali hotdog a pokračovali. Nikto neriešil vážne lyžovanie. Brali to ako zábavu a formu hry,“ približuje Vlhovej otec Igor.

Z postele ich vyhnal chlieb vo vajci
Prvé lyžiarske oblúky začala jeho dcéra kresliť pod dohľadom brata Borisa staršieho o štyri roky. Mala tri, keď jej rodičia kúpili prvé „papučkové“ lyže. Kým sa spustila na snehu, skúšala si ich v obývačke na koberci. Postupne nabrala odvahu a popri Borisovi začala jazdiť aj na svahu. Nemala žiadneho inštruktora. Stačil jej starší brat, po ktorom všetko opakovala. Lyžovanie ich bavilo. Chodili do hlbokého snehu, stavali si skoky, vymýšľali prekážky. Ešte nemala ani päť rokov, keď ju rodičia prihlásili do klubu, kam chodil aj Boris. „V začiatkoch som neuvažoval, že by mohla športovať vrcholovo. Chodila na lyžiarsky krúžok, ktorý mala popri škole. Až neskôr sa to pozvoľne začalo rozbiehať,“ naznačil Vlha. Preteky boli vždy v okolí. Martinské hole, Kubínska hoľa, Donovaly či Brezno. To bola výhoda. Tak či tak museli vstávať ráno aj o piatej. „Niekedy ich nebolo jednoduché vyhnať z postele, tak som im musel každé ráno vypražiť chlieb vo vajci. Boli od neho závislí,“ dodáva.

Byť superhviezdou na Slovensku nič neznamená
V zime sa naháňala na lyžiach a v lete hľadala útočisko v chalupe pri Liptovskej Mare. S bratom a dvoma kamarátmi tam mali svoj vlastný svet. Na stromoch si stavali bunkre, jazdili na štvorkolke či skákali do vody na Liptovskej Mare. „Som šťastná za svoje detstvo. Boli sme stále v pohybe. Teraz majú deti telefóny, tablety, ale my sme tieto veci neriešili,“ vraví Vlhová. Už v žiackej kategórii rodičia vnímali, že ich dcéra je ďalej ako jej rovesníčky. Stále však neuvažovali o veľkom lyžovaní. Hoci na Slovensku vyhrala šestnásť zo šestnástich pretekov, boli realisti. „Vedeli sme, že byť superhviezdou na Slovensku ešte nič neznamená. Skutočné zrkadlo nám nastavia až medzinárodné súťaže,“ poznamenal Vlhovej otec. Postupne prichádzali ďalšie signály. Na medzinárodných žiackych pretekoch sa Vlhová začala dostávať na stupne víťazov. Niektoré aj vyhrala.

Jasná je pre Petru Vlhovú domovom

Zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovaná sánka
Sľubne sa rozvíjajúcu kariéru mohlo zabrzdiť nepríjemné zranenie. Stalo sa v Jasnej. Počas tréningu sa mladučká Petra zrazila na svahu so starším pánom. Mala otras mozgu, zapadnutý jazyk a na trikrát zdrôtovanú sánku. „Bola to moja najvážnejšia nehoda na lyžiach. Zachránila ma prilba. Na kopci ju majte, prosím, vždy na hlave,“ odporúča Vlhová. Mala desať či jedenásť rokov. Rodičia mali o ňu vtedy najväčší strach v živote. „To bol horor, vtedy som si povedal, že končíme. Bolo to dosť vážne. Keď vidíte dieťa na áre s drôtmi, neubránil som sa slzám,“ spomína Vlha. Možno iné deti či dospelí by sa po takomto zážitku už nikdy nepostavili na lyže. Vlhová je z iného cesta. Ukázala svoju nepoddajnosť i lásku k lyžovaniu. „Veľa si z nehody nepamätám. Viem len, že som chcela ďalej lyžovať. Hoci som mala zdrôtovanú sánku, prosila som rodičov, aby ma pustili na preteky,“ načrtla.

Oci, musím začať poriadne trénovať
V Jasnej prežila aj ďalšie nezabudnuteľné momenty. Už v pätnástich tam štartovala v Európskom pohári. V osemnástich získala v stredisku v Nízkych Tatrách titul juniorskej majsterky sveta v slalome. Po prvom kole slalomu bola tretia. Už vtedy sa musela vyrovnávať s tlakom. „Po prvom kole som od každého počula len medaila, medaila, víťazstvo, víťazstvo. Na psychiku to veľmi dobré nebolo, ale zvládla som to,“ priznala Vlhová. „Už keď bola druhý rok juniorka, povedali sme si, že to asi má význam. Prišla vtedy za mnou a hovorí: „Oci, musím už začať poriadne trénovať,“ spomína Igor Vlha. V roku 2016 si v Jasnej prvýkrát vyskúšala preteky Svetového pohára. Bolo to v prelomovej sezóne, v ktorej vo švédskom Aare prvýkrát v kariére vyhrala slalom na takejto úrovni. V Jasnej bola po prvom kole slalomu na výbornom treťom mieste. V druhej jazde sa nevyhla menším chybám a napokon skončila deviata.

V Jasnej si vytvorila vlastnú bublinu
Keď sa do svojho domovského stánku vrátila v Európskom pohári v roku 2019 ako čerstvá majsterka sveta v obrovskom slalome z Aare, zažila nevídané šialenstvo. Ľudia boli ako v tranze. Každý jej pohyb sledovali tisícky fanúšikov. Túžili sa s ňou odfotografovať alebo sa jej dotknúť. Dokonca si chceli kupovať vstupenky, hoci na podujatie sa dalo dostať zdarma. „Ešte som ani neodštartovala z búdky a už kričali. Potom kričali ešte viac. Bol to veľký ošiaľ,“ opisuje Vlhová.
Počas Svetového pohára v roku 2021 bola atmosféra pokojnejšia pre opatrenia súvisiace s COVID-19. „Doma je doma. Vyrastala som tu odmalička a chcela v Jasnej zvíťaziť. Bohužiaľ, sa to nepodarilo. Taký je šport,“ povedala po treťom mieste v slalome. Na druhý deň zvíťazila v obrovskom slalome, čím urobila dôležitý krok k zisku veľkého glóbusu za celkové prvenstvo vo Svetovom pohári. „Úplne som sa uvoľnila a vytvorila si cez víkend vlastnú bublinu, v ktorej som sa sústredila sama na seba a neriešila vonkajší svet,“ doplnila.

Vystúpila až na Gerlachovský štít
Hoci počas roka slovenská lyžiarka cestuje po celom svete, domov sa vracia vždy s veľkou radosťou. V rámci prípravy si viackrát odskočila do Vysokých Tatier, kde pod dohľadom svojho kondičného trénera Šimona Klimčíka trénovala v skalnatom teréne s vysokohorskými plesami a s krásnou prírodou. Raz spolu s kamarátmi a priateľom Michalom vystúpili na najvyšší vrch Slovenska – Gerlachovský štít, ktorý meria 2 655 metrov. „Najlepší výstup, najlepšia partička a skoro najlepšie počasie,“ napísala Vlhová na svojej sociálnej sieti. Na Liptove si rada oddýchne aj preto, že sú na ňu ľudia zvyknutí a napriek veľkej popularite si môže vychutnávať aj svoj bežný život. Stávajú sa jej aj vtipné momenty, keď ide po meste. „Pozri, Peťa,“ vykríknu, potom sa akoby spamätajú a povedia: „Dobrý deň, Petra.“ Je milé sledovať ich reakcie. Najčastejšie chcú fotku alebo sa porozprávať,“ prezrádza Vlhová.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Záber z filmu Šťastný nový rok

Medenej veži dal čas najvyššiu známku

Slovenská herečka, ktorej tvorba sprevádza už niekoľko generácií fanúšikov filmu a divadla. V Tatrách nakrúcala veľakrát, no jednoznačným klenotom jej filmografie je Medená veža. Film, ktorý aj po rokoch divákov dostane svojím príbehom a sladkou nostalgiou. Emília Vášáryová.

Aký máte vzťah v Tatrám?
Mám ich rada a viaže ma k nim veľa spomienok. Ako dieťa som k nim blízko nemala, lebo aj v Banskej Štiavnici sme mali veľa snehu a veľhory sme nepotrebovali. Tatry som potom viac spoznávala cez filmovačky a rodinné vianočné dovolenky. To bol vždy darček od mojej rodiny, hovorili mi, že nemusím doma vypekať ryby, že sneh a spoločný čas je dôležitejší. To bolo dávno, deti už vyrástli, ale na tie vianočné dovolenky do Tatier chodím stále.

Ak niekto prelistuje vašu filmografiu, určite narazí na Medenú vežu. Aj po polstoročí má vo filmovej databáze 84-percentnú podporu fanúšikov. To je dosť vysoké číslo. Vedeli ste vtedy pri nakrúcaní, že vzniká niečo výnimočné?
Rada to počujem. Mne sa veľmi páčil scenár filmu. Ivan Bukovčan ho nám štyrom – Štefanovi Kvietikovi, Ivanovi Mistríkovi, Ivanovi Rajniakovi a mne – písal na mieru. Poznal nás z Národného divadla. Vtedy sme v ňom už všetci štyria hrali, fungovalo nám to spolu, preto vznikla predloha, ktorá nám sadla. Je duchaplná, milá, dnes aj krásne nostalgická. Páčil sa mi ten mužský humor, ktorý do nej vložil, ako sa mu podarilo rozvinúť vzťahy medzi postavami. Na nakrúcanie som sa veľmi tešila.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Do nádhernej tatranskej prírody je vsadený príbeh troch kamarátov pracujúcich na horskej chate, ktorých nerozlučné priateľstvo vystaví vážnej skúške príchod manželky jedného z nich. Ako si spomínate na filmovanie?
Bolo to náročné. Museli sme sa vyviezť na Skalnaté pleso, potom do Lomnického sedla. Zakaždým nás pritom dobre rozhojdalo. Pod Lomnickým štítom bola postavená drevená chata, kde mal štáb materiál, a zvykli sme sa pod jej strechu ukryť, keď sa zhoršilo počasie. Nakrúcalo sa aj inde v Tatrách, ale tam vznikla podstatná časť filmu. Pri náročných scénach nás istili chlapci z horskej služby, boli moje všetko, starali sa o mňa, cítila som sa s nimi bezpečne. Bolo to príjemné filmovanie.

Nezväzovalo vás to, že predlohu písal Ivan Bukovčan takpovediac rovno pre vás štyroch?
O to väčšiu zodpovednosť sme cítili, aby sme to nepokazili. Čas potvrdil, že ten film sa vydaril. Nikto z nás vtedy netušil, akú prenádhernú kameru urobí Karol Krška, ktorý sa stal jedným zo zakladateľov kameramanskej školy na Slovensku. Nevedeli sme, že prekopávame slovenskú filmovú históriu. Vtedy sme chceli iba urobiť dobrý film a robili sme ho najlepšie, ako sme vedeli a cítili. A to sa podarilo aj preto, že sme boli všetci súčasťou dobrého tímu, ktorý spoluformoval filmový režisér Martin Hollý.

Ani on, rovnako ako autor predlohy, ale ani mnohí z hercov Medenej veže už nie sú medzi nami. Nakoniec, od nakrúcania ubehlo 55 rokov. Čím je osobne pre vás tento film mimoriadny?
Režisér Martin Hollý mal jednu úžasnú vlastnosť. Vedel takým zvláštnym charizmatickým spôsobom dať ľudí dokopy. A ten pocit spolupatričnosti z Medenej veže pretrval až dodnes. Tuším to bolo pri 30. výročí začiatku nakrúcania filmu, keď ľudia zo štábu zorganizovali prvé stretnutie všetkých, ktorí sme sa na filmovačke zúčastnili. A robili to potom každý rok. Naposledy sme sa zišli pred kovidom. Už na tom prvom nebol Ivan Mistrík, potom postupne odchádzali Ivan Rajniak a iní. Vždy sme si pospomínali, poobjímali sme sa všetci, pozreli fotografie, vypočuli novinky, obdarili sme sa.

Autor fotografie: M KREO, s.r.o.
Autor fotografie: M KREO, s.r.o.

Deje sa to takto aj pri iných filmoch, ktorých ste boli súčasťou?
Nie. Toto je absolútne výnimočná situácia a podobnú by ste nenašli ani v Česku. Aj preto má i po rokoch pre mňa tento film zmysel, vnímam ho ako niečo mimoriadne. A vždy som si priala, aby som v termíne stretnutia nemala predstavenie, cestovanie či iné povinnosti, lebo som sa neskutočne tešila.

Je pravda, že ste Medenú vežu videli až po štyridsiatich rokoch od premiéry?
Na plátne áno – až po toľkých rokoch. Počas nakrúcania som bola tehotná, čakala som syna a nebola som ani na premiére. Už sa nedalo. V roku 2010 nás s pánom Štefanom Kvietikom pozvali na premiéru zdigitalizovanej verzie filmu do Popradu. Sedeli sme v hľadisku, ja som to celé preplakala a aj on mal slzy v očiach. Ľudia, ktorí film robili, už boli mnohí preč. Uvedomila som si, ako je to krásne nakrútené, aká je krásna kamera a aké krásne sú Tatry.

Toto pohorie „hralo“ jednu z úloh aj vo vianočnej komédii Šťastný nový rok. Aj vy ste jej súčasťou. Ale Tatry boli aj miestom iných filmov vo vašej filmografii…
Bolo ich viac, napríklad trojdielna komédia Štipku soli. Možno si na ňu diváci spomenú. Hrám v nej učiteľku, o ktorú sa uchádzajú dvaja muži. Stvárňovali ich Josef Abrhám a Jiří Krampol.

Čo sa za tie roky medzi Medenou vežou a Šťastným novým rokom v Tatrách zmenilo?
Veľa sa tu stavia a keď nenapadne sneh a nezakryje to, je tam smutnejšie. Už som v nich prežila niekoľko Vianoc bez snehu, ba i v daždi. Neteší ma to, lebo do Tatier som vždy chodila s istotou, že tam sneh bude. Žili sme v krajine, v ktorej sa normálne striedali ročné obdobia, neboli tu hurikány či vážne zemetrasenia. Ale to už neplatí. Držme si palce, aby sa počasie úplne nezbláznilo.

Autor fotografie: Šťastný nový rok
Autor fotografie: Šťastný nový rok

Ale pri nakrúcaní Šťastného nového roka vám počasie prialo…
To teda áno. Snehu naváľalo, nič sa nemuselo pretáčať, na nič čakať. Navyše, ja mám zimu rada, tie metelice a víchrice… Vtedy musím ísť von. S rodinou sme boli celé štedré dni vonku, nepozerali sme rozprávky, nechrúmali koláčiky… Radšej sme sa sánkovali z Hrebienka dolu do Smokovca. Nádhera! A pred Grandom v Smokovci bolo veľké klzisko, korčuľovanie som milovala.

Ktorú svoju vlastnosť máte rada?
Moji predkovia, ktorí mali ťažké životy a vedeli statočne bojovať s prekážkami, ma zrejme obdarili veľmi dobrou vlastnosťou – silou. Vždy, keď sa niečo ťažké deje, viem to prekonať. Nepoznám slová depresia či vyhorenosť. Nepotrebujem obtelefonovať ľudí, sťažovať sa, ale snažím sa zmobilizovať fyzické i vnútorné sily, aby som si poradila sama a zbytočne neobťažovala. V živote som sa veľa narobila, vychovala som tri deti, ja som na depresiu nemala čas. Dúfam, že som to naučila aj moje deti a že hádam niektoré z nich túto vlastnosť zdedilo po mne.

Žijeme v turbulentnej dobe, máte z niečoho strach?
Samozrejme, len blázni sa neboja ničoho. Veľmi ma napríklad znepokojuje, ba sa až hrozím vulgarizmov, ktoré vychádzajú z úst našich politikov, tá nehanebnosť, ktorou sa niekedy až chvália, tá neúcta voči vzdelaniu a ľuďom, ktorí niečo v živote dokázali. Vari si myslia, že nevzdelaný a nekultúrny národ prežije? Držme si palce, aby sme sa spamätali a toto temné obdobie prekonali. Raz nás sínusoida vyvedie v oblúku opäť nahor, no obávam sa, že za dnešné pomery budeme draho pykať.

Knihu CEZ HORY inšpirovanú láskou k Tatrám si môžete objednať v našom e-shope

Autor titulnej fotografie: Šťastný nový rok

Bezkovanie Smokovce 1

V Smokovcoch zažijete bežkovanie na prírodných tratiach

Foto: Matúš Jančík.

Starý Smokovec je najstaršou tatranskou osadou a dnes aj administratívnym centrom Vysokých Tatier. Ak doň mierite za športom, vezmite do úvahy aj problém s parkovaním, odporúčame využiť verejnú dopravu. A platí to aj pre bežkárov.

Toto horské mestečko má vo svojej blízkosti 21 kilometrov bežeckých tratí. Pre časť z nich je štartovacou i cieľovom stanicou niektorý zo Smokovcov alebo blízka Tatranská Polianka. Najväčším tromfom Smokovcov sú prírodné trate, na ktorých nie je nával. Najdlhšou z nich je obľúbený chodník popri Ceste slobody z Nového Smokovca do Vyšných Hágov, ktorý sa v zime mení na 8 km dlhú bežkársku trasu s krásnymi výhľadmi a minimálnym prevýšením. Stúpanie predstavuje 212 m, klesanie 125 m. Je vhodná aj pre deti, trasu tam aj späť , čo je spolu 16 km, zvládnu, hoci bedekre k nej dávajú prívlastok – stredne náročná.

Je pravidlom, že trasa je upravovaná tak, aby vedľa nej ostal priestor aj pre chodcov, žiada si to toleranciu z ich strany, aby stopu zbytočne neničili. Do Vyšných Hágov mieria aj tí bežkári, ktorí chcú „urobiť“ okruh na tamojšom futbalovom ihrisku, mimochodom, najvyššie položenom u nás. Bežkársky okruh je dlhý pol kilometra a pokojne na ňom môžete zaúčať do tajov bežeckého lyžovania všetkých začiatočníkov vrátane detí. Prevýšenie takmer žiadne, obísť si ho môžete, koľkokrát len chcete.

A máme tu ďalšiu ponuku pre začiatočníkov. Volá sa Dolný Smokovec – Farské lúky, okruh sa nachádza medzi budovou základnej školy, farou a sídliskom. Má dĺžku zruba 0,4 km a bežkári mu dávajú prívlastok – jednoduchý. Stúpanie na ňom je naozaj pre deti – predstavuje 9 m, rovnako ako aj klesanie. Bežky na tomto okruhu môžete striedať s korčuľovaním na blízkom klzisku. Bežkári si obľúbili aj športovanie na dvoch okruhoch na lúkach medzi Tatranskou Poliankou a blízkym Gerlachovom, prvý má dva a druhý tri kilometre. Tatranská Polianka má bohatú lyžiarsku históriu, začiatkom minulého storočia bola jediným lyžiarskym strediskom v Uhorsku, takže zdolávanie kilometrov môže mať pre vás nostalgický podtón.

Zasnežená Téryho chata v zime

Kto vyjde na Terynku, čakajú ho nezabudnuteľné výhľady

Foto: Martin Krystýnek.

Je najvyššie položenou tatranskou chatou s celoročnou prevádzkou. Na Téryho chate (2 015 m n. m.) je pohodovo, má úžasnú polohu v Malej Studenej doline, patrí medzi najnavštevovanejšie v našich veľhorách.

Chatu dali do užívania v roku 1899. Jej výstavbu inicioval banskoštiavnický lekár, vášnivý turista a priekopník horolezectva Edmund Téry. Chcel vytvoriť pre horolezcov a turistov útočisko, lebo oblasť okolo Piatich spišských plies využívali už vtedy ako východisko na ďalšie túry. Celoročne bola otvorená už po štyroch desaťročiach prevádzky, čo bolo výnimočné. Dokonca ju vykurovali a na tie časy mala aj vymoženosť – telefón.

Na Téryho chatu sa dostanete, keď sa vydáte zo Starého Smokovca na Hrebienok, potom na Zamkovského chatu a ďalej asi dve hodiny po zelenej značke turistickým chodníkom k Terynke. Cez kosodrevinu sa môžete kochať pohľadom na Studený potok i nádherné okolité štíty. Túto túru zvládnu aj deti. Ak neplánujete na chate prespať, rátajte s celodenným výletom. Odmenou bude pohľad na Päť spišských plies, Ľadový štít, Prostredný hrot, Širokú vežu, Baranie rohy, Spišský štít a ďalšie, nemenej krásne. Alebo keď už budete v cieli cesty, užite si iba taký obyčajný oddych pri plesách.

V zozname chatárov je medzi inými legendami aj meno Belo Kapolka. Známy tatranský spisovateľ tu naberal inšpiráciu na svoje poviedky z horského prostredia. Genius loci miesta pretrváva. Zastavte sa a vnímajte ho.

Symbolická autobusová zastávka pri Chate pod Rysmi.

Od stredy platí v Tatrách uzávera vysokohorských chodníkov

Foto: Michal Puvák.

Ešte jeden deň majú turisti na to, aby sa vybrali napríklad na Chatu pod Rysmi alebo hore na Kriváň. Od stredy 1. novembra začína platiť zimná uzávera vybraných turistických chodníkov a potrvá až do polovice júna budúceho roka.

Uzavreté budú hlavne vyššie položené chodníky, sedlá a štíty. Ich zoznam nájdete veľmi jednoducho na internete. Hlavným cieľom tejto uzávery je poskytnúť prírode čas na oddych a regeneráciu. Svište sa ukladajú na zimný spánok už koncom októbra. Začala aj kamzíčia ruja, ktorá bude trvať ešte asi mesiac a je dôležitá pre to, aby sme na budúci rok videli tieto nádherné zvieratá aj s mláďatami. Na jar zas sedia na vajciach samice dravých vtákov, orla skalného alebo sokola sťahovavého, aby stihli vyviesť mláďatá, kým zas prídu na vysokohorské chodníky turisti.

Aj v zimných mesiacoch je však veľa možností, kam sa vybrať vo Vysokých Tatrách. Obľúbené sú hlavne cesty k tatranským vysokohorským chatám, ktoré sú aj počas zimy pre turistov otvorené. Jedinou výnimkou je už spomínaná Chata pod Rysmi, ktorá je počas zimnej uzávery zatvorená. Uzávera platí aj pre tatranské vrcholy, ale aj tu sú výnimky. Počas zimných mesiacov môžete vystúpiť na Predné Solisko nad Štrbským plesom alebo na Baranec v Západných Tatrách.

Svoje špecifiká má v zime aj Tatranská magistrála. Prístupná je od Tokarín v Západných po Skalnaté pleso vo Vysokých Tatrách, potom sa „preruší“. Na východe je prístupná ešte časť Bieleho plesa po Chatu pri Zelenom plese. Veľa užitočných informácií nájdete napríklad na stránke Tatranského národného parku https://tanap.sopsr.sk/navstevnici/.
Skutočný turista zimné obmedzenia v našich veľhorách rešpektuje a nesnaží sa ich rôznymi spôsobmi obchádzať. Cieľom je, aby prírodné prostredie dokázalo zotrvať v optimálnom stave a mohlo poskytovať vhodné podmienky pre život organizmov, ktoré majú v tatranskej prírode svoj domov.

Cestička v Kôprovej doline.

Tip na túru na jesenné prázdniny – čo tak Kôprová dolina?

Foto: Peter Januch.

Je dlhá 11 kilometrov, tečie ňou Kôprovský potok, ktorý oddeľuje skalnaté Vysoké Tatry s Kriváňom od hôľnatých Západných Tatier. Hornú zalesnenú časť volajú Temné smrečiny, dolnej asi prepožičal meno kôprovníček bezobalový.

Kôprovú dolinu turisti poznajú podľa dvoch rarít – Kmeťovho vodopádu, ktorý je najvyšší vo Vysokých Tatrách (80 m) a Temnosmrečianskemu plesu, to je tretie najväčšie na slovenskej strane Vysokých Tatier. Plies je ale vo vedľajších dolinách Kôprovej doliny viac, ak si ich chcete pozrieť, ľutovať nebudete. Rovnako aj značených turistických chodníkov, ktoré vás privedú nielen k plesám, ale aj k vodopádom, divokým potokom, do sediel a k skalným útvarom, na ktoré sa nebudete vedieť vynadívať.

Túru môžete začať na Podbanskom, dolnou časťou doliny vedie asfaltka, „pribaliť“ možno aj kočíky. Ku Kmeťovmu vodopádu je to ale už pre zdatnejších, no platí, že v množstve tamojších prameňov sa dajú doplniť tekutiny. Po ceste je veľa prístreškov a lavičiek. No štartovať sa dá aj pri Troch studničkách (zelená, modrá, červená značka).
Pokračujte cez Nad bytom k Rázcestiu pod Grúnikom ku Kmeťovmu vodopádu. Keď si urobíte fotky, pokračujte do Hlinskej doliny k Rázcestiu pod Temnými Smrečinami a k Nižnému Temnosmerčianskemu plesu. Pripravte sa na prevýšenie 654 m, výstup môže trvať tri a pol hodiny. Spodná časť Kôprovej doliny je prístupná aj cyklistom.

Vyberte si napríklad modrú cyklotrasu z Podbanského k Horárni pred Tichou, pokračujte do Kôprovej doliny k Rázcestiu pod Grúnikom ku Kmeťovmu vodopádu. Je to zážitok – potrvá vám to hodinku, prekonáte prevýšenie 268 m. A vezmite so sebou aj deti – zvládnu to.

Rozcestník pri Sliezskom dome

Na Sliezsky dom pokojne aj s dieťaťom v kočíku

Foto: Peter Cobol.

Od stredy 1. novembra začína v Tatrách zimná uzávera turistických chodníkov, stále je však množstvo možností, kam sa vybrať v našich veľhorách na túru. Jedným z dobrých tipov aj pre menej skúsených vyznávačov turistiky je výstup k Velickému plesu s blízkym Sliezskym domom.

Asi najčastejším miestom, kde túto túru začať, je Tatranská Polianka. Buď sa sem doveziete tatranskou železnicou alebo zaparkujete auto pozdĺž hlavnej cesty. Na prelome októbra a novembra sú dni čoraz kratšie, preto odporúčame vyraziť čo najskôr dopoludnia, aby vás cestou späť nezastihla tma. Po zelenej značke sa dostanete hore asi za dve hodiny. Okolo Sanatória do lesa a potom po turistickom chodníku až k Sliezskemu domu. V prvej polovici trasy sa občas stretnete s asfaltovou cestou, ktorá tiež mieru k tomuto hotelu a slúži na zásobovanie, ale aj ako cyklotrasa.

Tesne pod rázcestníkom na Velickej poľane vyjdeme z lesa, k cieľu cesty to bude už len nejakých 15 minút. Určite sa zastavte pri Velickom plese, ktoré je najväčším vo Velickej doline a vedie okolo neho turistický chodník. Nad plesom sa nachádza neveľká moréna, čiže skalná suť, balvany a bloky nanesené ľadovcom. Zaujímavou je aj skutočnosť, že sa tu počas svojej návštevy Slovenska v roku 1995 zastavil pápež Ján Pavol II.

Alternatívnou cestou z Tatranskej Polianky k Sliezskemu domu je už spomínaná asfaltová cesta. Trvá to po nej asi o štvrťhodinu dlhšie ako po turistickom chodníku, ale pôjde sa vám pohodlnejšie. Pokojne môžete zobrať so sebou aj dieťa v kočíku. Ďalšou možnosťou je výstup na Sliezsky dom zo Starého Smokovca. Pôjdete po žltej značke na Velickú Poľanu, kde sa spojíte s cestou z Tatranskej Polianky. Túto cestu odhadujú turistické príručky na 2 hodiny a 25 minút.

Sliezsky dom má svoju tradíciu. Prvú útulňu tu postavili už v roku 1871, na konci 19. storočia tam už stál väčší turistický objekt, v ktorom bolo dokonca aj malé turistické múzeum. Aj dnes je to skôr hotel ako vysokohorská chata. Je to zároveň najčastejšie štartovacie miesto na výstupy na Gerlachovský štít. Tie sú však možné len s horským vodcom a v čase mimo zimnej uzávery.